Nový školský rok klope na dvere. Dokupujeme všetko potrebné, len aby ten náš drobizg nepriniesol hneď druhý deň poznámku, že mu čosi chýbalo. Napadlo vás ale niekedy myslieť aj na zdravie Vášho dieťaťa? Nie, nemierim na kvalitné oblečenie, obuv, dokonca ani na vitamínové bomby na desiatu. K napísaniu týchto riadkov ma priviedla debata s primárom neurochirurgickej kliniky Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku, MUDr. Róbertom Rusnákom PhD.

Pôvodná debata o mojich problémoch s krížami sa zvrtla na deti. Nechápala som ako môžem mať poškodenú chrbticu vo svojich 40 rokoch. Športujem, zdravo sa stravujem, žijem aktívny život. „Milá pani a koľko času presedíte denne pri počítači? Dnes nie je žiadna rarita, keď mi sem chodia omnoho mladší pacienti od vás.“

Vždy som si myslela, že chorá chrbtica je výsadou starých, prípadne obéznych ľudí. „Ale kdeže, chrbtica je momentálne celosvetová epidémia a invalidov si vychováme sami už v školách. Myslíme si ako tým našim drobcom lahodíme novou taškou, značkovými teniskami a pritom či už vedome alebo nevedome prehliadame fakty, ktoré mnohým z nich trvale poškodia chrbticu“

Sama mám doma dve ratolesti a tak mi to nedá a pýtam sa na príčinu. „Absolútne nevyhovujúce sedenie v školách, málo pohybu vo voľnom čase, deti vysedávajú pri televízii, počítačoch, mobiloch, tabletoch. Veď sa len pozrite na vlastné detstvo a na to, ktoré žijú deti dnes“

Zamýšľam sa. Chodili sme kradnúť čerešne, stavali bunkre, skákali gumu, hrali naháňačky, každé parkovisko bolo pokreslené kriedou, v zime sme polievali každú voľnú plochu, aby sme sa mali kde korčuľovať... Mlčky prikyvujem hlavou. Lenže deti predsa v škole sedieť musia. „Áno musia, ale nie je sedieť ako sedieť. Bohužiaľ, rodičia sa chytajú za hlavu až keď sa objavia s dieťaťom v ambulancii, lenže vtedy je neraz neskoro“

Dá sa im teda nejako pomôcť? „Dá a jednoducho. Stačí nebyť ľahostajný voči nim a zamerať sa na prevenciu. Na trhu existujú dynamické smerové podložky Dynasit ktoré nie sú ani drahé, ani ťažké. Odstraňujú bolesti chrbtice a tak ako ich radím vám na vaše problémy, odporúčam ich každému jednému dieťaťu. Sedenie na nich mení škodlivý statický sed na dynamický vďaka ktorému sediaci posilňuje hĺbkový stabilizačný systém, ktorý je alfou omegou zdravej chrbtice“

Pokračovanie Anjel v bielom plášti.                                                                                                                                                                                                                           Už sa len čakalo,či pojde bilírubín dole,ale nešiel bol 500,a potom aj 600.Ešte sme boli na infuziu,už len na vozíčku.Potom hned už vytelefonovala interné,a ja som tam mohla byť,ale večer ma poslal domov.Robili mu vyšetrenia,prišla aj primárka z doliečováku,stiahnuť vodu z plúc,ale sa nedalo,aj ona bola smutná/ťahala aj svokre,ktorá tam ležala cez vianoce a nový rok/.Skúšali z lavej strany,ale sa nedalo.Hned ráno mi už volal aby som prišla,že treba isť ešte na ultrazvuk.Urobili mu a naznačili na pravej strane kde by sa to mohlo stiahnuť a tak mu stiahli z brucha 5l vody,čítate dobre 5l.Kvapkalo mu to vyše troch hodín a ja som pozerala aby nevyšlo z flaše.Potom mu ešte dali infuziu a tak sme prišli domou.Doma už zasa bolo dobre,aj spal celú noc,aj dýchanie sa ulavilo.Ale zasa asi tá voda alebo už ten celkový stav,neviem ale zasa sa mu ťažšie dýchalo a prestal aj jesť/čo predtým aspon trošku zjedol,ale skúšal všetko možné do poslednej minúty,aj cesnakovú vodku ,aj pestrec mariansky drvený,najprv suchý a potom do jogurtu,a všetko možné aj nemožné,tak veľmi chcel žiť................Už potom v stredu som volala či možme pojsť na infuziu,lebo že je veľmi slabý,že áno zavolajú jak bude volná posteľ,a ona po pracovnej dobe aj zo sestričkou prišli k nám a doma mu spustili infuziu,a moj malý z nej oka nespustil,a hovorí ti si veľká doktorka a aj ja budem,len som ešte malý.Veľmi si ju oblúbil,poukazoval im hračky a hral sa hlavne s pani doktorkou.Vraveli že prídu aj zajtra ,a prišli,len akurát začal krvácať z nosa.Zastavili,ešte sestrička bežala do lekárne na dajaký gel.Potom spustili infuziu,všetko prebehlo v norme,zasa sa pohrali a pošli preč.Ešte ani nedošli možno do ordinácie a už som volala,že zasa krváca,ale už som volala záchranku.Zobrali ho na interné a ja hovorím doktorovi,že ja s ním ostávam tu,že budem spať aj v kresle,doniesli nám,lebo ked mal veľké bolesti tak sa tam poskladal a mu to pomohlo.Deti suseda odniesla k mojmu otcovi,už má tiež svoj vek,ale čo dedo navaril to bolo prefajne.Krvácanie zasa pomocou gélu zastavili,len mu to zavadzialo v nose.Ale celú noc len sa pohol už som bola pri nom,na celú noc mu dali infuziu,a ja zasa som pozerala kedy dokvapká.Ráno o 5-tej mu dokvapkala a  hovorím že idem sa domov natiahnúť,lebo nohy opuchnuté,a on už o 7-mej volá že kde som ,tak rýchlo taxik,a naspäť.Ráno na vizite hovorím doktorovi nech dá aj mne posteľ,lebo si musím natiahnuť nohy.Súhlasil a ešte povedal,že ten pán čo s nami bol na izbe,ide domou a že on má službu a ku nám nedá nikoho.Tak až poobede sme pošli na krčné/čo od rána čakal kedy mu ten gél vyberú,čo sa mu ťažko aj z toho dýchalo.Vsobotu sme mali ísť domou ale zoslabol a nechcel,že možno nedelu.A v nedelu už len plienku a večer už začal vracať krv,a pýtali sa či nemá varixy na pažeráku a ja že hned volám dokrorke a ona,že nie,lebo aj to vyšetrenie čo mu robili v Košiciach,tak že to tam nepíše.Potom mu urobili sondu a a zobrali ho na ARO -teraz sa to volá ináč,mal už dajaké krvácanie z toho pažeráka.Aj na tom internom boli všetci taký milý a ľudský.Ja som v noci prišla domou,ale ráno o 9-tej už som išla tam /večer ma už nepustili/a on nepokojný,napojený na všeliaké hadičky ,aj pobede som bola na dve hodiny pri nemu.A ráno o 3.40 mi už volal doktor že zomrel.V prvom momente som povedala chvála bohu,že už si ťa zobral,že už netrpíš a netrápiš sa,strašne ho to zožralo.Ráno pred siedmou,som išla zasa taxíkom k otcovi,povedať detom že ocko zomrel,ten pohlad a plač neprajem nikomu,len som ich utešovala že už ho nič nebolí.Volala som aj doktorke hned ráno.Prišla aj na pohreb aj zo sestričkou.Potom som jej nosila ešte drinky,a všeliaké náplaste,a ona mi nesie Velvetku kávu,že taku pijete,tak mi kúpila.Ja som ostala jak obarená,ona si všimla aj jaku kávu pijem.Ešte raz vdaka Mudr.Alica Malá,Sestrička Hojdanová,mojmu otcovi a všetkým ktorý na nás mysleli a modlili sa za nás.

Obrovská budova bola osvetlená len tlmenými bodovými svetlami, ktoré svietili zdola hore. Žlté svetielka osvetľovali schodisko a vchodové dvere. Schody lemovali nasadené muškáty všetkých farieb. O tie kvety sa Adam určite nestará sám, alebo žeby?

Adam vystúpil a ponúkol mi ruku. Vyviedol ma hore schodmi a pri dverách vyťukal do malého prístroja na stene nejaký číselný kód.

„V tomto dome žila celá moja rodina. Nejaký môj pra-pra-pra dedo bol veľmi významným občanom mesta. Ja som ho len trochu zmodernizoval.“, ukázal na prístroj, na a stene, kde pred tým zadával kód.

Pochopila som, že to bol alarm. Slová boli v tomto prípade zbytočné. Tomu čo som videla som sa nestačila diviť. Srdce mi bilo a do očí sa mi tisli slzy. Toto je snáď sen, o ktorom sa mi popravde nikdy ani nesnívalo.

Prešli sme otvorenou chodbou, na ktorej konci bol dvor a v jeho strede bola nádherne osvetlená fontána. Za ňou už bola len tma. Po pravej strane bolo ďalšie, oveľa vyššie schodisko, ktoré už smerovalo k vchodu do domu.

„Čo to do pekla...? Vau, nemám slov.“, povedala som užastnute.

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

„Mami, mala by si sa už obliecť. Čakáme len na teba.“

„Keď ja neviem, čo si mám obliecť. Povedal vám Adam kam pôjdeme?“

„Povedal len to, že pôjdeme do nejakej reštaurácie.“

„No super, to mi pomohlo. A čo má na sebe on?“

„To čo vždy mami, oblek. Bielu košeľu a sivo – čiernu kravatu.“

„Daj si tieto šaty.“, podávala mi zo skrine  sivé šaty po kolená s čiernymi kvetmi.

Páči? Samozrejme, že páči...

Veď možno každá druhá alebo tretia žena, túži po chlapovi ako je on. Úspešný tridsiatnik, presnejšie onedlho bude mať tridsiate šieste narodeniny, vysoký, vypracovaný a hlavne nezadaný. Nejedna žena úplne podľahne pohľadu do jeho hlbokých tmavo – hnedých očí a pri pohľade na jeho krásne tvarované, plné, ohnivo červené pery sa roztápa snáď každá ženská duša. Navyše je veľmi pozorný, starostlivý, milý a najviac na ňom zbožňujem jeho nechápavý výraz, keď všetci ostatný vedia o čom sa šušká ale on nie. Páči sa mi ako si bez nátlaku dokáže vybojovať svoje. Ach, a ten jeho prísny pohľad. Stačí, že raz na niekoho škaredo pozrie a ako zázrakom všetci hneď vedia čo majú robiť a robia to bez zbytočných otázok či pripomienok.

„Myslím, že áno.“, pousmiala som sa.

„Myslíš?“, zahryzol si do pery.

Musela som si zahryznúť do jazyka lebo môj mozog práve prestal pracovať, tak aby som nepovedala nejakú hlúposť, ktorú by som skôr či neskôr mohla ľutovať.

„Myslím...“, vydýchla som.

Okamžite som vytočila číslo na políciu.

„Prosím, policajná stanica.“, ozvalo sa z telefónu.

„Dobrý deň, mám problém. Už druhý deň ma obťažuje jeden chlap. A teraz stojí pod mojim balkónom, je zjavne podgurážený alkoholom a vulgárne na mňa vykrikuje. Mám doma dve deti, prosím pošlite sem niekoho.

Pani v ústredni som nadiktovala adresu a povedala, že pošle hliadku, ktorá je k nám najbližšie. Upozornila ma, aby sme nevychádzali vonku a zatiaľ počkali vnútri v byte. Urobili sme tak. Ako som zatvárala dvere na terasu ozvala sa strašná rana a vedľa mňa sa rozsypalo sklo. Ten blázon hodil do okna kameň. Okamžite ku mne pribehol Adam a pýtal sa ma či som v poriadku. Z ľavej ruky som si oprášila kúsočky skla ale nič vážne sa mi nestalo. Šli sme do Matúšovej izby a z tadiaľ sme cez ho pozorovali cez okno. Pokúšal sa hádzať ďalšie kamene ale zrejme bol až príliš opitý, lebo väčšinu z nich nezahodil ani meter pred seba. Videli sme, že má v ruke nejakú fľašu a neustále si z nej odpíja a naďalej vykrikuje.

O niekoľko minút zvonila pri dverách hliadka. Jeden policajt šiel dnu, pozrel sa na to rozbité okno, odfotil si to a dovolil mi upratať to sklo, aby sa náhodou neporanil aj niekto iný. Druhý šiel za ním. Nepočula som o čom sa rozprávajú, len sem tam bolo počuť nejaké výkriky. O chvíľu ho už policajt držal pri zemi a nasadzoval mu na ruky putá. Potom ho odviedli do auta a druhý z nich prišiel hore. Povedal mi, že ho nechajú zatiaľ v cele predbežného zadržania, kým nevytriezvie. Zajtra ráno mám prísť na policajnú stanicu vypovedať.

Dnes bol príšerný deň, ale už sa nič horšie nestane. Našťastie. Adam bol už na odchode keď ho Karin poprosila, aby predsa len ostal. Rozhodol sa prespať na gauči a tak sme dlho do noci pozerali telku. Deti sa zdekovali do Matúšovej izby. Nateraz mi to nevadilo.

Rozhodla som sa znova začať s blogovaním. Rozmýšľam nad tým už dlho, vlastne odkedy som sa šialene zamilovala, odkedy som strávila krásne leto v USA, dokonca z čisto patetického dôvodu- počas tehotenstva. Roky však zo mňa nevyšiel ani jeden článok, nič. Dnes prišiel ten moment, keď viem, že už musím. Kvôli nej. Kvôli verejnej modlitbe.

  Odkedy som mama, veľa sa zmenilo. Rozplače ma mnoho maličkostí, rozhodí ma plačúce dieťa(áno, aj cudzie) a akosi sa vo mne pri každej krivde ozýva vnútorný hlas matky- ochrankyne. Ísť, vyriešiť nepravdu, dať veci na správnu mieru, hoci niekoho aj vyhrešiť, zbiť. To sme proste my mamy, je to klišé klišovité, ale založené na rokmi overenej pravde volajúcej až tam hore do ďalekých nebies. Byť mamou a aj sa mamovsky správať je proste pud. Daný nám ženám odpradávna. Ešte z čias, keď celoplošne zarastení muži lovili s kyjakmi mamuty a my sme dúchali do ohníka a udržiavali teplo domova.

Za posledné mesiace toho so mnou mnoho zamávalo, to  treba uznať. A nemám s tým všeobecne žiaden výrazný problém. Akurát som zistila, že sa mi žije o trošku ťažšie. Ak človek nemá deti, idú starosti s nimi spojené akosi mimo neho. Sama som toho príkladom. Rušil ma detský plač, išlo mi na nervy, že sa nemôžeme normálne  s niekým porozprávať lebo stále odbieha za dieťaťom, na letiskách som pri pohľade na zástup cestujúcich s kočiarmi, deťmi, malými vetrovkami, hračkami, napoly odpitými džúsmi  a strašne čudnými hračkami vnútorne doslova penila. Ale to je tak asi so všetkým, nie len s deťmi. Ak sa to človeka netýka, nevenuje tomu pozornosť a nie je to pre neho dôležité.

Odkedy máme doma malého Viliama, je to inak. A inak to bolo aj včera. My traja, mladá šťastná rodina , vykračujúca si v krásne augustové popoludnie pyšne s kočiarom pred sebou, v ňom usmievavý krásny chlapček.  Svet gombička. Pred nami kráčajúce mladé mamičky, za ruky s dcérkami, v druhej ruke lopatky, hrabličky-klasický obraz sídliskového popoludnia.  Zrazu sa to dievčatko na nás obrátilo a mne už automaticky naskakuje na perách úsmev. Lenže tentoraz zamrzol. Tá malá princezná by mi ho možno bola opätovala, ak by mohla. No jej popálená tvár nebola schopná akejkoľvek mimiky. Tváričku mala zjazvenú a mne v tej sekunde zovrelo hruď. Určite viete ako. Presne tak , ako keď vás opustí partner, ako keď vám niekto umrie, ako keď vás zasiahne správa, na ktorú ste sa nedokázali včas pripraviť. V hlave mi vírilo množstvo myšlienok. Aký bude mať život, ako sa jej deti možno smejú, možno sa jej aj boja. Možno niektoré matky ťahajú deti z ihriska preč, ak sa tam hrá. A možno niekde v kútiku plače, že sa nemôže zasmiať, že tá princezná v rozprávke vyzerala akosi inak, ako tá slečna v zrkadle. Premietlo sa mi mysľou mnoho vecí. Ako strašne som sa bála, keď sa Vilko vyhádzal z pracieho prášku. Ako som plakala, keď plakal od únavy aj on. Ako som mala vtedy pocit, že nič horšie nie je. Občas človek potrebuje reset, nastaviť zrkadlo, aby si vážil to, čo má.

Princezná, si krásna. Zanechala si vo mne hlboký pocit, emóciu, dojem, ktorý nikto nevymaže. Si cudzia, no myslím na teba, ako by si bola moja. Prajem ti veľa síl, prajem ti krásny život. A ty to zvládneš.

Vety, ktoré by ste svojmu dieťaťu mali hovoriť, aby ste mali dobrý vzťah aj po mnohých rokoch a z dieťaťa šťastného človeka.

Slová lásky – nemôžeme to však iba hovoriť, dieťa to hlavne potrebuje cítiť z našich skutkov.

• Milujem ťa.
• Milujem ťa takého/takú, aká si.

Slová uistenia a podpory – nech dieťa vie, že ste vždy pri ňom a že mu veríte.

• Viem, že si to robil/a najlepšie, ako si vedel/a.
• Verím, že to zvládneš.
• To, ako sa rozhodneš, je na tebe.
• Neboj sa, dokážeš to, keď budeš skutočne chcieť.
• Všetko ide, keď sa chce.
• Som pri tebe.
• Vždy sa na mňa môžeš spoľahnúť.

Obecné, ale pravdivé

Čože? Nevedela som sa spamätať? Čo to bolo? Vážne ma pobozkal riaditeľ firmy, v ktorej pracujem? Prečo?

Nikdy som sa od mužov nedržala ďalej. Mala som pár vzťahov, ktoré ale stroskotali na úplných banalitách. Rozhodla som sa, že ostanem sama, navyše som mala Karin, keď som nebola v práci venovala som sa jej, na iných ľudí mi neostával čas. Navyše teraz mám Matúša. Oni dvaja mi úplne stačia.

„Nie je to správne.“, šepkala som s výdychom.

Nepovedal nič. Bolo n a ňom vidieť, že ho to ranilo. S kamennou tvárou som však nasadla do auta a naštartovala. Na rozlúčku som zakývala. Aj on dvihol ruku na pozdrav, videla som však jeho smutný výraz.

Prečo? Prečo do pekla? Prečo som taká hlúpa? Prečo ignorujem ľudí, ktorí o mňa javia záujem? Prečo sa raz nemôžem riadiť srdcom miesto rozumu? Som idiot...

Zastala som pred vchodom a sedel tak ten psychopat. Vôbec som na neho nemyslela. Úplne som na neho zabudla. Zamkla som dvere a vytočila číslo na riaditeľa.

„Kam sa tak ponáhľate?“

„Musím ísť do práce, máme poradu, všetci na mňa už čakajú. Meškám už teraz a prvé čo im napadne bude, že sa pôjdu pozrieť do garáží, či tu mám auto.“, zaklamala som, „Okamžite ma pustite!“

Chvalabohu mi zazvonil mobil a tak ma pustil. Volala kolegyňa. Ako som sa pomaly vzďaľovala hovorila som nahlas, aby to počul.

„Už som na ceste. Akurát vychádzam z garáže. Zdržal ma jeden pán.. Neviem čo chcel. Dobre o minútku som hore.“

PO ulici som takmer utekala, ani som sa neobzerala, či je stále za mnou, vybehla som na poschodie a vbehla do zasadačky poriadne zadýchaná. Všetci na mňa nechápavo pozerali. Sadla som si k Jane, kolegyni, ktorá mi volala a nahlas som prehlásila, že som si myslela, že už je tu riaditeľ a našťastie som to stihla. Každý si pomyslel svoje a ďalej už mňa nezízali. Riaditeľ prišiel až o pár minút, keď už som sa vydýchala.

Po porade som za ním šla do kancelárie. Rozhodla som sa mu povedať o tom čo sa deje. Dovolil mi odstúpiť od tohto prípadu a prisľúbil mi, že to nejako vyrieši, že sa nemám ničoho báť.

Do pekla! Čo teraz? Zohla som sa po kľúče, tak aby si náhodou nemyslel, že mu zámerne ukazujem zadok. Teraz musím byť nad vecou, boh vie aké má úmysly, keď ma sledoval až sem.

„Naozaj ste sa hrabali v kontajneroch?“ opýtala som sa ho.

„Nehrabal, videl som vás ako ste ich vyhadzovala.“, kývol hlavou smerom ku kytici, ktorú držal v ruke.

„Nechcem tie kvety, na čo by som si ich mala nechávať?“

„Bol to predsa dar, a dary sa predsa nehádžu do koša.“

„Ale ja to ako dar neberiem, nechcem ich.“, pomaly som sa približovala k autu, no on šiel stále za mnou.

„Advokátska kancelária, prosím?“, ozvala som sa

V telefóne bolo ticho a po pár sekundách sa hovor skončil. Nechápavo som pozrela na slúchadlo a položila ho naspäť. Z kabelky som vytiahla mobil a vytočila Karinine číslo. Možno niečo potrebovala a prerušilo sa spojenie. Ona mi ale nevolala. Tak to bol zrejme nejaký omyl.

Začala som sa prehrabávať v kope papierov, ktorú som mala na stole. Snažila som sa nájsť nejakú spojitosť možno medzi nejakým prípadom a tými kvetmi. Nič mi však nenapadlo. Netuším od koho mohli byť.

Znovu zazvonil telefón a ja som ho v sekunde zdvihla.

„Advokátska kancelária, prosím?“

Z druhej strany sa ozval mužský hlas. Bol trochu nepokojný a rozprával veľmi rýchlo. Bol to klient, s ktorým som dnes doobeda mala schôdzku. Väčšine z toho čo hovoril som nerozumela. Hovoril niečo o manželke, o tom aká je špina, niečo o peniazoch, potom o deťoch a nakoniec sa ma spýtal či sa mi páčil darček.

Spala som len pár hodín a keďže musím chodiť do práce v kuchyni som hrkotala už o pol siedmej. Kuchyňa a obývačka nie sú od seba oddelené žiadnou stenou takže ma určite počuli. A keď nie mňa tak stroj na kávu určite. Vydáva totiž tak hlasné zvuky, že by prebudili aj mŕtveho, no robí tú najlepšiu kávu na svete. Kaď som počula, že sa začínajú preberať, nahlas som si odkašľala a pozdravila.

„Dobré ráno vám prajem, spali ste dobre?“, naschvál som buchla dvierkami na kuchynskej linke, kde som odkladala plechovku s kávou.

„Dobré ráno.“, pozdravila Karin a zdrhla do kúpeľne.

„Dobré ráno.“, pozdravil aj Matúš so sklonenou hlavou.

Takže dnes to vyzerá tak, že si to odnesie len on sám. Viem, že Karin nevyjde z kúpeľne kým budem doma, ale nenechám ju len tak, ak bude treba pôjdem za ňou aj na toaletu.

„Čo má znamenať to spanie na gauči? Máte predsa obaja svoje izby.“ , podozrievavo som sa pýtala.

Matúš bol pred komisiou o čosi dlhšie. Už sme sa nevedeli dočkať kedy vyjde von. Prešla asi trištvrte hodina a konečne prišiel. Netváril sa však dva krát nadšene. Veľa nám toho ani nepovedal. Čakali sme vonku kým sa komisia rozhodne koho prijali.

Asi po pol hodine vyšiel vonku riaditeľ, aby oznámil ako sa rozhodli. Karin prešla, samozrejme, a riaditeľ ju za jej vedomosti patrične vychválil. Našťastie, síce s odretými ušami, prešiel aj Matúš.

Keďže mám prácu, ktorej je jedno, že sú letné prázdniny, musím ostať v Košiciach a venovať sa mojim klientom. S mamou sme sa dohodli že do konca júla ostane Karin u nej, aby si dokázala pobaliť všetky svoje veci a na začiatku augusta sa presťahuje ku mne, aby sa začala pripravovať do školy a aby si zvykla na nové mesto. Pre Matúša platilo to isté. Vedela som, že v škole nechceli ostať, kvôli tomu, čo sa stalo, no ak chceli bývať u mňa bude treba dodržiavať isté pravidlá. Dokonca Matúšoví rodičia sa vyjadrili, že ak bude mať v škole zlý prospech, poputuje naspäť na sever.

Ani neviem ako ubehol mesiac, stále som bola zarytá v práci. Neviem čo sa porobilo ľuďom, ale najviac rozvodov býva práve v lete.  A keby to boli jednoduché procesy... Ale samé ťažké osudy. Človek ani niekedy ako sa má zachovať, keď mu o tom ľudia hovoria, nie to ešte vyriešiť také situácie.

Keď som uvidela tú kopu vecí, čo si Karin zbalila premýšľala som, či som si miesto seata nemala kúpiť radšej dodávku.  Ešte, že tí chlapi toho toľko nepotrebujú. Keď sme konečne naložili auto, až po strechu a dokonca nejaké tašky boli na sedačke spolujazdca, mohli sme vyraziť. 

Deti zrejme ponocovali, obaja zaspali po prvých sto kilometroch. Aspoň  som si mohla zapnúť rádio namiesto CDčka, čo mi dali. Musela som zastaviť na pumpe natankovať, na to sa však prebrala iba Karin, aj to hneď zavrela oči.

Odmlčala sa a videla som ako sa jej do očí tlačia slzy. Nič mi nemusela hovoriť, vôbec nič. Bola som spokojná aj s tým, že som ju konečne našla a že je v poriadku. Nepotrebovala som nič iné...

Objala ma ešte silnejšie a zhlboka sa  nadýchla, aby zadržala vzlyk. Netuším čo jej v tom momente prelietavalo hlavou.

„Teraz nie mami. Som rada, že si tu. Poďme domov.“, povedala.

„V poriadku. Ale chcem, aby si vedela, že mi ťa pomohol nájsť Matúš. Je tu so mnou. Bez neho by som ťa nikdy nenašla.“, zamyslela som sa, aby som správne sformulovala to, čo chcem povedať, „Bál sa o teba a hneď ako si mu napísala tú správu ťa šiel hľadať.“

Pozrela sa na mňa a v očiach jej zažiarilo šťastie. Po lícach sa jej skotúľali dve obrovské slzy. Utrela si ich opakom ruky a usmiala sa.

„Stalo sa niečo medzi vami? Pohnevali ste sa?“ nežne som sa opýtala.

Nevedela som, čo v tej chvíli urobiť... Jediné čo mi napadlo bolo nasadnúť do auta a ísť ju hľadať. Vypla som telku, nahádzala zbytočnosti do kabelky a zamkla byt. Znovu som vytočila mamine číslo a oznámila jej, že idem k nej. Hoci najprv protestovala, no potom súhlasila a prisľúbila mi, že ju pôjde spolu so mnou hľadať.

S roztrasenými rukami som naštartovala a vyšla von z mesta na diaľnicu. Cestou som v duchu mame vyčítala, že na ňu nedala pozor, no vedela som tom, že len ťažko tomu mohla zabrániť. Čo ak má moje dievčatko nejaké problémy, o ktorých mi nechcela povedať. V škole? S kamarátmi? S priateľom? Nebodaj je tehotná? Som asi paranoická...

Prešli asi dve a pol hodiny a ja už som vybiehala z auta pred maminým domom. V rýchlosti som takmer vykopla dvere.

„Nevrátila sa?“ pýtala som sa zúfalo matky.

„ Ešte zatiaľ nie. Neviem kde by mohla byť.“ odpovedala.

„Ako sa volá ten jej frajer? Nevieš kde býva? Veď tu bývaš celý život musíš každého poznať...“ už som mala aj slzy v očiach.

Vedela som, že čo to podedí Karin, no nevedela som koľko toho bude. Keďže majetok po otcovi zdedil Tomáš a on už tiež nebol medzi nami, všetko pripadne Karinke. A keďže ešte nie je plnoletá s jej majetkom budem musieť narábať ja.  Po Tomášovom otcovi ostal veľký prerobený dom, ktorý sme sa rozhodli dať na predaj a peniaze vložiť Karinke na účet ak by sa rozhodla študovať a aby mala peniaze na štart zo života. Žiaden kupca sa však neozval, len mladá rodina, ktorá si chcela dom prenajať, tak sme súhlasili. Nájomne sme dávali na osobitný účet, ktorý sme zriadili pre Karin. Tiež ostala pôda, o ktorú mal záujem jeden súkromník, ktorý v obci viedol farmu. Ten však chcel pôdu odkúpiť, aby si mohol aj na nej uplatniť certifikát BIO. Súhlasili sme aj s tým. Ozval sa nám aj notár, ktorý povedal, že Tomášov otec mu odkázal spolu s ostatným majetkom aj finančné prostriedky na vkladnej knižke v hodnote osemdesiat tisíc eur, čo nasporili s jeho manželkou a potom aj on sám. A vraj niečo odkázal aj mne, ale pre to sa vraj musíme zastaviť osobne. Dohodli sme si schôdzku na ďalší týždeň. Boli to zlaté šperky, ktoré patrili jeho manželke a po smrti ich nechal uložiť v schránke. Divila som sa ako taký skromný človek toho toľko môže vlastniť. Nikdy nechodil v drahom oblečení, nikdy nemal drahé auto ani nechodil na žiadne dovolenky k moru, či podobne. Celý život šetril, aby sa jeho syn mal raz dobre a nakoniec si ich k sebe povolal Pán Boh naraz v jeden deň.

Moja mama vždy chcela, aby som mala dobrý život. Urobila si vysokú školu a začala v niečom podnikať. Podala som si teda prihlášku na vysokú školu. Mama naliehala, aby som šla študovať do zahraničia, tak som sa rozhodla pre Česko, majú dobré školy a predsa to nie je  až tak ďaleko. Na moje počudovanie ma prijali bez problémov a tak som ostala na vážkach, či mám odísť sama alebo so sebou zobrať aj Karin. S mamou sme sa dohodli, že kým si nenájdem popri škole nejakú prácu a nepodarí sa mi zohnať podnájom tak Karinka ostane u nej.

Mesiace v škole však ubiehali až príliš rýchlo a ani som sa nenazdala a bol koniec semestra. Pri škole som pomaly zabúdala na všetko čo sa stalo, dokonca som si našla kamarátky a začala som chodiť aj do spoločnosti. Nikdy som však nemala zabudnúť na jednu osobu a tou je  Karin. Častejšie som zabúdala zavolať domov a pýtať sa na ňu, dokonca som zabudla aj na jej narodeniny či meniny. Moja mama sa za to na mňa veľmi hnevala, lenže Karinka bola ešte malá a predsa si to nebude pamätať. Prišiel však čas kedy si už Karinka začala veci uvedomovať a keď som neprišla domov ani na jej tretie narodeniny, začala sa vypytovať. Moja mama jej so smútkom povedala, že som asi len niekde zablúdila cestou, ale že určite prídem.  Viete čo? Neprišla som...

Takto to šlo až kým som neskončila školu. Vtedy som sa vrátila a moje vlastné dieťa ma nepoznalo. To bola ďalšia rana na srdci, za ktorú som si ale mohla tento krát sama. Keď som zvonila pri zamknutej bráničke, otvorila dvere  a zakričala mojej mame, že za ňou prišla „nejaká teta“. Rozplakala som sa ale moja mama zachránila situáciu a povedala jej:

„Zlatíčko to je predsa tvoja maminka, ona do teraz chodila do školy, aby si našla dobrú prácu a určite ti niečo krásne doniesla.“

Myslím, že ju vtedy vôbec nezaujímalo to, že som prišla domov ale či som jej naozaj niečo priniesla. Samozrejme, mohla som si za to sama.

„Poznám, samozrejme. Tomáš je môj je môj priateľ a pán Juraj je jeho otec, u ktorého momentálne bývame. Poviete mi, prosím, čo sa stalo?“ odpovedala som.

To čo som si vypočula z druhej strany telefónu a pocity, ktoré som v ten moment cítila sa nedajú nijako opísať. Mobil mi vypadol z ruky a ja som sa so slzami v očiach spustila na zem pri gauči. Neviem ako dlho som tam sedela a plakala, nedokázala som pochopiť prečo sa to stalo nám.

 Policajt mi oznámil, že Tomáš s otcom mali vážnu dopravnú nehodu. Narazil do nich opitý vodič kamiónu, ktorému sa ako zázrakom nič nestalo, ale tomášov otec bol, bohužiaľ, mŕtvy hneď na mieste. Tomáša previezli vrtuľníkom do nemocnici v Banskej Bystrici ale ani on na tom nie je najlepšie. Hoci sa ho podarilo oživiť a stabilizovať, ostal v kóme.

Keď som sa spamätala, utekala som k najbližším susedom, lebo mali auto. Nedúfala som, že mi uprostred noci otvoria, ale musela som niečo urobiť. Dvere mi prišiel otvoriť starší pán a myslím, že mal v ruke niečo podobné nohe zo stola. Zrejme očakával niekoho iného. Pred dverami som takmer skolabovala, keď som mu vysvetľovala čo sa stalo. Neváhal ani sekundu a šiel sa dnu obliecť, povedal mi, aby som pobalila Karinku a zobrala autosedačku.

Pohádzala som do tašky nejaké plienky, vlhčené utierky, fľašku, krém na zapareniny a ešte pár nepotrebných vecí. Zo svokrovej skrine som zobrala pár bankoviek peňazí. Ani neviem koľko ich bolo.

Sused ma čakal už pred domom, zamkla som a naložila napoly spiacu Karinku, do auta, dala som jej cumlík, aby sa neprebrala úplne a nasadla som do auta. Cestu som vôbec nevnímala, stále som premýšľala nad tým ako je na tom Tomáš. Celou cestou mi po tvári stekali obrovské slzy, ktoré po tme nebolo vidieť, a veľmi som sa premáhala, aby som zadržala vzlykanie, no veľmi sa mi to nedarilo. Pamätám si to, že sused ku mne natiahol ruku a pohladkal ma po vlasoch a povedal mi, že to bude dobré.

Môj doktor mi kázal si vyliezť na kozu a uvoľniť sa. Skonštatoval, že maternica je stále opuchnutá a vyzval ma, aby som si ľahla na posteľ, že sa pozrieme, čo nám ukáže sono. Chvíľu skúmavo pozeral na monitor, zrejem si prezeral vaječníky, potom sa zarazil a začal sa usmievať. Už som to nevydržala a opýtala sa ho čo vidí. On sa však ďalej usmieval na monitor a stláčal niečo na prístroji. Po niekoľkých minútach som to nevydržala a znovu sa ho opýtala čo vidí. Tentoraz otočil monitor ku mne a zagratuloval mi k tehotenstvu. Myslím, že som na pár sekúnd stratila vedomie, pred očami som mala úplnú tmu  a niekde v diaľke som počula niečí hlas ako na mňa hovorí. Bola to sestrička, ktorá mi utierala čelo a spánky mokrou vreckovkou. Opýtala sa ma či som v poriadku tak som len prikývla, že áno, ale sama som si nebola istá či som. Lekár ma poslal obliecť sa a potom som sa mala k nemu posadiť na stoličku.  Nemotorne som sa obliekla a sadla si k nemu.

„Plod momentálne zodpovedá trinástemu týždňu a štyrom alebo piatim dňom.“ Povedal

Snažila som sa spomenúť si čo bolo pred štrnástimi týždňami  ale môj mozog nechcel spolupracovať.  Jediné čo mi v tú chvíľu napadlo bolo sa ho opýtať,  čo tie bolesti.  Skonštatoval, že by som mala vysadiť antikoncepciu a kúpiť si radšej vitamíny pre tehotné ženy. Dokonca mi do ruky vtisol obrázok môjho bábätka a ukázal mi kde je hlavička a chrbtica, sestrička mi pri odchode dala tehotenskú knižku s vypísaným prvým riadkom.

Vyšla som pred budovu a snažila sa zhlboka nadýchnuť. Stále som nedokázala pochopiť ako sa to mohlo stať a prečo práve mne, všetko som si plánovala inak...

Sadla som si do najbližšej kaviarne a objednala si minerálku. Konečne som zodvihla Tomášovi telefón a povedala mu kam má prísť. Na mobile som si všimla 27 zmeškaných hovorov.

Tomáš prišiel sadol si oproti mňa na stoličku a začal sa  ma pýtať či som v poriadku. Z vrecka som vytiahla obrázok nášho bábätka a posunula mu ho po stole. Pár krát ho v rukách otočil. Opýtala som sa ho čo budeme teraz robiť, no neodpovedal, len stále pozeral na obrázok.  Potom sa postavil, zaplatil a aj s obrázkom odišiel. Nechápala som jeho reakcii a tak som sa vybrala za ním. Bez slova prišiel k intráku a potom sa vybral do svojej izby, v rámci dobrých mravov som tam ja nesmela, tak ako chlapci nesmeli medzi dievčatá.

Volám sa Miriam a som právnička, špecializujem sa hlavne na rozvody, delenie majetku a úpravu práv a povinností, rodičov voči deťom. Teda riešim životy iných ľudí ale svoj vlastný nedokážem vyriešiť. Človek by si pomyslel, že keď som vyriešila nespočetné množstvo sporov medzi manželmi či  exmanželmi môj život by mal byť úplne dokonalý. No, nie je. Je príšerný..

V prvom rade som hrozná matka. Mám 16 ročnú dcéru, ktorá prakticky od narodenia žije s mojou matkou a i keď sa s ňou vídam a posielam na jej starostlivosť nemalé sumy peňazí, i tak sa cítim hrozne. Deväťdesiat percent svojho času trávim v práci, či už v kancelárii alebo sa prácou zahrabem aj doma, lebo jej mám až príliš veľa. Zvyšných desať percent času sa snažím venovať mojej Karinke. Učím sa s ňou cez videohovor, vždy chodím na rodičovské združenia v skole, pravidelne každý víkend si ju beriem k sebe hoci je to 296 kilometrov, neváham a idem si pre ňu. Spolu nakupujeme oblečenie a tiež ju učím variť a byť trošku sebestačnou. O drahých dovolenkách pri mori štyri krát ročne ani nehovorím. Ale aj tak to nestačí na to, aby som sa mohla hrdiť titulom „matka roka“. Možno si teraz niektoré myslíte, že som ju zavrhla a ona ma nemá rada, no náš príbeh je ďaleko horší.

Karinkin otec bal moja prvá láska. Začali sme spolu chodiť už na gymnáziu, všetci v našom okolí nám nedávali veľké šance. Predsa len mladí ľudia sú veľmi rozlietaní a dobre že nie každý týždeň  majú iného frajera, či frajerku. Nám to však aj napriek všetkým ohováraniam a podrazom od akože priateľov vydržalo celý prvý ročník. No vtedy sme obaja bývali na internáte a domov sme mali na iných stranách Slovenska.  Tomáš pochádzal z dediny pri Leviciach, ja som zas bývala v Čadci. Vzťah na diaľku nefungoval, veľakrát sme sa cez leto pohádali a niekoľko dní až týždňov sa spolu nebavili.

Potom však znovu prišla škola a nám neostávalo nič iné ako sa znovu vidieť v triede. Hneď na prvý pohľad bolo jasné, že všetky naše malicherné hádky sú preč. Opäť sme spolu začali chodiť a na všetko zabudli. Aspoň čiastočne. Ja som sa však nedokázala zmieriť s tým, že si cez leto našiel inú babu, ktorá bola u susedov na prázdninách u starých rodičov, hoci spolu  strávili len pár dní a miliónkrát sa mi za to ospravedlnil, aj tak som to nedokázala celkom prehltnúť. Ako čas plynul zabudla som na to a prešiel ďalší školský rok.  A hoci sme nechceli, museli sme obaja odísť domov. Cez leto sme sa chodili navštevovať. Moja mama asi pochopila, že keď už to spolu ťaháme dva roky asi to bude vážne tak mi dovolila chodiť za nim a on zas mohol prísť k nám. Toto leto bolo bez zbytočných hádok. Hádali sme sa len o tom kto koho viac ľúbi. Deti....

Prišiel tretí ročník a na gymply nám už chystali svatbu, my sme však chceli ešte nejaký ten čas počkať a brať veci po poriadku tak ako sa patrí – dobré výsledky v škole, úspešne zvládnuť maturitu, nájsť si prácu, nájsť  spoločné bývanie, trochu sa zabezpečiť, potom svadba a až niekedy v ďalekej budúcnosti deti. No čo čert nechcel?

Antikoncepciou som sa začala kŕmiť v päťtnástich. Poctivo. Dokonca som mala na každý deň nastavenú upomienku v mobile na presnú hodinu, dokonca dva krát po sebe, aby som nezabudla. Aj napriek tomu, že som sa chránila ja, chránil sa aj Tomáš. Len výnimočne sa stalo, že sme nepoužili kondóm.

Ruža šípová je rozšírenou rastlinou v Európe, na severe je jej výskyt ohraničený približne 60. rovnobežkou, na juhu jú okrajovo nájdeme ešte na severozápade Afriky. Na východe zasahuje až do strednej Ázie – po Kaukaz, Irak, Irán a druhotne je rozšírená aj v Severnej Amerike.Tento približne 3 m vysoký ker má vetvy s tukými kosákovito zahnutými ostňami a lístky so zubatým okrajom. Ruža šípová rastie takmer všade, najčastejšie pri cestách, na medziach, stráriach a pri okrajoch lesov, často ako nevítaná burina.

Samotná šípka (lat. Fructus cynosbati) je nepravý plod ruže. Pravý plod tvoria tvrdé, chlpaté nažky.

OBSAH

V každom z zdrobných červených plodov sa ukrýva:

• množstvo vitamínu C
• karotenoidov ( lykopén -druh karoténu, predstupeň vitamínu A, betakarotén a rubixantin)
• vitamíny B1, B2, K a vitamín P a E
• a navyše v nich nájdeme vysoký podiel pektínov, trieslovín, organických kyselín a silíc a minerálnych látok, konkrétne vápniku a draslíku.

HISTÓRIA

Pri rozsiahlych podvodoch pri nákupoch cez internet sme sa rozhodli Vás informovať, ako nenaletieť neserióznym obchodníkom a pochybným e-shopom. O to viac sú tieto informácie cennejšie, keď plánujete nakupovať v neznámon obchode po prvýkrát:

•    Vyžadujte kontaktné informácie - obchodné meno, mail, sídlo spoločnosti, telefónny kontakt, zápis v živnostenskom alebo obchodnom registri. Vyhnite sa obchodom, ktoré neuvádzajú kontaktné údaje alebo nekomunikujú. 
•    Zaujímajte sa o konečnú cenu tovaru - nielen cena za tovar, ale tiež poštovné, balné a ďalšie s tým súvisiace náklady.
•    Informujte sa dodacích lehotách. "Skladom" nemusí vždy znamenať, že tovar skladom fyzicky majú v obchode.
•    Zistite možnosti a spôsob reklamácie - aj v prípade, že neplánujete nič reklamovať. Ak sú informácie voľne dostupné, je menšia pravdepodobnosť, že pri prípadnej reklamácii budete mať problémy.
•    Pri každom nákupe Vám lepšie e-shopy ponúkajú benefity - zistite aké výhody Vám daný obchod ponúka.
•    Pýtajte sa na skúsenosti svojich známych, čítajte recenzie obchodu - predídete tak prípadnému sklamaniu.
•    Napíšte recenziu aj vy - keď ste nakúpili v danom obchode, je dobré dať o tom vedieť "svetu". 

TIP: Skúste si vyhľadať tovar, ktorý chcete kúpiť, prostredníctvom internetového vyhľadávača ( heureka.sk, pricemania.sk, najnakup.sk a iné) Nielenže môžete získať odkazy na lacnejších dodávateľov, ale môžete popritom objaviť aj praktické skúsenosti spotrebiteľov s nákupom vyhliadnutého tovaru.

Ochodníci majú povinnosť:

•    Vás informovať pred kúpou o možnosti odstúpenia od zmuvy
•    sprístupniť poučenie o uplatnení práva pri odstúpení od zmluvy
•    poskytnúť reklamačný protokol - aby bol pre Vás stále prístupný. 
•    poskytnúť Vám na trvalom nosiči (v papierovej alebo mailovej forme) svoje Všeobecné obchodné podmienky prislúchajúce ku konkrétnemu dňu nákupu. Ak Vám ich nedajú, žiadajte si ich. Predídete tak možným komplikáciam. Nespoliehajte sa na to, že na webových stránkach sú - jedným kliknutím, sa dajú totož zmeniť.
•    informovať o kontakte na SOI, ktorému prislúchajú pre prípadné sťažnosti zákazníka
•    na Vašu žiadosť vyradiť Vás z databázy, v ktorej Vás ako zákazníka evidujú

Príjemné a bezpečné nkupovanie na www.sladkasue.sk

skupina Charitatívne dražby s Ďakujeme.sk https://www.modrykonik.sk/group/7813/

Aukciu sme robili ako podporu Prvej oficiálnej finančnej zbierke: Pomôžme spolu @a.n.j.e.l.i.c.e.k 
https://www.modrykonik.sk/blog/dakujemesk/article/prva-oficialna-financna-zbierka-pomozme-n0jqjx/

Zbierka bola spustená 13.7.2015, my sme sa k nej pripojili 15.7.2015 Výzvou na darovanie handmade výrobkov od mamičiek a nemamičiek MK.

Do 20.7.2015 bolo do aukcie ponúknutých 25 príspevkov, kde bolo 26 handmade výrobkov od 22 mamičiek a nemamičiek z MK, boli to: @petkaaa (2 výrobky), @90lienka, @alenka600, @lejla77, @marta222, @tianka, @mimusha3 (2 výrobky), @lypka, @mikovka, @monika1412, @evicka1, @kalfinka, @magimary, @mery333, @ivka, @tigrica182, @kristina07, @taranicka (2 výrobky), @ja028 (2 výrobky), @liewik, @veronika1369, @sacharin.

Sme veľmi radi, že napriek tomu, že bol čas prázdnin a dovoleniek zapojilo sa Vás toľko. Nakoľko to bola prvá aukcia, rozhodli sme sa, že do aukcie "pustíme" všetky výrobky.

Spustenie aukcie sme plánovali na 28.7.2015, keď budú všetky výrobky v rukách Dakujeme.sk, aleeeeeee... ako to už býva, v čase dovoleniek sa nám termín posunul. Zároveň sme videli, že suma na zbierku pre Timoteja už bola vyzbieraná... Museli sme sa teda popasovať aj s tým, že čo ďalej... Aukciu sme vyhlásili pre Timoteja, tak sme chceli dodržať slovo, ale zároveň bolo nutné vysporiadať formality tak, aby bolo všetko OK a mamička Anka vedela zdokladovať aj ďalšie peniaze. Toto sme zvládli, tak sme už len čakali, kedy dorazia všetky balíčky...