Taký deň začína tým, že Ivuša reve v postieľke, kým vychystáte odutú Mišelu.

(„Mamí, tieto gate nechcem. Tu mi to vadí! Sú krátke!“

„Áno, Miši, to sú kraťasy…“

A toto je tričko alebo mikina?“

„Tričko.“

„Hm, ponožky sú pekné…“)

Pri výbere kočíka pre svojho potomka rodičia uprednostňujú kompaktné produkty, ktoré sa vyznačujú vysokou kvalitou použitých materiálov s funkčným dizajnom. Moderné výrobky disponujú nezávislými systémami, ktoré dokážu kočík premeniť na viacúčelový produkt. Najdôležitejším kritériom pri výbere sortimentu pre deti je, samozrejme, bezpečnosť. Rodičia uprednostňujú firmy, pre ktoré je bezpečnosť dieťaťa prioritou a ktoré pri výrobe čerpajú zo svojej dlhoročnej histórie. 

Medzi spoločnosti, ktoré neustále zdokonaľujú technológie, bezpečnosť aj kvalitu svojich výrobkov pre deti, patrí talianska firma CAM. Tá už 43 rokov vyrába okrem kočíkov, detské autosedačky, jedálenské stoličky alebo cestovné postieľky. Jej produkty už využilo množstvo spokojných mamičiek na celom svete. 

V limitovanej edícii dorazila na slovenský trh tohtoročná novinka firmy CAM, hlboký kočík CAM LINEA ELEGANT 2014 s kryštálovou aplikáciou. Ten sa okrem priestornej a hlbokej korby, ktorá poskytuje dieťaťu bezpečie, môže pochváliť nastaviteľnou opierkou hlavy a odvetrávaným dnom korby. Okrem dekoratívnych kryštálov na tmavo modrom povrchu, ocení každá mamička dizajnové prevedenie kočíka s chrómovaným podvozkom. Výraznou inováciou je tzv. „Quicky System“, vďaka ktorému je možné jednoducho oddeliť korbu od podvozku a použiť ju ako prenosnú postieľku. Kočík CAM LINEA ELEGANT je dostupný na trhu ako dvoj kombinácia s hlbokou korbou a športová verzia. Je taktiež možné dokúpiť si autosedačku 0+ od narodenia. Kvalitné veľké nafukovacie kolieska s bielymi ráfikmi zabezpečujú perfektný prejazd kočíka vo všetkých jazdných podmienkach. Samozrejmosťou je nožná parkovacia brzda, výškovo nastaviteľná rukoväť s protisklzovým gripom alebo kovový nákupný košík. Dôraz je kladený na použitie prirodzených materiálov v tesnom okolí dieťaťa. Vnútorný kryt kočíka je teda vyrobený z prírodnej bavlny. 

Výrobky od firmy CAM má vo svojom portfóliu česká spoločnosť Baby Direkt s.r.o., ktorá od roku 1992 ponúka kompletný sortiment pre deti a pohodlie rodičov. Kočík LINEA ELEGANT 2014 v limitovanej edícii s kryštálovou aplikáciou a chrómovaným podvozkom sa dá objednať na e-shope, kde je možné využiť ponuku dopravy zdarma až domov. 

Jarné obdobie milujú mnohí z nás. Užívame si prvé teplé slnečné lúče, dlhé prechádzky, deti šantia a váľajú sa v tráve. Existujú však ľudia, ktorí toto krásne obdobie doslova trpia. Áno, sú to alergici a ich počet z roka na rok  narastá.

Parný mop Shark Profesionál 7v1 ponúka inovatívne, no hlavne ekologické riešenie pre čistenie domácnosti. Čistí horúcou parou, a preto nemusíte používať žiadne chemikálie a obávať sa o zdravie najbližších, hlavne Vašich detí, ktoré niekedy nie je ľahké ustrážiť. Je to naozaj profesionál – vyčistí podlahy, koberce, rohy, okná, nábytok, obklady, dlažbu aj sporák. Shark Profesionál 7v1 totiž nie je iba bežný parný mop, z jeho vnútra sa dá oddeliť samostatný ručný parný čistič, ktorý sa dostane poľahky všade, kam potrebujete. Táto dvojica Vám spolu so šiestimi nadstavcami pomôže naozaj hĺbkovo vydezinfikovať a vyčistiť celú domácnosť. Inteligentná regulácia pary ponúka až 3 úrovne intenzity a poradí si s akýmkoľvek znečistením. Odstráni špinu a zápach z podlahy, kobercov i čalúneného nábytku. Koncentrovaná para odstráni až 99,99 % všetkých a baktérií, a to bez použitia chemických prostriedkov. Čisté a dezinfikované prostredie je pre alergikov základ, ktorý im pomáha vyhnúť sa prípadným komplikáciám a podráždeniu – alergickej reakcie. Ak chcete mať čisté podlahy bez zvyškov chemikálií, parný mop Shark Profesionál 7v1 je jasná voľba.

Parné mopy Shark majú už 15 miliónov spokojných zákazníkov po celom svete. Ochráňte seba, Váš domov a Vašu rodinu - to naozaj najdôležitejšie, to na čom najviac záleží.

Teraz navyše prebieha akcia! Ku každému mopu Shark Profesionál 7v1 dostanete filtračnú kanvicu Delimano Pure Aqua Digital úplne ZADARMO. Filtračná kanvica Delimano Pure Aqua Digital odstraňuje nežiaduce látky z vody a dáva Vám istotu, že voda bude čistejšia, mäkšia, zdravšia a navyše bude mať lepšiu chuť a vôňu. Navyše táto kanvica nie len vodu filtruje, ale ju aj obohacuje o magnézium vo forme iónu Mg2+. Magnézium hrá dôležitú úlohu pri trávení, výrobe energie, fungovaní svalov, tvorbe kostí a celkovo podporuje srdcovocievny systém. Vďaka tomu bude voda, ktorú pijete ešte zdravšia.

Podrobný návod, ako vyrobiť látkovú kocku pre deti.

Nový album od Coldplay hrá.

Fotky nahraté v počítači.

Muž i dieťa spia.

Môžeme sa začať hrať.

Môj dnešný článok mal byť napísaný už nejaký ten mesiac, ale držim sa jedného citátu z Biblie: Všetko má svoj čas. Kaz 3/3

Inšpirovaná dnešnou nocou, som si pre Vás pripravila pár slov o DETSKOM STRACHU, o zlých snoch a nočnom budení. Odborníci sa zhodujú v tom, že patria do "bežného" života detí v predškolskom veku (ja môžem súhlasiť, mám tiež 4,5r. syna, ktorý sa v noci budí).
Väčšina detí vo veku 2-5rokov má ešte problém rozlíšiť, čo je skutočné a čo je len vymyslené, takže nereagujte prehnane a v žiadnom prípade si z toho nerobte srandu. Na miesto toho mu pomôžete vyrovnať sa so strachom spôsobom, ktorý je pre neho prijatelný.
Prvé reakcie rodičov:
- Okamžite rozsviete svetlo (nie ostré a silné)
- Ukludnite dieťa ("mamička je tu s tebou, všetko je v poriadku")
- Počúvajte dieťa čo vám hovorí
- Reagujte na jeho strach kludne, pokojným hlasom
- podajte mi pomocnú "ruku" (oblúbenú hračku, vankúšik, poprípade sa pritúlte k nemu)
Snažte sa radšej porozumieť dieťaťu na jeho úrovni, než pokúšať sa dostať ho na tú vašu! Napr.Príšera sa bojí rachotu? Pod, vyplašíme ju!!!" 

Ponúkam niekolko TIPOV a TRIKOV ako sa "zbaviť príšer" :

SUPERMAN- navrhnite dieťatku, aby použil svoju kúzelnú energiu- lietanie, zmenšenie alebo zmiznutie
 KÚZELNÝ PLÁŠŤ - Povedzte mu: "Ja teraz začarujem tvoj paplónik a odteraz sa stane tvojím kúzelným plášťom a staneš sa neviditelným pre všetky príšerky."
 BATERKA - vyskúšajte pred spaním ponúknuť ockovú baterku pod vankúšik
 UPRATANIE- niekedy pomôže poriadne pred spaním poupratovať pod postelou, aby sme sa presvečili, že sme "vymietli" všetky strašidlá 
 VOŇA - neverili by ste aký zázrak dokáže urobiť MAMIČKINÁ či otecková vôňa- skúste si pred spaním vymeniť VANKÚŠ s dieťatkom, bude mať pocit, že ste nablízku. Poprípade mu dajte svoje tričko, aby vás "cítlilo".
ZÁZRAČNÁ VODA- Vyrobili sme nádobu s nápisom- "kúzelná voda" a ňou sme pred spaním poprskali okolo postielky alebo tmavé miesta, aby sme odstašili príšerky.
PRIEKUMNÍK - My sme mali napriklad prieskum vždy pred spaním, že som spolu s dieťaťom v náručí poprezerala všetky tajomné kúty, tmavé miesta za dverami, aby sme sa presvedčili, že tam skutočne nikto okrem nás nie a až tak sme si lahli do postielky.
SVETIELKA - príjemné môžu byť aj jené dvetielka- bud malinká lampička (velmi slabá) alebo to napr.moja kamarátka vyriešila tak, že manžel namontoval na plafon "ospalé" modré vianočné svetielka (nie blikotavé, len velmi jemné)

Logické vysvetlenie, že žiadne strašidlá neexistujú, obvykle nefuguje, pretože deti sa skutočne boja. Vezmite detské pocity na vedomie, hľadajte spoločne riešenie a detičky ujistite, že ich vždy ochránite.

Milé moderné maminky. Máte aj vy nejaký tip, s ktorým sa chcete s nami podeliť? 

S prianím pekné dňa, MIŠKA

(www.modernirodicia.sk)

Ako zabaviť rodičov malých detí je jasné. Hlavným zdrojom našej zábavy je kaziť zábavu tým krpatým stvoreniam so samovražednými sklonmi. A že tie naše deťúrence pochádzajú z čeľade Vtipnoceae, tak sa nám veru môže kyslý úsmev ligotať na tvári od svitu do mrku. Usilovne i škodoradostne im skáčeme do tých ich zmysluplných, intelekt i motoriku rozvíjajúcich, aktivít... A večer si v diáriku spokojne odfajkneme ďalší deň bez výraznejšej ujmy na zdraví. Takí sme my, rodičia, suchári. Chvalabohu.

 A tie naše decká hádžu kukuče a prosíkajú – „Mami, mami, ja už nechcem fišerprájs! A akože sorry, že montessori...“. Darmo sa jeden snaží, usilovne a cielene zapratáva byt čačkami hračkami... Dieťa vie, že pravý život je o inom – o žalúziách, kábloch, dverách, odpadkoch... No skrátka, nebudem to už naťahovať, prinášam zoznam niekoľkých našich najobľúbenejších aktivít.

Nech sa páči, inšpirujte sa:

Miluj žalúziu svoju

Level 1: Cieľom aktivity je testovať odolnosť interiérových žalúzií. Dieťa usilovne chytá žalúzie a kmáše nimi do všetkých svetových strán. Prehnutá žalúzia – 5 bodov. Výrazne pokrčená žalúzia – 10 bodov. Zlomená žalúzia – 15 bodov.
Level 2: Rodič vyhrnie žalúzie a upriami pozornosť dieťaťa na ich postranné nylonové lanká. Úlohou dieťaťa je v čo najkratšom čase lanko vytrhnúť. Body sa udeľujú podľa počtu sekúnd, pokiaľ dieťa lanko nevytrhne do 10 sekúnd, vypadáva z hry.

Kábel je ďábel

Tento článok som napísala pre švagrinú, ktorá chcela svoju dcérku baliť do látkových plienok. Nič o týchto nových látkových plienkach nevedela. Tak dúfam, že poslúži aj pre ostatné maminky.

Látkové plienky

Na začiatok a vlastne pokiaľ ti budú vyhovovať na malej:

Klasické bavlnené štvorce 30-40 ks - Ja mám Libštátske plienky (Maxiland.sk), mne pre malé bábo viac vyhovuje rozmer 70x70 (cca do 6 mes.), potom 80x80 cm. Teraz som objavila aj extra kvalitu (Maxiland.sk). V podstate sa jedná o gramáž plienky. Čím je vyššia, tak je plienka viac savá a aj kvalitnejšia. S eshopom Maxiland.sk ale nemám skúsenosti.

Vo fóre o látkových plienkach veľmi chvália a odporúčajú MaM štvorce (Ekoplienky.sk). Doteraz neboli k zohnaniu, tak nemám odskúšané, ale už som si objednala na skúšku, tak dám potom vedieť. Eshop je overený.

Bambusové štvorce moc neodporúčam, aj keď majú výbornú savosť, ale praním sa veľmi zrážajú.

Blížia sa prádzniny a tie prinášajú množstvo nových zážitkov aj pre tých najmenších. Tábory, výlety, škola v prírode. Patrím medzi tie "opičie" matky, čo majú najradšej deti pri sebe a chvíle odlúčenia nesiem veľmi ťažko. Poznáte to aj vy? Tešíte sa, že na chvíľu je v dome ticho ale po hodinke už vykukujete z okna, pozeráte na hodinky, kde už deti asi sú?  🙂

  Čakala ma skúška. Zámerne píšem, že mňa, pretože syn je od malička dosť samostatný, priebojný, no i citlivý. Deti odlúčenie znášajú lepšie ako mi starostlivé mamičky...ale musíme im dať priestor na nové zážitky, naučiť sa riešiť situácie samostatne a učiť sa i na vlastných chybách. Na preklenutie prvého odlúčenia počas Školy v prírode (alebo prvého tábora pre najmenších prváčikov) som si vymyslela riešenie.

Pobalila som kufor s vecami za 5dní. Učiteľka prísne zakázala deťom mobily a rodičom neodporúča volať, len skutočne v najnutnejšom prípade. Návštevy tiež z predošlých skúseností radšej vylúčila, lebo deti po odchode rodičov boli velmi rozrušené a narušilo to celkový pobyt.

Hľadala som akési spojítko, puto, aby sa synovi necnelo. Vymysleli sme to spolu: LISTY! 

Na každý deň som mu napísala jeden list. Do neho som na každý deň pridala nejaký bonus- v pondelok balíček futbalových nálepok a pár milých riadkov. V utorok fotku celej rodinky a popis vtipného spoločného zážitku. V stredu okrem milých slov som pridala maličkú kinder čokoládku.... 5obálok som vložila do kufra pod oblečenie a vyslala syna do sveta 🙂 

PRAVIDLO: píšem vtipne, stručne, nie viac ako 10viet. Zásadne nepíšem: "chýbaš nám, je mi smutno atď...nejde predsa o to, aby sa dieťa zbytočne rozlútostilo, ale skor mu vyčarovať len dobrú náladu, len nech má pocit, že sme tu stále- jeho RODINA.

Predmet: neutierajte prach!

Dom sa stáva domovom, až keď môžete napísať "Milujem Ťa!" prstom na nábytok.  

Trávievala som každý víkend 6 hodín upratovaním, aby "v prípade, že niekto príde na návštevu" bolo všetko perfektné.  

Ale iba do tej doby, než som si jedného dňa uvedomila, že nikto nepríde, pretože všetci si niekde inde užívajú života.  

Takže teraz?  

Keď ma niekto navštívi, nemusím vysvetľovať stav svojho domova. Všetkých viac zaujíma počuť o tom, čo som robila, keď som doma neupratovala a užívala si života niekde inde.  

Pokiaľ Vám to dosiaľ nedošlo, riaďte sa touto radou: Život je príliš krátky. Užívajte si ho!  

Bosé nohy

Chodiť naboso je najzdravšie. Nuž, nie je to tak vždy. Takýto návrat k prirodzenosti na chodníkoch ortopédi neodporúčajú.

Vonku je síce zdravé chodiť naboso, ale nie po asfalte či tvrdom podklade. Cieľom je masírovať pokožku, dráždiť nervové zakončenia a nútiť plochu chodidla cvičiť. Chôdza po asfalte a betóne nie je zdravá, lekári odporúčajú chôdzu naboso po piesku, štrku, tráve.

Sypký povrch vytvára rôzny tlak na chodidlo a takto sa precvičujú všetky jeho svaly vrátane svalov lýtka. Na chodidlách si nosíme akoby zrkadlo celého tela. Sú tam reflexné body, ktoré patria k jednotlivým orgánom. Spodná strana obsahuje množstvo nervových zakončení. Pri každom kroku sa tieto body prirodzene stimulujú. Keď chodíme bosí a robíme to správne, masírujeme tak všetky orgány tela.

Cítime to náhlym prívalom pozitívnej energie, ktorá nám dodá dobrú náladu. Masáž, ku ktorej dochádza chôdzou po nerovnom povrchu, prekrvuje chodidlá, čistí myseľ a povzbudzuje vnútorné orgány k správnej činnosti.

Ak sa rozhodnete masírovať svoje chodidlá chôdzou naboso, dávajte si pozor, kam stúpite, aby ste predišli zbytočným nepríjemnostiam. Na kúpaliskách či iných miestach, kde sa zdržujú davy, sa chodidlá stávajú ľahkým terčom pre plesne. Chodenie v tráve zase zvyšuje riziko, že stúpite na niečo ostrejšie, ako je črepina či pichľavé a bodavé, alebo pristúpite lietajúci hmyz. V prípade, že máte drobné ranky či zádery na nechtoch, radšej neriskujte.

Ploché nohy

Verili by ste, že takmer každé tretie dieťa má v školskom veku nejaké problémy s nôžkami? Môže ísť o ploché chodidlá, deformované pršteky, zlé našľapovanie, vybočenie prstov, päty, kožné ochorenia a pod. Vo väčšine prípadov je na vine nesprávna obuv.

V prvom rade si treba uvedomiť, že plochonožie nie je možné posúdiť do veku 3 rokov dieťaťa. Zdravé dieťa má od narodenia približne do tohto veku oblasť nohy pod kostnou pozdĺžnou klenbou vyplnenú tukovým vankúšikom

Normálna zdravá noha má mať zo spodnej strany dve klenby - oblúky: pozdĺžny a priečny.

Vplyvom rôznych okolností, hlavne však nesprávnej obuvi tieto oblúky poklesnú a dieťatko našľapuje na celú nôžku. Ochorenie vzniká pre ochabnutie svalov a väzov chodidla. Najvýraznejší znak plochej nohy je poklesnutá vnútorná klenba, teda na palcovej strane chodidla chýba charakteristický poloblúk. U veľmi malých detičiek (novorodencov a dojčatách) nie sú klenby na nôžke až tak viditeľné.

Čo môže spôsobiť problémy s nôžkami? Predčasné stavanie batoliat na nohy, telesná slabosť po prekonaných vážnych ochoreniach, nadmerná telesná hmotnosť, vbočené kolená, malá, tesná, hygienicky nevhodná obuv v neskoršom veku, ako i sústavné dlhé nosenie cvičiek, trampiek, rovných papúč s gumičkou vpredu a pod.

Zamyslenie:

„Jeden svadobný deň očami fotografa“

08:00

Zobúdzam sa v miernom strese: čaká ma  svadba.

09:00

Balím a kontrolujem  techniku, stres pribúda.

Že narodeniny. Tváriť sa, že mám stále 18 už prestáva fungovať, tak pomaly prechádzam do štádia, v ktorom by som ten deň najradšej odignorovala. Avšak nerobím to len preto, že je to príležitosť, kedy možem ísť oslavovať a dopriať si hnusne sladký koláč a taká príležitosť sa skrátka neodmieta. (A chlap nemôže frflať, že chcem drahý darček. (Ale to som nepovedala.)) A trochu aj bilancujem, ale iba tak, aby som si pri tom nemusela poplakať. Teraz som sa venovala téme, že čo by som tak chcela robiť okrem povolania matka a/alebo keď mám „voľno“?

Budete prekvapení, ale „Spať.“ nie je správna odpoveď. Keby to bolo možné, spánok úplne zruším. Strata času.

Je toľko vecí, čo by som rada robila. Napríklad, sa konečne na tej materskej naučila šiť. Alebo pozerať všetky tie filmy, prečítať štósy kníh, skúšať variť nové jedlá, začať sa učiť ďalší jazyk, vzdelávať sa odborne, chodiť cvičiť, a …, a… A tak.

V súčasnom stave mysle sa nedá skoro nič z toho. Na kopec vecí proste nemám mentálnu energiu, ani nemusím mať vykojený mozog. Väčšinou nevládzem pozerať ani Búrlivé víno, noviny ma strácajú ak je článok dlhší ako jedna strana a fyzického pohybu mám toľko, že by som jedla iba čokoládu.

Ale zase by som nebola úplne spravodlivá, keby som tvrdila, že celé je to iba únavná mizéria.

Teraz mi robí radosť napríklad šoférovanie. V pohode by som každý deň dochádzala z Ružomberka. Je to chvíľa, kde nemusím riešiť 6 vecí naraz, iba sedieť, držať volant a počúvať hudbu. (Dôležité je, že je tak nahlas, aby som nepočula ako spievam) Super, nie?

Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo som sa začala pohrávať s myšlienkou pravidelne pre vás pripravovať akýsi knižný magazín. Rada čítam a pomyslela som, že by nebolo na škodu podeliť sa s postrehmi aj s inými mamičkami, ktoré rady čítajú a možno by uvítali tip na dobrú knižku.

Dookola som rozmýšľala, akou knihou začať. A vôbec, ako začať. Už som mala pár článkov rozpísaných, ale stále to nebolo ono. Vždy to bolo také umelé a keď som si predstavila, že by som také niečo mala čítať, nudila by som sa. Tak som to nechala tak a čakala, kým to na mňa zase príde. A prišlo. Síce za iných okolností, ako by som čakala, ale predsa. Myslela som si, že prvá kniha bude radostná, pozitívna, bezstarostná. Ale práve smutné udalosti uplynulého víkendu ma nakopli k tomu vybrať si práve knihu od Peggy Pažitnej - Deti môjho srdca, príbehy pokračujú.

Kniha Deti môjho srdca sa mi dostala do rúk asi polroka po tom, čo som prišla o svoje prvé dieťatko a krátko na to som sa dozvedela, že moja vtedy 44-ročná mama má rakovinu štítnej žľazy. Stretnutie so smrťou bolo blízke. Ja sama sa jej bojím a asi preto o nej potrebujem čítať, aby som sa s ňou zoznámila z každej strany. Ale táto kniha ma prekvapila. Čakala som srdcervúce smutné príbehy, plné sebaľútosti a strachu. A viete čo? Úplne to tam chýbalo. Už začiatok knihy je veľmi pozitívny, keď sa na pár dvojstranách prehrabávate fotkami srdiečok, ktoré Peggy - sestrička na detskej onkológii - často nachádza. Či už srdiečko ako fľak, alebo mláka, ako oblak, ako kameň...

Samotné príbehy deti boli často veľmi smutné. Aj som plakala. Ale na druhej strane, či už išlo o príbeh so šťastným koncom alebo nie, každý jeden odovzdával veľké posolstvo. Presne také dovzdávala bubena tu. Je dôležité prehodnotiť priority a tešiť sa z každého nového dňa. Byť vďačný, že máme kde spať a čo jesť. A ak sme zdraví, je to to najcennejšie.

Táto kniha nie je na bežné čítanie. Treba mať na ňu náladu a odvahu čítať o smrti. Aj teraz, ako som sa rozhodla napísať o nej článok, nedokázala som ju prečítať celú, iba som si znovu prelistovala fotky srdiečok a prečítala dva príbehy.

Odkedy Danka zomrela, premýšľam nad tým dňom nocou. A nech už smútime aktívne a zdieľame svoje pocity s ostatnými kobylkami, alebo sa tvárime ako nás tieto emócie hroooozne otravujú, jedna vec je spoločná. Ani jednu z nás táto udalosť nenechala chladnú, bez toho, aby sme si nepoložili otázku PREČO? A nezamysleli sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité. Že je naozaj pravdou, že jeden deň tu sme a na druhý tu byť nemusíme. Žili by sme rovnako, keby sme vedeli, že zajtra zomrieme?

Baby pokazila sa mi kabelka ku kociariku reklamovala som to no poslali mi nejake klipsy ci si to tam viem dat sama napisala som ze sa pokusim no ked som to zbadala tak neviem co s tym,, prosiim poradte mi ako to tam mam dat :D  fotka tych klipsov

    Ráno ako každé iné...poznáte to- budenie detí, raňajky, desiata... na výzvu „vstávame“ žiadna reakcia. Musím sprísniť, lebo sa do škôlky dnes ani nedostaneme. Syna obliekam ja. Sedí na posteli so zatvorenými očami a robí na mňa handrovú bábiku. Je taký rozospatý, že ešte ani oči nechce otvoriť a až pri mojom boji s ponožkou sa začne potmehúcky usmievať a povie mi: „Si dobrá, zvládla si to!“  Nálada pomaly graduje. Rýchlo sa musím i ja obliecť, v kúpelni zhrozene pozriem do zrkadla a posmeľujem sa „i tak z Teba urobím kočku“ 🙂

Zobrať prezúvky, kľúče od auta, od bytu, peňaženku...nezabudnúť na nič a rýchlo do výťahu. Jaj a ešte nezabudnúť na smetný kôš, však aj do tretej ruky sa mi niečo vmestí 🙂

  No a to som nemala robiť. Čo čert nechcel, akurát dnes nám vysýpali kukanádoby (veľké smetné kontajnery na sídlisku). Ako som v rýchlosti šmarila igelitovú tašku s odpadom do kontajneru, leteli s ňou aj kľúče od auta!  Myslela som, že ma trafí šľak! Čo teraz??? Pozriem na dno kontajneta a keby som čokoľvek robila, ani náhodou ich rukou nedočiahnem. Viete si to predstaviť??? Och, radšej nie!

Blondína, rozmýšľaj, vravím si. Na nohách ihličky, v tvári zúfalý pohľad. Syn spozoroval moje zúfalstvo a posmeľuje ma, že to nejako vytiahneme. Pozriem naňho. On na mňa. Asi mi čítal myšlienky... vraví: „Mamička nie, ja nechcem ísť do koša! Prosíííím.....

Stojím tam a premýšlľam. Čas ma neúprosne tlačí. Dieťa alebo ja? Nebeské veľké oči na mňa zúfalo pozerajú a prosia ma, aby som mala rozum a nehodila ho do tej hnusnej kukanádoby. Ale ako vytiahnuť maličký kľúčik z veľkého kontajneru? Keď do neho skočím ja,  bude mať show celé sídlisko, okrem toho s mojím zadočkom by ma museli odtiaľ asi hasiči vyťahovať. A keď tam šupnem svoje dieťa, tak buď zavolajú na mňa sociálku alebo mi to to moje čistotné a nevinné chlapčiatko nikdy neodpustí....

Neuveríte, ale asi mi pomohli všetci svätí- rozmýšľate čo sa asi stalo?

Nikdy (Zase! ZASE! že nikdy. Tých ešte bude, čo? ) som si nemyslela, že budem ten druh matky, ktorý strápňuje svoje deti tým, že slzí pri ich dôležitých životných momentoch. Zistila som o sebe, že nielen že som tento druh matky, ale ešte aj som ten najhorší kaliber. Nedávno som sa omylom ocitla na stužkovej. Keď som tam videla nastúpené tie..ehm…deti, vyobliekané, vyleštené, mala som čo robiť, aby som zatlačila slzu. Ach, mamo, mamo..

No dobre, maturita je ešte ďaleko. Zatiaľ sme na úrovni škôlkarských vystúpení na besiedkach. Pre mňa je to však jedno.

Prvé „vystúpenie“ malo byť na škôlkarskom karnevale pred čosi vyše rokom. Začali sme plačom už doma. Nie však mojím, ale Mišelinym. Ležala na zemi v princeznovských šatách a revala: „Ja nechcem byť princeznááá! Ja nechcem byť ani bubuláák! Ja chcem byť Mišinkááá!“ Takže prvý raz sme si to veľmi neužili.

Druhý pokus už bol výrazne úspešnejší. V kostýme baletky Mišela tancovala a recitovala, že som utierala slzy Tomášovi do vlasov, aby si to nikto nevšimol. No ale keby ste ju videli. Hanbila sa, sústredila sa, aby nič nezabudla a bola na seba hrdá ako jej to ide a to všetko naraz. K tomu si primyslite maličkého človeka, odporne ružovú sukňu, čierny dres, vyčesané vlasy a veľké modré oči…to je skrátka iba pre silné povahy.

Ľahko mi nebolo ani na poslednej škôlkarskej besiedke. Bolo to toť ku dňu matiek. Najprv prišla Miš s tým, že sa má na domácu úlohu naučiť básničku. Uf, vravím si. Ale nakoniec to bolo v pohode. Po treťom zopakovaní o vedela a potom sme dávali jedno opakovanie až do dňa konania besiedky. Na staré kolená som sa naučila novú básničku aj ja. To som ešte nevedela, že si ju aj na besiedke zarecitujem.

Prišli sme teda na predstavenie. Privítali sme sa s Miš, tá niekam odbehla a nás prevelili do miestnosti, kde sa malo konať predstavenie. Tu sa niekde stala chyba a Miš si to nevšimla. Potom mi už len jedna spolumamina vraví, že Miš sa oblieka a chce ísť domov. Našla som ju utopenú v slzách, že ona chce ísť domov. Zrejme si myslela, že keď sa rýchlo oblečie, tak nás ešte dobehne. (Srdce mi krváca pri tej predstave.)

Nedávno som na Facebooku zachytila citát, ktorý hovoril, že šťastie dosiahnete vtedy, keď sa prestanete ľutovať za veci, ktoré sa vám v živote stali, ale začnete ďakovať za veci, ktoré sa vám nestali. Neviem, či je to šťastie, ale pre mňa je to životná nevyhnutnosť.

Už len to ako sme sa dostali k Mišute. Nikdy som si nemyslela, že jedna dospelá žena môže otehotnieť ani poriadne nevie ako. To musí byť aká krava. Tož..

Ani sa mi nesnívalo, že po týždni v nemocnici vyjdem s diagnózou „tehotná“.

Neskôr, už s bruchom, som počúvala tie hrôzy aké sa môžu diať, keď máte malé dieťa a bola som presvedčená, že to moje bude iné. Rovnako ako moja kamoška. Bola u nás na návšteve keď mala Miš dva mesiace a my sme boli uprostred toho najväčšieho pekla. Rozprávala som jej, aké to je. Pozerala na to moje, už tri hodiny (prvý krát v živote) spiace dieťa, hladkala si bruško a neverila mi ani slovo.

Takýchto nikdy sa mi počas života nazbieralo niekoľko. Niektoré boli pozitívne a niektoré nie.

Po strednej škole som už nechcela ísť na vysokú. Nikdy by som nepovedala, že nakoniec skončím dve. Nikdy som si nemyslela, že dobrovoľne odídem z mojej práce. Á, no jasné – mne sa skrátka nikdy nemôže stať, že sa mi narodia dvojičky. Nikdy by som nepovedala, že som to schopná aj prežiť. Deväť mesiacov som sa každý deň lúčila so životom.

Akože áno, môj mozog už je iba skamenelina, bežný rozhovor je často nad moje sily, pretože nie som schopná dopočúvať koniec vety ani na tretí krát. O pamäti rozprávať nejdem a o tematickom rozsahu už vôbec nie. Avšak, vyzerá to tak, že sa blýska na lepšie časy a môj mozog zrejme podstupuje rehabilitáciu.

Nikdy som si nemyslela, že sa budem cítiť sprostá v konverzácii s trojročným deckom. Miš je ako reverzná Wikipedia. Wikipedia všetko vie a Mis všetko CHCE vedieť. Rozpráva prakticky iba otázkami.

-„Mami, prečo sa malé chrobáčiky boja?“ „A veľké sa neboja?“

-„Mamí, prečo fúka vietor?“

-“Mami, majú havíčky kosti?“

Takto by som mohla citovať od 7 ráno, do cca 9 večer. Každý deň.

Á, je to tu. Začíname sa premiestňovať. “Plaziť” a “liezť” sú v tomto štádiu prisilné termíny. Zatiaľ to nie sú žiadne ortuťové guličky, ako ma strašila (nielen) sestrička u pediatričky, skôr také žulové kamene alebo slimáky s polámanými nohami (ale s kvalitnou slizovou stopou). Každopádne, už to začalo.

Svižnejší je Tomčiak. Ten sa už dostane kam chce. Najďalej bol za tie tri dni pri balkóne v kuchyni. Už objavil psiu misku s vodou, veci na spodnej poličke v kuchyni, psie hračky, Mišelčie hračky, psie pelechy a moje papuče. Jejda, to decko zbožňuje moje papuče! Vždy ich vie vystopovať, ak ich zabudnem na zemi a vždy vystihne moment, kedy sa nepozerám. Desím sa pomyslenia, čo všetko z nich už pooblizoval.

Ivuša sa už tiež premiestňuje. Na štyri sa začala stavať skôr ako Tomáš a vyzerala, že aj loziť začne prvá. V zásade sa jej to podarilo, avšak asi nie úplne konvenčne. Keď Ivutiena vidi niečo pred sebou, celá sa rozžiari, postaví sa na všetky štyri, rozhojdá sa a – cúvne. Nadšenie ju však neopúšťa, skúsi to znova, postaví sa, rozpohybuje a – znova cúvne. A znova. Skrátka, dopredu jej to nechodí. Takto si cúva kade tade, keď sa chce vrátiť, začne revať a kto ide okolo, tak ju vráti na základňu (do obývačky). Už aj Mišutka sa naučila chytiť ju za ruky a vytiahnuť, keď niekde uviazne. Tomáša ťahá, pre zmenu, za nohy, keď ho chce dostať od svojch hračiek.

Každopádne, či z nich vyrastú ortuťové guličky alebo nie, teším sa. Je to zase o niečom inom a keď budú priveľmi utekať, internet je plný vodítok na deti – ako matka už nemám žiadne zábrany.

Budete sa diviť, ale mám aj slabú stránku.

Intenzívne čakám na moment, kedy budú prípravy na cestu znamenať iba toľko, že strčím do zadného vrecka kreditku a zaplesnem dvere. No hej, je pravda, že aj takéto očakávanie môže poukazovať istú slabú stránku, ale teraz mám na mysli balenie.

Balenie vecí na hocijakú dlhú cestu ma až fyzicky bolí. A je mi úplne jedno či balím iba seba alebo ďalších dvadsiatich.

Vec sa má tak, že pamäť a pozornosť som definitívne nechala v pôrodnici a miesto toho som si priniesla Ivanku a Tomáša. Čiže mám o niečo menej pamäťovej kapacity a o niečo viac vecí, ktoré nesmiem zabudnúť. Zároveň je to činnosť, ktorú nemôžem nechať na niekoho iného, ako som zvyčajne rozmaznaná, keď mi niečo nejde a ešte aj nesiem plnú zodpovednosť za chyby.

Je to milión vecí, ktoré MUSÍM držať pamäti, keď balím. Zatiaľ som ešte nenašla žiadnu optimálnu stratégiu ako na to. Žiaden zoznam zatiaľ nevystihol naše potreby. Keď sa snažím, pobaliť KOMPLEXNE, dve tretiny vecí nepoužijem. Keď sa snažím pobaliť ÚSPORNE, všetkého máme málo. Raz som dumala, či zobrať odsávačku na sople, alebo nie. Nezobrala som a Mišela just chytila nejaké sople a ani za ten svet to nevedela vysmrkať. Vždy beriem plnú tašku liekov a liek, ktorý náhodou počas pobytu potrebujem vždy, vždy, vždy nájdem v tej taške až doma!

Hovorím si, na čo brať drobcom 6 setov oblečenia, veď ako sa len môže štvormesačné decko zašpiniť. Hm. Tomáš v tých dňoch blil 4x denne, jeho zavinovačka smrdela tak, že nás v miestnosti štípali oči a pred nami ešte 4 dni pobytu. Nakoniec mi tie vecičky musela kamarátka oprať (Vrátili sa mi také vyžehlené nikdy predtým..). A už sa mi stalo aj to, že sme šli na lyžovačku a zabudli Milanovu bundu.

Asi nie som úplne v poriadku, ale vždy som, svojím spôsobom mala rada, keď bola Miš chorá.

Miš bola vtedy túlivá, unavená, ležala a pozerala rozprávky. Ja som sa mohla ako matka hecnúť v starostlivosti. Varila som čaj, merala teplotu, podávala lieky, ležala s ňou a pozerala rozprávky.

Minulý týždeň boli chorí všetci traja. To bol trošku iný level.

Na Miš padla choroba behom pol hodiny počas nákupov. Kým sme zaplatili, naložili sa a prišli domov, boli chorí všetci traja. Miš na tom bola najhoršie, za ňou Tomáš. Ivuši vtedy ešte nič nebolo, ale najviac revala.

Veľmi skoro som zistila, že traja dospelí ľudia v domácnosti len tak tak stačia, aby nejak ukočírovali tri akútne choré deti. Ešte Dášenka bola celá ochotná pomáhať pri upratovaní neplánovaných výstupných procesov..

Ďalšie zistenie bolo, že ako krízový štáb fungujeme úžasne.

Na jednej strane je prirodzené, že každý má to svoje dieťa najkrajšie, najšikovnejšie a najinteligentnejšie. To je v poriadku, tak to má byť. Veď aj ja mám také tri.

Na druhej strane, som si vždy myslela, že nebudem svoje deti tlačiť do svojich nesplnených snov. Ani súťaživá nie som, dieťaťu viem dať priestor nech si rozvinie vlastné záujmy, a vôbec, veď som predsa nad vecou, nie?

Úprimne, zarobené na presný opak mám. V Mišelinom veku mi tie baletkovské sukničky nehrozili a keby mi aj pristali, nebolo ich dostať. Keď som dostala prvú barbinu, skoro som zinfarktovala. O takej sukni som ani nesnívala. Okrem toho, celý škôlkarsky vek som mala vlasy ostihané na ježka (Mami, prečo?!).

Ale, hovorím si, ja taká nebudem. Nejdem si na decku nič kompenzovať.

U-hm.

Prvá lastovička, ktorej som ešte nepripisovala význam, bola, keď som videla, čo som ako trojročná kreslila ja. Okrem iného, som kreslila vcelku podarené srdiečka (tie boli ťažké, to si pamätám) a vedela som sa podpísať písaným písmom (fakt sa to dalo aj prečítať). Nahnevaná som bola na seba, že to nie som schopná Miš naučiť aj ja, a zároveň som sama na seba žiarlila, že ja som to vedela a ona nie. (Inak, som v poriadku..(?))

Môžu vrešťať celý deň, môžu nejesť (alebo strašne gebriť), ale fakt nesmú v noci nespať. Tam končí všetka sranda a rovnako ako moja materská trpezlivosť.

No, ale aký by to bol hardcore, keby spinkali ako v bavlnke od 8 večer, do 8 rána, že?

V čase písania tohto príspevku sme mali za sebou šnúru viac ako mesiac, kedy Tomáš každú noc aspoň hodinu reve. Možno je to dlhšie..už neviem. Skrátka, robí to celé veky.

Začalo to mojím trápnym pokusom naučiť ich prespať celú noc. Na poslednej kontrole pribrali viac než dosť, podľa všetkých nagúgliteľných tabuliek a modrokonských diskusií jedia dosť a tak je kŕmenie v noci iba o zvyku. Aspoň tak som sa rozhodla.

Najprv to bolo o tom, že Tomáš bol hladný. Prekvapivé. On sa totiž vždy tvári že mu jedlo dali prvý krát v živote. Ivuška sa na jeho vrešťanie vždy zobudila a potom preventívne vrešťala aj ona. Inak, zlatí naši susedia. Zatiaľ sme si nenašli vo výťahovom fejsbúku žiadne varovné odkazy..

Ale už aj Ivuša pochopila, že nemá zmysel revať, takže je v štádiu, že zamrnčí a spí ďalej. Tomáš nie. Zvýšili sme mu dávku plastového mlieka a presne jednu noc spal od 8 večer do 6 ráno. Ďalšiu noc však zistil, že sa vie aj v noci otočiť na brucho. Ale už nie späť. Potom, vo svojej mizérii, na bruchu, reve do matraca, keďže tú stokilovú hlavu vyčerpaním neudrží a zatiaľ mu nenapadlo, jednoducho ju položiť a spať. Moje pokusy rôzne ho zafixovať, aby sa nemohol prevrátiť (no čo, zúfalé matky konajú zúfalé činy), končia neúspechom. No a najnovšie – zuby. Viac dodávať netreba.

Kŕmenie detí. Moja obľúbená činnosť. Mladosť mi pri nej uteká tak rýchlo, že to ani nestačím sledovať.

Už pri Miš to bola otrava: „Miši, háám!“ a v zápätí to vyprskla všetko von. A znova: „Miši hááám!“, … Obdivovala som tie matky, čo do decka napchajú celé jedlo a ani nepotrebujú podbradník. U nás?! Ešte ja by som užila skafander! Dnes už Miš je čisto, ale dĺĺĺhooo. Okrem sladkostí. Pri nich je rýchlosť jedenia v poriadku.

Tajne som dúfala, že tieto nové deti budú papať pekne. Haháá, no jasne. Aby som im nekrivdila, zjedli zatiaľ všetko, kým ja som mala nervy to do nich natlačiť.

Tomáško, to je ten večne hladný, pred obedom reve od hladu. Čiže čakám s lyžičkou pred jeho ústami, kým ráči prestať aspoň natoľko, aby si všimol, že už prišla tá šťastná chvíľa. Lenže on si to nevšimne, tak mu strčím lyžičku do úst a znova čakám. Stále nič. Rozprávať mu môžem čo chcem. Tak mu teda vyložím naloženú lyžičku, že hádam zaberie aspoň to. Lenže on miesto toho, aby KONEČNE pochopil, že už prišlo jedlo, celé sústo vdýchne, zmodrie a nereve. Chrčí. Zachváti ho panika a celé sa to ešte viac vystupňuje. O pol misky ďalej je to už lepšie, len ja som na tom o dosť horšie.

Ivuška nereve. Tá sa usmieva a svojím spôsobom chápe čo má robiť. Ale už nechápe ako sústo prehltnúť tak, aby šlo smerom dovnútra. Moja mama sa na nej smeje, že je ako mlynček. Všetko vylezie von. Tento „druhý chod“ už celkom šikovne zachytávam lyžičkou a vraciam spať. Dobré na tom je, že po každé z nej vylezie menej a menej, takže nakoniec sa aj ona naje. Keď má veľmi dobrú náladu, tak prdí ústami. Vtedy sa po jedle prezliekame všetci traja.

No a toto máme každý deň dvakrát (krát dva) a o pár týždňov už budeme tlačiť aj olovrant.