Janusz Korczak – vynikajúci učiteľ, spisovateľ, lekár a verejne známa osoba, ktorá trikrát odmietla zachrániť si svoj život. 

Prvýkrát sa to stalo, keď sa Janusz rozhodol, že nebude emigrovať do Palestíny pred okupáciou Poľska, aby neopustil „sirotinec“ v predvečer strašných udalostí.

Druhýkrát – keď odmietol utiecť z varšavského geta.

A tretíkrát – keď všetci obyvatelia sirotinca už nastúpili do vlaku do tábora a dôstojník SS sa priblížil ku Korczakovi a spýtal sa:

,,Napísali ste knihu: Bankrot malého Jacka?“ Čítal som ju v detstve. Dobrá kniha. Môžete sa stať slobodným.

– A deti?

Psychológovia hovoria, že pri komunikácii s vaším dieťaťom existuje veľmi dôležité pravidlo. Dostalo pomenovanie pravidlo 3 minút.

Spočíva v tom, aby ste sa s dieťaťom vítali s takou radosťou, ako keby ste stretli priateľa, ktorého ste už nevideli niekoľko rokov. Nezáleží na tom , či ste sa po pol hodine vrátili z obchodu, prišli domov z práce alebo z pracovnej cesty.

Sú to práve tie prvé tri minúty, kedy s vami vaše dieťa bude chcieť zdieľať všetky svoje pocity a zážitky. To je dôvod, prečo je tak dôležité, aby ste to nezmeškali. Mnohí rodičia intuitívne dodržiavajú trojminútové pravidlo. Napríklad, keď vezmú dieťa zo škôlky, vždy si k nemu sadnú na úroveň jeho očí, objímu sa a hovoria o tom, že im dieťa chýbalo. Zatiaľ čo iní rodičia jednoducho vezmú dieťa za ruku, povedia mu: „Poď“ a ďalej sa venujú svojmu telefonátu.

Keď teda prídete domov z práce, okamžite začnite všetku svoju pozornosť venovať vášmu dieťaťu. Uvoľnite sa a choďte k nemu. Máte totiž pár minút na to, aby ste si k nemu sadli, opýtali sa ho, čo počas dňa zažilo a počúvali jeho odpovede.

Potom sa môžete ísť navečerať alebo pozerať televízor. V prípade, že dieťaťu nedáte takúto pozornosť, bude okolo vás celý večer pobehovať len preto, že a chce s vami porozprávať, chce vašu pozornosť a prejav lásky.

Pozor: dôležitá nie je dĺžka komunikácie, ale emocionálna blízkosť! Niekedy pár minút dôverného rozhovoru znamená pre dieťa viac, ako celý deň, keď ste spolu, no myšlienkami ste niekde úplne inde.

Biely hrnček s červenými bodkami, rozsvietený kamión s veselým Mikulášom, fialová krava, bocian, ktorý natiera detské zadočky... Drvivej väčšine ľudí sa pri týchto slovách okamžite v mysli vynorí konkrétna značka, ktorú predstavujú. Rovnaké to je aj pri charakteristickej modrej dóze.

Je to rokmi overená klasika. Ostať jej teda verný či vymeniť za inú značku?

Nivea príbeh začína v roku 1911. Modrý obal, špecifická vôňa a zamatová štruktúra. Za tie roky sa toho veľa nezmenilo. Používali ju naši prastarí rodičia, staré mamy a starí otcovia, naši rodičia. Spoľahlivo vyživuje pokožku a v mysli nám vytvára obrazy a pocity z nášho detstva. Okrem mnohých ďalších ocenení získala NIVEA aj ocenenie najdôveryhodnejšej značky na trhu.

                        0% umelých farbív, alkoholu, parabénov

Priznám sa, že Niveu poznám len tú „dospelácku“ a som s ňou veľmi spokojná. Preto ma zaujala výzva na testovanie NIVEA baby produktov, ktoré som poznala dovtedy len z reklamy. Zapojila som sa a huráááá, som jednou z 10 šťastných mamičiek, ktorým domov prišiel veľký balíček a z ich detí sa na 2 týždne stali pokusné králičky.

Na úvod musím napísať ešte pár slov.

Článok je pre všetkých knihomilov a všetky maminy večne hľadajúce ten najlepší darček k sviatkom pre svoje deti.

Po objavení a zakúpení personalizovanej knihy od DREAMSTORY som ostala tak očarená, že som sa rozhodla trošku Vám priblížiť o čom táto úžasná knižka je a ako asi vyzerá.

Na úvod je v knižke venovanie pre moje dievčatko. Celá rodina sa jej tam podpíšeme, kto nevie, ten tam niečo nakreslí. Je tam aj kopec voľného miesta, takže plánujem tam nalepiť fotky členov našej rodinky nech je tá knižka ešte osobnejšia.

A začína sa krásny príbeh

V knižke sú spomenutí rodinní príslušníci, príbuzní, kamaráti, obľúbené jedlo, nápoj, zábava, pesnička...a to všetko je zakomponované do deja.

Deti sa v knižke dozvedia ako sa majú správať, čo majú robiť aby boli zdravé, či ako sa zbaviť strachu. Okrem jedinečného zážitku z čítania o sebe má knižka aj vzdelávací charakter.

Premení sa kúpeľňa na rozprávkový svet pre detičky a splní očakávania každej mamičky? Alebo radšej ostať verný osvedčenej klasike?

Doma mám tri kačičky, ktoré zbožňujú vodu. Dokážu sa kúpať celé hodiny, v podstate by vo vode aj žili. Vždy sa snažím pre ne vymyslieť niečo zábavné a nové, čo by im to ich milované kúpanie vylepšilo a ozvláštnilo. Máme kopu krásnych hračiek, vyskúšali sme farby na telo, farby do vody a farby, ktorými môžu vymaľovať kúpeľňu. Do kúpeľa im pridávam penu, lepíme po kachličkách rôzne zvieratká či autíčka. Hráme sa pri vypnutom svetle a najnovšia zábavka sú vodné guličky a vodné zvieratká. No čo viac ešte môžem pre ich radosť v očkách urobiť?

Už dlho moje deti snívajú o kozmetike s ich obľúbenými rozprávkovými postavičkami. Doteraz som im ich sen ale splniť nemohla.

Teuško je totiž ekzematik, takže u neho používam len špeciálne mydlo, špeciálny šampón a špeciálny telový krém. No a nemôžem niečo kúpiť len dcérkam a synovi nie. Bupi kozmetiku poznáme a používame už veľmi dlho a sme spokojní. Teuško máva obdobie kedy ekzém úplne zmizne a môžem sa sem tam pozabudnúť a použiť „obyčajné“ mydlo, v našom prípade teda klasický umývací gél ako pre dcérky a nič sa nestane. Slovenská firma Bupi prišla na trh s novinkami a vďaka nim sa možno sen mojich detičiek o rozprávkovom mydle a šampóne splní. Preto som neváhala a hneď sa prihlásila testovať tieto rozprávkové novinky a hurá, hurá, vybrali nás.

Pre moje pokusné králičky prišli v balíčku tieto veci:

Leuške a Elinke šampón s balzamom so zlatovláskou, sprchový gél s baletkou a veselá umývacia pena s bublinkovou princeznou.

Jasnejšia, sviežejšia, krajšia pleť a postupne vyhladzované vrásky. Opäť len falošné sľuby a znova zbytočne vyhodené peniaze? Dočkáme sa s radom Elixir Jeunesse od Yves Rocher skutočných výsledkov?

Mám 36 rokov. Som mama troch malých opičiek, ktoré sa ešte stále v noci budia. Navyše chodím do práce, kde robím aj nočné smeny. S detičkami, mojimi a aj tými v práci, chodím von za každého počasia od horúceho leta cez mrazivú zimu. A toto všetko sa jasne odráža na výzore a kvalite mojej pleti. Mám bledú až sivú pleť, červené fliačky, prvé jemné vrásky a kruhy pod očami.Čelo, nos a bradu mám mastnejšiu a líca suchšie.

Vyskúšala som už množstvo rôznych značiek. Niektoré mi okamžite nesadli, iné zo začiatku vyzerali byť skvelé a vhodné pre mňa ale cca po takom mesiaci sa to všetko zmenilo a ja som musela začať odznova. Práve som bola vo fáze ďalšieho hľadania, keď Modrý Koník zháňal žienky na testovanie kozmetiky Yves Rocher.

Túto značku a jej produkty som poznala len z počutia, a tak som si o nej čo to pozisťovala. Obaly produktov Yves Rocher sú zo zrecyklovateľných materiálov, firma pestuje rastliny vo vlastnej botanickej záhrade a darí sa jej znižovať aj emisie. Podieľa sa na rekvalifikácii žien, podporuje miestnych dodávateľov a realizuje vzdelávacie projekty ako napríklad stavba škôl či knižníc.

Rad Elixir Jeunesse bol vyvinutý špeciálne pre potreby ženskej pleti 21. storočia, ktorá je denno-denne vystavovaná vonkajším aj vnútorným nepriaznivým vplyvom. Ich najdôležitejšou zložkou je výťažok z listov aphloia. Aphloia je stálezelený ker rastúci v subsaharskej Afrike, ostrovoch západného Indického oceánu a na Madagaskare. Tento úžasný ker je schopný adaptácie a prežitia aj v náročných podmienkach. Jeho výnimočnou vlastnosťou je schopnosť regenerácie. 

Jasné znamenie, krátky koment, šťastná výhra a obrovská radosť. Toto je môj zelený balíček plný krásy.

K napísaniu článku ma vždy privedie nejaká osobná skúsenosť či príbeh, ktorý niekde začujem, prinúti ma nad vecou porozmýšľať a mám chuť sa s tým ďalej podeliť. 

V posledných týždňoch sa mi takých vecí –žiaľ negatívnych stalo niekoľko. Ale všetko postupne a poporiadku.

Počas dennej služby v práci som sa s deťmi vybrala na prechádzku a na nej sme našli v tráve peňaženku. V nej občiansky, vodičský, zdravotný preukaz, kreditné karty a ešte nejaké zákaznícke karty a k tomu hotovosť cca 500€. Presne neviem, hádam len podľa farby bankoviek. Dotyčná bývala skoro na druhom konci dediny ale čert to ber, rozhodla som sa zaniesť jej tú peňaženku veď už musela byť riadne nervózna z jej straty. Vybavovanie dokladov nie je príjemná a ani lacná záležitosť a aj tá hotovosť je vysoká, tak sa určite veľmi poteší, že sa všetko našlo. Deti boli už unavené, umrnčané, hladné no i napriek tomu mi svedomie nedalo nechať trápiť dotyčnú čo i len minútku dlhšie a tak sme v ceste pokračovali ďalej. Zazvoním, žena víde vonku a toto je náš rozhovor:

Ja: „Dobrý deň. Našla som vašu peňaženku a priniesla som vám ju.“

Žena bez pozdravu a jediného slova mi ju vytrhla z rúk a začala sa v nej prehrabávať.  Deti už fakt boli dosť zlé, tak som sa teda otočila na odchod keď v tom....

Žena: „Chýba 10€.“

Vraj neustály poriadok, jednoducho, rýchlo a šikovne bez akejkoľvek námahy. Stačí len stlačiť jedno tlačidlo a iRobot Roomba povysáva celú domácnosť za vás. Výrobcovia sľubujú hory doly, namotávajú zákazníka ale je to naozaj tak?

Keď Modrý koník vyhlásil možnosť zapojiť sa do testovania Roomby, veľmi dlho som rozmýšľala či tak urobím. Nie preto, že šanca vyhrať bola takmer minimálna ale skrátka preto, že som neverila, že nejaký robot dokáže zvládnuť môj terén. Povedzme si úprimne, Roomba je malá, placatá mašinka s jednou metličkou na boku, takže by som ju zaradila ako mašinku do hyper modernej rodinky v perfektnom prerobenom byte-dome, bez prítomnosti detí či domácich zvierat a domáca panička by si ju pustila aby sa nemusela zohnúť po tie 4 omrvinky, ktoré narobila pri raňajkách.

Ja bývam v neprerobenom dome, čo znamená rôzne povrchy od kachličiek, kamennej dlažby, drevených parkiet, hracích podložiek, linolea až po moju smrť - otrasný koberec.

Všade máme nábytok, hračky a vysoké prahy. Mám 3 deti, ktoré neposedia ani pri jedení. Omrvinky sú všade, takže by sme v pohode uživili aj sliepku.

Po jedle som hneď zametala či vysávala ale aj tak sa tie omrvinky nalepia na oblečenie či ponožky a deti ich roznesú po celom dome. Nešťastne je riešená predsieň, z ktorej na pravo máme hneď spálňu. Keď prídeme s deťmi z prechádzky, nanosí sa piesok, blato a špina. Najmenšia po tom poštvornožkuje a tí starší ešte rozjarení prebehnú napriek upozorneniam aj do spálne. Mám vlasy po pás a z troch detí sú dve vlasaté princezné. Povysávať vlasy je nadľudský výkon. No a ak všetko dobre pôjde, pribudne k nám o pár mesiacov štvrté miminko-psík. Proste hrozný terén, 3 prírodné živly, neustály bordel, špina, prach, vlasy a neskôr chlpy. Veľká výzva oproti tým propagačným fotkám kde Roomba vysáva v podstate čistú plávaciu podlahu.

A aj napriek týmto výstražným varovaniam si ma vybrali na testovanie iRobot Roomba 966 a ja som jej dala riadne zabrať.

Nestíhate variť? Muž má svoje dni? Prepadne vás nečakaná návšteva? Potrebujete deťom na chvíľu zavrieť pusu a zároveň im dopriať maškrtu? Alebo si chcete skrátka len tak na chvíľu a v kľude posedieť, zatiaľ čo sa raňajky či večera pripravujú samé?

CROCCO  je riešenie.

Mrazené koláčiky 7 príchutí - jahoda, malina, marhuľa, čokoláda, nugát, oškvarkový pagáč a syrový pagáč v 500g balení. Stačí vybrať z mrazničky, hodiť na plech bez akéhokoľvek rozmrazovania a za 15 až 20 minút(záleží asi od rúry) pri teplote 185 stupňov sú hotové. Sú to malé jednohubky akurát do ruky. Zoženiete ich v predajniach Tesco, Kaufland či Terno za 2,99€.

Keď som vyhrala testovanie produktov, okamžite mi prebehlo hlavou kedy čo ochutnám a ako čo a komu naservírujem.

Malinové na raňajky s dobrým kakaom. Čokoládové a nugátové mužovi na večeru. Jahodové a marhuľové vezmem na výlet. No a pagáčiky a syrové si dáme s kamoškou pri dobrom pivku. Toto naservírujem na takom tanieriku, toto v košíku, tu bude fotka v prírode, tu na balkóne, tam pridám ovocie, hentam lyžičku s džemom... Proste nech je to šmrncovné, štýlové a tip -top ako od profesionála a vám tečú sliny už len pri pozeraní fotografií. Také boli plány.

Testovanie č. 1 (mix)

Pre nás matky je čo i len pomyslenie na to, že sa vám stratí dieť,a ako scéna z toho najdesivejšieho hororu. Mnohé z vás sa určite teraz bijú do pŕs, že im by sa v živote nikdy nič také nemohlo stať. Vždy sú 100 % pozorné a nikdy, rozumej NIKDY nepustia svoje zlatíčko z dohľadu. Všetka česť dámy a klobúk dole. Pozornosť teda sústreďujem na ten zvyšok, u ktorého je pozornosť len 99.9 %. Ono stačí jediná sekunda, či drobné nedorozumenie medzi dospelými, kto bude strážiť, a nešťastie je na svete.
Môžete držať dieťa za ruku a vravieť mu aby nikam nešlo. A to dieťa vás už 1000-krát poslúchlo a pomaly ani nedýchalo, kým ste nedovolili. Potrebujete zaplatiť, pustíte tú malú rúčku a práve v ten moment po 1001-krát bude tá hračka v obchode tak ástrašne úžasná, ten stromček taký trblietavý, šašo taký zábavný, zvieratká také roztomilé, cukrová vata taká lákavá... že pri vás nevydržia a odídu. Je to zhoda náhod a v tomto prípade nešťastných. Šok, strach, stres, panika, adrenalín, stavy ako pred infarktom. Všetko bokom, treba hľadať dieťa.

Pokiaľ vyrážame s našou ratolesťou na výlety a rôzne akcie, kde je veľa ľudí, bolo by dobré naučiť ho zopár vecí.

• Dieťa treba naučiť poznať svoje meno, priezvisko, adresu a kontakt aspoň na jedného rodiča. V prípade, že je dieťatko malé, tieto údaje môžete napísať na kartičku a vložiť mu ju do vrecka. Alebo napísať to na oblečenie či dokonca existujú náramky kde sú vygravírované tieto údaje. Potom len naučte dieťa podať kartičku či ukázať ručičku nejakému dospelému.
• Treba ho naučiť ostať stáť na mieste a nehľadať vás. Tam, kde zistilo, že je stratené teda vás nevidí, tak tam nech ostane a vy si ho nájdete. Určite nech neodchádza do kúta či nezalieza do nejakej skrýše. Bude to znieť sadisticky, ale plač - a čím hlasnejší, tým lepší, hrá vo váš prospech. Je tu šanca, že ho začujete.
• Treba ho naučiť, aby za žiadnych okolností neodchádzalo nikdy nikam s neznámym dospelým. A VŠETCI dospelí ľudia sú neznámi, aj keď nám povedia svoje meno.
• Ak sú deti šikovné, staršie či vyspelejšie, tak si stanoviť jeden „stretávací bod“,  kam majú ísť, keď sa stratia. Zohnite sa na ich úroveň a vyberte tú najfarebnejšiu, najsvetlejšiu, najzaujímavejšiu a relatívne blízku vec - miesto. Na vianočných trhoch trebárs stromček. Na kolotočoch skákací hrad, v ZOO ohrada s opicami atď.
• Treba ho naučiť, že ho milujete nadovšetko a nebudete sa hnevať, že vás neposlúchlo a vždy budete chcieť, aby sa vrátilo. Možno vám to príde smiešne, no boli prípady únosu, kedy únoscovia natárali deťom, že ich rodičia sa veľmi na nich hnevajú lebo neposlúchli a už ich za to nechcú nikdy vidieť. Dieťa celé nešťastné dobrovoľne a v tichosti s únoscom odišlo.
• Pri ceste v MHD sú dve situácie:
  • Ak vy vystúpite a dieťa ostane v MHD - vtedy ho naučte vystúpiť na najbližšej zastávke a ostať tam, kým neprídete.
  • Ak dieťa vystúpi a vy ostanete v MHD - vtedy ho naučte ostať na zastávke,  kým neprídete.
• Ešte jeden tip ztiahnutý z netu - Nejde o nič zložité, stačí, ak dieťaťu napíšete na ruku frázu: Ak som sa stratil/a, volajte ... a za tým doplníte vaše telefónne číslo. Aby sa mu číslo nezmylo, prekryjete ho tekutým obväzom. Ten môžete kúpiť v lekárni, a hoci slúži pôvodne na rýchle ošetrenie drobných rán, môže účinne prekryť napísané číslo na ruke vášho dieťaťa. Po nanesení obväz do 3 minút zaschne a vytvára na pokožke vodoodolnú ochrannú vrstvu. Pomôže vám dosiahnuť, že bude mať vaše dieťa na ruke malé dočasné tetovanie, ktoré mu môže pomôcť, ak by sa vám stratilo. Treba mu tiež vysvetliť, aby v prípade núdze oslovilo niekoho, aby vám zavolal. 

OK, dieťa je vyškolené, rad je na nás.
Stresové situácie nezažívame denne a tak nikto z nás nevie ako v danej chvíli zareaguje. Chladnú hlavu zachová asi maloktorá z nás.

Viem veľmi dobre, o čom hovorím. Idem s kožou na trh a opíšem čo sa mi stalo. Pracujem s deťmi a sú to deti, ktoré vychovala ulica. Bité, týrané, zanedbávané. Nepoznajú pravidlá. Túlanie sa po vonku bez dozoru je pre nich normálne a prirodzené. Donekonečna sme si opakovali, ako sa zachovať keď sa stratia. Ako papagáj som prízvukovala, čo robiť ak ostanem ja alebo oni v MHD. Zopakovali sme si to doma. Zopakovali sme si to cestou na zastávku, zopakovali sme si to na zastávke. Všetko vedeli dokonale a tie pubertálne decká už oči prevracali, aká som trápna, že ich „nútim“ dokolečka-dokola vravieť to isté.
Sedem detí, ja, autobus a cesta zo školy. Naša zastávka. Vystúpia všetky deti -skontrolované. Vystupujem ja s najmenším a v tom sa mi zaseklo koliesko na kočíku. Tri sekundy, čo som odvrátila zrak, aby som dvihla kočík a vyniesla ho von, lebo šofér už zvonil, že zatvára dvere. Tri sekundy nepozornosti a najstarší dvanásťročný z veľkej srandy nastúpil zadnými dverami späť do autobusu. Dvere sa zatvorili a aj keď som kričala na šoféra nech zastane, už ma nepočul. Tie pocity, ktoré som prežívala keď som videla odchádzajúci autobus s „mojim“ dieťaťom, opísať dobre neviem. Zovrelo mi srdce, začala ma príšerne bolieť hlava, rozklepala som sa, slzy v očiach. Milión myšlienok. Stratí sa, unesú ho, zrazí ho auto, spadne zo skaly, utopí sa v rieke (najbližších päť kilometrov žiadna nie je), zatúla sa v lese a zožerie ho medveď (to ani komentovať nemusím)... polícia, vypočúvanie, väzenie. Už som sa začala modliť aby mi za dobré správanie dali celu s výhľadom na mesto. Všetky tie prednášky, ako zachovať chladnú hlavu, mi boli na dve veci. Presne tak. Na ho..o a na nič! Zachovala som chladnú hlavu asi ako zmrzlina v lete na priamom slnku.
Neviem ako dlho som tam stála, decká vraveli, že len pár sekúnd, no mne to pripadalo ako večnosť. Schytila som druhé najmenšie, kočík, zvrieskla som, že bežíme za autobusom a leteli sme. Adrenalín robí svoje. Musela som mať v tvári šialený výraz lebo inak večne neposlúchajúce deti ani nepípli, bežali v dvojrade na kraji chodníka bez jediného slova. Jednou rukou som tlačila starý rozheganý skoro nefunkčný kočík a v tej druhej rúčku trojročného dievčatka, ktoré pri tej rýchlosti za mnou vialo ako vlajka, čo nestíhalo. Našťastie všetko dobre dopadlo. Chlapec vystúpil, ako sme sa učili, nič sa mu nestalo a moje nočné mory z cestovania s deťmi už po rokoch tiež našťastie prešli.

Teória je jedna vec, realita druhá. Pre pokoj duše a komplexnosť článku si zopakujme teda aspoň tú teóriu.

Ďalšia otrasná noc za nami. Dokopy som spala možno štyri hodiny a aj to prerušovane. Každú hodinu hore a na záver dvojhodinová žúrka. Pozerám do tmy a nehýbem sa. Keby sa dalo, tak ani nedýcham. Celá som stŕpnutá ale kašlať na to. Len nech drobec zaspí a ja si ukoristím ešte aspoň pol hodinu tak vzácneho spánku. Už začínam driemať, keď zarazu - crrn, crrrrn - zvoní telefón. „Ktorý debil takto ráno!“ Mám chuť hodiť ten sprostý telefón do steny!

 „Dobrý deň, Národná transfúzna stanica. Prepáčte, že voláme tak skoro ráno, ale súrne potrebujeme transfúziu vašej krvnej skupiny. Boli by ste ochotná prísť darovať krv? Viete,  potrebujeme ju, lebo...“ Ďalej nepočúvam. Nezaujíma ma dôvod. Nie preto, že mi je osud druhých ľahostajný, ale preto, že nie je podstatné kto a prečo krv potrebuje. Je mi ukradnuté či je to muž, žena, dieťa. Biely, čierny, mladý starý. Po nehode, operácii, po pôrode, pri chorobe. Proste ju potrebuje a hotovo. Mám, dám.

“Samozrejme. Oblečiem sa a hneď prídem“. Vyletím z postele, rýchlo si umývam zuby, stiahnem vlasy do chvosta a už sa prehrabávam v skrini. Celý ranný rituál hygieny a obliekania mám zvládnutý za 10 minút. Zobudím muža, aby vedel, že odchádzam preč. Leuška sa zo sna smeje. Pohladkám ju a prikryjem. Rovnako aj Teuška a malú Eli. Už sa nehnevám, že som nespala. Vďaka Bohu je toto náš jediný problém.

Pre vás dve hodiny, pre iného život

Do sveta darcov ma priviedol otec môjho prvého priateľa. Mala som tuším 19 rokov, keď som s ním šla prvýkrát na odber a odvtedy som na tom doslova závislá. Darovanie krvi sa mi dostalo do krvi a bola by som veľmi rada, keby som mohla stiahnuť k nám do „klubu darcov“ aj niekoho z vás. Zaberie to 2 hodiny 3 - 4 razy za rok z vášho života a pre niekoho to bude znamenať život či zdravie.

Ako sa pripraviť na odber krvi? 

Kde bolo, tam bolo, v jednom malebnom meste na východe Slovenska žila švárna deva so svojimi tromi piškótkami. Celý rok bola taká dobrá, že jej jedného dňa dobrý kráľ Modrý koník a čarovný víla dm drogéria poslali veľký balík tých najlepších produktov na testovanie.

A tu je príbeh o tom, ako švárna deva testovala a o všetkom recenzie napísala.

Nastal deň „D“ a prišiel dlho očakávaný balíček. Teuško krúžil okolo stola, na ktorom bol vyložený, ako hladný tiger v klietke a čakal na nestrážený moment, kedy sa na neho bude môcť vrhnúť. Balík som ustrážila a s rozbaľovaním počkala na Leušku, ktorá bola ešte v škôlke. Miluje rozbaľovanie, tak prečo jej to nedopriať. No a nemýlila som sa. Radosť bola obrovská a to nie len z rozbaľovania ale aj samotných produktov.

A môžem aj spokojne konštatovať, že u nás bolo plne využité úplne všetko vrátane krabice, tašky a ochranných polystyrénov.

Testovací balíček obsahoval 16 produktov, ktoré som si rozdelila do 5 kategórií- Prvá pomoc, Drahá polovička, Piškotky, Domácnosť a Môj raj

Toto sú moje pozorovania:

„Mami, mamiiiiiii ona mi vzala bábiku a ja som sa s ňou prvá hrala!“ Rev, hádka, naťahovanie o hračku, ktorá pre deti znamená celý svet. „Daj jej tú bábiku, ona je maličká a ty veľká! Vezmi si inú hračku!“  „Ale mami...“  „Povedala som daj jej ju a hotovo!“Obrovské sklamanie, slzičky v očiach, ale dievčatko poslúchlo a bábiku odovzdalo mladšej sestre.

Neboli to moje deti, nebola to moja vec, tak som bola ticho, ale nedalo mi a v duchu som sa nad situáciou zamyslela. Staršie dievčatko sa krásne v tichosti dlho hralo so svojou bábikou. Mladšia behala po chodbe, vystrájala, od dobroty už nevedela, čo so sebou a tak - očividne znudená, sa rozhodla spraviť zle svojej sestre. Prišla a tú bábiku jej vzala. Nehrala sa s ňou, nepotrebovala ju, len ju v ten moment chcela, lebo ju mala tá druhá. Je to klasická situácia, s ktorou sa stretávam veľmi často a podobné situácie riešim aj doma.

Skutočne má na bábiku nárok mladšia len preto, že je mladšia? To mám mať v živote výhody či nevýhody LEN preto, že som žena, že som mladšia, že som rýchlejšia, že som blondína...? Pre nič iné? Kde je slušnosť a kde iné prednosti a podstatnejšie veci!? Ich mama zareagovala, tak ako zareagovala, ale je to správne? 

Ideálne dobrý či reálne zlý  

Mám tri deti a je mi absolútne jedno, kedy sa ktoré narodilo. Ten, kto si vezme hračku ako prvú, má na ňu nárok. Druhý v poradí musí počkať, kým sa prvý dohrá a až potom si ju smie vziať. Snažím sa ešte o kompromis, aby sa deti hrali spolu,  ale ak to prvé nechce, nenútim. Tiež deťom prízvukujem, že všetky veľké hračky sú spoločné, no dovolím, aby každý z nich mal niečo, čo patrí len jemu. Učím ich ale podeliť  sa o to. Podeliť sa totiž do budúcna znamená získať si priateľov, a ak niečo dáš, niečo dostaneš. Ale nenútim. Je na ich zvážení, čo urobia a čo si myslia, že je v tej chvíli správne.

Lenže tu sa dostávam od ideálneho sveta plného poníkov a dúh do sveta skutočnej reality. V normálnom svete to, bohužiaľ, takto nefunguje. Žiadna úcta k starším či tehotným, žiaden rešpekt v práci ku kolegom, žiadne čakanie u lekára podľa poradia, v akom ste prišli. Viem to podľa seba. Mama ma až príliš dobre vychovala.

Úspešným patrí svet a hlavne ak sú ešte vo všetkom NAJ. Školou prejdú, ani nevedia ako, ľahšie si nájdu prácu, ktorá je aj dobre platená, sú obľúbení v kolektíve, bez väčších problémov si nájdu životného partnera...

Ako mama troch piškotiek chcem pre svoje deti len to najlepšie. Chcem aby boli milované, šikovné, vzdelané, úspešné a aby sa im darilo vo všetkom, na čo siahnu. Však napríklad ešte teraz si pamätám ten skvelý pocit, keď mi stačilo prečítať si učivo pred hodinou a hneď som excelovala v triede. Tak nech ten pocit poznajú aj ony. Ten, a samozrejme veľa ďalších.

Nie je podľa tabuľky? No a čo?!

Všetky tri deti sú viac-menej tabuľkové, v podstate taký zlatý stred. Nikdy neboli v ničom prvé, ale ani posledné, akurát trošku nám „zaostávala“reč. Leuška ako dvojročná stále nehovorila. Teda mlela, len čo otvorila očká a pusa sa jej nezavrela, až kým nezaspala, ale boli to len základné slová a ten zvyšok nezrozumiteľná hatlanina. Úplne normálne pre deti v tomto veku. Musím ale úprimne priznať, že ma vždy trošku zamrzelo, keď som sa stretla s mamičkami rovnako starých detí a tie sa chválili, ako krásne a čisto ich deti rozprávajú a tá moja nie (priznajte si úprimne, koľké z nás i napriek nekonečnej láske nepocítili maličké sklamanie, ak dieťatko nenapredovalo či neurobili niečo podľa našich predstáv). Leuška neskôr všetko dobehla a dnes rozpráva ako jej rovesníci. Celú vec so svojimi pocitmi som teda hodila za hlavu.

V lete sa moje deti chodili hrávať s chlapčekom, ktorý je starší o pol roka od môjho Teuška a zase prišla reč na „reč“. Ako hrdá mamina som sa chválila, čo všetko Teuško už vie povedať a ako každým dňom napreduje. Chrlila som samé chvály a ódy na môjho šikovného pipíkovca a po pár minútach som zbadala ten známy malý zármutok -zamrzenie v očiach druhej mamičky. Jej synček nevedel ani spolovice to, čo ten môj. Vydával len zvuky. Spomenula som si, ako som sa ja cítila v takej situácii a tak som sa opäť začala zamýšľať - a tentokrát detailnejšie, ako to bude v budúcnosti s tými mojimi pocitmi.

Som človek, nie stroj a aj keby som si neviem ako zakázala nepripúšťať si negativizmus voči mojim deťom, tak to jednoducho nebude možné. Klobúk dolu, ak to niektorá dokážete. Nevravím, že nebudem i napriek tomu pyšná na ne, ale taký mini ostník sa mi do srdiečka určite zabodne. Dôležité pre mňa teda bude a je už teraz si priznať, že moje deti nie sú dokonalé a nebudú vo všetkom najlepšie, a mojou úlohou je i napriek tomu ich nekonečne milovať, veľa chváliť, povzbudzovať, podať im pomocnú ruku a poslať ich do sveta čo najlepšie vyzbrojených.

Obyčajné piatkové ráno. Obriadim deti, seba, ale keďže sa chystám do mesta „ŽIŤ“ - rozumej idem na krv a do banky niečo vybaviť, tak sa chystám aj namaľovať. Pri troch hurikánoch menší problém ale s rozumnou organizáciou sa to dá.

Na Eli sa vyškieram, robím opičky len aby drobec nezačal plakať.
Teuško ma dovolené robiť inventúru v spodnom šuflíku so svojím oblečením. Takže vyhádže všetko to, čo sa mu nepáči, poroznáša po celom dome a to pekné si podľa uváženia poskladá späť do šuflíka. Zábava na takú polhodinku.
No a najstaršej som dala do ruky kefu, nech ma češe. Výborne, namaľovala som si tvár na svoj zúbožený ksicht a čakáme na mamu.

Keď prišla, beriem Ušku za rúčku a ideme do škôlky. Už cítim vietor vo vlasoch a závan „slobody“, tak spolu oduševnene obdivujeme každý kamienok, zdravíme všetkých psov a učíme sa nové farby, čím pozabudnem na čas... Klasická nestíhačka. V škôlke šupnem na topánky návleky, aby som im to tam nezablatila, prezlečiem piškotku, strčím ju do triedy a letím na autobus.

Po ceste na mňa pískajú roboši a ukazujú palec hore. „Nooooo Renáta, ešte nie si na zahodenie!“ Škerím sa ako na udeľovaní Oscarov a pyšná na seba nastúpim do plného autobusu. Ľudia sa na mňa dívajú, usmievajú a kyvkajú hlavou. Vypínam hruď v opare blaženosti, aká som hviezda, a rozdávam úsmevy na všetky strany.

Konečne moja zastávka, vystupujem a na to milý pán šofér: "Ale panička, to ste nemuseli. Blato sa tu ešte nanosí a ja to večer pozmývam. A kde ste kúpili tie sponečky? Aj dcéra také chce.“

Tak milé dámy, ja som celú tú cestu v autobuse mala na topánkach návleky zo škôlky (červené!) a vo vlasoch sponky (5 kusov) My little pony aj s farebnými stužkami, čo majú tie kone namiesto chvosta. Ešteže tam nebol nikto známy. Dúfam.

Kupované v chvate, bez rozmýšľania, ako prvé čo prišlo pod ruku aj napriek tomu, že sa mi vôbec nepáčilo. Totižto pre moje ustavične grckajúce dieťa bolo 8 pyžamiek na týždeň málo. Veľkostne nesedí, čo ma privádzalo do zúrivosti, keďže nôžky z neho furt vychádzali. Tata sa smial, že deti vyzerajú ako „basmani“ a babka, že sú ako „húseničky“.

Keď prvá dcérka z neho vyrástla, chcela som ho okamžite vyhodiť. Pri triedení vecí som na to akosi zabudla a odložila ho k ostatným veciam pre ďalšieho súrodenca a neskôr pre ďalšieho súrodenca (záhadným spôsobom sa vždy ocitlo medzi odloženými vecami s nápisom „ešte sa zíde“).

Je samá žmolka od ustavičného prania od grciek mojich dcér a hovienok môjho syna. Má neidentifikovateľné a nevyprateľné fľaky od starších detí, ktoré silou mocou chceli pomáhať pri prebaľovaní alebo len tak pohladkať svojimi špinavými rúčkami milovaného mladšieho súrodenca (áno, moje deti majú aj špinavé rúčky lebo im dovolím aby sa napapali samé, môžu maľovať rukami či hrať sa s plastelínou bez toho aby som ustavične za nimi lietala s vlhčenou utierkou či riešila bodrel čo narobia). Teraz som za to strašne vďačná lebo pri každom fľaku sa mi vynorí krásna spomienka.

V škatuli "ešte sa zíde"sa ocitlo aj tehotenské tričko. Široké, pohodlné, s krásnymi zlatými nožičkami na boku bruška. Kupovala som ho, keď som čakala prvú piškotku. Na horúce letné dni úplne ideálne. Ešte teraz si pamätám, ako hrdo som si v ňom vykračovala po ulici a vystavovala na obdiv moje guľaté bruško. Druhý piškotik je jarné dieťatko, tak bolo využité na doma. No a pri tretej už boli viditeľné známky nosenia, tak poslúžilo ako pyžamo.

Kapitolu s názvom "tehotenstvo" som definitívne uzavrela a už aj z posledného môjho bábätka sa pomaly stáva malá slečna, tak som sa rozhodla vytvoriť niečo, čo mi tieto dve dokonalé obdobia bude stále pripomínať.

To pyžamko je moje najobľúbenejšie a najkrajšie detské pyžamko, aké kedy moje deti nosili a budú nosiť. Mimoriadne vzácny kúsok nevyčísliteľnej hodnoty, plný tých najúžasnejších a najvýnimočnejších spomienok na miminkovské obdobie mojich troch piškotiek. No a tá nožička na brušku macka je z trička, ktoré som mala na sebe počas všetkých troch tehotenstiev, keď som ich nosila pod srdcom .