Mama-najbližší človek,akého mám a zároveň ten najvzdialenejší...

Začnem asi tým,že je ťažké nemať mamu,ale myslím,že ešte ťažšie mať ju a pritom vôbec nemať...
Som človiečik vo veku 16 rokov obyčajne dievčatko ako mnohé iné, prišla som do rodiny ako prvé dieťatko vysnívané bábätko po dlhom snažení sa všetko čo si pýtam z obdobia detstva 3-11 rokov je úplne dokonalé mama ma zbožňovala,vždy bola pri mne ľúbila ma,mojkala,túlila si ma hovorila,že som iba jej a ja som tomu tak úplne nechápala a nevnímala, skôr mi to liezli občas na nervy,ale...čo by som zato dala teraz.
Puberta mi začala vo veku 11 rokov zrazu som sa začala meniť začali mi rásť chlpy začala som mať iné pocity, myšlienky nevedela som si nič vysvetliť čo sa to so mnou zrazu deje s mojím telom a hlavou...
Čakala som pochopenie a lásku zo strany mamy vo chvíľach keď som to najviac potrebovala nič neprichádzalo a tak som stále vyvádzala čakala som,že to pochopí prečo robím to čo robím je preto že ju potrebujem iba objatie ❤️mama sa najviac zmenila po narodení môjho o tri roky mladšieho brata mala som 6 rokov keď sa narodil môj súrodenec zrazu nás bolo o jedného viac super budem sa mať s kýým hrať😍😍😍no to som ešte nevedela,že mi zoberie moju mamu...
A vlastne z tohto obdobia po narodení brata mám poslednú spomienku peknú s mamou...❤️
Odvtedy ich bolo čoraz menej pozornosti,lásky, objatí, rozprávania,čas iba pre náš nebol nikdy všade bol aj on skôr tatino bol taký iba môj...hnevala som sa veľmi na mamu,ale zároveň som bola smutná
A vtedy keď prišla moja puberta všetky tie zmení,pocity, nálady to bolo úplne najhoršie tam sa to celé zlomilo už nebolo nič pekné práve naopak všetko čo som urobila, povedala bolo iba zlé nikto sa nespýtal prečo to robím,že možno potrebujem iba lásku.. nedostávala som objatia a tak mi to chýbalo,že som vyvádzala a dúfala, že pochopí..viem,že som jej možno v Tom období ublížila,ale nikdy som to nerobila naschvál nebolo to s cieľom ublížiť jej...
Mala som chvíľky kedy som nevyvadzála naopak sa snažila byť tým najlepším dievčatkom a iba jej❤️
Len tak som jej pripravila prekvapenie keď išla pre brata do školy chlebík s maslom a so salámou pre ňu aj pre brata čajík jemu a jej káva ako to má rada...
Namiesto pochvaly a uznania prišiel krik kvôli neporiadku vtedy som nechápala, prečo má nepochválila nevidí ako ju ľúbim? A chcem aby aj ona mňa...nie nevidela zopár krát som to ešte skúsila,ale vždy to skončilo krikom tak som čoraz viac vyvádzala,ale nikdy nepochopila vždy som bola len odporné decko ktoré nevie čo zo sebou vždy to skončilo krikom a bitkou a tak som čoraz menej často bola dobrým dobrým dievčatkom pretože to nemalo zmysel...
Kamarátky, kamaráti,cigarety, neskoré príchody domov tak to vyzeralo...okolo 15 rokov som začala rozmýšľať viac nad sebou a správaním nechcela som už byť taká viac som sa začala ovládať pocity, myšlienky utíšiť emócie..a vtedy som začala viac máme robiť prekvapenia, pozornosti upratanie domu len tak, pomoc bratovi s úlohami, prečítať rozprávku,ísť s ním von,aby si mama oddýchla lístočky so srdiečkami a chlebík s nutelou, lekvárom... milión malých veci pre veľkú radosť no pochvala žiadna, akoby všetko bolo samozrejmosťou spýtala sa kto sa postaral o poriadok a kto urobil to a to na odpoveď, že ja nepovedala nič.. od bratovich 5 rokov sme mali izbu spolu každý večer mama prišla zakryla ho,objala popriala dobrú noc,mne iba dobrú noc a šla z izby bez objatia a ja som plakala a plakala kým som nezaspala..brat ku mne v noci prišiel keď sa zobudil so zatvorenými očkami môžem si k tebe ísť ľahnúť?❤️...môže milujem ho najviac na svete nemôže za nič...
Ráno sme spolu vstávali šli do kuchyne naraňajkovať sa mama prišla k nemu objala ho dobré ránko...mne iba dobré ránko občas som vybuchla a upovedomila ju že tiež som tu a či to vidí prišla ku mne falošne ma objala a rýchlo začala niečo robiť bolo mi v tej chvíli horšie ako keď ma neobjala vôbec..som už veľké dievčatko,ale mamu potrebujem omnoho viac ako keď som bola malinká potrebujem pocit, že má nekonečne ľúbi ako ken mamy vedia, že ma chápe,že mám v nej istotu môžem jej dôverovať veriť,že má ľúbi aj keď som neni najlepšia...
Nikdy som za ňou nešla s niečím čo má trápilo nedôverovala som jej nemohla som...
Občas len večer plačem rozmýšľam čo som urobila zle čím som jej ublížila až tak že ma neľúbi...
Cítim sa ako najhoršie dieťa je mi smutno cítim hnev, smútok..ale žiadnu lásku😔
Ďakujem každému kto si to prečíta a želám pekný deň a všetko dobré ❤️💚
pozornosť išla na neho mňa si prestala všímať