Kapitola dvadsaťpäť

Rita

Ráno ma zobudila šťastná Sárka. Skočila mi rovno do postele a nadšene vykrikovala mamičkááá. Na chvíľu som zabudla na starosti, ktoré mám a tešila sa z prítomnosti spolu s ňou. 

„Mamička, priniesla si mi darček?“ opýtala sa zvedavo.

„Samozrejme, celú kopu. Sú tamto v škatuli.“ 

Pojašene poskakovala a ja som sa tešila a usmievala ako šťastný blázon. Jej nálada bola nákazlivá. Po chvíli sa už hračky, maškrty a oblečenie povaľovali po celej spálni.

Kapitola dvadsaťštyri, alebo bohužiaľ, vraciame sa domov

Rita

Prepotené a celkom zničené z cesty, sme sa konečne spolu s Lujzou dotrepali do Košíc, kde nás už čakali Karol s Leom. Po zvítaní sme sa napchali do auta a Lujdži s Karolom si celú cestu vymieňali zamilované pohľady. Malý Leo zaspal v sedačke, len čo sme vyrazili z parkoviska.

Aspoň bol ten výlet fakt na niečo dobrý. Im dvom odlúčenie rozhodne prospelo, pomyslela som si a spokojná som si oprela hlavu o chladné okno dverí.

„Karol, prosím ťa,“ vravela som tlmene, aby som nezobudila prísediaceho v sedačke, „nehodil by si ma ku mne do práce?“

„Ty nejdeš domov?“ divila sa Lujza.

Kapitola dvadsaťtri

Rita

„Dobre dievčatá.“ Prehovoril Paľo po anglicky, ako vždy, keď sme mali tréning. „Blížime sa ku koncu našej spoločnej cesty. Vlastne už sme na jej konci. Obe ste boli perfektné a dosiahli úžasnú premenu. Vaši muži odpadnú keď vás zbadajú.“ Usmieval sa na nás spokojne.

„To je hlavne aj tvoja zásluha. My dve, by sme to možno dokopali do nejakého konca, ale aký by bol to neviem.“ Skonštatovala Lujza.

Ja som len prikyvovala. Mne totiž po rozume chodila len jedna vec. To, že sa vrátim na Slovensko a Paľa zase neuvidím. Veľmi rýchlo sme si s Lujzou zvykli, aj keď nám chýbal domov, rady by sme tu ostali o niečo dlhšie. 

Lujza vyzerala fakt nádherne. Za mesiac dosiahla takú zmenu, že ty kokso. Z nej bude Karol rozhodne na mäkko. A moje tehličky sa skrývali pod funkčným tričkom. 

Kapitola dvadsaťjeden

Rita

Ďalšie dni som sa vyhýbala Paľovmu pohľadu. Videli sme sa iba na tréningoch. Ten len štekal rozkazy, inak nič. Pes, ktorý šteká, nehryzie. To už som vedela.

S Lujzou sa nám perfektne darilo. Jej o niečo lepšie ako mne, lebo mala z čoho zhadzovať. U mňa to bolo trochu zložitejšie, ja som si len formovala postavu. Lujza sa zo svojho úspechu tak tešila, že poskakovala meter do výšky ako šťastné decko, keď dostane po čom túži. Karola po telefóne naťahovala, že jej to ide pomaly, ale snaží sa. Potom sa tlmene smiala do ruky, alebo do vankúša. Majo so Sárkou si už našli fungujúci režim, takže to zvládali. Aspoň tak mi to po telefóne prezentoval. Radšej som sa nevypytovala, aby som nepôsobila hystericky. Všetko išlo dobre a ja som sa kvôli rodine snažila zabudnúť na ten bozk v uličke, no mátal ma aj v snoch. Mala som pocit, že len čo zavriem oči, cítim jeho dotyky na nahom tele. Ako mi z toho brní pokožka, ako mi jednotlivé chĺpky vstávajú dupkom, keď ich pohladí jeho jemný dotyk. Bolo to na nervy.Vtedy som si obula tenisky a šla si zabehať. Lujza nemala záujem, radšej pracovala, alebo sledovala trápne talianske sitkomy a chichotala sa. Niečo ju na nich fakt bralo. 

Prudký vietor, čo dvíhal vlny do výšky a obíjal ich o útesy, mi strapatil vlasy, keď som popri pobrežiu bežala snáď desiaty krát, tam a späť. Nechcela som veľmi vybočovať zo známej trasy, z pochopiteľných dôvodov. Nepoznala  som to tu.

Obloha bledla, smútila nad zapadajúcim slnkom a more naberalo hrozivo tmavý odtieň. Všetko sa chystalo na nočný odpočinok. Ešte v diaľke jačali čajky a upozorňovali na blížiacu sa noc. 

Kapitola dvadsať

Rita

Pri recepcii ma zastavil Lorenzov hlas.

„Hej, mladá dáma, všetko v poriadku?“ opýtal sa starostlivo.

„Nie, Lorenzo. Kiež by bolo.“ Otočila som k nemu premočenú tvár od sĺz a červenými očami.

„Poďte, moja drahá.“ Pokynul rukou smerom k nemu, aby som pristúpila. Spoza pultu vybral fľašu vína a dva poháre. Nalial do nich a jeden posunul mojím smerom.

Kapitola devätnásť

Rita

„Dobré ráno, Lujdži. Chceš znovu celé doobedie prespať?“

„Áno, chcem!“ trvala na svojom.

„Netáraj!“

„Bože, večný kolobeh... len káva a víno a káva a víno. Tu sa asi nič iné nepije.“ Posadila sa na posteli a chytila sa za boľavú hlavu.

Kapitola sedemnásť

Rita

„Ideme volať domov? Do večere máme ešte čas, tak skontrolujme našich dvoch beznádejných, či je všetko v poriadku.“ Rozmýšľala som, čo sa asi deje doma.

„Dobrý nápad.“ Pritakala Lujza.

Každá sme obsadili vlastnú posteľ, zvalili sa na brucho, prepletali pokrčenými nohami a vytočili domácu linku. 

„Čau drahý, tak ako vám to dvom ide?“ ozvala som sa, keď to konečne zdvihol. 

Kapitola pätnásť

Rita

Bolo pol 3 ráno, keď sme sa vracali na hotel a zbadali pred ním postávať Paľa. Lujza sa ma chcela pridržať, lebo si všimla, že na opätku má nalepenú žuvačku a pokúšala sa ju odtiaľ dostať, no skoro pristála na zemi, lebo kým sa ona ešte hýbala, ja som prudko zastala a dívala sa na miesto, kde postával vyčkávajúci Paľo. 

Pridržala som Lujzu aby nespadla v poslednej chvíli, no aj tak ma počastovala nadávkami a šomraním.

Keď si všimla kam sa pozerám, pochopila a vystrela sa. Podišli sme bližšie, lebo aj tak sme museli okolo neho prejsť, no ja som sa mu chcela vyhnúť.

„Rita, môžem s tebou hovoriť?“

Kapitola štrnásť

Rita

„Vstááávaj Lujdži! O hodinu máme byť v Centre!“ Trasiem jej celým telom, no ona len kňučí, ako také šteňa.

„Ale no tááák. Nechaj ma spať.“ Ponosuje sa a vystrčí hlavu z pod vankúša.

„Nemôžem. Chceš všetko zahodiť?“ pýtam sa jej karhavo, no ona ma ignoruje.

„Mne je zléé.“

Kapitola trinásť

Rita

Termín odletu bol tu. Naši muži boli napätí ako struny a nevedeli čo so sebou. Majo nás mal hodiť na letisko do Košíc, takže sme čakali na Lujzu, kedy ju Karol privezie. Gizka prišla k Sáre, aby malá nemusela cestovať s nami. Nakoniec s nami na letisko išiel aj Karol. Mala som podozrenie, ktoré mi aj Lujza neskôr v lietadle potvrdila, že sa chcel uistiť, či do toho lietadla ozaj vojde a odletí a nepôjde niekam poza bučky. 

To vám bolo „srdcervúce“ rozlúčenie. Každý chcel pôsobiť, že je nad vecou a pritom sme len potlačovali slzy. Po krátkom „ľúbim ťa“, „čau“ a „držte sa“, nikto viac nehovoril. S Lujzou sme to brali tak, že predsa nejdeme na Mesiac, ale len na mesiac do tepla, kde sa dáme dokopy a vynahradíme si tie tri roky ponorky na materskej. Ešte nám zakývali na rozlúčku a vykročili sme smerom na bezpečnostnú kontrolu.

***

„Nemôžem uveriť, že ideme na dovolenku. Len my dve. To je bombááááá! Zbohom slovenské hranice, vitaj svet!“

Kapitola dvanásť

Rita

S Evou sme už boli celkom zohratá dvojka. Hoci, pri jej práci nešlo o nič veľmi dôležité, kancelársku prácu zvládala skvelo. 

Spolu s Lujzou sme tvorili slušnú mamičkovskú partiu. Pozvala som ju na rodinnú grilovačku, aby trochu spoznala aj iných ľudí. Jej syn Tobias, bol fakt úžasný. Zlaté decko a nie také pojašené ako Leo. A Sára bola niečo medzi nimi. Zlatý stred. Naše deti si fakt skvele rozumeli a my tri, sme si občas zašli aj na vínko a bližšie sa spoznali. 

***

„Eva, prosím ťa, o dva týždne odchádzam na mesiac preč. Všetko postupne prekladám na august, takže ti ostanú len menej dôležité papiere. V podstate, budeš mať celkom voľno, len buď na telefóne a na pár hodín príď urobiť administratívu. Kočky zo salónu si to tu už samé budú manažovať. Len ak by potrebovali pomoc, tak to urob.“

Kapitola jedenásť

Lujza

Leo si k Rite zbalil celý batoh autíčok. Vraj ich chce všetky ukázať Sáre.

Zbalila som mu aj nejaké sladké dobroty, aby sa mohol so Sárou potajme podeliť. Nezabudla som ani obľúbenú hračku, lebo hodinu vykrikoval, že ju potrebuje a nevie ju nájsť.

Celý čas, okrem toho kriku, výskal od radosti. Zo škôlky sme leteli rovno domov, lebo sa už nevedel dočkať. 

Potom som ho zaviezla k Rite a bol celkom prekvapený, že neostávam s nimi, ale odchádzam.

Kapitola desať

Rita

Je to tu. Lujza mi nedvíha telefón. Neviem čo sa deje, no mám zlého tušáka. Keď som prišla do škôlky, Leo bol už tam, ale Lujza nikde.

„Eva, môžem ťa poprosiť, prídeš sem?“

Eva hneď zaklopala a vošla do mojej kancelárie.

„Čo potrebuješ?“

Kapitola deväť

Lujza

Keď som sa vrátila z obedu, Dominik bol už tam. Kývol mi na pozdrav, tak som mu zamávala a sadla som si k svojmu stolu.

Normálne odo mňa nič nechcel a ani sa za mnou nezastavil. Myslela som, že skočím za Borisom a poviem mu, že o mesiac odchádzam do Talianska, no zastavil ma Dominikov príchod. Čosi tam spolu riešili, celí pohrúžení do debaty, tak som im to nechcela narušiť.

Možno za ním skočím po práci.

„Ak chceš, zveziem ťa domov.“ Povedal Dominik, keď odchádzal od Borisa a všimol si, že prichádzam.

Kapitola sedem

Rita

„Ty vyzeráš! Spala si vôbec? Trochu mi pripomínaš veveričku, ktorá celú noc žúrovala.“

Len čo doniesli kávu a vodu, Lujza začala.

„Chce ma pretiahnuť môj šéf.“ 

Konečne si vydýchla a mňa skoro prizabil jeden dúšok kávy.

čafce mrafce.. sľúbená ďalšia kapitola... pekný večer :P

Kapitola šesť

Rita

„Dobré ránko šéfka.“ Usmiala sa na mňa Eva a podala mi šálku s kávou.

„Dobré Eva. Dnes tu nebudem. Utekám do Košíc. Len som si prišla po nejaké papiere a hneď odchádzam. Vďaka za kávu, môžete si ju vypiť, alebo ju vylejte. Ja si dám až tam.“

„Je niečo čo treba vybaviť?“

Ahojte dámy/páni. Po hrozne dlhom čase sa k vám opäť vraciam aj ďalšou kapitolkou Kamošiek. Príjemné čítanie.

5.

Malý Leo sledoval telku a ja som sa v kuchyni snažila vytvoriť niečo, čo by všetkým návštevníkom chutilo a neohŕňali nad tým nosy.

Zasa bude plný byt vresku a neustáleho prekrikovania jeden druhého. Alebo keď pôjde futbal, zrazu všetko stíchne, akoby to bolo neviem aké dôležité pre prežitie ľudstva.

Otvorím okno a vytŕčam hlavu von a spolu s ešte desiatimi ďalšími ľuďmi sledujem okolie, ľudí na chodníku, mamičky s kočiarmi, chlapov s nákupom, alebo mládež s cigaretou v ruke ktorá sa tvári, že je nad vecou. Autá sa striedajú na parkoviskách, ktoré praskajú vo švíkoch, v kontajneroch sa prehrabujú nákupní maniaci a deti na nich ukazujú prstom a drzo a nahlas sa pýtajú, prečo vyberajú veci z koša, keď sa tam odpadky odkladajú pre smetiarov. Mamky plné hanby, ťahajú deti preč a radšej sa k tomu nevyjadrujú.

Keď sa mi stretne pohľad so susedom naproti v bytovke, ktorý sa na mňa usmeje, rýchlo zavriem okno a zatiahnem závesy.

Pekne upršaný deň vám želám. Ideálny na sedenie v teple domova pri kávičke a čítanie vašich obľúbených príbehov, ktoré pre vás s láskou píšem. Príjemné čítanie...

4.

Dala som si ešte tretiu kávu. Reku, keď mám umrieť, tak nech s dostatkom kofeínu v tele.

„Dobrý deň.“ Oslovila ma tichým hlasom žena a vstúpila do miestnosti. Zdvihla som oči od papierov a okamžite som si ju premeriavala. Mala dlhé blond vlasy v perfektnom stave, letné šaty marhuľovej farby, hoci vonku nebolo ešte ani z ďaleka letné počasie. Nesmelo za sebou zavrela dvere a pristúpila k stolu.

„Nech sa páči, ako vám pomôžem?“ to už vstávam a podávam jej ruku.

„Popolavá, teší ma.“ Poviem autoritatívne, hoci som to veľmi nechcela, ale nemám bohvieakú náladu.

Ďalšia kapitola na večerné čítanie 🙂

3.

Sára už spala. Sedela som za stolom v mojej provizórnej pracovni a kontrolovala emaily. Nechala som svietiť len malú stolovú lampu. Na stene sa hemžili tiene, no nevšímala som si ich, lebo by mi spôsobovali strachuplné myšlienky.

Za oknom fučal vetrisko, hrýzol konáre tak silno, až sa od bolesti skláňali k zemi a trieskali mi do okien, volajúc o pomoc. Za nimi sa v diaľke mihali svetlá mesta. No ja som sedela v teple domova a zasnila som sa.

Spomínala som na chvíle, keď sme ešte nemali Sáru. Boli sme na výške, naši neboli doma a my sme si s Majom, presne na tomto stole, parádne užívali. Prešla som po ňom rukou a zotrela neviditeľnú vrstvu prachu.

Ach, kde sú tie časy, keď ma môj muž prišiel odpútať od nekonečného písania seminárok a dožičil mi skvelú masáž a potom ešte lepší sex?

Pekný deň všetkým. Či už je pracovný, oddychový, na materskej, alebo ho trávite s chorými deťmi, lebo sa už začala škôlka, škola...

Sľúbila som príbeh, no keďže píšem ručne, chvíľu mi trvá, kým ho prepíšem do počítača, tak sa prosím nehnevajte, že tu nepridám kapitolky každý deň. O to viac sa máte na čo tešiť. 

Pripájam druhú kapitolu a verím že sa vám bude páčiť. Príjemné čítanie.

2.

„Dáme si kávu?“ volám Lujze do práce.

„To vieš, že áno. Potrebujem doplniť kofeín. Akosi sa mi zatvárajú oči a písmenká zlievajú do divnej machule.“

Čafte priatelia - čitatelia. 

Ako som sľúbila, čosi v predstihu môjho pripravovaného tretieho príbehu, ktorý sa ešte len rodí v mojej hlavne a postupne sa premieta na papier, vám teraz pripájam prvú kapitolu ako koštovku. Dúfam, že po prázdninách vám  postupne pridám časti z už dokončeného diela. 

Ale dosť bolo rečí, nech sa páči. 

M. Key – Kamošky

Predhovor

Mali ste život pekne nalinkovaný, v správnych koľajách a mysleli ste si, že ho nič nemôže pokaziť? Vždy sa čosi prihodí, aj keď pred tým zatvoríme oči. No život prináša aj skvelé a nezabudnuteľné spomienky, priateľov a lásku, ktoré stoja za všetky drobné.