Asi by ste mali o mne vedieť, že som veriaca. Nie nejak extrémne a prehnano, ani nevytváram nátlaky na okolie, či je niekto veriaci alebo nie. Prakticky mi vždy bolo jedno, či niekto verí alebo nie, len sa musím priznať, že nemám rada hádky kvôli viere. Keď neveriaci útočia na veriacich, či niekto chodí do kostola, keď niekto spochybnuje vieru druhého a pod. alebo opačne.

Pamätám si v detstve sme mali perfektného farára, ale vtedy to aj nejak inak žilo medzi ľudmi a deťmi, neviem to presne opísať slovami. Nikto sa nikomu neposmieval, že chodí niekto do kostola. Všetky decká z ulice sme sa vždy v kostole stretli, lebo však mamy a babky nás tam nahnali. A nedajbože ste tam vyrušovali. Hneď Vás štuchala nejaká tetka a potom na Vás žalovala alebo si Vás farárko zavolal sedieť dopredu a to bol už riadny prúser, lebo nielenže Vás farárko dozoroval, aj Vaša mama očami šľahala biče. Napriek tomu si všetky deti po omši  farárko zavolal a dal nám nejaké knižky.

V puberte sa to už všetko začalo akosi lámať... Ešte dnes si pamätám, keď v čase môjho "rebelstva" som stála na "frajerku "v zadnej časti kostola, čo nového kňaza vytáčalo do nepríčetna, lebo však som bola pred birmovkou a viera sa počítala číslom lavice, kde ste sedeli. Dnes som jediná z mojich spolužiakov, ktorí pred birmovkou sedávali v prvých laviciach, čo chodí do kostola... A hádajte čo? Teraz si idem veľmi rada sadnúť dopredu kostola, ktorý je však dnes napodiv poloprázdny. Keď sa nám pohľad s kňazom stretne, premýšľam o tom, či aj jemu "ťuklo", že viera sa neurčuje poradím v lavici🙂 

Píšem dnes o tom preto, že prvýkrát ma po dlhej dobe zaujala kázeň. Väčšinou tam premýšľam o všetkom možnom, len nie o hovorenom slove. Dnes však vyslovil vetu, ktorú mi pár dní dozadu (nezávisle od témy kresťanstva a viery) napísala moja nová kamarátka, ktorú som spoznala tu na MK. Bola pred rokom vo veľmi podobnej situácií a hovorila, že svojej dcére verila a že musím veriť aj ja tej mojej rakete. A práve dnešnou myšlienkou omše bolo to, že viera lieči. Mysleli tým asi hlavne vieru v lepšie dni a budúcnosť. A mne to cvaklo. Chudátko moje furt tu moju raketu spochybňujem a neverím jej, čo všetko dokáže. Ako to vôbec môže dokázať, keď jej vlastná matka neverí. Kto iný jej bude veriť v živote? Ale už budem, sľubujem, že už nikdy nebudem spochybnovať svoje deti a budem im veriť...

Dnes sme mali krásny deň. Akýsi pokojný iba my štyria, po dlhom čase žiadne návštevy, hádky, problémy, žiadne úlohy len spoločný čas. Jediné s čím som moju raketu "otravovala" bol očný kontakt a reagovanie na meno, ale už mi veľmi pekne kukne do očí na počkanie a niekedy mi tam pichne rovno aj prst, len aby som vedela, že vie, čo chcem. Okrem toho som trochu zmenila  štruktúru poobednajšieho spánku. Malá vždy najlepšie a najdlhšie spí vo svojej postielke. Nikdy nechcela spávať pri nás, akosi sa tam nevedela upelešiť ani zaspať. Ja som si ju však začala prehadzovať k nám aj na úkor kratšieho spánku a to z dôvodu, aby sa jej malý mohol dotýkať. Aj keď jej sa to zrovna pri zaspávaní nepáči, chcela som upevniť vzťah medzi nimi, aby sa mu nebránila, aby ho viac vyhľadávala.  Jej prvé škreky a synov plač z jej odmietania som postupne uchlácholila, pomaly zobrala synovú ruku a začala som ju jemne objímať. Prvé razy sa mrvila, odsúvala jeho ruku, ale teraz už drží. Dnes sa aj po prvýkrát sama upelešila medzi nás a keď robila zle, stačilo ju prehodiť do postielky a už plakala, že chce byť pri nás. Nechala sa zrazu aj objímať aj bozkávať synom. Robím to síce takto iba pár dní, ale dnes ráno ho začala pri raňajkách objímať len tak sama od seba a aj mu dala pusu. Dotykov a objatia asi nikdy nie je dosť. VERÍM, že bude z nich perfektná dvojka. Dnes to bol celkovo veľmi čarovný deň ...

Toto je snáď jedine, čo nám funguje správne. Od samotného zaciatku pekne spávala a vobec pritom nepotrebovala masažné ceremónie ako moj syn  alebo synovec. Jedine, čo som nevedela u nej odhadnuť bolo to, ako ju uspat. Pestovanie, drnčanie, kolísanie narukach, nijak som to akosi nevedela pri nej... Asi som si mala uz vtedy ťukať po hlave, však kto by odmietal aj škrabanie po chrbátiku? Raz som sa uz naštvala a bachla ju do postieľky s jej obľúbenou plienkou a dudlikom a boom ona do 5 min zaspala. Uz vtedy chcela mat svoj klud a pohodičku.. 🤷‍♀️

Spánok bola aj moja životná podmienka, kedže som po veceroch pisala a cez den mala fungovat. A poobednajsi spanok dupľom! Sama som sa prehodila na rezim 4-5 hodin spánku v noci, cez den aspoň hodka-dve oddychu. Bez nehu som ako chodiaca matoha🙈 Chvalabozku spanok ma este aj teraz dobry a vie, ze hned po obede a večery sa ide do postele🙏

Preco o spánku pisem prave dnes? Lebo chcem velmi prespať toto strasne prestrasne obdobie. Nie, nikdy nebudem lutovat, ze mi rychlo vyrástla, ak bude rozumnejšia a bude sa s nou dat “normalne” fungovat. Pre mna a muza je toto teraz velmi náročné obdobie a chodime obaja ako bez duše.  Výlety, navstevy obchodu alebo stretnutia s priateľmi ci náhodnými ľudmi sú doslova “zatrest”... Vsetko konci krikom, kazdy dotyk, požiadavka o zmenu...  Myslim, ze toto vsetko nas vedie iba k jednemu cieľu, ktoremu sa asi nevyhneme😭😡 Aj ked nádej je stale v nas. Ja to doslova vo vnutri citim, ze nato vsetko je príliš sikovna, príliš učenlivá... proste tomu všetkému chcem verit. Vase príbehy so šťastným koncom su pre mna v tieto dni velmi motivujúce a povzbudivé a nesmiem sa nechat vtiahnuť do čierno čiernej budúcnosti.

Neda sa s malou v súčastnosti fungovat vonku ani nikde mimo domu, je jednoducho prestimulovana a nevie to v sebe ovládať. Zato pracu doma zvlada perfektne. Vcera aj dnes sme pracovali krasne za stolíkom skoro hodinu. Jedna úloha za druhou, drilovala som očný kontakt a reagovanie na meno, ktoré sa podla mna zase “znormalizovalo”. Aj interakcia pri stavaní veže a “sugani” auta nam pekne isla... Mi to vsetko pride ako taky kacaci tanec, jeden krôčik dopredu, dva krocky dozadu😏 Prosim porozumenie hybaj uz sem, a zober so sebou aj celu abecedu🙏

Veru je to naozaj tak, smiech je najlepší liečiteľ. Bez smiechu sa ani lístok na strome nepohne. Nič iné na moju raketu totiž nefunguje. Smiech je prvý a základný bod metódy OTA. A tak ako sme smiechom začali, musíme aj pokračovať v týchto dňoch. Asi najťažšie na tom všetkom je prekonať sa a nakopnúť sa do "zábavy" v takéto mrcha dni. 

Napríklad dnes ráno ani oči poriadne neotvorila a už ju plieskalo v postielke. "Ajajaj, zas super deň." Neva, ako správna matka som sa jej teda prihovorila. Amen tma, to som priam naštartovala samonasieraci modul a k plieskaniu sa pridal plač a krik v znení "nech jej dám pokoj"... Tak som si radšej pozbierala svoje "šveskty" a v kľude som si ustlala posteľ a snažila som sa nestratiť nervy do 5 minút. Premýšľala som ako začnem deň. Či s krikom alebo plačom... Vybrala som si smiech. Povedala som si, kašlem nato, aspoň si z toho budem srandu robiť. Keď sa "vyškriekala" tak, som sa jej znovu prihovorila, chvíľu počkala kým na mňa aspoň pozrie a začali sme "bojovať" s jedmi. 

 Odporúčaný počet rozosmiatí podľa metódy OTY je 20x-30x. Moja malá raketa mala  smolu, pretože ja som ju dnes rozosmiala asi 100x. Každý jeden plač, hnev som napodobňovala a čuduj sa svete, zmizli do 3,45 sekúnd. Z vlastnej skúsenosti, ak spätne porovnám ABA terapiu a OTA metóu, mne sa tá OTA metóda v tomto oveľa viac osvedčila. Pri ABE som len mlčala, neriešila, čakala a bola som zbytočne ohučaná dobrých 15 minút v pravidelných intervaloch. Takto sme sa nasmiali, zabavili, jedy prestali, ona dostala spätnú väzbu o svojich emóciach a nakoniec sme sa vždy poobímali a povedali si, že sa už nehneváme. Večer už sme to skúšali automaticky všetci. Pred našim večerným čítaním sa zvykneme všetci spoločne pomodliť, čo ju však "obťažuje", lebo ona už chce "čítať". Takže začala mať jedy, ale my všetci -ja, muž aj syn - bez vzájomnej dohody sme zrazu naraz spustili: "áááá" a buchali sme rukami do perín... Mali ste vidieť ten "wau" efekt. Sedela ako päť peňazí a pekne čakala, kým sa domodlíme. Vôbec neviem, či je to efektívne a či týmto spôsobom znížime počet tých jedov a vystúpení, ale je to pre nás v súčasnosti "najlepšia" cesta ako ich skrátiť.  Niekomu však môže padnúť lepšie metóda ABA v tomto, keď tie jedy ignorujete. Ja som to intenzívne skúšala 3 týždne a nevidela som efekt ani zlepšenie, priamo opak. Naučila som sa rozlišovať jedy a jedy, pri ktorých to "iba" skúša a ktoré musím ignorovať a počkať a potom ju objať. Pevne verím, že som zvolila správnu cestu.

Okrem toho sa nám však cez deň celkom darilo. Dnes som malú prichytila ako si znovu číta knižky. Reku jo, zas sa "hrabe" v knihách a robí bordel. Pôvodne označená typická autičrta - listovanie strán - sa zmenilo na čítanie a komentovanie v jej podaní. Počujem z izby akési zvuky a známe citoslovcia, tak nakuknem, čo zase stvára. A ona na posteli položenú knižku a "čítala"... "Ham" na obrázku, kde zvieratká papali, ruky hore na obrázku, kde zvyknem kričať "hurá, myška zachránená", vzliky na obrázku, kde myška plače... Podľa mňa, keby mala väčšiu slovnú zásobu, tak rovno hovorí celý príbeh. Opäť ma milo prekvapila takýmito malými drobnosťami. 

Veľmi ťažko sa mi o tom píše, ale mám pocit, že sa vraciam v čase.

S malou to ide v poslednom čase výrazne ťažšie. Očný kontakt, ktorý sme už mali na 1* sa zhoršil, reakcia na meno je tiež opäť selektívna a o správaní ani nehovorím. To je ešte horšie ako na začiatku "našej" práce. Cítim sa veľmi zle a zle sa mi o tom aj píše, pretože som si myslela, že už to pôjde len a len k lepšiemu a ani za svet to už nebude také ako na začiatku.... Ale žiaľ stalo☹ 

Dnes som chcela napísať veľmi depresívny článok, ale akosi ma už ani nebaví písať o tom, ako sa nám teraz nedarí. Ani opustiť sa už poriadne neviem. Slzy netečú potokom, už len tak stekajú skôr zo smútku a beznádeje trochu pod slnečnými okuliarmi, pretože čo mi vlastne zostáva? Reálne si predstavím situáciu, keby som sa na všetko vykašlala a nič nerobila. Akože ráno sa zobudím a bude všetko ok? Ja sa budem tváriť, že malá je super bežné normo dieťa a ja sa s ňou idylicky budem hrať jej obľúbené antinormo hry a rozprávať bez žiadneho očného kontaktu? Takto to asi nepôjde aj  keď sa na hlavu postavím. Takže mi neostáva nič iné, ale opäť si dať OTA metódu bod po bode a znovu získať to, čo sme už mali.

Dnes to nedal ani môj muž, ktorý bol doteraz úplne v pohodičke a celý čas tvrdil, že mala je ok. Náš výlet v ZOO sme ukončili po prvej hodine jej revov, ktoré boli pri každom zastavení, požiadavke, otázke, zákaze, usmernení t.j. asi pri všetkom, čo Vás napadne. Vyčerpaní, smutní a zahanbení sme sadali do auta a išli "radšej" domov. Tá úľava padla z nás oboch len čo sme otvorili dvere. Naše plánované výletíky na chvíľku rušíme, kým sa všetko trochu "neunormálni." Veľmi ma to mrzí, že sa nedá takto fungovať ako rodina kdekoľvek nás napadne. Hnevá ma, že to všetko je jeden veľký stres niekam ísť a že si to neužijeme ani so svojim synom a prichádzeme aj o pekné chvíle s ním. Toto odbodie je pre mňa aj moju rodinu veľkou skúškou a keď to neustojím ja, tak potom ani môj muž a už duplom nie malý s raketou. Tak hor sa na opäť na "štartovaciu" dráhu.

Ale aby som zakončila dnešný deň pozitívne. Jediný očný kontakt, ktorý som si dnes nemusela pýtať bolo pri raketinom expresnom dobehnutí, keď sa po.....a. Keďže sme bez plienky na skúšku cez deň, tieto jej "nehody" už veľmi "intenzívne" cíti v gaťkoch. Máte ju vtedy vidieť. Dobehne za mnou do kuchyne a gúli na mňa oči, fixovaný rentgenový pohľad na supermana a do toho nacvičené vzklyky "lútosti". Neviete či sa tešiť, že slávnostne princezná na mňa konečne kuká alebo sa hnevať, že sa zase nepodarilo odchytiť náklad... Čo už s tou mojou raketou...

Tak sa dnes citim. Po dlhej dobe znovu opuštáky a vsetko vidim v ciernociernej tme.Neskutocne pod psa, vycucana a je mi do placu aj z Vašich komentárov, ktoré su neskutocne podporné pre mna... Nikdy som nevedela prijímať pochvalu a uznanie za svoje úspechy. Moj otec doteraz nevie aku skolu som vyštudovala a ake známky som mala, o praci ani nehovorim... Akosi som sa vzdy hanbila byt uznaná, lebo po kazdom úspechu pride pád. Vzdy som si nato dávala pozor, aby som sa nikdy dlho z niečoho netešila...Bala som sa toho pádu zase nadol... Preto sa hanbim, ze mi píšete take pekne komentáre aká som dobra a ako sa malej venujem, ale tieto dni sa veru citim vseliak len nie dobra mama😞😬

Mala raketa ma posledné dni doziera, citim tam krok spať či krok zlým smerom a som z toho poriadne naštvaná. Mam len chuť poriadne s nou zatrepat a “vytriast” to z nej... Ale kur*a, ono to nejde!!! Nezlepšuje sa to, mam pocit, ze stojime alebo sa vraciame a ze v tomto odpornom hnusnom obdobi budeme vecne!! Toto teraz citim, to je jednoducho holý fakt, preto sa citim mizerno, ze z článkov vyznievam tak statočne a pritom mam takéto naprd dni, ktoré veru nedávam statočne a ani ako “dobra mama”. 

Dnes som mala sakra zlu naladu od rana, ked mala “rozdrapila” oci a už  škriekala, ked sa jej ktosi len chytil🤦‍♀️Takéto dni neznášam a neviem si ich “užiť”... Ale aj tak sme sa nenechali odradiť a zahájili sme zvieraciu sezónu po farmách a zoologických. To Vam bol rev pri každej ohrade. Odchod od oviec, kôz, sliepk, koňov, kráv, prasiat, kačíc ... vsetky druhy zvierat cca 10 tam a spat x 2 + sceny pri obede a olovrante+ 3xrevy na ihrisku + 2x scéna v aute...🙈ohucana som na cely tyzden z nej, ale kedže nemam žiadny iny program, zajtra je “to be continue”🤦‍♀️ Aby som aspoň nieco pozitívne nadhodila dnes, zacina opakovať VYPÝTANÉ slova: “mama”, “baba”,”lala”,  tata je “a-a” a myslim, ze funkcne používa slovo “ajoj”. Rečových vývoj tak 12-13 mesačného decka🤔 Raketa moja, ked ti nic nebude tak ta prisaham vacku tusim v puberte poriadne vytaham za usi😡☝️

Dlho som chcela pisat o inom svete auti deti... Vsetky moje znalosti siahajú po filmy a teraz najnovšie aj obrázky niektorých auti deti na fotkach niektorých mamičiek tu na mk. Ja sa priznám nikdy som žiadneho autistu nevidela, vobec neviem aky moze byt, co moze dokázať, ako rozpráva, ako sa hra. Vsetko mam len odpozorované z YouTube videii a knižiek. Asi by som pozerala na takéto deti s otvorenými ústami... hlavne keby som stretla nejakeho vfa alebo aspengera, na ktorých to vraj ani vidiet nie je... 

Neviem, co bude z mojej rakety, ci tam to pas je alebo nie je, ale ona nikdy nemala vlastný svet, skor si žila “po svojom”. Pred polrokom to s nou vyzeralo vseliako, na ludi sa ani nepozrela, nedajbože ked sa jej niekto chytil...Robila si, co chcela, tesila sa z toho iba ona, o nic nežiadala... Spomínam si na nasu minulorocnu dovolenku pri mori. Lietala tam hore a dole po plazi, rozbehla sa, skocila do vlny a zase to iste 100x, utiekla by mi aj na kraj sveta a mne s muzom, to este stale vtedy nepripadalo cudne. Ani na jednej fotke nepozerala do objektívu, nechcela sa drzat, objímať, len a len behať... Tuto dovolenku som považovala za najlepsiu vo svojom zivote. Teraz spomínam na ňu s gučou v krku...Bol toto jej svet? Už vtedy bol očný kontakt viac ako slaby a komunikácia ziadna a ja stale v pohodicke😬🤦‍♀️

Ach ani spomínať nato nechcem... Aj dnes ma zabolí, ked behá po ihrisku a na mň ani nepozrie, nezafixuje pohľad pri oslovení, pozera vyslovne len na predmety napr. Džús alebo chrumky... Stale som v štadiu pýtania si pohladu pri hojdani, šmýkaní, preliezani... Aj ked mi ho uz pekne da na povel: “...oči...” len mi v tom chyba taka detská “prirodzenosť”, ktorá ma teraz u normo deti tak straší... 

Dnes som mala aj zlý sen🙈z troch škôlok ju vyhodili a stale to iste: slaba pozornost, nevie sa hrat, neobsedi, nerozpráva, nezapája sa... a ja donekonečna vysvetľovala, ale ona sa uz hra doma, pekne sedi za stolom, uz vie povedat citoslovcia zvieratiek...🙈sibe mi z toho, hned som to muzovi hovorila, aby sa mi ten sen urcite nesplnil✊ Musím rakete viac verit, ide stale naozaj vpred aj ked sa nam očný kontakt a jedenie zhoršilo. Funkčná hra sa nam neuveriteľne zlepšuje. Cely den ju vidim pobehovať s kocarom a babikou, ked nie s babikou tak si “posúva” autíčka, kde posadí šoférka, chodi so zvieratkami po koberci, reálne komentuje obrázky v knižkách, na ihrisku obdivuje detom bábiky... Dnes ma dokonca požiadala aj o pomoc, keď sa jej kočár prevrátil, pozerala na mna a ukazovala “kocikovat”... Pride mi to ako keby si moja raketa odskočila na polroka do toho “svojho sveta”,kde sice nechala polroka, ale s božou pomocou to hadam dobehne a bude z nej poriadna raketa ...🙏

Keďže u nás fičali vkladačky, vyrobila som si ešte tieto dve. Tiež som sa inšpirovala takže ani toto nie je z mojej hlavy. Prvou z nich je krabica na vkladanie CD. Poviete si, čo CD? To už ozaj, čo pre tu moju raketu nevymyslím. Ale práve natom CD sa dobre cvičí úchop. Musí ho pekne chytiť celou rukou. Niežeby moja mala raketa mala zlé úchopy, to je asi jediné čo mala v 18 m v poriadku🙂 Ale čo je podstatné na tejto vkladačke sú rôzne smery vkladania, kedy musí aj hýbať rukou, aby to správne vložila. Niekedy si vyberala iba jednu, niekedy skúsila aj druhú, ale niekedy si krabicu aj celú otočila, aby si to prispôsobila a vložila to tak, ako sa jej zachcelo, takže niekedy som jej krabicu musela pevne držala, aby viacej hýbala rukou. Niekedy som aj celú krabicu zdvihla hore, do strany a všeliako nabok, tak aby som jej to sťažovala.

Keď som ju už chcela začať učiť farby, vyskúšala som všeliaké cesty a jednou z nich bola aj táto ďalšia vkladačka. Využila som pokerové žetóny, ktoré sú rôznej farby. Vyrezala som otvory a obkreslila farbou žetónu. Teraz už to raketa dáva správne, ale prvé razy to báchala všeliako. Niekedy dokocna aj "naschvál", lebo som vždy vydala zvuk: "eeee", tak potom sa chichotala, keď to pchala do nesprávneho otvoru.

Tieto dlhé letné dni sú akési ubehané a vraciame sa domov k večery až okolo siedmej, takže učenie je z rýchlika popri kreslení. Ja už som trošku zmagorená, lebo už ani neviem, čo ju mám poriadne učiť, potrebujem sa inšpirovať, čo sa vlastne má učiť dvojročné dzeco...Mám trochu pocit, že sa nám zase zrohršil očný kontakt, tak ho opäť pýtam pri všetkom, chudaťko malé už mi kuká do očí, ťuká si po nich, len aby som zreteľne videla jej oči... Celkovo som sa rozhodla vracať k úvodným cvičenia, pri ktorých sme cvičili očný kontakt, takže zase späť krúžky a obrúče pred oči... Čo na mňa však dnes vybavila je, že si prvýkrát sadla sama od seba na šerblík. Už keď som si myslela, že motyka ani nevystrelí, pri sprchovaní som počula ako sa motká v kúpelni a zrazu si kdesi sadla. Otvorím sprchový a ona tam sedí ako kráľovná. Síce gate na sebe, ale išla tam cielene. Raketa moja, hádam sa plienok čoskoro zbavíme...

Keď už dochádzali peniaze, tak som bola "nútená" vyrábať si pomôcky sama.

Inšpirácu mi vnukli pracovníčky z CVI, ktoré vždy prišli s nejakou hračkou či už kúpenou alebo vlastnoručne vyrobenou. Jednou z nich bola aj táto konzerva s dvomi otvormi na väčšie a menšie gombíky. 

Poviem Vám, to Vám je hračka. Prvé dni išla stále dokola. Kde nič tu nič a ju to zabavilo na dobrú pol hodinu. Aj môj malý štvoročný "cap" sa s ňou pekne vyhral. Veľmi pekne sme sa natom učili aj interakciu: raz ty-raz ja, ale aj komentovanie. Popisovala som farby gombíkov, ktoré práve vkladala. Celková investícia: 25 gombíkov + 1 dóza, čas hrania 20 min a vyššie...🙂 Takže za mňa the best play🙂 Teraz si navyše natom cibrí aj "pinzetový" uchyt, lebo najradšej vklada iba najmenšie gombíky... Syn, mamonár, zase tie najväčšie... 

Druhou ručne vyrobenu vkladačkou bola vkladačka na zajacov a motýlikov. Tých som ju učila triediť ako prvých najskôr do dvoch misiek, ale to nám akosi stále nešlo. Veľmi jej boli nesympatickí, posledné razy ich už iba trieskala, keď ich videla. Tak som to vyskúšala v podobnom duchu ako s tými gombíkmi. To sa jej viacej páčilo a mne tiež, lebo som nemusela pobehovať s dvomi miskami a stačilo "vytiahnuť" krabičku. 

Myslím si, že keď som jej "prerobila" toto zadanie na vkladačku, pochopila princíp triedenia.... Odvtedy triedi všetko správne.

Tak ako som sa včera do svojej rakety znovu zamilovala, dnes som bola zase späť nohami na zem. Urobila mi takú scénu, že som prvýkrát za ňu dostala "vynadané". Mne to bolo prakticky už jedno, už som prešla pri nej asi všetkymi štádiami hanby na verejnosti, čakala som, že to niekto začne riešiť v blízkej budúcnosti a "zvozí" ma za výchovu. Ja som pri jej scénach už pomerne dobre obrnená, ticho čakám, pokojná som ako miestnych polopotok, ale už som trošku dúfala, že sa tie jedy zlepšujú, ignorujem ich ako sa dá, pri stole nedovolím robiť cirkus, odvediem do izby, poviem nech sa tu pohnevá a potom príde. Ja už som jak mohamed ali, kludná, fakt ma nič už narozhodí, nekomentujem, ticho som, čakám ako čakanka, lebo vidím, že sa tak rýchlejšie aj ona ukludní. Ale ono sa to doma ozaj všetko zdá "už" perfektné, ale asi to treba "doladiť" aj na verejnosti... Tak pome nato, ďalšia úloha do zoznamu...

Poznáte ten pocit, keď sa do toho istého znovu a znovu zamilujete?

Hovorím o pocite uvoľnenia, keď prídete domov a zrazu všetok stres z Vás spadne a Vy ste zase radi, že ste prišli domov, priam cítite tú úľavu ako Vám padá z ramien.... Alebo hovorím o pohľade na muža, keď ho vidíte v nejakej peknej košeli s vyhrnutými rukávmi.  Ja som sa dnes zamilovala znovu do svojej rakety! Bolo to také nečakané, taká sekudna a ja som z nej nevedela oči spustiť....Niežeby som ju neľúbila, len sa akosi tá "láska na prvý pohľad" objavila znovu.

Celkovo som tieto okamihy začala viac vnímať práve počas manželstva. S mužom to ťaháme od mojich  15 rokov, takže všetka prvotná eufória je už dávno preč a nám neostáva nič iné len natom "stále" makať... Nie, nie je to dokonalé manželstvo ani ukážkove a v pravideľných intervaloch ho chcem zaškrtiť, alebo lepšie ostrihať, trochu vyformovať v bruchu, ale potom príde zrazu taký nejaký čudný okamih, kedy na neho pozriem v nečakanej chvíli už napr. v tej spomínanej košeli s vyhrnutými rukávmi (ktorú mimochodom zbožňujem na hociakom chlapovi) a ja som zase tá "oťapená" 15-ska....

Dnes sa mi to stalo s mojou raketou. Bol to taký obyčajný uponáhlaný deň. Čím sa dni predlžujú, tým mám menej času s ňou byť zavretá v izbe a cielene pracovať. Učenie sme posunuli iba na večer, kedy zároveň "učím" syna a  malej dávam nejaké drobné úlohy... Dnes zvládla veľmi pekné nové asociácie, triedenie už robí s prstom v nose, farby mi ukazuje napočkanie na všetky spôsoby... Všetko cakom-pak vybavené za 20 - 30 minút a potom obidvaja vyletia z izby ako rakety a utekajú do obyvačky a tam si spravíme "minidiskotéku" .. Mužov 700 € škaredý subvufer, ktorý sa mi strašne nepáči, je konečne využiteľný po 4 rokoch. Katty Perry na plné pecky a oni dvaja skákajúci na gauči... A vtedy prišiel ten okamžik a ja som sa znovu do tej mojej rakety zaľúbila. Ako si tak skačkala ako koník, ja som zrazu zastala a nevedela som ju prestať pozorovať. Skačkala si tam, odhŕňala vlasy z oci a ja som si vtedy pomyslela, aká je šťastná s nami, ako prirodzene sa tu cíti ona doma - v domove, ktorý som jej vytvorila ja s mužom... - pre mňa neuveriteľné, že sme to dokázali, také zvláštne, akú má ten rodič silu a ako môže to dieťa ovplyvniť....

Prepáčte za dnešný "needukačný" článok, jednoducho som to potrebovala niekomu opísať, aby ste sa ani Vy nezabudli znovu a znovu zaľúbiť do svojich mužov a detí, ostatných členov či psov... Mne tie okamihy akosi zlepšujú dni, lebo sa zjavia tak nečakane...

Včera sa mi muž priznal s jednou myšlienkou, čo ho ráno napadla. Každý rok máme pravidlenú opekačku u jednych známych a sú to prevažne mužovi kamaráti a ich rodiny, všetky generácie, mladí, starší, deti.... A jeho vraj prvýkrát napadlo, že sa tam bude hanbiť za našu raketu. Hneď nato si vraj dal facku, že čo ho to vôbec napadlo, ale ja viem presne ako to myslel.

Prednedávnom som písala prácu o rodinách s dieťaťom s postihnutím a poviem Vám, rodiny a hlavne rodičia pociťujú záťaž vo všetkých oblastiach života, psychickú či fyzickú, ale hlavne dlhodobú. Každý rodič si prechádza fázami: zistenia, odmietania, hnevu, prijatia...

Nie každý rodič to "ustojí" a vedie to aj k rozvodom. My ešte nevieme načom sme a či z toho nakoniec niečo bude alebo nebude, radšej nato ani nemyslíme, jednoducho veríme a pracujeme na našej malej rakete.Tak ako som písala už dávnejšie, možno aj tento rok bude pre nás príprava a prijatie toho, čo môže byť neskôr vyslovené... 

Tak či tak, môj muž si spomenul nato, ako sa ho raz mama v detstve nezastala a jeho to veľmi zamrzelo, že ani jeho mama mu vtedy neverila... Spomenul si presne na túto spomienku a povedal jednu múdru vetu: "Keď sa nezastaneme rakety my, tak nikto".

Ani moji rodičia neboli dvakrát na mňa pyšní v detstve. V škole večne problémová, neposedná, vypichovali na mne stále len to zlé, pritom som mala podľa mňa kopu dobrých  vlastností, ktoré keby lepšie naštartovali bola by som ešte niekde ďalej alebo by som sa aspoň nehanbila za svoje úspechy. Nič nevyčítam našim, vychovali ma dobre, tak ako sa vtedy žilo a venovalo ďeťom a tak ako vedeli. Len ma tiež napadá jedna spomienka, ktorá sa týka promočných osláv. Keď si spomeniem na oslavy titulov mojich spolužiakov, u rodičov boli doslova "kingovia", ja som išla rovno z promócie do sadu oberať marhule. Nikomu nezáležalo natom, že som patrila medzi najlepších, proste sa pogratulovalo a hotovo. Nikto to v živote viac neriešil. Keby som neprešla ročník, opakovala ho, tak si viem  živo predstaviť tie reči a aký čas a pozornosť by sa tomu venovala.

Ja sama sa nechcem zameriavať len nato, čo moja raketa nedokáže a v čom je zlá. Nechcem, aby sa v živote mojej rakety riešili a zdôraňovali len tie "zlé" črty a už teraz viem, že sa budem v škole a v škôlke za ňu biť ako levica. 

Pri mojom synovi si nejak extra nepamätám, žeby som ho špeciálne učila príkazy ako dones knižku, polož na stôl, daj do koša... On to nejak sám z komunikácie a bežného života jednoducho pochopil. Čo nepochopil bola navigácia.... Božinku, keď som od neho niečo chcela položené na stolíku vedľa šálky, tak hladal tri hodiny, točil sa okolo seba a človek by umrel, kým by mu to on podal... Slepý je aj teraz pri hľadaní pyžama alebo papučiek, ale to je asi chlapskou povahou, môžu to mať rovno pod nosom, aj tak sa Vás budú vypytovať, kde to majú...Pri mojej malej, som si ale uvedomila, že to akosi ani nemala odkiaľ vedieť. Povedala som vôbec niekedy slovo koš? Alebo videla vôbec, čo znamená "do koša"? Tento týždeň som si však uvedomila, že mojej malej rakete to stačí asi iba ukázať... 

Skúsila som to teda na jednoduchom príkaze: "Odnes plienku do koša" alebo skrátenú verziu "Do koša" a dala som jej plienku do rúk....Nie, na prvýkrát to nepochopila, to by som padla na zadok. Išla som teda k tomu košu s ňou a spoločne sme plienku odhodili. Poobede som to skúsila znovu a teraz už utekala do koša o 106.

Dnes ma to napadlo s magnetkou, s ktorou pobehovala po dome. Povedala som jej, nech ju ide dať na chladničku. Jasné, že zas nepochopila, čo som to od nej chcela. Síce išla kdesi s ňou, len nie k chladničke. Tak som ju zase osobne priviedla k chladničke a pripla magnetku na ňu. Budem tú moju raketu jednoducho učiť asi všetko cez zážitok, keďže má tu svoju čudnú "zážitkovú" pamäť. 

Tieto dni to ide mojej rakete. Dnes sme boli za špeciálnou pedagogičkou a áno mala aj jedy, ale presvedčila som pedagogičku nech to skúsime ABA štýlom t.j. nech si škrieka koľko chce, budeme to tolerovať a trvať natom, že to dorobí aj napriek jedom. Anie pripevnená na stoličke, ale na koberi formou hry. Išlo to!! A  aj keď boli jedy, všetko sa to pomaličky slimačími krokmi zlepšuje. Dostali sme veľkú pochvalu, že porozumenie a výber predmetov cez vizuálnu stránku má zmáknutú na 1*. Treba však stále makať na očnom kontakte, pozornosti a správaní. Ja viem, čo čakáte od dvojročného decka, akú pozornsoť. Ale práve tá pozornosť je u nej veľmi oslabená. Minule sme s logopedičkou merali jej funkčnú hru a trvala presne 30 sekúnd. Mne to prišlo ako z filmu 50x a stále po prvé, kde tam predstavovali 10-sekundového pána... Za 30 sekúnd tá moja raketa stratí záujem a ide ďalej, doslova ju trhá a to jej výrazne zasahuje do správania a hry. Takže, let´s go, ideme si pre teba trpezlivosť...

Toto je moje šťastie. Vždy som si priala mať deti, ktoré knihy milujú. Niežeby som ich sama v detstve vyhľadávala, skôr som si ich prezerala a vyberala podľa obalu, ale milovala som sa hrať v knižnici. Každý štvrtok sme z družiny chodili do knižnice a mohli sme si tam  vybrať nejaké knižky na požičanie. Presne si pamätám to tlmené ticho tej knižnice napriek tomu, že tam bol hluk. Pán Boh mi dal deti, ktoré milujú knižky. Alebo ich začali milovať... S malým sme čítavali knižky už od jeho troch - štyroch mesiacov. Ja viem neuveriteľné teraz spätne, keď to hovorím, ale zrovna pred pár dňami som si pozerala, že presne na šibačku, keď mal štyri mesiace som mu čítala "Môj macík". 

Moju malú raketu to chytilo trošku neskôr, ale samozrejme je to hneď "auti" znak, lebo však žiadna funkčná hra, ale "nadmerné listovanie"... Teraz však vidím, že už to nie je "len" nadmerné listovanie, ale je to reálne prezeranie knižiek.

Tak som sa cez knižky začala k nej dostávať. Pamätám si to presne. Sedela som pri skrini a komentovala som, čo číta. Prvé dni boli márne, keď som sa pokúšala čítať s ňou. Vždy keď som sa ju snažila chytiť alebo som ju volala tak neprišla. AŽ RAZ mi to dovolila a začali sme "čítať" knižky spoločne...

Začala som týmito troma knižkami. Boli úplne top aj u môjho syna. Sú veľmi jednoduché a na každej strane len jeden veľký obrázok. 

Potrebovala som viac takýchto jednoduchých knižiek, tak som prelustrovala bazar a nakúpila veľmi jednoduché knižky... Najmä kniha "Čo to je" - farby, tá sa stala najobľúbenejšia mojej malej. 

Stačilo jej iba vymenovávať obrázky v knižke: "Šálka, Jahoda, Kabelka, Ceruzka..." Neviem prečo, úplne to doslova "nasávala", takéto suché vymenovanie. Môj malý ten miloval opisy a príbehy, ale pomaly sa snažím aj malú preorientovať na knižky s jednoduchým príbehom. 

To je posledný bod z 10 základných krokov intervenčnéj metódy OTA. Nemusí sa aplikovať ako posledný, môže sa súbežne s niektorým iným krokom robiť. My sme z OTA metódy zvládli smiech, smiech s očným kontaktom, smiech po zavolaní mena, ukazovanie, ukazovanie so zdielaním pozornosti. Okrem toho stále pomenovávam, čo vidí a snažím sa ísť metódou "áno" pri zákazoch. Teraz som začala malú zapájať do skupiny. V našom prípade do rodiny.

Najskôr iby môjho syna, keďže bol so mnou najčastejšie doma. Tak, keď sa malá napr. vycikala, zakričala som "Jééj Šimonko, pozri ako sa pekne vycikala" a hneď sme všetci začali tlieskať. Takto si osvojila aj to, že je tu vôbec jej brat a už dokáže na neho ukázať aj prstom, keď sa na neho pýtam. Posledný týždeň som začala zapájať aj muža, hlavne vždy večer, keď sa ešte "učíme" a ja ju trochu skúšam, poviem: "Jééj pozri tato, ako krásne vie ukázať na obrázok." Fúú mali by ste vidieť, aké oči na neho hádže, keď sa jej spýtam na ďalší obrázok a ona ukáže správny. Funguje to aj pri hre, keď spolu chytáme rybky a jej sa podarí nejakú chytiť, tak čaká kým ju tatino pochváli. 

Myslím, že tento krok máme pomaly zvládnutý, aj keď ešte by som chcela, aby viac zdielala so synom, tomu zatiaľ napchá iba zemiak do huby pri večeri, ale zato mu dá  tú najsladšiu pusinku pred spaním. Hodia sa spolu do perín, keď sa objímajú ako praví milenci. Vtedy mi puká srdce od šťastia....

Čo však z OTA metódy nemám zvládnuté, sú tri body: 

- emócie, 

- tempo činností a 

To Vám bol zas deň. Malej zase šiši-riši, za všetko revy a jedy, už ani neviem za čo všetko, ale mám pocit, že sa to časom nie že zlepšuje ale ZHORŠUJE. Zas sme späť v období, keď sa jej pomaly nemôžem ani prihovoriť, lebo sa hneď začne v postielke plieskať. Idem ju dať cikať porád hneď luk dozadu, robím vlasy -  škrieka, volám ju jesť - škrieka, niekto sa jej prihovorí - škrieka... Už ma dokonca začala aj cápať...☹ Za toto sa však musím "poďakovať" svojmu synovi, ktorý ju vždy pri hnevoch vycapcuje, takže to má obkukané teda aspoň pevne dúfam, že "odtiaľ vietor fúka" ....

Vždy si idem s chuťou s nimi poobede pospať, ale potom sa zobudím a zase malej šiši-riši, tak ma to celé akosi prestáva baviť. Neviem, či tá ignorácia raz začne fungovať, lebo ja už ani nemám na ňu chuť reagovať, či už ju napodobnovať podľa OTA alebo ignorovať podľa odporúčaní. Už len chodím ako vyplutá žuvačka a kukám do čoho by som štuchla, len nech ju nerzúbem ako hada...

Celý deň som rozmýšlala, že je celá povaha môjho syna. On bol neskutočný jedoš a aj je doteraz. Tiež sa mu do troch rokov po poobednajšom spánku nemohol nikto ani prihovoriť, svokra na neho celé tri roky ani len kuknúť nemohla, u doktorov pravidelný rev, na trojročnej prehliadke doktora pomaly do p*ce poslal... to Vám bol tiež luxus vzdor. No a teraz mám dejavu s malou + žiadne slová. Stále sa pýtam, či je to len taká jedovatá povaha alebo predsa len tam čosi bude aj iné.  Malý bol so mnou aspoň empatický, keď ma rozplakal, začal plakať ešte viac ako mu to bolo ľúto. Tejto mojej rakete sú nejaké moje revy prudko v péčku... Pri synovi veľmi ale veľmi pomohla škôlka. Začal byť poslušnejší, nechá sa postrážiť aj niekym iným ako mnou, proste mu ten život pri iných deťoch a pod iným dohľadom pomohol. Pomôže to aj mojej rakete? Bože ja nato čakám ako na soľ, ale dať tam takéto deco, do hodiny ho mám späť... 

Dnes to teda potiahol muž s deckami. Musím povedať, že mu išla karta. Videl na mne, že sa mi chcel len revať, tak sa ponúkol, že si ju zoberie a ja si môžem v klude oddýchnúť pri skladaní prádla. Zlatý mužík, myslí na môj oddych. Išla som však niečo ešte vybaviť a furt som bola akási namosúrená a tak ma vcuclo do obchodu. Oplieskala som prachy, kúpila kabelku, okuliare a dvoje plavky ,ako keby som mala ísť zajtra na Maledivy, ale spokojná som sa vrátila domov. Doma som zrazu našla tancujúcu princeznú a nie uškriekanú opicu. Zrazu som ju videla zase veselú občas jedovitú, ale stále moju malú raketu. Pridala som sa do tancu, všetci sme skákali a jašili. Malý zobral lopatu a tváril sa, že spieva do mikrofónu, popritom hral na vlečke z kombajnu. Malá skákala a hopsala vedľa neho a keď som "fingovala" hru na gitare na tenisovej rakete, tak mi ju zobrala a začala hrať ona. 

Niekedy to asi fakt mamy potrebujú. Vypadnúť z tej vlčej diery, oddychnúť si od detí a zas ich vidieť "v lepšom" svetle. Večer som si od samej radosti upratala všetky úlohy pre raketu, vymyslela pár nových a už sa teším, že zajtra sa do toho boja znovu pustíme. 

Poviem Vám ešte jednu mega super správu. Moja malá raketa ma už viackrát oslovila "MA-MA". Už včera z kúpelne, keď sa kúpala s mužom, kričala "ma-ma". Dnes večer z postielky vykrikovala "ma-ma"...  Neviem teda, či to oficiálne pokladať za prvé slovo, ale pevne verím, že som neni už zdegešovaná ani ja ani muž a počuli sme to zreteľne obaja, takže za mňa to teda hádam to prvé slovo je🙂  A dúfam, že bude aj zajtra aj pozajtra. A dúfam, že tie jedy už fakt niekedy v živote prestanú☹

Dnes ma moja raketa dva roky. Presne pred dvomi rokmi som si odfúkla po porode s myšlienkou “už nikdy nemusím rodiť”. Nemecká klasika: mama+tato+syn+dcéra splnená - check, ide sa ďalej. Síce ešte ma párkrát napadla myšlienka na tretie dieťa, ale vďaka rakete mám teraz na istý čas túto tému uzavretú. Včera som sa dokonca strhla zo sna s plačom, že som zase tehotná, takže nie už asi fakt nechcem teraz dieťa🙂 Myslela som, že to “najhoršie” už mám za sebou. Že už to bude len a len easy, že všetko bude už len svet gombička. Áno, všade som čítala stačí “vydržat” dva roky potom ocením menší vekový rozdiel. Ach jo, aká som bola naivná. Ani som len netušila, čo si to na mňa ten Pán Božko pripravil a ako ma bude eštelen skúšať. Najmä moju trpezlivosť, časový zmysel pre poriadok a moju hnusnú pedantnosť. 

S moju malú raketu som začala cielene pracovať 22.11.2018. Bola to naša prvá návšteva u špeciálnej pedagogičky a ja som vtedy pochopila, že moja skúška "ohňa" sa práve začala. Je tomu cca 4,5 mesiaca, čo s ňou pracujem a keďže má dnes moja mala bambula dva roky, chcem ju tu pochváliť, čo za tento čas dokázala.

1. Z tichého sveta sme sa presunuli do sveta blabotu.

Objavujú sa prvé citoslovcia, ktoré používa cielene na zvieratká, ktoré vidí alebo počuje a dokonca sa začal vyskytovať aj náznak opakujúceho džavotu: ma-ma, ba-ba (väčšinou na vyžiadanie). Pre mňa obrovský posun, lebo z nemého dieťaťa je zrazu polobrbliace a svitá nádej, že raz bude hovoriť.

2. Nastúpilo ukazovanie a neverbálna komunikácia

Dovtedy divné dieťa, čo nič nevedelo ukázať, teraz vie ukázať, čo chce, vie poprosiť o pomoc, pýta si pomenovanie obrázkov v knižke, prstom ťuká na obrázok svojho obľúbeného yogurtu, vie pokrútiť hlavou na otázku nie... Pre mňa tiež veľký posun, najmä to ukazovanie prstom v knižke, lebo vďaka tomu, sa to na ňu nabaluje zo všetkých strán a vidím, že pasívnu slovnú zásobu má už celkom bohatú.

Táto hra je pre mňa zatiaľ topka na rozvíjanie. Neskôr som ju videla aj u logopedičky aj u iných mamičiek, ktoré majú AUTI detičky, takže to možno nebude pre Vás žiadna novinka. Mne ju poradila tiež jedna mamička tu na MK, tak som si ju objednala.

Mne sa na nej páči, že sú v nej rôzne predmety od výmyslu sveta. Topánka, krhla, gitara, kvetina, bábika... Z každého rožku trošku. Jednotlivé veci nielen priraďujete podľa obrázku alebo aj podľa obrysu (zo zadnej strany). Okrem toho na tejto hre môžete perfektne rozvíjať aj imitáciu. Napr. ja zahrám na gitaru, tak aj ona, ovoniam kvetinku, tak aj ona, ukážem, že hviezda je na nebi, tak aj ona... Túto hru využívam dokonca aj s normo synom a mužom, vtedy si zahráme "originál" verziu a losujeme veci z "pytlíka" a hádame, čo to tak môže byť. Za mňa fakt topka hra a určite od tejto firmy nejaké ešte poobednávam.

Dnes to bol super krásny rodinný deň. Moja raketa  bola dnes ukážková, zapájala sa do všetkého, ešte si aj tu svoju hru polepšila. Tak napr. dnes: 

- si krásne kočíkovala bábätko, ktoré síce potom neskôr zabudla uprostred chodníka, matka roka ako ja🙂)

- nakladala zvieratká do "TAXI" autíčka a áno poštukala si 3/4 hry tie tlačidlá, ktoré vydávajú tie otrasne zvuky a pazvuky, z ktorých mi už trhá bubienky. 

Aj sa celkom zapájala do spoločných prác, napr. nakladala s nami kameň s lopatkou... Júúúj parádne to bolo dnes s ňou. 

Potom, keď som zistila, čo moju raketu baví, som toho naplno využila a začala objednávať všetky možné vkladacky. Trénovala som na tom slovnú zásobu, očný kontakt, pozornosť aj jemnú motoriku (keďže to musela správne uchopiť a napchať do tvaru). Mám ich už do zásoby hojne a ak by niekto chcel, rada vymením za iné🙂 

Začali sme s predkreslenými, teda vložíš tam, kde je obrázok nakreslený.Mojej malej rakete sa najviac páčili zvieratkové. Leva sa naučila napodobniť práve na týchto zvieratkách. Vždy som som jej ho podala a "zavrčala" a povedala toto je lev. Neskôr sme prešli aj na tvary bez prekreslenia, čiže iba podľa obrysov, tiež to celkom pekne dávala. Niektoré nas este cakaju, ako napr. Abeceda, ale s tym fakt neponahlam. Tieto úlohy som ja využívala ako "ľahké" a dávala som jej ich za odmenu alebo medzi novými "ťažšími" úlohami. Zháňala som ich kade tade, najviac cez bazoš alebo aj na bazare tu na MK, pretože som odmietala dať za nové 10 €. Niekedy využijem aj aliexpres, ale tam to vsetko trva a mna z dlhého čakania ide slak trafiť. Niekedy su akcie aj v lidl alebo iných supermarketoch na takéto aktivity. Ja uz idem znuchavat zase nejake, ale uz skor nieco o level vyssie. 

Dnes ma moja raketa velmi potešila, lebo prvykrat, co chodime na terapie hrou, si sama sadla a sama s lektorkou aj spolupracovala. Uplne krasne bez mojej pomoci.  Prvykrat som pozerala, ze pracuje s niekym inym ako so mnou, nemusela som ju drzat ani podplácať, proste si sadla, kde mala a uz cakala kedy “teta” zacne. Parádna bola, ani tie jedy jej netrvali dnes nejak extra dlho, 20-30 sekund a zase sme pokračovali dalej🙏 Ale co ma soklo, bolo jej prekvapujúce zrkadlenie v nebezpečnej situácii. Vecer ked som chystala veceru, popritom upratovala dom, plnila pracku, čistila aquarko, tak ona si len tak lebadabo prisunula stolicku k sporáku, zobrala si svoju detsku obracaku a isla “pretacat” hranolky na rozhorčenom oleji. V sekunde by sa mi krvi nedorezali🤦‍♀️Potom, ked som prekonala infarkt som si vsimla, ze ona vlastne isla iba urobit to co ja: pretočiť hranolky s naberačkou. Moje zlate kura som vystrašila a rozplakala, pretoze  som sa zlakla a skrikla a okrikla a rozčuľovala vsetko mozne, pretoze ma v danej chvíli nenapadlo reagovať inak. Uz som ani nedufala, ze bude mat dnes nejaku “funkčnú”hru, ale ze si ona vyberie zrovna žeravý olej🙈 Paneboze ochraňuj toto moje deco, lebo ked to neustriehem, asi by som si vlasy vysklbala...

Keď už som nič doma nenašla, ani u našich, ani u segry, nezostávalo mi nič iné iba začať objednávať. Toto bola prvá "aktivita", čo som pre moju raketu objednala. 

Táto hračka mala konečne "montesory" nádych, tak som sa tešila, akú edukačnú hračku som objavila. Podľa mňa bola však na ňu v tom čase (19m) zložitá. Už predtým som písala, že treba začať s jednoduchými úlohami a hrami s navliekačkami o pár obrúčkoch a pod. No ale, keď už prišla táto hra, tak som ju aj tak začala využívať. Ja som bola práveže, veľmi rada lebo moju malú raketu veľmi bavilo navliekať obrúčky a keďže ich bolo veľa, pri tejto aktivite aj vydržala a trvala dlhšie ako 30 sekúnd. Najskôr som jej iba "nasucho" podávala jednotlivé obrúčky a ukázala som tyč, na ktorú ju má navliecť. Najskôr žlté, potom oranžové, potom zelené, modré... Čísla som zatiaľ až tak nevyužila, ale aj nato príde.  Teraz jej to už trošku "znáročňujem", na každej tyčke nechám iba jeden obrúčik a podám jej pár obrúčkov a musí nájsť správnu tyčku. K tomuto sme sa dostali asi tak po 2-3 mesiacoch. Teraz  posledné týždne celkovo "drilujeme" farby a toto je jedna z aktivít, na ktorých sa to celkom šikovne naučila. Samozrejme okrem toho, už triedime aj štuplíky, priraďujeme guličky podľa farby obrázku a pod.... To pofotím nabudúce.  Za mňa je toto jedna z najlepších aktivít, ktore sa malej páčia.

Víkend bol akýsi ubehaný. Všetci v okolí sa mi zdajú strašní egoisti teda najmä členovia mojej rodiny. Každý len svoje potreby vidí a ja sa snažím na každú stranu dobehnúť a "uspokojiť ich" pre pokoj v rodine aj na úkor toho svojho (moja vina, ja viem). Vycucaná som ako po návšteve Edwarda Cullena. Ale celkovo neviem, či sadá na mňa depka jarná alebo idú "moje" dni, všetci mi vadia, raketa sa plieska kade tade alebo uteká široko-ďaleko, kde sa pozriem super krásne poslušné komunikatívne deti, roboty mám na dvore i v domácnosti, výsledky s raketou idú slimačími krokmi, navyše zjem všetko, čo nezje mňa, potom výčitky aká budem tučná v plavkách, potom predsavzatia, že zajtra si dám len polievku... No potrebujem sa asi 100 rokov prespať, nech som ok. Možno bude moja raketa o 100 rokov už aj hovoriť, aby som si toto obdobie, ktoré mohlo byť krásne, ale je také náročné, viac užila. Ale keďže chcem byť optimistická, po týždni, čo som ju stále otravovala so šerblíkom, každých 30, pričom každých 15 minút som našla ocikané všetko možné, tak za ten týždeň sa naučila "zadržiavať" moč a už sme celé doobedie i väčšiu časť poobedia bez plenky. Teším sa tomu, lebo toto je znak toho, že dieťa je pripravené na odplienkovanie... Uvidíme, či sa nám to podarí cez leto doladiť. 

Cítim sa ako hodená do vody, v čase keď som nevedela plavat. V mojom pripade to bolo velmi neskoro, ked som sa to naucila. Bola som prvácka na výške a plávanie som si dala navyse predmet, lebo som sa to chcela uz konecne naucit. Hanba isla bokom, a ked sa lektorka spýtala, kto to tu nevie plavat, z pomedzi vsetkych statnych “profesionalnych”plavcov, ktori si prisli zlepšiť svoje štýly plávania,  som ja  jediná vystrcila svoju ruku. Dostala som dosku a cvičila na suchu žabu. Trochu komické, hlavne ked mi učiteľka pomáhala s nohami, ale napodiv sa mi nikto nesmial a nezosmiesnoval.  Prave naopak na tretiu alebo štvrtú hodinu som dokázala preplávať bazen a vsetci ma povzbudzovali a tešili sa so mnou. Bolo to jedno z mojich malych vytazstiev.

Ale pri svojej dcére, sa este stale učím. Prvy štýl nevyšiel, skusime iny. Stale je to pokus omyl a ja sa citim, ze ma kazdy odborník sice posúva vpred, ale kazdy akosi inak. Snažím sa vyhovieť vsetkym, pocuvat vsetkych, nech tu moju raketu posuniem správnou cestou, ale sama vidim, ze robim chyby a sama vidim, ze nieco z jednej rady je fajn, ine zas nie...

Prednedávnom som tu pisala o tom, ako som začínala . Ako som tomu našemu učeniu dávala silou mocou štruktúru tak ako mi radila spec. pedagogicka. Pripútaná a na pracuj. Dnes mi zas intuícia hovori nieco ine. Dnes vidim, ze urobíme dvojnásobok úloh a cvičení len tak krasne na koberci, lebo ju to baví. Žiadne jedy nic. Aj ked skúsi odist, staci kamarátsky povedat: Pod, dokončíme, bude pokoj. Ono to totiž začalo na moju raketu fungovat aj po dobrotky. Netvrdím, ze to bolo zle v jedálenskej stoličke, pre tie nase začiatky. Vtedy mi to pomohli, v obdobi, ked som ju nevedela ničím zaujať a udržať. Dnes uz princíp pozna uz ju to nebavi na jedálenskej stoličke,  takze jedalensku stolicku spalim a zvyšky hodim susedovi cez plot😊 teraz to v nej budí uz skor agresiu a tomu sa chcem vazne, ze vyhnúť. (Este to by mi chýbalo 🙈🙄). Od koberca prejdeme plynule za detsky stôl, verim, ze bez problemov, lebo staci na stôl pekne rozložiť úlohu a sama si tam pride sadnut. Vyskúšam cez vikend, dam Vam vediet.☝️

Dnes som sa odhodlala k ďalšiemu dôležitému rozhodnutiu. Z polhodinového sedenia u logopedicky bol 15 minut cirkus, ktory však prestal ignoráciou. Cirkus vznikol zo zákazu, ze nesmie jest a hrat sa. Prerastalo to do totalnych amokov, pocas ktorých  som ja s logopedickou viedla normalny dialóg. Dávala mi rady, učila ma ABA princípy a ja som pochopila, ze som sa svojou nevedomosťou sama pricinovala o tieto výbuchy a to napr. aj priputavanim o stolicku, zatvorením v izbe, občasným capancom po zadku, pricom som namiesto toho  mala este radsej o 2 min vydrzat dlhsie ignorovať, lebo presne tym dosiahla moju pozitívnu ci negatívnu pozornost. Po našom rozhovore sa raketa zvysok krasne hrala. Verim, ze ked budem pevna nielen ja, ale aj muž aj babky, dedkovia, susedia, predavačky, nikto nic nebude zbytocne komentovať a pytat sa neverbálneho decka: “preco plačeš”🙄, ze to do 2-3 tyzdnov odzneje (tak ako tvrdí logopedicka 🙏).  Zatnem zuby, vysvetlím a pomenujem 1x a viac výuchy hnevu neriesim. Som odhodlaná trebárs aj dočasne obmedzit navstevy u ľudí, ktorým prekáža uskriekane decko alebo sa riadiť tradičnými spôsobmi, ktoré sa u mojej rakety žiaľ neosvedčili. Zatnem sa pevne  hlavne preto, lebo aj ja chcem mat spokojne a usmiate dieta. Lebo ona to vie a dokáže!🙏✊Len potrebuje trochu “chytiť nohy a ucit poriadne žabu.”

Dalsia zručnost, ktorú je potrebné u detí rozvíjať je delenie/triedenie/robiť skupinky. Môj jediný skvelý nápad, čo dať mojej rakete roztriediť, boli loptičky a kocky.

Teraz to vyzera idylicky, pár loptičiek a pár kociek v dvoch teglíkoch, ale ja som začínala s asi 10 kockami a 8 loptičkami🙈Vyhnite sa tomu, prosim🙏Keď je vaše dieťa také malé ako bola moja raketa, tak v 19 mesiacoch Vás pravdepodobne niektorá loptička trafí a nebude vytvorená žiadna kopka🤦‍♀️Na začiatok stačí tri-štyri kusy z každého. A dôležité je, aby ste to dieťaťu názorne ukázali, kľudne aj s jeho rukov. Jedna loptička tam, druhá zase tam. Ja som čakala ako na gogota, proste som pred ňu bachla lopty a kocky a premýšľala, prečo to moje decko tomu nerozumie🙈 Menej je niekedy viac, ak by som začala s menším počtom asi by princíp triedenia pochopila oveľa skor. 

Aý po kurze montesori aktivít som pochopila, ako správne podávať deťom úlohy, aby ich dokázali urobiť samé. Najlepšie je dať dieťaťu výzvu, dať to napr. na tacku alebo to predložiť velmi pekne na koberec/stolík napr. dve misky po stranách a v strede kôpka, toho čo chcete dať triediť. Ak budete dávať hocičo triediť Vašim deťom, ja osobne by som nedávala triediť niečo, čo sa dá jesť alebo to bežne jedávate napr. uvarená fazula a pod. Moja raketa by to na 100% zjedla, tak som s tým ani nepokúšala.

Začiatky triedenia u nás boli o trieskaním alebo si z toho postavila vežičku. Neskôr už mala také nervy, že som stále otravovala s touto úlohou, že to bachala do misiek celou silou alebo som ju musela nejak presvedčiť, nech to spraví. Dnes predtriedi už všelico, čo pred ňou predložím, dokonca už aj podľa farieb alebo tvarov a to nielen veci, ale aj obrázky. Ak by som však vedela, ako jej to predložiť, vedela by som asi oveľa skor.  

Dnes sme mali opakovací deň, nech sa “predvedie” u logopedičky zajtra, či to pomôže fakt neviem. Keď spustí jedy zas si vypočujem svoje o výchove alebo o čudnosti. 🙄😬😏 Popravde už ma nebaví vysvetlovať alebo sa hanbiť za tie jedy, keď proste sú to jedy z trucu alebo z ničoho nič. Mám rada ľudí, ktorí sa zbytočne nepýtajú: "Čo jej je?", "Prečo sa tak jeduje?", proste to ignorujú a neriešia, lebo vedia, že to je stav dočasný (pevne dúfam). Dnes mi tú otázku položila predavačka, keď sa ju snažila popestovať, ale aj naši, keď ju mali strážiť na 4 minúty. Pýtajú sa úplne zbytočné otázky, zbytočne ma obviňujú, že ju to musím odnaučiť a ja už fakt nemám to chuť riešiť s ľudmi, ktorí mi ju za 2,5 sekundy vrátia, lebo však plače a nemajú ani snahu ju niečim iným zaujať a riešia len zbytočné otázka. Celkovo som dnes taka unavena, že nemám náladu na nič. Úplne ma vyštavila dnes. Vstala prvýkrat už o pol siedmej (a ja dúfam, že sa vráti k svojmu pôvodnému vstávaniu cca medzi 8 - 9). Bol to pre mža veľký šok vzhľadom nato, že chodím spávať o druhej ráno🤦‍♀️ Dnes bola z nej nie jedna motorová myš, ale rovno 100 ich mala v zadku. Odkedy rozdrapí oči žz aj skáče, lezie, prelieze, potom sa príde potuliť, zase skáče, zase prelieza. Dnes ju napadlo skákať mi na boku brucha, kedže som ležala na jednej strane. Úplne si našla pevný bod na panve a skúšala na mne balans🙈 Jáááj keď to nebude pas, tak hyperaktivita nás neminie😏🙄 

Keď som už nič doma "edukačné" nenašla, začala som ňuchať u našich, v mojich starých hračkách, u segry  v hračkách jej puboša, či sa tam náhodu nešikne niečo užitočné. Našla som toto. 

Môj drahý synovec, to snáď nikdy nevyužil a tak som mu to znárodnila a ako klasickému čerstvému pubošovi to bolo jedno. Odbavil ma vetou: "V pohode" a hral hru na počítači ďalej. Ja som sa veľmi tomuto potešila, lebo som stále dookola používala pár nafotených fotiek, nejakých osem obrázkov zvierat a tam moja fantázia končila. A tu zrazu som mala k dispozícií veľa preveľa obrázkov a podľa mňa veľmi pekne ilustrovaných. Aj knižky s týmito ilustráciami od tohto autora mám veľmi rada, lebo tam zvieratká vyzerajú ako zvieratká a nie ako polozombíci. Táto hra obsahuje vyučbové kartičky, na každé písmeno myslím, že tri a okrem toho obsahuje aj pexeso, tak možno ho využiť rovno na priraďovanie rovnaké s rovnakým.  

Ja som neučila moju raketu  rovno abecedu, len som jej každý obrázok ukázala a pomenovala, prípadne napodobnila zvuk. Dnes si už zvuky zvierat, ktoré pozná napríklad vypýtam. A navyše robím to veľmi rýchlo, aby nestratila pozornosť. Toto som obkukala od jednej baby, ku ktorej chodíme na terapie hrou. Tam to malá doslova nasáva, ani nedýcha pri tom. Myslím, že aj toto nám veľmi rozširilo pasívnú slovnú zásobu a porozumenie.

Presne o tom som chcela, dnes písať. Pred dvomi mesiacmi, keď som eštelen začínala písať svoj blog, som písala o tom, aké je to moje deco čudné a nič mi nerozumie. Dnes bol zas taký deň, kedy ma posadila na zadok s tým, čo ona už dokáže pochopiť. Poobjednávala som všemožné logopedické kartičky na rozvoj slovnej zásoby podstatných mien a slovies na podnet špeciálnej pedagogičky, tak reku idem nato. Dnes prišli poštou, celá šťastná, že zase niečo nové, rozbalila som ich a už som mávala na svoju raketu nech ku mne príde, že jej niečo "zaujímavé" ukážem. Každý obrázok som jej ukázala, povedala čo tam chlapček alebo dievčatko robí, potom som pred ňu dala štyri a "reku" vyskúšam možno motyka vystrelí: Začala som si pýtať obrázky, ale opisom. Podaj mi/ukáž mi, kde chlapček robí toto a toto. A ona rad-za-radom ukazovala správny obrázok. Chcela som cvičiť "pomaly" po troch-štyroch kartičkách a boom, ona mi dvojtýždňovú úlohu vybavila za 10 min. Odpadla som z nej dnes, ako sa to u nej rozbehlo, tak sa len pýtam, kurnik šopa, kde sú slová?Už to doslova cítim vo "vzduchu", ako keď máte niečo na jazyku, ako keď Vám napadla myšlienka a Vy ju zrazu zabudnete. Ja dúfam, že tá moja raketa ma za pár dní/mesiacov prekvapí takou verbálnosťou a vtedy nieže padnem na zadok, rovno celá odpadnem od úžasu. Ideme ďalej, raketa... Smer slová...

PS: Možno to vyzerá idylicky, že ich splnila pekne jednu úlohu za druhou, ale medzitým obehla 5x izbu, potom som ju zase paničku musela zavolať, aby mi prišla ukázať ďalšie obrázky a takto to nejak u nás funguje. Trochu poľavujem od práce za stolom, lebo vidím, že má väčšiu radosť z toho keď má slobodu. Takže u nás teraz režim: ráno práca za stolom, večer na koberci.

Z toho čo som doma našla, sa mi ešte hodila na "rozvoj" malej aj takýto hrnček. Podľa mňa klasika, súčasť asi každej domácnosti🙂 Navyše to vyhrávalo, tak to bolo VEĽMI atraktívne pre moju raketu. Opäť som jej podala vždy iba jednu časť, vložila pred/za/nad/medzi oči a nakoniec pomenovala a podala. A samozrejme aj "trochu" pomohla, kde a ako ho má dať.

Potom som už len "improvizovala". Zozbierala som všetko možné, čo mi prišlo pod ruku a dala som si to do jednej krabice a vždy som nejaký predmet vytiahla a ukázala, čo sa s ním dá robiť. Začala som s takými najzaujímavejšími ako je motorická kačička, na ktorej som skušala neskôr aj gesto "ešte", ak ho chcela ešte pustiť. Ale základné boli: lyžica, šálka, hrebeň a pod.

Zo šálky som sa "akože" napila, hrebeňom som sa "akože" očesala, lyžicou som "akože" jedla. Moja malá raketa má v tomto celkom dobré zrkadlenie a vedela skoro všetko "predvedené" zopakovať. Dnes ich používam nato, aby som si u nej precvičila výber z dvoch a viac predmetov. Už ich všetky pozná, takže ich nezhadzuje, netrieska a VIE, čo po nej chcem. Prechádzame na vyšší level, výber predmetu s nejakým atribútom.

Dnes to bol veľmi fajný deň. Nebol ničím zvláštny, ale predsa bol taký iný. Akýsi mojkací. Už večer, keď som si lahla do postele, som nedokázala zhasnúť lampu a vynadívať sa na tú moju raketu. Je to taká buchtička moja 9 kilová, jak si len tak parádne odfukovala. A také bolo aj ráno, bláznivé strapaté usmiaté, také to naše, za ktorými mi určite v budúcnosti bude smutno. Všetko dnes bolo také gombička, aj jedy boli, doma/nedoma, cikaničky kakaničky kade tade, plienka neplienka, mne to akosi vôbec nekazilo deň. Proste som sa jej dnes nevedela nabažiť. Je akási iná, ako bola pred polrokom a ja začínam nadobúdať pocit, že aj keby bola "iná", asi ju namôjdušu budem ľúbiť aj tak🙂 Stala sa akási kontaktnejšia, pohár s vodou ma pred sebou a ona mi aj tak oznámi, že by chcela piť a aj si "názorne" chlipne na prázdno. "Nadávam" jej, že sa mala vycikať do šerbliká nie do pančušiek, a ona sa na mňa vyškiera a dá mi pusu. Niečo jej nejde zatlačiť, vytiahnuť alebo sa s niečim "trápi" a ona začne strašne "fučať", že sa veľmi namáha. Taký malý šoumen sa mi z nej stáva🙂 Už sa teším na zajtra...

Jedným z bodov O.T.A. metódy je zbaviť sa nežiadúceho chovania a posilnovať chovanie správne. Robí sa to cez Áno sériu, o ktorej som už písala predtým. 

Áno séria je pre mňa pomerne stále náročná, ale už ju mávam viac napamäti, tak sa vždy snažím slovám "Nie, nesmieš" predchádzať. Snažila som sa vypichovať len to pozitívne správanie, a to som väčšinou aj pomenovala: pekne ideš za ruku, pekne si sa vycikala, pekne sa necháš obliecť, pekne sedíš.... Fakt sa nám zlepšili obliekacie a prechádzkové ceremónie i večernú prácu so synom už rešpektuje a sedí s nami za stolom bez vyrušovania...

V dodatku tejto metódy sa však píše o tom, že keď dieťa už má vytvorený vzťah so svojím vychovávateľom (rodičom), začína ho testovať už ako zdravé dieťa. A tu je dôležitá nielen "áno séria", ale nastavenie hraníc správania. Myslím si, že my s mojou raketou sme už prišli do tohto bodu a teraz začína to kľúčové obdobie, kedy musím stanoviť hranice a neupustiť ani za svet. Zostalo nám "pár" nežiadúcich momentov, ktoré musím ešte vyriešiť a ktoré som sa doteraz nesnažila pomenovať. Niežeby som ich nevidela alebo neriešila, len som ich pred ňou nechcela pomenovať nahlas, zameriala som sa vždy len nato pozitívne.  Podľa O.T.A. metódy je dobré, aj keď si napíšeme zoznam zlých správaní, ktoré chceme odstrániť. Ja sa chcem zbaviť tohto správania:

1. Jedov z odmietnutia

2. Selektívnej pozornosti pri úlohach

Teda keď poviem nie alebo nejaký zákaz, nezačne sa plieskať o zem a škriekať, prehýbať sa v štýle "luku", keď si môže zlomiť asi všetky krčné stavce alebo tresknúť hlavu o podlahu. A po druhé zadanú úlohu spraví bez jedov a hnevov, aj keď sa jej to v tejto sekunde nebude páčiť, lebo hold musí sa naučiť robiť aj to, čo sa od nej vyžaduje, a nielen to čo sa jej páči. 

Nie som typ človeka, čo sa poučí z chýb druhých. Dokonca nie som ani typ, čo sa poučí z vlastných chýb. Ja musím spraviť tú istú chybu tak 5-6, niekedy aj 12x, kým sa poučím. Tak to bolo aj tento vikend, keď mi bolo vopred jasné, že z tequily mi bude zle jak šlak a  že ju neviem piť. Ale keďže nebolo nič iné v ponuke a matka raz za čas vonku, tak som zase zabudla zapnúť tlačidlo výstrahy a tak to aj skončila. Odpalila som sa na pól nedele...

Žiadna edukácia, žiadne hry ani rozvoj s mojou raketou, vyplutá som bola až do večera. 

Deti som "odbila" telefónom, ktorý som im dala dobrovoľne do rúk už o deviatej ráno.  Neriešila som ich "žabo-myšacie" vojny a strkačky jeden do druhého, ktoré mimochodom začali byť dosť aktívne. Raz dá frčku syn jej, potom ho ona sotí. Už to neni jeho"zlatá" sestrička, ktoré mu dovolio ťahať ju po dome za nohu ako prasa, keď sa práve hral na zabíjačku. Už sa vie fakt brániť. Dnes si dali dokonca pred spaním aj postelovú vojnu s "kopancami" (myslím jemné kopanie, nie tvrdé kopance, také zapáranie nohami do seba) a ja namiesto toho, aby som zakročila a začala vysvetlovať: "Detičky to nesmiete, ste brat a sestra...blá blá", ja som sa naopak natom fakt bavila. Mne to prišlo také zlaté, keď do seba zapárali a vôbec som nemala chuť ani silu im v tom brániť. Hmmm matka roka som dnes bola. Nie som nato 2x hrdá, aby sa 30ročná capina takto dala pod "boží" obraz, ale aj taká som. Raz začas zabudnem nato, že neviem piť a zmôže ma pár pohárikov.  Zajtra sa to posnažím riešiť viac "matkovsky".

Moje deťuše to však zvládli chvalabohu aj bez "aktívnej" maminy. Keďže som bola "nevládna" aj moja komunikácia voči nim bola stručná a jasná. Na moju malú raketu som začala používať odpočítaciu metódu. Keď niečo chcem a ona mi začne utekať alebo sa jedovať, vtedy začnem počítať do troch a na číslo tri to už riešim. Musím povedať, že sa mi to osvečilo, lebo už pri čísle jedna moja raketa spozornie a pozerá na mňa, pri dvojke sa už chichoce, lebo vie, že to musí spraviť, lae nechce sa jej a pri trojke už to radšej urobí, lebo bude "kuca-paca". Fakt mi táto metóda skracuje dobu "jedov" a hnevov, takže ju budem ešte nejaký ten piatok používať. Musím však ešte  nájsť nejakú šikovnú metódu, aby sa znížil aj počet tých jedov a hnevov.

Jar a príroda vedia podľa mňa robit zázraky. Mňa doslova slnko dobíja energiou a to čo som videla ešte mesiac dozadu v ciernočiernej tme vidim dnes iba ako taku malu bodku.  Citim sa motivovaná a odhodlaná a nebojacna, vsetko vidim v ružovom a vsetko bude zrazu fajn. Asi ako po nejakej droge alebo dobrom poháriku. Verim, ze to s mojou raketou dám. V týchto slnečných dňoch to jednoducho tak cítim a vsetko to zo mna doslova nasáva aj moja raketa.

V taketo dni nam aj nase “učenie” ide jedna radosť. V takéto dni jej dam aj par ľahkých obľúbených úloh, par z tych prvých, ktoré trochu obmenim do “zložitejšej” podoby. Napr. tuto knizku, ktorú mi este maly dotrhal na cimpr-campr som využila tiez medzi prvými obrázkami, na ktorých som učila moju raketu zvieratká. Dokonca som aj ocenila, ze ju potrhal, lebo som mohla s každým obrázkom pracovať osobitne. Šikovný chlapec, mal to premyslene👌😊

Na zaciatku som jej obrázky len ukazovala, pomenovala, obcas dala pochytat, ale tieto edukačné hry som si vzdy odkladala mimo jej malych zvedavých paprciek. Neskor som jej však zacala ponúkať  tieto “hracky” aj mimo prace za stôl a tak sa mi naucila napr. priraďovať správny zvuk k správnemu zvieratká. Dnes to ma velmi rada, tvari sa pritom super dôležito, ked hlada správne zvieratko😍

Dnes sa dalo s nou ist aj medzi ludi, v restike uz nebehala ako splasena hned od zaciatku,  ale iba od polovice vecere. Pred večerou  som este skočila na obocko, tak ju strážil mužíček, ktorému stihla za 25 min spravit dve fajne sceny na verejnosti😆 Bral to chlapsky, ale hned si musel dat pivo na ukľudnenie😋 Z tatinka alkoholika mi spravi mala raketa😱🤦‍♀️😂 majte pekny vikend, zajtra si vypijem asi aj ja😊

Ešte predtým ako som prepadla objednávaniu všelijakých hier a hračiek na rozvíjanie prelustrovala som ceýy dom a zo všetkých “užitočných” hračiek som vybrala pár, ktoré som zaradila medzi náš prvý “repertoár” hier.

Ako prvú som využila tuto vkladačku so zvieratkami. Pred raketu som položila iba prázdnu dosku a každé zvieratko som jej po jednom podávala. Najskôr som s nim “šaškovala”, hýbala rôznymi smermi, dala pred oči, medzi oči, na čelo a nakoniec pomenovala a vydala zvuk zvieratka. No hotové divadelné predstavenie, ale teraz vidím, že to zabralo. Nebolo to len klasické uloženie obrázku k obrázku, bolo to o udržaní očného kontaktu a pozornosti, aby naša práca za stolíkom bola dlhšia ako 5 min.

Obdobne som pokračovala aj s touto vežičku. Každy krúžok som si dala k oku, kukla som cez neho na malú raketu a podala jej ho. Po pár dňoch/týždňoch to isté začala robiť aj ona. Kukne na mňa cez krúžok a až potom ho da na tyčku. Takto sme si zlepšovali zrkadlenie a očný kontakt.

 Poslednou “úlohou” bolo rozvíjanie zásoby cez urobené kartičky, na ktorých som bola ja, muž, syn, babka, auto, dom... všetko základné v dome, v okolí, čo vás napadne. Na začiatok stači pár, ja som ich porobila asi 20. Tie mi vydržali na dobrý mesiac aj dva, stále som ich donemoty ukazovala a pomenovávala buď na začiatku alebo medzi úlohami alebo na záver ako odľahčenie. Pôvodne mali slúžiť na komunikáciu, ale komunikácia cez kartičky nám celkovo v 19 mesiacoch nešla, tak som ich využila vtedy aspoň takto.

Ak začínate pracovať s dieťatkom neskôr môžte ísť rovno na nejake náročnejšie ulohy. Moja v 19 m toho moc nevedela, tak sme začali takto “easy”. Dnes už dáva s prehľadom náročnejšie úlohy, ale všetko je to stale o triedení, ukladaní, pomenovávaní... Veď postupne ukážem, čo to tu ja so svojou raketou stváram...

Dnes to bol taký bežný polo-normo-auti deň🤷‍♀️ Nič nové, trochu polavujem v diéte a už jej doprajem aj pečivo, nevidim tam už taký rapídny rozdiel ako na začiatku, tak som si povedala, že aspoň tu vianočku jej doprajem.  Náš plienkovy odboj je o ničom, vidím to, že nie je ani zďaleka nato dozretá🙄 Ale zato mazlák sa z nej stáva poriadny, hlavne pred spaním sa chce potúliť, pomojkať, pobozkávať a už si tieto naše mojkacie ceremónie začína aj “pytat” napr. tak ze sa “otrčí”, nastaví líco, zmačkne mi ruku, vylezie na mňa a osedlá si ma. Tulko sa mi z nej stal😍😊

V poslednom čase na mňa vyskakukú zo všetkých možných časopisov všeliaké články o rodinách s autistickým dieťaťom. Na základe jedného takéhoto článku, ktorý som v októbri 2018 čítala som si uvedomila, žeby sa to mohlo týkať aj mňa a mojej rakety. Mamička opisovala dvojičky, u ktorých si do troch rokov nič nevšimla, teda až nato, že nerozprávali. Obaja neskôr diagnostikovaní ako autisti. Od toho dňa som nato myslela skoro stále a môj otec, ktorý ma dovtedy tradične buzeroval otázkou: "Prečo ešte nerozpráva", zrazu prestal. Akosi všetci zvážneli a už viac nevyrývali a nechali ma na "svätom pokoji."  Keď som však vyslovila nahlas svoje podozrenie, tak sa spustila spŕška rád a doslova ma pochovávali zaživa: Zabudni na prácu!, Nepohneš sa od nej 10 rokov! Nebuď sebecká, teraz sa musíš obetovať celý život, zmier sa s tým! Nikam ti ju nezoberú... Božinku koľko "podpory" sa mi zrazu dostalo od rodiny. Aj príbehy, na ktoré som si spomenula a o ktorých som čítala ma len a len desili. V nedelu som čítala o matke, ktorá celý život obetovala synovi, ktorý sa mal problém socializovať a až v 18 rokoch zistili, že sa mu páči téma o vesmíre a až vtedy začal byť kontaktnejší. Aj ostatné matky, ktoré majú iné deti ostávajú doma na večné veky amen. OBDIVUJEM VÁS, NESKUTOČNE, ale mňa to fakt desí. Už teraz strácam pevnú pôdu pod nohami, čaká ma sakra ťažký rok a to nehovorím ešte o tom, čo bude, keď bude, ale žiaľ ja som v tomto fakt ešte veľmi sebecká. Nechcem v živote ostatať tu na jednom mieste a nikam sa nepohnúť, večne sa izolovať a schovávať. Nechcem hovoriť o 18 rokov v časopise, že som nežila, že som sa celé roky len trápila. Nedehonestujem pani o ktorej som čítala, to vôbec nie, fakt má môj úprimný odbiv, že to dokázala, ale mňa by asi piclo. A keby piclo mňa, piclo by aj muža a deti, lebo fakt na moje vlny hnevu či radosti, sa vie "naladiť" zvyšok rodiny. Možno budem o 18 rokov rozprávať v časopise, ako som prišla o "drahocenný" čas, počas ktorého som sa trápila, ktovie, kde je tá správna rovnováha medzi obetou a "sebeckosťou". Veľmi verím a dám zo seba maximum, aby som nielen mojej rakete pomohla sa "začleniť" do spoločnosti, ale aj mne a zvyšku rodiny. Aby sme prípadnu diagnózu nebrali ako "koniec" sveta, ale aby sme fungovali ako-tak normálne a aby si ten svoj život vedel každý z nás "užiť" a nielen "pretrpieť".

Dnes bola moja raketa vysmiata celý deň ako lečo. Chichotala sa na každej sprostosti, ktorú vymyslela. Interakciu s loptou mala prudko v péčku, tak som to skúšala pri iných aktivitách. Pred poobednajším spánkom sme sa "jašili" a ja som ju pusinkovala na líčko tak ako to má rada. Ale zrazu som prestala a povedala teraz ty.  A BOOM olizaná som bola celá na tvári. Júúúj moja mucha malá pochopila, že aj ja chcem byť pusinkovaná. Potvora malá však začína "vytŕčať" rožky pri synovi a viditeľne a cielene do neho "zapára", štuchá, sadne si na neho ako na kona, aby sa jej venoval, aby sa s ňou hral. Neviem, či sa tomu tešiť, či sa toho báť. Bez toho bežného detského komentovania, fakt neviem vyhodnotiť situáciu za pozitívnu či negatívnu. Keď sa mi zdalo, že už "príliš" zapára, narobila som "krik" a nechala som ju vytrucovať v izbe. Po 5 minútach bola ako medík a už ho len poslušne chytila za ruky, aby s ňou robil kolo-kolo.To si ešte užijem s ňou, kým sa naučí byť "korektne" interaktívna.

Toto je ďalšia špecialitka, ktorú som si až dnes uvedomila a priznala, že sa toto týka aj nás (žiaľ). Upozornila ma nato psychologička už v januári, ale to pravé orechové som zažila až dnes "v priamom prenose" - v live verzií. Až teraz si spätne uvedomujem, že je fakt náhoda, že som si vôbec všimla, že s mojou raketou nie je niečo ok, PRETOŽE na mňa VŽDY reagovala, na mňa pozerala, usmiala sa, mne jednoducho dovolila všetko (či už s jedmi alebo bez, ale dovolila).

Ak to však skúsil niekto iný, tak vždy to skončilo rovnako - hnevmi. Ako popravde fakt neviem, kde je tá hranica tolerancie, lebo môj normo syn do troch rokov na žiadnu cudziu "tetku", babku nechcel ani kuknúť, ani pozdraviť, svokra nemohla na neho ani pozrieť, nie to ešte sa mu prihovoriť alebo sa s ním hrať... Okolo dvoch rokov dokonca všetkých "capcoval", čo mimochodom tento týždeň nastúpilo aj u mojej rakety!!! Napriek tomu, že má presne tie isté fázy "vývoja", všetko sa to hodnotí zrazu akosi inak. Som z toho zmätená, lebo akonáhle robí niečo moja raketa, čo sa u "normo" detí toleruje, u takýchto detí sa to počíta ako plusový bodík k AUT. Musí to byť fakt macher, kto to diagnostikuje a musí brať na seba aj veľkú dávku zodpovednosti, pretože sa môže sakra "seknúť" v troch rokoch.

Dnes sa moja raketa "predviedla" po jednej hodine rozvoja hrubej/jemnej motoriky a pozornosti, kde ju pri rozlúčke lektorka asi 3x oslovila menom a tá moja raketa NIČ, nula bodov. Čakala si v pohode, kým ju obujem, hompálala nohami,  mala ju prudko na saláme, ALE akonáhle zatlieskala, tak BOOM mala jej pozornosť a hneď zopakovala, aj sa pozrela aj reagovala... Toto moje dieťa si totiž veľmi precízne vyberá na koho bude reagovať, načo konkrétne bude reagovať (bez hnevu), s kým bude zdielať radosť, pozornosť, emócie a pod. Preto som mala také problémy pri vypĺnaní dotazníka, lebo emócie detí ona vie celkom prežiť, dospelých ešte ignoruje, na meno reagovala, nikdy som nepochybovala, že nepočuje, ale 100 % reakciu mala iba na moje oslovenie, ostatných oslovenia ešte selektuje... Je toho veľa, čo mi teraz dáva zmysel, ale tak či tak o musím tu moju raketu akosi zbaviť "tejto" špecialitky...

Dnes sme tomu s výučbou veľmi nedali,ale okrem selektívnej pozornosti dnes potvrdila ale aj "chlapčenská povaha", ktorú má určtie po mne. Môžem tu ja šaškovať s bábikou celý deň, ona sa aj tak najradšej hrá s autíčkami, ktoré parkuje do garáže, po dráhe púšťa so synom, bije sa s ním o ne... Taký pekný chlapček v ružovej sukničke mi ona príde🙂

Ale na oplátku vykazuje aj jednu "dievčenskú" črtu. Vždy večer si dáme "zopakovanie" nového učiva a pár "hier". Najradšej večer máme ľahké a obľúbené hry ako sú rôzne vkladačky, či už podľa veľkosti, farby alebo niečo také. Dnes to boli naše obľúbené gombiky do dózy podľa veľkosti. Raketa ich veľmi pekne a precízne vkladá a po sebe si svoju "hračku" aj uprace, presne na miesto odkiaľ hru zobrala. A ak náhodou zabudne nejaký gombík vložiť, nemá problém ísť zase pre dózu, vytiahnuť ju z poličky a doplniť tam aj ten posledný. Vycvičená v tomto ako psík, ale je to úžasne sa na ňu pozerať, lebo nášho normo syna, ešte aj teraz musím naháňať, aby si po sebe upratal hračky. Ale typujem, že aj táto črta precíznosti sa bude u mojej rakety hodnotiť ako aut, tak to radšej ani nikde nepoviem🙂

Končím s "relaxom" cez víkend, lebo robí väčšiu skazu ako úžitok. Niežeby som si víkend užívala, hodila deti babkám a dedkom, to nie,  stále pekne krásne sú len na mne zavesené, len majú akýsi "free time", ktorý nejak "edukačne" neusmerňujem.

Asi je bežné, že človek je po víkende "vypatlaný" a trvá mu, kým nabehne na pracovný režim. Rovnako je to aj so študentmi.  Ja som dokonca po prvých školských prázdninách ako 7 ročná zabudla celú abecedu.  Pamätám si to presne, lebo mama išla so mnou "zopakovať" prvácke učivo a dolámala na mne dve varechy,  lebo ja som mala také okno, že som nevedela napísať ani A. Písané A. Teda vlastne  doteraz mám problémy s písaním a som veľmi rada, že tu po mne čítate text napísaný vďaka počítaču. Ak by som Vám totiž písala blog ručne,  skončilo by to asi rovnako ako na každej skúške, kde som musela ostávať posledná a ísť  profesorom "čítať" svoju písomnú prácu. To Vám bola vždy riadna hanba, lebo ešte aj  chalani vždy krajšie písali ako ja, čo mi nezabudol ani jeden z nich pripomenúť.  No ale späť k mojej dcére.

Dnes bola ako "kýbel gitu" doobeda, okrem zadaných úloh nedala skoro nič. 

Skoro celé doobedie len píšťala, že chce telefón (ruka k "uchu") a aby som pochopila, čo presne chce, začala "spievať" ako tá mačka TOM. To  Vám bol pohľad, som nevedela, či sa smiať, či plakať. Toto bola totiž asi prvá "echt" snaha neverbálnej komunikácie a ja som jej musela povedať, že nie,  najskôr lopta.  Asi si viete predstaviť, že lopta nebola, ale boli len "bachance" o zem. Tá moja povolená víkendová sloboda, kedy sa "neučíme", nepracujeme cielene, ale len tak sa komtríme,  upratujeme, pozeráme TV alebo sa hráme s mobilom (mám tam iba fakt dve appky:  vyúčbové kartičky a spievajúcu mačku), tak všetko povolené  sa  mi  vracia  s úrokmi.  Rozhodla som sa, že nepovolím už nič.  Lebo moje decká a to je jedno,  či je to malá raketa alebo normo syn,  pri podaní jedného prsta, oni nieže stiahnu ruku, celú ma zožerú. Fakt hranice tvrdé aj cez víkend, nepovoliť radšej nič,  lebo sa vrátite na začiatok "štartovacej" dráhy.

Naša interakcia s loptou RAZ TY - RAZ JA, bola zase v štádiu, ja-ja-ja-raketa-ham-ja-ja... Po získanej odmene sa vykašle na mňa a loptu a ide si spokojne zjesť svoju "trofej". Jááj raketa zavarila si si dnes, drilovať ťa budem aj cez víkendy, aby si nepolavila. 

Okrem toho som dnes začala "plienkový" odboj,  takže moju malú raketu sekírujem každých 30 min. Výborne sa natom trénujú "jedy", ktoré sa pomaly zmierňujú.  Asi ide s nimi už aj sebe na nervy,  tak ich už veľmi nepredvádza.  A keď začne, začnem s ňou, ale väčšinou už skončíme pri smiechu... Aj keď toto sa mi darí len v domáckych podmienkach, plieskať o zem ako ona sa nebudem v obchode, tam by predsa len na mňa divno kukali. Tam vymyslím inú stratégiu.

Na začiatku všetkého môjho bádania stáli testy. Urobila som si ich hneď niekoľko a už ani neviem na koľkých všetkých stránkach. V podstate všetky testy mali tie isté otázky, možno inak položené, inak sformulované. Ja som ich vypĺňala, keď mala moja malá raketa tak 18 - 19 mesiacov a vtedy som skoro vo všetkých mala okolo 8 - 10 bodov. Výnimkou boli tie typické pohyby rukami, strach zo zvukov, alebo atypická hra napr. zoraďovanie... Ale napr. fascinácia senzorickými hračkami to doteraz neviem ako odpovedať, lebo čo ja viem každé decko si rado "poštúchá" zvukové a svetelné hračky, ale žeby to robila nejak extra dlho (vlastne vôbec skoro nič nerobí dlho)... Mne sa celkovo veľmi ťažko odpovedalo na testové otázky, lebo by som potrebovala nejaké vysvetlívky k jednotlivým otázkam. Hlavne pri tých, kde treba odpovedať áno/nie a Vás napadne nejaké dovysvetlenie v danej situácií a Vy to nemáte kde a komu vysvetliť.

Uvádzam také najlepšie, čo sa mi zdajú, ktoré si môžte spraviť aj Vy. 

1. Tento je pred objednávku k doktorke J. a ja som taký podobný vypĺňala aj do CVI

http://www.ambulanciajanosikova.sk/testautizmus.html

2. Tento sa mi zdá taký konkrétnejší a rovno môžte poslať na vyhodnotenie 

https://vyskum-autizmu.webnode.sk/news/skriningovy-dotaznik-m-chat/