Neviem, kde sa to vzalo, ale panuje tu taká štandardná odpoveď na obavy, či sa (v tom momente ešte tehotná) žena zvládne po pôrode postarať o svoje dieťa. Veď nikdy žiadne nemala, ledva nejaké prebalila a tie cudzie rodičom vrátila pri prvom náznaku mrzutosti.

Spravidla sa jej dostane odpovede na štýl, neboj, keď to dieťa porodíš, zrazu budeš presne vedieť, čo potrebuje a všetko bude úplne prirodzené.

Priznám sa, že hoci moje dieťa už dokáže so mnou v rámci možností komunikovať, táto odpoveď ma ešte stále dokáže dostať do kolien. Lebo neviem, či som len ja taký manták, alebo je nás viac, čo prvé mesiace úplne tápali a nevedeli vôbec nič. Nevedeli sme, kedy to malé, veľmi pekné, ale dosť hlučné klbko chce nakŕmiť, kedy prebaliť, kedy uspať, kedy len tak ponosiť a kedy malo skrátka chuť si iba tak zo samej nudy pokričať. A nielen, že ste na konci so silami a vlastnému dieťaťu rozumiete asi ako japonským televíznym novinám, z každej strany sa na vás sype tona otázok. Niektoré sú bežné, niektoré prekračujú hranicu intímnosti a niektoré sú len nepochopiteľné. Mojimi dlhodobými favoritmi boli otázky týkajúce sa spánku.

“A už prespí celú noc?” - pravdá, teda, ak nerátam to, že sa v polospánku asi tak osemkrát dojčí, tak vlastne áno.

“Koľkokrát denne spí?” - ehm, podľa toho, či si dá 15 mikrošlofíkov, alebo sa zmohne na aspoň jeden taký, kedy stihnem aj zatvoriť dvere na izbe, prípadne sa najesť.

“Kedy prídete?” - no, ak sa zadarí, tak v ten deň, kedy ste nás pozvali. Niekedy medzi polnocou a ôsmou večer.

Asi takto nejako sa podľa mňa tváril nejeden človek, čo sa toho roku tešil na Pohoda festival. Ja som sa tak tvárila,  keď som zistila, že naši kamoši sa na konci mája brať nebudú. A verím, že podaktorí sa tvarili ešte horšie, keď zistili, že im zrušili lety, dovolenky, stretnutia, koncerty, festivaly (ja stále verím v augustový Grape festival 🤞)... ale aj rôzne vyšetrenia, ktoré by mohli objasniť zopár otázok či neistôt, zákroky, ktoré by niekoho zbavili bolesti a iné. Ale napríklad naproti tomu, nám naša pedriatička volala, že oné, očkovať už sa znova móže a že ak je druhorodená fit, sme očakávaní. No veruže neviem, či je fit. Tak som zatiaľ dala ďalší odklad (nie, nebudem jej miesto očkovania dávať Savo na raňajky, doterajšie vakcíny má absolvované, akurát jedna jesenná, sa nám pre neustále sople a kašle poposúvala do jari...). Ťažko byť v takejto situácii prorokom, však áno🤷🏻‍♀️

Korona a s vírusom spojené opatrenia zasiahli do našich životov s rôznou intenzitou. Je to nepríjemné, obmedzujúce, človek je na nervy, nasratý, smutný, neistý, nevie, z čoho bude ďalší mesiac žiť, ako sa znova postaví na nohy... Ale tento človek stále žije! A je zavretý s parádnymi vymoženosťami dnešnej doby. Onehdá som videla vtip v hlavnej úlohe s Nokiou 3310, že čo by sme robili, keby sa toto dialo v časoch, keď 3310-na bola najväčším hitom na trhu?!🙈 Aj vás striaslo pri predstave, koľkokrát by ste hrali Snake-a či Space Impact? Alebo ako dlho by vám trvalo pochopiť tú hru s fazuľkami? (už neviem, ako sa volala)

A ja zájdem v čase ešte hlbšie. Ako by sme to asi prežívali, keby sme sa pre naše vierovyznanie, národnosť, politickú prislušnosť, vzdelanie či rodinné pomery museli skrývať na povalách, v garážach, špajzách, pivniciach bez vody, elektriny, čistých šiat, so stratou akejkoľvek dôstojnosti, plní strachu, čo sa stane, ak nás nájdu? Viem, že teraz pletiem hrušky s jablkami, ale keďže aktuálne ako bonus čítam knihu Mengeleho dievča, myslím na to ešte viac ako inokedy. Lebo síce nemôžeme robiť veľa vecí a sú nariadenia, ktoré nás otravujú a rúška, v ktorých sa nám horšie dýcha, ale STÁLE sme v POHODE,  či?

SLABIKOVANIE
KTO ĎALEJ ZÁJDE?
Postavte sa s dieťaťom na Vami určenú pomyselnú štartovaciu čiaru. Z krabičky si náhodne vyťahujte po jednej kartičke a začnite sa posúvať vpred (krokovať) na základe jej počtu slabík. Napr. : motýľ = 2 slabiky = 2 kroky. Kartičky si ťahajte dovtedy pokiaľ sa Vám neminú. Vyhráva ten, kto ďalej zájde.

Slabika sa vyslovuje na jedno otvorenie úst. Podľa toho, koľkokrát pri vyslovení slova pohnete bradou, sánkou = počet slabík v slove.
Pri určovaní počtu slabík v slove si môžete pomáhať rytmickým sprievodom, tlieskaním, klopkaním, bubnovaním, dupaním, skákaním,... Ešte môžete využiť aj popisovateľný povrch kartičiek a ku každej ilustrácii nakreslite toľko bodiek, koľko má dané slovo slabík. Alebo môžete slovo rozdeliť na slabiky čiarkami, prípadne oblúčikmi určiť počet slabík v slove.

Daná edukačná úloha podporuje :
▪️vnímanie slabík
▪️vnímanie rytmu
▪️rozvoj reči
▪️sluchové rozlišovanie slabík
a je vhodná aj ako tréning na nácvik čítania.

S úctou

M. (autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

Pandémia koronavírusu zastihla tisíce Slovákov v zahraničí. Denis Dufala, študent žurnalistiky, bol v tom čase na študijnom pobyte Erasmus v Lotyššku. Keď už aj Taliani utekali domov, začal mať obavy aj on a rozhodol sa vráti na Slovensko. 

Patril medzi prvé skupiny repatriantov, ktorí sa dostali do štátnej karantény v Gabčíkove. Počas pobytu tam, si písal karanténny denník a uverejňoval na svojom blogu. Čo mu najviac v Gabčíkove chýbalo a čo mu naopak pobyt v karanténe dal, ako jeho blogovanie vnímali spolubývajúci či ako karanténu zvládali rodiny s deťmi v jeho susedstve sa dozviete vo videu. 

Zažili ste vy alebo niekto z vašich blízkych pobyt v karanténe? Napíšte nám do komentárov pod video na YouTube Modrý koník a odoberajte náš kanál.

Modrý koník team