Cestou na trh kráčali mlčky. Jeden vedľa druhého, navzájom si tak podobný a zároveň tak odlišný. Starší, nižší muž hľadel do zeme, špičkou topánky odkopával drobný štrk pred seba, ruky mal hlboko založené vo vreckách. Druhý, o niečo mladší a vyšší muž hľadel neprítomne pred seba a nervózne si hrýzol spodnú peru. Tak veľmi chcel prekaziť to nepríjemné, ťaživé ticho, no nevedel ako, nevedel čo povedať, aby nevyznel hlúpo, preto radšej mlčal.

     Stretli mnohých ľudí, ktorí ich pozdravili povzbudivým úsmevom či jemným kývnutím ruky na pozdrav. Podaktorí si dokonca úctivo sňali klobúk z hlavy a jemne sa uklonili. Obaja muži reagovali na pozdravy identicky, miernym prikývnutím, mlčky, ako doteraz. Slová sú niekedy zbytočné, mohli by prezdradiť viac ako by tí dvaja chceli.

      Po príchode na trh sa pristavili pri najbližšom stánku s kvetinami. Starší muž sa ozval: ,,Čo myslíš, Peter, aké kvety jej dnes kúpime? Naposledy to boli gerbery, tým sa veľmi tešila. Koniec- koncov, ona sa poteší všetkým kvetom, odjakživa ich miluje. Nemala pre nič za nič najkrajšiu záhradku v okolí. Dnes by som zvolil ruže. Jedno leto jej vykvitol ker s ružami, ktorý sme my všetci už dávno pochovali, ale ona ... ona mu dávala nádej, toľko lásky, starostlivosti a nehy akoby to bola živá bytosť. Asi to musel cítiť, pretože jej to oplatil skutočne výnimočne. Spomínaš?” Druhý muž zamyslene prikývol a znenazdajky sa pristihol, že sa usmieva. “To máš pravdu, ružiam sa poteší, isto si spomenie na túto jedinečnú príhodu. Ten krík vydržal rozkvitnutý najdlhšie zo všetkých, nič ho len tak nezlomilo, až na ... teda chcem povedať, že,” na zlomok sekundy stratil reč, ale keď sa naňho upreli oči jeho staršieho spoločníka sa mu reč náhle vrátila, ,,Áno, vezmi tie ruže.” Obchodník, ktorý ich celý čas pobavene sledoval vzal do rúk päť najkrajších ruží aké mal, zviazal ich ozdobnou stuhou, pridal zopár ozdobných listov a stebiel trávy, vložil túto skromnú kytičku do rúk staršieho muža a dodal: ,,Dúfam, že sa bude kytička dáme páčiť.” Obaja poďakovali, zaplatili a pokračovali v ceste za dámou, ktorá milovala kvety.

    ,,Vieš, Peter, možno by sme ju dnes mali potešiť niečim špeciálnym, kvety jej nosíme vždy, nechcem, aby sa jej to zunovalo. Čo takto nejakú bonboniéru? Alebo koláčik z cukrárne? Viem, že bude mať niečo napečené, to by nebola ona, ale keby sme ...” Peter akosi prestal počúvať, topil sa vo vlastných zmätených myšlienkach, pripravoval si odpoveď, ktorú vysloví, vopred pripravenú, len nechcel, aby čosi pokazil alebo povedal zle. ,,... možno by sa tomu potešila viac ako cukrovinkám, čo myslíš?” ,,Ach, áno, to ju isto poteší, to predsa vieš.” Bez toho, aby Peter vedel, čo muž rozprával ho nasledoval k stánku s ovocím. Bolo ho tam veru požehnane, človek by si možno mal problém vybrať, no oni sa tam príliš dlho nezdržali. Odišli po pár minutách s košíkom plným šťavnatých jahôd. Zvyšok cesty ubehol rýchlo.

      Keď konečne dorazili na miesto a otvorili malú bráničku s ošúchanou kľučkou Peter odrazu zastal. Zaťal ruky v päste, až mu obeleli hánky, a rozhodným hlasom povedal:,, Choď napred, ja sa tu trochu prejdem. Prídem neskôr.” Starší muž sa otočil, zahľadel sa do Petrových očí, skúmavo si ich premeral a chápavým hlasom povedal: ,,Chápem, počkám ťa, ale dúfam, že prídeš, teší sa aj na teba, vie, že prídeš, hovoril som jej to.” Peter prikývol a mávnutím ruky mužovi naznačil, aby šiel. Rozhodol sa, že sa pôjde prejsť do malého parku, ktorý bol neďaleko, chcel sa v ňom zdržať tak dlho ako to len pojde. Z vrecka vybral jahodu, ktorú nenápadne uchmatol, keď sa starší muž nepozeral. Aspoň jedna z nich padne na úžitok, pomyslel si.

       Zatiaľ sa muž, ktorý niesol v jednej ruke jahody a v druhej kyticu ruží, nesmelo postavil pred kamenné dvere, ktoré predstavovali vchod do malej chalúpky. Keďže mal obe ruky plné sa rozhodol, že sa ohlási, snáď ho bude počuť. ,,Miluška, to som ja, Jozef, tak som zase tu. A čosi ti nesiem! Uvidíš, len prosím otvor, potrebujem ťa vidieť, počuť, Miluška...” Neprešli snáď ani dve sekundy a dvere sa otvorili. Na ich prahu stála pôvabná postaršia dáma, vľúdnym úsmevom pozdravila návštevníka a zavolala ho dnu. Jozef sa na ňu cez slzy usmial a natešený jej podával dary. ,,Pozri sa, čo som ti priniesol dnes. Ruže, tvoje najobľúbenejšie. A pozri, tu, košík plný jahôd. Minulé leto si spravila tak výborný jahodový lekvár. Nieže by som ti tým chcel povedať, aby si aj z týchto spravila lekvár, len som si spomenul, vieš. No tak, Miluška, nehľaď tak na mňa a povedz už konečne niečo.” No ona sa len usmievala. Vzala si dary, ktoré jej Jozef priniesol a odložila ich bokom. Na stole mala položený slamenný košíček, čosi v ňom bolo, prikryté bielym obrúskom. ,,Ale, Miluška, ty si zase piekla, však? Čo to bude dnes? A ozaj, takmer by som zabudol. Je tu aj Peter, ale šiel sa prejsť po okolí, vravel, že príde neskôr. To aby si si nemyslela, že som ho nevzal so sebou. Ale späť k tomu košíčku, čo v ňom je? Horím nedočkavosťou!” Miluška odhrnula obrúsok, ktorý ukrýval makový závin, úhladne nakrájaný, ešte teplý. Jozef cítíl tú vôňu, áno, cítil ju. Vedel, že ju cíti, nikto a ani nič ho nepresvedčí o opaku. Natešený si chcel zobrať jeden kúsok, no mal pocit, že čím viac sa načahuje za voňavým košíkom tým viac sa od neho vzďaluje. Zúfalo sa zadíval na Milušku, no ona sa len usmievala. ,,No tak, drahá, prečo ma takto trápiš? Vari nevieš, že tvoje záviny mi namôjdušu chutia? Nebuď taká skúpa. Ani minule si mi nechcela dať, načo ich potom pečieš, keď mi nedáš ani len ochutnať?” Jozef zmĺkol, vedel, že odpoveď nedostane. Tak sa len mlčky prizeral ako ho Miluška vzala za ruku, nežne mu ju pohladila a dívala sa do jeho orieškovohnedých očí, ktoré náhle posmutneli.

Máme PODCASTY! 

Na oznámenie tejto novinky som sa tešila už veľmi dlho, pretože podcasty sú niečo, čo sa dá počúvať vždy a všade - ako s deťmi, tak i bez nich, v aute, na prechádzke, pri vode, pri varení...

Podcasty vznikli aj preto, lebo sme si vedomí, že niektoré z Vás nemajú toľko času, aby si stihli pustiť a ešte k tomu aj pozrieť celé video na našom YouTube kanáli, a tak boli Vaše návrhy na textovú formu (viď. Wiki Modrý koník⁶) a na čiste zvukovú formu vyslyšané a my Vám ako podcasty prinášame rozhovory s odborníkmi z rôznych oblastí a rozhovory so zaujímavými a inšpiratívnymi rodičmi.

Nájdete nás na Spotify:

- Rozhovory s odborníkmi

- Rozhovory s rodičmi

Sme tu a teraz. 

Od úplného začiatku sme prežili 4 roky neuveriteľných okolností. Štyri roky, ktoré mi nenapadlo, že zvládneme, roky, ktoré sa na nás výrazne podpísali. 

Sofinka sa nemala narodiť a je tu! Sofinka nemala ani sedieť a chodí! Sofinka nemala vnímať a ona rozpráva a rozumie. Sofinka nemala vidieť a kochá sa krásou sveta.

Prognózy versus realita!

Naučili sme ju síce chodiť, ale nevie zatiaľ behať a skákať, jej chôdza je kolísava akoby krívala. Naučila sa rozprávať, ale nie je jej 100%-ne rozumieť, zato ústa sa jej nezavrú. Vie sa najesť, ale nevie sa obliecť či obuť, lebo ľavú ruku takmer nepoužíva. Je tvrdohlavá, čo je s ňou niekedy veľmi ťažké, inokedy ju to ženie vpred, aby dobehla zdravých. Vie sa pritúliť aj pomojkať, povedať "Maminka, ľúbim ťa." Čo viac si môžem s jej diagnózami priať?! 

Pán Boh vedel, že nám dáva ťažkú cestu, jednu z najťažších. Mať hendikepované dieťa je pre mamu ťažký údel. Nikto ho nechce, ale Boh sa nás nepýta.