Ak ide o brušká našich najmenších, určite sa zhodneme, že si zaslúžia iba to najlepšie. Každá mamička dohliada na to, aby bola strava jej drobčeka vyvážená, pestrá, kvalitná a z dôveryhodných surovín. Dovoľte deťom, aby sa pustili do nových dobrodružstiev a objavovali nové chute. Dobroty od NESTLÉ NaturNes BIO potešia chuťové bunky vašich malých papkáčov a uspokoja ich maškrtné brušká 🙂

Čo budeme testovať

NESTLÉ obilné BIO kaše, vhodné od ukončeného 6. mesiaca, sú ideálne nielen v období zavádzania prvých príkrmov, ale potešia aj hladné brušká väčších drobcov. Sú vyrábané zo starostlivo vybraných surovín z ekologického poľnohospodárstva, neobsahujú konzervanty, prídavky cukru, ani umelé farbivá. Sú ľahko stráviteľné a v najlepšej BIO kvalite. Taktiež obsahujú vápnik a vitamíny A, D a B1, ktoré sú v zhode s požiadavkami príslušnej legislatívy. Jednoduchú a rýchlu prípravu ocenia rodičia, vynikajúcu chuť zase malí stravníci ;) Ochutnať budete môcť NESTLÉ NaturNes BIO Mliečnu kašu Banánovú, ako aj NESTLÉ NaturNes BIO nemliečnu kašu Vanilkovú.

Ovocné a ovocno-zeleninové BIO kapsičky plné vitamínov* sú ideálnou a hravou desiatou, ktorú oceníte nielen doma, ale predovšetkým na cestách. Kapsičky pre detičky od ukončeného 6.mesiaca sú bez konzervačných látok*, bez prídavku cukru

**

a obsahujú iba 100 % BIO ovocia z ekologického poľnohospodárstva. V rámci testovania produktov Nestlé NaturNes BIO môže vaše dieťatko ochutnať ovocné BIO kapsičky, ktoré sú vyrobené zo zrelého ovocia, vypestovaného na špecializovaných farmách bez použitia priemyselných hnojív. Vďaka prvotriednej kvalite si tak vaše detičky užijú prirodzenú chuť ovocia. Praktické, znovu-uzatvárateľné balenie sa postará o to, že detičky môžu jesť úplne samy bez vašej pomoci. Výber príchutí je skutočne široký, preto si na svoje príde každý 🙂

*Obsah ve shodě s požadavky příslušné legislativy

**

Obsahuje pouze přirozeně se vyskytující cukry

Koho hľadáme

Zo všetkých strán mi boli pre Sofinku odporučené ďalšie terapie - plávanie a hipoterapia. Najbližšie kone boli na opačnom konci mesta, resp. ani tam nie, ešte ďalej. Zvolila som si teda plávanie. Prieskum, kde by Sofi mohla chodiť dopadol zvláštne: buď s hendikepovanými deťmi na Mokrohájsku alebo do niektorého súkromného plaveckého kurzu, kde s hendikepom majú minimálnu skúsenosť. 

Riskla som to, plavecký kurz v novovybudovanom centre 15 min od domu. Inštruktorka si trúfala zaradiť Sofi do kurzu medzi zdravé deti. S malou dušičkou sme tam v októbri nabehli a čakala som, čo to dá 😁 

Deti Sofinku veľmi nezaujímali, veď žije vo svete dospelých. Zato voda áno. V skupinke 3-4 deti s mamičkami. Rovesníci boli niekde inde, poslúchali inštrukcie, nebáli sa vody v očiach, vedeli sa potopiť. Všetko si pomaly skúšala aj Sofi. Na 3.hodine sa pýtam inštruktorky, kedy sa bude môcť aj ona potápať. "Keď pochopí, že pri tom, musí mať zatvorené ústa." Sofi práve sedela na múriku a chystala sa skočiť do vody. Ruky hore, odpočítavanie: Jeden, dva… Jasné znamenie, že sa treba začať tešiť. V praxi- vygúliť oči a otvoriť ústa dokorán za zvuku silného "Ááááá…" 😂😂  Aha, už sme sa dopotápali 😂 Mamin vzdych a myšlienka: potápať sa nebude nikdy 😂

Na ďalšej hodine vkĺzla pod vodu, ani neviem či plánovane či neplánovane. Rozchodila to ľavou zadnou, tak sme ju spustili dolu ešte raz. Trochu sa otriasla ako psík. Super, má našliapnuté, pôjde to. 

Škoda, že potom ochorela a nemohla ďalej pokračovať. Choroba vliekla týždne až skončila nakoniec so zápalom stredného ucha na antibiotikách. Nemala som potom odvahu vrátiť sa s ňou k plávaniu, tak sme to na čas opäť zabalili. 

Porovnanie s plávajúcimi rovesníkmi, resp. trochu mladšími kamarátmi, však prinieslo vytriezvenie. Kým ostatní reagovali na pokyny, potápali sa, hádzali guličky do kruhu, prelievali krhličku, kopali nohami, presvedčiť o čomkoľvek Sofiu trvalo večnosť. Upla sa na veľkého gumového panáka a prvú polhodinu strávila pri ňom. Keď sa hádzali loptičky do kruhu, hádzala aj ona, ale hrala inú súťaž - čím ďalej, tým lepšie. Kopanie nohami? Čo to je? Nemala som už tretiu ruku, aby som ju súčasne držala aj jej ukazovala ako sa kope. 

Tento roztomilý malý čmucháčik si hľadá nového kamaráta! Ježko je veľmi jemný a rád sa mojká, upokojujúco vibruje a hrá jemné melódie ale aj všelijaké iné zvuky.  Vibrácie pekne upokoja dieťatko a jemný ježo stimuluje hmat dieťatka. Tak ako? Zapáčil sa vám? Ak áno máte šancu Ježka vyhrať 🙂 

Pravidlá

1. daj like na tento súťažný článok

2. do komentára napíš ako sa volal tvoj obľúbený mojkáčik/ hračka z detstva 🙂

Súťaž trvá od dnes do 13.5., následne vyhlásim na mojom profile víťazku!

Veľa šťastia! 

Keď som minulý rok písal druhú májovú nedeľu článok s prianím všetkým mamám, netušil som, že o rok bude všetko inak. Teraz už určite nechcem písať čokoľvek o korone a o tom, čo priniesla do našich životov. Spomínam to len preto, lebo tých povinností je posledné týždne 2x viac, a mamám (ale aj otcom) korona naložila toľko, že by sa aj Atlasovi podlomili kolená. Vidím to na kolegyniach v práci, vidím to u susedov, vidím to u nás doma.

Posledný rok som sa celkom intenzívne zaujímal o vzdelávanie v oblasti výchovy detí. Minulý týždeň ma oslovila zaujímavá kniha o tom, prečo sú dánske deti šťastné, predtým som na jeden hlt prečítal výborný text od detského psychológa Mareka Hermana o našich malých Marťanoch. Nehovoriac o tom, že najlepšou školou pre mňa bolo zvládnuť našich tajfúnoch počas karantény.

Dôvod, prečo práve dnes spomínam tieto knihy je ten, že majú všetky jedno spoločné. Absolútne a bez akýchkoľvek pochybností svorne tvrdia, že matka je najdôležitejším článkom rodiny. Poviete si, žiadna novina. Mňa však zaujalo ešte niečo. Je vedecký dokázané, že šťastie detí a ich pocity sú priamo úmerné pocitom matky. Povedané ešte jednoduchšie - deti sú šťastné práve tak, ako sú šťastné ich maminy.  

Keď som sa dnes pri svojej rannej chôdzi zamyslel, čo by som vám všetkým, milé mamy, chcel zapriať, trklo ma. Súvisí to s tým, o čo u nás doma s manželkou bojujeme už asi rok a posledné týždne ma presvedčili, že je to veľmi dôležitá vec. Takže k veci.

Zistil som, že jedny z najšťastnejších chvíľ v živote nášho rodinného pilieru v posledných rokoch sú vtedy, keď ide na manikúru. A keď ide ku kaderníkovi. A ku kozmetičke. Vtedy žiari a tie chvíle sú posvätné. Tvoria však len cca 200 minút mesačne. To je menej ako 7 minút denne. Filmy a knihy často hovoria niečo iné - matka by mala byť najšťastnejšia, keď sme všetci konečne spolu pri večeri, keď sa Zuzka po prvý krát prejde na bicykli 20m bez pomoci alebo keď sa Miškovi podarí prvý krát zahrať na klavíri Óda na radosť. Úprimne, nie je to vždy tak. To všetko sú totiž chvíle, ktoré nebežia, ale letia. A takmer vždy sú sprevádzané krikom, bojmi, plačom a nervozitou. Navyše, matka je neustále v strehu a v strese. Aby si neublížili, aby boli zdravé, najedené, čisto oblečené a...šťastné. 

Áno, na tie najkrajšie chvíle s deťmi budeme spoločne s úsmevom spomínať a vtedy to bude to najväčšie šťastie, lebo na tú spomienku bude čas. Tá najdrahšia veličina. Tak ako spomíname na naše jarné lyžovačky, leto v Chorvátsku alebo prvú veľkú túru v Tatrách. Lenže v tých chvíľach to boli naozaj galeje a večer sme padali do postelí ako zombíci. A úprimne sa vám priznám, že často sme si sľubovali, že už nikdy viac. Tak kde je teda pravda? 

Kapitola tridsaťdeväť

Po piatich rokoch...

Rita

„Helou, na koľkú si objednaná?“ pýtam sa Lujzy nedočkavo.

„Na desiatu. Ty?“ 

„Trištvrte na desať. Pôjdeme spolu?“