Nie, nechcem. Samozrejme, že ho nechcem zabiť. Neovládam svoj hnev. Zadívala som sa mu do očí. Bola to prosba o pomoc, ktorú som nedokázala vysloviť. Pustil ma jednou rukou, aby ma chytil za ukazovák. „Pamätáš si to?“ Videla som nás sedieť na gauči. Sedela som Loganovi na kolenách a on ma objímal. Hladil ma po pleci dlaňou a bozkával ma do vlasov. Toto je moja najsilnejšia spomienka,  znel mi môj vlastný hlas v mojej hlave. „Logan...“ strácala som vedomie, ale snažila som sa ostať pri zmysloch. Ukľudnila som sa. „Ja som ťa nijako neohrozil. On ťa našiel. Agáta povedala, že o mne ani netušil. Hľadá všetkých iných a ničí ich.“ „Prečo?“ „To ja neviem.“ Odpovedal skleslo. Niekto zazvonil. „To je Martina. Pôjdem jej otvoriť. Ty sa zatiaľ upokoj a uprac tie nože.“ „Mrzí ma to..“ „Viem.“ Povedal a šiel otvoriť dvere. „Čauko.“ Pozdravila Maťa. „Ahoj.“ Zakričala som jej z kuchyne. „Čo si na seba obliekaš?“ Prišla za mnou. „Musíš mi niečo vybrať, ja vôbec neviem, čo na seba.“ Odišla do spálne. Zobrala som Logana so sebou za ruku a šla som za ňou. Nenápadne som ho držala za ukazovák. Môže sa o tom dozvedieť? Prišiel ku mne bližšie, objal ma a zavŕtal sa mi nosom medzi vlasy pri uchu. „Prestaň s tým.“ Šepkal. „Vidieť spomienku  je oveľa jednoduchšie, ako ju počuť. Viac krát som ti  povedal, že nie som taký silný.“ Tušila som, že sa mu točí hlava a zrejme by odpadol, keby sa tak kvôli Mati nepremáhal. Prehrabávala sa v skrini tak som využila situáciu. „Tak môže to vedieť?“ „Nie je to dobrý nápad. Možno neskôr.“ Šepkali sme. „Dobre.“ „Čo povieš na tieto?“ Vybrala krátke šaty bez ramienok. „Myslím, že je to príliš. A navyše vonku už nie je také teplo.“ „Súhlasím. Mala by si vybrať niečo teplejšie.“ Povedal jej Logan. „Nechcem, aby ťa niekto očumoval.“ Zašepkal mi to ucha. „To nechcem ani ja.“ Povedala som mu potichu. Objal ma silnejšie. Ako by si tak chcel potvrdiť to, že som len jeho. „Čo si chceš dať ty?“ opýtala sa ma. „Neviem, čo je to za kapelu a navyše si s nimi idem zaspievať len jednu pesničku. Myslím že budú stačiť aj rifle.“ „Tak fajn, ale dáš si tieto úzke a k nim lodičky.“ „No...“ šepkal Logan. „V lodičkách som ťa ešte nevidel.“ To šepkanie do ucha ma vzrušuje. Kiež by tu Martina nebola... „Tak dobre. Urobte mi, prosím, niekto kávu, ja sa zatiaľ oblečiem.“ Logan sa zatváril kyslo. Hneval sa, že tu nemôže ostať a pozerať sa. Odišli. No super, čo si obliecť k rifliam tak, aby sa k tomu hodili lodičky? Možno košeľu. Skúsila som si bielu, no nejako sa mi to spolu nehodilo. Čo tak čiernu? To je podstatne lepšie. Šla som sa im ukázať. Videla som ich ako sa na niečom smejú. Maťa si ma začala prezerať. Loganov pohľad hovoril za všetko. Keby mohol, slintá ako bernardín. „Tieto lodičky sa k tomu nehodia., skús si dať tie červené.“ „Čo je zlé na hnedých lodičkách?“ opýtal sa jej Logan. Logan a ten jeho nechápavý výraz tváre... Musela som sa zasmiať. „Čo je?“ opýtala sa Maťa. Nemohla som to vydržať. „Veď sa na neho pozri.“ Ukázala som na Logana, ktorý takmer nedýchal. Začala sa smiať aj ona. On stále nechápal. „Logan, vieš o tom, že ju nemôžeš zjesť?“ „Stavíme sa?“ Mykol jedným obočím a vyštartoval po mne. S výskotom som ušla do spálne, ale nestihla som zavrieť dvere. Zavrel ich zvnútra a zhasol svetlo. „Mám nevýhodou. Musím sa vyzuť.“ „Pokojne. Aj tak ťa budem počuť.“ Rýchlo som sa vyzula a urobila som pár úplne tichých krokov doprava. Viem, že asi meter a pol odo mňa je skriňa. „Fajn, skús to.“ Nielen on, ale aj ja dokážem  svoj hlas rozniesť po izbe.  „Si dobrá.“ Jeho hlas sa rovnako točil po miestnosti. Zakopol o posteľ. Šla som k nej. Presunul sa medzičasom inde. „Nájdem ťa, Logan.“ „Nepodarí sa ti to.“ Vysmial ma. Urobil chybu.  Je v mojej izbe. Presne viem, čo kde v nej je. Bola úplná tma. Moje oči si však celkom rýchlo privykli a videla som obrysy a tiene. Neviem však, čo vidí, cíti a počuje Logan. Vyliezla som na parapet okna. „Tak poď, Logan. Nájdi si ma.“ Ponúkla som sa mu. „Ten kto sa hrá s ohňom, spáli sa.“ Stál predo mnou. Nevidel ma. Necítil ma. Nepočul ma. Srdce mi začína biť rýchlejšie. Teraz alebo nikdy. Skočila som na neho. Nerátal s tým, že som vyššie ako on. Hlavu som mu tlačila na pravé rameno. Zubami som ho jemne uhryzla do krku v mieste, kde má tepnu. Hlavu zaklonil dozadu a povzdychol. „Naozaj sa spálim?“ Pobozkala som ho tam, kde som ho predtým uhryzla. Natiahol ruky dozadu a prehodil si ma cez plece. „Spálim ťa ja, keď sa vrátime.“ Otvoril dvere. „Pekné od vás, že ste ma tu nechali.“ Protestovala Martina. „Chceš ísť aj ty?“ rukou ju dnu pozýval Logan. Čo? Takmer mi vypadli oči z jamiek. Zazrela som po ňom a on provokačne zodvihol obočie. Dva krát. Neustále sa chlipne usmieval. „Asi vás už nenechám osamote.“ Povedala som nehnevane. „Beriem si čierne lodičky a odchádzame.“ Logan sa začal smiať. Zapla som svetlo, vybrala som zo skrine lodičky a kabát. Zobrala som si kabelku, peňaženku a mobil. Logan stále stál medzi dverami. Keď som prechádzala okolo drgla som do neho. Capol mi po zadku. „Počula si princeznú, odchádzame.“ Pobádal Maťu. Zastala som a zazrela som na neho. Žiarlivosť? Zrejme ďalšia emócia, s ktorou sa musím naučiť zaobchádzať. „Asi by si mala ísť napred.“ Povedala som jej, keď vychádzala z dverí. „Ja hneď prídem.“ „Dobre.“ Zavrela. Pustila som ruky voľne k telu. Logan stál a čakal, čo bude nasledovať. Spustila som kabelku k zemi. „Ovládaj sa. Nebudem to tu  znovu upratovať.“ Potláčala som úsmev. Poďme sa hrať. „Ty si mňa môžeš privlastňovať?“ Neodpovedal. „Ale ja si teba privlastniť nemôžem.“ „Nebodaj, žiarliš?“ Začal sa približovať. Zastal, keď počul známy zvuk čepelí. „Si šialená.“ „Ty si si ma vybral, nie ja teba.“ „Čo vlastne chceš?“ „Stačilo by nemať hlúpe reči.“ Nože dopadli nazad do dreveného stojanu. „Tak rýchlo ako som prišiel, môžem aj odísť. To chceš?“ „Nepáči sa mi, že ty ma priťahuješ ako magnet. Ovládaš moje myšlienky a manipuluješ s nimi podľa toho, ako chceš ty...“ Postavil sa priamo predo mňa. Pobozkal ma a tým na prerušil. „Si jediná, ktorú som kedy miloval a milovať budem. Nemusíš sa mi kvôli srande vyhrážať. Nebudúce ťa prehnem cez koleno a dostaneš po zadku.“ Zasmial sa.

              Sedeli sme v aute a Logan sa stále obšíval. „Deje sa niečo?“ opýtala som sa ho. Iba sa na mňa pozrel a nič nepovedal. Vedela som, že nechce hovoriť kvôli Martine vzadu. Podal mi ruku. „Všetko je v pohode.“ Usmial sa do spätného zrkadla. Kamufláž. Vedela som, čo mám robiť. Je niekde blízko. Neviem, či bol dobrý nápad ísť von.  Obáva sa, že sa stane niečo zlé. Je to skutočne on, alebo sa sem premiestnil? Opýtala som sa. Neviem. Nevládzem... Pusť ma. Pustila som ho. Viem, že ho to veľmi vyčerpáva. Prudko zaklonil hlavu dozadu. Chytila som volant.

Každoročne prichádza 6. decembra všetky deti potešiť vzácna návšteva - Svätý Mikuláš. Málokto vie, že pôvod tohto vševediaceho dobrodinca nie je na ďalekom severe, ale priamo v Malej Ázii, dnešnom Turecku.

Práve tu pôsobil v prvej polovici štvrtého storočia biskup menom Mikuláš. O jeho živote a činoch je známych len málo faktov a dôkazov. Historické zdroje prezrádzajú, že bol nielen temperamentnou osobnosťou, ale taktiež veľkým diplomatom, ktorý neraz uprednostnil milosť pred tvrdým zákonom a pomohol tak mnohým ľuďom v núdzi.

A tak je celkom prirodzené, že práve Svätý Mikuláš je jednou z najobľúbenejších postáv a to nielen vo svete Kresťanstva. Mikuláš sa narodil medzi rokmi 270 a 286 v Patare – dnešných ruinách pri mieste Kalkan v Turecku. Bol synom majetných rodičov, ktorých dedičstvo neskôr rozdal chudobným. Keď mal 19 rokov ho jeho strýko, vtedajší biskup z Myry (dnes mesto Demre na juhu Turecka), vysvätil za kňaza a vymenoval za predstaveného kláštora Siónu. Krátko po jeho smrti sa Mikuláš vydal na púť do dnešného Izraela. Po návrate ho vyhlásili za svätého a stal sa nástupcom svojho strýka v Myre, malej obci juhozápadne od Antalye. Bol povestným svojou dobročinnosťou, ktorá ešte viac vzrástla, keď sa v Myre stal biskupom.

Veno pre tri panny

O živote Svätého Mikuláša koluje mnoho legiend. Najznámejšia a najrozšírenejšia z nich z neho spravila svätého patróna detí známeho po celom svete. Prispel k tomu príbeh o mužovi, ktorý vyšiel na mizinu a rozhodol sa, že zo svojich troch dcér urobí neviestky, lebo im kvôli chýbajúcemu venu nemohol nájsť ženícha. Mikuláš, ktorý zdedil bohatstvo po svojich rodičoch, tajne vhodil hrudky zlata cez komín a okná ich domu a zmenil tak osud dievčat, ktoré sa mohli napokon šťastne vydať.

Záchranca pútnikov na nebezpečnom mori

Preťažený kĺb sánky môže spôsobovať nepríjemnosti

Určite sa vám už niekedy stalo, že sa vo vašom obedovom šaláte ocitla cibuľa, hoci ste po nej až tak netúžili. Alebo ste mali chuť na rybu a nedokázali ste jej odolať. V takýchto prípadoch je žuvanie žuvačky rýchla a účinná “prvá pomoc” pred nelichotivým dychom.

Žuvaním sa stimuluje tvorba slín, čím sa priamo podporuje návrat prirodzeného pH ústnej dutiny, a tiež napomáha tráveniu. Ak však bude žuvačka vašim spoločníkom väčšinu dňa, škodíte si viac, ako by sa vám mohlo zdať. 

Nadmerná záťaž kĺbom neprospieva

Žuvací aparát má práce dosť aj bez žuvania žuvačky. Patrí medzi najviac používané kĺby a dovoľuje nám okrem žuvania, rozprávať, zívať, prehĺtať a kýchať. Žuvaním telo spáli 11 kalórii v priebehu jednej hodiny a zapája sa pri ňom spolu až 10 svalov.

Opotrebovanie vedie k bolesti sánky a hlavy

V tretej časti nášho rozprávania o nosení v zime by som sa spolu s vami rada pozrela bližšie na 3 hlavné spôsoby zatepľovania detí v zime v šatke či nosiči, a to na nosičskú bundu, vsadku a kapsu na nosenie detí.

1 NOSIČSKÁ BUNDA

Ak ste typ, ktorý rád šetrí časom a nemá rád vrstvenie, no radšej siahne po jednej kvalitnej a teplej bunde, potom by mohla byť pre vás riešením nosičská bunda. Ide o špeciálne šitú bundu na nosenie detí, ktorá je vhodná, podľa typu, na nosenie na bruchu, na chrbte a dokonca aj v tehotenstve. Podľa môjho názoru je nosičská bunda výbornou investíciou ak ste tehotná, plánujete nosiť svoje dieťa v šatke či nosiči a možno plánujete ešte ďalšie deti. V tom prípade počiatočnú nemalú finančnú investíciu iste oceníte a nebudete kúpu ľutovať. Taktiež ak nosíte intenzívne, možno výlučne, bude pre vás táto možnosť dobrou voľbou.

Výhodou nosičských búnd je aj to, že sa dajú nosiť nielen v tehotenstve či pri nosení dieťaťa, ale taktiež bez dieťaťa. Ich súčasťou býva totiž tzv. vsadka pre deti a tehotenské bruško; niektoré nosičské bundy (ako napr. Angel Wings) ponúkajú až dve vsadky pre dieťa – užšiu (na malé deti) a širšiu (na staršie deti). Túto vsadku si podľa potreby meníte, a keď už deti nenosíte a nie ste ani tehotná, jednoducho bundu nosíte bez vsadiek ako bežnú bundu. Pri mnohých modeloch je štandardne k dispozícii aj kapucka pre zafixovanie hlavičky spiaceho dieťaťa, ktorá sa zväčša pripína na patentky. Tento detail oceníte aj pri nosení dieťaťa na chrbte, kedy sa nemusíte trápiť zobliekaním bundy a fixovaním hlavičky pruhom látky či inou externou pomôckou.

Zimný kabát Angel Wings je zateplený veľmi ľahkým thermo rúnom s prímesou materiálu TENCEL®. Ide o prírodný produkt, ktorý má vďaka svojej štruktúre nanovlákien niekoľko výhod – vlákno je jemné, pevné, chladivé aj hrejivé a absorbuje viac než bavlna. Okrem materiálu sa mi páčia aj ďalšie detaily, ako napr. otvor na rukávoch na palec, takže pod ne neprefúka a nevhŕňajú sa pri zdvihnutí ruky. Taktiež nastavenie spodného lému bundy pomocou bŕzd a gumičiek, aby zospodu nefúkalo a aby bolo teplo vám aj dieťatku. Páči sa mi aj veľký efektný golier a celkový strih kabáta, ktorý vôbec nepripomína neforemné “vrece” na nosenie, ale návrhársky kúsok s kopou vychytávok. Zimný kabát AW je určite elegantný a módny kus odevu, ktorý zaručí nielen teplo, ale aj úspech a pozornosť.

                                                          foto: www.angel-wings.cz

V tejto časti by som sa chcela spolu s vami pozrieť bližšie na obliekanie dieťatka a nosiacej osoby v zime. Budeme vychádzať z toho, čo sme si uviedli v prvej časti článku o nosení v zime, a síce, že nie je nutné dieťa zbytočne príliš naobliekať, že malé deti nosíme na tele pod bundou a že zatepľovať budeme predovšetkým hlavu, krk a nohy dieťaťa.

Obliekanie dieťatka do šatky či nosiča

Kukla – je výborným spôsobom, ako dieťatku zakryť hlavičku, časť tváričky, krk a ramená. Dobre prilieha k tvári, takže deťom neprefúka ušká a aj deti, ktoré majú tendenciu sťahovať si čapice z hlavy, ich zvyknú dobre tolerovať. Výborným materiálom je merino vlna, recyklovaná vlna (zo starších svetrov), ale dobre poslúži aj bavlna, biobavlna, špeciálny materiál Outlast či bambus (tie sú však tenšie, takže je dobré na ne v prípade potreby natiahnúť ešte inú čapicu alebo kapucku overalu, kombinézy, mikiny, atď.). 

                                                    foto: www.branonovak.com

Capačky a čižmičky – či už kožené, vlnené alebo sofshellové čižmičky a capačky sú výborným prostriedkom na zateplenie citlivých detských nožičiek. Mnohé z nich (napr. značka Saling) sú s kožušinkou a nápletom – kožušinka má prirodzene výborné termoregulačné vlastnosti, vyhrnuté náplety z rebrovanej vlnenej pleteniny výborne zahrejú lýtka. Niektoré (napr. značka Disana) viete použiť aj na doma ako mäkké hrejivé papučky a vhodné sú i na prvé krôčky.

                                                        foto: www.branonovak.com

Aj v zime sa dá nosiť, dokonca veľmi pohodlne a bezpečne. A dokonca aj s pôžitkom. Jednou z našich najkrajších nosiacich sezón bola práve minuloročná zima. Odnosili sme sa hodiny a bolo nám spolu veľmi teplo a príjemne. Treba si však uvedomiť isté zvláštnosti nosenia detí v zime, hlavne v mraze.

                                                        foto: www.branonovak.com

Ak máte veľmi malinkého novorodenca, vo všeobecnosti sa odporúča ísť s ním von, ak je vonku teplota do 5 stupňov Celzia. Pri nižších teplotách je pobyt vonku možný, no neodporúčajú sa dlhšie prechádzky. U starších detí platí, že by sme sa mali vyhnúť prechádzkam von, ak teploty klesnú pod – 10 stupňov Celzia. Avšak dovolím si z vlastnej skúsenosti tvrdiť, že toto až tak neplatí, ak deti nosíte na svojom tele v šatke či nosiči a sú vhodne zateplené a chránené pred mrazom. Vtedy sa totiž zahrieva dieťa od matky, čiže hoci si ešte nedokáže tak dobre regulovať vlastnú telesnú teplotu (to dokáže od cca 6 mesiacov života), matka mu s tým výdatne pomáha. Tiež tým, že je „schované“ na hrudi matky a chránené aj zvonku vhodnou pomôckou proti chladu, nedýcha vlhký a chladný vzduch. Malý postreh – keď som mala svojho malého v šatke na tele chráneného zateplenou kapsou, nebýval vôbec studený. Dokonca aj tváričku mal teplučkú. Naopak, keď bol v kočiari, tváričku a noštek mal studené. 

Je žiaducé, aby sa s dieťatkom chodilo von. Z mnohých kníh určených na starostlivosť o dieťa sa dozvieme, že dieťa by malo stráviť vonku každý deň minimálne 2 hodiny a že v zime je najlepšie vybrať sa von napoludnie, keď je najteplejšie. Problém je dodržať toto odporúčanie vo veľkých mestách, pretože v zime sa v nich drží smog, čo je pre detský organizmus škodlivejšie než samotné mrazy.

Iste poznáte pravidlo, že dieťaťu obliekame vždy o jednu vrstvu viac než sebe. To platí aj pri nosení v zime, no treba mať na zreteli, že šatka je tiež vrstva. Keď máme malinké bábätko, nosíme ho v zásade na svojom tele, čiže pod oblečením (nanajvýš na svetri a pod zimnou bundou). Je to práve z toho dôvodu, že mu tým pomáhame lepšie regulovať telesnú teplotu a zahrievať ho. Keď máme už chodiace dieťa, je možné nosiť ho aj na oblečení, napr. na svojej bunde, no vtedy ho treba vhodne obliecť bez ohľadu na to, že sa v istých momentoch bude nosiť (volíme vhodné kombinézy a zimné oblečenie). Vtedy nie je nutné ani zaobstarávať si špeciálnu nosiacu výbavu. Tá sa nám zíde prevažne pri tých najmenších, ktorí sa vonku ešte neskladajú zo šatky či nosiča. Malé deti si nosíme na tele, v teple a pri zdroji potravy.

                                                                foto: zdroj autorky

Celé to začalo tým, že som si povedala, že chcem pre Mimi nejaký zaujímavý advetný kalendár. Taký, ktorý neobsahuje čokoládky. Taký, ktorý vydrží roky.

A tak som gúglila a gúglila a gúglila až som vygúglila. A bola k nemu aj kniha. Teda... aby som bola presná. On bol vytvorený na základe knihy. 

Takže najprv o knihe. Dream Snow 🙂

Meno Eric Carle vám určite predstavovať netreba, je to známy autor známej knihy Nenásytná húsenička a preto som sa zo svojho objavu tešila ešte viac. 

Dream Snow je podobne namiešaný ako Nenásytná húsenička - ilustrácie vyzerajúce ako koláž, počítanie do 5 a jednoduchý príbeh.

Jednoduchý príbeh o farmárovi, ktorý na svojej farme choval len pár zvierat. A keďže ich mohol spočítať na prstoch jednej ruky dal im mená: Jeden, Dva, Tri, Štyri a Päť (dieťatko ich može na prštekoch ukazovať). Okrem nich mal za stodolou malý strom, ktorý volal Strom.

http://www.jupitera.sk/2011/01/vtieravi-prizivnici-vianocneho-obdobia.html

    Bol mi pozastavený článok. Ako dôvod bolo uvedené, že porušuje autorské práva. Článok bol odpísaný z časopisu, pričom na záver bol uvedený názov časopisu, číslo, ročník, strana. V čom sa ale tento môj článok odlišoval od tých článkov na Modrom koníku, ktoré boli rovnako skopírované, ba priam horšie - nebolo to dokonca ani uvedené. Maximálne som sa na záver článku dočítala názov internetovej stránky. Dokonca sa takéto články objavujú vo Vybrali sme. Na základe akých kritérií určujú admini tejto stránky, že tento článok je skopírovaný, ale pozastavíme ho, a tento je síce tiež skopírovaný, ale dáme ho do vybrali sme?

    Nech sa páči, tu sú ukážky:

1. Článok https://www.modrykonik.sk/blog/snopkulka/article/8-najsilnejsich-viet-ktore-by-sme-svoji-zbyl7a/  Mamička, ktorej článok bol uvedený vo Vybrali sme, podľa mňa rovnako porušuje autorské práva. V závere je uvedená len internetová adresa, pričom ani autor článku, ktorým je Lucia Vlková, sa nespomína. Je to tento skopírovaný článok: http://najmama.aktuality.sk/clanok/236600/8-najsilnejsich-viet-ktore-by-sme-svojim-detom-mali-hovorit/

2. Rovnako aj tento článok, uevrejnený vo Vybrali sme, je skopírovaný z internetu: https://www.modrykonik.sk/blog/snopkulka/article/kybersikana-odporucania-rodicom-neqhcu/  Pôvodný článok je tento: http://www.prevenciasikanovania.sk/?mod=rodicia--teoria--kybersikana-odporucania-rodicom  a jeho autorom je PaedDr. Lýdia Olajošová. Opäť mamička ktorej článok bol postavený do popredia na tejto stránke, neuviedla autora. 

3. Tento článok https://www.modrykonik.sk/blog/snopkulka/article/5-dovodov-preco-detom-citat--5bc1ij/   je zase skopírovaný odtiaľto: http://zastolom.sk/pat-dovodov-preco-detom-citat/   a jeho autorom je Katarína Winterová. Mamička neuviedla ani len internetovú stránku, z ktorej toto kopírovala. 

4. Tento článok: https://www.modrykonik.sk/blog/alexandrahribikova/article/obdobie-vzdoru-yeu74h/  je vlastníctvom Moniky Bothovej ktorá ho uverejnila na tejto stránke: http://www.cpppappezinok.sk/2010/04/ach-ten-vzdor/ , pričom mamička opäť neuviedla ani autora, ani internetový zdroj. 

Otvorila som teda aj druhé oko. A až potom som zistila, že som naozaj vo svojom byte. Len akosi tu bol všade ukážkový poriadok a všetko vyzeralo ako na fotke v časopise. Potichu som sa postavila, ale zradila ma posteľ, ktorá trochu zavŕzgala. Určite to počul. Počuje všetko, snáď aj to ako dýcham. Pobehoval okolo kuchynskej linky a pripravoval raňajky. Znovu mal na sebe rifle a nič pod nimi, súdiac podľa toho ako nízko ich mal padnuté. Snažila som sa k nemu priblížiť, čo najtichšie. Doslova som sa zakrádala a snažila sa ho uloviť ako svoju rannú korisť. Moje zmysly pracovali na plné obrátky. Zrak, sluch pohyb – ako najkvalitnejšie švajčiarske hodinky. Posledných pätnásť centimetrov za ním... „Dobré ráno.“ Pozdravil ma. „Dosť dobré, ale nezabúdaj na to, že cítim tvoju prítomnosť skôr ako ťa vidím.“ Ha? Toto nebola  myšlienka, ktorú som mu prezradila. Vyšlo to priamo z jeho hlavy. Znamená to, že obaja cítime to isté? Sme ako magnety – jeden druhého cítime a vzájomne sa priťahujeme aj cez prekážky. „Dobré ráno. Prezradila ma tá vŕzgajúca posteľ, že?“ Vybral volské oko na tanier a panvicu dal bokom.  Otočil sa ku mne. Vyskočila som na neho a aj keď to vôbec nečakal, chytil ma, akoby som bola ľahká ako pierko. „Nie. Prezradil ťa tvoj zrýchlený tep, keď si sa prebrala.“ To predsa nie je možné! „ Nedomyslel som to, že keď nebudeš cítiť vôňu svojho bytu, nebudeš vedieť , kde si. Prepáč.“ „Nič sa nestalo.“ Pobozkala som ho. „Teraz už viem, že je všetko v poriadku. Nudil si sa?“ „Prečo?“ opýtal sa pobavene. „Hm... Neviem... Je tu poriadok a robíš raňajky. Kde si bol doteraz?“ „Strácal som čas tvojim pozorovaním miesto toho, aby som bol skutočne s tebou. Raňajky?“ nahodil svoj šibalský úsmev a pohľad lovca. „Nie.“ „Nie?“ „Nie.“ Odpovedala som znovu. „Ale ja som včera nič nejedol.“ „Ani aj nie." Vycerila som na neho zuby v úsmeve. Uhryzla som ho do spodnej sánky. „Ako si želáte, slečna.“ Odniesol ma nazad do postele.
            Raňajky boli síce studené, ale o to chutnejšie. „Čo dnes?“ opýtal sa ma, keď dojedol. „Čakám, že každú chvíľu zazvoní pri dverách Martina.“ Nestihla som to ani dopovedať a už zvonil zvonček. „Čaute, hrdličky.“ Nahrnula sa dnu ako veľká voda. Logan  len nechápavo stál pri dverách. Na to, že ona na pozvanie nečaká, si bude musieť zvyknúť. „Ahoj.“ Odpovedala som jej aspoň ja, keďže Logan bol stále v miernom šoku. Aspoň tak teda vyzeral. „Ako bolo v práci?“ opýtala som sa. Zazrela po mne. „Ako vždy.“ Zasmiala sa. „Kde pracuješ?“ opýtal sa Logan, keď sa vrátil do kuchyne. „Všade.“ Odpovedala som mu. Maťa len pokrútila hlavou. „To musí byť zaujímavá práca.“ Zdalo sa mi, že slovo ´všade´ nepochopil správne. Len my dvaja chápeme pravému významu slova. Obaja totiž môžeme byť všade, kde len chceme. Pevne verím tomu, že by teraz najradšej niekam ďaleko odišiel. Popravde, najradšej by som urobila to isté. Postavil sa za mňa a vyhodil ma zo stoličky. Prekročil ju jednou nohou a sadol si na ňu. Potom ma chytil za boky a posadil si ma na kolená. Manipuluje so mnou ako by som mala päť kíl miesto päťdesiatich piatich. Pripomenulo mi to stav, keď pred tým ležal na mne a ja som ho vôbec necítila. Schoval si hlavu za moje rameno a cítila som, že ma prestal štekliť jeho dych. Znovu tu nie je. Ako veľmi mi dôveruje, keď takto odíde preč? Nebojí sa, že by sa mohol takto prezradiť?  Pokiaľ nie je doma v Kanade, bude ma počuť. Chytila som sa jeho ukazováku mojim. Logan, vráť sa! Vydýchol a jeho dych ma opäť pošteklil na ramene. Kde si bol? Ukázal mi miesto, kde veľmi ostro svietilo slnko. Teplota určite presahovala štyridsať stupňov Celzia.  On sa radšej vyberie do púšte akoby bol s ňou... Pustil môj prst a znovu prestal dýchať. Toto si vypije! „Deje sa niečo?“ opýtala sa Maťa. „Neruším vás?“ Odpila som si z kávy. „Nie. V pohode. Čo budeme dnes robiť? Myslím, že budeme samé, Logan je asi dosť unavený.“ Na ramene som pocítila jeho dych. Vitaj. Pomyslela som si ironicky. Pocítila som dotyk na ukazováku.  Na to zabudni. Sľúbil som, že dám na teba pozor a ochránim ťa. Ozval sa mi v hlave jeho nahnevaný hlas. Ona mi neublíži. Pomyslela som si. „Ste dnes nejakí divní. Zrejme ste toho v noci veľa nenaspali.“ Logan zdvihol hlavu. „Lenka spala ako zabitá. Zobudila sa len pred hodinou.“ „Hm. Ste predsa  dospelí, máte svoj rozum.“ Došlo jej to...  Znovu sa mi ozval Loganov hlas v hlave. „Skoro som zabudla.“ Vystrela som sa. „Dnes večer sa predsa máme ísť pozrieť na tú kapelu, ako hrajú.“ „Akú kapelu?“ spozornel Logan. „Majiteľ toho klubu, kde Lenka v stredu spievala, jej navrhol, aby tam spievala cez víkendy s kapelou.“ Odpovedala mu Maťa. „Aha. To mi Lenka ešte nestihla povedať.“ Usmial sa na mňa. Vedela som, že je totálne vytočený, stále ma totiž držal za ukazovák. Zvykla som si na ten pocit. Už nechladil ani nepálil, tak ako pred tým. Teraz ho takmer nevnímam, viem, že ma drží za prst, ale to je všetko.  „Kedy tam chceš ísť?“ opýtala sa ma. „Neviem. Kedy začínajú? Vieš to nejako zistiť?“ „Jasné, hneď to bude.“ Vybrala telefón zo zadného vrecka nohavíc a vyšla na balkón. „Mal som iné plány.“ Rukou ma chytil za brucho pod tričkom. „Snáď sa nehneváš?“ usmiala som sa. Otočila som sa bokom tak, aby som na neho videla. „Hnevám – Nehnevám. To je jedno. Mohla si mi o tom povedať.“ „Tak som na to, pri tom všetkom, zabudla. Bolo toho viac než dosť za jeden deň. Ty si sem prídeš, ukážeš mi, že nie som normálna, a potom sa ideš hnevať za to, že som ti niečo  zabudla povedať?“ Zasmial sa. „Nebudeš tomu veriť, ale aj dokonca vtedy, keď sa hneváš, si nádherná.“ Ďalší s kým nemá cenu sa hádať. Okej, vzdávam sa. Chytil ma za bradu a pobozkal ma. Všetky nezhody sa dajú vyriešiť a zrejme sme našli spôsob, ako sa ľahko prenesieme cez to, čo práve riešime. Otvorili sa balkónové dvere, tak sme prestali. Maťa vošla dnu, oznámila nám, že si ešte musí odbehnúť, ale že večer okolo ôsmej príde a spolu potom pôjdeme do baru. Odišla.          
            Logan mi ukazoval prstom, aby som si šla sadnúť k nemu na gauč. „Nemôžem bez teba stráviť ani sekundu. Nepáčilo sa mi, keď si jej povedala, že pôjdete samé.“ „Logan...“ Sadla som si mu na kolená a prešla som mu rukou do vlasov. „Povedala som to len pre to, aby si sa vrátil. Nikdy by som nikam nešla bez teba.“ Potiahla som ho za  krátke vlasy vzadu na hlave. Poddal sa, zaklonil hlavu a nahlas zastonal. Všetky podnety týkajúce sa jeho vo mne prebúdzali spiace zviera. Navyše to, čo som s ním zažívala, bolo samo o sebe tak vzrušujúce, že ma to k nemu ešte väčšmi pripútavalo.
               Odišiel. Neviem kam šiel. Nejdem ho hľadať. Počkám kým sa vráti sám. Niekto zaklopal. Nie. Do pekla, teraz nie. Čo s Loganom? Pokúsila som sa ho zavolať späť. „Nechoď tam.“ Vydýchol. „Je tu.“ „Kto?“ opýtala som sa potichu. „Našiel ma.“ „Kto?“ „Ten, čo ideme po mojich rodičoch.“ „Ako ťa našiel?“ „Neviem, do pekla.“ Potichu zúril. „Nedostane sa dnu?“ „Nie je tu fyzicky, premiestnil sa sem. Viac krát sa premiestniť nemôže. Nemôžeš mu otvoriť, aby si nezapamätal nič z vnútra.“ „Mýliš sa.“ „V čom?“ „Ja som sa premiestnila u tvojich rodičov dva krát.“ „Ale to si ty. Ty si oveľa silnejšia ako on.“ Znovu odišiel. Mám tip kam šiel – na chodbu. Premiestnila som sa o poschodie nižšie. Ako nárokom som sa stretla s Agátou. Videla ma ako som sa z ničoho nič objavila na schodoch. Jediné, čo mi vtedy napadlo, bolo ukázať jej, aby

bola potichu a šla ku mne. Prikrčila som sa na schodoch a nazrela som spoza výťahovej šachty, čo sa deje na našom poschodí. Videl ma. Skôr si myslím, že ma ucítil, ako ma videl. Alebo ma počul rovnako ako Logan. Netuším, či sa dá premiestňovať aj s normálnymi ľuďmi, no musím to skúsiť. Nemôžem ju tu nechať, určite by jej ublížil. Sedela som na zemi opretá chrbtom o pletivo výťahovej šachty a Agáta čupela pri mne Vynoril sa vedľa mňa. Rovnako bledá pokožka. Rovnaké temné, čierne oči. Na hlave kapucňa, ktorá mu siahala do polky čela. Takmer som umrela od strachu. Rukou som objala Agátu a zmizla. Nestihol ma zachytiť, chvalabohu. Ten obraz ma bude strašiť do konca života. „Čo je s ním?“ opýtala sa Agáta na Logana. „Nič. O chvíľu sa vráti.“ Rozplakala som sa. Ten strach bol neopísateľný.  „Logan!“ zakričala som nahlas. Všetko okolo mňa sa začalo točiť ako tornádo. Agáta ma chytila za ruku. Upokoj sa. Znel mi jej hlas v hlave. Doteraz som si nemyslela, že strach je až taká silná emócia. Pokúsila som sa upokojiť. Všetky veci, ktoré lietali okolo nás popadali na zem a niektoré z nich sa rozbili. „Čo sa tu stalo?“ opýtal sa Logan. „Takmer mi puklo srdce a nemohol som sa sem vrátiť.“ „Zistila, čo je to strach.“ Odpovedala mu Agáta. Slzy mi nekontrolovateľne tiekli po lícach. Logan sa postavil a objal ma. Vzal si môj ukazovák. Vedela som, že chce vidieť to, čo ma tak veľmi vydesilo. Ukázala som mu ten temný pohľad, ktorý sa odnikiaľ vynoril priamo pri mne. „Fuj.“ Povedal znechutene. „Agáta, vezmeš jej prosím tú spomienku?“ opýtal sa jej.
            Už zase som mimo. Znovu mi niekto ´vyhodil poistky´, ale teraz neviem, kto to bol. Netušila som, že aj Agáta je iná. Hm, do nedávna som to netušila ani o sebe. Neverila som, že niečo také môže existovať. Že existuje aj iný svet, ako ten, ktorý som poznala. Asi začnem veriť aj na vlkolakov a kukuričné deti. Ležala som v posteli a keď som sa postavila, krútila sa mi hlava. Otvorila som dvere do obývačky a na moje počudovanie bol znovu všade poriadok. „Mohli by ste s tým prestať?“ opýtala som sa nahnevane. „Prepáč, inak to nešlo.“ Povedala Agáta a zodvihla sa z gauča. Vybrala sa smerom k dverám. Chcela som vedieť, ako je to všetko možné. „Všetko ti povie Logan.“ Takže čo?  Ona číta myšlienky? „Áno.“ Odpovedala mi na otázku, ktorú som nikdy nevyslovila. „Ahojte.“ Rozlúčila sa  a odišla. „Ty si to vedel?“ „Ja nečítam myšlienky. Neviem, čo myslíš.“ „To, že je Agáta iná.“ „Áno. Vedel som to.“ „Kedy si mi to chcel povedať?“ „Skôr než by si to zistila sama, ale nestihol som.“ „Nestihol...“ zašomrala som si pre seba. „Kde si vlastne bol? Myslela som, že si šiel za ním vonku.“ „Nemyslel som, že pôjdeš za mnou. Myslel som, že budeš mať dosť rozumu na to, aby si ostala tu. Videla si, že keď sa premiestnim, nemôžem zomrieť. Potom sa sem vrátim nazad a nič sa mi nestane. Musím ho nájsť v jeho normálnej podobe, nie premiestneného.“ „Čo bude teraz?“ „Pravdepodobne bude hľadať jedného z nás troch a rodičom dá nateraz pokoj.“ Takže niekto mi chce ublížiť, alebo ma rovno zabiť a to len kvôli Loganovi. „Za všetko môžeš ty!“ kričala som na neho. To je prvý krát, čo na neho kričím. Nepáči sa mi to, no on ma vystavil riziku. Vstal a objal ma. Buchla som mu päsťou do hrude. Objal ma silnejšie, aby som sa nemohla hýbať. Snažila som sa mu vytrhnúť. Nepustil ma. „Pokiaľ sa neukľudníš, znovu ti vyhodím poistky, ako tomu hovoríš ty.“ „Skús to a uvidíš.“ Vrčala som na neho. Toto vôbec nie som ja... „Viem, že si schopná mi ublížiť, no ak sa neupokojíš budeš to ty komu sa tu ublíži.“ „Vážne?“ opýtala som sa ironicky. Dokážem hýbať predmetmi. Stačí mi na to iba silná emócia. Napríklad strach o svoj vlastný život. Nože? „Prestaň s tým! Okamžite! Vážne ma chceš zabiť?“ kričal po mne, aby som konečne prišla ku zmyslom.

Ahojte,

dnes by som vám chcel predstaviť našu novú Ambasádorku, Michalu. Bude zastupovať na Koníku Bory Mall.

Srdečne vítam na našom Koníku Bory Mall. Je zaujímavé vidieť, ako sa nákupné centrum snaží byť iným nákupným centrom. A ako sa mu to darí. Bory Mall ponúka priestor nielen na nakupovanie, ale aj priestor na zábavu pre deti a rodičov. Do Bory Mall-u nechodíme už iba nakupovať, ale tráviť príjemný a plnohodnotný voľný čas.

Ambasádorkou Bory Mall je Michala

Stačí nakuknúť do Michalinho blogu a hneď si uvedomíte, že sa tam budete vracať pravidelne. Michala vie zaujať ľudí, má úžasný vkus a cit pre krásne veci. Človek sa pri nej cíti naozaj dobre a verím, že bude nadhernou Ambasádorkou.

O všetkom ostatnom sa dozviete v jej blogu.

Na zdraví nešetrite, meňte ju pravidelne

Pýtal sa vás už váš zubár, kedy ste si naposledy menili zubnú kefku za novú?
Ak je totiž zubná kefka príliš opotrebovaná, neplní svoju funkciu poriadne a to je na kvalite vyčistenia zubov vidieť.

Vlákna kefky po určitom čase vplyvom používania strácajú pružnosť, kefka sa rozstrapkáva a nečistí zuby veľmi dobre. Ak pri umývaní tlačíte kefkou o zuby a ďasno priveľa, k rozstrapkaniu hlavičky dochádza ešte skôr.

Zdravé hygienické návyky nepustia…

Zoberme si ako príklad hubku na umývanie riadu. Môžeme ju bez výmeny používať aj celý rok. Zotierame ňou však z kuchynského riadu zvyšky jedla ako i baktérie, ktoré sú všade okolo nás. Hubka začne po čase smrdieť, je plná nečistôt a tak ju bez váhania vymeníme.

Tiež tam vidíte podobnosť s inou hygienickou pomôckou — zubnou kefkou? Aj ňou čistíme zvyšky jedla a baktérie uložené v zubnom povlaku. (Či by hubka aj po troch mesiacoch stále riad čistila a nie naopak, to už nechávame na vašu fantáziu, prípadne domáci experiment.)

Logan telefonoval cez skype s rodičmi. Ja som zatiaľ robila poriadok. Potom som si spomenula, že som dnes ešte nič nejedla. Vypila som len dve kávy.  Otvorila som chladničku a zistila som, že sa takmer nič nedá skombinovať. Nechcela som na seba pútať pozornosť, aby si ma jeho rodičia všimli. Neskoro. Logan ma volal, aby som si šla k nemu sadnúť. Na obrazovke bol len starší pán so šedivými vlasmi.  Logan mu povedal, že ma konečne našiel. Spýtavo som sa na neho pozrela. Z jeho uvoľneného výrazu mi došlo, že jeho otec zrejme vie o tom, že je Logan tak trochu iný. „Vie to?“ zašepkala som. „Áno.“ Odpovedal normálne nahlas. „Môj otec ťa chcel vidieť. Neveril, že sa mi podarí nájsť ťa. Pobozkal ma na ruku. Sadla som si vedľa neho a usmiala som sa.  Jeho otec niečo povedal. Nerozumela som mu, nehovoril anglicky. „Hovorí, že sa usmievaš neprirodzene.“ „Inak to neviem.“ Povedala som skleslo. Chytil ma za prst. Toto je moja najsilnejšia spomienka – ozýval sa niekoľko krát môj vlastný hlas v mojej hlave. Videla som pri tom obraz nás dvoch, ako sedíme na gauči v objatí a Logan ma hladkal po pleci a dával mi bozky do vlasov. Pustil ma. Prst ma nepríjemne pálil. Musela som si ho chytiť druhou rukou. Točila sa mi hlava a mala som pocit že čochvíľa omdliem.
            Omdlela som. Keď som sa prebrala, ležala som v posteli a Mia ležala vedľa mňa. Cez pootvorené dvere bolo vidieť svetlo z obývačky. „Logan..“ ozvala som sa ticho. Nič. Kde je? „Logan!“ ozvala som sa hlasnejšie. Znovu nič. Nemám silu sa postaviť, ale musím. Posadila som sa a nohy som spustila dolu z postele.  Stále sa mi trochu točila hlava. „Logan!“ Znovu nič. Musela som sa postaviť. Snažila som sa upriamiť pohľad na jedno miesto. Podarilo sa mi prejsť pár krokov ku dverám. Keď som ich otvorila videla som Logan sedieť na pohovke. No nebol tu. Znovu mal ten svoj zastrený, temný pohľad. Hoci sa necítim najlepšie, ani nemám veľa energie, musím ho nájsť. Chytila som ho za prst. Kde si? Logan, kde si? Pýtala som sa vlastne sama seba. Prosím. Dúfam, že ma počuje. Neviem, ako mám cestovať za ním na miesto, kde práve je. Žiaden odkaz. Nič, čím by mi oznámil, kde je. Možno šiel za otcom. Ale ja neviem , kde to je. Zavrela som oči. Predstavila som si miestnosť, kde sedel jeho otec, keď spolu volali. Snáď sa to podarí. Toto nie je vôňa môjho bytu. Cítim vanilkovú cigaru. Otvorila som oči a skutočne som bola v miestnosti, kde  predtým sedel jeho otec. Priamo predo mnou bol počítač. Ešte stále je zapnutý. Nespala som dlho. Lenže je tu aj Logan? Podišla som k dverám, aby som zistila, či nezačujem nejaké hlasy. Počula som ho hovoriť. Nehovoril však anglicky. Tento jazyk sa nepodobal na žiadny, ktorý som doteraz počula. Zavrela som oči a v duchu som si opakovala: Chcem byť pri Loganovi. Chcem byť pri Loganovi. Otvorila som ich a naozaj som stála vedľa neho. „Ako si sa sem dostala?“ „Zapamätala som si miesto, z kade volal tvoj otec.“ „Sem sa ale nemôže dostať nikto okrem mňa.“ Vysvetľoval mi udivene. „Zrejme je to niekto, komu bezvýhradne dôveruješ.“ Ozval sa jeho otec. „Ahoj, Lenka.“ „Dobrý deň. Ako to, že vám rozumiem?“ „Rozprávaš rovnako ako my. Preto nám aj rozumieš. Máme jeden spoločný jazyk, ktorému rozumieme my všetci. Vidím, že si si na neho už zvykla.“ „Otec, nie je možné, aby sa sem dostal aj niekto iný. Urobil som všetko pre to, aby som tomu zabránil.“ Skočil mu Logan do rečí. „Zabránil čomu?“ opýtala som sa Logana. Loganov otec ma chytil za ruku. Ukázal mi ako nejaká postava strieľa na neho a ženu stojacu vedľa neho. Pravdepodobne na Loganovu matku. Odtrhla som od neho prst a padla som k zemi. Ťažko sa mi dýchalo. Bolo to strašné. Nikdy v živote nechcem vidieť niekoho zlé spomienky. Nikdy! „Ona je silnejšia, Logan. Dovolil si jej dostať sa do tvojich myšlienok a ty máš v hlave tie jej. Myslím, že nikto iný sa sem nedostane.“ Povedal a pomohol mi vstať. „Ale toto nebola spomienka. Obaja predsa stále žijete.“ Povedala som nechápavo. „Časom sa naučíš ovládať všetko. Môžeš vidieť nie len minulosť, ale aj budúcnosť.“ „Ani jedno z toho sa nedá zmeniť.“ Poznamenala som. „Budúcnosť sa mení podľa toho, ako sa ľudia rozhodnú.“ „ Tak potom treba toho človeka prinútiť rozhodnúť sa inak.“ „O to sa snažím.“ Povedal Logan. „Veľakrát som bol blízko, no vždy zmizne. Kým ho znovu vypátram, trvá to príliš dlho.“ Chytil ma okolo pásu. „Musíme ísť. Ona ešte nemôže tak dlho cestovať.“ Povedal otcovi. „Zavri oči.“ Obrátil sa ku mne. Urobila som tak. Vôňa kokosu ma presvedčila o tom, že  som znovu doma. „Tak fajn. Prečo si mi vyhodil poistky?“ pri slove poistky som urobila vo vzduch úvodzovky. „Bol blízko pri rodičoch. Musel som odísť.“ „Kto?“ „Neviem, kto to je. Je rovnaký ako my. Snažím sa zmeniť jeho budúcnosť a ochrániť  pred ním rodičov.“ „Fajn. Mám ďalšie otázky.“ Sadla som si na gauč zatiaľ, čo Logan nervózne pobehoval po obývačke zo strany na stranu. „Prečo si ma u vás nepočul? Nešla by som za tebou, nevedela som ako. Bála som sa o teba.“ „Snažím sa rodičov uchrániť, nedostane sa tam žiadna sila.“ „Ako to, že som sa tam dostala ja?“ Zlostne si prešiel rukou do vlasov. „Neviem. Nechápem tomu. Možno som si ťa pustil až príliš blízko.“ „Ty si myslíš, že by som to mohla byť ja?“ „Jedine tak v inom vesmíre. Neblázni. Ovládaš ledva základy. Nedokázala by si sa objaviť a zmiznúť tak náhle. Navyše nevieš, kam máš cestovať.“ „Dostala som sa priamo dnu. To nie je problém?“ „Samozrejme, že je to problém. Nikto sa tam nemal dostať. Nechápem, ako si sa tam dostala ty.“ „Možno mal tvoj otec pravdu.“ „Možno.“ Trochu sa upokojil. „Som hladná. Nepôjdeme sa niekam najesť?“ opýtala som sa, aby som ho odpútala od terajších myšlienok. „Choď sa prezliecť. Alebo chceš ísť takto?“ opýtal sa a ukázal na jeho tričko, ktoré som mala stále na sebe. Zazvonil zvonček. Chvalabohu, to bola Agáta. Prišla si pre mačku. Logan jej ju podal a ona s úsmevom odišla.
            Vyzliekla som si tričko a keď som sa snažila si zapnúť podprsenku, ucítila som na sebe Loganov pohľad. Zvláštny pocit. Vycítim jeho prítomnosť skôr, ako ho uvidím. Je to akoby boli naše telá prepojené nejakým neviditeľným putom. „Nie si unavená? Mohli by sme si niečo objednať.“ „To je dobrý nápad.“ Otočila som sa k nemu, no on už stál tesne sa mnou. Tak blízko, že sa moje čelo oprelo o jeho bradu. Dal mi na neho pusu a chytil ma za boky na leme nohavíc. Málokto má taký pohľad ako on. Nikdy neviem, na čo presne myslí, keď sa na mňa takto hladne pozerá. „Na čo myslíš?“ opýtala som sa ho s úsmevom.  Zasmial sa. „Na to, na čo myslí každý chlap, keď vidí krásnu ženu. Nechcela by si to vidieť.“ Smial sa ďalej. „Čo ak to chcem aj tak vidieť?“ Silne som mu stisla ukazovák. „Ukážem ti len to, čo sám chcem.“ „Chcem to vidieť.“ Naliehala som. „Nie.“ Vytiahol prudko svoj prst z môjho zovretia. Tváril sa prísne, až nahnevane. „Milujem ťa, ale toto ti ukazovať nebudem. Ak chceš ukážem ti niečo iné.“ Zvalila som ho na posteľ. „Ako môžeš niekoho milovať, keď ho sotva poznáš?“ robila som si srandu. Niečo dosť podobné k nemu cítim aj ja. „To, čo viem, mi úplne stačí.“ Povedal a potiahol ma za ruku na seba. Zadívala som sa na jeho tvár. Taký mladý, krásny a nie je obyčajný. Je tu – leží v mojej posteli a hovorí mi, že ma miluje. Nikdy som neverila, že sa to stane aj mne. „Teraz vyzeráš presne tak, ako si mi opisovala mňa.“ Pousmial sa.
            Videla som seba ako prichádzam do knižnice. Práve som s niekým telefonovala a zasmiala som sa na niečom, čo mi povedal do telefónu. Bol to úprimný, čistý smiech. Pravdepodobne som volala s Martinou. S nikým iným netelefonujem a ak áno, určite sa pri tom takto nesmejem. „To bolo prvý krát, čo som ťa videl.“ Povedal Logan a postupne mi ukázal všetky jeho spomienky na mňa. Dostali sme až k spomienke, kedy zakopol o moju stoličku. „Toto je moja prvá spomienka na teba.“ Povedala som s úsmevom. „Dosť neskoro.“ Zasmial sa. „Logan... Od vtedy som začala chodiť do knižnice každý deň v rovnakom čase, aby som ťa znovu mohla vidieť.“ Začervenal sa. Bol taký zlatý. Vyzeral ako malý chlapec. Potom sa už naše spomienky zväčša prekrývali.
            „Bolo to krásne.“ Usmiala som sa na neho. „Nič nie je  krajšie ako tvoj úsmev.“ Pohladil ma po líci. Ležali sme a pozorovali sme jeden druhého. V takejto chvíli sú slová úplne zbytočné. Zaspali sme krížom cez posteľ.
            Ráno som sa prebrala na prenikavú vôňu smažených vajec a pečenej slaniny. Bolo mi to divné.  Nikde som necítila vôňu kokosu, na ktorú som zvyknutá. Bála som sa otvoriť oči. Bolo tu nezvykle svetlo. Boh vie kam som sa premiestnila. Opatrne som otvorila jedno oko. Snažila som sa v jeho zornom poli zachytiť niečo, čo poznám. Nič.

Zloženie JOINT FORTE - výživa na kĺby:

• Glukozamín sulfát je nízkomolekulárna látka, derivát prirodzeného aminomonosacharidu glukozamínu, ktorý je východzím substrátom syntézy ďalších rôznych aminosacharidov a glykozaminoglykánov, nevyhnutných pre syntézu proteoglykánov, základných štrukturálno-funkčných molekúl medzibunkovej hmoty chrupavky. Jednoducho povedané – je to prirodzená a nevyhnutná látka pre správne fungovanie, regeneráciu a obnovu kĺbnej chrupavky, šliach, väzív a medzistavcových platničiek, čím je výživa kĺbov a chrupaviek optimálna. Priamo podporuje produkciu látky nevyhnutnej pre obnovu správnej činnosti kĺbu. Glukozamín je aminokyselina, ktorej množstvo sa v tele mierne znižuje s pribúdajúcim vekom a vplyvom nadváhy a obezity. Pravidelné dopĺňanie glukosamínu bráni degenerácii kĺbov, ich zraneniu, stimuluje produkciu synoviálnej tekutiny a znižuje tvorbu strií.
• Chondroitín sulfát je polysacharid, ktorý je v podstate fyziologickou súčasťou proteoglykánov, obsiahnutých v medzibunkovej hmote chrupavky. Jeho príjem v potrave a doplnkoch stravy má priaznivý účinok na štruktúru kĺbnej chrupavky, ktorú vyživuje. Je dôležitá výživa kĺbov. Pomáha pri osteoartróze a dokáže zastaviť stratu kĺbnej chrupavky, ku ktorej dochádza u artrózy. Chráni a regeneruje chrupavky v tkanive. Jeho priaznivý účinok cítiť po 2- 3 mesiacoch užívania.
• Kyselina hyalurónová ve forme hyaluronátu sodného, ktorá tvorí jednu z hlavných zložiek medzibunkovej hmoty a je súčasťou spojivových tkanív a ktorá vďaka svojím viskoelastickým vlastnostiam pôsobí ako lubrikant, tlmič nárazov, zlepšuje metabolismus chondrocytov, inhibuje degradáciu kĺbnej chrupavky. Tvorí hlavnú súčasť synoviálnej tekutiny  / kĺbne mazivo a tlmič nárazov/, extracelulárny matrix chrupavky, zaisťuje dostatočnú hydratáciu tkanív, v ktorých je obsiahnutá. Jeho absencia zhoršuje činnosť kĺbov a spôsobuje vrásky. Prítomnosť kyseliny hyalurónovej zlepšuje mazanie jednotlivých kĺbov a hydratáciu pokožky.
• Vitamin C v dennej dávke, ktorý prispieva k normálnej tvorbe kolagénu pre normálnu funkciu chrupaviek a k normálnemu energetickému metabolizmu. Vitamin C tiež prispieva k udržaniu normálnej funkcii imunitného systému behom intenzívneho fyzického výkonu a po ňom.
• Kĺbna výživa je doplnená o  kolagény typu I. a II. v doporučovanom a efektívnom množstve. Kolagén typu I. sa bežne nachádza v šľachách a kostiach a kolagén typu II. je obsiahnutý v chrupavke. Spojivové tkanivo, ktoré je nasýtené dostatočným množstvom kolagénu má vyšší predpoklad správne sa vyvíjať a plniť svoju funkciu. Kolagén teda zabezpečuje pevnosť tkanív.
• Komplex JOINT Forte obsahuje i MSM (Methylsulfonylmethán) ako zdroj organickej síry, čo je dôležitý minerál pre ľudské telo a je dôležitý pre správnu tvorbu kolagénu a chrupavky - správna výiva kĺbov.
• Extrakt rastliny boswellia serrata, s tradíciou v indickej medicíne a s vysokým obsahom boswellových kyselín (protizápalové triterpenoidy). Boswellové kyseliny inhibujú dva enzýmy vyvolávajúce zápal a to 5-lipoxygenázu, ktorá vytvára zápalové leukotrieny a ľudskú leukocytárnu elastázu (HLE), ktorá podnecuje v tkanivách spustenie zápalových procesov.
• V kombinácii s extraktom čierneho korenia, ktorý obsahuje vysoké množstvo alkaloidu piperínu pre zvýšenie a zefektívnenie účinku všetkých zložiek, ponúka komplexný prípravok JOINT Forte pohodlné užívanie malých ľahko prehĺtateľných tabliet pre Váš komfort a aktívny životný štýl.

Túžite mať zdravé kĺby a radosť z pohybu v každom veku?

Túžite mať zdravú a pevnejšiu pkožku a nechty a predĺžiť si mladosť?

Poznáte niekoho vo vašom okolí čo má ťažkosti s pohybom, s medzistavcovými platničkami, bolesti chrbtice, krížov, kolien, bedrového kĺbu, následky po zraneniach?

Máte dokonca aj vy osobnú  skúsenosť s takýmito ťažkosťami?

Pri dnešnom životnom štýle má stále viac  ľudí problémy s kĺbami, chrbticou a pohybovým systémom, nevynímajúc deti a mladých ľudí. Podobne je to aj s kvalitou pokožky, vlasov a nechtov. Jedna z hlavných príčin je prirodzená strata kolgénu a nedodstatočná starostlivosť o kĺby a výživa kĺbov a chrupaviek. Kolagén má pozitívny vplyv na stav kĺbov, vlasov a nechtov.Problémom je aj malá informovanosť verejnosti a nedostatočné pochopenie súvislostí. Ďalšia príčina je tiež málo pohybu  alebo naopak veľké fyzické zaťaženie športovcov a ľudí v rôznych zamestnaniach. Ďalšia skupina sú aj zranenia . Následky sú bohužiaľ alarmujúce a často nezvratné. Podobne je to aj s kvalitou pokožky, vlasov a nechtov, ktoré je často ovplyvnená trendovými a estetickými zásahmi.

O tom ako funguje kolagén sme písali v článku ( link: https://www.modrykonik-pro.sk/catalog/vendor/islandoflife/article/poporodne-vrasky-riesenim-je-kolagen-pqp2tx/ )

Sanie je prírodný reflex a deti ho používajú na upokojenie sa. Keď je dieťa nepokojné a plače, cumeľ je často najrýchlejšou a najefektívnejšou pomôckou. Dieťa síce utíši a rodičom dopraje chvíľku pokoja, no ako na neho reagujú prvé zúbky a jemné detské podnebie? Mliečne zúbky — základ trvalého chrupu

Ak má dieťatko približne jeden rok, mali by sme ho postupne začať odúčať od cmúľania. Čím dlhšie dieťatko cumlík cmúľa, tým väčšie je riziko, že mu ovplyvní rast zúbkov a správny tvar podnebia. Rodičia často podceňujú postavenie a zdravie mliečnych zubov, pretože sa uspokoja s tým, že zúbky aj tak vypadnú. Postavenie trvalého chrupu závisí od postavenia mliečnych zúbkov, preto by sa ani tie “dočasné” mliečne nemali zanedbávať.

Cumlík CURAPROX svojím tvarom podporuje správny rast a postavenie zúbkov dieťatka.

Cumlík môže v neskoršom veku škodiť

Pri cmúľavom pohybe dochádza k zasúvaniu spodnej čeľuste pod vrchnú. Pri častom a dlhodobom opakovaní sa horné zuboradie vysúva pred spodné a hryz dieťaťa sa deformuje. Častou deformáciou spôsobenou cumlíkom je aj skrížený zhryz. Ak je cumlík do veku jedného roku používaný s mierou, nemal by mať podľa odborníkov na rast detských zubov žiaden negatívny vplyv. Odučiť dieťa od cumlíka môže pomôcť odstrihnutie jeho koncu alebo spravenie dierky, aby si dieťa nevedelo vytvoriť podtlak a cumlík mu až tak “nechutil”.

Sladšie cmúľanie nesie následky

Žena drží v náručí svoju malú dcérku. Ako sa približujú k stolu, začína sa hniezdiť, otáča sa z boka na bok, nožičkami kope a rúčkami sa drží ako kliešť. Opiera na mamu vystrašené oči, ktorými prosí: „Nie, dnes nie!“

Ukladá ju na penové puzzle na stole, rozopína plienku. Otočí ju na bruško. Začína plakať. Telíčko jej zrovná s krajom stola, ľavú rúčku vystrie pri tele. Hlávku natočí na bok, priľahne ju svojim telom. Pravú rúčku jej zohne a tlačí na lakťové kostičky. Druhým ukazovákom tlačí na bok šľapy a pätu. Koža belie pod tlakom prstov. Plače, kričí, očami prosí, nech prestane. Druhá noha začína nakračovať. Mama nahlas ráta pohyby. Povzbudzuje ju. "Poď, ešte, vydrž miláčik, neplač, šikovná si, ideš!" Ešte trikrát. Povolí. To isté z druhej strany. Ten istý scenár, tie isté slová útechy. Ten istý plač. Ten istý aj pri ďalších cvikoch. Tie isté slová 4-krát denne. Vždy, keď skončia, pochváli ju, zatlieska, vybozkáva, že je šikulka. Uplakanými očkami pozerá na ňu a už sa smeje. Naučili sa to obe. Smiať sa cez slzy. Aj taká je Vojtova metóda.

Dôvodov prečo ju cvičiť, je veľa. Od vážnych úrazov, postihnutí,  až po drobnejšie odchýlky v psychomotorickom vývine ako je napríklad len obyčajný úklon hlavy k jednému ramienku. A medzi nimi sa našli aj ony - Mama a Bábika. Niekde medzi genetickými vyšetreniami a hrozbami metabolických porúch boli nakoniec radi, že Bábika má len znížené svalové napätie. Nikdy si nevšimla, že to drobučké ružové telíčko je krehkejšie, ako by malo. Ako taká malá handrová bábika. A tak začali cvičiť.

Prvé dni preplakali obe. Druhý týždeň plakala len Bábika. Mama po nociach. Do vankúša. Tiché ťahavé vzlyky, vychádzajúce z hĺbky srdca. Pamätá si na ten pocit, keď sa narodila.

Je noc. Pouličné lampy svietia do okien a pod dvere podlieza dotieravé neónkové svetlo. Niekoho šľapky mľaskajú na nemocničnom linoleu. Leží na nepohodlnej posteli v bavlnenej erárnej košeli, ubolená, ale šťastná. Podvihne sa na lakti a privinie si bližšie to tichúčko pradúce klbko. Vie, že tá láska, ktorú cíti, sa berie niekde inde, ako si myslela, či predstavovala. Je v nej, je z nej a nikdy sa nestratí. Neobjavila sa, nezískala ju. Vyšla zvnútra. V mene tej lásky zajtra ráno opäť vstane, slzy a plač nechá v tom vankúši a budú pokračovať v rozohranej partičke.

Prečo deti pri Vojtovej metóde plačú?

Už od nepamäti vieme že relaxácia a odbúravanie stresu je veľmi dôležité pre naše každodenné fungovanie. Nedávno výskum realizovaný Stanford univerzity priniesol prekvapivé výsledky. Na vzorke 100 žien pozorovali zmeny ich správania pričom skupinu rozdelili na 2 časti. Prvá skupina žien žila svoj život ako doteraz pričom tá druha skupina si musela nájsť týždenne aspoň 2 hodiny na relaxáciu. Rozdiely v správaní sa žien boli veľmi veľké. Prvá skupina bola neustále nervózna a prehnane negatívne reagovala aj na bežné podnety. Naopak druhá skupina žien sa cítila energickejšie, vyrovnanejšie a lepšie zvládala stresové situácie ktoré nastali. U niektorých žien z druhej skupiny zaznamenali aj zlepšenie kožných prejavov ako je akné.

Rozhodla som sa že v nasledujúcich riadkoch Vás poskytnem jednoduchý návod ako si vyčarovať Wellness vo svojej kúpeľni len za pár €.

Základom relaxácie, odpočinku a dobrej detoxikácie je dlhý teplý kúpeľ. Aby sa človek uvoľnil , odporúča sa aby kúpeľ trval aspoň 40 minút a dlhšie. K správnemu relaxačno-detoxikačnému kúpeľu potrebujeme kúpeľovú soľ, alebo aspoň éterický olej. Ja osobne radšej používam kúpeľovú soľ ktorá už má v sebe éterický olej . Jéj cena nie je vysoká a má lepšie účinky na organizmus.

Spomeniem iba pár výhod :

• Zlepšuje krvný obeh
• Odplavuje z tela toxíny
• Zjemňuje pokožku tela
• Odstraňuje bolesť kostí a svalov
• Inhalovanie výparov kúpeľnej soli blahodarné vplýva na nosovú sliznicu

Čo všetko potrebujete k tomu aby ste svoju kúpeľňu premenili na oázu relaxu a pokoja ?

Okamžite som ho prestala na sebe cítiť. Akoby sa zodvihol. No nič som nepočula ani som necítila,  že by sa niečo okolo mňa pohlo. „Čo cítiš?“ opýtal sa a jeho hlas krúžil po miestnosti okolo mňa. Bolo to mimoriadne zvláštne. „Nič.“ „Dobre. Nechaj oči zavreté a mysli na niečo, čo ti prvé napadne.“ Dotkol sa môjho ukazováku niečím veľmi studeným. Bolo to tak ľadové, že to po chvíli začalo páliť. Myslela som na dažďový prales. Neviem prečo. Proste mi to napadlo ako prvé. „Dažďový prales? Dosť pôsobivé.“ Čo? Čože? „Ako si to vedel?“ „Videl som.“ Videl? Ako videl?“ „Hlavne nechaj zavreté oči.“ „Dobre.“ „Teraz ti niečo ukážem ja.“ Myšlienka na dažďový prales bola v sekunde preč. Vystriedala ju tma, v ktorej sa postupne objavovali malé biele bodky s nepravidelným rozložením. „Čo je to?“ opýtala som sa. „Prosím, počkaj. Nedokážem si  predstaviť spomienky tak rýchlo ako ty.“ „Spomienky? Ja som v pralese nikdy nebola.“ „Niekde si ho ale vidieť musela.“ „Jedine v televízii.“ Jeho myšlienka bola preč. „Prosím, otvor oči.“ Otvorila som oči a opäť som ho na sebe ucítila. Celý čas na mne ležal? Blúznim? Čo to má znamenať? Dokáže vidieť moje myšlienky? Dokážem ja vidieť tie jeho? „Ako si mi mohla ukázať miesto, kde si nikdy nebola?“ Pokrčila som plecami. „Zrejme som ho videla v televízii, tak som si ho predstavila.“ „Ako? Videl som, ako otáčaš hlavou a rozhliadaš sa okolo.“ „Ty sa mňa pýtaš ako? Ty vidíš moje myšlienky, ukazuješ mi tie tvoje a a ty sa ma niečo pýtaš? „Nerozumiem tomu.“ Zdvihol sa, začal sa prechádzať po obývačke a tváril sa ako by sa snažil vyriešiť záhadu vzniku sveta. Posadila som sa a natiahla som si jeho tričko. Keď ma uvidel uvedomil si, že je stále nahý a natiahol si na seba rifle. „Hovoríš, že si tam nikdy nebola..“ hovoril si skôr sám pre seba a neustále sa nad tým zamýšľal. Pošúchala som si ukazovák, za ktorý ma predtým držal. Okamžite ma spozoroval. „Ublížil som ti?“ „Nie.“ Odpovedala som pohotovo a rýchlo som si zložila ruky do klina. „Ty si niekedy bol v dažďovom pralese?“ opýtala som sa. Prešiel dva kroky a zastal. „Bol. Môžem tam ísť kedykoľvek.“ Sadol si za mňa. „Poď.“ „Kam?“ otočila som hlavu dozadu. „Zavri oči a môžeme ísť kamkoľvek.“ „Počkať! Logan, berieš nejaké drogy?“ „Nie, neberiem.“ Odhrnul mi vlasy z pleca a pobozkal ma na okraj medzi plecom a krkom. Zaklonila som hlavu a zavrela som oči. Objal ma. „Tak už otvor oči.“ Šepkal. To, čo som videla sa len ťažko opisuje. Postavili sme sa a ja som pozrela na moje bosé chodidlá.  Stála som na popadanom lístí na teplej, vlhkej zemi. Stála som uprostred dažďového pralesa. Cítila som všetko – teplo, vlhký vzduch, počula som šuchot zvierat v korunách stromov a spev vtákov. Všetko to bolo minimálne sto krát intenzívnejšie ako u mňa doma. Svetlo, vône – všetko na mňa neskutočne doliehalo. „Si v poriadku?“ Opýtal sa Logan. „Mám pocit, že čochvíľa odpadnem.“ „Vrátime sa.“ „Nie. Ešte nie.“ Otočila som sa k nemu. „Môžem sa pohnúť?“ „Samozrejme.“ Usmial sa na mňa. Urobila som jeden krok dopredu. Bolo to ako by som na tej nohe mala betónové závažie. Druhý krok bol lepší. Tretí lepší a každý ďalší bol o niečo viac ľahší. „Môžem sa toho dotýkať?“ „Samozrejme.“ Znovu sa usmial a založil si ruky vzadu za chrbtom. „Logan, kde to sme?“ „V tvojej spomienke.“ Odpovedal pohotovo. Dotkla som sa vlhkého kmeňu stromu predo mnou. Potom listu, kvetu, zeme. Všetko som len jemne pohladila, aby som to nijako nepoškodila. „Toto ale nie je moja spomienka. Nikdy som tu nebola.“ „Hovorila si, že si to videla v televízii. Zrejme to stačí na vytvorenie spomienky. Poď, musíme sa vrátiť, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“ Podával mi ruku. Chytila som sa jej. Posadil sa a ja som si sadla pred neho. Znovu mi upravil vlasy a pobozkal ma rovnako ako v obývačke. Podvedome som zaklonila hlavu a zavrela som oči. Vydýchol. Trochu ma sklamalo, že sme opäť v mojej obývačke. „Prečo sme znova tu?“ Opýtala som sa. „Je to nebezpečné. Nemôžeš len tak cestovať z miesta na miesto. Musíš sa vrátiť. A hlavne na to musíš byť poriadne pripravená.“ „Som pripravená. Ukáž mi to znovu.“ „Nerobím to ja..“ „A kto?“ „Musíš to urobiť ty, ja ti len trochu pomôžem.“ „Tak dobre. Mohol by si ma znovu objať?“ „Musíš najprv poznať miesto kam chceš ísť. A prosím, nech to nie je nič nebezpečné.“ Čo by to malo byť?“ „Neviem. Poď napríklad do spálne.“ Zavrela som oči a keď som ich otvorila, bola som vo svojej spálni. Prvé, čo mi napadlo, bolo pozrieť sa do obývačky.  Vstala som a otvorila som dvere. „Logan, toto je šialené.“ „Poď, vrátime sa.“ Sadla som si pred neho, objal ma, zavrela som oči a keď som ich znovu otvorila, sedela som na gauči. „Čo si videla?“ „Videla som nás sedieť na gauči. Logan, to je šialené a nie je to možné.“ „Stalo sa to. Je to možné. Nehovorím však, že je to bežné.“ „Ako? Nechápem tomu. To by si potom každý mohol robiť, čo sa mu zachce.“ „Nie každý. Nedokáže to veľa bytostí.“ „Bytostí? Takže čo? Nie som človek? Som nejaká iná bytosť?“ „Pridlho si žila len ako človek. Nemal ti to kto ukázať.“ „Takže ty si tiež iný? Kto vlastne si?“ „Som rovnaký ako ty. Narodil som sa ako človek, žijem ako človek. Keď som sa dozvedel, že existujú ďalší ľudia ako som ja musel som ich hľadať. A našiel som teba. Nemohol som odísť. Pozoroval som ťa. Nechcel som na seba upozorniť, aby si sa ma nezľakla. Našiel som spôsob nestratiť z dohľadu a tým bola škola a knižnica. Pozoroval som ťa takmer rok, ale nenašiel som vhodný spôsob, ako s tebou začať konverzáciu. Zamiloval som sa do teba. Bola si taká krásna, keď si sa učila. Nemohol som si pomôcť, nedalo sa to. Potom som ti napísal ten odkaz a tajne som dúfal, že mi niečo odpíšeš.“ Povedal. „Tipujem, že ten pohľad nebol len tak. Nebol si tam. Bol si niekde inde.  Videla som ho aj teraz kým sme boli v spálni. Mal si rovnako temný pohľad.“ „Niekedy sa to stáva bez toho, aby som to ovládal ja.  Pokiaľ sa ma dotýkaš a ja zmiznem, znamená to, že si ma niekam poslala ty.“ „Čo ak sa z tade nebudeš vedieť vrátiť, alebo sa ti náhodou niečo stane?“ „Tak sa snaž ma nikam neposielať.“ Zasmial sa. „Logan, to nie je sranda. Čo ak sa naozaj stane niečo zlé?“ „Poď ukážem ti to.“ „Čo?“ „Zavri oči.“ Prikázal mi. Zavrela som ich a pocítila som ako ma objal. „Toto nie je tvoja spomienka, ale moja. Je to to najhoršie, čo sa môže stať. Otvor oči.“ Otvorila som ich a videla som Logana, ako si mieri zbraňou na spánok na hlave. „Toto nechcem vidieť.“ Zavrela som oči. „Otvor ich.“ „Nie.“ „Dal som preč tú zbraň.“ Otvorila som oči. Oklamal ma. Len, čo som ich otvorila strelil si guľku priamo do hlavy. Znovu som zavrela oči. Myklo ma a keď som znovu otvorila oči, sedel za mnou. Neprítomne pozeral niekam do priestoru. Asi po piatich sekundách vydýchol. „Nemusela si ma tam nechať.“ „Dobre vieš, že netuším, ako to mám ovládať. Chcela som sa vrátiť sem, lebo tu si ešte žil.“ „V spomienke neumriem. Pretože teraz žijem ešte stále.“ „Veľmi som sa zľakla. Toto je niečo, čo už nechcem nikdy vidieť. Hoci sa tejto myšlienky asi nikdy nezbavím.“ „Pokiaľ ti to nepôjde, pomôžem ti s tým. Všetko sa riadi tým, čo chceš.“ „Čo chcem? Pre Boha, kam všade som ťa poslala?“ „Ani sám neviem. Raz som bol na cintoríne, pravdepodobne sa pozrieť na tvojich rodičov. Potom som bol v knižnici a padali na mňa všetky knihy z regálov. Musíš sa najprv naučiť ovládať svoje pocity.“ „Dobre. Takže stačí ak zavriem oči a budem chcieť byť v Afrike a budem tam?“ Nečakala som na odpoveď. Zavrela som oči. Ten pocit, keď cestujem sama je úplne iný. Cítim nekonečnú prázdnotu. Je  to akoby sa všetko niekam vyparilo. Otvorila som oči a ako prvé som ucítila príliš veľké teplo. Musela som si oči zatieniť rukou pred ostrým slnkom. Skutočne som bola niekde v Afrike. Na nohy ma pálil horúci piesok. Ucítila som jemný vánok. Otočila som sa a stál za mnou Logan. „Nemôžeš mi takto utekať. Trvá mi príliš dlho, kým ťa nájdem.“ „Bola som tu sama sotva desať sekúnd.“ „Aj to je dosť na to, aby si videla niečo, čo vidieť nechceš.“ To je pravda. Nemala by som nikam chodiť sama. „Vráťme sa nazad.“ Povedala som. Chytil ma za ruku a ja som zavrela oči. Znovu som ich otvorila len vtedy, keď som si bola istá, že som v mojom byte. „Kokosová vôňa je dobrá spomienka na to, aby si sa sem vždy vedela vrátiť.“ Povedal a pustil mi ruku. „Musíš si oddýchnuť.  Dnes už nikam necestuj, prosím. Ani ja nemám toľko síl, aby som šiel všade za tebou.“ „Čo mám teraz robiť?“ „Čo chceš robiť?“ „Kým som nevedela, že je toto možné, mala som iné plány. No teraz si tu ty a toto všetko.“ „Môžeš žiť tak, ako doteraz. Vôbec  nič nemusíš na svojich plánoch meniť.“  „Lenže ja som chcela doštudovať, odísť a starať sa o zvieratá, ktoré potrebujú pomoc.“ „To všetko môžeš.“ „A čo ty?“ „Ak mi to dovolíš, pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“ „Dovolím? Samozrejme, že ti to dovolím. Na to snáď nepotrebuješ moje zvolenie.“ „Sľúbil som, že ti nikdy neublížim a že ťa ochránim pred všetkým , pred čím bude treba. Som rád, že chceš, aby som ostal s tebou.“
            Vrhla som sa mu do náručia a už som z tade nikdy nechcela odísť. Toto bolo jediné miesto, kde som sa cítila bezpečne. Hladil ma po pleci a bozkával do vlasov. Nech sa stane čokoľvek, chcem, aby toto bolo moja najsilnejšia spomienka na to, aby som sa vždy dokázala vrátiť do reálneho sveta. Chcela som, aby to vedela aj Logan. „Ako ti ukážem to, na čo myslím?“ opýtala som sa. Vystrel ruku a vztýčil proti mne ukazovák. „Ukáž mi to.“ Povedal. Toto sme už raz robili. Pamätám si na ten nepríjemne chladivý pocit na mojom ukazováku. Dotkla som sa mojim ukazovákom toho jeho a znovu som pocítila ten istý pocit chladu, ktorý postupne prechádzal do pálenia. Druhou rukou ma chytil za bradu tak, aby mi videl do očí. Ukázala som mu nás, sediacich na gauči v objatí, ako ma hladká po pleci a bozkáva do vlasov. „Môžeš takto počuť to, čo si myslím?“ „Neviem. Skús to.“ Toto je moja najsilnejšia spomienka. Toto je moja najsilnejšia spomienka. Toto je moja najsilnejšia spomienka. Opakovala som si v hlave. Odpadol. Pustila som jeho prst a pohladila som ho po líci. „Logan? Haló, Logan. Počuješ ma?“ Snažil sa otvoriť oči. Najprv otvoril jedno a potom aj druhé. Zhlboka sa nadýchol. „Si v poriadku?“ opýtala som sa opatrne. „Som, ale toto som nikdy nerobil. Máš oveľa viac sily ako ja. Viac než som si myslel.“ Asi by som to nemala robiť. Počul si, čo som si myslela?“ „Počul.“ Usmial sa na mňa. „Budem si na to musieť zvyknúť.“ Dodal. „Je to šialené!“ zasmiala som sa.
            Postavila som sa, aby som sa konečne obliekla. „Mal by si zavolať rodičom.“ Vybrala som z poličky pri televízore notebook. Natiahol sa pre tašku vedľa gauča a vzal si z nej druhé tričko. Pyšne sa na mňa usmial. Postavil sa a smeroval ku mne. Rýchlo som si natiahla rifle a narovnala som sa. „Takto ma vzrušuješ ešte viac.“ Povedal zmyselne. „Logan...“ povedala som pobavene a uhla som sa jeho bozku. Dal mi pusu na líce a objal ma silnejšie. Nedokážem mu odolať. Vždy keď sa na mňa pozrie, priťahuje ma ako magnet. Netušila som, že puto medzi dvoma ľuďmi môže byť také intenzívne.

 "Starý otec ty si taký krásny...ako Mečiar keď ho babky zvelebujú." Táto milá veta malej Katky (rozumej mňa 🙂, keď som sa fascinovane pozerala, ako sa starý otec obliekal niekam von, zostala zapísaná v milých rodinných perlách ako jedna z mnohých, na ktoré rodičia s úsmevom spomínajú pri prezeraní albumov. Ja však tú chvíľu vidím ako by to bolo teraz. Sedím na posteli so starou mamou a starý otec si precízne kontroluje puky na nohaviciach, oblieka košeľu, sveter. Už pred tým mi ráno dovolil sa pozerať ako sa holí. Ako zarába barbus a s presnosťou chirurga do hladka holí biele strnisko. Potom si oblieka kabát, nasadí čiapku a odchádza kúpiť do pekárne čerstvý chlieb. A ja som sa už nemohla dočkať kedy sa vráti a bude raňajkovať. Lebo pozerať na starého otca pri raňajkách bolo úžasné. Ako obyčajný chlieb s maslom a šunkou vedel jesť ako menu v 5* reštaurácií. Neviem to opísať..museli by ste ho vidieť🙂

    Každé malé dievčenské srdiečko by malo mať v živote hrdinu. Pre mňa bol,  ale aj je a bude mojim každodenným hrdinom môj ocko. Ale mala som to šťastie ešťe na "sviatočného", prázdninového hrdinu. Na starého otca. Píšem mala, pretože tohto roku to budú prvé Vianoce, kedy starý otec nie je. Starý otec, ktorý nikdy neodišiel z domu bez čapice. Starý otec, ktorý dokázal vylúštiť každú krížovku, mal na všetko v dome krabičku, bol jediným mužom ktorého poznám ktorý mal v garáži a v dielni poriadok. Starý otec, ktorého sliepky boli tie najrozmaznanejšie tvory pod slnkom. Ktorý nám dovolil hrať sa v starom trabante bez kolies celé hodiny. Ktorý vedel všetko o liečivých bylinkách a vytáral podivné tinktúry ktoré údajne zaberali na všetko. Starý otec ktorý mal vinicu a robil víno ktoré sme s bratrancom vždy túžili ochutnať ( ked retrospektívne vidím pokrčené tváre našich rodičov keď sa otočil som rada že som nesmela). Starý otec ktorý mal jeden nôž na chlieb, jeden na maslo, jeden na mäso a neznášal, keď si niekto s tým na chlieb krájal niečo iné. Starý otec s jeho "nepchaj tie vlasy do taniera"! Starý otec ktorý vedel všetko opraviť, ktorý prečítal všetky knihy, ktorého si každý v dedine vážil a volal ho pán učiteľ. Starý otec ktorý vedel prekrásne maľovať, strúhať z dreva sošky, svietniky, nábytok. Starý otec ktorý mal vlasy ako vata. Starý otec ktorý vedel rozprávať úžasné príbehy. Starý otec so svojským zmyslom pre humor a zvláštym šarmom, ktorý sa snažil používať na doktorky a sestričky ešte ako osemdesiat ročný. Starý otec ktorý vedel upiecť najlepšieho vianočného kapra... 

Minulé Vianoce to však už bol starý otec ktorý netrafil do izby, ktorý sa zmätene usmieval a netušil, čo po ňom chceme. Starý otec ktorý si mýlil naše mená a jeho príbehy boli zrazu popletené a nezmyselné. Starý otec ktorého lišiacky pohľad sa zmenil na pohľad strateného dieťaťa. Starý otec, ktorý nespoznával svoju manželku, s ktorou by práve oslávili diamantovú svadbu, nespoznával moju mamu, svoju dcéru. Nikdy nezabudnem na to, ako ho otec oholil a starý otec zrazu precitol, prišiel k starej mame a chcel aby ho pobozkala keď je taký krásny. A potom odišiel... Odišiel bez toho aby som mu stihla povedať, že bude prastarým otcom.

...Mne po ňom v mojom byte zostal hojdací koník ktorého pre nás vyrobil, stojan na sviečku ktorý vystrúhal, mixér ktorý vyhral v krížovkárskej súťaži, fotka kde sa podľa mňa podobá na Sigmunda Freuda a milión krásnych spomienok. Sociálnymi sieťami beží reklama o opustenom starčekovi, na ktorého jeho rodina zabudla na Vianoce. Ja tieto Vianoce na môjho starčeka nezabudnem... 

Nakupovať vianočné darčeky v októbri? No, prečo nie. Aspoň sme medzi ľuďmi a Logan sa nemôže správať ako zviera. Ja nemám rodinu. Mám len Martinu. Je mi vlastne skoro ako sestra. Mnohí ľudia si to aj myslia. V nákupnom centre sme sa rozdelili. Dohodli sme sa, že sa stretneme o dve hodiny v kaviarni na treťom poschodí. Povedala som si, že ten čas využijem na to, aby som jej niečo kúpila. Chytila som Logana za ruku a ťahala som ho do najbližšieho zlatníctva. Prezerala som si prstene, náramky, hodinky, prívesky, retiazky, náušnice a dokonca aj spony do vlasov. Čo by sa jej asi páčilo? Logan vybral z vrecka malú škatuľku a zavolal si druhú predavačku bokom. Kým spolu niečo riešili vybrala som Mati set náušníc, retiazky a náramku z bieleho zlata. Ona je jediná na koho míňam peniaze a vôbec mi to nevadí. Ona je pre mňa celá moja rodina, nikoho iného nemám. Ona mi pomohla zo všetkých ľudí  na svete najviac. Bola mi pevnou oporou, keď som ju najviac potrebovala. „Čo povieš?“ Opýtala som sa Logana. Videla som, že rýchlo zavrel tú krabičku. Zrejme nechcel, aby som vedela, čo tam má. Inak by to tak neschovával. „Hm... Je to pekné. A muselo to byť aj pekne drahé. To je pre Maťu?“ začudoval sa. „Nikoho iného okrem nej nemám.“ Zatváril sa kyslo, ale nekomentoval. Zrejme sa ho toto prehlásenie dotklo.  „Tak čo myslíš, bude sa jej to páčiť?“ Naklonil hlavu napravo, potom naľavo a znovu napravo. „Myslím, že áno.“ Vyšli sme vonku a obzerali sa, kam pôjdeme teraz. Tá krabička mi stále  behala hlavou. „Nemali by sme mať medzi sebou tajnosti.“ Trochu stuhol, ale snažil sa to maskovať, aby som si to nevšimla. „Ale to znamená niečo viac.“ Odpovedal. „Čo viac?“ nechápala som. Otočil sa ku mne a pobozkal ma. Viem, že sa veľmi premáhal, aby sa ovládol. „Takže na to, aby si mi hovoril pravdu, chceš so mnou chodiť?“ pýtala som sa ďalej nechápavo. „Myslíš, že ti klamem?“ neodpovedal. Vlastne odpovedal, ale otázkou, ktorá nijako neobjasňovala moju otázku. „Myslím, že mi nehovoríš všetko...“ „To predsa ani ty mne.“ Prosím?! Čože? Taká úprimná a otvorená som nebola ešte k nikomu snáď okrem Mati. „O čom to hovoríš?“ „Napríklad o tom, že mladá baba bez práce má vlastný byt. Alebo o tom, že kupuje kamarátke drahé darčeky.“ Naozaj som sa nechcela o mojej finančnej situácii vyjadrovať hneď v prvý deň, keď niekoho spoznám. Nechcela som riskovať, že by ma zneužíval len kvôli peniazom. O takú lásku fakt nestojím. Zastala som a premýšľala som, čo povedať. Myslím, že vyjdem s pravdou von. I tak by sa to časom dozvedel. Tak prečo nie práve teraz? „Po rodičoch mi ostali peniaze, dve autá a dom. Všetko, čo by mi mohlo pripomínať ich stratu som predala, darovala alebo vyhodila. Nechala som si len naše spoločné fotky. Kúpila som si len ten byt a zaplatila za školu. Ostatné peniaze si šetrím na cestu preč. Nemusím pracovať, nemusela by som pracovať celý život...“ Pozeral na mňa s otvorenými ústami. „Už tomu chápem. Nechcela si, aby bol niekto s tebou len kvôli peniazom.“ „Presne pre to o tom nikomu nehovorím hneď v prvý deň.“ „Chápem. Mrzí ma to.“ „Nemusí. Pokiaľ by sme spolu boli dlhšie aj tak by si to zistil.“ „Boli dlhšie? To znamená, že už nebudeme?“ „ Nie. Tak som to nemyslela. Proste som to myslela tak, že by si sa to časom aj tak dozvedel.“ „Nevedel som o tebe nič. Potom si mi niečo o sebe povedala a vedel som len to. Mal som ťa rád už predtým. Viac než len rád. A podľa mňa sa na tom nič nemení ani teraz. Nikdy by som si nedovolil od tebe žiadať peniaze.“ Neviem, čo povedať. Mal ma rád? Viac než len rád? Čo? To ma akože ľúbil a pritom o mne nič nevedel? Zmohla som sa len na: „Ďakujem.“ A aby som zmenila túto trochu nepríjemnú tému, viac menej pre nás oboch, navrhla som, aby sme šli Mati vybrať ešte nejaké topánky a kabelku.
            Dve hodiny ubehli ako voda. My už sme sedeli v kaviarni, keď sme videli Maťu prichádzať. Bola ovešaná taškami. „Ona má prístup k tvojmu účtu?“ opýtal sa ma Logan ironicky. „Áno.“ Odpovedala som zo srandy a zasmiala som sa. Periférne som si všimla, že na mňa zazerá. Nebudem mu vysvetľovať, čo presne robí, aby mala peniaze na byt, školu a podobné nákupy. Každá z vás si zrejme predstavila správne. Maťa s nadšením začala vyťahovať rôzne veci z tašiek a vysvetľovala nám, pre ktorého člena rodiny sú. Ani ja som ich všetkých nepoznala a pre Logana to bola úplná španielska dedina. Pokiaľ by som ja mala takú veľkú rodinu, nestačili by mi všetky peniaze sveta. Teraz viem, že rodina je niečo nezaplatiteľné. „Čo máte vy?“ opýtala sa. „To je tajomstvo.“ Odpovedala som jej. „Tajomstvo? Takže je tam niečo pre mňa?“ „Samozrejme, keby to bolo pre niekoho iného, ukázala by som ti to.“ Usmiala som sa. Postavila sa, aby ma objala. Logan zrejme týmto ženským prejavom vďačnosti nechápe. „Vidí sa mi, že si na jednu tašku zabudla. Znamená to, že je tam niečo pre Lenku?“ opýtal sa uštipačne. Maťa potiahla tašku bližšie k sebe, aby nevidel, čo je v nej. „To je tajomstvo.“ Odpovedala mu. „Aj ty si dnes niečo niekomu kúpil?“ pýtala som ho dosť ironicky. Dobre videla, že pri sebe nemá nič. „Ja som dnes len poradca  a nosič tašiek.“ Drgla som do neho lakťom a vydala ťažko identifikovateľný zvuk, ktorý mal pripomínať nazlosteného leva. Namietala som tak proti tomu, že je nosič. Tie tašky si kľudne viem odniesť aj sama. „Takže tie veci si vybral ty?“ opýtala sa neveriacky. „Aspoň uvidím, či máš dobrý vkus.“ Mykla plecom. Zazvonil jej telefón a tak sa vzdialila. Zrejme je to nejaký klient, ktorý si chce dohodnúť schôdzku. Po chvíli sa vrátila. „Budem už musieť ísť. Mám nejakú prácu.“ „V pohode. Aj my môžeme ísť.“ Povedala som skôr,  ako by sa v tom Logan stihol začať vŕtať. Myslím, že si sadli a nakoniec z nich budú celkom dobrí kamaráti.
            Boli sme dvoma autami. Ja s Loganom na jeho a Maťa na svojom. Parkovali sme vedľa seba. Rozlúčili sme sa a každý sme šli inou cestou. „Takže domov, slečna?“ opýtal sa Logan a mal na tvári šibalský úsmev. „Áno, ale k tebe domov.“ Odpovedala som pohotovo. „Ty si videl, kde bývam ja. Teraz je čas, aby som ja videla, kde bývaš ty.“ „Len to nie. Mám doma hrozný bordel.“ „Neporiadok sa dá upratať. A tiež budeš potrebovať nejaké oblečenie.“ „No...“ zamyslel sa. „To oblečenie ma presvedčilo. Plánuješ si ma nechať cez víkend?“ „Uvidím. Podľa toho, či budeš poslúchať.“ Zasmiala som sa.
            Logan býval v nízkom paneláku na kraji mesta. Býval na treťom poschodí, teda na samom vrchu. Jeho byt bola garsónka s balkónom. Taká malá, útulná. Vlastne tu mal len veci nevyhnutné pre život – kuchyňa, rozťahovací gauč, skriňa, malý stolík a televízor. S tým neporiadkom neklamal. Bol tu fakt riadny bordel. Asi ako u každého chlapa, ktorý žije sám. Pokiaľ nemusí bordel preskakovať, lebo prekročiť sa už nedá, tak neupratuje. „Máš počítač?“ opýtal sa. Z bezpečnostných dôvodov som stála pri dverách. „Áno.“ „A máš aj skype?“ „Mám.“ „Môžem potom zavolať našim? Včera som sa im nestihol ozvať.“ „Hm.. Takto zanedbávať rodičov. Určite si myslia, že umieraš niekde v tomto bordeli.“ Zasmiala som sa. „Ani nehovor. Toto mi hovorieva aj mama. Mimochodom, myslí si, že som pravdepodobne na chlapov.“ Zasmial sa. „Včera si tak nevyzeral.“ Zastal a spýtavo sa na mňa pozeral. „A ako som vyzeral?“ „Ako šialenec.“ So smiechom som sa musela uhnúť letiacemu klbku ponožiek. „Fuj.“ Skonštatovala som s primerane znechutenou grimasou. „Tie boli, náhodou, čisté.“ „Náhodou...“ Znovu som sa zasmiala. „Mali by sme ísť. Hrozí tu nákaza neznámou baktériou.“ „Ty si teda rozmaznaná.“ Vysmial ma. „Ccc, poď už.“ Prehodil si tašku cez plece, poprekračoval pár vecí na zemi a konečne sa dostal k dverám.
            Po návrate ku mne som si uvedomila, že aj tu treba upratať. „Aj tu by sa zišlo upratať.“ Poznamenala som nahlas. „To počká. Máme tu nejaké nevybavené účty.“ Potľapkal po kuchynskej linke. „Tak nevybavené účty?“ opýtala som sa. Vyskočila som na kuchynskú linku a pritiahla som si ho nohami k sebe.
             Už som si takmer zvykla na tie náhle prívaly zvieracích pudov, ktoré ma pri Loganovi ovládajú viac, ako pri komkoľvek inom. Zvieracie pudy? Prečo sa všetko okolo Logana točí okolo zvierat? To mi pripomenulo, že mi dnes niečo nestihol dopovedať. „Logan, prosím, vysvetlíš mi, prečo tak niekedy na mňa pozeráš?“ Sadla som si k nemu na gauč do tureckého sedu. Mia mu vyskočila na kolená a spokojne si mu ľahla do klina. Tá mačka sa správa viac než divne. Tak ku mne sa horko-ťažko priblíži, aj to len, keď mám  pre ňu nejaké jedlo a k nemu ide len tak, sama od seba? „Ako sa na teba pozerám?“ znovu sa na mňa tak zahľadel.  Ten jeho temný pohľad mi stále naháňal strach. „Presne takto.“ Ukázala som na neho. „Neviem. A myslím, že ti to nedokážem ani vysvetliť.“ „Ale mohol by si sa o to aspoň pokúsiť. Popravde,  ak by som sa v noci zobudila a videla ťa, ako sa na mňa takto pozeráš, ušla by som, hoci je to môj byt.“ Zasmial sa. Pohladil mačku a zapozeral sa na ňu. „V noci to nerobím.“ Stíchol a znovu sa tak na mňa zapozeral. „Vážne mi takto naháňaš strach. Vyzeráš pri tom ako hladné zviera, ktoré čaká kým sa otočím, aby mi mohlo skočiť po krku a roztrhať ma na kusy.“ Znovu sa zasmial. „To dúfam nikdy neurobím. Aj keď sa musím naozaj veľmi premáhať, aby som po tebe neskočil hneď teraz.“ „Nerob si z toho srandu.“ „Nerobím...“ položil mačku na zem. Oprel sa o ruky a dal sa na štyri. Inštinktívne som zvýskla, keď sa na mňa vrhol. Bezmocne som pod ním ležala a poddávala sa jeho rytmu. Keď sme skončili zapozerala som sa na mačku. Ležal mi na hrudi a ešte stále rýchlo dýchal. Rukou som mu prešla do vlasov. Trochu sa pomrvil a jeho dych sa  ustálil. „Vidíš, aj tá mačka ťa má rada. Nikto sa jej nemôže ani dotknúť, lebo ho škriabe a hryzie.“ „To vážne? Možno som jej len ukázal, že sa jej nebojím.“ „Možno. No tie tvoje zvieracie pudy, sú fakt divné.“ „Zvieracie pudy?“ zasmial sa. „Myslíš, že som nejaké zviera? To nevyzerám dosť ľudsky?“ „No vyzeráš, ale niekedy sa rozhodne nesprávaš ako človek. Hlavne, keď tak na mňa hľadíš.“ „Ako hľadím? Podľa mňa je to normálne.“  „Nie je to normálne.“ Snažila som sa ho zo seba striasť, ale držal sa ma ako kliešť. Na okamih som mala pocit, že snáď váži pol tony a rozpučí mi všetky kosti v tele. „Si ťažký.“ Poznamenala som. Prešiel mi po tele mráz a potom som cítila ako sa uvoľnil a odľahčil. „Niečo ti ukážem. Ale musíš mi sľúbiť, že necháš oči zavreté, až kým ti nepoviem.“ „Dobre.“ Zavrela som oči.

Mamičky po pôrode často riešia otázku vrások na tele. Samotné bruško ale aj ostatné časti tela sú po tomto zásahu do bežného fungovania ženy ovplyvnené a dlhodobo napnutá koža potrebuje čas kým sa dostane do svojej pôvodnej krásy. Čo je však tajomstvom rôznych modeliek a moderátoriek, ktoré takmer hneď po pôrode vystupujú na verejnosti v ich pôvodnej kráse? Cvičenie, zdravá strava a kolagén.

Vedeli ste, že 5 – 7 % ľudského tela tvorí kolagén?

Viete čo je kolagén a prečo je jednou z najdôležitejších látok v tele?

Je to výnimočný a najdôležitejší proteín, ktorý je súčasťou tkanív, ktoré tvoria kostru, vnútorné orgány a pokožku – jednoducho drží telo pokope, zabezpečuje jeho pevnosť a pružnosť. Je súčasťou kostí, kĺbov, chrupaviek, zubov, ciev, svalov a hlavne pokožky.

Viac kolagénu = viac zdravia a krásy!

Tvorí 30 – 40% všetkých proteínov v tele, ale až 80% proteínov pokožky. Je ich až 22 druhov.Človek o váhe 70 kg má 12 – 13 kg proteínov a z toho 4-5 kg kolagénu.

Máte záujem domáce kožené papučky darovať niekomu pod stromček ako prekvapenie?

Neviete akú farbu? Akú veľkosť? Aký nápis?

Pripravila som pre Vás Darčekovú poukážku v hodnote 1 páru kožených domácich papučiek s menom a dátumom.

V cene ja zahrnuté poštovné v rámci Slovenska.

Mojom e-shope si môžete poukážku zakúpiť a darovať tak darček, ktorý sa páči nie len Vám, ale ja Vaším blízkym.

Ako vymerať správnu veľkosť papučky?

Aby ste zvolili správnu veľkosť papučky, vytvorte obrys nožičiek, ľavej aj pravej. Postavte jednoducho Vaše dieťa na list papieru a obkreslete siluletu nohy, dajte pri tom pozor, aby dieťa malo správne vyrovnané a naťažené prsty a tužku držíte zvislo k papieru, tento obrys nám môžete doručiť e-mailom na siesta2@t-online.hu a my vám radi poradíme.

obr. 1

Vymerajte pravítkom na obrysu nohy vzdialenosť- dĺžku nohy od päty až po palec a šírku podľa obrázku.

Obr.2

Pri vyššom nártu vymerajte aj výšku podľa obrázku, tak, že metrom zmeráte výšku nôžky, z pravej strany cez najvyššie miesto po stranu ľavú, aby sme pri výrobe upravili papučku presne podľa potrieb Vášho dieťaťa

Koža –výrobný materiál

Na výrobu papučiek sa používa koža, ktorá je dodávateľmi identifikovaná ako ekologicky vyprodukovaná.

Tento odolný, ale mäkký materiál o hrúbke od1,0-1,2 mm, ktorým koža bezpochyby je, odolá všetkým požiadavkám pre normálne používanie.

Koža ako prírodný produkt môže preukazovať známky – rozdiely v farbe a štruktúre.

Vonkajšok, oblasť päty, podošva a ostatné aplikácie (okrem háčkovaných častí) pozostáva výhradne z pravej kože.

Podľa vybraného druhu a aplikace Vaších papučiek, Vám všijeme vložku z velúru, alebo kože, ktorá sa postará o ochranu a dlhú životnosť.