Hovorím si kóóóńiec toho prechádzania sa v tehotenských veciach! Koniec tehotenským pyžamám počas smútenia za ženou, ktorou som bola predtým, než som porodila.

Malý mal pol roka ja som ako tako obžila, je čas na návrat dávnej JA! Vzala som peňaženku a šla som si kúpiť sexi pyžamo. Nevadí, že bude premočené od materského mlieka IDEM! Aspoň vtedy sa mi to zdalo ako super riešenie na nájdenie dávnej bezstarostnej žienky, ktorou som BOLA. 

Tak veľmi som chcela, aby sa vrátilo to šialené nespútané žieňa. Chcela som, aby sa vrátilo to obdobie kedy som bola bezstarostná a mala plno energie a žiadne vačky pod očami. Chýbala mi štipka tej pikantérie, čo kedysi dávala grády všednému dňu. 

Taktiež mi veľmi chýbal ten chlap čo mal plno energie a lesk v oku. On sa dokonca hýbal úplne inak predtým, než do nášho života vstúpil malý rozkošný človek. Chýbali mi tie bezstarostné dni, keď sme sa len ta povaľovali a náhle prudko zmenili plány. Odišli sme bez plánovania ďaleko na výlet a ešte sme po tom všetko mali chuť na sex. Strašne mi chýbal ten pohľad do zelených očí, ktoré vyžarovali také dobro. Chýbal mi provokačný tón hlasu, ktorý ma vždy rozosmial. Chýba mi tá spontánnosť, ktorá bola medzi nami od začiatku.

Teraz sa všetko zmenilo...

Tie pekné zelené oči sú plné starostí ale tiež láskavosti. Už nemá pohľad samca alfa, má pohľad láskavého otca. Už sa nechce rozprávať celé večery, má potrebu byť sám v tichu. Už sa na mňa tak vášnivo nepozerá. Už nemáme šialený vášnivý sex ako vo filmoch. Teraz sa pri tom aj poriadne zasmejeme, keď sa nám do lýtka zaryje nejaký kúsok lega, ktoré sme si pri upratovaní nevšimli alebo divnou náhodou kopneme do spievajúcej sovy :D Považujem to za pasce, ktoré na nás malý chystá. 

Sme doma. Matka, otec & 3-členné detské útočné komando. 24/7. Patríme medzi tých šťastných rodičov, ktorým chlebodarcovia umožnili home office a do práce chodíme „na striedačku“ maximálne 1 až 2 x týždenne.

Najväčšia zábava nastáva, keď niektorý z rodičov ostane doma s tajfúnmi sám. Takto nejako vyzerá môj deň počas 3. týždňa home office.

6.37 – tresnutie dvermi od detskej izby - Miško sa ide vycikať a dom je po rane ako z dela ihneď na nohách. Áno, takto skoro sa u nás začína skoro každý deň, bez ohľadu na to, či je streda, alebo nedeľa, Deň ústavy alebo Nový rok.  

7.17 – moja nežná polovička sa po troch dňoch teplákového „looku“ mení na mladšiu (mohla by čítať tento článok) sestru Charlize Theron a s čerstvým mejkapom a len naozaj mierne previnilým úsmevom opúšťa bojisko a mieri do práce o 15 minút skôr ako obyčajne. Trpaslíci raňajkujú „smeti“ s mliekom – málokedy servírujem rovnaké pre všetkých – v menu sú vankúšiky, škoricové alebo medové s orieškami! Šťava z čerstvo vytlačeného citróna a pomarančov je prvý ranný rozjazd, ktorým začínajú moje dnešné povinnosti.

7.31 – papuče sú bezkonkurenčne najzákernejšie bytosti z našej domácnosti. Každý večer ich po v priemere 10 minútovom hľadaní dávam do radu ako vojakov. V takomto peknom útvare sa už spoločne nestretnú až do večierky – často ani ľavá s pravou. Veta „Kde máš papuče?“ je absolútna konštanta dňa. Odkedy sme dva páry papúč vymenili za šlapky, peklo sa zdvojnásobilo. Miznú pod posteľou, za skriňami, v boxe s Legom, v policiach. Ako vravím, zákeráci.

8.01 – drobizg opúšťa kuchynskú zónu – dnes ráno bez reptania pomohli s vyprataním umývačky – len príbor a plastový riad. Nie je to veľká pomoc, ale je to prvý krok k tomu, aby sa zapojili do diania v domácnosti a navyše ich to celkom baví.  

Kapitola dvadsaťsedem

Lujza

V noci som sa prehadzovala a myslela na Ritu. Dúfala som, že po včerajšku nezíde na zlé chodníčky. Viem, že to čo teraz prežívala, bolo doslova naprd. Chápala som to, ale nevedela som jej dať žiadnu radu. Nedalo sa len šibnúť čarovným prútikom a vec by bola zažehnaná. No chcela som byť s ňou, aby vedela, že pri nej stojím. Vytočila som jej číslo, dnes už druhý krát. Naspäť mi nevolala a bol už večer, tak by už mohla fungovať, ale človek nikdy nevie. Keď som ju včera opúšťala, ešte žila a chcela sa zabávať.

„No konečne. Máš sa?“ zvolala som, keď som si myslela, že mi už ani nedvihne.

„Už mi bolo aj lepšie, ale celkom to ujde. Pracujem z domu.“

„Preto nedvíhaš telefón? No pekne. Čo takto výlet na dedinu? Prídeš na iné myšlienky.“ Navrhla som jej a držala si prsty.