Asi každá mama, ktorá sa dostane do bodu, kedy je vyslovené podozrenie do PAS, sadne za počítač a ide nato. Ja som najskôr hľadá príbehy so šťastným koncom alebo nejaké zázračné lieky, či najlepších odborníkov. Termín na diagnostiku som dostala o 3 mesiace, stretnutie u špeciálnej pedagogičky o 1 mesiac, čo nebolo až také zlé... Avšak, nevedela som, čo robiť do času, kým ma niekto začne usmerňovať....

Pozerala som na to svoje čudné dieťa, ktoré ma malo prudko na háku, ako na mimozenšťana. Vôbec som nevedela s ňou komunikovať, ona so mnou detto, a keďže sme nemali spoločnú reč, nevedeli sme naskočiť na "spoločnú vlnu". Na toto obdobie od svojho prvého podozrenia po prvý termín u špeciálnej pedagogičky spomínam veľmi nerada. Bolo to obdobie, kedy sa moje dieťa netešilo mojej pozornosti. Keď som ju išla ráno zobrať do postielky ona sa div, že nebachla od jedu, očný kontakt nulový, zdielanie emócií a radosti v záporných hodnotách... Sedela som v izbe, plakala a len som ju pozorovala. Ona si pobehovala, kdesi čosi pochytala, rozhádzala, čosi pošťukala...Vôbec som nevedela ako na ňu. Začala som premýšľať. Všimla som si, že si často listuje knihy, čo bola jedna z mála aktivít, ktorá ju vedela baviť na dlhšiu dobu. Spoločné čítanie kníh však odmietala. Tak som začala komentovať a rozprávať všetko, čo robí a čo vidí a prisahám vačku začalo to fungovať. Síce som si brblala sama pre seba dobré 2-3 týždne, ona si potom tú knižku nechala odomňa naozaj aj prečítať. A postupne aj ďalšie a ďalšie. Toto boli naše začiatky....

Preto by som asi všetkým mamám poradila, zistiť, čo to ich čudné dieťa baví. Keď sa hrá rado s autami, tak to komentujte a zoberte si nejaké auto tiež. Nechytať, nepýtať sa, len si "brblite" pre seba. Myslím, že potom, čo som začala používať slová "super", "jéééj", "aha" a "fíha", som pre svoju dcéru vytvorila dobrú atmošku, že prestala utekať od kníh a veľmi rada si ich začala so mnou čítať. Neskôr som sa dozvedela (od jednej úžasnej maminy na MK), že to je jeden z dôležitých bodov metódy O.T.A., ktorú odporúčam fakt všetkým mamám. Je veľmi jednoduchá a na začiatok "tohto dlhého boja" veľmi ideálna. O tej Vám podrobnejšie napíšem nabudúce.

Dnes to bolo s mojou malou raketou celkom fajn. Ráno si už užívame, lebo sa naučila krásne túliť a hneď ako prelezie z postielky, tak sa mi šupne pod perinu a fučí mi pri krku. Pekne používa znak "prosím" a "ham" a ja ju z lásky zato odmením "pol kilom čolokády", čo musím už začať obmedzovať, pretože vždy potom je ešte viac naštartovaný jej raketový pohon a neobsedí už ani pri večeri. Na konci dňa som si všimla zvláštnu situáciu, keď sa snažila dostať k dudlíku všemocným spôsobom. Nevedela dostatočne prepchať ruku cez postielku, kde bol položený. Pomaly ju išiel šlak tráfať tak som sa opýtala: "Pomôže mama?" Vtedy som  videla u nej vnútorný boj, či áno či nie... tak len "pošmodlíkovala" rukami, že si prosí... Ešte pred dvomi týždnami by sa mi po tejto otázke pleskla o zem... Žeby začala chápať, že ma môže požiadať o pomoc? 

Ja som taký škrečok. V lete, keď je všade hromada ovocia, mrazím všetko, čo nestihneme zjesť. A keďže pravidelne plienim tatinovu, starenkinu a svokrinu záhradu plus priľahlé lesy, nazbiera sa toho dosť. 

Na zaváranie som totálny antitalent (našťastie nás svokra vždy poctivo zásobí), lekváre jeme asi tak často, že tu mám minimálne trojročné zásoby, a tak plním iba mraziaky. Je to extra jednoduché, nemám veľmi čo pokaziť a takto "zakonzervované" ovocie je pre mňa najjednoduchšie spotrebovateľné. Či už do mojej milovanej raňajkovej kaše, na palacinky, wafle, M. do jogurtu, alebo do koláčikov. 

Teda, ak mám byť úprimná, hlavne do koláčikov. Lebo keď je v koláči ovocie, je čo? No predsa zdravý 🙂

Crumble vám asi nemusím predstavovať. Je to taký ovocný "puding" s prídavkom extra chrumkavej vrstvy z ovsených vločiek. Môžete si ho vychutnávať teplý aj studený, čerstvý aj po niekoľkých dňoch. 

Prípravu zvládnete "ľavou-zadnou" a môžete ho obmieňať podľa chuti či aktuálnych zásob ovocia u vás v domácnosti.

Na 4 menšie zapekacie misky budete potrebovať: