Ahojte dievčatá/ženy

Nemam žiadnu otázku len Vám chcem dať radu ak Vám zistia tehotensku cukrovku budu chcieť od Vás 7 odberov za deň do malych žltých skumaviek ktoré sa rozoberaju a maju taku "pipetu". Naberajte si to tou pipetou nie zvrchu . Vrchnáčik nechajte otvorený a po odbere najprv zatvorte spodok a potom vrch vložte do druhej časti tej skumavky . Ak by Vám nešla krv z prsta a boli ste z toho nešťastne pite celý deň len vela vody a ked sa pichnete tak nech Vám niekto pomôže ten prst stláčať krv pôjde hneď 😇. Nikde som sa o tomto nedocitala tak aspon ja vam dávam radu ako som to robila ja dufam ze tento príspevok pomôže nejakej budúcej mamičke 😊

Čo by ste povedali na rolu, kvôli ktorej sa musíte týždeň pozerať do tváre človeka, ktorého nenávidíte viac než kohokoľvek na svete? Rok 1980. Írsko. Husté lesy Wicklow. A na jednej strane kamerou stojí režisér John Boorman, ktorý práve obsadil do filmu Excalibur dvojicu hercov, ktorí sa pred štyrmi rokmi na londýnskych doskách takmer pobili. Ona – 35-ročná Helen Mirrenová, vtedy ešte neznáma tvář pre filmové publikum. On – Nicol Williamson, herecký búrlivák, ktorý s ňou odmietal byť v jednej miestnosti. Boorman to vedel. A vedome to využil.

„Potreboval som skutočné napätie,“ priznal neskôr. Nie divadlo. Nie herecký trik. Skutočnú, živú, neznesiteľnú iskru dvoch ľudí, ktorí sa nedokážu zniesť.

Helen mala hrať Morganu. Nie nejakú vedľajšiu bosorku. Morgana bola stroj zkázy celej artušovskej legendy – učila sa mágii, uväznila Merlina, zviedla vlastného brata a porodila syna Mordreda, ktorý zničil kráľovstvo. V striebornom brnení, s gaelčinou na perách. Bola to rola, ktorá mohla zničiť kariéru. Alebo ju navždy vymedziť.

Helen povedala jednoducho: „John ma presvedčil, že to zvládneme. A ja som bola chamtivá. Chcela som tú rolu. Povedala som: Zabudni na to. Vydržím to.“ Podpísala zmluvu. A odišla na tri mesiace do írskej divočiny.

A práve v týchto mesiacoch sa stalo niečo, čo nikto nečakal. Vypukla skutočná mágia – nie tá filmová. Nepriatelia sa stali priateľmi. A na zelených kopcoch sa medzi scénami smrtiacich zaklínadiel zrodila láska, ktorá zmenila dve kariéry. Lebo v tom istom filme sa objavilo aj meno, ktoré vtedy nikto nepoznal. Liam Neeson. Tretia filmová rola. A on a Helen... ale to už je iná časť tohto príbehu.

Ahojte. Máte niekto skúsenosti s 3d tlačiarňou?
Syn po nej veľmi túži ale ja sa do toho vôbec nevyznám.
Existuje aj niečo cenovo dostupné na také domáce tlačenie? Ďakujem.

Šesťročného chlapca zapálil jeho vlastný otec. Prišiel o 90 % kože. Svet sa na neho pozeral so strachom. Michael Jackson sa na neho pozrel a videl dieťa, ktoré potreuje lásku a starostlivosť. Pretože príbeh Michaela Jacksona a Davida Rothenberga je jedným z najkrajších činov, aké jeden človek urobil pre druhého — a pritom o ňom vie len veľmi málo ľudí.

V roku 1983 sa šesťročný David Rothenberg stal obeťou jedného z najdesivejších prípadov týrania detí v americkej histórii. Počas sporu o opatrovníctvo po rozvode mu jeho otec dal tabletky na spanie, polial jeho posteľ petrolejom a zapálil ju, zatiaľ čo David spal.

Zázrakom prežil, no trauma, ktorú utrpel, sa nikdy nedala vymazať: popáleniny na viac než 90 % tela, strata viacerých prstov na rukách aj nohách, viac než 100 rekonštrukčných operácií počas života a trvalé jazvy, ktoré navždy zmenili jeho vzhľad. Keď ho ako šesťročného prepustili z nemocnice, svet ho nevidel ako dieťa, ale ako tragédiu, titulok v novinách, varovný príbeh — niekoho, od koho ľudia odvracali zrak kvôli jeho jazvám.

Potom si Michael Jackson prečítal jeho príbeh v novinách — a neodvrátil zrak. V decembri 1983 osobne kontaktoval Davidovu rodinu a pozval chlapca, aby sa s ním stretol. Nie cez mediálneho zástupcu, nie cez charitatívnu organizáciu, ale priamo. Michael čítal o popálenom dieťati a jeho prvá reakcia bola: „Musím sa s týmto chlapcom stretnúť.“

Keď David prišiel, sedemročný chlapec s popáleninami takmer po celom tele, Michael urobil niečo, čo dovtedy neurobil nikto iný: okamžite ho objal — bez váhania, bez nepohodlia. Otvoril náruč a objal Davida, akoby jazvy neexistovali, akoby bol úplne obyčajným dieťaťom. Ten objem možno uzdravil viac než polovicu všetkých Davidových operácií.

Michael tým neskončil. Previedol Davida po svojom dome, hral sa s ním videohry, predstavil mu svojho domáceho ťavu Louieho a rozosmial ho — čo je možno ten najväčší zázrak, aký môžete urobiť pre dieťa, ktoré zažilo takú bolesť. Fotografie z toho dňa ukazujú chlapca, ktorý sa prvýkrát od požiaru úprimne usmieva. Nie preto, že bolesť zmizla. Nie preto, že jazvy zmizli. Ale preto, že v tom priestore, s tým jedným človekom, s ním zaobchádzali ako s normálnym dieťaťom — nie ako s obeťou, pacientom alebo „úbohým chlapcom“.

Michael dal Davidovi niečo, čo mu žiadna operácia nemohla dať: pocit, že ho niekto vidí ako človeka. Keď kamery odišli a návšteva skončila, svet sa presunul k ďalším správam. Michael však potichu pokračoval v platení Davidových liečebných nákladov, operácií a rehabilitácií celé roky — zo svojich vlastných peňazí, bez tlačových správ, fotografií či verejného uznania.

Keď David vyrástol, Michael mu dal niečo ešte hodnotnejšie než finančnú pomoc: zmysel. Dal mu príležitosti pracovať s jeho tímom, znovu vybudovať sebavedomie, rozvíjať schopnosti a znovu sa spojiť so svetom, ktorý sa k nemu predtým správal kruto — až kým sa k nemu Michael nezačal správať s láskavosťou.

David si neskôr zmenil meno na Dave Dave a úplne prerušil kontakt so svojím otcom, ktorý sa ho pokúsil zabiť. Keď hovoril o Michaelovi Jacksonovi, neopisoval celebritu, ktorá urobila jeden dobrý skutok. Opisoval duchovného otca, mentora, človeka, ktorý ho zachránil nielen finančne, ale aj emocionálne — obnovil jeho dôveru vo svet.

Ich priateľstvo trvalo takmer tri desaťročia — od roku 1983 až do Michaelovej smrti v roku 2009. Tridsať rokov vzťahu, ktorý sa začal novinovým článkom a objatím a prerástol do jedného z najúprimnejších, najkrajších a najhlbších vzťahov v Michaelovom živote.

Dave Dave zomrel v roku 2018, no pred odchodom pripomenul svetu tieto slová:

„Michael nevidel moje jazvy. Videl mňa.“

Týchto sedem slov dokonale vystihuje Michaelovu podstatu — nie bulvárnu verziu, nie senzáciechtivú verziu, ale tú skutočnú. Muža, ktorý si prečítal príbeh popáleného dieťaťa a okamžite sa rozhodol, že si zaslúži lásku. A tú lásku mu dával dôsledne, potichu a štedro tridsať rokov.

Kým bulvár označoval Michaela za „čudného“ kvôli deťom, kým mainstreamové médiá spochybňovali každú jeho interakciu a kým sa svet snažil jeho láskavosť vykresliť ako niečo temné, Michael potichu financoval operácie, dal dieťaťu jeho prvý skutočný úsmev a vybudoval tridsaťročné priateľstvo založené na tom, že sa k človeku v bolesti správal ako k ľudskej bytosti.

Kde boli počas toho všetkého bulvárne médiá? Zaneprázdnené písaním iných príbehov — takých, ktoré predávali viac novín a nevyžadovali priznať, že muž, na ktorom si vybudovali kariéru, urobil v súkromí viac dobra než väčšina ľudí za celý život.

Michael Jackson a Dave Dave. Popálené dieťa a Kráľ popu. Tridsať rokov lásky, o ktorých svet takmer nevedel.

Ahojte, akým spôsobom dopravy prosím odosiela Zalando? Chcem niečo objednať, ale nedáva mi možnosť výberu dopravy. Dávno som nič neobjednávala. Ďakujem pekne.

Vsetky deti pokope❣️❤️🥰🐶

Este jedna 🤭