Na tento výrok klasika z filmu Dedičství, aneb... som si spomenula, keď som brázdila internet a hľadala nejaké tie info o opaľovacích krémoch. Časy keď nám stačil Nubian 2ka sú asi nenávratne v čudu a ak si myslíte, že čím vyššie hodnoty SPF, UVA či UVB filtrov sú zárukou bezpečného opaľovania, tak to platí asi ako čím viac prúžkov, tým viac adidas. Ako teda zvládnuť leto a celý ten manažment opaľovania vs. schovávania?

Je všeobecne známe, že pobyt na slniečku prospieva nášmu zdraviu. Naše telo získava vzácny vitamín D. Sama som netušila, že nato, aby som ho získala, sa nestačí ukázať slniečku hocikedy mám čas. Ale pekne po poriadku, k tomu sa ešte len dostaneme.

Na začiatok by bolo fajn pochopiť, aký je rozdiel medzi UVA a UVB lúčmi. UVB lúče, ktoré sú najsilnejšie počas poludnia môžu za to, že sa spálite. Vďaka UVA sa opálite. Stimulujú totiž tvorbu melanínu, ktorý má za následok to, že z dovolenky idete ako čokoládka.

A teraz to trošku zamotáme. Ak si myslíte, že UVB sú teda tie zlé, a UVA sú tie dobré lúče, je to viac menej naopak. Aj keď rozdelenie na zlé a dobré nie je úplne na mieste. UVA lúče sú tie nežiadúce, pretože áno, vďaka nim sme síce opálení, no zvyšujú tvorbu voľných radikálov v tele, urýchľujú starnutie pokožky a zvyšujú riziko rakoviny kože. D vitamín sa tvorí vďaka stimulácii UVB lúčov. Aj to však za konkrétnych podmienok, ako som už načrtla.

Slnečné žiarenie je zložené asi z 1500 vlnových dĺžok. Žiarenie prechádza cez atmosféru, ktorá pôsobí ako filter. UVB lúče, vďaka ktorým získavame spomínané Déčko, dokážu preniknúť cez našu atmosféru iba vtedy, ak je Slnko vo vyššom uhle ako 50 stupňov nad horizontom. Keď je Slnko nižšie, ozónová vrstva odráža UVB lúče a prejdú ňou len dlhšie UVA lúče. Opálite sa, no Déčko nezískate. Pokiaľ sa už opaľujte, mali by ste chcieť, aby vaša pokožka absorbovala naraz aj UVA aj UVB lúče. To sa deje len okolo poludnia, kedy vám každý radí slnku sa vyhýbať. Ak teda dodržiavate všade propagované zásady „bezpečného“ opaľovania a slnku sa medzi 11 a 15.hod vyhýbate, Déčko nezískate.

Samozrejme v čase okolo obeda by ste mali byť na slnku tak dlho, aby ste sa nespálili. Čo záleží na type vašej pokožky. Čím je tmavšia, tým dlhšie musíte zostať na slnku, aby ste absorbovali dostatok vitamínu D. Týmto samozrejme nechcem povedať, že UVB žiarenie je úplne bezpečné a máte sa mu vystavovať nadmerne v obedňajších hodinách. Aj tento typ žiarenia je v nadmernom množstve nebezpečný, preto sa mu vystavujte len tak dlho, aby ste prijali dostatok vitamínu D. U ľudí so svetlým typom pokožky to je asi 15 až 30 minút denne.

Povedal Hippokrates. Nie je to nejaký alternatívny foodbloger propagujúci RAW food. To je ten pánko, čo napísal prísahu pre medikov 😉 Okrem iného 🙂 A poviem vám, že hoc ako múdro to znie, aj tak vždy moje kroky smerovali do lekárne. Či ma trápil kašeľ, teplota, bolesti... Z rastliniek rozoznám sotva púpavu od pŕhľavy a vrchol mojej domácej medicíny je  cibuľový sirup. A cibuľovým sirupom to aj všetko začalo.

Bola som tehotná. V polke tretieho mesiaca. A zostala som chorá. CRP v poriadku, výtery v poriadku. Trápil ma neskutočný kašeľ. Dusil ma, napínal a v kombinácii s tehotenskými nevoľnosťami mi urobil z WC prechodné bydlisko. Čo bolo aj fajn, pretože pri toľkom drhnutí by som príliš skoro zistila, čo je to tehotenská inkontinencia. Žiadny lekár mi nechcel nič predpísať. A tak som začala s cibuľovým sirupom. Nakrájala som cibuľu na drobnúčko, zaliala medom, nechala cez noc odstáť a šťavu, ktorú cibuľa pustila som vyjedala lyžičkou ako nutelu. Trvalo to 2 týždne. Neskutočné dva týždne, celonočných a celodenných záchvatov kašľa. Potom ako by uťal. Či vďaka sirupu sa nedozviem. Na hlave mi začali rašiť cíbiky a prisámvačku ešte jeden týždeň a nebudem mať jednu kožu ale tri, navrstvené ako cibuľa. (Ak chcete riskovať, že sa z vás stane jazvec, tak je vraj veľmi účinná aj masť z tohto tvora. My máme na okolí len veľa mačiek, takže nič.)

Povedala som si, že musím byť nabudúce pripravená a začala som si o liečivej sile byliniek viac zisťovať. No poviem vám, je to sila! Narazila som na zaujímavé recepty. Vedeli ste, že sa dá podomácky liečiť aj koktanie? Nie to vrodené, ale to spôsobené preľaknutím.

Potrebujeme 100 g kvetu levandule, 100 g šištíc chmeľu, 100 g kvetu bieleho agátu a 40g šalvie. Premiešame a vznikne zmes. Z nej odoberieme 2 PL a nasypeme do pol litra vody a varíme asi 2 minúty. Vychladnutý odvar precedíme a užívame 3x denne pred jedlom tak, že množstvo odvaru rozdelíme na 3 rovnaké dávky. Nasleduje mesiac pauza a potom si procedúru zopakujte.

Podľa druhého receptu med a olivový olej zmiešame v rovnakých množstvách, 1 PL tejto zmesi užívame ráno a večer nalačno počas 1 roka.

Alebo taká angína, koho raz chytí za pačesy, tak ho len tak nepustí. Mnohokrát opakované angíny končia výberom mandlí. Ako ju liečiť prírodnou cestou?

Sedím na chodbe s hlavou zloženou v dlaniach opretých o kolená. Po lícach mi stekajú slzy a cez škáročku medzi stehnami kvapkajú na zem. Počujem, ako plače. Sledujem kľukaté cestičky, ktoré v priebehu rokov vyryli opätky do linolea. Snažím sa byť trpezlivá a dôverovať nášmu zdravotníctvu. Alebo staršej sestričke s popolníkmi na očiach, ktorá chce trafiť do detskej žily v tých macatých, bucľatých ručičkách 9-mesačného bábätka.

Idem tam opäť, chcem byť pri nej. Otáčajú ma medzi dverami. Na sekundu sa nám stretli pohľady. V tej chvíli som si istá, že mi nikdy neodpustí, že som ju tam nechala samú. Chcela som ju hladkať po jej orosenom čielku, chcela som jej šepkať, že to už nebude dlho trvať, nech len vydrží. Trvá to už pol hodiny. Zdvíham sa druhýkrát a tentoraz sa hrdím, že sa odbiť nenechám. Vraj by som im tam len zavadzala. Tak si nestavajte ošetrovne veľké ako podpriemerný zajačník. Dávajú mi ju do náručia. Prelepené rúčky v lakťových jamkách, prelepené hánky na rukách, no infúziu sa im nepodarilo napichnúť. Na čo tu potom sme?

Horúce leto

Bolo leto, teplomer ukazoval 37 stupňov v tieni. Závidela som kamarátke „jarných“ 32, ktoré mali práve na dovolenke v Turecku. Vychystali sme sa k sestre, tak ako každý deň v poslednej dobe, pripravené okupovať jej záhradný bazén. Kde inde by sa dalo prežiť to peklo? Bol august a leto sa ukázalo v plnej sile. Do tretej sme nevychádzali z domu, pozastierané žalúzie boli skôr placebo efekt, aby mal človek pocit, že proti tomu horku má ako bojovať. Starý tehlový dom odolával niekoľko dní a držal príjemnú klímu, no po tropických nociach, kedy teplota dosahovala 27 stupňov, by bol bezbranný aj protiatómový bunker niekoľko metrov pod zemou. Od rána sa mi zdala Bambuľka akási nesvoja. Myslela som, že sa jej hádam konečne prereže prvý zúbok, veď už bolo načase.

Vidina príjemného osvieženia v bazéne skrytom pred úpekom v korunách stromov, mi odohnala pochmúrne myšlienky. Dnes môžem povedať, že skôr zatlačila materinský tušák do úzadia. Po ceste mi malinká zaspala v kočíku, schovala som ju do tieňa statného smreku a chladného múru starej šopy. Keď sa prebudila a vzala som ju do náručia, poobzerala som sa opäť okolo seba aby som sa presvedčila, že bola skutočne v tieni. Jej telo horelo. Bolo to iné ako inokedy, keď chytíte čielko a cítite, že je teplé, tentokrát mala celé telo v ohni. Teplomer nameral 38,7. Čípok zabral po hodine a teplota začala klesať. Bolo štvrtkové poobedie a ešte som ani netušila, čo všetko nás čaká.

Horúčka neklesala

„Topíte to ako mačence,“ krúti hlavou moja babka, keď jej hrdo ukazujem fotku svojej dcérky, ako vyguľuje oči pod vodnou hladinou. „Už nevíte, čo by ste s týma dzeckáma od radosci robili. Do to kedy vidzel! Ščuleky máte iné móresy,“ krúti pohoršene hlavou. Veru, u staršej generácie sa plávanie s bábätkom neteší takej obľube. Zato u mamičiek je veľmi populárne. Dovolím si napísať, že je to do istej miery módny hit. No na rozdiel od iných márnivých výstrelkov aj skutočne prospešný.

Detičky si svoj pozitívny vzťah k vode prinášajú ešte z prenatálneho obdobia a prirodzene by im mal byť pobyt v teplej vode príjemný. Ale... Vždy má všetko svoje ale. Naša dcérka prvé kúpania v detskej vaničke doslova prevrieskala. Ešte sme ju pomaly ani nenamočili a bolo zle. Už sme nevedeli, kde robíme chybu. Vodu som začala merať teplomerom, či nie je priteplá alebo pristudená. Začala som ju vnárať do vody zabalenú v plienke podľa „návodu“, ktorý som našla na nete. Dom sme vyhecovali do takých teplôt, že Fíni by si po návšteve u nás dali svoje sauny zatepliť, pretože by sa im zdalo, že je v nich prichladno. Uvedomila som si, že pravdepodobne nerobíme chybu mi, ale ju stihli urobiť už v pôrodnici. Z vody mala jednoducho traumu, ktorú sme museli spoločnými silami prekonať. A podarilo sa. Dokonca natoľko, že naša Bambuľka vodu milovala.

Nemala ešte ani 4 mesiace a už som sa pechorila na bábätkovské plávanie. Ak si predstavujete, že šupnete dieťa do vody a ono ako vo filme Modrá lagúna s roztvorenými očkami dvoma zábermi vypláva nad hladinu, máte trošku skreslené predstavy. Áno, voda je naozaj pre deti prirodzeným prostredím, ale pri plávaní s bábätkami sa o plávaní ešte rozprávať nedá. Minimálne v prvých mesiacoch lekcií. Môžeme skôr rozprávať o pohybových aktivitách vo vode, ktorých hlavným zmyslom sú príjemné zážitky rodičov a detí so spoločnej činnosti, pohybová stimulácia a čo sa samotného plávania týka, môžeme hovoriť o postupnom získavaní najzákladnejších plaveckých zručností.

Plávanie s bábätkami skutočne nie je len rozmar mamičiek na materskej, ktoré si chcú vyplniť okná v dennom režime. Má neodškriepiteľný zdravotný význam. Vplýva celkovo na prospievanie dieťaťa, posilňuje srdcovo-cievny systém, zlepšuje dýchací systém, posilňuje brušné, chrbtové, krčné svaly. Dieťa sa plávaním čiastočne otužuje, čím sa posilňuje jeho imunitný systém. Vďaka pohybu sa zlepšuje chuť do jedla a aj kvalita spánku. Za spomenutie stojí aj psychická stránka. Vďaka úzkemu kontaktu rodiča s dieťaťom sa prehlbuje ich vzájomné porozumenie, citové väzby a v neposlednom rade sa dieťa často po prvýkrát stáva členom kolektívu.

Plávanie samozrejme prospieva aj na kvalitu psychomotorického vývoja. Pozor, nie na jeho urýchlenie. Nečakajte, že dieťa bude o 2 mesiace skôr sedieť. Pozitívne ovplyvňuje aj rozvoj rovnováhy, koordináciu pohybov a orientačných schopností. A samozrejme, je to sranda. Ak to vaše dieťa chytí a vo vode sa mu bude páčiť, tak si jednoducho užijete kopu zábavy. Budú to vaše chvíľky.

Aby to neznelo tak pateticky, pripravte sa, že začiatky sú vo všetkom zložité. Ja som mala po prvej hodine 10 rokov zo života dole. Spočiatku bolo všetko ideálne, dcérke sa veľmi páčilo. Po skončení lekcie nás však čakal plač. Neskutočný nárek. A tak stojím ako soľný stĺp pri prebaľovacej podložke, dieťa plače, ak ho položím z rúk, plače, ak si ho priviniem na mokré plavky. Potrebujem sa prezliecť, rovnako aj ju, aby jej nebolo zima. Neviem, čím začať skôr. Spomínam si, že je tu sauna, kde môžeme bábätká nakojiť. Tam rozplakala ďalších päť detí, ideme teda von. Čím viac narieka, tým sa mi viac trasú ruky. Prezliekam nás tak nejako naraz, aby jej nebolo zima a zároveň som ju ja nezamočila. No horor. Dnes už viem, že chyba bola vo mne. Dieťa vždy vycíti neistotu, či nervozitu rodiča. Sama som išla s malou dušičkou na prvú hodinu, s obavami, ako to tam bude. A to dieťa to vycítilo. Takže, mamičky, pohoda, klídek a všetko bude fajn 🙂 Stačí rýchlo dieťa nakŕmiť, lebo v tej vode im žalúdok strávi aj stovky klince a rýchlo uložiť. Do kočíka, vajíčka, lebo sú unavené viac ako vy po dvanásťhodinovej šichte. A všetko bude ok.

"...Pamätám si, že raz sme mali let do Antálye, bol to nočný odlet a ako posledných v rade som mala rodinku s malou dcérkou. Dievčatko malo v ruke bábiku a ospalo si žmolilo očká. V tej dobe bola povinnosť, aby mali cestujúci pas platný 6 mesiacov po návrate. Pri kontrole pasov som zistila, že pánovi platí len 5 a pol mesiaca po návrate. Čo sa dialo potom, to by som nikomu nedopriala zažiť... "

Blíži sa leto. Viem, možno si poviete, táto je otravná ako vianočné reklamy v septembri. Ešte ani apríl neskončil a už tu plaší s dovolenkami. No v skutočnosti je práve obdobie, kedy ľudia začínajú premýšľať o vhodnej destinácii na ich letný oddych. Koniec koncov, neobmedzené možnosti v cestovaní, ktoré v súčasnosti máme zotierajú pomyselnú hranicu medzi začiatkom a koncom letnej sezóny. Sezóna na dovolenku je vlastne celoročne, stačí si vhodne zvoliť destináciu.

S dovolenkou sú však spojené aj nejaké povinnosti a pravidlá, na ktoré by sme nemali zabúdať. Môže nám ľahko zostať namiesto nezameniteľných spomienok iba nočná mora, ešte na niekoľko rokov. Vždy si naštudujte podrobné informácie o destinácii, do ktorej idete, aké má špecifiká, pretože väčšinou je najväčším problémom nevedomosť. O tom, čo všetko so sebou môže priniesť cestovanie som sa rozprávala so Stenly_l.

Stenly_l začínala v letectve na check in-e, na odbavovaní letov. Bola svedkom mnohých smutných koncov dovoleniek, ktoré sa v skutočnosti ešte ani nezačali, alebo minimálne veľmi komplikovaných začiatkov. „Pamätám si, že raz sme mali let do Antálye, bol to nočný odlet a posledných v rade som mala rodinku s malou dcérkou. Dievčatko malo v ruke bábiku a ospalo si žmolilo očká. V tej dobe bola povinnosť, aby mali pas platný 6 mesiacov po návrate. Pri kontrole pasov som zistila, že pánovi platí po návrate iba 5 a pol mesiaca. Čo sa dialo potom, to by som nikomu nedopriala zažiť. Pán nemohol letieť a oni sa museli rozhodnúť, čo bude. Dieťa plakalo, že chce ísť na dovolenku. Manželka plakala, že bez neho nejde a on slzy na krajíčku a prosil, či ho nejako nemôžeme pustiť. V tom momente si človek pripadá ako najhorší na svete, lebo on je ten, ktorý musí vyriecť ortieľ a málo kto vidí, čo je za tým. Že keby som ho nechala odletieť, aj tak ho skontrolujú na prílete, vyhostia ho a vrátia ako deportovaného domov. Väčšinou na toto upozorňujú CK, ale nie je to ich povinnosť,“ spomína Stenly_l. V súčasnosti musí byť platnosť pasu 5 mesiacov od vstupu na územie Turecka.

Zaujímavé požiadavky platia aj pri ceste do Izraela. Všeobecne sa deklaruje, že Izrael rešpektuje pečiatky všetkých krajín v cestovnom pase. Realita je však často iná. „Keď cestujete do Izraela a máte razítko z arabských krajín, tak vás tam skoro iste nepustia a naopak. Pamätám si, ako sme na check ine pri letoch do Dubaia kontrolovali cestujúcim, či nemajú v pase izraelské razítko. Proste ho nesmeli mať. Pre tento účel je možné vybaviť si druhý pas, naša legislatíva Slovákom umožňuje mať dva pasy. Keď sme išli na svadobnú cestu, plavbu loďou, počas ktorej sme navštívili aj Izrael, manžel si kvôli razítkam z Tuniska vybavoval nový pas. Pred vstupom do krajiny sa na palubu nalodil Mosad a kontroloval všetkým pasy, následne sme si ich šli osobne prevziať,“ upresňuje Stenly_l.

Častou chybu robia po zmene mena túžiace dámy. Na svadobnú cestu odlietajú páry krátko po svadbe, takže cestujú ešte na staré doklady. To si niekedy neuvedomia mnohé nevesty, ktoré si nadšene nechajú vystaviť letenky na nové mená. „Potom sa dostavia na odbavenie letu a strašne sa čudujú, že ich nemôžeme odbaviť. Ale bohužiaľ, oni sa na zozname cestujúcich nenachádzajú a keď sa nezhoduje meno cestujúceho s cestovným dokladom, tak je to proste problém. Ak má cestovná kancelária pri odlete delegáta, alebo na letisku okienko, rieši sa to u nich. Ak letia na priamo, treba kontaktovať leteckú spoločnosť. Každopádne to trvá čas a stojí to peniaze zmeniť si meno na to správne - pôvodné. Keby ľudia rozmýšľali, ušetria si kopu problémov,“ vysvetľuje.

Blíži sa koniec apríla. Väčšina cestoviek finišuje svoje first minute akcie a nás láka myšlienka ušetriť na tom našom, nie ešte dvojročnom, Raráškovi, ktorý by mal mať všetko zadarmo. A tak večer, po celodennej mamovskej šichte, sadám k počítaču, načítavam stránku na vyhľadávanie zájazdov. Zadávam naše kritéria do poskytnutých filtrov a postupne dotváram dovolenku našich snov.

No ty vole! To je pálka... No to je fakt dovolenka snov! A v nich asi aj zostane. Ok, skúšam prijateľnejšie nároky a prehodnocujem, či skutočne potrebujeme all inclusive, či musíme mať bazénový komplex a výhľad na more. Preklikávam, hľadám, premýšľam a spomínam.

Pamätám si na to ako dnes. Ráno je chladné, ale vykúkajúce slnko sľubuje teplý a jasný deň. Vtáci čvirikajú a letom rozhorúčený betón nestihol cez noc úplne vychladnúť. Horkosť asfaltu cítiť vo vzduchu aj napriek skorým ranným hodinám. Vystupujem z auta otcovho kamaráta. Priviezol nás na miesto určenia. Obzerám sa vôkol seba a v bruchu cítim šteklenie z príjemného cestovného napätia.

Z rozcítenia ma vytrhne vrava zvyšku našej zostavy. Príkladná vzorka na sociologický výskum. Keby si nás všimol niekto od filmu, Účastníci zájazdu mohli byť natočení oveľa skôr.

Zdvihnem zrak a nahlas prečítam veľký nápis na budove. Letisko. Zovrie mi žalúdok. Čakal nás prvý let. A dovolenka v Bulharsku, kde podľa cestovky je ešte stále aj Slovák kráľ. Mám 14 rokov. Iných 14 rokov, ako majú dnešné štrnástky. Takých naivných, nevinných a detských. Tie, ktoré máte dnes okolo tridsiatky, to myslím pochopíte 🙂.

Neskutočne sme sa tešili na more. Nešli sme k nemu prvýkrát. Bulharsko bolo našou cieľovou destináciou už viackrát. Už sme absolvovali dvojdňovú jazdu autobusom, dobrodružnú cestu lôžkovým vlakom a dnes sme mali letieť.

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny

Viac vymožeností, ale menej času

Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu

Viac vedomostí, ale menej súdnosti

Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov

Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti

Je večer. Malá sa už štvrtý raz pokakala. Začína plakať. Nie zlostne, ale boľavo. Žeby zúbky? Okúpem ju, ponatieram a aj napriek jej protestom odmeriam teplotu. 37,3. Šípim ťažšiu noc.

Po bežných kúpacích rituáloch a večeri ju ukladám doprostred manželskej postele, priviniem si ju a nosmi opreté k sebe si vychutnávame túto spoločnú chvíľku. Je nepokojná, no zaspí rýchlo.

S ťažobou vyliezam z perín, preložím ju do postieľky, prikryjem paplónikom a ešte chvíľku pozorujem spomedzi tyčiek na postieľke. Vidina povinností ma v duchu kope do zadku a vraví - zdvíhaj sa, robota stojí!

Handsfree v ušiach, žehlička v ruke a manžel „na dráte“. Kecáme, ako vždy, ako sme sa mali, čo nové doma, čo jeho Bambuľka. Vtom plač. Myslela som, že sme ju zobudili. V duchu si nadávam, že som mala rozprávať tichšie. Jemne otváram dvere do spálne, beriem ju do náručia a snažím sa utíšiť. Väčšinou ju stačí pohladkať, pomojkať a je dobre. Dnes plač neutícha, stupňuje sa. Manžela nepočujem, on počuje len nárek.

Rozhovor musí ísť bokom, snažím sa utíšiť malú. Nedarí sa. Och, tie zuby sú až také potvory?! Plače stále. Trvá to dlho, možno hodinu, možno dve. Prechádzam sa v náručí s ročným dieťaťom a snažím sa ju utíšiť, pomôcť, uľaviť jej. Zrazu cítim, že je pokakaná opäť. A v tom plač ustal. Hm, to zuby nebudú. Vysilená s oroseným čielkom zaspáva v mojej náruči. V noci sa budí na mliečko. Dostáva namiesto toho nemliečnu kašu do fľaše s ryžovým odvarom. Ten istý scenár, ten istý plač, ktorý sa končí opäť pokakaním.

Na druhý deň nás lekárka vyzbrojila liekmi proti hnačke, probiotikami a minerálnym nápojom proti dehydratácii. Diéta naordinovaná, už len aby to dieťa chcelo jesť. Výsledky výteru budú až v pondelok. Jasné, že všetky deti musia ochorieť v piatok! Tým menej poslušným rodičom niekedy aj v piatok v noci, alebo v sobotu ráno. Aby náhodou neobišli pohotovosť.

Nepatrím k cyklofanatikom a predstava stredne strmého kopca sa u mňa už preventívne prejaví zvýšením tepom, ale napriek tomu som sa rozhodla obstarať si sedačku pre nášho drobca.

Keď som si hodila kľúčové slovo do vyhľadávača, cítila som sa ako rozmrazená po 20 rokoch. Moje predstavy o nizučkej sedačke podobnej tej, v ktorej sme sa krútili na reťazovke na kolotočoch pripnutej o kormán, sa rozplynuli ako keď fúknete do odkvitnutej púpavy. A teda, na čo všetko pri výbere prihliadať?

Vozík vs. cyklosedačka

Ak napíšem, že máte tri možnosti, ako prepravovať svoju ratolesť na bicykli klamať nebudem, no trošku zavádzať. Typy prepravy sú skutočne tri - sedačka vpredu pred riadidlami, vzadu nad zadným kolesom a treťou je tzv. cyklovozík alebo príves za bicykel, no aj medzi nimi je skutočne kvantum modelov, ktoré sa viac či menej odlišujú.

Cyklovozík môžete využiť aj pre malé bábätká, ak sú vybavené novorodeneckou vložkou. Dieťa má dostatok priestoru, je pripútané pásmi a cez okienka, chránené pred hmyzom, slnkom, vetrom, prachom, dažďom a všetkými možnými aj nemožnými poveternostnými podmienkami, pozoruje svet. Niektoré vozíky vďaka špeciálnej rukoväti môžu poslúžiť aj ako kočík, keď bicykel odstavíte. Nevýhodou je ich obstarávacie cena. Nové sa pohybujú najlacnejšie cca od 125 Eur.

Samozrejmosťou musia byť reflexné prvky, vlajočka aj zadné osvetlenie, aby bol vozík dostatočne viditeľný, hlavne pre motoristov. Brzdy musia byť v stopercentnom stave, brzdná dráha s vozíkom je pre vyššiu váhu súpravy dlhšia. Treba sa s ním naučiť jazdiť, dostatočne nadchádzať. Nabehnutie na obyčajný obrubník by mohlo vozík prevrátiť.

Druhého apríla je opäť príležitosť, aby sme prejavili ľudskú spolupatričnosť. Stačí ,ak si v sobotu oblečiete niečo modré a vyjadríte tak svoju podporu ľuďom trpiacim autizmom a ich rodinám. Kampaň Rozsvieť modrú / Light It Up Blue vychádza z iniciatívy jednej z najvýznamnejších svetových organizácií venujúcej sa autizmu Autism Speaks.

2. apríl v roku 2009 vyhlásila OSN za Svetový deň informovanosti o autizme. Pri tejto príležitosti sa takmer všetky významné budovy sveta vysvietia na modro. Táto farba je symbolom komunikácie. Minulý rok sa do kampane zapojilo 18 600 budov po celom svete.

Autizmus v číslach

67 miliónov ľudí. Každé 110 dieťa. Diagnózou autizmu trpí dokonca viac ľudí ako cukrovkou či AIDS dohromady. Pred 20 rokmi však bola skôr ojedinelá. Touto civilizačnou chorobou alebo skôr psychickou poruchou trpelo len jedno z 10 000 narodených detí. Verejnosť v skutočnosti o autizme nevie takmer nič. Predstavy z filmu ako Rain Man sú tak skreslené, ako všetky americké filmy. Podľa občianskeho združenia F84 spájajúceho rodiny s autistickým členom, každý z podobných filmov vykresľuje z istého pohľadu život a svet autistov, ktorý sa však do takejto podoby, akú ste mohli vidieť dostáva až po vytrvalej a koncepčnej práci s osobami trpiacimi autizmom. Bez nej je život autistov plný zmätku a strachu.

Čo je to autizmus?

Autizmus je vývinová porucha. Človek nedokáže nadväzovať bežné vzťahy, väčšinou zlyháva v komunikácii, charakteristické sú nezvyčajné záujmy a opakujúce sa správanie.

Laura kľačala na zemi v kúpeľni a plakala. Nevládala vstať a zdvihnúť päťmesačné bábätko z vaničky v sprchovom kúte. To sa usmievalo, ležalo na podložke a kopalo nohami. Vedela, že musí vyhľadať pomoc.

Začalo sa to nenápadne. K únave sa pridala zimomrivosť. Veď kto nie je uzimený, keď je unavený? Laura však už spávala pod dvoma paplónmi a aj napriek tomu sa často triasla od zimy. Pokračovalo to bolesťami kĺbov a krížov. Veď ktorú mamu nebolí celý človek od neustáleho nosenia svojej ratolesti? Na sex nechcela ani pomyslieť, libido na bode mrazu. No aj to by sa dalo ospravedlniť mamičkovskými povinnosťami. Menštruáciu ani neočakávala, keďže aj keď len trošku, no svoj poklad dojčila.

K bežným príznakom čerstvého rodičovstva sa však začali pridružovať aj iné problémy. Napríklad zápcha. Taká návšteva WC raz za desať dní s hemeroidmi, ktoré jej pribalili ako suvenír z pôrodu, bola masaker. Padajúce vlasy, suchá šupinatá pokožka, na rukách dopraskaná do krvi. Náladovosť, precitlivelosť, depresívnosť. Ako by spojili tehotnú ženu s menštruáciou a v prechode zároveň.

Laura začala zabúdať, zostala spomalená a apatická. Po 15 kilách, ktoré sa na ňu nalepili počas tehotenstva, sa behom dvoch mesiacov len tak zaprášilo. Nezostalo ani deko. No v priebehu ďalších troch mesiacov pribrala desať kíl naspäť. A priberanie pokračovalo ďalej. Nechápala z čoho, jesť nebolo kedy, pohybu mala okolo malého aj za troch a niekoľkohodinové prechádzky s kočíkom boli lepšie ako bodybuilding.

Ruky, kolená, členky mala tlsté, tuhé a opuchnuté. Ťažko sa jej hýbalo. Hlavu ako melón. Veľkú, nafúknutú. Bolo jej zle, keď sa videla v zrkadle. V noci začala chrápať. Pripisovala to nadváhe. Veď všetci tlstí ľudia chrápu. Neskôr nedokázala zaspať. Vždy, keď jej už už klesli viečka, pridusilo ju. Zachrapla a lapala po dychu. Ako by jej niekto pritlačil krk. Až neskôr sa dozvedela, že jazyk mala natoľko opuchnutý, že keď jej v spánku „klesol“ hlbšie do hrdla, tak ju pridusil. V noci spala pár hodín a ráno nedokázala normálne fungovať.

Spočiatku tieto problémy pripisovala únave zo starostlivosti o dieťa. Možno stresu, keďže sa u synčeka objavili menšie problémy s psychomotorickým vývinom. V stave, keď mala problémy sama so sebou, musela začať cvičiť s malým Vojtovu metódu. Všetko sa kopilo a kopilo.

Pred desiatimi rokmi rozvírila pokojné brehy internetových fór informácia o povinnosti prepravovať deti v autosedačkách. Dnes keď si čítam diskusie pod starými článkami, usmievam sa „popod fúzy“. Bubák to bol vskutku veľký. Chvalabohu, už je autosedačka samozrejmosťou.

V súčasnosti, keď sú autá čoraz výkonnejšie, cesty čoraz plnšie a maximálna rýchlosť je len abstraktný pojem, význam autosedačiek stále narastá. Gramotnosť rodičov o možných rizikách spojených s cestnou kolíziou stúpa a význam si uvedomujú. Aj keď tomu nebolo vždy tak.

Jana je učiteľka. Spomína si na besedy s deťmi v škole o dopravnej výchove. „Besedu som začínala vždy tou istou otázkou. Prečo musíme byť v aute pripútaní? Keby ste počuli tie odpovede. Ako cez kopirák – Aby sme nedostali pokutu. Aby ocko nemusel dávať peniažky ujovi policajtovi – a podobne. Občas sa našli skvosty ako – Aby nás mohli policajti buzerovať.“

Pýtať sa následne prečo musia oni sedieť v autosedačke, respektíve v podsedáku, bolo zbytočné. U malých detí je zážítkové učenie najprínosnejšie a zapamätajú si oveľa viac, ako keď iba počúvajú. „Tak som uložila za seba stoličky. Ako v aute. A ukázala im všetky varianty, čo sa stane, ak auto narazí, keď nie sme pripútaní; keď sme, ale nesedíme na podsedáku a podobne. Pripútala som ich akože pásom a po upozornení sotila do stoličky. Pri variante, kedy je dieťa nízke a pripútané, im pás išiel cez krk. Pochopili, že v takom prípade by ich mohol aj udusiť. Niekedy, ak bol čas, tak som ich vzala von. Sadla som si do auta, seba som pripútala a na zadné sedadlo som posadila veľkého plyšového maca. Deti stáli pred školou, ja som pred ich očami prudko zabrzdila. Maco skončil na prednom skle. Pochopili.“

Samozrejme, že problematika dôležitosti autosedačiek je oveľa obšírnejšia, no pre deti táto ilustrácia stačí. Rodičia by mali mať vedomosti určite obšírnejšie. Ako si vybrať tú správnu autosedačku si môžete prečítať tu (stačí kliknúť) vo WIKI a samozrejme, potešíme sa každej skúsenosti, s ktorou sa podelíte.

Výberom autosedačky to však nekončí. Častokrát sa dopúšťame mnohých chýb, ktoré funkčnosť autosedačky znižujú a teda zvyšujú riziko zranení v prípade kolízie. Vždy buďte dôslední. Nikdy neviete, či pútate dieťa len z rutiny alebo mu práve zachraňujete život. Predstavte si, že vám niekto povie: „Pripútajte dieťa čo najlepšie, pretože o pol hodinu sa čelne zrazíte s kamiónom.“ Tak by ste si dali asi obzvlášť záležať. To vám však nikto dopredu nepovie, preto buďte obozretní vždy. Ide totiž o život.

Hráte sa ako vždy v izbičke. Naokolo bordel, ako po nájazde Turkov a už stý raz opakujete 'prasiatko je to, kačička je to' a snažíte sa držať krok s detskou zvedavosťou nad obrázkami v knižke. Stojí pri detskom stolíku a naliehavo sa dožaduje vysvetlenia, čo je to farebné guľaté na obrázku. Odpoviete lopta. A v tom... Dieťa sa pustí, otočí k stolíku chrbtom, knižku nechá knižkou a ide... A ide ako ľadoborec, cez všetky knižky, hračky. Rátate kroky - jeden, dva, tri,... Utekáte za ním, aby ste o chvíľu nerátali odreniny. Na perách zacítite niečo slané. Slza. Slza šťastia a dojatia.

Tak, toto bola tá dojemná časť. Teraz tá realistická. Dajte vychladiť víno. Večer, keď malý chodec zaspí, si ho otvorte. Jednak na oslavu prvého krôčka, jednak na rozlúčku s akým-takým kľudom, ktorý ste mali doteraz. Áno, aj keď brázdilo svet popri stene alebo štvornožilo ako šíp, človek musel byť v strehu. No teraz to už platí dvakrát. Ale zase pre ukľudnenie duše, keď naberie istotu, bude to špica 🙂

Tak, toto bola tá realistická časť, teraz tá praktická. Čo mu obuť?! Protišmykové ponožky, capačky, ortopedické sandálky, klasické papučky? Veď čo, pozriem na net.

No poteš pán Bůh... Internetom to ešte len začne. „Stará škola“ vs. barefoot topánky (ešte staršia škola chodenia „naboso“).

Správny výber topánok je veľmi dôležitý. Na tom sa zhodneme asi všetci. Nemyslím tým, že majú ladiť s nákrčníkom (aj keď je to určite príjemná pridaná hodnota). Ale tak poznáte tie reči, že nohy nás nesú celý život a bla bla. A čuduj sa svete, je to pravda.

Dnes, keď sa vedú niekoľkohodinové prieskumy o tom, aký cumlík vybrať, neodflákneme predsa topánky! No ak si myslíte, že to bude jednoduché a niekto vám povie - tieto sú tie pravé, mýlite sa. Respektíve, povedia vám to obe strany. A ešte aj v tých jednolivých táboroch nie sú všetci úplne jednotní.

Sedím na posteli a je mi dobre. Päťnásť centrimetrový madrac sa podomňou mení na tenučkú karimatku. Predajca sľuboval 10 rokov záruku na preležanie jadra. Vtipálek. Asi mal pridať k záručnému listu takú tú malú hviezdičku ako dovetok, že neplatí, ak na ňom sedáva tehotná.

Rozmýšľam, ako sa volá tá hrošica z rozprávky Madagaskar. Viola? Nie... Glória! No,... tak presne tak vyzerám. Ako Glória. Kedysi som vyzerala skôr ako Melman. Zlaté časy. Madagaskar sa ťahá tuším celým mojím životom 🙂 Keď sa narodí naša haluštička, tak ju budem strážiť ako lev/ica Alex 🙂 (haluška sme ju nevolali preto, že Koláčová volá svoje dvojky knedle. Myslím, že na jej knedle nebol vtedy ešte ani kvások zarobený. Tak mi bola jednoducho prvý krát predstavená. Lekárom na sone: „Táto haluška, to je vaše dieťa.“, keď videl, že som zmätená z tých čiernobielych fľakov. )

Do termínu nám s haluškou chýbajú už len tri týždne. A vo mne sa TO opäť ozýva - mám potrebu všetko kontrolovať, chystať, ukladať, prekladať, umývať, drhnúť, dezinfikovať, že by zo spálne zostala taká malá sterilná chirurgická sála, len ten nábytok by tam akosi nepasoval.

Už som to zažila. Presne v 20. týždni, keď som zacítila prvý kopanček. Zrazu to bolo všetko reálne, nie je to fantómové tehotenstvo. A ja skutočne budem mamou. Už o 5 mesiacov. Čooooo? O 5 mesiacov?! To je tak málo času. Inštinkt hniezdenia u mňa prepukol v plnej paráde.

Začala som nákupmi. Túto stať by som radšej vynechala, pretože pri tej spomienke mi vždy stiahne žalúdok. To som podľa mňa nebola ani ja. Ženy, čo ja som bola schopná všetko zaobsatarať! Mala som prisľubené veci po neterke, ale to mi nestaščilo. Veď si môžem spraviť niečím radosť. Len nejakú drobnosť kúpim. Predsa ona bola aprílová a haluška bude novembrová. Ale to sa nedá ovplyvniť. To je pud! Vošla som do obchodu, moje vnútro sa zachvelo, keby môžem, tak zvísknem, zatlieskam si a idem na to. Ako keď bulimička otvorí plnú chladničku. Neskutočný pocit eufórie. A to som nikdy nepatrila k nákupným maniačkám. Nákupy som skôr brala ako nutné zlo.

Neskôr som si povedala dosť, lenže viete aký je google sviňa? Keď si hladáte detské vecičky, dajme tomu vyberáte kočík. Tá googlovská šmírovská potvora si to všetko zapamätá a aj keby si kliknem na stránku o vstrekovačoch do motora, tak napravo bude na mňa číhať zavinovačka, naľavo kolotoč do postielky a na spodu kvalitné dupačky slovenskej výroby. Nastalo teda obdobie chodenia balíkov. Jediné, čo ma zabrzdilo boli pohľady mojej šéfky, keď mi každú chvíľu volal nejaký kuriér, že má pre mňa zásielku.

Mama uteká z práce domov. Ruky vyťahané ako opica makak od ťažkej ťašky s nákupom, že by si pätu poškriavala bez toho, aby sa vôbec zohla. Vyzdvihuje ratolesť v škôlke a šichta pokračuje. Doma postŕhť prádlo, poukladať to ožehlené zo včerajšieho nočného radne so žehličkou. Poodkladať špianavý riad do umývačky, ktorý sa v tom drese asi množí priamou úmerou. Postaviť variť na zajtra. Ísť omrknúť staršiu dcéru, v tom najhoršom veku, zvanom puberta. Vrčí, ešte sa len kľučky chytíte. Po tom, čo vidíte, dať na bránku pred dom tabuľku, tu býva dobrý pes, ale zlé dieťa.

A to mladšie pozerá ako vyoraná myš, chce skladať lego, ísť na ihrisko, prejsť sa so psom. Posila v podobe otca ešte nedorazila a pri pohľade na hodinky mama zisťuje, že tak skoro asi ani nedorazí. Z hrnca práve vykypel obsah zajtrajšieho obedu.

A potom zaznie tá veta: „Choď do izby pozerať telku!“ Koľké z vás sa prežehnali?! Telka? Apage satanas?! A teraz ešte raz. Dajte si ruku na srdce a prečítajte si to znovu. „Choď do izby pozerať telku!“. Tak, teraz ste si niektoré priznali a uvedomili si, že aj u vás táto veta sem tam zaznie. A tie ostatné, u ktorých to nehrozí, si choďte dať na bránku pred dom tabuľku: „Tu býva dobrý pes, ideálne deti a supermama.“, lebo naozaj klobúk dolu pred vami.

Povedzme si, že predstava, dieťaťa sediaceho pred telkou, ktorému sa nevenuje mama na plný úväzok, vyvoláva v ľuďoch akési pohoršenie. Keď si to uvedomím, tak aj u mňa. Pričom sama sem tam pustím dcérke Fíhu, Mášu. Jednoducho, niekedy si neviem pomôcť, potrebujem si porobiť a tak zázračný pomocník ako telka už nie je. Televízia je dobrý pomocník, no zlý pán.

O tom ako škodí sme sa už dočítali veľa. Násilie, sex, reklamy, manipulácia,.. Je toho dosť a je to neodškriepiteľné. Ale o tom, že televízia môže mať aj pozitívny vplyv ste už počuli? A nie len na psychické zdravie mamy, že na chvíľu vypne a môže vypiť kávu, ale aj na deti ako také.

Aby sme mohli pochopiť vplyv telky na náš drobizg, musíme si uvedomiť, že sa s vekom mení ich divácka gramostnoť. Tú detský psychológ a rodinný poradca Jan-Uwe Rogge rozpracoval do štyroch základných úrovní.

Lívia treskla vchodovými dverami tak, že mahagónový krížik, ktorý dostali jej rodičia pri svadbe od farára, nadskočil a kýval sa na panelovom klinci tam a späť. Anna sedela v kuchyni za rokmi ošúchanom stole, s tvárou v dlaniach a cítila zúfalstvo, hnev, strach, zlyhanie. Bola bezradná. Keď jej niekto povedal - malé deti, malé problémy; veľké deti, veľké problémy- vo vrecku sa jej otváral nožík. Aké problémy?! Dieťa sa naje samo, oblečie sa samo, žiadne nočné vstávanie, dlhé uspávanie a podobne. Aj tentokrát však platilo, že mali pravdu.

Lívia bola vždy veľmi šikovné dieťa. Chodila ako 12 mesačná, keď mala jeden a pol roka, hovorila celé vety a všetky tetky zo susedstva uveličene zalamovali rukami, aká je len múdra. Anna sa pri tej spomienke usmiala pomedzi slzy. Tá krištáľovo čistá špina jej duše sa drala na povrch a po hrubej vrstve make-upu si kreslila mokré kľukaté chodníčky. Zastala až na perách a nevládala ďalej. Rovnako už nevládala ani Anna.

Ich jediná dcéra mala v živote všetko čo potrebovala. Nie všetko čo chcela. Snažili sa ju vychovávať k úcte, k dobromyseľnosti. Všetky mravy však zmizli s prvým vyrašeným chĺpkom pod pazuchou. Puberta. Babka Florentínka by povedala, že oni ani nevedeli čo je puberta, pradedo vytiahol vojenský remeň a bolo po nej. No medzivojnové obdobie je už dávno minulé a výchovné postupy sa od tých čias zmenili.

Čím viac jej hovorila ako ju ľúbi a ako chce pre ňu len a len to najlepšie, tým sa jej viac vzďaľovala. Potrebovala zo seba dostať všetko to, čo jej chcela povedať, no nikdy nepočúvala. A vždy to skončilo hádkou. Premýšľala nad tým všetkým, čarbala perom všakovaké ornamenty na leták položený pred ňou. Zastala. Pritiahla obďaleč odhodený notes a začala písať. Písala a písala.

„Milá Lívia. Viem, že ma máš plné zuby. Že som len tá mama, ktorá ti veci zakazuje, či prikazuje. Ktorá ťa nepustí von po polnoci a za cigarety ti dala mesačného zaracha. To ťa stálo frajera a nevieš mi to odpustiť. Ale vedz, že keby ťa naozaj miloval, mesiac by počkal.

Predstav si, že máš kamarátku. Máš ju najradšej na svete. Nevieš si predstaviť život bez nej. Keď máš radosť utekáš za ňou, keď máš starosť utiekaš sa k nej. Ste spolu stále. Také kamarátky sme boli my dve. Čas je pán záľudný a ty si to nepamätáš. Bola si ešte malinká. No dnes si už skoro žena, aj keď pre mňa budeš vždy to malé dievčatko. Raz keď budeš mamou, tak tieto slová pochopíš. Asi nastal ten čas, aby som s tebou, už aj ako so ženou aj jednala.