Ide jeseň. Okrem babieho leta, farebných listov a žiariaceho zubatého slnka na rannej rose, nás čakajú aj studené, sychravé, upršané a ufúkané dni. Dni, kedy neradno ani psa vyhnať von, ani ženu s deťmi, ani s gumákmi. Dni, kedy psychika matky dieťaťa  36m- (väčšie sú už v škôlke) dostane zabrať.

Letné dni postavili latku vysoko a vymyslieť program bude strategický ťah voči súperovi, aby nezdolal vašu pevnosť ako kôlničku na drevo. Kým vymyslíte nejaké svetoborné psychiku stimulujúce, fantáziu rozvíjajúce, reč obohacujúce hry  (asi ste to čakali odo mňa, pri toľkom predslove, no hádam nabudúce) , možno si vystačíte aj s kreslením.

Obyčajné kreslenie je veľmi dôležitým medzikrokom pred prvým písmenkami vášho dieťaťa. Možno si poviete, že je to ešte skoro. Veď má len 2, či 3. No predpokladom úspešného osvojenia písania je, aby dieťa dokázalo správne uchopiť pero a bolo na určitom stupni vývoja grafomotoriky. Prosím o zameranie sa na slovné spojenie, vývoj grafomotoriky. To znamená, že je to proces, ktorý trvá. A keď sa vaše dieťa hralo výhradne s tabletom, namiesto s ceruzkou a papierom, je viac ako pravdepodobné, že osvojenie si správnych návykov písania bude náročnejšie.

Čo to vlastne je tá grafomotorika? Je so súbor psychomotorických činností, ktoré dieťa vykonáva pri písaní, či kreslení. Na tieto pohyby je potrebná koordinácia očí a rúk. Aj v tomto prípade platí, že cvik robí majstra a vývojom grafomotoriky sa táto koordinácia zdokonaľuje. Dieťa sa tak od bezobsažných čarbaníc dostáva cez kresby s obsahom až k z znakovej kresbe.

U detí rovnakého veku sa objavujú približne rovnaké znaky v grafomotorickom vývoji:

1-2 roky

Dva a pol dňový horúčkový maratón s ozývajúcou sa angínou, sa u dcérky na počudovanie skončil skôr, ako sme dúfali. Lekárka naordinovala Céčko a zabralo rýchlejšie ako po iné razy antibiotiká. Po pár dňoch bolo po všetkom. Aby sme zostali v tom olympijskom žargóne, tak štafetu predala krpaňa mne. V noci pri horúčkach som jej šepkala do ucha, že by som to najradšej vzala na seba, keby to len išlo a ona sa nemusela trápiť. Asi ma ten hore vypočul. Ak neveríte na zázraky, tak som sa pravdepodobne len nakazila. Vypravila som ju na prázdniny k našim. Veď, keď je taká možnosť, prečo by som si aj ja nemohla raz vychutnať chorobu, so všetkým, čo k tomu patrí? Hektolitre čaju, paplón, telka...

Cítila som sa, akoby ma dal dole kombajn a ten balíčkovač zo mňa spravil jeden z tých úhľadných valcov, do ktorých vídať zbalenú slamu koncom leta. Potom ma nejaká hydraulická ruka musela bachnúť o gauč. Inak si neviem predstaviť, ako som sa tam dostala. Horúčky ma kosili dva dni. V hrdle guča, ktorá bolela ako ďas. Toto isté trápilo aj moje malé dievčatko, chúdiatko. Ešteže to tak rýchlo prešlo. Po dvoch dňoch som prestala kúriť ako výhrevné teliesko a zrazu sa mi vyhádzali ruky. Drobné červenskasté fliačky, ktoré svrbeli, šteklili, ruky mi brneli a tŕpli. Za jeden večer som minula tubičku fenistilu a začínala som premýšľať, či sa ľahšie ruka odreže zúbkovaným, keramickým alebo obyčajným nožom. Pod obrúčkou a snubákom sa mi vytvorili mega pľuzgiere a ak by som bola poverčivá a chcela veriť na znamenia, tak by ma, môj vtedy odcestovaný, manžel musel podviesť s tuctom ženských, aby mi z ruky obrúčku pľuzgiere odohnali. Pár hodín od objavenia sa prvých vyrážok na rukách, ma začali svrbieť aj šľapy. Čo krok, to bolesť, akoby som mala na nohách milión otlakov.

Čo si počať v takej chvíli? Je večer a deje sa toto ľa? A tak som googlila a koníkovala a aj som docválala k zisteniu, že nás obe s malou pravdepodobne zložila pliaga, na prvý pohľad s poetickým názvom, ruky, nohy, ústa. To si robia srandu, nie? Virózu hlava, ramená, kolená, palce tam nemáte? Čo to je zase za exotiku?

Novinka na našom trhu chorôb, ktorú nepoznajú mnohí lekári, je vysoko infekčné vírusové ochorenie. Sezónu má v letných horúcich dňoch a začiatkom jesene. Spočiatku sa tvári ako chrípka, potom sa objavia vyrážky alebo pľuzgiere na miestach, ktoré sú spomenuté v názve. O tom, prečo, začo, načo, koľko a dokedy si môžete prečítať tu vo WIKI. Stačí kliknúť.

Podobnú skúsenosť má aj @moncicatko, ktorá s týmto ochorením bojovala u oboch detí. „Syn mal v tom čase 3 roky a dcérka jeden. No obaja mali dosť odlišný priebeh choroby. Chorobu doniesol zo škôlky syn. Začalo to zvýšenou teplotou, sťažoval sa na hrdlo. Lekárka mu predpísala antibiotiká, no keďže mala podozrenie, že by to mohli byť práve ruky-nohy- ústa, kázala nám prísť na ďalší deň. To už podľa pohľadu do úst konštatovala, že antibiotiká sú zbytočné a predpísala mu antivirotiká. Teplota zostávala mierna, no výrazne ho bolelo hrdlo. Nedokázal poriadne jesť a ani piť. Sťažoval sa na bolesti chodidiel, prakticky nevedel vôbec chodiť.“ Na ďalší deň bolesť hrdla ustúpila natoľko, že sa dokázal aspoň napiť a predišli tak dehydratácii. Okolo úst, na rukách a nohách sa mu vyhádzali pľuzgieriky. „Nesťažoval sa na svrbenie, ani bolesť a tak sme s nimi nič nerobili. Samé prišli, samé odišli. Neskôr sa mu v tých miestach zošúpala koža, zhruba dva mesiace po vyliečení mu zišli aj nechty, pod ktorými mal pľuzgieriky," spomína.

Mladšie dieťatko, dcérka, mala priebeh choroby úplne iný. Všetko začalo horúčkami siahajúcimi k 40tkam. „Tie sme sa snažili zbíjať, nurofen nezaberal a paralen len na krátku dobu. Dcérka bola značne vyčerpaná a malátna, odmietala piť tekutiny a tak sme po niekoľkohodinovom boji s teplotami skončili v nemocnici. Tam dostala injekcie proti febrilným kŕčom a kortikoidy na zníženie teploty. Mali sme šťastie, že nás prijímal primár detského oddelenia, ktorý jediný vedel, o akú chorobu ide, zvyšný lekársky tím absolútne netušil, s čím má dočinenia. Po injekciách dcére teploty klesli, zároveň dostal infúzie, aby bola dostatočne hydratovaná a antivirotiká. Vyhodilo sa jej iba zopár pľuzgierikov na nohách, na rukách a možno jeden okolo úst. V ústach nemala nič. Po 2 dňoch nás z nemocnice pustili. Z krvi nič nezistili, pretože testy na vírusy, ktoré to spôsobujú, sa na Slovensku nerobia, resp. robia len v pár laboratóriách a trvajú veľmi dlho. Dcére sa koža nezošúpala, no nechty jej zišli dole ako synovi, zhruba po dvoch mesiacoch a rovnako boli už značne odrastené nové. Za seba by som teda nepovedala, že je to až taká banálna choroba, ako ju popisujú na internete, či v knihách. Deti absolvovali všetko, teploty, bolesti, pľuzgiere, šúpanie kože, zišli im nechty. Podľa mňa ide o pliagu, ktorú tu skoro nikto nepozná a to vrátane doktorov. Hlavne, prenasleduje vás veľmi dlho, keďže najprv musíte byť izolovaní od kolektívu niekoľko týždňov a ešte aj dva mesiace po vyliečení sa prejaví v podobe tých nechtov. Jedinou útechou by mohlo byť to, že už ju nezvyknú deti dostať opakovane, ale ani to nie je stopercentné, poznám i deti, ktoré to dostali aj 2 roky po sebe.“

Čo vy na to? A vraj neškodná detská choroba. Mňa, starú kofu, skolila ako už dávno nič pred tým. Stretli ste sa s ňou? Aký bol priebeh u vašich detí? Pridajte svoju skúsenosť do WIKI!

Je deväť hodín doobeda. Otváram dvere na spálni a naschvál robím menší buchot v kuchyni, aby sa krpaňa pomaly zobudila. Máme 10 minút na oblečenie, nadesiatovanie, nalodenie do auta a vyštartovanie, aby sme nemeškali. No nič, musím ju zobudiť. Inak to nejde. Čaká nás prvá hodina.

Samozrejme mrnčí. Čoby nie, aj ja by som mrnčala, keby ma niekto budí. V polospánku ju prebaľujem, obliekam, do ruky vyfasuje ovocnú taštičku a po ceste k autu jej obúvam topánky. Zamykám dom, sadám do auta a rýchle a zběsile uháňam do susedného mesta na krúžok hudobno-pohybových hier.

Miesto na parkovanie žiadne, v duchu hreším, nahlas nemôžem, už začína hovoriť. Aby som to nemala moc jednoduché, začína popŕchať. Dieťa na rukách, tašku s vecami cez rameno a obľúbená hračka pod pazuchou a ja musím ísť cez pol sveta. Kým prídeme do cieľa, sme mokré ako myši. Ešte aj tá recepčná na mňa pozerá, ako na zjavenie. Vo výťahu sa zazriem v zrkadle a chápem prečo. Na ksichte roztečená riasenka, že vyzerám ako leader skupiny Kiss a tričko mokré, akoby som ešte k tomu práve dohrala koncert svojho života.

Do správnych dverí sme našťastie trafili, vlhčené vreckovky zo mňa vo výťahu urobili opäť človeka a tak som sa celá nabudená tešila na náš spoločný krúžok. Mamičky tam boli sympatické, lektorka tiež. Prostredie príjemné. Čo viac si priať? No možno dieťa, ktoré by z toho aj niečo malo. Prvý cvik. Poľahnutie detí na fitloptu a gúľanie dopredu a dozadu. Realita - moja dcéra plače, fitlopty sa bojí, krk mi doškriabala, že by sa ani v tých odtieňoch šedej za také sado maso nehanbili a drží sa ma ako kliešť. To isté sa opakuje na bilibku. Tunel nepodliezla, na karimatku si neľahla, loptičku hádzať nechcela a bublifuk fúkať nevedela, zato sa ho poriadne napila. Ja zisťujem, že potrebujem silnejší antiperspirant, dve tričká na prezlečenie a pravdepodobne dostatočné dlhú časovú pauzu, kým si hodinu opäť zopakujeme.

Takto nejako vyzeral náš prvý pokus o zapojenie sa do nejakého krúžku určeného pre najmenších. Krpaňa nemala ani rok a pol a v tej chvíli som sa zaprisahala, že minimálne takú dobu veru ani ďalší krúžok neabsolvujeme.

Poviete si, moderné mamy. Nevedia, čo od radosti so sebou. Či kam s konope. A tak sa stane, že aj s ani nie dvojročným dieťaťom pendlujú z plávania na angličtinu, z angličtiny na hudobnú, z hudobnej na tanečnú. Stojí to peniaze, čas, benzín alebo minimálne dezén na bicyklových gumách. A to všetko len preto, aby vychovali malých polobohov a mohli pri kávičke s kamoškami riešiť koľko ich vyjde každodenné dochádzanie do školy pre nadané deti, hoc ich ratolesť nemá ešte ani tri.

Pohľady na trávenie voľného času s deťmi sú rôzne. Tak ako aj naše deti. Kým Aničku dennodenné dochádzanie na nejaký freestylový krúžok detského hipp-hoppu ničí, Jennifer by zničila aj Chucka Norisa skríženého s Duracell zajačikom. A tak hovorím, prečo nie, keď to rodičovi aj dieťaťu vyhovuje?

Veľkú rolu zohráva aj vek či zrelosť dieťaťa. Úlohou každej mamy je vycítiť, či to má zmysel a význam. Či na hudobnú chodí len preto, že ich lektorka označuje na Facebooku a malý je na tých fotkách taký rozkošný, alebo sa dieťa teší a tento spôsob trávenia voľného času ho napĺňa. Ja som svoje predsavzatie vyhýbania sa akýmkoľvek krúžkom odložila a tak sme vyskúšali tanečnú, a v tom krpaňa našla.

Naši najmenší sa potrebujú hrať. Potrebujú voľný čas. Len tak. Pre seba. Mať čas, len tak si v pokoji sadnúť s mamou, prelistovať knižku alebo variť z piesku na ihrisku. Faktom však zostáva, že v tomto období si postupne osvojujú základy sociálnych skúseností a dôležité návyky. Rodičia by mali deti učiť ako pozitívne tráviť voľný čas. Aj podľa odborníkov by prirodzenou súčasťou voľnočasových aktivít mali byť záujmové krúžky. V kolektíve vrstovníkov získavajú skúsenosti a návyky, ktoré inde nezískajú. Rozvíjajú si svoje zručnosti a talent. Ak dieťa navštevuje krúžok kde sa dobre cíti, má to samozrejme dobrý vplyv na jeho psychiku a posilňuje to jeho sebavedomie. A šťastné dieťa = šťastná mama. Čo viac si priať?

Aké máte vy názory na krúžky pre najmenšie deti? Navštevujete nejaké? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI, stačí kliknúť sem a ja vás odmením srdiečkom.

"K lekárovi som šla som tam s tým, že konečne im niekto povie, že nie som blázon a začnú ma brať vážne. Muž ma čakal na chodbe. Lekárovi som porozprávala všetko. S horlivosťou a zúfalstvom. Iba počúval. Pokojným hlasom mi vysvetlil, že tam budem musieť zostať, že ma budú musieť liečiť. Nechápavo som pozerala a vravím mu, to mi chcete povedať, že som blázon, že mám paranoju, či čo? S úsmevom na tvári mi vraví, že ste prvý pacient za 30 rokov mojej praxe, ktorý si sám určil diagnózu. A tak som sa dostala na psychiatriu.“

Zo začiatku liečby si toho veľa nepamätá. Hospitalizovaná bolo niekoľko mesiacov. Začiatky boli veľmi ťažké. Anna má slzy v očiach, keď mi popisuje ten pocit bezmocnosti.

Len leží na nemocničnej posteli. Cez nezastreté žalúzie na oknách presvitá na pásiky rozrezaná slnečná žiara. Plytko a zrýchlene dýcha. Zdá sa jej, že počuje kroky na chodbe. Nebola si istá. No zaručene niekto hovorí pod balkónom. Našli ju. Vedia, že tu leží. Síce tvrdili, že ju sem zatvorili iba kvôli chorobe, je si istá, že ju chceli v skutočnosti chrániť. Pred nimi. Sú neskutočne zohraní, dokážu sa maskovať, posily majú vo všetkých kruhoch a ovládajú viaceré cudzie jazyky.

        Cíti, že teraz ide o život. Silné lieky, ktorými ju dopujú jej však zabraňujú v pohybe. Je omámená, nedokáže poriadne myslieť. Ich účinok hodinami trošku zoslabol, no každú chvíľu sa otvoria dvere a dostane ranný prídel. Asi už prenikli aj na oddelenie. Nikde nie je v bezpečí. Cíti beznádej, samotu strach. Je sama proti všetkým. Nik jej nepomôže. So samotou v duši, horkosťou sklamania v srdci, čaká na najhoršie.         

        Dostáva ďalšie lieky. Musí otvoriť ústa, či ich skutočne prehltla. To znamená, že má len pár minút, kým prestane ovládať svoje telo. Z postele ako pre kojencov, z ktorej sa bez pomoci ošetrovateľa nedostane, bráni je v tom kovová sieť, schádza a ide sa poumývať, na toaletu, osprchovať. Po zaúčinkovaní liekov by nič z toho nedokázala. A takto to bolo prvé mesiace.

„Spočiatku som ležala medzi ťažkými stavmi. Sprísnený režim. Z postele som sa dostala len keď ma vypustili. Nikto sa tam s vami nemazná. Všade bolo veľa mužov, samý ošetrovateľ, žien pomenej. Ťažké prípady si vyžadovali tvrdé zásahy. Niekedy mi to pripomínalo skôr zásah kukláčov, ako pomoc chorému človeku. Milý tam nebol nikto. Veľa kriku. Spomínam si, ako som šla na obed. Pod vplyvom liekov som ledva vnímala svet. Nevedela som poriadne ani kam mám ísť. Našla som tácky a blúdila po jedálni. Ošetrovatelia len po mne kričali. Keď mi chcel jeden pacient pomôcť, nedovolili mu to. Vtedy mi bolo hrozne. Neviem prečo, no tento zážitok vo mne veľmi silno rezonuje.“

Anna sa z môjho života vytratila dávnejšie. Poznáte to, keď vás vietor zaveje na iné svetové strany. Nájdete si partnerov, založíte rodiny. Teda ja, ona tú svoju už mala. Boli sme si blízke, no nie natoľko, aby sme zostali v úzkom kontakte, aj napriek „časopriestorovým“ prekážkam. Po rokoch sme sa stretli. Leto je už raz také, spája aj rozdelené chodníčky. Slovo dalo slovo. A vznikol tento rozhovor, alebo skôr pokec dvoch starých známych.

Dlho som premýšľala, ako dať všetkým mojim poznámkam hlavu a pätu. Podať všetko tak, aby som zachytila, čo chcela Anna povedať a neprekrútila na to, čo chcú ľudia počuť. Som jej veľmi vďačná, za odvahu, pretože aj keď chce zostať v anonymite (Anna nie je jej skutočné meno), tak sa môže stať, že niekto jej príbeh spozná.

Po tom, ako sme sa rozlúčili, som iba tak sedela. Bola som vydesená z toho, čo všetko sa môže stať s ľudským telom. Že sa jednoducho niečo „pokazí“ a prestane fungovať. Anna má paranoidnú schizofréniu. Aj mozog je len súčasťou ľudského tela. Kamarátovi odišlo koleno a musel podstúpiť operáciu. Anne odišiel zdravý rozum a musela podstúpiť liečbu.

„Ja som bola vždy veľmi vzťahovačná povaha. Už od detstva. Stačilo, že sa na mňa niekto vyložene neusmieval, už som mala pocit, že proti mne niečo má. Rovnako som potrebovala byť stále chválená, ubezpečovaná, že to čo robím, robím dobre. Pochvala či poďakovanie bolo pre mňa hnacím motorom. Keď to zhrniem, okolie veľmi zasahovalo do môjho sveta, môjho života, zmýšľania. Príliš mi záležalo na názoroch druhých, čo si o mne pomyslia susedia, kolegovia, spolužiaci a podobne. Nenazvala by som sa pokrytcom, skôr takým senzibilom. Vďaka mojej precitlivelosti som chcela byť strašne so všetkými zadobre, so všetkými si rozumieť a každému sa zapáčiť. Myslím si, že aj moje povahové črty samotné boli predispozíciou pre to, čo u mňa vypuklo.“

Anna bola obyčajná mama. Mama dvoch detí, chlapčeka a dcérky. Bežný rodinný stereotyp, ktorý by možno niekto nazval nudou, ona nazývala darom z nebies. Rodina, psík, práca a relax na záhradke, na tom malom štvorci zeme, ktorý si prenajímali na konci ich mesta.

"Dnes, keď spätne premýšľam, prvé príznaky u mňa prepukli, keď sa k nám nasťahovali noví susedia. Mladí neprispôsobiví ožrani, ktorí robili bordel od raná do večera. Nemohli sme spávať, žiť, premýšľať. Bolo to strašné. Volali sme na nich policajtov, všetko zbytočne. Klopal u nich manžel, zbytočne. Raz si ma jeden z nich odchytil pri výťahu. Postavil sa tesne pred moju tvár a povedal mi, ty máš dve deti, však? Nič viac a nič menej a dišiel. Premkol ma strašný strach. Vtedy som mala pravdepodobne prvý „záchvat“. To viem až dnes, s odstupom rokov, po tom všetkom, čo už o mojej chorobe viem. Prešiel necelý rok, kým nových susedov nevysťahovali ako neplatičov.“

A tak sme prežili prvú spoločnú dovolenku s dieťaťom. Potrebovala by som ešte jednu. Na zotavenie. Ale aby som nezačala tak negativisticky, prečítala som dve knihy (kým spala). Po dvoch rokoch prvé čítanie. Iné ako leporelo. (Jeden Dán a jedna evitovka o utečencoch). Ale po poriadku.

Neviem ako vy, ale ja som vždy mala problém dodržať váhový limit batožiny. 30 kg pre dve osoby bolo ešte v pohode, vždy som to nejako dala. Ale ak do tých 30 kíl máte zbaliť aj jedného prcka, ktorý nemá nárok na nič okrem kočíka, tak je to výzva. Plienky, kašičky, mlieko, fľašky, keby pršalo, keby bolo horúco, niečo na parádu, niečo športové, niečo pohodlné. A veď toto ešte pribalím... A toto sa určite zíde...

Po dlhom premýšľaní som musela začať kalkulovať aj s príručnou batožinou. Päť kíl na osobu (10 dohromady) je už zaujímavé číslo na to, aby som ho zahrnula do balenia. A tak som z toho spravila hotovú strategickú činnosť, kedy som prenášala z jedného kufra do druhej tašky a stále dookola. Len aby som to nejako dala.

Malý tip, viete o tom, že okrem príručnej batožiny môžete mať aj veci osobnej potreby ako notebook, foťák, knihy a podobne? A tak som aj tieto položky z príručnej batožiny vybrala a ľaľa, zase tri kilá k dobru 🙂

Horšie to je však už s prepravovaním. Niekto musí tlačiť golfáč a niekto (v našom prípade muž) musí ťahať dva kufre, na nich dve 5 kilové cestovky, k tomu foťák, kabelka s dokladmi. V kočíku knihy a časáky... Ďakujem mu touto cestou za trpezlivosť.

Let sme prežili. Krpatá s nohou v okne, mini piškótky v lone, potom hodinový šlofík. Prebudila sa až na potlesk kapitánovi, že sme prežili. To sme sa tešili všetci. Horších bolo 20 stupňov vonku a pocit, že dlhé rifle a bundy sa nám fakt zišli. Aj napriek tomu, že som celú rodinu navliekla do teplých vecí iba zo strategického hľadiska (dlhé rifle sú ťažšie ako kraťasy), bolo to aj praktické, keďže bola kosaaa!!!

Na piatkové dopoludnie som obliekla malej ľahké madeirové šatky, ktoré dostala od mojej babky, svojej prababky. Vysoko postavené slnko veštilo horúci deň a my sme sa tešili na nadýchanú bublaninu s ríbezľami a malinami. Privítala nás slovami môjho nebohého starého otca: „Aká vzácna návšteva k nám ide!“ A azda na okamih sa mi zazdalo, že sa mihol vo dverách za ňou. Usadili sme sa v záhrade pod košatú korunu starého orecha. S rukami zloženými v lone na obnosenej károvanej zástere babka Kvetka sledovala, ako sa malá hrá.

"Spomínam si, ako som veľmi túžila po bábike, ktorú som videla u tetky Matily z Ameriky, keď boli na návšteve na Slovensku. Bola prenádherná, líčka ako z porcelánu, rumenec ako z čerešní a tie očká! Predstav si, že ich otvárala a zatvárala! Moja mam bola krajčírka a tá mi ušila parádne bábiky, na výchyr sveta, no toto bolo niečo nevídané," s horlivosťou spomínala.
Rada počúvam starých ľudí a ich príbehy. Z čriepkov poskladaná mozaika obyčajných dní dôb dávno minulých, ktoré my už nikdy nezažijeme. A tak som sedela a počúvala.

"Jedného dňa mi zostala visieť ruka, museli ma liečiť a mama so mnou bola v nemocnici. S ťažkým srdcom písala otcovi list, čo sa stalo. Ten bol toho času na robotách v Nemecku. Bol to tvrdý chlap, ale veľmi ma ľúbil. Jedného dňa sa objavil v nemocničných dverách a držal ju v ruke. Priniesol mi ju, tú bábiku," rozľútostene spomína.

V tej chvíli mala v očiach opäť to malé natešené dievčatko, ktoré nemôže uveriť splneniu svojho sna; lásku k milovanému otcovi a radosť a bezstarostnosť detských dní. Len hlboké vrásky na jej tvári prezrádzali, že jej už pomaly ťahá na deviaty krížik.

"To bola tvoja najobľúbenejšia bábika?", snažím sa ešte zachytiť reťaz príbehu a navnadiť babku k ďalšiemu rozprávaniu. "Nie kurátenko, to bola moja jediná bábika," dodáva a mlčí.

V tej chvíli som si uvedomila, že moje dieťa má skutočne všetko. Všetko, čo potrebuje, aj čo nepotrebuje. Plná izba hračiek, ktoré už ani neviem od koho a kedy dostala. Alebo sa jej len zapáčili pri nákupe v obchodnom centre. Bábik má asi päť. No ani jednu, pri ktorej by sa jej rozžiarili oči tak, ako aj mojej babke aj po osemdesiatich rokoch.

Ako mama som na rodičovskej scéne čelila rôznym výzvam, nástrahám, prekážkam aj métam. Nič svetoborné, klasika. Kojenie, uspávanie, pády, prvé kroky, nechutenstvo, zuby, choroby, atď. Poznáme všetky. Takto o týždeň ma čaká ďalšia, let s l,5 ročným (+ kúsok), pre pro-mesiac orientované mamičky rozumej s 20 mesačným infantom (termínus technikus používaný v letectve pre dieťa mladšie ako dva roky).

V duchu si predstavujem, ako tá naša malá cestovateľka predvádza árie, že aj Peter Dvorský by zavesil kariéru na kliniec. A ak by sa ešte praktizovali niekde vypočúvacie praktiky bývylej ŠTB, vzali by ju na plný úväzok na týranie hlukom (plus prémie a 13.plat). Jej hlas má ďaleko od tenučkého hlásku štebotajúceho slávika a môžem len dúfať, že moja teoretická príprava bude na niečo platná.

Ak platí, že karma je zdarma 😉 (na koníkovi častejšie skloňované slovné spojenie, ako samotný pôrod), tak ma čaká hodina a pol revu, plaču, hysterických záchvatov, fraktúr, rozliatych tekutín, rozdrvených pochutín a niečo cez sto naštvaných spolucestujúcich.

Čo vám poviem, moje predstavy o rodičovstve a výchove boli... Ako to nazvať... Nie, že mylné alebo skreslené. Ja som nevedela skrátka, kde je sever. Spomínam si na svoj posledný let v stave bezdetnom a tie revúce, pištiace, v mojom ponímaní rozmaznané decká, ktorým rodičia nevedia dať po zadku. Moje dieťa by toto určite nerobilo. Musí vedieť, kde sú hranice a odkiaľ pokiaľ. A bla bla bla.

Dnes už chápem, že raz za čas majú tí naši potomkovia svoj deň D, kedy ich jedinou náplňou práce je byť protivný, umrnčaný, ustráchaný, neposedný. A bohužiaľ, veľakrát nie je v moci rodiča to ovplyvniť. Aj dospelí mávajú občas deň "blbec", prečo by naň nemali nárok aj deti?! 

Taktiež si však dovolím tvrdiť, že niekedy je to aj o výchove. Ak sa dieťa dokáže hádzať o zem v uličke, lebo chce sedieť pri okienku, tak sa chyba vo výchove pravdepodobne stala a to dieťa je jednoducho naučené dosiahnuť svoje za každú cenu.

Asi by som sa necítila mamou, ak by som aspoň sem tam nepoužila jednu z týchto zaužívaných rodičovských viet, z kategórie: Neplač, lebo ti ešte len dám dôvod na plač. A tak skúšam aj overene zaručene nevhodné postupy pri papaní, ako za mamičku, za ocinka. Ak mám už pohnuté nervy, tak aj kým toto nezješ, hrať sa nepôjdeš. Naša drnda bola odjakživa dobrý jedák, o to ťažšie sa zmierujem s jej momentálnym vymýšľaním pri jedení.

A tak som rozmýšľala kde robím chyby. A zistila som, že takmer všade 🙂 Naša každodenná realita vs. teórie sú miestami diametrálne odlišné.

Spoločné stolovanie

Napodobňovanie detí sa nerealizuje len pri nadávkach, ktorú vypustíte, ak ste s malíčkom na bosej nohe zakopli o stôl. Deti opakujú všetko. Aj to, ako sa správate pri stole. A tak dieťa nepatrí niekde do kúta, pretože kŕmiaca stolička vám zavadzia, ale má mať svoje miesto pri stole. Máte pekne jesť spolu. Poznáte ten pocit, že vlastne ani nie ste hladný, ale keď vidíte, ako si chutne manžel krája slaninku na drobné plátky a odkusuje z chrumkavej kôrky domáceho chlebíka, tak sa vám spustia slinky. Tak to je aj u detí. Ak vás vidia so záujmom a chuťou jesť, tak je väčšia pravdepodobnosť, že sa chytia.

Pravidelný režim

Od narodenia mojej dcéry mám špeciálny spôsob udávania letopočtu. Ako sa používa terminológia pred Kristom a po Kristovi, tak môj život rozdeľujem na pred Biankou a po Bianke 🙂 Pred Biankou sme obedovali v pohode aj o tretej. Nepatrili sme k rodinám, ktoré pri odbíjaní zvonov na poludnie museli zdvíhať lyžičku s polievkou. Jednoducho sme jedli, ako vyšlo, ako sme mali chuť. Dnes viem, že si to nemôžem dovoliť. Aj keď vraj hlad patrí do jedálnička detí (viac o tom nižšie), pravidelnosť v stolovaní deti naučí, že ich čaká obed, desiata a berú to ako samozrejmosť.

Na tento výrok klasika z filmu Dedičství, aneb... som si spomenula, keď som brázdila internet a hľadala nejaké tie info o opaľovacích krémoch. Časy keď nám stačil Nubian 2ka sú asi nenávratne v čudu a ak si myslíte, že čím vyššie hodnoty SPF, UVA či UVB filtrov sú zárukou bezpečného opaľovania, tak to platí asi ako čím viac prúžkov, tým viac adidas. Ako teda zvládnuť leto a celý ten manažment opaľovania vs. schovávania?

Je všeobecne známe, že pobyt na slniečku prospieva nášmu zdraviu. Naše telo získava vzácny vitamín D. Sama som netušila, že nato, aby som ho získala, sa nestačí ukázať slniečku hocikedy mám čas. Ale pekne po poriadku, k tomu sa ešte len dostaneme.

Na začiatok by bolo fajn pochopiť, aký je rozdiel medzi UVA a UVB lúčmi. UVB lúče, ktoré sú najsilnejšie počas poludnia môžu za to, že sa spálite. Vďaka UVA sa opálite. Stimulujú totiž tvorbu melanínu, ktorý má za následok to, že z dovolenky idete ako čokoládka.

A teraz to trošku zamotáme. Ak si myslíte, že UVB sú teda tie zlé, a UVA sú tie dobré lúče, je to viac menej naopak. Aj keď rozdelenie na zlé a dobré nie je úplne na mieste. UVA lúče sú tie nežiadúce, pretože áno, vďaka nim sme síce opálení, no zvyšujú tvorbu voľných radikálov v tele, urýchľujú starnutie pokožky a zvyšujú riziko rakoviny kože. D vitamín sa tvorí vďaka stimulácii UVB lúčov. Aj to však za konkrétnych podmienok, ako som už načrtla.

Slnečné žiarenie je zložené asi z 1500 vlnových dĺžok. Žiarenie prechádza cez atmosféru, ktorá pôsobí ako filter. UVB lúče, vďaka ktorým získavame spomínané Déčko, dokážu preniknúť cez našu atmosféru iba vtedy, ak je Slnko vo vyššom uhle ako 50 stupňov nad horizontom. Keď je Slnko nižšie, ozónová vrstva odráža UVB lúče a prejdú ňou len dlhšie UVA lúče. Opálite sa, no Déčko nezískate. Pokiaľ sa už opaľujte, mali by ste chcieť, aby vaša pokožka absorbovala naraz aj UVA aj UVB lúče. To sa deje len okolo poludnia, kedy vám každý radí slnku sa vyhýbať. Ak teda dodržiavate všade propagované zásady „bezpečného“ opaľovania a slnku sa medzi 11 a 15.hod vyhýbate, Déčko nezískate.

Samozrejme v čase okolo obeda by ste mali byť na slnku tak dlho, aby ste sa nespálili. Čo záleží na type vašej pokožky. Čím je tmavšia, tým dlhšie musíte zostať na slnku, aby ste absorbovali dostatok vitamínu D. Týmto samozrejme nechcem povedať, že UVB žiarenie je úplne bezpečné a máte sa mu vystavovať nadmerne v obedňajších hodinách. Aj tento typ žiarenia je v nadmernom množstve nebezpečný, preto sa mu vystavujte len tak dlho, aby ste prijali dostatok vitamínu D. U ľudí so svetlým typom pokožky to je asi 15 až 30 minút denne.

Povedal Hippokrates. Nie je to nejaký alternatívny foodbloger propagujúci RAW food. To je ten pánko, čo napísal prísahu pre medikov 😉 Okrem iného 🙂 A poviem vám, že hoc ako múdro to znie, aj tak vždy moje kroky smerovali do lekárne. Či ma trápil kašeľ, teplota, bolesti... Z rastliniek rozoznám sotva púpavu od pŕhľavy a vrchol mojej domácej medicíny je  cibuľový sirup. A cibuľovým sirupom to aj všetko začalo.

Bola som tehotná. V polke tretieho mesiaca. A zostala som chorá. CRP v poriadku, výtery v poriadku. Trápil ma neskutočný kašeľ. Dusil ma, napínal a v kombinácii s tehotenskými nevoľnosťami mi urobil z WC prechodné bydlisko. Čo bolo aj fajn, pretože pri toľkom drhnutí by som príliš skoro zistila, čo je to tehotenská inkontinencia. Žiadny lekár mi nechcel nič predpísať. A tak som začala s cibuľovým sirupom. Nakrájala som cibuľu na drobnúčko, zaliala medom, nechala cez noc odstáť a šťavu, ktorú cibuľa pustila som vyjedala lyžičkou ako nutelu. Trvalo to 2 týždne. Neskutočné dva týždne, celonočných a celodenných záchvatov kašľa. Potom ako by uťal. Či vďaka sirupu sa nedozviem. Na hlave mi začali rašiť cíbiky a prisámvačku ešte jeden týždeň a nebudem mať jednu kožu ale tri, navrstvené ako cibuľa. (Ak chcete riskovať, že sa z vás stane jazvec, tak je vraj veľmi účinná aj masť z tohto tvora. My máme na okolí len veľa mačiek, takže nič.)

Povedala som si, že musím byť nabudúce pripravená a začala som si o liečivej sile byliniek viac zisťovať. No poviem vám, je to sila! Narazila som na zaujímavé recepty. Vedeli ste, že sa dá podomácky liečiť aj koktanie? Nie to vrodené, ale to spôsobené preľaknutím.

Potrebujeme 100 g kvetu levandule, 100 g šištíc chmeľu, 100 g kvetu bieleho agátu a 40g šalvie. Premiešame a vznikne zmes. Z nej odoberieme 2 PL a nasypeme do pol litra vody a varíme asi 2 minúty. Vychladnutý odvar precedíme a užívame 3x denne pred jedlom tak, že množstvo odvaru rozdelíme na 3 rovnaké dávky. Nasleduje mesiac pauza a potom si procedúru zopakujte.

Podľa druhého receptu med a olivový olej zmiešame v rovnakých množstvách, 1 PL tejto zmesi užívame ráno a večer nalačno počas 1 roka.

Alebo taká angína, koho raz chytí za pačesy, tak ho len tak nepustí. Mnohokrát opakované angíny končia výberom mandlí. Ako ju liečiť prírodnou cestou?

Sedím na chodbe s hlavou zloženou v dlaniach opretých o kolená. Po lícach mi stekajú slzy a cez škáročku medzi stehnami kvapkajú na zem. Počujem, ako plače. Sledujem kľukaté cestičky, ktoré v priebehu rokov vyryli opätky do linolea. Snažím sa byť trpezlivá a dôverovať nášmu zdravotníctvu. Alebo staršej sestričke s popolníkmi na očiach, ktorá chce trafiť do detskej žily v tých macatých, bucľatých ručičkách 9-mesačného bábätka.

Idem tam opäť, chcem byť pri nej. Otáčajú ma medzi dverami. Na sekundu sa nám stretli pohľady. V tej chvíli som si istá, že mi nikdy neodpustí, že som ju tam nechala samú. Chcela som ju hladkať po jej orosenom čielku, chcela som jej šepkať, že to už nebude dlho trvať, nech len vydrží. Trvá to už pol hodiny. Zdvíham sa druhýkrát a tentoraz sa hrdím, že sa odbiť nenechám. Vraj by som im tam len zavadzala. Tak si nestavajte ošetrovne veľké ako podpriemerný zajačník. Dávajú mi ju do náručia. Prelepené rúčky v lakťových jamkách, prelepené hánky na rukách, no infúziu sa im nepodarilo napichnúť. Na čo tu potom sme?

Horúce leto

Bolo leto, teplomer ukazoval 37 stupňov v tieni. Závidela som kamarátke „jarných“ 32, ktoré mali práve na dovolenke v Turecku. Vychystali sme sa k sestre, tak ako každý deň v poslednej dobe, pripravené okupovať jej záhradný bazén. Kde inde by sa dalo prežiť to peklo? Bol august a leto sa ukázalo v plnej sile. Do tretej sme nevychádzali z domu, pozastierané žalúzie boli skôr placebo efekt, aby mal človek pocit, že proti tomu horku má ako bojovať. Starý tehlový dom odolával niekoľko dní a držal príjemnú klímu, no po tropických nociach, kedy teplota dosahovala 27 stupňov, by bol bezbranný aj protiatómový bunker niekoľko metrov pod zemou. Od rána sa mi zdala Bambuľka akási nesvoja. Myslela som, že sa jej hádam konečne prereže prvý zúbok, veď už bolo načase.

Vidina príjemného osvieženia v bazéne skrytom pred úpekom v korunách stromov, mi odohnala pochmúrne myšlienky. Dnes môžem povedať, že skôr zatlačila materinský tušák do úzadia. Po ceste mi malinká zaspala v kočíku, schovala som ju do tieňa statného smreku a chladného múru starej šopy. Keď sa prebudila a vzala som ju do náručia, poobzerala som sa opäť okolo seba aby som sa presvedčila, že bola skutočne v tieni. Jej telo horelo. Bolo to iné ako inokedy, keď chytíte čielko a cítite, že je teplé, tentokrát mala celé telo v ohni. Teplomer nameral 38,7. Čípok zabral po hodine a teplota začala klesať. Bolo štvrtkové poobedie a ešte som ani netušila, čo všetko nás čaká.

Horúčka neklesala

„Topíte to ako mačence,“ krúti hlavou moja babka, keď jej hrdo ukazujem fotku svojej dcérky, ako vyguľuje oči pod vodnou hladinou. „Už nevíte, čo by ste s týma dzeckáma od radosci robili. Do to kedy vidzel! Ščuleky máte iné móresy,“ krúti pohoršene hlavou. Veru, u staršej generácie sa plávanie s bábätkom neteší takej obľube. Zato u mamičiek je veľmi populárne. Dovolím si napísať, že je to do istej miery módny hit. No na rozdiel od iných márnivých výstrelkov aj skutočne prospešný.

Detičky si svoj pozitívny vzťah k vode prinášajú ešte z prenatálneho obdobia a prirodzene by im mal byť pobyt v teplej vode príjemný. Ale... Vždy má všetko svoje ale. Naša dcérka prvé kúpania v detskej vaničke doslova prevrieskala. Ešte sme ju pomaly ani nenamočili a bolo zle. Už sme nevedeli, kde robíme chybu. Vodu som začala merať teplomerom, či nie je priteplá alebo pristudená. Začala som ju vnárať do vody zabalenú v plienke podľa „návodu“, ktorý som našla na nete. Dom sme vyhecovali do takých teplôt, že Fíni by si po návšteve u nás dali svoje sauny zatepliť, pretože by sa im zdalo, že je v nich prichladno. Uvedomila som si, že pravdepodobne nerobíme chybu mi, ale ju stihli urobiť už v pôrodnici. Z vody mala jednoducho traumu, ktorú sme museli spoločnými silami prekonať. A podarilo sa. Dokonca natoľko, že naša Bambuľka vodu milovala.

Nemala ešte ani 4 mesiace a už som sa pechorila na bábätkovské plávanie. Ak si predstavujete, že šupnete dieťa do vody a ono ako vo filme Modrá lagúna s roztvorenými očkami dvoma zábermi vypláva nad hladinu, máte trošku skreslené predstavy. Áno, voda je naozaj pre deti prirodzeným prostredím, ale pri plávaní s bábätkami sa o plávaní ešte rozprávať nedá. Minimálne v prvých mesiacoch lekcií. Môžeme skôr rozprávať o pohybových aktivitách vo vode, ktorých hlavným zmyslom sú príjemné zážitky rodičov a detí so spoločnej činnosti, pohybová stimulácia a čo sa samotného plávania týka, môžeme hovoriť o postupnom získavaní najzákladnejších plaveckých zručností.

Plávanie s bábätkami skutočne nie je len rozmar mamičiek na materskej, ktoré si chcú vyplniť okná v dennom režime. Má neodškriepiteľný zdravotný význam. Vplýva celkovo na prospievanie dieťaťa, posilňuje srdcovo-cievny systém, zlepšuje dýchací systém, posilňuje brušné, chrbtové, krčné svaly. Dieťa sa plávaním čiastočne otužuje, čím sa posilňuje jeho imunitný systém. Vďaka pohybu sa zlepšuje chuť do jedla a aj kvalita spánku. Za spomenutie stojí aj psychická stránka. Vďaka úzkemu kontaktu rodiča s dieťaťom sa prehlbuje ich vzájomné porozumenie, citové väzby a v neposlednom rade sa dieťa často po prvýkrát stáva členom kolektívu.

Plávanie samozrejme prospieva aj na kvalitu psychomotorického vývoja. Pozor, nie na jeho urýchlenie. Nečakajte, že dieťa bude o 2 mesiace skôr sedieť. Pozitívne ovplyvňuje aj rozvoj rovnováhy, koordináciu pohybov a orientačných schopností. A samozrejme, je to sranda. Ak to vaše dieťa chytí a vo vode sa mu bude páčiť, tak si jednoducho užijete kopu zábavy. Budú to vaše chvíľky.

Aby to neznelo tak pateticky, pripravte sa, že začiatky sú vo všetkom zložité. Ja som mala po prvej hodine 10 rokov zo života dole. Spočiatku bolo všetko ideálne, dcérke sa veľmi páčilo. Po skončení lekcie nás však čakal plač. Neskutočný nárek. A tak stojím ako soľný stĺp pri prebaľovacej podložke, dieťa plače, ak ho položím z rúk, plače, ak si ho priviniem na mokré plavky. Potrebujem sa prezliecť, rovnako aj ju, aby jej nebolo zima. Neviem, čím začať skôr. Spomínam si, že je tu sauna, kde môžeme bábätká nakojiť. Tam rozplakala ďalších päť detí, ideme teda von. Čím viac narieka, tým sa mi viac trasú ruky. Prezliekam nás tak nejako naraz, aby jej nebolo zima a zároveň som ju ja nezamočila. No horor. Dnes už viem, že chyba bola vo mne. Dieťa vždy vycíti neistotu, či nervozitu rodiča. Sama som išla s malou dušičkou na prvú hodinu, s obavami, ako to tam bude. A to dieťa to vycítilo. Takže, mamičky, pohoda, klídek a všetko bude fajn 🙂 Stačí rýchlo dieťa nakŕmiť, lebo v tej vode im žalúdok strávi aj stovky klince a rýchlo uložiť. Do kočíka, vajíčka, lebo sú unavené viac ako vy po dvanásťhodinovej šichte. A všetko bude ok.

"...Pamätám si, že raz sme mali let do Antálye, bol to nočný odlet a ako posledných v rade som mala rodinku s malou dcérkou. Dievčatko malo v ruke bábiku a ospalo si žmolilo očká. V tej dobe bola povinnosť, aby mali cestujúci pas platný 6 mesiacov po návrate. Pri kontrole pasov som zistila, že pánovi platí len 5 a pol mesiaca po návrate. Čo sa dialo potom, to by som nikomu nedopriala zažiť... "

Blíži sa leto. Viem, možno si poviete, táto je otravná ako vianočné reklamy v septembri. Ešte ani apríl neskončil a už tu plaší s dovolenkami. No v skutočnosti je práve obdobie, kedy ľudia začínajú premýšľať o vhodnej destinácii na ich letný oddych. Koniec koncov, neobmedzené možnosti v cestovaní, ktoré v súčasnosti máme zotierajú pomyselnú hranicu medzi začiatkom a koncom letnej sezóny. Sezóna na dovolenku je vlastne celoročne, stačí si vhodne zvoliť destináciu.

S dovolenkou sú však spojené aj nejaké povinnosti a pravidlá, na ktoré by sme nemali zabúdať. Môže nám ľahko zostať namiesto nezameniteľných spomienok iba nočná mora, ešte na niekoľko rokov. Vždy si naštudujte podrobné informácie o destinácii, do ktorej idete, aké má špecifiká, pretože väčšinou je najväčším problémom nevedomosť. O tom, čo všetko so sebou môže priniesť cestovanie som sa rozprávala so Stenly_l.

Stenly_l začínala v letectve na check in-e, na odbavovaní letov. Bola svedkom mnohých smutných koncov dovoleniek, ktoré sa v skutočnosti ešte ani nezačali, alebo minimálne veľmi komplikovaných začiatkov. „Pamätám si, že raz sme mali let do Antálye, bol to nočný odlet a posledných v rade som mala rodinku s malou dcérkou. Dievčatko malo v ruke bábiku a ospalo si žmolilo očká. V tej dobe bola povinnosť, aby mali pas platný 6 mesiacov po návrate. Pri kontrole pasov som zistila, že pánovi platí po návrate iba 5 a pol mesiaca. Čo sa dialo potom, to by som nikomu nedopriala zažiť. Pán nemohol letieť a oni sa museli rozhodnúť, čo bude. Dieťa plakalo, že chce ísť na dovolenku. Manželka plakala, že bez neho nejde a on slzy na krajíčku a prosil, či ho nejako nemôžeme pustiť. V tom momente si človek pripadá ako najhorší na svete, lebo on je ten, ktorý musí vyriecť ortieľ a málo kto vidí, čo je za tým. Že keby som ho nechala odletieť, aj tak ho skontrolujú na prílete, vyhostia ho a vrátia ako deportovaného domov. Väčšinou na toto upozorňujú CK, ale nie je to ich povinnosť,“ spomína Stenly_l. V súčasnosti musí byť platnosť pasu 5 mesiacov od vstupu na územie Turecka.

Zaujímavé požiadavky platia aj pri ceste do Izraela. Všeobecne sa deklaruje, že Izrael rešpektuje pečiatky všetkých krajín v cestovnom pase. Realita je však často iná. „Keď cestujete do Izraela a máte razítko z arabských krajín, tak vás tam skoro iste nepustia a naopak. Pamätám si, ako sme na check ine pri letoch do Dubaia kontrolovali cestujúcim, či nemajú v pase izraelské razítko. Proste ho nesmeli mať. Pre tento účel je možné vybaviť si druhý pas, naša legislatíva Slovákom umožňuje mať dva pasy. Keď sme išli na svadobnú cestu, plavbu loďou, počas ktorej sme navštívili aj Izrael, manžel si kvôli razítkam z Tuniska vybavoval nový pas. Pred vstupom do krajiny sa na palubu nalodil Mosad a kontroloval všetkým pasy, následne sme si ich šli osobne prevziať,“ upresňuje Stenly_l.

Častou chybu robia po zmene mena túžiace dámy. Na svadobnú cestu odlietajú páry krátko po svadbe, takže cestujú ešte na staré doklady. To si niekedy neuvedomia mnohé nevesty, ktoré si nadšene nechajú vystaviť letenky na nové mená. „Potom sa dostavia na odbavenie letu a strašne sa čudujú, že ich nemôžeme odbaviť. Ale bohužiaľ, oni sa na zozname cestujúcich nenachádzajú a keď sa nezhoduje meno cestujúceho s cestovným dokladom, tak je to proste problém. Ak má cestovná kancelária pri odlete delegáta, alebo na letisku okienko, rieši sa to u nich. Ak letia na priamo, treba kontaktovať leteckú spoločnosť. Každopádne to trvá čas a stojí to peniaze zmeniť si meno na to správne - pôvodné. Keby ľudia rozmýšľali, ušetria si kopu problémov,“ vysvetľuje.

Blíži sa koniec apríla. Väčšina cestoviek finišuje svoje first minute akcie a nás láka myšlienka ušetriť na tom našom, nie ešte dvojročnom, Raráškovi, ktorý by mal mať všetko zadarmo. A tak večer, po celodennej mamovskej šichte, sadám k počítaču, načítavam stránku na vyhľadávanie zájazdov. Zadávam naše kritéria do poskytnutých filtrov a postupne dotváram dovolenku našich snov.

No ty vole! To je pálka... No to je fakt dovolenka snov! A v nich asi aj zostane. Ok, skúšam prijateľnejšie nároky a prehodnocujem, či skutočne potrebujeme all inclusive, či musíme mať bazénový komplex a výhľad na more. Preklikávam, hľadám, premýšľam a spomínam.

Pamätám si na to ako dnes. Ráno je chladné, ale vykúkajúce slnko sľubuje teplý a jasný deň. Vtáci čvirikajú a letom rozhorúčený betón nestihol cez noc úplne vychladnúť. Horkosť asfaltu cítiť vo vzduchu aj napriek skorým ranným hodinám. Vystupujem z auta otcovho kamaráta. Priviezol nás na miesto určenia. Obzerám sa vôkol seba a v bruchu cítim šteklenie z príjemného cestovného napätia.

Z rozcítenia ma vytrhne vrava zvyšku našej zostavy. Príkladná vzorka na sociologický výskum. Keby si nás všimol niekto od filmu, Účastníci zájazdu mohli byť natočení oveľa skôr.

Zdvihnem zrak a nahlas prečítam veľký nápis na budove. Letisko. Zovrie mi žalúdok. Čakal nás prvý let. A dovolenka v Bulharsku, kde podľa cestovky je ešte stále aj Slovák kráľ. Mám 14 rokov. Iných 14 rokov, ako majú dnešné štrnástky. Takých naivných, nevinných a detských. Tie, ktoré máte dnes okolo tridsiatky, to myslím pochopíte 🙂.

Neskutočne sme sa tešili na more. Nešli sme k nemu prvýkrát. Bulharsko bolo našou cieľovou destináciou už viackrát. Už sme absolvovali dvojdňovú jazdu autobusom, dobrodružnú cestu lôžkovým vlakom a dnes sme mali letieť.

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny

Viac vymožeností, ale menej času

Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu

Viac vedomostí, ale menej súdnosti

Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov

Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti

Je večer. Malá sa už štvrtý raz pokakala. Začína plakať. Nie zlostne, ale boľavo. Žeby zúbky? Okúpem ju, ponatieram a aj napriek jej protestom odmeriam teplotu. 37,3. Šípim ťažšiu noc.

Po bežných kúpacích rituáloch a večeri ju ukladám doprostred manželskej postele, priviniem si ju a nosmi opreté k sebe si vychutnávame túto spoločnú chvíľku. Je nepokojná, no zaspí rýchlo.

S ťažobou vyliezam z perín, preložím ju do postieľky, prikryjem paplónikom a ešte chvíľku pozorujem spomedzi tyčiek na postieľke. Vidina povinností ma v duchu kope do zadku a vraví - zdvíhaj sa, robota stojí!

Handsfree v ušiach, žehlička v ruke a manžel „na dráte“. Kecáme, ako vždy, ako sme sa mali, čo nové doma, čo jeho Bambuľka. Vtom plač. Myslela som, že sme ju zobudili. V duchu si nadávam, že som mala rozprávať tichšie. Jemne otváram dvere do spálne, beriem ju do náručia a snažím sa utíšiť. Väčšinou ju stačí pohladkať, pomojkať a je dobre. Dnes plač neutícha, stupňuje sa. Manžela nepočujem, on počuje len nárek.

Rozhovor musí ísť bokom, snažím sa utíšiť malú. Nedarí sa. Och, tie zuby sú až také potvory?! Plače stále. Trvá to dlho, možno hodinu, možno dve. Prechádzam sa v náručí s ročným dieťaťom a snažím sa ju utíšiť, pomôcť, uľaviť jej. Zrazu cítim, že je pokakaná opäť. A v tom plač ustal. Hm, to zuby nebudú. Vysilená s oroseným čielkom zaspáva v mojej náruči. V noci sa budí na mliečko. Dostáva namiesto toho nemliečnu kašu do fľaše s ryžovým odvarom. Ten istý scenár, ten istý plač, ktorý sa končí opäť pokakaním.

Na druhý deň nás lekárka vyzbrojila liekmi proti hnačke, probiotikami a minerálnym nápojom proti dehydratácii. Diéta naordinovaná, už len aby to dieťa chcelo jesť. Výsledky výteru budú až v pondelok. Jasné, že všetky deti musia ochorieť v piatok! Tým menej poslušným rodičom niekedy aj v piatok v noci, alebo v sobotu ráno. Aby náhodou neobišli pohotovosť.

Nepatrím k cyklofanatikom a predstava stredne strmého kopca sa u mňa už preventívne prejaví zvýšením tepom, ale napriek tomu som sa rozhodla obstarať si sedačku pre nášho drobca.

Keď som si hodila kľúčové slovo do vyhľadávača, cítila som sa ako rozmrazená po 20 rokoch. Moje predstavy o nizučkej sedačke podobnej tej, v ktorej sme sa krútili na reťazovke na kolotočoch pripnutej o kormán, sa rozplynuli ako keď fúknete do odkvitnutej púpavy. A teda, na čo všetko pri výbere prihliadať?

Vozík vs. cyklosedačka

Ak napíšem, že máte tri možnosti, ako prepravovať svoju ratolesť na bicykli klamať nebudem, no trošku zavádzať. Typy prepravy sú skutočne tri - sedačka vpredu pred riadidlami, vzadu nad zadným kolesom a treťou je tzv. cyklovozík alebo príves za bicykel, no aj medzi nimi je skutočne kvantum modelov, ktoré sa viac či menej odlišujú.

Cyklovozík môžete využiť aj pre malé bábätká, ak sú vybavené novorodeneckou vložkou. Dieťa má dostatok priestoru, je pripútané pásmi a cez okienka, chránené pred hmyzom, slnkom, vetrom, prachom, dažďom a všetkými možnými aj nemožnými poveternostnými podmienkami, pozoruje svet. Niektoré vozíky vďaka špeciálnej rukoväti môžu poslúžiť aj ako kočík, keď bicykel odstavíte. Nevýhodou je ich obstarávacie cena. Nové sa pohybujú najlacnejšie cca od 125 Eur.

Samozrejmosťou musia byť reflexné prvky, vlajočka aj zadné osvetlenie, aby bol vozík dostatočne viditeľný, hlavne pre motoristov. Brzdy musia byť v stopercentnom stave, brzdná dráha s vozíkom je pre vyššiu váhu súpravy dlhšia. Treba sa s ním naučiť jazdiť, dostatočne nadchádzať. Nabehnutie na obyčajný obrubník by mohlo vozík prevrátiť.

Druhého apríla je opäť príležitosť, aby sme prejavili ľudskú spolupatričnosť. Stačí ,ak si v sobotu oblečiete niečo modré a vyjadríte tak svoju podporu ľuďom trpiacim autizmom a ich rodinám. Kampaň Rozsvieť modrú / Light It Up Blue vychádza z iniciatívy jednej z najvýznamnejších svetových organizácií venujúcej sa autizmu Autism Speaks.

2. apríl v roku 2009 vyhlásila OSN za Svetový deň informovanosti o autizme. Pri tejto príležitosti sa takmer všetky významné budovy sveta vysvietia na modro. Táto farba je symbolom komunikácie. Minulý rok sa do kampane zapojilo 18 600 budov po celom svete.

Autizmus v číslach

67 miliónov ľudí. Každé 110 dieťa. Diagnózou autizmu trpí dokonca viac ľudí ako cukrovkou či AIDS dohromady. Pred 20 rokmi však bola skôr ojedinelá. Touto civilizačnou chorobou alebo skôr psychickou poruchou trpelo len jedno z 10 000 narodených detí. Verejnosť v skutočnosti o autizme nevie takmer nič. Predstavy z filmu ako Rain Man sú tak skreslené, ako všetky americké filmy. Podľa občianskeho združenia F84 spájajúceho rodiny s autistickým členom, každý z podobných filmov vykresľuje z istého pohľadu život a svet autistov, ktorý sa však do takejto podoby, akú ste mohli vidieť dostáva až po vytrvalej a koncepčnej práci s osobami trpiacimi autizmom. Bez nej je život autistov plný zmätku a strachu.

Čo je to autizmus?

Autizmus je vývinová porucha. Človek nedokáže nadväzovať bežné vzťahy, väčšinou zlyháva v komunikácii, charakteristické sú nezvyčajné záujmy a opakujúce sa správanie.

Laura kľačala na zemi v kúpeľni a plakala. Nevládala vstať a zdvihnúť päťmesačné bábätko z vaničky v sprchovom kúte. To sa usmievalo, ležalo na podložke a kopalo nohami. Vedela, že musí vyhľadať pomoc.

Začalo sa to nenápadne. K únave sa pridala zimomrivosť. Veď kto nie je uzimený, keď je unavený? Laura však už spávala pod dvoma paplónmi a aj napriek tomu sa často triasla od zimy. Pokračovalo to bolesťami kĺbov a krížov. Veď ktorú mamu nebolí celý človek od neustáleho nosenia svojej ratolesti? Na sex nechcela ani pomyslieť, libido na bode mrazu. No aj to by sa dalo ospravedlniť mamičkovskými povinnosťami. Menštruáciu ani neočakávala, keďže aj keď len trošku, no svoj poklad dojčila.

K bežným príznakom čerstvého rodičovstva sa však začali pridružovať aj iné problémy. Napríklad zápcha. Taká návšteva WC raz za desať dní s hemeroidmi, ktoré jej pribalili ako suvenír z pôrodu, bola masaker. Padajúce vlasy, suchá šupinatá pokožka, na rukách dopraskaná do krvi. Náladovosť, precitlivelosť, depresívnosť. Ako by spojili tehotnú ženu s menštruáciou a v prechode zároveň.

Laura začala zabúdať, zostala spomalená a apatická. Po 15 kilách, ktoré sa na ňu nalepili počas tehotenstva, sa behom dvoch mesiacov len tak zaprášilo. Nezostalo ani deko. No v priebehu ďalších troch mesiacov pribrala desať kíl naspäť. A priberanie pokračovalo ďalej. Nechápala z čoho, jesť nebolo kedy, pohybu mala okolo malého aj za troch a niekoľkohodinové prechádzky s kočíkom boli lepšie ako bodybuilding.

Ruky, kolená, členky mala tlsté, tuhé a opuchnuté. Ťažko sa jej hýbalo. Hlavu ako melón. Veľkú, nafúknutú. Bolo jej zle, keď sa videla v zrkadle. V noci začala chrápať. Pripisovala to nadváhe. Veď všetci tlstí ľudia chrápu. Neskôr nedokázala zaspať. Vždy, keď jej už už klesli viečka, pridusilo ju. Zachrapla a lapala po dychu. Ako by jej niekto pritlačil krk. Až neskôr sa dozvedela, že jazyk mala natoľko opuchnutý, že keď jej v spánku „klesol“ hlbšie do hrdla, tak ju pridusil. V noci spala pár hodín a ráno nedokázala normálne fungovať.

Spočiatku tieto problémy pripisovala únave zo starostlivosti o dieťa. Možno stresu, keďže sa u synčeka objavili menšie problémy s psychomotorickým vývinom. V stave, keď mala problémy sama so sebou, musela začať cvičiť s malým Vojtovu metódu. Všetko sa kopilo a kopilo.

Pred desiatimi rokmi rozvírila pokojné brehy internetových fór informácia o povinnosti prepravovať deti v autosedačkách. Dnes keď si čítam diskusie pod starými článkami, usmievam sa „popod fúzy“. Bubák to bol vskutku veľký. Chvalabohu, už je autosedačka samozrejmosťou.

V súčasnosti, keď sú autá čoraz výkonnejšie, cesty čoraz plnšie a maximálna rýchlosť je len abstraktný pojem, význam autosedačiek stále narastá. Gramotnosť rodičov o možných rizikách spojených s cestnou kolíziou stúpa a význam si uvedomujú. Aj keď tomu nebolo vždy tak.

Jana je učiteľka. Spomína si na besedy s deťmi v škole o dopravnej výchove. „Besedu som začínala vždy tou istou otázkou. Prečo musíme byť v aute pripútaní? Keby ste počuli tie odpovede. Ako cez kopirák – Aby sme nedostali pokutu. Aby ocko nemusel dávať peniažky ujovi policajtovi – a podobne. Občas sa našli skvosty ako – Aby nás mohli policajti buzerovať.“

Pýtať sa následne prečo musia oni sedieť v autosedačke, respektíve v podsedáku, bolo zbytočné. U malých detí je zážítkové učenie najprínosnejšie a zapamätajú si oveľa viac, ako keď iba počúvajú. „Tak som uložila za seba stoličky. Ako v aute. A ukázala im všetky varianty, čo sa stane, ak auto narazí, keď nie sme pripútaní; keď sme, ale nesedíme na podsedáku a podobne. Pripútala som ich akože pásom a po upozornení sotila do stoličky. Pri variante, kedy je dieťa nízke a pripútané, im pás išiel cez krk. Pochopili, že v takom prípade by ich mohol aj udusiť. Niekedy, ak bol čas, tak som ich vzala von. Sadla som si do auta, seba som pripútala a na zadné sedadlo som posadila veľkého plyšového maca. Deti stáli pred školou, ja som pred ich očami prudko zabrzdila. Maco skončil na prednom skle. Pochopili.“

Samozrejme, že problematika dôležitosti autosedačiek je oveľa obšírnejšia, no pre deti táto ilustrácia stačí. Rodičia by mali mať vedomosti určite obšírnejšie. Ako si vybrať tú správnu autosedačku si môžete prečítať tu (stačí kliknúť) vo WIKI a samozrejme, potešíme sa každej skúsenosti, s ktorou sa podelíte.

Výberom autosedačky to však nekončí. Častokrát sa dopúšťame mnohých chýb, ktoré funkčnosť autosedačky znižujú a teda zvyšujú riziko zranení v prípade kolízie. Vždy buďte dôslední. Nikdy neviete, či pútate dieťa len z rutiny alebo mu práve zachraňujete život. Predstavte si, že vám niekto povie: „Pripútajte dieťa čo najlepšie, pretože o pol hodinu sa čelne zrazíte s kamiónom.“ Tak by ste si dali asi obzvlášť záležať. To vám však nikto dopredu nepovie, preto buďte obozretní vždy. Ide totiž o život.