"Prosím, pusti ma." odtísala som sa od jeho tela. Márne, jeho zovretie bolo až príliš silné. Pocítila som obrovský strach a roztriaslo sa mi celé telo.

"Neboj sa maličká. Bude ti pri mne príjemne." pritisol mi prst na pery a pritlačil ma k najbližšiemu stromu. Chcela som kričať, ale z môjho hrdla vyšiel iba tichý vzlyk. Slzy sa mi rozkotúľali po tvári. Snažila som sa bojovať a neustále ho odtísala od seba. Násilne mi chytil ruky dohora, takže som sa nemohla chrániť. Snažila som sa brániť nohami, ale malo to na neho opačný vplyv. Akoby ho to ešte viac priťahovalo. Prvýkrát som zakričala o pomoc. Boli sme však príliš ďaleko od všetkých, takže ma nik nepočul. Zacítila som jeho horúce pery na krku, opäť som sa striasla a podlomili sa mi kolená. Kričala som, aby ma pustil, že ja to nechcem. Chlad mi pohltil celé telo.  Roztrhol mi bundu, čo som mala na sebe a ja som cítila, že padám. Slzy, strach, prosby, nechuť. Z toho všetkého sa mi točila hlava. Všetko som videla spomalene. Zrazu sa jeho mocné telo odo mňa odvalilo. Nevedela som ako, ale ležal na zemi a jeho tvár bola pokryvená od bolesti. Odpadla som. Upadla som do ticha a tmy. Zacítila som známu vôňu. Môjho neznámeho. Ten šok mi ho opäť pripomenul. Nechcela som sa prebudiť. Bola tak blízko, že som nechcela otvoriť oči. Občas sa mi zazdalo, že ma nesú jeho ruky. Jeho vážna tvár sa ku mne nahýbala a jeho hlas znel slastne.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." 

Ten hlas znel veľmi skutočne. Opäť som zavrela oči. Nastala úplná tma. Tlmené zvuky. Zvuk motora. Ticho.

Keď som otvorila oči prvýkrát, nechápala som. Tá známa chatka, vôňa čaju, jeho vôňa. Bolo to reálne.  Asi 10 minút som len tak ležala a hľadela dookola. Pretierala som si oči, či sa mi to iba nezdá. Snažila som sa nájsť jeho siluetu, ale oči ma ešte stále neposlúchali. Premáhali ma mdloby. Je to iba sen? Krásny sen, pomyslela som si. Nechcem sa zobudiť. Opäť som omdlela. 

Po prebudení bolo v chatke príjemne teplo. Začula som praskanie dreva v krbe a jemný zvuk veľmi príjemnej hudby. Chlad, ktorý som predtým cítila sa pomaly menil na teplo. Otvorila som oči. Sedel tam. Oproti mne, s privretými očami a rukami založenými k sebe. Akoby sa modlil? Začudovala som sa. Nechcela som ho však rušiť. Iba som na neho hľadela a nemohla uveriť svojim očiam. Bol tu, skutočný. Ten, o ktorom som snívala celé týždne. Môj záchranca? To on mi pomohol. Nesnívalo sa mi to. Vzal ma preč, z tej hroznej nočnej mory. Od Vila. Nadýchla som sa a môj nos ma presvedčil, že je skutočný. Tá vôňa, jeho nádherná vôňa. Otvoril oči a pozrel na mna. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. Nezabudnuteľný pohľad, ktorý som sa snažila vybavovať po celý čas, bol skutočný. Nežný, ochranársky, prívetivý, láskyplný. Topila som sa v ňom. 

Prebehli asi štyri týždne od posledného stretnutia s mojím neznámym. Našla som si brigádu v mestskej internetovej kaviarni. Cestou tam i domov som si niekoľkokrát predstavovala, že sa náhodne stretneme. Moje predstavy sa však nenaplnili. Dokonca trikrát som bola aj pri svojom obľúbenom strome, ale dúfala som darmo. Čas mi pomáhal v utvrdzovaní, aby som zabudla a sústredila sa na seba. 

Prešiel nový letný mesiac a ja som sa plne sústredila na moju prácu a knižnicu. S tou milou pani, Anetkou, sme sa dohodli, že jej môžem pomáhať cez víkendy, takže hlavu som si zamestnávala povinnosťami. Práca ma bavila, takže som si leto začala užívať. Majiteľ kaviarne sa rozhodol na týždeň zavrieť, takže Martin toho chcel využiť. Pozval ma na predĺžený víkend na chatu k vode. Veľmi sa mi tam nechcelo, už len kvôli tomu, že som sľúbila pomoc v knižnici. Prehovorili ma však rodičia a aj Anetka, aby som sa zabavila aj trošku inak ako prácou. Nakoniec som súhlasila. Predsa len, s Martinom sme si už dlhšiu dobu nikam nevyšli. Verila som, že to bude fajn. 

Nastal víkend a Martin ma čakal hneď ráno pred domom v aute. Rozlúčila som sa a rýchlo som vybehla za ním. Po ceste sme sa smiali a zhovárali. Rozprával mi o tom ako tam bude fajn a že si to užijeme. Keď sme tam prišli okolo obrovského jazera sa nachádzalo veľa malých chatiek. My s Martinom sme kráčali k tej väčšej. Keď otvoril dvere videla som asi 50 nových tvárí. Niektorí sedeli na sedačke pri televízore a hrali playstation. Zopár dievčat postrkovalo skupinku chalanov a podpichovali sa navzájom, že kto bude šľapať na vodnom bicykli a kto sa bude opaľovať. Vyzeralo to tu uvoľnene a zábavne. Iba ja som mala divný pocit, že by som bola radšej doma sama. Martin ma chytil za ruku a viedol ma k nejakým dvom neznámym chalanom. 

"To je Lukáš," ukázal na usmiateho chalana s veselými orieškovohnedými očami. Vyzeral naozaj milo.

"Teší ma", priblížil sa ku mne a podal mi ruku. Opätovala som mu úsmev a pokývala hlavou, že aj mňa.

"A toto je Vilo." povedal Martin a ukázal na muža so zelenými očami a svalnatými rukami. Nejedno ženské oko po ňom v chate pokukovalo. Mne však srdce šepkalo, aby som bola opatrná. Jeho pohľad sa mi nepozdával.

"Lívia, zbláznim sa z teba!"

"Martin." hlesla som po tichu a sadla som si na najbližšiu lavičku. So strachom v očiach pribehol za mnou. 

"Čo sa stalo? Je ti zle? Odkiaľ máš tu mega veľkú mikinu?" spýtal sa starostlivo so zdvihnutým obočím.

"Ach Martin, nechaj ma utriediť si myšlienky. Sama neviem, čo sa vlastne za tých pár hodín stalo." odpovedala som sklesnuto.

"Tak to ma zaujíma ešte viac, keď ťa vidím takúto. Niekto ti snáď ublížil?" spýtal sa podráždene so zovretými päsťami. 

"Nie! Aspoň nie tak ako si myslíš." zodvihla som pohľad k nemu a silno som sa k nemu pritisla. Jeho objatie vždy pôsobilo upokojujúco. Teraz to však nemalo úplne taký pocit. Akoby mi stále niečo chýbalo a ja som vedela, čo to je. Jeho vôňa, pohľad, úsmev, proste jeho prítomnosť. Rozhodla som sa, že v kaviarni Martinovi všetko poviem. Ako priateľ nikdy nesklamal. Bol perfektný poslucháč. Nechal ma rozprávať bez toho, aby mi skákal do reči. Iba občas zmraštil čelo alebo prekvapene zdvihol obočie. Priznala som sa mu so všetkými svojimi pocitmi a cítila som ako sa mi pri konci tisnú slzy do očí. Snažila som sa tú horkosť prehltnúť, ale Martina som tým neoklamala.