Ako to funguje na dedinských zabíjačkách, na čo slúžia mastičky z lekárne, ako zistiť aké je vonku počasie... toto a ešte viac, sa dozviete, ak budete čítať ďalej 🙂

• Nedávno som strážila kamoške dcérku, takže sa moja malá mala s kým hrať. Keďže sme ešte v očakávaní ďalšieho prírastku, malá sa nevie dočkať sestričky, ale som jej vysvetľovala, že bábätko je ešte moc malé, musí byť ešte u maminky v brušku a keď bude pripravené, vypýta sa na svet. Tak som baby obliekla, že sa ideme prejsť. Obe ružové bundičky, ružové čiapočky, no herečky.
  Keď sme vyšli von, pristavila sa k nám taká babička a vraví:
  „Aké ste krásne, ako sa voláte?“ Moja mladá hneď: „Toto je Laurinka a ja som Vanesska.“
  Babička: „Aké máš krásne meno. A Laurinka je tvoja sestrička?“
  Vanesska smutne odvrátila hlavu a hovorí: „Nie! Sestrička ešte nie je hotová.“

• Postavili sme si s drahým domček:

• Sedíme v reštike v hotelíku, večeriame a zrazu naše 4,5 ročné grgne tak hlasne, že až. Susedný stôl na nás pozrie, že čo my, ako rodičia, na to.
  Prichádza na rad „výchovný moment“ a teda jej vravím: „Keď si grgneš, čo povieš?“
  A ona mi na to, úplne pohotovo: „Nooo poviem, že som to nebola ja!“

• Mám taký pocit, že niektorému z mojich detí zavoňal môj balzam:

• Synak (3r) vraví tatovi:
  „Tata? Dnes som mamu zachránil!“
  „Áno a kde?“
  „Bol vonku vietor a povedal som jej, že nech nejdeme von, lebo by ju ufúklo!“

Keď k nám prídete prvýkrát na návštevu, pravdepodobne sa vám nebude niečo pozdávať. Niečo nie je v poriadku. Niečo tu chýba. Pohľadom blúdite po stenách obývačky. A zrazu vám to dopne. Nasleduje otázka s podtónom prekvapenia, pobúrenia, možno štipky obdivu: „Vy nemáte telku?!“

"Ale áno!" odpovedám a ukazujem na dve francúzske okná do záhrady. To je naša Jednotka a Dvojka. Vždy priamy prenos.

Sme jednoduchá rodina. Žijeme na dedine, obklopení zvieratami, počnúc sliepkami, kozami, psami, občas nejakej mačky „obecnej“ až po akváriové rybičky a papagája – ten však u nás len zimuje a v lete sa vráti k pôvodným majiteľom. Od jari, keď zmizne posledný sneh, až pokým sa tam v neskorej jeseni opäť objaví, sa hrabeme v našej zeleninovo-bylinkovej záhradke.

S deťmi sa hráme. Mladší toho ešte veľa nepotrebuje – väčšinou si vystačí s vlastnými končatinami, alebo niečím, čo sa dá ožužlávať. Starší toho potrebuje viac, ale nie veľa. Často sa hráme hru na „akože“. V nej sa morský had kamaráti s poníkom, cez Jasovskú jaskyňu sa dá dostať do Austrálie a vtáčikovi kvezalovi postavíme hniezdo s fontánkou a tobogánom. (Sľubujem, že neužívame nijaké omamné a psychotropné látky.)

Keď sme zariaďovali dom, jednoducho som navrhla mužovi, aby sme zatiaľ telku nekupovali. (Čo bolo za tým rozhodnutím je na ďalšiu úvahu.) A zatiaľ sme tu osem rokov bez tohto elektrospotrebiča.

Pred Vianocami sme boli na návšteve u mojich rodičov. Telka tam tvorí podmaz každej aktivity či konverzácie. Večer, keď sme ležali v posteli, sa ku mne starší syn pritúlil a dôverne sa ma spýtal: „Mamka, a ochutnala si už novinku od ...?“ (píííp - nasleduje meno spoločnosti na výrobu cukroviniek). „Nie“ odpovedala som, na čo mi on vysvetlil, že v telke povedali, že túto novinku musíme ochutnať, lebo je sladká a chrumkavá a poliata lahodnou čokoládou. Popri vysvetľovaní, že až tak nemusíme, som uvažovala nad tým, aké je to skvelé, že doma nám nikto nehovorí, čo musíme ochutnať, mať, zažiť, alebo že za to stojíme len keď používame značkovú dekoratívnu kozmetiku.