Neviem či existuje iný moment v živote budúcej matky, o ktorom tak úporne premýšľa a predstavuje si ho. Na jednej strane v sebe spája obrovské očakávanie a na tej druhej strach z nepoznaného. Áno, hovorím o pôrode. U mňa predstavoval stred vesmíru, odkedy som zistila, že pod srdcom nosím našu prvorodenú dcéru. 

Počať našu prvú dcéru sa nám podarilo tri mesiace po svadbe. Radosť bola obrovská. Som však ten typ, ktorý chce o tom, čo ho čaká, vedieť čo najviac.  Ktorý nemá rád, keď ide do niečoho nepoznaného. A tak sa môj google premenil na vyhľadávač o všetkom, čo s pôrodom súvisí – prirodzený pôrod, otvorené pôrodné cesty, plodová voda, kontrakcie, krčok maternice, epidural, nastrihnutie, masírovanie hrádze...Dojímala som sa nad videami, kde mamičky rodia, nad fotografiami bábätiek. 

Na druhej strane bol strach. Taký ten prirodzený, keď neviete, do čoho idete. Nepomáhali tomu ani rady kamarátok – užmatiek, kamarátok – ešteniematiek, známych ani rodiny. Informácií bolo veľa, a to len stupňovalo moje predstavy o dokonalom pôrode. Mojom dokonalom pôrode. Chcela som zažiť niečo výnimočné, neopísateľné, držať za ruku manžela, precítiť bolesť, priviesť na svet našu dcéru prirodzeným spôsobom. 

Tehotenstvo som mala ukážkové. Príbytok na váhe 9 kilogramov, žiadne zdravotné problémy. Bola som plná energie, dobrej nálady a užívala si spojenie s našou dcérou. Absolvovala som predpôrodné cvičenia, učila sa dýchať. Najväčší strach som mala z klystíru, na čom sa teraz, po takmer siedmich rokoch, musím úprimne pousmiať. Ani som sa nenazdala a bol za nami 39. týždeň. Každý večer som zaspávala s tým, že to už určite bude. Usilovne som lietala po schodoch hore dolu, umývala okná...a všetky tie rady, ktoré zaručene pomôžu. Prehupli sme sa do 40. týždňa a ani náznak toho, že by sa moje telo pripravovalo na pôrod. To už vo mne začala rásť panika. A google sa zmenil na vyhľadávač o vyvolanom pôrode, oxytocíne, sekcii, spinálnej anestézie... 

V 41. týždni mi gynekológ povedal, že ma vypíše do pôrodnice a malú budú „vyvolávať“. To, čo mi vírilo v hlave, sa nedá ani popísať. Takto predsa môj pôrodný scenár písaný nebol. Do nemocnice ma prijali v nedeľu. Na monitoroch aj ultrazvuku bolo všetko v poriadku. V pondelok ráno som dostala prvú „vyvolávačku“. Ani nie pol hodinu na to, som začala cítiť kontrakcie. Hovorím si, super. Volám manželovi, aby prišiel. Napojená na monitor som s vďačnosťou prijímala správy od sestričiek o tom, ako krásne moje kontrakcie silnejú. Bolo deväť hodín ráno. S manželom nás poslali na „vzdycháreň“. Absolvovala som dlho očakávaný klystír a musím sa priznať, že to bolo to najmenej, čo ma vtedy trápilo. Kontrakcie stále silneli, no slová doktora pri každej ďalšej kontrole boli studenou sprchou. Pôrodné cesty otvorené ani nie na dva prsty. Nechápala som to, tá bolesť bola neznesiteľná. O niekoľko hodín neskôr mi do žily putoval ďalší oxytocín. Bolesti sa stupňovali. A ako som si sľúbila, že nebudem kričať, tak som kričala. Bolo šesť hodín večer. 

Primár po ďalšej kontrole skonštatoval, že pôrodné cesty sa vôbec neotvárajú a navrhol prepichnutie plodovej vody. Mala som pocit, že z môjho pôrodu sa stáva skutočná nočná mora. Po prepichnutí plodovej vody zaznelo konštatovanie, že je zakalená. A toto som si fakt nevygooglila. Nasledovala informácia, že pre dieťa bude najlepšie, ak pôjde von čo najskôr. Samozrejme, ja som oponovala, lebo sekciu som nechcela. Padla teda ďalšia otázka – či chcem vyskúšať epidural. Že s podaním by sa mohli kontrakcie upokojiť a my dáme bábätku a mojim pôrodným cestám trochu času. Samozrejme, súhlasila som.