Práve sme sa vrátili z X-teho pobytu v nemocnici. Boli sme len 1 deň kvôli zahájeniu ďalšej liečby (to, že musíme opäť na Covid testy už ani nestojí za reč...:() ale nie to som chcela...

Trošku vám, chcem priblížiť onko realitu z môjho pohľadu. Skoro stále keď sa vrátim z KE z onko oddelenia, som veľmi šťastná, že som doma...ono to je logicke, ale bohužiaľ oddelenie, ako také má dosť veľa nedostatkov... Rodičia onkologických detí majú dosť starostí, obáv, smútku, strachu, aby sa ozvali a riešili to...Sú vďační, že ich dieťa dostáva liečbu..Ja sa na liečbu vôbec nesťažujem, aby bolo jasné...Tá bola taká ako má byť a dokonca bezplatná! A to Miška operovali špičkoví lekári za čo som vďačná a ani to nie je naša zásluha,ale prednostky v BA. 

Som veľmi sklamaná, resp. cítim to ako veľkú krivdu a nespravodlivost, že deti na onkológii v BA sa liečia v iných podmienkach ako v KE.  Ak sa ľudia, organizácie  a poisťovne dokázali vyzbierať 4 deťom na lieky za 8mil. Eúr, tu na onko v KE sa lieči tak veľa detí a nič:(  

Áno, sú Nadácie, ktoré pomáhajú- poskytujú poradenstvo a štartovací balíček s produktmi, stravné lístky na začiatku liečby, robia nejaké aktivity mimo onkológie, poskytujú ubytovanie pre rodičov, či riešia dopravu, ale stále to jadro, to bytie na oddelení sa nerieši. Nie sú peniaze, nedá sa, neoplatí sa lebo tam chodí veľa aj obyvateľov z marginalizovaných skupín a tí to zničia, ale Haló liečia sa tu deti z celého východného Slovenska. Pre upresnenie V SR máme 3 detské onkológie (KE,BB a BA) a detí s onkologickými ochoreniami stále pribúda.

Popíšem vám rozdiely, ktoré som zachytila ja...

1.Kapacita oddelenia v KE je maximalne 17 deti (od 0 do 18 rokov vrátane)...Baby, ale to sú aj 3 deti v tak malej izbe, že keď si večer rodičia rozložia posteľ, tak sestrička sa v noci nevie dostať ani k pacientovi, napr.,aby mu vymenila lieky.... Ja som v KE bola len 2x s niekým na izbe, čo sa dá. A predstavte si situáciu, že je na izbe 12 ročné dieťa a 3 ročné dieťa, máte len 1 TV a aj keď si napr. chcete čítať, tak to druhé dieťa pozerá TV v prípade, že by sa striedali... Ja mám tú "česť" to vedieť porovnať aj s onko oddelením v Bratislave a teda je to neporovnateľné...Deti maximálne 2 na izbe, izbičky pekné, nové...Deti vekovo podobné. Oddelenie oveľa väčšie, čiže rozdelené na väčšie a menšie deti, bábätká väčšinou samé na izbe... Pre úplnosť dodám, že porovnávam to s prerobenou časťou onko v BA, čiže tá pre malé deti. 

"Nie, nie, len pod ďalej, prosím." chytila som ho za  ruku a pritiahla dnu. Vošiel a počkal, kým zavriem dvere. Potom ma náhle chytil okolo pása a pritiahol blízko seba. Cítila som jeho vôňu a všetko sa mi zatočilo. Sklonil sa blízko mojich pier a horúcim pohľadom ma spaľoval. 

"Tak veľmi si mi chýbala." povedal chrapľavým hlasom. Zaplavila ma horúca vlna. Srdce mi divoko bilo a hlboko sa mi dvíhal hrudník. Jeho pery sa s jemnosťou dotkli môjho líca a opäť sa veselo usmial. Všetky slová sa mi úplne vymazali z mysle. Potom ma vtiahol do svojho hlbokého objatia. Tvár si ponoril do mojich vlasov a slastne sa nadýchol. Srdce mi bilo ešte silnejšie. Nadýchla som sa a snažila sa uchovať si neutrálny tón hlasu.

"Ja, volala som ti." hovorila som potichu, ešte stále skrytá v jeho náručí. Náhle sa odtiahol a pozrel nežným, jemným pohľadom na mňa. Uvoľnilo sa mu niekoľko pramienkov vlasov a padli mu do očí. Prstami si vošiel do vlasov a snažil sa ich skrotiť. Do môjho vnútra vošla obrovská neha a jemne som sa dotkla jeho líca. Usmial sa, chytil mi prsty a s láskou si ich priložil k ústam. Privrela som oči. Okamžite mi začali lietať motýle v mojom podbrušku.

"Prepáč mi, že som ti spôsobil starosti. Dnes som toho mal veľa a ani som si neuvedomil, že sa mi vybil mobil." povedal vážne. V jeho pohľade som sa strácala. Okamžite som zabudla na všetky obavy a usmiala sa na neho.

"Už je všetko v najlepšom poriadku, keď si tu." 

"Počkáš chvíľku, niečo som zabudol v aute." povedal tajomne a veselo na mňa žmurkol. Prikývla som a pokojne si sadla na sedačku. Rýchlo vybehol a o pár minút už bol naspäť u mňa. Niečo položil na zem a niečo držal za chrbtom. Zvedavo som sa priblížila k nemu. Usmial sa a pokýval hlavou zboka na bok.

Deň sa začínal krásne. Slnko príjemne svietilo a bolo viditeľné, že zimu začína nahrádzať jar. Sneh sa už celý roztopil a vykúkala prvá zelená tráva. Užívala som si prítomnosť mamky a Sary. Keď sme vošli do salónu, ohúril ma luxus, ktorým prekypoval. Nebola som zvyknutá na také priestory. Ihneď k nám pristúpila usmiata žena v strednom veku. Ponúkala nám vodu, kávu alebo džús. Ja som si poprosila vodu, mamka so Sarou kávu. Usadila nás na priestrannú mäkkú sedačku. V pozadí hrala príjemná, jemná hudba. Pani bola taká milá, že onedlho som sa cítila ako doma. Povedali sme jej našu približnú predstavu, ako by asi šaty mali vyzerať. Prešlo pár minút a  priviezla k nám dva stojany na kolieskach. Jeden pre mňa, druhý pre Saru. Obe sme sa na seba nadšene pozreli a pristúpili sme bližšie. Po chvíľke k nám prišla ešte jedna mladá pani a postupne nám každej zvlášť rozprávali o šatách, ktoré na stojane viseli. Sara bola nižšej postavy a jej predstava bola, aby sukňa mala nadýchaný vzhľad. Dokázala si vybrať po štyroch skúšaniach, pretože jej predstava bola jasná. Moja predstava bola, aby boli biele. Pani sa zasmiala a pýtala sa, akú mám predstavu o svadbe. Povedala som: jednoduchá, v prírode, plná kvetov a pokoja. Opäť sa zasmiala a ukázala mi šesť šiat. Ani jedny ma však neoslovili. Nakoniec zbehla dozadu a priniesla posledné šaty, ktoré ma ohúrili ihneď. Boli zdobené jemnou kvetinovou čipkou, ktorá ako prvá potešila moje zmysly. Vršok bol prispôsobený  líniám, aby zvýraznili ženské krivky a sukňa od bokov dole bola šitá z jemného padavého materiálu. Keď som sa zatočila, akoby sa celý svet zatočil spolu s nimi.  Pani mi ešte ukázala závoj, ktorý k šatám patril. Bol posiaty drobnými jemnými kamienkami, ktoré vytvárali dojem, akoby svietil. Do srdca mi vošlo nadšenie. A toto nadšenie som videla aj v očiach mamky a Sary. Obe sme si šaty zajednali na náš termín. Keď som sa pozrela na hodinky, nechápala som. Prešlo presne šesť hodín a ja som nechápala ako. Keďže sme nestihli obed, rozhodli sme sa zastaviť v najbližšej reštaurácii na skorú večeru. Po ceste, keď mamka šoférovala som sa v kabelke pozerala na mobil. Žiadny odkaz od Joela. Prekvapene som sa zamračila. Snažila som sa opakovať si slová z dnešného rána. Moje srdce bolo skryté v nadprirodzenom pokoji. Na večeri sme strávili ešte hodinku. Saru sme odviezli domov a potom sme sa spolu s mamkou vrátili domov. Ocko pozval mamku do kina. Veľmi sa potešila, lebo už dlhší čas nikde neboli takto spolu sami. Bola už tma. Opäť som sa pozrela do tašky na svoj mobil. Žiadny odkaz od Joela. Začala som si nervózne hrýzť spodnú peru a pohrávala sa s príveskom od Joela. Ocko sa ma spýtal, či nechcem ísť s nimi. Zdvorilo som odmietla s tým, že si zaslúžia byť sami. Obaja ma objali a už ich nebolo. Na dom padlo zvláštne ticho. Hlboko som sa nadýchla a pomalými krokmi vyšla po schodoch do svojej izby. Sadla som si k oknu a pozerala na mesiac. V ruke som zvierala telefón. Odvážila som sa opäť mu zavolať. Vydýchla som, keď som znova počula odkazovku. Prestanem myslieť na to najhoršie. Je v poriadku, možno má len veľa práce. Hodila som mobil na posteľ a podišla ku stolíku, kde som mala položenú Bibliu. Sadla som si na kraj postele a náhodne ju otvorila. Zrazu som začula zvonenie zvončeka. Azda si rodičia zabudli kľúče? Položila som Bibliu na posteľ a utekala dole. 

"Čo ste si zabudli?" spýtala som sa nahlas a otvorila rýchlo dvere. Stál tam Joel. Jeho tvár žiarila a oči sa hlboko upierali na mňa. Prekvapene som pootvorila ústa. Pobavene sa na mňa usmial. Jamky, ktoré sa mu zjavili na lícach, mi spôsobili jemné chvenie.

"Joel, čo tu robíš?" spýtala som sa náhle a zmätene žmurkala, či sa mi to náhodou nesníva.

"Ak ťa ruším, môžem prísť inokedy." pokrčil ramenami a zdvihol obočie.