Ahojte 🙂 Vitajte pri druhom článku Čas na hru! 🙂 Dúfam, že sa Vám prvá časť páčila a ak ste ju ešte nečítali, môžete tak urobiť TU. 

Už je to viac, ako päť mesiacov, čo sme so Zúbkom rodičia. Ide to raketovou rýchlosťou a vždy, keď je Zúbok v práci a na druhý deň sa pozrie na Karolínu skonštatuje, že zas sa zmenila. Ja to až tak nevnímam, lebo ja som s ňou každý deň a ten čas s bábätkom mi ubieha úplne inak ako jemu. Ale je pravda, že keď som pred pár dňami triedila fotky, zas som si uvedomila, ako ten čas naozaj rýchlo beží. A preto sa ho snažíme s Karolínou tráviť čo najzmysluplnejšie a najefektívnejšie. Ako správne premotivovanej prvorodičke mi veľmi záleží na jej správnom vývoji a snažím sa ho podporovať čo najviac, keďže teraz mám čas. Veru, je ho habadej... Preto študujem, pátram, čítam a snažím sa to všetko aj správne praktizovať 😂.

Netvrdím, že to robím najlepšie na svete a netvrdím ani to, že to robím správne. Ako vo všetkom aj tu platí, že si vyberám z rôznych informácii to, čo sa mne a môjmu mužovi najviac pozdáva a nejdeme žiadnym smerom na 100%. V každom našom rozhodnutí je kus nášho "sedliackeho" rozumu. Ako príklad môžem uviesť to, že aj keď túžim po nosiči a doma už máme jednu šatku, stále máme a naplno využívame aj kočík. Mohla by som pokračovať v upozornení tak, ako som to spravila v prvom článku ale... veď to si môžete ísť prečítať tam. To iste platí aj tu, berte to prosím na vedomie 🙂 . 

Hryzačky

Keď prišiel čas, že už bola Karolína schopná držať predmety v rúčkach, kúpili sme jej hryzadielko. Bábätká automaticky všetko skúmajú ústami takže to bola nevyhnutná kúpa. Nechcela som kupovať nejaké "šmejdy" (no offense), predsa len, si to dáva do úst... Takže som kúpila (niekomu, napríklad môjmu mužovi sa môže zdať, že predražené :D ) postupne tri .

Prvá bola opička. Miluje ju. Je základom jej kúpacej rutiny. Vždy sa s ňou hrá vo vode. Druhé hryzátko je z troch častí, my ho voláme sloník (na fotke môžete vidieť, že jedna časť je v tvare sloníka) a to má zas.... no všade :D Takže hryzadlový sloník s nami chodí kamkoľvek. Či už na prechádzku kočíkom, do auta alebo na gauč. Všade. A tie slastné vzdychy čo to dieťa vydáva keď ho žužle! Koniec :D Strašné smiešky na nej máme. Žltú hryzačku má v detskej, keď je náhodou sloník niekde, kde sa mi nechce ísť. Zabaví ju, má ho rada (mám podozrenie, že aj preto, lebo je žlté - zdá sa mi, že má rada túto farbu) ale povzdychy pri ňom ešte nie sú a vždy si vyberie radšej sloníka, keď má možnosť 😂.

Napríklad aj tak, že na chvíľu vypadnete od dieťaťa. Život ženy po pôrode, najmä ak je prvomatka, sa zmení o 180 stupňov. A nemyslím tým len to, že sa šesť týždňov pohybujete po domácnosti s rozstrapateným drdolom, ožužlanými bradavkami a obrovskou vložkou medzi nohami, čím vytvárate uveriteľnú napodobeninu porazeného sumo zápasníka. Myslím tým najmä to, že ako mama už nikdy nie ste sama. Táto lyrická veta vo mne rezonovala odmalička, ale až po pôrode som pochopila jej pravý význam. 

Začne sa to tým, že máte tohto miniprísavníka stále na prsníku. Či už aktívne pripojeného ako svorka na elektrickom obvode, alebo len pasívne oddychujúceho po tom, ako z vás vysal všetok život - ehh, teda mlieko. Aj keď nekojíte, tak to musíte len stále držať na rukách. V sprche počujete fantómový plač - aj keď dieťa reálne neplače, vám sa zdá, že hej. Ale toto je dobré obdobie, pretože potomok vždy ostane tam, kde ho položíte. V momente, ako sa začne presúvať sám, sa dobré časy skončili. Ruku hore všetky, ktoré deti sprevádzajú na toaletu!

Takže moja najväčšia obava v živote - teda že ostanem naveky sama - sa vytratila v momente, ako sa mi narodil syn. Ako každá prvomatka tesne po pôrode som vystriedala plejádu emócií. Od nepríčetnej radosti po zúfalstvo z toho, že pred tým revúcim uzlíčkom “radosti” niet úniku. Ako jedináčik som sa musela zžiť s myšlienkou, že moje vždy prítomné útočisko samoty tu odrazu nebolo. Ale bolo tu dieťa. 

Tým, že bol Philip to najkolikovatejšie bábätko zo všetkých kolikových bábätiek na svete (nepreháňam!, no dobre, možno trošku), som ho prvé tri mesiace primárne šatkovala. Išla som sa s ním prejsť, keď mi zrazu volala mamka. Nechcela mi veriť dni predtým, že malý hučí od rána do rána. A tak jej odrazu z plného hrdla začal hulákať do telefónu. Mamka preto urobila to, čo by urobila každá matka pre svoje dieťa - išla mi, odvážne, na pomoc. To, že zutekala po štyroch dňoch, lebo sa to nedalo s tou minisirénou vydržať, už je o inom. Ale má plusové body za snahu! 

A tak sme mali zrazu babysitterku. Philip bol toho času kŕmený z fľaše odsatým mliekom a prebaľovanie s Pamperskami je blbuvzdorné, takže starostlivosť bola vyriešená pomerne jednoducho. Bola som nervózna najmä z toho, že keď malý spustí, mamka bude panikáriť a nebude si s ním vedieť rady. Mamka sa však úlohy zmocnila s nadšením, a tak sme mohli s mužom podniknúť… vlastne čokoľvek. Rozhodli sme sa ísť do kina (lebo to sa naozaj s dieťaťom podniknúť nedá). 

Išli sme na Guardians of the Galaxy, vol 2. Romantika „ako hovado“, ale ja som si dala záležať. OHOLILA SOM SI NOHY!!! Nalíčila sa. Dokonca som si dala záležať aj na dokonalom instagramovom obočí. Pol fľaštičky concealeru padlo na zakrytie mojich kruhov pod očami. Keby niekto silnejšie buchol dverami, tak zo mňa make-up spadne ako jednoliata maska. Ale cítila som sa po prvýkrát od pôrodu krásne. Áno, je mi jasné, že v kine ma aj tak nikto nevidel, ale robila som to pre seba. 

Čo s chlapom po 40-ke? Ako vysvetliť dupotanie? Aké nové veci môžeme vyskúšať počas karantény vo dvojici? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

* * * * *

Vlani manžel oslavoval 40 - ku, dcérka mala vtedy 5 rokov a s povzdychom mu hovorí: „Ach, ocko, ty už nie si ani mladý, ani pekný - čo s tebou?“

* * * * *

Syn (5 r.) ma nahneval, zvýšila som hlas a on na to: „Všetci sa ukľudníme, áno?“

* * * * *