Dnes len taká krátka úvaha. Keďže sa mi mení teraz situácia a človek nevie, či bude žiť večne z lásky, pustila som sa opäť do "studying english" a zistila som takú jednu úžasnú paralelu medzi mnou a raketou. Pred rokom som s ňou začínala od piky, od úplného neporozumenia, žiadnych slóv ani slabík a koniec koncov ani zvukov. A hľa dcérenka, teraz som presne tam, kde moja raketa, len ten štýl učenia bude trošičku iný.

Pri rakete sme nesmeli používať vety, všetko jednoslovné, vizualizované, gestá, Boh chráň pred frázami z rozprávok a filmov či rozhovorov. Včera som mala hodinu so svojou učiteľkou angličtiny a tá mi nakázala tucet videí a kníh, z ktorých sa mám postupne učiť opakovať frázy a prepnúť sa do "anglického myslenia". 

Teraz si uvedomujem, aká musela byť moja malá raketa stratená. Neviem ju úplne pochopiť, lebo nie som v "úplnom" neporozumení, skôr len vo fáze cibrenia gramatiky a slovosledu, ale pre mňa aj tak fuška. Hlavne to učenie bez tých všetkých pomôcok, len z počúvania. A prišla som na jednu dôležitú vec. Že mojou pomôckou je prepisovanie fráz. Musím si ich napísať, niekedy aj na tri miesta, do PC, zošita, potom ešte kdesi na papier a tak mi to nakoniec nejako utkveje v pamäti. Toto mám spoločne s raketu. Tú vizuálnu pamäť máme jednoducho lepšiu ako tú pamäť z počutia. 

Môj muž a syn sú zas úplne iní. Čo počujú, to zopakujú, či už v slovenčine alebo v angličtine, a ja im to závidím a zároveň obdivujem.  Je to pre mňa fascinujúce, keď synovi prečítam nejakú básničku a on si ju večer sám len tak recituje popod nos. Muž si počúva anglický song a o chvíľu si ho pospevuje so zrozumiteľnými slovami. 

Hm, ja sa musím pri jazykoch trochu viac nadrieť, ale verím v sebs, že sa akosi prehupnem aj do počúvacej fázy, tak ako sa to podarilo rakete. Ona totiž už žiadne obrázky ani gestá na komunikáciu nepotrebuje. Vie si veľa vecí vykomunikovať a práve ona je teraz pre mňa taký môj malý vzor pri učení cudzieho jazyku. Kopu otázok a situácií sa naučila riešiť frázovito a vybavená vec. Vie ich ohýbať a používať vo všetkých situácií a vystačí si s pár frázičkami. Teraz ich vie ju viac, ale napr. jej najobľúbenejšia začína "môžem?"..

- Môžem kúpiť vajíčko? - Môžem dať havovi kostičku?  - Môžem kopnúť Šimona? 

Píšem po návrate z pôrodnice, s veľkou radosťou v srdci, že sa mi splnil sen, ktorý som mala už krátko po prvom pôrode, že by som veľmi chcela zažiť prirodzený pôrod. V dnešnej dobe, v súvislosti s prudkým nárastom počtu vykonaných cisárskych rezov (najmä na prvorodičkách), narastá však i počet prirodzených pôrodov po cisárskom reze. Človek by mal dojem, že sa to stáva štandardom: pokiaľ žena chce a má záujem, do ďalšej sekcie ju nik nebude nútiť. Niečo málo však pre to urobiť treba...

Chcem vám teda poskytnúť môj príbeh...

Aby som popísala môj druhý pôrod, nedá sa mi inak, len sa krátko vrátiť v myšlienkach dva roky nazad, k tomu prvému. Vtedy som sa o teóriu okolo pôrodu príliš nezaujímala. Hovorila som si, že je to prirodzený proces a väčšina žien to zvládne bez problémov. Prečo by som to nemala zvládnuť ja - veď som mladá, zdravá, 25ročná baba. Tehotenstvo prebiehalo bez problémov, tak prečo by mal pri pôrode nastať nejaký problém. Takýto prístup mi síce náhodou vyšiel pri rozbehnutí kojenia, nie však s pôrodom, ktorý je oveľa zložitejší proces, než som si bola schopná dovtedy predstaviť. Neuvedomila som si, že napríklad aj medzi pôrodnicami v Bratislave sú dosť veľké rozdiely v tom, ako pristupujú k pacientkam a k priebehu a podpore samotného pôrodu, tak som si jednoducho vybrala najbližšiu pôrodnicu a hotovo.

V skratke: môj prvý pôrod bol na Kramároch týždeň po termíne vyvolávaný, nakoľko krčok bol úplne zatvorený a nepripravený... takže ma čakala niekoľkodňová hospitalizácia, kým sa vôbec čosi rozbehlo. Nakoniec som porodila 10 dní po termíne - v 41+3 - o tretej ráno akútnou sekciou po 20 hodinách umelo vyvolaných a umelo urýchľovaných kontrakcií. Posledných 6 hodín som ležala upútaná na CTG monitore v poloľahu na pôrodnom boxe, napriek tomu, že pulz bábätka bol po celý čas bezproblémový. Skončila som s tým, že dcérka zle zrotovala, chrbát jej zostal vzadu a hlavička nezostúpila - nútilo ma to síce tlačiť, avšak nebolo čo. Toto sa presne stane, keď zostane žena v poloľahu na chrbte...

Toť asi situácia, ktorú zažila nejedna. To, že ma už núti tlačiť, som musela oznámiť náhodne okolo prechádzajúcej pôrodnej asistentke, ktorá si ma aj s kolegyňou po celý čas vôbec nevšímala... Zavolali staršieho doktora, nakoľko službu mala len nejaká mladá doktorka krátko po škole a ten to zhodnotil: "8 centimetrov... nezostupuje... urobíme to operačne..." Hrôza a strach vo mne dosiahli prakticky vrchol, lebo sa stalo presne to, čomu som sa chcela vyhnúť. Ale brala som to už ako vykúpenie, nakoľko boli 3 hodiny v noci a kontrakcie som mala od rána od 6:00. Ešte mi stihli pichnúť spinálnu anestézu, takže som bola počas operácie pri vedomí, avšak únava a aj oblbováky proti bolesti ma dostali do takého mátožného stavu, že som máločo vnímala. Následne som bola od dcérky na 30 hodín oddelená.

Bezprostredne po pôrode som však z jeho konca nemala depresiu. Zo sekcie som sa rýchlo zotavila, po týždni som ani nevedela, že ma niekto niekde rezal. Sústredila som sa na záležitosti všedných dní a starostlivosť o bábätko, s ktorým sme sa dobre zohrali. Bola som rada (to, čo mi potom všetci hovorili, keď som začala nutnosť cisárskeho spochybňovať a ľutovať), že je od začiatku zdravá a prospieva.

Jar 2019 znamenala okrem dvoch rehabilitačných pobytov aj plánovanú hospitalizáciu na Kramároch. Od novembra 2018 sme mali stanovený termín na magnetickú rezonanciu mozgu, aby lekári skontrolovali zmeny a vedeli prípadne včas chirurgicky zasiahnuť. Všetko sme podrobili danému vyšetreniu, rehabilitácie nastavili mesiac pred a po, presúvali výlety či rodinné stretnutia len aby Sofi neochorela. Dva týždne pred narkózou totiž musí byť úplne zdravá. 

Päť dní pred hospitalizáciou som dostala tekefonát z Kramárov. Majú už pár týždňov pokazený stroj, magnetické rezonancie nerobia. Keď bude stroj opravený, naplánujú nám nový termín, budú nám volať. 

Krása, aké slovenské! Čakať 5 mesiacov na MRI a nakoniec nám ho aj tak zrušia. V tej chvíli som bola rada, že Sofi nie je akútny pacient, utešovala som sa, že sa nič nedeje, počkáme. Keby sa v jej hlavičke dialo niečo zlé, hádam by sme to rozpoznali. 

Kedy opravia stroj, nikto netušil. Zháňala som informácie, či môžu 2ročné deti absolvovať MRI aj na inom mieste v Bratislave, podobne ako pred 2 rokmi. Vyšlo mi, že nie, predovšetkým kvôli narkóze. Upokojila som sa a rozhodla sa čakať. Asi po 2 týždňoch som už dostala informáciu, že stroj je opravený, začínajú preobjednávať stornovaných pacientov. Keď som si predstavila, koľko nás musia vopchať medzi štandardne objednaných, až sa mi zatočila hlava. Ani po mesiaci mi nikto nevolal, tak som sa rozhodla zavolať na neurológiu sama. "Áno, máme vás tu, ešte sme sa k vám nedostali." O 2 týždne som telefonovala opäť a opäť tá istá odpoveď. 

No krása, a kedy sa ku nám dostanú?! Prešli 2 mesiace odkedy vykonávali opätovne MRI a po nás ani pes neštekol. Blížilo sa leto, začala som byť nervózna. Čo ak sa v tej malej hlávke predsa len niečo deje a my sa to nedozvieme včas kvôli hlúpemu odkladu MRI? 

V jeden júnový deň sme boli na Kramároch na inom vyšetrení a rozhodla som sa osobne zaklopať na dvere neurologickej ambulancie. Mala som pripravenú šťavnatú reč, bola som už naozaj nahnevaná. Prešlo 7 mesiacov od pôvodného objednania a my sme ešte nemali ani len nový termín.