Minulý rok ma oslovila medzinárodná spoločnosť, ktorá práve finišovala s novým závodom "na zelenej lúke". Už pri návšteve novotou voňajúcej budovy a pri pohľade na veselé farebné tulivaky po zemi, si ma získali. Zmenila som zamestnávateľa. Po pár mesiacoch som dala výpoveď a zmenila svoj život od základu. Moje okolie nechápalo, veď firma bola skvelá, sociálny program a podmienky na pohľadanie, úžasní kolegovia, najmodernejšie technológie.... Tak kde je problém?! 

    Problémom je ilúzia, ktorá je všade okolo nás a bráni nám vo vnímaní reality ako takej. Firma sa potácala s problémom zle navrhnutého konceptu vo všetkých jej oblastiach. O tom však matka nevedela, problém sa ďalej nedostal. S vypätím všetkých síl moji kolegovia vytvárali akúsi "Potemkinovu dedinu" na úkor seba a svojich rodín. Nikto matke nenadstavil zrkadlo, neodvážil sa spomenúť, že existuje problém, ktorý sama vytvorila a finálne na neho doplatí, nikto nepovedal dosť, prekopeme to od základu a nadstavíme tak, aby to bolo funkčné a udržateľné dlhodobo (a ono to ten Slováčisko nakoniec ustojí, potom padne na hubu, ochorie a firma o neho ani nazakopne). Stojí nám cudzia peňaženka za to, aby sme popierali seba samého? Ono totiž na každom konci je niečia peňaženka.

    Ale nie firmu som tu chcela rozoberať, cieľom je práve tá ilúzia. Ilúzia statusu kto som ako žijem, čo ma obklopuje, čo je správne.

    Mám parádny mobil, auto, trávnik .... som preto lepší človek? Čo je vlastne v našom svete skutočné, poctivé? Obávam sa, že toho veľa neostalo - ani len ten chlieb s maslom už nie je čo býval.

    Zastavme sa bratia a začnime premýšľať! Vypnime všetky obrazovky, rádiá, ostaňme v tichua sami, prejdime sa záhradou, lesom či lúkou a premýšľajme. Je v našich životoch všetko ako má byť? Sme skutočne šťastní? Čo to pre nás šťastie vlastne je? Čo môžeme urobiť aby sme šťastní boli a spolu s nami aj naše okolie, rodina, deti - aj tie budúce, ešte nenarodené? Nie, nikto iný nie je zodpovedný za nás, len my sami. My to musíme vedieť. Vždy, v každučkej minúte máme na výber minimálne dve možnosti. Vyberme si správne - keď sa nepodarí, nebojme sa priznať chybu a vrátiť späť, vyberme si to, čo nemusí byť jednoduchšie, ale je skutočné a dovedie nás k cieľu, k šťastiu - tomu skutočnému, zračiacemu sa v očiach, aj v srdci (deti to ešte vedia). Niekedy je tým cieľom cesta ako taká, učíme sa, padáme a znova ideme ďalej. Tiež mi veľmi dlho trvalo kým som bola schopná pochopiť, že nemusím pracovať v medzinárodnej firme, aby som sa v živote mala dobre (dobre znamenalo určité postavenie a príjem - v mojom prípade). Tá hrča v krku, že by sme si potom nemohli kúpiť to alebo tamto, bola ozaj veľká. My ale nemusíme! Nepotrebujeme to!

    V hĺbke srdca všetci hľadáme to poctivé, tradičné, kvalitné. Žiaľ na to poctivé nám nie vždy stačí peňaženka. Ale pozor, ani drahé značkové veci už s kvalitou veľa spoločného nemajú. Skúste si napr. kúpiť kvalitné (a tým myslím, že vydržia pár rokov) kožené tenisky. Naozaj potrebujete úver na šmejd?

15.05.2019

5.25... Zase skoro hore.

Idem dole na kafíčko a vyprevadím dcéru do práce. Chvíľu na to odchádza syn do školy. Ostávam sama. Dopijem kaveju a hor sa do práce. Nech nemyslím na debiliny. Že?😊 Zapnem vysávač a povysávam poschodie, zjem 1 žemličku, osprchujem sa a pustím sa do žehlenia obrovskej kopy prádla, ktorá sa mi nakopila za posledné týždne od hysterektómie.

O pol ôsmej pozerám na hodiny. Hotovo, čo teraz?

Umyjem riady a upracem. Hotovo, čo teraz?

Prichádza manžel z nočnej. Chvíľu sa spolu rozprávame, objíme ma, dá mi pusu a ide spať.

Prvý rok po pôrode dieťaťa je veľmi náročný - na tom sa zhodnú určite všetky mamičky. Avšak činnosti, ktoré budete vykonávať, zase tak náročné nie sú. Niektoré z nich budete vlastne robiť stále dookola. Dojčiť a prebaľovať. Dojčiť a prebaľovať. Ako na prebaľovanie?

Než sa žena stane prvýkrát mamou, sú pre ňu niektoré materské povinnosti veľkou neznámou. A čo nepoznáme, z toho máme často strach. Preto sa poďme spoločne pozrieť na to, ako správne prebaliť bábätko. Verte, že sa naozaj nie je čoho báť, nejedná sa o nič zložité, ale aj tak to chce pre začiatok získať niektoré informácie.

Kedy prebaľovať bábätko?

"Keď som bola v pôrodnici s prvorodeným synčekom, tak nám sestry odporúčali bábätko prebaľovať vždy pred dojčením. Dieťa sa pri tejto činnosti trochu preberie a bude potom lepšie sať. V iných pôrodniciach však zasa odporúčajú prebaľovať až po kŕmení, pretože sa pri tom dieťatko veľmi často vyprázdni. Na druhú stranu treba podotknúť, že malé deti sa vyprázdňujú vlastne skoro stále," zdieľa svoju skúsenosť jedna z mamičiek.

Najlepšie je teda urobiť si vlastný systém, ktorý bude vyhovovať hlavne vám a vášmu bábätku. Frekvencia prebaľovania bude z veľkej časti závisieť aj na tom, ako veľmi citlivú pokožku vaše bábätko má. Niektoré deti majú naozaj veľký sklon k podráždeniu pokožky, je teda jasné, že ich bude potrebné prebaľovať častejšie. Toto vám však dopredu nikto nepovie a uvidíte až podľa konkrétnej situácie.

via GIPHY

Dnes to bol super best naprd deň. Ešte teraz som celá stuhnutá, nervózna, naštvaná, smutná, neštastná, paralizovaná strachom z toho všetkého, čo ma čaká. Nevládzem už ani o tom, čo prežívam (a samozrejme nielen ja, ale aj ostatné mamy) písať. Tak strašne sa bojím, bojím sa toho, že toto nedopadne s nami dobre. Že nie je šanca, aby sa toľkí odborníci mýlili a aby moja hnusná materinská intuícia bila na poplach a robila z komára somára prenič za nič.

Dnes sa začala skloňovať pri mojej rakete ďalšia diagnóza a to ADHD a to dokonca vraj v horšej forme ako cely aut☹ Jej pozornosť je taká mizerná, že už sú to neni ani 10 - 30 sekúndové intervaly v cudzom prostredí, ale doslova sekundičky. Podráždenosť sa stupňuje a objavuje sa hnev, agresia a frustrácia pri komunikácií s inými ľudmi. Ešte aj teraz, keď o tom píšem, revem ako malá... Ako je možné, že mám takéto deco☹ Čo nie je ani štipku empatické, maximálne egoistické a ešte k tomu takéto pračudné...Tak strašne som chcela mať deti, ktoré ma milujú,ktoré sa milujú navzájom a s ktorými budeme fantastická trojka/štvortka... Také, ktoré mi budú robiť deň len tým, že sú, na ktoré sa budem tešiť a s ktorými si spravím každý deň ten lepší... Vidím takú hnusnú beznádej pred sebou, že sa nebránim už ani opúšťákom a totálnej rezignácií vo všetkom... Načo sa tu dočerta snažím a šaškujem každý deň, keď z toho bude ešte niečo horšie ako som si myslela na začiatku...

Dnes sme sa s mužom veľmi pohádali. Už som zažila situáciu, kedy mi muž neveril. Neveril tomu, že som bola v sebe presvedčená, že s našim malým nebolo niečo ok. Uveril prvému odborníkovi, ktorý ho uchlácholil, že zveličujem a že malý je ok... Vykrikoval, že vymýšľam. Vtedy som to tak nenechala a dali sme to "včas" do poriadku (teda dúfam, že už to bude s ním len ok)... Potom sa mi ospravedlnil a. bolo všetko ok.

Toto je však sakra iné. Tu nechcem mať pravdu. Prosím ťa, pán Božko, nech má teraz pravdu môj muž a všetci ostatní laici, ktorí sa stretli s mojou raketu. Nech sa neurológ, logopéd, špeciální pedagógovia a najnovšie aj pediater mýlia a my z toho nejak "vykľúčkujeme"... tak strasne dufam a verim, ze to dame, len musíme spolu s raketou preliezť akysi múrik a potom ti pojde. Citim to a chcem, ale vsetko hrá proti nám. Môže sa mýliť jeden, ale toľkí asi nie a fakt neviem, či nám super extra rýchlo dozrie CNS a malá bude v troch rokoch fungovať ako normo dieťa.

Po každej návšteve a nejakom sedení som ako vyplutá žuvačka a muž mi už do telefónu hovorí, že nechce ísť ani domo, že mi bude zase šibať a týždeň mu budem z dcéry robiť autistku☹ Ona jednoducho je podľa neho ok, mal s ňou peknú nedeľu, keď mu neurobila scénu na verejnosti a po 100 rokoch sa s ňou dalo ísť niekam a pekne ho chodí privítať, tak určite nie je autistka... Je mi z toho naprd, vôbec to nemám pod kontrolov a fakt ma už nebaví s ňou niekam chodiť a "ukazovať"ju ako "veľmi zvláštny klinicky obraz"... Hnevám sa ja, hnevá sa muž.... no je to také fajné naprd... Dnes logopedička ešte vyhlásila, že raketa bude jej kariérna"výzva", nakoľko ešte nemala také dieťa, ktoré si nevedela ničím získať a motivovať ju☹ Super, to som vždy chcela, cítiť sa takto výnimočne...

Vždy som taká namosúrená na raketu, keď sa od niekoho takéhoto vrátime, podráždená som a vtedy je raketa ešte viac nesamostatnejšia a nefunkčnejšia. Som ticho celú cestu, som ticho i doma, neriešim, nekomentujem, len v sebe samej bojujem. Dnes sme sa tak aj v tichosti najedli, ani jedy neboli a potom sme sa v tichosti presunuli do izby. Ako zázrakom sama začala šúgať auto, dokonca aj loptu, pekne podala správnu veľkosť jabĺčka, vyšetrili sme jednu bábiku.... ach keby ju tak dobre niekto poznal a vedel spracovať ako ja, videl by aj tieto veci a nemusela by som o týchto veciach presviedčať odborníkov, že to skutočne dokáže, že to vie a že mi doma pekne pracuje a občas sa aj funkčne zahrá a neodbehuje po dvoch sekundách...