"Prepáčte, pán advokát, ale nemôžem to podpísať." povedala som rýchlo a sklopila svoj pohľad. Videla som, ako pero položil na stôl. 

"Slečna, čo sa deje?" spýtal sa prekvapene. Mlčala som a jedna zo sĺz padla priamo na náš stôl. 

"Prepáčte, že som vás obrala o váš čas." povedala som náhle a vybehla von. Utekala som najrýchlejšie, ako som vedela. Neviem, ako dlho. Slzy mi zastierali pohľad, takže som ani nevidela, kde som. Vytiahla som mobil a zavolala taxík. Prišiel asi o desať minút na to. Poprosila som vodiča, aby ma odviezol na adresu Noemi. Bola prvá, ktorá ma napadla. Potrebovala som niekoho, kto sa nebude pýtať a u koho sa budem cítiť v bezpečí. Ich dom mi pripomínal Joela. Túžila som po jeho blízkosti. O pár minút na to taxík zastavil pri dome starých rodičov. Zaplatila som a chvíľu len tak stála pred domom. Jeho okolie bolo posiate zelenou trávou. Dookola zdobené drobnými farebnými kvetmi. Osvecovala ich pouličná lampa. Hneď na terase pri dome bolo hojdacie kreslo a lavička. Pomaly som vstúpila na terasu a posadila sa do kresla. Bola zima, ale cez kreslo bola prehodená hrubá deka. Prikryla som sa ňou. Vnútri sa svietilo. Vedela som, že sú doma. Potrebovala som však chvíľu na uzrejmenie všetkého, čo sa stalo. Vo vrecku mi začal zvoniť telefón. Keď som pozrela na displej svietilo na ňom meno, po ktorom moje srdce túžilo už od rána. Vedela som, prečo mi volá. Advokát mu musel všetko povedať. Opäť sa mi nahrnuli slzy do očí a jeho meno na displeji sa rozmazalo. Nedvíhala som. Hoci ma to na srdci veľmi bolelo. Nevedela som, čo by som mu mala povedať. Po chvíli mi mobil začal zvoniť opäť. Vložila som ho naspäť do vrecka a mlčky hľadela na tmavú oblohu. Slzy mi stekali po tvári. Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa objavila Noemi. Prekvapene podišla ku mne. 

"Drahá, čo tu robíš?" spýtala sa vystrašene. 

"Prepáč mi Noemi, že som ťa takto prepadla, ale bola si prvá, ktorá mi napadla." povedala som zlomene. 

"Poď prosím dnu, uvarím ti čaj." povedala láskavo. Postavila som sa a rukou ma podoprela okolo pásu. Zahrialo ma toto gesto. Vstúpili sme do priestrannej obývačky, David tam nebol. Sadla som si na sedačku a Noemi si ku mne prisadla. Pohladila ma po dlani. 

"Vy ma sledujete?" spýtala som sa vydesene. 

"Hm, koľká nezdvorilosť. Neučili ťa, že je slušné odzdraviť?" jeho pobavený výraz ma desil. 

"Čo chcete?" spýtala som sa priamo. 

"To ty dobre vieš. Snúbenec ti odišiel veľmi ďaleko. A hádaj vďaka komu?" začal sa hlasno smiať a potom na mňa zapichol drsný pohľad. Striasla som sa. 

"To vy ste zapríčinil, že má problémy s investormi?" 

"Tak, povedzme, že som rozvíril vodu. Postaral sa o to jeho otec. Dôveroval nesprávnym ľuďom. Tak trošku som mu v tom pomohol." povedal pobavene. Neveriacky som na neho hľadela. O čo mu vlastne ide?