Ďalšie dni prebiehali veľmi príjemne. Aj medzi mnou a Maxom zavládol pokoj. Raz prišiel za mnou do izby a otvorene sme sa rozprávali. Presne tak ako pred jeho nehodou. Úprimne sa zaujímal o môj vzťah k Bohu a chcel vedieť ako to vyzerá s mojim súkromným životom. Dozvedela som sa od neho, že to, čo sa mu počas jeho nehody stalo nebolo úplne tak, ako mi o tom rozprával prvýkrát. Nestaval sa k tomu ľahostajne. Veľmi to na neho zapôsobilo a zaujímal sa o Ježiša. Chcelo to iba čas, netlačila som na neho. Dôvera medzi nami vďaka tomu vzrástla. Každý podvečer chodil ku mne do izby a rozprávali sme sa až do neskorej noci. 

Sviatky prešli veľmi rýchlo, tri dni pred Silvestrom prišiel Martin, aby nás pozval na silvestrovskú párty. Max súhlasil, ja som váhala. Dohodli sme sa, že ak budem chcieť prísť, Max ma vezme so sebou. Nechcela som to povedať priamo, ale bolo mi lepšie doma. Ocko s mamkou nezasahovali a nechali rozhodnutie na mňa. 

Deň pred Silvestrom nás ocko pozval do neďalekého lyžiarskeho strediska. Nakoniec prišiel aj ockov kolega s manželkou. Prišli aj so synom, ale s tým sa zoznámime vraj až neskôr, lebo lyžoval. Ja som lyžovať nevedela, tak som sa rozhodla, že sa poprechádzam po okolí. Zasnežené lesy a príroda tejto oblasti dodávali rozprávkový nádych. Obdivovala som na bielo zafarbené stromy a v duchu vzdávala chválu Bohu za túto krásu. Nevedela som presne ako dlho som išla. Po pár krokoch som začula zvláštne zvuky a otočila sa. Zaplavila ma hrôza, keď som ho uvidela. Bol to Vilo. Díval sa na mňa temným pohľadom a na tvári mu hral drzý úsmev. 

"Ale, ale, koho to tu vidím? Vitaj maličká." pozeral na mňa ako na korisť. Z ťažka som sa nadýchla. V hlave mi vírilo mnoho myšlienok a premýšľala som, kade by som mohla utiecť. Začala som sa celá triasť. 

"Prosím, odíď." zmohla som sa na tichú prosbu. 

"Naposledy sme sa nerozlúčili moc príjemne." začal sa blížiť ku mne. Ja som inštinktívne cúvala dozadu. Po pár krokoch som zacítila tupú bolesť do chrbta. Narazila som do stromu. Priblížil sa tesne ku mne a mne úplne zmeraveli nohy a rozkrútil sa mi svet. Od strachu som nevedela povedať ani slovo. Cítila som ako sa nahol nado mňa a zhlboka sa nadýchol. Zdvihol sa mi žalúdok. 

Ráno som sa zobudila trošku roztržitá. Nestihla som sa naraňajkovať a rýchlo som utekala do práce. Poobede som sa ešte stretla so Sarou, ktorej som porozprávala o Noemi a zopár vecí, ktoré som sa dozvedela. Nie všetko, cítila som, že je dobré nechať si to zatiaľ pre seba. Hoci Sara bola veľmi dobrá priateľka, veľa myšlienok som si ešte potrebovala utriediť v sebe sama. Nedozvedela som sa nič nové o Joelovom príchode. Rozlúčili sme sa a ja som pokračovala ďalej v práci. Anetka videla moju nervozitu, tak ma nechala vzadu, aby som roztriedila staré knihy. Zotmelo sa rýchlo. Bol už október, takže dni boli kratšie. Čas mi pri knihách ubiehal rýchlejšie. 

Zvykla som si na stereotyp. Domov a do práce. Každý deň som dúfala a túžila, že uvidím jeho tvár. A každý večer som zaspávala so sklamaním, že to neprichádza. Ani neviem ako prešiel mesiac. Potom ďalší a nastali Vianoce. V zhone príprav na našu rodinnú dovolenku v horách som prestala myslieť na naše stretnutie. Chýbal mi stále viac, ale zároveň som sa tešila, že budeme všetci spolu. Ja, ocko, Max a mamka. Nevedela som, kde vlastne máme ísť. Na starosti to mal iba ocko. 

Keď nastal deň odchodu, dúfala som, že mi ešte zavolá Sara, aby mi oznámila niečo nové. Nakoniec prišla osobne, aby mi popriala pokojné sviatky a príjemnú dovolenku. So smutným pohľadom pokývala plecami, že žiaľ nevie nič. 

Cesta prebiehala pohodovo. Rozprávali sme sa a spievali si. Keď ocko spomalil, aby prešiel po zasneženej príjazdovej ceste, uvedomila som si, že to tu spoznávam. Bolo to miesto, kde bola aj drevenica Joelových starých rodičov. Ohromene som sledovala tú zhodu náhod. My sme zastavili o dlhší kus ďalej, ale ja som vedela, že toto nebude náhoda. Našťastie sa nikto nedíval, tak som sa snažila nápor emócií rýchlo spracovať. Nikto si nevšimol môj vnútorný boj. Chatka, v ktorej sme mali bývať bola veľká. Každý z nás mal svoju izbu a spoločná bola iba kuchyňa a obývačka. V izbe bola aj vlastná kúpeľňa a WC. Tak som sa mohla na určitý čas zavrieť v tej svojej v domnení, že si vybaľujem veci. Mala som dosť času na získanie strateného pokoja. Pomohol mi v tom môj súkromný rozhovor s Bohom. O pár hodín sme spoločne ozdobovali stromček, ktorý tam bol pre nás prichystaný. Vraj pozornosť ockovho kolegu, ktorý mal prísť koncom roka. Bolo to uvoľňujúce a pripomenula som si detské časy, keď sme všetci štyria so smiechom trávili sviatky. Bolo vidno, že ocko s mamkou si to veľmi užívajú.