Deň sa začínal krásne. Slnko príjemne svietilo a bolo viditeľné, že zimu začína nahrádzať jar. Sneh sa už celý roztopil a vykúkala prvá zelená tráva. Užívala som si prítomnosť mamky a Sary. Keď sme vošli do salónu, ohúril ma luxus, ktorým prekypoval. Nebola som zvyknutá na také priestory. Ihneď k nám pristúpila usmiata žena v strednom veku. Ponúkala nám vodu, kávu alebo džús. Ja som si poprosila vodu, mamka so Sarou kávu. Usadila nás na priestrannú mäkkú sedačku. V pozadí hrala príjemná, jemná hudba. Pani bola taká milá, že onedlho som sa cítila ako doma. Povedali sme jej našu približnú predstavu, ako by asi šaty mali vyzerať. Prešlo pár minút a  priviezla k nám dva stojany na kolieskach. Jeden pre mňa, druhý pre Saru. Obe sme sa na seba nadšene pozreli a pristúpili sme bližšie. Po chvíľke k nám prišla ešte jedna mladá pani a postupne nám každej zvlášť rozprávali o šatách, ktoré na stojane viseli. Sara bola nižšej postavy a jej predstava bola, aby sukňa mala nadýchaný vzhľad. Dokázala si vybrať po štyroch skúšaniach, pretože jej predstava bola jasná. Moja predstava bola, aby boli biele. Pani sa zasmiala a pýtala sa, akú mám predstavu o svadbe. Povedala som: jednoduchá, v prírode, plná kvetov a pokoja. Opäť sa zasmiala a ukázala mi šesť šiat. Ani jedny ma však neoslovili. Nakoniec zbehla dozadu a priniesla posledné šaty, ktoré ma ohúrili ihneď. Boli zdobené jemnou kvetinovou čipkou, ktorá ako prvá potešila moje zmysly. Vršok bol prispôsobený  líniám, aby zvýraznili ženské krivky a sukňa od bokov dole bola šitá z jemného padavého materiálu. Keď som sa zatočila, akoby sa celý svet zatočil spolu s nimi.  Pani mi ešte ukázala závoj, ktorý k šatám patril. Bol posiaty drobnými jemnými kamienkami, ktoré vytvárali dojem, akoby svietil. Do srdca mi vošlo nadšenie. A toto nadšenie som videla aj v očiach mamky a Sary. Obe sme si šaty zajednali na náš termín. Keď som sa pozrela na hodinky, nechápala som. Prešlo presne šesť hodín a ja som nechápala ako. Keďže sme nestihli obed, rozhodli sme sa zastaviť v najbližšej reštaurácii na skorú večeru. Po ceste, keď mamka šoférovala som sa v kabelke pozerala na mobil. Žiadny odkaz od Joela. Prekvapene som sa zamračila. Snažila som sa opakovať si slová z dnešného rána. Moje srdce bolo skryté v nadprirodzenom pokoji. Na večeri sme strávili ešte hodinku. Saru sme odviezli domov a potom sme sa spolu s mamkou vrátili domov. Ocko pozval mamku do kina. Veľmi sa potešila, lebo už dlhší čas nikde neboli takto spolu sami. Bola už tma. Opäť som sa pozrela do tašky na svoj mobil. Žiadny odkaz od Joela. Začala som si nervózne hrýzť spodnú peru a pohrávala sa s príveskom od Joela. Ocko sa ma spýtal, či nechcem ísť s nimi. Zdvorilo som odmietla s tým, že si zaslúžia byť sami. Obaja ma objali a už ich nebolo. Na dom padlo zvláštne ticho. Hlboko som sa nadýchla a pomalými krokmi vyšla po schodoch do svojej izby. Sadla som si k oknu a pozerala na mesiac. V ruke som zvierala telefón. Odvážila som sa opäť mu zavolať. Vydýchla som, keď som znova počula odkazovku. Prestanem myslieť na to najhoršie. Je v poriadku, možno má len veľa práce. Hodila som mobil na posteľ a podišla ku stolíku, kde som mala položenú Bibliu. Sadla som si na kraj postele a náhodne ju otvorila. Zrazu som začula zvonenie zvončeka. Azda si rodičia zabudli kľúče? Položila som Bibliu na posteľ a utekala dole. 

"Čo ste si zabudli?" spýtala som sa nahlas a otvorila rýchlo dvere. Stál tam Joel. Jeho tvár žiarila a oči sa hlboko upierali na mňa. Prekvapene som pootvorila ústa. Pobavene sa na mňa usmial. Jamky, ktoré sa mu zjavili na lícach, mi spôsobili jemné chvenie.

"Joel, čo tu robíš?" spýtala som sa náhle a zmätene žmurkala, či sa mi to náhodou nesníva.

"Ak ťa ruším, môžem prísť inokedy." pokrčil ramenami a zdvihol obočie.

Otvorila som oči. Cez žalúzie na okne presvitali slnečné lúče. Posadila som sa na posteľ a moje oči sa snažili zvyknúť na svetlo. Ten sen ešte stále pôsobil v mojom vnútri. Myšlienky z noci mi vírili sem a tam. Snažila som sa ich uchopiť a zistiť ich hĺbku.

Akýmkoľvek problémom prechádzaš, vždy máš pocit, že si na to sama. Topíš sa v tom ako v obrovskej búrke, ktorá nemá koniec. Keď sa však trošku upokojíš a upadneš do ticha, môžeš volať. Na koho? Na Toho, ktorý je tu od počiatku sveta. On vie presne, ako chutí tá trpkosť. Sám si ňou prešiel. A keď pochopíš túto hlbokú Pravdu, vyslobodí ťa. Kdekoľvek sa nachádzaš. Čímkoľvek prechádzaš. Opäť sa nadýchneš a opäť vyjde slnko, zaznel tichý hlas v mojom vnútri. Do srdca mi vošiel silný oheň. Akoby mi tam niekto zapálil obrovskú pochodeň. Zacítila som prekvapivú, nepochopiteľnú silu, ktorá sa rozumom nedala vysvetliť. Vďaka, pošepla som. Dlhú chvíľu som ticho sedela v posteli a snažila sa utriediť nové pocity, ktoré mnou otriasli. Snažila som sa to všetko uchovať vo svojom srdci. 

Vstala som a letmo sa pozrela na mobil, ktorý bol položený na nočnom stolíku. Blikal tam zmeškaný hovor od Joela. Úplne som zabudla, že som mala vypnuté zvonenia. Ihneď som jeho číslo vytočila späť. Zaznela odkazová schránka. Prekvapene som sa pozrela na displej a zložila. Položila som ho opäť na svoje miesto a rozhodla sa urobiť rannú hygienu. Keď som vošla do kúpeľne, zazvonil mi mobil. Utekala som sa pozrieť, do srdca mi vošlo sklamanie. Bola to Sára. Chcela mi pripomenúť dnešnú skúšku šiat. Veselo som jej odpovedala, že o dve hodiny budem k dispozícii. Keď zložila, vytočila som Joelovo číslo opäť. Privítala ma rovnaká odkazová služba. No nič, určite mi zavolá, len čo to bude možné, pomyslela som si a snažila sa sústrediť na svadobné šaty. Do srdca mi vošlo obrovské nadšenie, keď som si predstavila svoje budúce svadobné šaty. 

Keď som vošla do kuchyne, mamka už chystala raňajky, tak som jej pomohla nakrájať zeleninu. Usmievala sa.

"Dobré ráno mami." priblížila som sa ku nej a pobozkala ju na líce.

"Dobré ráno, zlatko. Cítim z teba obrovské nadšenie." 

Ako by som po dlhom čase začala, keď sa tak veľa zmenilo, že už ani názov môjho ne-denníka nie je aktuálny… Tento článok bude iný, než tie predtým. Bude vlastne verejným priznaním toho čo som nejaký ten rok zatĺkala. Bude tiež vyjasnením mojich stavov paniky a celkovo negatívneho pohľadu na svet.

Celá ty! No čo iné sa od teba dalo čakať! Taká istá ako tvoja matka! Ach, tá tvoja mama nervačka! –Povedal, ten čo ma držal niekoľkokrát pod krkom. Toľko som s tebou a až teraz vidím aké máš krivé nohy. Nemám rád také nosy ako máš ty. Zo všetkých žien na svete som urobil decko akurát tebe! Ešte raz a zavolám na teba políciu (vysvetlenie: ho vyprovokujem k f. útoku) deportujú ťa a nikdy neuvidíš decko! Zaslúžila si si to celé hovno v živote (sex.zneužívanie, bitky, ponižovanie atď)! Neboj sa synček mama je z patologickej rodiny kde sexujú s deťmi (to dieťa som ja). To nie ja som za to celé hovno v tvojom živote zodpovedný, tak ma prestaň tým zaťažovať. Po tom pôrode to už nie je také ako bolo je TAM široko už (PS: nie je len erekcia je slabá a v polovici sa končí).

Tieto slová boli vyslovené na to, aby mohol po niekoľkých hodinách hovoriť: joj mamička stále sa na ňu dá spoľahnúť, ochhh mami aká riťka aaa cicky mohli by byť väčšie ale no keď nemáš to čo ľúbiš to ľúbiš to čo máš. Ľúbime ťa mamiiiii! Ale pekne vyzeráš. A mnoho ďalších……..škoda sa rozpisovať.

Dlho som cítila, že potrebujem pomoc a hlavne v momente, keď som nastúpila do práce a uvedomila si, že tam som šťastná a je mi do plaču, keď mám ísť domov. Na privítanie som dostala lepší plat od neho, čo bolo ďalším dôvodom na zhadzovanie „tá tvoja práca je aj tak najhoršia v celej firme zdieranie ľudí“ inak fakt sa mi tam páči. Vravela som si toľké mesiace, že musím ísť niekam, nech mi niekto potvrdí, že som sa nezbláznila a, že stále som pri zmysloch. Veď taký poriadny chlap. Už niekoľkokrát som počula od rodiny „taký šumný dobrý chlop“ nevadí, že núti k sexu mladé dievčatá ale „vun taký dobrý do koscela chodzi s maceru“. No ako by som takých dobrých chlapov mohla opustiť ja sa môžem tešiť, že ma vôbec niekto chce. Tedááááá aspoň také niečo mi z toho vychádzalo podľa ich myslenia.

Objednala som sa na terapiu!

Moje prvé slová boli mám rodinu a ťažké detstvo za sebou, chcela by som ním prestať zaťažovať rodinu. Chcela by som nájsť pokoj a vtedy bude všetko dobré nech po 30tke začnem nový život. To som ešte fakt netušila, že sa to splní tak rýchlo a už vôbec nie v takom zmysle. Terapeutka sa opýtala či okrem toho vidím ešte niekde inde problém. Vravím si v duchu, že nie veď keď ja som ticho, sa usmievam a hrám s malým, neotravujem ho a nevymýšľam si znovu nejaké problémy  tak je ideálne. Tak som odpovedala rozhodne nie, veď to všetko je len moja vina – toľké mesiace to tvrdil asi sa nemýli.