„Čo myslíš, ktorú farbu? Marhuľová alebo táto jabĺčkovo zelená?“, pýtala sa Vladka svojho snúbenca Tomáša.
- Zanedlho nás čaká svadba, neviem kde mi hlava stojí a on sa spokojne díva na futbal!-  pomyslela si Vladka a prevrátila oči, keď videla, že asi nedostane odpoveď. Ďalej listovala v katalógu. Keby tu tak bola Laura, alebo Slávka, s nimi by sa mohla poradiť. Chlap takéto veci nikdy nepochopí.

Tomáš , ležiaci v pyžame na gauči, lenivo zdvihol zrak od obrazovky a odvetil: „ Ale pusa, veď to ani farby nie sú. Vyber, ktorá sa tebe páči viac. Stejne máš na tieto veci lepší vkus než ja.“

Vladka si vzdychla a pokračovala v prehliadaní svadobných fotiek z internetového katalógu. Tomáš bol šikovný, milovala ho, no dal jej jasne na vedomie, že s týmto si bude musieť poradiť sama. Je predsa policajt a s takýmito „prkotinami“ ako je plánovanie svadby nebude strácať čas. Ale nevadilo jej to. Na svadbu sa dlho tešila a teraz si konečne môže vychutnať to nadšenie z príprav. Uvažovala nad štýlom výzdoby, páčil by sa jej vidiecky štýl alebo niečo v duchu vintage… 

Premýšľala, čo asi teraz robia jej najlepšie priateľky- Laura a Slávka. Síce žili ďaleko od seba, každá v inom kúte republiky, ale poznali sa od detstva a ich priateľstvo vydržalo, napriek kilometrom, ktoré ich delili, až do dnes. Chce ich mať obe na svadbe. A Laura by jej mohla ísť za svedka… No ale najprv jej musí oznámiť, že sa svadba vôbec koná. A tiež tú ďalšiu novinku... Usmiala sa sama pre seba. S Tomášom žili už štyri roky v spoločnej domácnosti, no k svadbe sa doteraz akosi nemal. Až pred dvomi týždňami, keď ho povýšili a ona zistila, že otehotnela, sa rozhýbal a požiadal ju o ruku. Dlaňou si pohladila bruško. Nebolo ešte vôbec vidieť, no oni už vedeli, že tam rastie nový človiečik. 

Slávka by jej mohla nejaké vhodné rady poskytnúť, veď mala svadbu asi pred... Kedy to vlastne bolo? Pred šiestimi rokmi predsa. Vladka sa zahľadela cez obývačku do okna a zaspomínala... 

Pred šiestimi rokmi práve končila vysokú školu. Priateľa vtedy nemala, takže jej bolo jedno, v ktorom meste sa zamestná. Mladá, plná elánu a nádejí si našla miesto v jednej lekárni vo Zvolene. V tej dobe im Slávka oznámila, že sa bude vydávať. Slávka, ktorá vždy tvrdila, že sa nikdy nevydá? Že bude robiť kariéru a manželstvo pre ňu nemá význam? Nemohli tomu vtedy s Laurou uveriť. Báli sa, že svadba naruší ich priateľstvo. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Slávka sa šťastne vydala a Vladka sa zhodou okolností zoznámila na jej svadbe s Tomášom. Tomi bol ženíchov svedok. Preskočila medzi nimi iskra, no chvíľu trvalo, kým si našli k sebe cestu. Dlho si len cez internet písali, volali. On žil na východe Slovenska, ona v strede. Po nejakom čase sa však dali dokopy, Vladka sa za ním presťahovala do Košíc a už niekoľko rokov tu spokojne žijú...               

Vo všetkých knihách v knižnici len jediná ma pritiahne čistou logikou. Planeometria a stereometria - na tých stranách ukrýva úplne iný príbeh ako poznáme od Shakespeara či Danteho. Aj keď mnohým táto rovina môže pripadať ako peklo, mna napĺňa božským pokojom. 
Stránka papieru, nie belšia ako zasnežená pláň, prináša vedomosti, ktoré sú zachytené len drobnými čiernymi bodmi. Veď nie je to nádhera? Nekonečný priestor zachytený pár rovnicami? Tri riadky čo držia nekonečno vo svojej moci, nakláňajú ho vo svete, a predsa si udrží svoju priamosť? A ja ako nebojácny rytier otváram knihu príkladov a len s troma pomocníkmi objavujem nekonečnosť plochy, ktorá iným pripomína koniec sveta. Vedomosť a zvedavosť sa pretkajú ako dve stuhy, a tak viem, že toto koniec nie je. Popieral by jej samotnú podstatu nekonečnosti. Na jeden papier, ako štrikujúca babička, pomocou dvoch ihlíc a vlny, rozprestriem šál príkladov. V drobných odlišnostiach vidím rovinu. Prečo je zrovna takáto? Zdradí ma desatiným číslom alebo nebodaj zlomkom? Alebo bude nezvládnutelným monštrom, túžiacim po odmocnine? 

Moja rovina je kolmá na celú zem. Tvorí priestor pre stromy nelimitované koreňmi rastúcimi viac ako za čias dinosaurov a siahajúcimi hlbšie ako Mariánska priekopa. Vektori, ktoré na ňu ukladám sú ako ťahy štetca, maľujú jej rozpínavé šaty vo všetkých odleskoch. Neexistuje plátno dosť veľké aby to zachytilo. Pouličný umelec by darmo hladal múr dosť veľký aby zachytil celučičkú jej podstatu. Minul by všetky farby, zaplnil každý kúsok múru, a predsa by sa našiel bod, ktorý by jej patril, tak ako mne patrí moja ruka. Na múr sa nezmestí ale patrí jej. 

Pýcha roviny predchádza jej pád. Jej veľkosť tak desí ľudí, že sa musela zmrsknúť na štvorec nie väčší ako dlaň. Príklad ju opíše dvoma vektormi, a priradí jej bod akoby bola len školskou nástenkou, na ktorú pripnú pohľadnicu. Po zatvorení knihy, po najbližšom teste, ostane zabudnutá. Nechala sa poznať, poodhalila svoje postavenie, prijala body, kružnice i priamky a vrátila sa do knihy. 

Nezanevrie na žiakov, stále čaká na jedného z milióna. Toho, ktorý zacíti jej farbu, chuť a melódiu už pri pohľade na vzorec. Čaká na profesora, ktorý zrovna ju opíše v príklade. A s pýchou rodiča, odvádzajúceho dieťa prvýkrát do škôlky, sa díva na všetky priamky ktoré jej patria a fandí každej jednej: “Ty im to dnes ukážeš! Položíš ich na lopatky až sa zapotia.”