Stena

4. mar 2014 • Čítané 0x

Génová definitíva?

Klinčeky nerozkvitli alebo génová definitíva?

Mám na kuchynskom okne debničku s červenými klinčekmi, ktoré v lete celkom pekne kvitli a robili mi radosť. Pred zimou mi priateľka poradila, že ich nemám dávať preč z okna, že prežijú zimu, ak ich pred mrazmi ochránim tak, že obalím debničku celtovinou. To som urobila a mala som dobrý pocit aj keď zima akosi neprichádzala. Veď ona príde a bude to mať zmysel. Ale pred Vianocami stále ešte ani chýru po mraze a snehu. Tak mi deň pred Štedrým dňom napadlo na slávnostný vianočný stôl odstrihnúť pár púčikov, ktoré akoby už boli v procese rozvíjania, keď udrel prvý októbrový chlad a zastavil ich rast. Možno majú šancu v teple sa ešte rozvinúť. Odstrihnuté púčky som vložila do peknej vázičky a umiestnila do obývačky na stôl, ktorý máme pod oknom, kde je dosť svetla. Na Štedrý deň som ako obyčajne podvečer chystala stôl. Dospelý syn asistoval a keď bol stôl hotový a klinčeky na ňom, pochválil netradičnú výzdobu. A mal za čo – klinčeky boli na pohľad iné, rozvíjali sa. Boli krásne, a tak som celá dojatá a nadšená nešetrila na ich adresu slovali chvály, akéže sú len krásne a múdre, že sa rozvíjajú. No a hneď som poľutovala púčiky, ktoré som ponechala vonku. Tie, pravdaže, ostali tak ako boli, nezmenené. V chlade nemohli rásť. Vzápätí mi napadla paralela s človekom. Aj ten vyhľadáva teplo. Lebo teplo podporuje rast aj pohodu, a podporuje aj život. To má rád rovnako človek aj rastliny, každý živý organizmus to potrebuje. Pribúdajúci chlad a zima na jeseň umŕtvujú prírodu. A tak je to aj s človekom, pomyslela som si. Kto už v ľudských vzťahoch vyhľadáva chlad, odmeranosť a odťažitosť? Nikto. Nepoznám nikoho takého a som presvedčená, že ťažko sa nájde taký masochista, čo by toto preferoval, a ak, je to neuvedomené, teda ide o patológiu. Iste, toto sú úvahy, ktoré myslia na dospelých ľudí. Ale ako je to s bábätkami, ktoré sú úplne odkázané na svojich opatrovníkov, najmä na mamu? Najmä ide o matku, tak čo sa deje s dieťaťom, ak je matka chladná či odťažitá? Ak sa neprihovára dieťaťu nežnými slovami, nebozkáva ho, netúli ho. Ćo sa deje s dieťaťom, ktorého matka komunikuje úsporne, jej tvár je stále vážna a dieťa nemôže cítiť jej cit, a vrelosť už vôbec nie – ? A čo sa deje s dieťaťom, ktorého matka je príliš športovo založená alebo v kontakte s dieťaťom sa prejavuje hlučne alebo obhrublo? Nuž, dieťaťu to istotne nemôže vyhovovať… Tu na chvíľu odbočíme.

Významný americký bunkový biológ Bruce H. Lipton vo svojej knihe Biológia presvedčenia, v druhej kapitole nazvanej „Ide o prostredie…“ hovorí: „Nikdy nezabudnem na ten kúsok múdrosti, ktorej sa mi dostalo v r. 1967, prvý deň, kedy som sa ako doktorand naučil klonovať kmeňové bunky. Trvalo mi však niekoľko desaťročí, kým som si uvedomil, aký význam mala táto zdanlivo jednoduchá múdrosť pre moju prácu a život. Môj profesor, radca a zanietený vedec Irv Konigsberg bol jeden z prvých bunkových biológov, ktorí zvládli umenie klonovania kmeňových buniek. Povedal mi, že keď klonované bunky, ktoré študujem, chorľavejú, príčinu treba hľadať najskôr v prostredí, nie v samotnej bunke.

Ibaže väčšina bunkových biológov o múdrosti týchto tkaninových kultúr nemala ani poňatia. A vedci sa rýchlo prestali venovať vplyvu prostredia po tom, ako Watson a Crick objavili genetický kód DNA. Aj sám Charles Darwin na sklonku svojho života pripustil, že jeho evolučná teória nedocenila úlohu prostredia. V roku 1876 napísal: Podľa mňa najväčšia chyba, ktorej som sa dopustil, bola, že som nevenoval dostatočnú pozornosť priamemu vplyvu prostredia, teda potrave, klíme, a tak ďalej, ktoré pôsobia nezávisle od prirodzeného výberu. …V čase, keď som písal O pôvode druhov, a potom ešte niekoľko nasledujúcich rokov, nedokázal som nájsť jediný presvedčivý dôkaz priameho vplyvu prostredia. Teraz je ich mnoho. (Darwin, 1888).

Lipton pokračuje: „Čo gény aktivuje? Odpoveď elegantne sformuloval v roku 1990 H. F. Nijhout v príspevku nazvanom Metaphors and the Role of Genes and Development (Metafory a úloha génov a vývoj, J. Nijhout, 1990) kde predkladá dôkazy, že myšlienka, že gény riadia biológiu, bola opakovaná tak často a tak dlho, až vedci zabudli, že ide o hypotézu, a nie o pravdu. Názor, že gény ovládajú biológiu (rozumej tu: prospievanie človeka, bábätka), je v skutočnosti predpoklad, ktorý nikdy nebol dokázaný, naopak, najnovšie vedecké výskumy ho spochybňujú. Nijhout hovorí, že genetické riadenie sa stalo metaforou našej spoločnosti. Chceme veriť tomu, že genetickí inžinieri sú novodobými lekárskymi kúzelníkmi, ktorí dokážu liečiť choroby a okrem toho tiež stvoriť nových Einsteinov a Mozartov. Ale metafora nie je to isté ako vedecky dokázaná pravda.“ Nijhout pomenúva skutočný stav vecí takto: Ak je nejaký gén potrebný, signál z prostredia, nie vnútorná schopnosť samotného génu – aktivuje prejav daného génu.“ Inými slovami, pokiaľ ide o genetické riadenie, „ide o prostredie… …“.

Iný významný odborník, slovenský psychiater, MUDr. Jozef Hašto, ktorý sa venuje fenoménu vzťahovej väzby, hovorí: „Nutne musíme predpokladať, že interakcia medzi organizmom a prostredím aj na úrovni CNS (Centrálna nervová sústava) vedie k zmenám na úrovni génových regulácií. Napr., že vzťahové skúsenosti pôsobia cez rôznych bunkových a biochemických sprostredkovateľov až k expresii alebo represii určitých génov. Môžeme očakávať, že to bude platiť nielen pre „bežné adaptácie“ na „bežný život“, ale aj pre patogénne skúsenosti.“ (Vzťahová väzba [s podtitulom Ku koreňom lásky a úzkosti], vyd. Vydavateľstvo F, Trenčín 2005).