Smútenie súvisí s láskou. Je to cena, ktorú platíme za to, že sme mali možnosť milovať.

Smútenie je nevypočítateľné, vyčerpávajúce. Odoberá energiu a sťažuje normálne fungovanie. Bolesť prichádza vo vlnách, nadobúdame pocit, že nikdy neskončí.

Kto potrebuje smútiť? Väčšina z nás. Všetci tí, ktorí prežívajú bolestnú stratu a túžia nájsť v živote opäť rovnováhu. Vdovy aj vdovci, rozvedení, obete nešťastí, ľudia z rozvrátených rodín, veteráni vojny, ťažko chorí a zomierajúci ako aj ich blízki, dospelí aj deti.

Budeme ešte niekedy šťastní? Ak smútime, svet sa zdá čierny a bolestný, máme pocit, že nás už šťastie nikdy nestretne, že už nikdy nepocítime radosť. Osudy mnohých, ktorí sa nebránili smútku a neunikali bolesti, a ktorí sa rozhodli bojovať a trpezlivo prejsť procesom smútenia, dávajú nádej, že je možné radosť v živote opäť nájsť.  

Smútenie, ktoré nás posúva dopredu, je náročné, vyžaduje prežívanie bolesti. Je to bolestná práca, nedá sa veľmi urýchliť alebo obísť. Musíme sa najprv prepracovať k prijatiu, že naše dieťa, manžel, manželka či partner naozaj zomreli. Že nie je v nemocnici, na výlete alebo na prázdninách. Musíme pripustiť a uveriť, že sa už nikdy nevráti. Že nečaká v inej miestnosti alebo vonku, kým ho zavoláme. Toto prijatie vyžaduje čas, trpezlivosť a otvorenosť. Ten, kto sa snaží vyhnúť bolesti smútenia, alebo verí, že ju obíde, ťažko nachádza kľud, ťažko znovu nachádza sám seba. Smútenie kladie pred nás úlohu hľadať nový zmysel a životné naplnenie. Neznamená to, že na naše milované dieťa či dospelého zabúdame, alebo že ho vymazávame z pamäte. Práve naopak, vďaka nemu a na jeho počesť otvárame svoje vnútro novým výzvam a sme schopní venovať im svoju energiu.

Ľudia, ktorí prejdú procesom smútenia, sa stanú citlivejšími k utrpeniu druhých. Dokážu ich lepšie pochopiť a podporiť, dokážu vycítiť čo potrebujú. Dokážu plnšie prežívať blízkosť a okamihy radosti. Dokážu si vážiť a prežívať hĺbku vzťahu, dokážu citlivo rozlišovať dôležité od nedôležitého, zmysluplné od nezmyselného. Povyrastú, stanú sa zrelšími a plnšími.

Autor Peter Karpinský napísal humorné dielko. Teta Agáta je láskavá, milá, vždy má pochopenie pre svoje tri mačky a štyroch kocúrov. A tí veru dokážu stvárať náramné huncútstva! Veď povážte, vystrašili poštára tak, že ten chudák vyliezol na stôl v kuchyni tety Agáty, kocúr Utorok dokázal sám spráskať piškótový koláč určený pre návštevu, kocúr Štvrtok pre zmenu skočil šípku rovno do narodeninovej torty, zvedavá mačka Sobota porozbíjala všetky veľkonočné vajíčka a vôbec, všetci vymýšľajú také kúsky ako deti. Veru, mačky tety Agáty majú ľudské vlastnosti. Každú zlobu však oľutujú a najmä, celým svojim zvieracím srdcom zbožňujú tetu Agátu.

Príbehy sú detsky nevinné, milé a vtipné. Kniha má 45 strán, je teda pomerne útla, obsahuje 19 krátkych príbehov. Ako ste si všimli, svoje mačky teta Agáta pomenovala podľa dní v týždni (keď bola teta Agáta ešte iba malou Agátkou, čítala knihu o Robinsonovi). Peter Karpinský dal každej mačke osobité charakteristické črty. Mne sa najviac páči Nedeľa, ktorá celé dni prespí alebo presedí pri okne na podobločnici. Mimi sa zas páči čierny Piatok, ktorý má labky biele akoby stúpil do mlieka a má iba jedno oko.

A ešte sa nám páčia ilustrácie, ktoré namaľoval náš obľúbený Peter Uchnár (postupne rozširujeme zbierku kníh s jeho prácami).

Knihu Teta Agáta a jej mačacia sedmička odporúčam pre začínajúcich samostatných čitateľov, príbehy sú motivačne krátke (na 2 - 3 strany), písmená dostatočne veľké a bezpätkové, čo sa deťom ľahšie číta. Samozrejme na predčítanie aj skôr.Napriek tomu, že knihu máme iba týždeň, stihli sme ju prečítať po večeroch už dvakrát. A to myslím, hovorí za všetko.

Teta Agáta a jej mačacia sedmička

Text: Peter Karpinský