Ako som si nestihla užiť svoj štvrtý pôrod

Na úvod sa vrátim trošku do minulosti, aby som si to všetko pekne zhrnula. 

Mala som doma už troch chlapcov -Leonarda (6r), Gabriela (4r) a Viliama (1r).

Pri nich som mala všetky tehotenstvá ako cez kopirák - tehotenstvá také, že som ani nevedela, že som tehotná, iba čo mi bruško rástlo a pôrody tiež veľmi podobné.

V 37+5tt mi praskla plodová voda, potom 2- 3 hodiny bezbolestných kontrakcií a následne po pár zatlačeniach bol potomok vonku. 

Po narodení nášho tretieho syna Viliama som si povedala, že dosť bolo detí, tri sú viac ako dostatok a konečne sa môžem začať venovať aj sama sebe. 

Našla som si úžasnú prácu z domu (skutočná práca snov - voľná pracovná doba a skvelý plat 😀 ), začala som brať lekcie business angličtiny a dva krát do týždňa som chodila na tréningy pole dance. Tam som sa skutočne našla - boli sme výborná partia a akrobacia na tyči spojená s neustálym prekonávaním samej seba ma neskutočne napĺňali. Proste všetko bolo ideálne. 

Ako začalo jarné počasie, rozhodla som sa pridať k pole dance ďalší aktívny prvok a šla som si kúpiť svoj prvý bicykel od čias strednej školy. A hneď cez víkend som sa vydala aj na prvú skúšobnú jazdu s najmladším Viliamom na palube. 

Bolo sobotné ráno, vonku krásne slnečno, do mesta som to mala slabé dva kilometre a 'akútne' sme doma potrebovali papierové vreckovky. 

Ako som tak krúžila po drogérií, padol mi zrak na tehotenské testy. 

Po chvíľke rozmýšľania som ich vložila do košíka. O týždeň mala totiž sestra svadbu a mne sa zdalo, že mám nejaký oneskorený cyklus, aj keď nikdy nebol veľmi pravidelný. Ale cítila som sa tak nafúknuto. A cez týždeň som si kúpila langoš. Ten som mala naposledy ako tehotná s Viliamom. A hlavne, chcela som mať istotu, že sa môžem na svadbe slobodne a bez výčitiek zabávať. 

Test som vyskúšala hneď po návrate domov. Ten šok, keď sa na ňom zjavili dve paličky!

Neverila som vlastným očiam! Bola som vydesená. Bežala som dole za mužom a ten ocikaný kus papiera som doňho šmarila so slovami: Takto si si dával pozor!!!

Dráma pokračovala mojimi výkrikmi rozmaznaného decka: ja nechcem, nechcem, nechcem a nebudem mať zas dieťa! Do tejto atmosféry prišla svokra, lebo zrovna v ten deň nám sľúbila postráženie všetkých detí, aby sme si mohli užiť pár hodín osamote.

Šli sme do nákupného centra, potrebovali sme ešte deťom nejaké pekné handry na svadbu. Aspoň sme mali chvíľu kľudu na prebratie situácie. Ja som ako bláznivá vbiehala do každej lekárne a kupovala testy, na ktoré som následne cikala dúfajúc, že ten ďalší už konečne ukáže ten správny výsledok - jednu čiarku. No, nestalo sa.

A ja som si zas a znova pripomenula dávne slová veštice, ktorá mi predpovedala 4 deti, troch chlapcov a dievčatko na záver. Ako som sa vtedy smiala, že ja toľko detí mať nikdy nebudem. Ani náhodou!

Tak strašne som nechcela to dieťa. Kto neprežil, ten si to ani nedokáže predstaviť. Celý jeden deň som si googlila témy o interupciach. Ale to nie som ja. To by som nikdy nedokázala. Napriek tomu som sa ešte dobrých pár dní budila s pocitom, že to tehotenstvo bola len nočná mora. Až po týždni, či dvoch som sa pomaly začala zmierovať s novým stavom, s tým, že budem znova vyzerať ako hrošica, že musím zas vypiplávať nového miničloveka, že bude treba všetko doma preorganizovať a zas kupovať nové auto. 

Celé tehotenstvo som prežívala viac menej v negatívnych, prinajlepšom neutrálnych pocitoch, chvíľky naplnené radosťou a zvedavosťou na príchod nového člena rodiny boli extrémne vzácne. 

Aby som si to čakanie aspoň trošku spestrila, rozhodla som sa, že si nedám povedať pohlavie. Aj tak to bude pravdepodobne chalan číslo 4, a takto si aspoň pár mesiacov budem môcť predstavovať, že možno je to aj dievča. Niežeby som nejako extrémne túžila po dievčatku, vždy som chcela radšej chlapčeka, ale ten kumulujúci testosterón u nás doma mi už dával pekne zabrať, nehovoriac o tom, že pri rozoberaní ich obľúbených technických a vedeckých tém som sa často cítila vylúčená z kolektívu. Takže predstava ďalších malých guliek do partie ma vôbec nenadchýňala. 

Tehotenstvo ako také prebiehalo veľmi podobne ako tie predchádzajúce, avšak pár malých odchýliek sa našlo:

• Placentu som prvý krát mala vzadu. A bol to teda riadny rozdiel. Hlavne vo vnímaní pohybov. Prvé nesmelé štuchance som neveriacky zaznamenala už okolo 13- 14tt.
• Prvý trimester ma občas potrápili mierne vyrážky na tvári, čo je u mňa (nielen v tehotenstve) jav nevídaný
• Bruško malo očividne úplne iný tvar než v predchádzajúcich tehotenstvách
• Plod pri meraniach na sone vždy zodpovedalo veľkosťou termínu (predtým boli bábätká vždy o týždeň až dva väčšie, hlavne kvôli veľkým hlavám)
• V prvom trimestri mi vyšla vysoká pravdepodobnosť down syndrómu - skreslila to jedna hodnota a dočítala som sa, že býva často falošne skreslená práve pri tehotenstvách s dievčatkami - opakovaný odber už dopadol našťastie dobre. 
• No a hlavne som na žiadnom sone nevidela to, čo robí chlapca chlapcom. Síce som vždy poctivo hlásila vopred, že pohlavie vedieť nechcem, ale pri sonách som sa samozrejme rada kochala pohľadom na bábätko, spoliehajúc sa na to, že keď pohlavie vedieť nechcem, tak gynekológ nemá dôvod cielene sa pozerať plodu medzi nohy. 

V podstate bolo celkom dosť náznakov, že by to mohlo byť dievčatko, ale žiadny z nich nebol smerodatný a sám o sebe nemusel nič znamenať. Neprikladala som tomu žiadnu váhu, páčilo sa mi byť v tej sladko trpkej neistote. 

Vzhľadom na to, že som netušila, kedy presne som otehotnela, tak som mala dva termíny pôrodu - 15.12. podľa môjho nepravidelného cyklu a 12.12. podľa sona. Rozhodla som sa riadiť termínom 12.12., keďže to sme mali s mužom 14.výročie a bolo to teda také pekné symbolické. 

Prvé dva trimestre tehotenstva ubehli ako voda - stále som 2x týždenne chodila na pole dance, jazdila na bicykli, čľapkala sa s deťmi v bazéne počas leta a stále som aj pracovala. V siedmom mesiaci som na moju veľkú ľútosť musela prestať s pole danceom, keďže šplhať po tyči s velkým bruchom bolo nielen komické, ale už aj pomerne náročné. 

Okrem toho v septembri začala aj škola, mali sme doma prváka, tak sa mu trebalo venovať, voziť na krúžky a pod. 

Ani neviem ako to zbehlo a bol tu november. Veľmi náročný a hektický mesiac. Muž mal v práci vrchol sezóny a tento rok bol preňho extrémne vyčerpávajúci. Do práce chodil ráno o ôsmej, vracal sa o šiestej večer, aby mi pomohol uložiť deti, a potom ešte pracoval do jednej druhej rána. A takto každý deň, aj v sobotu. Ja som tiež ešte pracovala 6 hodín denne, starala sa o domácnosť a deti. Každý deň budík o šiestej ráno, nachystať deťom raňajky, zabaliť desiate, obedy, rozviezť ich. Varila som po nociach. Obaja s mužom sme boli nervózni, unavení, a ako som sa prehupla do deviateho mesiaca, tak nervozita sa ešte stupňovala. Vždy, keď som mužovi volala do práce, tak očakával, že rodím 😀 . 

S blížiacim sa záverom tehotenstva prišli úvahy, že aké to bude tento krát. Zas mi praskne voda v 37+5tt? Tak rada, by som aspoň raz zažila pôrod začínajúci kontrakciami. Že vraj bývajú rýchlejšie a menej bolestivé. Aj keď to menej bolestivé som si nevedela predstaviť, keďže ani predchádzajúce pôrody ma žiadno extra neboleli. 

Prvý krát som zažila, čo to je tvrdnutie brucha. A nočných poslíkov. Radšej som si do telefónu stiahla aplikáciu na meranie intervalov a dĺžky sťahov. Že čo keby to boli náhodou kontrakcie. 

Na poradni v 36tt mi bral gynekológ ster na streptokoka. A veľmi nemilo ma prekvapilo, že vyšiel pozitívne. To bolo prvý krát. Bola som z toho pomerne nešťastná. Nielen kvôli hororovým historkám o hroziacej sepse u novorodenca, ale aj tá predstava byť v pôrodnici 4 hodiny pred pôrodom a absolvovať infúziu s antibiotikami, ktorá môže, ale nemusí pomôcť, ma desila. Zopár dní som sa tým trápila, ale potom som si povedala, že aj tak to žiadno neovplyvním a nejako to už len dopadne. 

Pracovala som až do 19.11. a dúfala, že bábätko v brušku vydrží čo najdlhšie, nech mám čas všetko pochystať a nech sa to už konečne trošku ukľudní u muža v práci, lebo vplyvom nedostatku spánku a veľkého stresu to bola chodiaca nervózna nevyspaná troska a k veľkej cti mu slúži, že napriek všetkému sa mi stále snažil všemožne pomáhať. 

Posledný mesiac som si hovorila, že ak rodiť, tak ideálne v nejaký párny dátum 

(ako aj predtým) a ideálne pred víkendom, lebo fakt neviem, komu by sme zverili tie naše malé kreatúry, kým by som bola ja v pôrodnici a muž v práci. 

V 38+1tt (štvrtok 29.11.) som bola na poradni. Dole všetko pripravené, otvorená na 2- 3cm, môže to prísť hocikedy, tak znel záver prehliadky. Dokonca mi gynekológ ponúkol Hamiltonov hmat, že aby to trošku popohnal. Rozhorčene som sa ohradila, že ja nič poháňať nepotrebujem, naopak, rada by som vydržala ešte aspoň týždeň. Neviem, čo to majú furt tí chlapi s tým urýchľovaním pôrodov. 

Deň na to, v piatok, som bola o šiestej večer ešte stále sama doma s deťmi. Hrali sme sa v izbe všetci spolu. Vzácna chvíľka kľudu a pohody, užívala som si to. Zrazu som cítila ako niečo zo mňa vytieklo. Okamžite mi napadlo, že to je plodová voda. Ale bolo toho máličko. Tak asi len nejaký výtok. Alebo skôr hlienová zátka. Ostala som nekľudná, nervózna, ruky ľadové. O siedmej boli všetky deti úspešne uložené v posteli a muž doma. Ja som ostala úplne podráždená, cítila som miernych poslíčkov. 

O pol ôsmej som navrhla mužovi dopozerať si film z predchádzajúceho večera. Potrebovala som sa ukľudniť, odosobniť. A chcela som si stopovať poslíčkov. Cítila som ich ako jemnú menštruačnú bolesť spojenú s tlakom. Ten tlak bol nezvyčajný. Sťahy boli pravidelné po 5 minút a trvali 1,5 minúty. O ôsmej film skončil. Hovorím mužovi, že mám divné tlaky, a že by som sa asi dala ísť pre istotu pozrieť do pôrodnice, že asi falošný poplach, ale pre istotu. Pôrodnica bola 60km od nás. 

Volala som svojej mame, či príde k deťom. Nedvíhala. Skúšala som to opakovane. A nič. Joj, tak som sa hnevala. Však sme mali dohodu, že už bude stále na telefóne. Tak muž volal svojej sestre. Ale ona býva v dedine 15km od nás. Prísť by jej trvalo cca pol hodinu. Tak musíme čakať. Cítila som však, že to je dlho. Že toľko čakať nemôžeme. 

Našťastie vtedy moja mama zavolala, že bola na oslave a mobil si zabudla v aute. Ale uprostred oslavy ju prepadol pocit, že ho potrebuje, tak sa zdvihla a šla si poň. Vďaka za túto našu ženskú intuíciu!

Konečne prišla a mohli sme vyraziť. To bolo už 20:30. Stav ciest som vopred skontrolovala cez stella centrum, pre istotu, keďže cesta viedla aj cez problematický úsek, kde bývajú časté nehody a uzávierky. V aute sa interval kontrakcií skracoval. Asi 15 km pred pôrodnicou som bola už veľmi nervózna. Kontrakcie boli každé dve minuty až minútu. Tušila som, že to bude tesné. Bolesť som necítila, len silný tlak, vnímala som, ako sa to dole všetko otvára. 

Konečne sme zastavili pred pôrodnicou, vybehla som z auta, muž za mnou. Vygúľala som sa svižným tempom na druhé poschodie, kde bola pôrodnica. Akurát šla okolo mladá doktorka. Pýta sa ma, že s čím som prišla. S úsmevom na tvári som odpovedala, že s pôrodom. Netvárila sa, že mi verí 😀 To bolo 21:20. 

Poslala ma za sestričkou na príjem. Vybaviť tie otravné formality. O pár minút jej hovorím, že ja mám ale vážne kontrakcie každú minutu až dve. Poslala ma teda do šatne sa prezliecť. Tam som ešte vtipkovala s ďalšou sestričkou. Pri pohybe som sťahy necítila vôbec, ale začínala som mať pocit tlaku na konečník. Oni to však všetci stále brali nejako ležérne! Tak hovorím sestričke, že už cítim tlak na konečník a že som štvrtorodička. No konečne sa začalo niečo diať! Pri slove štvrtorodička začali konečne kmitať a odvelili ma na pôrodnú sálu. 

Tam sa ma zas začali vypytovať dookola na adresu, zamestnávateľa a bla bla bla. 

Medzitým prišiel skúsený doktor a mladá doktorka, ktorú som predtým stretla na schodoch. Doktor mi oznamuje, že mladá sa zaúča, tak ma vyšetrí ako prvá. Išla na to. Zrazu na mňa pozrela, vyvalila oči a hovorí: otvorená na 10cm, bránka zájdená, vak blán vydutý v pôrodných cestách. 

Divili sa veľmi, že sme sa odvážili ísť tak ďaleko v takomto stave. Ale či sme my vedeli, že sa to tak rýchlo zvrhne?

Ešte chvíľu ma tam cvičili s formalitami, ale som sa potom ohradila, že už vážne potrebujem tlačiť. Súhlasila som s prepichnutím plodového vaku. Nohy mi zalialo teplo, prišla kontrakcia, stačilo jemne zatlačiť a bábätko zo mňa vyšlo v gejzíre plodovej vody. Muž bol uchvátený, že aký krásny pohľad to bol. Doktor mal čo robiť, aby dieťa stihol zachytiť. Dali mi ho na bruško. Snažila som sa mu nazrieť medzi nohy, ale zavadzala mi pupočná šnúra. Keď ležalo na mne, zopakovala som pokus o zistenie pohlavia. Tentokrát som skúšala rukou nahmatať, či nájdem nejaké neželané príslušenstvo. Ale som nedotiahla. Tak som sa nakoniec ako taký blbec musela opýtať, že čo sa mi vlastne narodilo 😀 

Dievčatko. Ešte teraz mám slzy dojatia v očiach, keď si na ten moment spomeniem. 

Opýtali sa ma, že ako sa bude volať. Mali sme vybrané meno Julian pre chlapčeka a Rebeka pre dievčatko.

Ale v tom šoku som to nejako poplietla a vyletelo zo mňa, že Juliana 😀 Muž na mňa vyvalil oči, ze to odkiaľ mám. Ale súhlasil. Páčilo sa mu. 

A tak k nám 30.11. o 21:38 priplávala naša rybka Julianka s mierami 3320g/51cm.

Bolo to v 38+2tt po prekotnom pôrode, ktorý trval cca 2,5 hodiny. Po pôrode hovorím doktorovi, že to bolo také rýchle, že som si to rodenie vôbec neužila 😀

Malú chvíľu nechali na mne, potom ju zobrali na asi 10 minút (ktoré mi prišli ako večnosť), keďže jej potrebovali odsať plodovú vodu zo žalúdka kvôli tomu streptokokovi.

Potom mi ju doniesli a odvtedy sme boli stále spolu.

Keďže malá bola celý čas chránená v plodovom vaku a v pôrodnych cestách strávila dohromady minútu, možno dve, tak ma utešili, že nákaza streptokokom je mizivá, ale že výsledky odberu budú v pondelok.

Po dvoch hodinách poctivého ležania a stláčania maternice ma (potupne!) odviezli na izbu (kľudne som mohla ist po vlastných!) a doniesli mi hneď aj Julianku. Bolo niečo málo po polnoci. Muža čakala ešte náročná cesta domov.

Bála som sa oňho veľmi, lebo bol unavený, nevyspaný, vystresovaný z práce a cesty boli zlé. Musel mi sľúbiť, že hneď ako príde domov, tak mi zavolá. Ja som sa zatiaľ kochala malou. A na chvíľu som zadriemala. Zrazu som sa strhla. Preboha, vsak muž mi este nevolal! A už je to dlho. Nevedela som, kedy presne odišiel, ale bolo to dlho. Už mal byť dávno doma. Asi len zabudol zavolať. Tak mu volám. Nedvíha. Mne začína búšiť srdce. Volám znova. Stále nič. Volám mamine. Rozospato dvíha. Pýtam sa, či už muž prišiel. Nie, neprišiel. Uff, mne až zle prišlo, dvihol sa mi žalúdok, srdce bilo ako o závod. V hlave neodbytná predstava ako leží niekde vybúraný pri ceste. Čo teraz?Čo  robiť? Ako mu pomôcť?

Volám 158. Zdvihol to veľmi milý policajt. Opísala som mu situáciu a pýtam sa, či nemajú hlásené nejaké nehody. A či keď mu nadiktujem mužove číslo, či ho vie lokalizovať. Počas toho ako som sa snažila neplakať policajtovi do telefónu mi muž zavolal. Tá úľava! Hneď som to zreferovala policajtovi a ospravedlnila sa za svoju hystériu 😀

Vysvitlo, ze vôbec neprešla taká dlhá doba, ako som sa domnievala, som to mala trošku posunuté, no. Však som bola tesne po pôrode, mala som nárok trošku hysterčiť, nie? 😀

Naše prvé dni s Juliankou boli bohužiaľ plné stresu. Najprv som riešila toho streptokoka a stále kontrolovala, či nemá príznaky sepsy. Potom ma mladý praktikant z neonatológie vydesil informáciou, že mala malá hraničné množstvo krvných doštičiek a že sa môže jednať o hrozivú diagnózu - trombocytopéniu. To sa našťastie tiež nepotvrdilo, hodnoty boli skreslené technikou odberu. Následne nám hrozili, že ostaneme v pôrodnici dlhšie kvôli výraznému schudnutiu a stúpajúcej žltačke. Aj to našťastie dopadlo dobre, od večera do rána sa obe kritéria upravili. Keď som sa po troch dňoch konečne, šťastná ako blcha, balila domov, tak prišla ďalšia zlá správa - Juliana má hematóm v oblasti obličiek.No krvi by sa vo mne nedorezal. Ukázalo sa, že pri tej rýchlej zmene tlaku pri prekotnom porode jej vznikol v oblasti obličiek hematóm o veľkosti 3,5 cm.

Po prvotnom zdesení ma ale na špecializovanom pracovisku, kam som s ňou ešte v ten deň išla, ukľudnili, že sa to len sleduje a nič jej nehrozí. 

Konečne domov! Tak som sa tešila na chlapcov!

Avšak, doma ma čakal lazaret. Najmenší mal teplotu a bolo mu zle od žalúdka. Najstarší kašlal ako tuberák a stredný mal silnú nádchu a zapálené hrdlo. No radosť tam prísť s novorodencom. Všetko sme to nejako zvládli aj bez asistencie doktorov, či nakazenia malej, čo bola moja najväčšia obava (aj keď sama na tri choré deti a jedného novorodenca pár dní po pôrode bola výrazne zaťažkávajúca skúška).

Momentálne si naplno užívam svoju rodinku, a stále mám momenty, kedy neviem uveriť, že mám skutočne svoje dievčatko, a že sa dávna predpoved veštkyne (na ktoré neverím) ozaj naplnila. 

Julianka je dieťatko za odmenu (zatiaľ 😀 ). Pekne spinká, papá, je kľudná a jej bratia ju už teraz zbožňujú. 

Niekedy vie život lepšie, čo nám chýba a čo potrebujeme, než my sami. Ďakujem za tento nečakaný dar.