Po ťažkej jeseni sa mi naskytla možnosť na pár dní si oddýchnuť a aj niečo pocestovať. A to v krajine s toľkými prírodnými krásami naozaj nie je ľahké. Môj prvý plán bolo Malindi, miesto s asi najkrajšími nekonečnými bielymi piesočnatými plážami. Asi deň pred odchodom som to musel zmeniť na Mombasu. Predsa len sa mi nechcelo tri zo šiestich voľných dní stráviť v autobuse či matatu.

Cesta začala tak klasicky - “africky.” Po príchode do Nairobi ma chytila dopravná zápcha a o 10 minút som zmeškal spoj do Mombasy. Druhý spoj odchádzal až o 12 hodín neskôr. Takže prvý deň dovolenky som musel chtiac-nechtiac stráviť v hlavnom meste. V rámci zabíjania času som sa začítal do dennej tlače, kde boli veľké titulky hlásajúce, že nie až tak ďaleko od Malindi bolo 11 zabitých ľudí v rámci medzikmeňových vojen. Aspoň som sa uistil, že Mombasa nebola zlá voľba. 

Zvyšok cesty bol okúzľujúci. Cesta v noci bola magická. Popri ceste nebolo vidno žiadne svetlá. Takmer žiadne autá. Len nekonečne dlhá vozovka, žiariace hviezdy a všade len tma a ticho. Po príchode ma čakal útulný malý hostel s domácou atmosférou priamo pri pláži, kúsok od centra Mombasy. Bol plný mladých cestovateľov z celého sveta. 

Mimo turistickej sezóny patria pláže zvieratám a rybárom (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Už na prvý dojem ide o odlišné mesto ako Nairobi. Ľudia sú pohostinnejší, mesto je o niečo bezpečnejšie (aj keď stále nebezpečné) a aj lacnejšie. Nad pobrežím vyčnieva staré mesto, v ktorého uličkách je radosť sa stratiť. V jednom momente sa cítite ako v stredoveku so všetkým čo k tomu patrí. Väčšinou sa tam nachádza moslimská komunita, ktorá vytvára naozaj príjemnú pokojnú atmosféru. Je tu možné nájsť staré swahilské kaviarne a reštaurácie ponúkajúce chutnejšiu stravu či lepšiu kávu ako hlavné mesto.  

Výhodou tohto miesta bolo, že natrafiť na nejakého turistu bolo takmer nemožné. Väčšina z nich je v luxusných hotelových komplexoch úplne izolovaná od reálneho života a aj tých pár belochov, ktorí opustia hotel ide do moderných nákupných centier vedľa hotelov. Samozrejme v sprievode mladých krásnych kenských žien.  

Vianočné sviatky. Boli špeciálne. Pre väčšinu z detí boli aj najkrajšie. Prvýkrát v živote mali vianočný stromček, prvýkrát dostali darčeky. Nič z toho nečakali a poznali to maximálne z filmov.

Ale pekne poporiadku. Najskôr som sa rozhodol ukázať deťom náš „piatok.” Keďže oni k zábave a divokému tancovaniu alkohol nepotrebujú (myslené žartom), aspoň ma to vyšlo lacnejšie. S Manuelou (našou precvičovateľkou jógy) sme sa zložili, nakúpili balóniky, vyzdobili miestnosť, urobili hotdogy, vychladili coca colu, pripravili aj pár malých darčekov.  

DJ Budaiko im púšťal hity a diskotéka bola veľmi rýchlo v plnom prúde. Úprimne, nikdy som nebol viac mŕtvy na konci diskotéky ako vtedy.  Pritom bolo asi len osem hodín večer, keď išli spať. 

Zvyšok predvianočného obdobia sa niesol v takom lenivšom duchu. Hranie sa vonku, dnu, prechádzky. Nič nenasvedčovalo, že by sa malo blížiť niečo špeciálne. Žiadna výzdoba v meste či hranie kolied. Dokonca aj v kostole to bolo stále o tom istom. Cez deň vyššie teploty, občas dažde. 

Napriek tomu som už dávno necítil viac predvianočnú atmosféru ako tento rok. Paradoxne som si ju vytváral sám pre seba. Snaha vytvoriť niečo špeciálne pre deti, plánovanie darčekov a zdobenie vianočného stromčeka (áno, mali sme krásny veľký ihličnan).  

Asi týždeň pred Vianocami som naozaj pocítil silného vianočného ducha. Nebolo to ani jedlom, program bol rovnaký ako každý deň. Dozdobil som jedáleň a stromček, kým sa deti hrali vonku. Po príchode sme zhasli svetlo a zapli vianočné osvetlenie. Decká sa ma so žiarivými očkami pýtali či už sú Vianoce. Bolo to krásne. 

Je 5.1.2014, pred rokom som o takomto čase ani netušila, že zajtra sa naša slečna narodí. Bola to taká klasická posviatočná sobota,večer som sa v sprche oholila,umyla som si vlasy,veď keby náhodou...inak som sa necítila nejako zvláštne,nechávala som to na drobca,kedy sa mu uráči, ešte som si tak v sprche hovorila,že no dobre,termín som už mala,večer niečo poriešime s drahým,nech sa drobec rozhýbe...

haha,malá dáma nedopriala tatovi žiadne potešenie,lebo ako som si ľahla do postele,pozerala chvíľu telku,zrazu som len zacítila jemné puknutie a slabý tok teplej vody...otočila som sa na drahého,že mi praskla voda,že idem rodiť...pozrel na mňa,že to fakt???si si istá? a ja že jasné 😀 tak som sa pomaly začala chystať,baliť posledné veci,proste pohodka,nie je kam sa náhliť,veď po prasknutí vody stačí prísť do nemocnice do dvoch hodín...hm,to drahý asi nevedel,lebo ten bol nachystaní asu za dve minúty 😀 😀 takže tam potom pekne na mňa čakal,kým som sa nachystala

nemala som žiadne bolesti,žiadne kontrakcie, ešte sme skočili pre moju krstnú do vedľajšej dediny, lebo mala byť moja opora pri pôrode, drahý si nebol istý,či chce byť priamo pri "tom"

do nemocnice sme prišli okolo pol dvanástej večer,asi hodinu a pol po odtečení vody, sestrička začala vypisovať lajstrá a pýtala sa ma na kadejaké otázky, najlepšia bola, že koľko vody mi odtieklo...koľko???to som mala akože ako odmerať?hovorím,že nie veľa,lebo to zachytila vložka a ona: prečo ste mali vložku? ja na to,že pre istotu, že som mala taký zvláštny pocit pri krčku,akoby ma tam pichalo,tak sa zasmiala,že to počuje prvý krát,že niekoho pichalo pri krčku...no a??čo sme všetky cez kopirák,nejaká musí byť výnimočná,nie? 😀 😀 no ale vtedy som sa cítila,ako keby som spadla z jahody,čo vám budem hovoriť,sestričky vedia byť niekedy extra milé,že? no a tak po vypísaní papierov,kedy som jej asi 4-krát vysvetľovala, ako má napísať povolanie môjho muža "ajtý technik" ako IT technik,no jej to stále nešlo do hlavy :-P, ma prišla vyšetriť mladá doktorka, bola milá,zistila,že mám ešte dosť plodovej vody, ktorá mi len po častiach odtekala, následne urobila sono, kde odhadla hmotnosť drobca (takmer sa trafila 🙂 ) a poslala ma na pásy, kde sa žiadne kontrakcie neukázali, takže čakať a že si mám skúsiť pospať...hm,no ok...drahého aj krstnú som poslala domov, že aj tak to bude ešte na dlho...

tak som si ja ležala na pásoch a zrazu prišla ďalšia budúca mamička, u tej to malo celkom rýchly spád, keďže to bolo už jej 7 či 8 dieťa? chvíľu si posedela na stonárni a ako by som povedala,potom ho skoro vypľula 😀 no aj tak nemala na ďalšiu štvrtorodičku, tá už prišla s takými kontrakciami, že jej žiadne predprípravy nestihli urobiť, išla rovno na posteľ, pár krát potlačila a už plakalo ďalšie bábo...tak díky baby,bola som tam prvá a vy takto???ale keď ja budem rodiť štvrté či ôsme dieťa,tiež tam obehnem nejakú prvorodičku,pche 😀

hm,bolo okolo štvrtej ráno a ja stále nič, dr. ma skontrolovala,že mám ešte dosť vody, že ju prepichne, išlo to našťastie prstom,tak žiadna ihla nebola potrebná a aj som sa veľmi pomaly otvárala,ale asi sa jej nechcelo so mnou prplať,tak mi ani nič nedávala na urýchlenie...o šiestej sa menili smeny,prišla ďalšia dr.,na odporúčanie jednej zlatej sestričky,že mám na ňu počkať s pôrodom,že je lepšia ako tá predtým,som teda počkala 😀 okolo ôsmej sa ma dr. opýtala,či to trochu urýchlime a ja že kľudne 😀 to už tam bol aj drahý,aj krstná,tak mi bolo jedno...nasadila mi oxytocín, nejaké antibiotiká a injekciu do zadku,takú parádne teplú 😀

Takto pred rokom som ráno vstala a keďže sme sa snažili o mimčo,urobila som si test. Pre istotu. Vydávala sa moja kamarátka a chystala som sa na hostinu, tak či si môžem čosi aj vypiť 😝 . Takže klasika,vycikať do pohárika, otvoriť test, namočiť, vytiahnuť a nechať postáť daný čas...po jeho uplynutí som pozrela na test a nikde nič :-/  Neviem síce prečo,ale test som nevyhodila, nechala som ho na poličke v kúpeľni (vnútorný pocit číslo jeden 😉 )

Odišla som z domu, išla som k dedkovi, navariť mu, upratať, poobede kuk na obrad do kostola, návšteva u tety, večer smer hostina. Zábava bola skvelá, len piť som pila tak decentne (vnútorný pocit číslo dva 😉 ), za celú noc asi dva poháriky bieleho. Spať som zostala u tety, keďže svadba bola mimo môjho bydliska.

Domov som sa dostala v nedeľu niekedy poobede. Išla som do kúpeľne, na test som aj zabudla no keď som ho tam zbadala, chytila som ho, že ho vyhodím. Pozrela som naň a neverila som vlastným očiam- na teste bol slabunký duch. Naozaj slabunký,takmer neviditeľný, ale bol! Polovičke som nepovedala nič, predsa len, čo ak je to len omyl, nech nesmútime obaja. Test som si odložila s tým,že v pondelok ráno si urobím ďalší.

Pondelok ráno a ja opäť cikám do pohárika s miernou nervozitou, ako to teda vlastne je. Nevedela som, čo si mám myslieť, pretože som už vyše týždňa mierne špinila. Na moje prekvapenie čiarka na teste už bola viditeľná aj za mokra, nie len po uschnutí 🙂

(spodný zo soboty, vrchný z pondelka 🙂 )

Zavolala som svojmu gyn, že čo ako, čo budeme robiť. Povedal, nech prídem, že mi predpíše Utrogestan, ak "tam" niečo bude, tak sa to udrží, ak nie, tak sa mi len trochu oddiali menštruácia. Nebral mi ani krv, nerobil ani sono (čo by aj tak bolo zbytočné), čakali sme, čo z toho bude 🙂 Ukázať som sa mala, keď budem doberať tabletky.

Ja som samozrejme ďalej testovala a vznikla z toho takáto zbierka:

Rok 2014 nás privítal nielen teplým počasím, ale aj malým oteplením v rámci dávok, ktoré dostávame na deti od štátu. K zmenám v tejto oblasti nedošlo len v navýšeniu súm, ktoré uvidíme na našich účtoch. Tak sa spolu pozrime na spomínané novinky.

Ak chcete vedieť o niektorej dávke viac, tak kliknite do našej Wiki na článok o konkrétnom príspevku, alebo všetky nájdete aj v tomto článku.

Príspevok pri narodení dieťaťa

Pri tejto dávke si treba najskôr položiť otázku: Narodilo sa mi dieťa do 31.12.2013 alebo až po tomto dátume? 

Pre deti do 31.12.2013

Výška dávky je 151,37 eur. Ak sa súčasne narodili dvojčatá alebo viacerčatá, zvyšuje sa príspevok o 75,69 eur na každé dieťa, ktoré sa dožilo 28 dní. Zároveň si žiadajte aj o príplatok k príspevku pri narodení dieťaťa (678,49 eur).

Milé mamičky, tento krátky príbeh nebude o utrpení ako boli predošlé, ale naopak - bude o šťastí – dokonca šťastí ŠTVORITOM! Príbeh poskytol @otino

S manželkou Jankou máme dve deti, staršiu dcéru Janku a syna Petra. Obaja už žijú svoje životy so svojimi partnermi.

Bola krásna aprílová sobota, ktorú sme trávili ako rodina pokope. Pri debate syn oznámil radostnú správu – že naša nevesta je tehotná a budú mať dvojičky.

Dcéra Janka sa v tej chvíli zatvárila inak ako prekvapene a zahlásila: „Aj vy budete mať dvojičky?“ Syn sa na ňu nechápavo pozrel a opýtal sa: „akože aj my?“ A dcéra Janka opäť na to: „Lebo aj my čakáme dvojičky.“

A takto nenápadne vyšli obe naše deti s pravdou von a my s manželkou sme sa dozvedeli radostnú správu o tom, že z „nulových“ starkých sa stanú štvornásobní starí rodičia.

Dňa 18.10. prišli na svet synove dve dievčatká a opäť sa v našej rodine zopakovalo čosi duplicitné a nezvyčajné, pretože o 4 dni neskôr porodila dcéra Janka ďalšie dve dievčatká.

Po pár mesiacoch v Keni som sa už cítil nad vecou. S prácou, deťmi a životom som bol vyrovnaný. A to bola chyba!

Tento blog som schválne nechcel publikovať počas sviatkov, lebo by sa do tohto obdobia ani nehodil. Najskôr je dôležité opísať základné fázy, ktorými deti prechádzajú od príchodu k nám. 

Prvá fáza - tú mám najradšej. Deti sem vždy prídu ako malé vystrašené kôpky nešťastia. Doslovne obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká. Pri písaní to znie len ako nejaké vzdialené slová, ale pre ne to bola realita. Ak získate dosť veľkú otrlosť na jednotlivé príbehy, túto fázu musíte mať najradšej. Prvé dni sa snažia zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú, delia sa. Prichádzajú aj prvé znaky dôvery. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku či sa usmeje, je to neopísateľný pocit. Náš psychológ mi raz povedal, že im tým dávame omnoho viac ako si myslím. Ja mám však pocit, že omnoho viac tým dostávame my.

Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú viac myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu so mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. Aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené tým odkiaľ sú, čo zažili. Preto je veľmi ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažším dňom.

Život je cesta a prekonávanie prekážok počas nej (foto: Andrej Budai). Pre viac fotografií kliknite tu.

Všetko začalo jedným dievčatkom, ktoré prežilo za svoj krátky život viac, ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. Na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“.

Po dlhsej odmlke vam prinasam dalsiu cast nasho pribehu. Nie, nezabudla som, ale necakana hospitalizacia chlapca s modrymi ocami mi nedovolila napisat skor.

5.časť - Anjel po mojom boku

   Nase dni plynu tak isto ako dni inych ludi.Chlapec s modrymi ocami uz nieje babätko,vyrastol z neho chlapcek ktory o par dní sfukne štyri sviecocky zo svojej torty. No pre mna je den jeho narodenin dnom narodenia mojho anjela, zhmotnenim lasky,bolesti a novej nadeje.Svojho chlapca poznam uz dlho,poznala som ho skor ako som ho mohla objat svojimi rukami. Preto je pre mna anjelom,zmenil mi zivot a ukazal inu cestu nez tu ktorou by som kracala keby jeho nebolo.

Obcas sa vraciam v case spät,obcas vidim v tvarach svojich blizkych otazku. Otazku, ci by som vratila cas spät, ci by som znova dala zivot choremu dietatku. Som kto som, som dcera, som manzelka, som mama...no som clovek. No nebola by som tym clovekom ktorym som dnes keby som po svojom boku nemala jeho, chlapca s modrymi ocami. Nebola by som tu a teraz na tomto mieste, nevedela by som to co viem, nehnala by ma ta neuveritelna sila vpred...neviem kde by som bez neho bola ale ani ma to nezaujima. Ano, mala by som viac casu, viac penazi ale do konca svojho zivota by som ho mlcky nosila vo svojom srdci a spolu s nim trpkost svojho strachu.

Dnes som tu, stojim hrdo a vo svojej dlani ukryvam malu rucku svojho dietata.Budem s nim kracat kamkolvek, budem s nim plakat aj sa smiat, budem s nim zit nas zivot lebo takto to malo byt. Nas pribeh nekonci, nas pribeh sa len zacina. Jeho napisanim som chcela priniest male posolstvo pre vsetkych kto vydrzal citat tieto riadky popisane nasim zivotom.

Nikto nikdy nevie co ho stretne. Kazdy si ideme svojou cestou a hladame. Hladame lasku, stastie, uspech...hladame cloveka co bude tou cestou kracat s nami. Cesty klukate, cesty zaviate, cesty plne ludskych stôp, osudov a nadeji. Casto nieje v nasej moci si vyberat, obcas musime prijat to co nam osud nadelil a ist hrdo vpred aj ked nam srdcia krvacaju. Mne osud postavil do cesty jeho, chlapca s modrymi ocami. Bolo len na mne rozhodnut o jeho zivote. Rozhodnut sa ci budem svojou cestou kracat s tuzbou v srdci alebo nou budem kracat ruka v ruke so svojim anjelom.

Prišiel som na spôsob, ako „skrotiť“ deti v triede. Nečakajte ale nič objavné, zaviedol som autokraciu. 

Najskôr som mal veľmi dlhý príhovor na tému dôležitosti vzdelania, ich budúcnosti a že zmeny sú v ich prospech. Základné pravidlá sú:

• všetci sedia pri jednom stole (stále sú v triede len 4), 
• nemôžu chodiť na wc počas vyučovania, 
• kto pomaly pracuje, dostáva domáce úlohy, ktoré musí splniť.  

Tiež sa snažím neusmievať na ne počas vyučovania (ale samozrejme nápomocný som naďalej). A pomohlo to!

Decká opäť makajú, začali byť komunikatívnejšie, pracovitejšie, aj cez prestávky chcú pracovať, dokonca jedna študentka si pýta aj viac domácich úloh. Prešli len tri dni od zavedenia zmien, nechcem to zakríknuť, ale zatiaľ som nadšený. Či chcem, či nie, oni sú budúcnosť Afriky. Oni sú možní budúci učitelia, doktori, podnikatelia atď. 

A na dosiahnutie týchto mét musia na sebe pracovať niekoľkonásobne viac a musia byť aj omnoho silnejšie, ako iné deti vo svete. Tu sa s nimi nikto maznať nebude, ani sa nemôžu moc spoliehať na podporu rodiny. Sú to síce len deti, ale už teraz sa musia začať biť za svoju budúcnosť.

Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa zívam a večer vždy zaspím ako zabitý. No a medzitým frustrácia.

Musím napísať, že decká sú veľmi inteligentné. Preto ma hnevá ich rastúca neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín, keď sa sústredili a makali, tak som žasol ako rýchlo im to myslí a všetkému rozumejú. Keby boli cieľavedomejšie, tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť vysokú školu. 

Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a zatiaľ učím 4 predmety. Matematiku, prírodopis, angličtinu a predmet, ktorý je kombináciou dejepisu a zemepisu. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká jednoducho dokázali, že je 🙂

 Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, najmladšie deti po mne lozia ako po preliezke. Už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí.

Malá a veľká ruka (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Žiadna hra ani aktivita sa tak nikdy nezačne, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto, kde, s kým, ako, prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho, čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. 

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak, čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

Pri domácich prácach sa stále cítím ako učeň. Deti mi vysvetľujú, koľko prášku mám použiť, ako mám správne prať v rukách, koľko štipcov by som mal použiť. Ja som mal totiž v ich veku na starosti akurát tak zaviazať si šnúrky na topánkach. 

Kedysi som sa práci vyhýbal a dnes súťažím s deťmi, kto urobí prácu rýchlejšie a lepšie. Tiež som nemal vôbec k deťom vzťah. Úprimne, považoval som to za niečo malé, urevané, čo len vylučuje tekutiny z rôznych otvorov. A ako keby to deti o mne vytušili. 

Získal som si ich maximálnu pozornosť. Nedávno som si uvedomil, že už mi nevadia cudzie tekutiny na sebe. Sliny, slzy, špina rôzneho druhu od zdravých detí aj od deti s AIDS.

Ale stále mám isté hranice. Ako keď za mnou prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub. Chcela, nech jej ho rukou vytrhnem. Tak toto sú asi moje najnovšie hranice.

Verili by ste, že aj tieto deti dokázali plakať pri každej neprávosti? (foto: Andrej Budai) Pre viac fotografií kliknite tu.

Musím tiež napísať, že som bol na omši. A bolo to jedno veľké, prenádherné predstavenie. Kostol bol nový a plný. Jediným negatívom boli policajti, ktorí kontrolovali, či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Takisto ľudia boli kontrolovaní detektormi kovov. 

Ahojte kamaráti,

 Musím vám hneď na úvod povedať, že toto bol veľmi rušný mesiac a mám kopec noviniek a viem kopec nových vecí. Ani chytro neviem, čím začať.

 Mama stále trvá na tom, že musím papať aj niečo iné ako mliečko. Tak dobre, ale kŕmiť sa chcem sama!, povedala som. Mama poslúchla, dala mi do ruky brokolicu, mrkvičku a zemiačik a aha, ako parádne mi to išlo.

Ako ďalší chod malo nasledovať kuracie stehno do ruky, ale tu mama porušila našu dohodu o samostatnom kŕmení a mäso mi pomixovala aj so zeleninou. Tak som to odmietla. Teda vypľula, prostestovala, bránila sa. To ste mali vidieť aké finty na mňa vymýšľali aj s Alibabkou. Že idú mi dať akože dudu a šup lyžička do pusy, alebo ma klamali mojou malou hrkálkou, ktorú som chcela oblizovať. Tak keď už som to mala v puse, tak som to zjedla, však ono, zlé to nebolo, ale princíp je princíp. Ja som už veľká a nikto ma tu nebude kŕmiť ako malú! A potom zdá sa, že to pochopili. Pekne ma posadili za stôl do stoličky ako veľkú a dali mi hračky. A keďže mám len dve ruky a tie potrebujem na hranie, tak som mame dovolila, že teda ma môže kŕmiť, keď tak veľmi chce.

Len občas ma musí nechať siahnuť do misky, nech si overím, čo za konzistenciu mi to dáva. Papám samé výživné veci a minule som čítala, že čo je dobré na tanieri je dobré aj na pleť. Vyskúšajte to ako ja. Pleťová maska z batatu či brokolice sú skvelé na pleť. Budete ju mať ako bábätko. U mňa to platí.

Tento mesiac som zahájila bazénikovú sezónu. Prečo aj nie, keď všade kde som prišla ma čakal exkluzívny súkromný bazén? Aj na záhrade u babky Lidky, aj u Alibabky, aj u sesterničiek. A najväčší u Jurka. Teda vraj to nebol bazén, ale akýsi Dunaj.

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.

Už som tu druhý deň a začína sa moja práca. V hlave mám množstvo navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom ako mi napadnú.

V minulom článku som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta, aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom prejdete detektorom kovov.

Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tieto hrozby sú tu reálne dlhodobo, preto nedávny teroristický útok, ktorý v októbri okupoval titulné stránky našich novín, nebol až taký prekvapujúci.

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách, o zvieratách). Na druhej strane vedieť výsledok a postup niekedy nestačí.

Len vysvetliť obyčajné sčítanie, alebo prepísanie čísla na slovo je sizyfovská úloha. Mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90 % času hovoria svahilsky. 

Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť. Neskutočne sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké pomery), až som prekvapený.

Babyvak je v našej spoločnosti jednou z najpoužívanejších pomôcok na nosenie detí. Umožňuje nosenie dieťaťa tesne pri tele matky už od novorodeneckého veku v horizontálnej polohe zvanej aj "kolíska" .

Staršie deti, ktoré už vedia samé sedieť, je možné v babyvaku nosiť vertikálne vpredu alebo na boku. Prednosťou babyvakov je jednoduchá manipulácia, rýchle nasadzovanie a nízka cena. V babyvakoch je možné pohodlne a diskrétne dojčiť. Nevýhodou je obmedzené použitie na horizontálne polohy a jednostranná záťaž pre nosiacu osobu.

Slovenský pojem babyvak zahŕňa niekoľko typov rôznych nosičov, ktoré sa líšia materiálom, prevedením aj pohodlím pri nosení. Všetky typy sa nosia cez jedno rameno. Z dôvodu nerovnomerne rozloženej záťaže je vhodné striedať strany, na ktorých sa dieťa nosí.

Babysling

Najviac rozšírené sú priestranné vaky z neelastickej látky s mäkko vystuženými okrajmi (babysling). Veľkosť vaku sa prispôsobuje doťahovaním pomocou krúžkov alebo praciek. Je to najbezpečnejší aj najpohodlnejší typ babyvaku. Novorodencov je možné v takomto babyvaku nosiť aj s perinkou. 

Nosnosť závisí od výrobu, český babyvak Pech udáva až 50kg.
Značky: Babyvak Pech, Minimonkey, TheBabaSling
http://babyvak.cz/product.php?id_product=49

Odbíja polnoc a ja som konečne ochotná priznať si, že cesta do postele je v túto chvíľu pomerne vhodný strategický krok. Prihliadnuc na môj fyzický a duševný stav by to nebolo bývalo odveci už niekedy okolo šiestej (kecám, dnes som z tej postele radšej ani nemala liezť), ale to sa decká eštelen rozbiehali (pretože všetci vieme, že najsamviac sranda nastáva vtedy, keď treba ísť spať). Takže, s vypätím všetkých síl sa mi podarilo nezaspať pri uspávaní detí a nastal ten magický čas, kedy sú najzlatší a spokojne odfukujú aj s tými ich nevinne vyzerajúcimi tváričkami. Teraz sa my, nedočkaví rodičia, môžeme (a musíme!) na to vrhnúť..!

Nech už je „to“ čokoľvek, nastali komplikácie. Vedela som, že to nebude len tak, že som nezaspala pri uspávaní detí. Dnes si vzal službu manžel. Takže som tu na „to“ sama. Len ja a moje kruhy pod očami.

Chcela som si pokecať. Dnes som stretla po rokoch jednu známu a bola strašne nadšená z toho, že mám tri deti. Je to celkom zaujímavé, koľko fascinácie vie tento fakt navodiť. Jedno alebo dve je očividne nuda, ale tri, to je už oná magická hranica, ktorú sme s mojím drahým ráčili prekročiť. Je to sranda, ale človek by povedal, že už ustanú otázky typu kedy bude ďalšie bejby do zbierky, ale ono nie. Prvé a druhé – to treba, treba. Tretie je šok. A potom už je to asi jedno, lebo však sa množíme jak králiky, a tým je to asi fuk, koľko bude, hlavne že je a keď boh dá, možno sa aj do fialového z neba dostaneme s nejakým rekordným počtom potomkov (a rekordným mínusom na účte).

Možno ju zneistil pohľad na moje proporcie v oblasti pásu... Jo, cica nežer, tri liposukcie, abdominoplastika, 5 maratónov denne a dám to po rokoch materskej v pohode na modelkovský lúúk... Všetko mám premyslené. Ale na teraz som svoju známu uistila, že nevadí, že máme troch synov, to dievčatko (čo by bolo btw aj tak chlapec) necháme spokojne na iných.

Ako tak (dobrovoľne!) ochotne utierala vlhčeným obrúskom čerstvý navrátivší obsah žalúdka nášho najmenšieho z môjho kabáta, spýtala sa druhú najčastejšiu otázku. Že ako to zvládam (s dodatkom, že ma obdivuje, a to i napriek tomu, že netuší, ako to zvládam).

To je správna otázka hodná zamyslenia. Myslím, že som rodičovskú úlohu nikdy tak „neflákala“, ako teraz. A myslím, že som nemohla urobiť lepšie, ako začať to konečne „flákať“. Môj prvorodený si to musel odskákať, všetky tie moje snahy byť čo najlepšou. Toto asi mnohí z vás nepochopia, ale nevadí. Inštinkt je pekná vec, ale snaha robiť to čo najlepšie vie byť natoľko silná, že ho podupe, pretože nie je dostatočne citlivý, dostatočne rešpektujúci, aktívny, empatický... Bla bla. Človek si myslí, že vychováva zdravú, správne sebavedomú samostatnú bytosť a medzitým sa mu doma ocitne malý tyran.

Ahojte kamaráti,

už mám 7 mesiacov, čo je viac ako 6 a keďže moje dudulky boli iba pre 6 mesačné béby, tak som slávnostne postúpila do vyššieho levelu a mám tri nové: ružovú a dve modré, ktoré mi idú k očiam.

 Tento mesiac som si opäť vymyslela nejaké nové hry, nech sa na tomto svete nenudím:

 Hra na zajka: Ako prvé som si nechala narásť dva hlodáky. Prvý som si načasovala na tatove meniny, aby teda mal odo mňa nejaký ten darček /29.6./ Poviem vám, žiadna sranda to nebola, lebo potom mi celý deň všetci pchali prsty do úst a chceli ho vidieť. Druhý som si narástla o nejaký ten týždeň aj kúsok neskôr. Do konca mesiaca mi pekne vyrástli a už ich je dobre vidno, keď sa usmejem. Koniec ďasienkáčika, nech žije zubáč!!

Skúsila som mamu uhryznúť /18.7./, že čo na to povie a takú hubovú polievku a štipanec do líčka som dostala, že už radšej nehryziem. Len chrumku a rožtek, ale o tom neskôr.

A ako taký správny zajko aj hopkám. Dám sa na štyri /áno, to je moja nová zručnosť/ a hojdám sa a hojdám /zlé jazyky tvrdia, že som to odkukala od rodičov/ a občas aj trošku priskočím kolienkami vpred. Iný spôsob posúvania sa vpred som ešte neobjavila.

Už je to tu. Musím priznať, že ma máločo dojme. Je september 2012 a ja sa vybaľujem vo svojej izbe v Keni. Ale pekne poporiadku.

Celé to začalo ako nevinné nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných a inšpiratívnych ľudí. Ich cestovateľské príhody ma inšpirovali natoľko, že iné, ako cestu do Afriky, som si nepripúšťal. Rok na to som mal končiť školu, nemal som žiadne záväzky, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať pocit, že ma podporujú. 

Nie je to prvýkrát, čo som išiel do zahraničia úplne sám. Ani prvýkrát, čo som navštívil rozvojovú krajinu. Vždy som radšej trávil prázdniny takto, ako klasickou dovolenkou spojenou s ležaním na pláži. Ale teraz je to iné, úplne iné.

Strach z neznámeho bol u mňa niekoľkonásobne vyšší. Pôvodne som mal ísť do Južného Sudánu, ale mesiac a pol pred odletom mi plán padol. Na naše miesta už mali sľúbených Američanov.

Do Kene som sa dostal úplnou náhodou. Jeden Kanaďan otváral nové centrum a súrne potreboval dobrovoľníkov. Síce ho nikto poriadne nepoznal, ani nikto nevedel, kde presne mám ísť, ale ja som sa rozhodol risknúť to.

Aby nebolo všetko ideálne, cestou v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci, aké som si niesol do Afriky, obliate červeným vínom. A to rovno 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala asi zlý deň. Paradoxne, zlepšilo mi to náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa.

Ahojte.

Pred dvomi týždňami som začal stážovať na Modrom koníku a rád by som prispel mojimi zážitkami 🙂

V najbližších mesiacoch sa s Vami podelím o moje nedávne skúsenosti, ktoré som získal za posledný rok počas práce v Keni. Pomáhal som v novootvorenom centre asi 10 km od mesta Naivasha. Centrum sa venovalo zneužívaným deťom vo veku od 4 do 14 rokov.

Chalanisko z Martina, teda ja, som prvýkrát spoznal, čo je to starať sa o deti, robiť im rodinu, učiteľa i psychológa. Prvýkrát som zažil ako vyzerá "reálny" svet mimo vyspelej Európy. Počas roka som si písal na kolene zápisky. Každý utorok budem publikovať jednu časť príbehu. 

Na prechádzke za domom. (foto: Andrej Budai)

Hlina, náš večný nepriateľ. (foto: Andrej Budai)

Minulý rok som napísal poviedku. O koníkovi. Našiel som totiž pracovnú ponuku adminovať na koníku, ktorá zakazovala posielať životopisy, ale žiadala len jednoducho predstaviť sa. Neváhal som, napísal som poviedku a poslal. Zverejňujem v 100% znení. Prajem príjemné čítanie 🙂

--

Maľoval som. Ako malý chlapec som veľa maľoval a kreslil. Miloval som vodové farby, s voskovkami mi to nešlo. Neraz sa stalo, že som na štetec nabral viac vody ako bolo treba, a dielo ihneď menilo svoj charakter. Podobne sa stalo aj pri zrode môjho prvého koníka. Modrého. Z môjho sna. Už bol na výkrese celý, stačila len posledná bodka znázorňujúca oko.

A vtedy to prišlo! Lakťom som drgol do pohára, voda sa vyliala a začala zakrývať všetky biele časti výkresu. Farbu kde-tu zriedila moja slaná slza, ostávalo mi len pozerať sa na modrú inváziu. Vtom koník vstal, postavil sa na štyri nohy a začal farbu lízať. Z výkresu síce bezpečne mizla, no dostávala sa do jeho tela. Netrvalo ani minútu, keď mi po izbe cválal skutočný modrý koník. Nevedel som, či rýchlo zavolať rodičov alebo sa radovať osamote. Ostal som pri ňom sám, až mi nakoniec ušiel.

Roky som ho nevedel nájsť, už sa nikdy nevrátil. Modré odtlačky od jeho kopýt však ostali na podlahe mojej izby dodnes. Vedel som, že sa ešte raz stretneme. Zatúžil som ho zoznámiť s mojimi rodičmi, priateľmi, blízkymi, bývalými profesormi či spolužiakmi. Zaslúžil by si to. Oni tiež.

Ťažko by sa však predstavoval, z reálneho sveta jednoducho zmizol. Stala sa z neho internetová stránka, chcel by som ju preto spojiť s mojim menom. Ak budem zamestnancom Modrého koníka, ľudia ho budú môcť oveľa ľahšie spoznať. Jednoducho im len predstavím svoju prácu, niečo, čo bude ako ja. Písať, vymýšľať a venovať sa ľuďom, toho mi bolo nadeleného naozaj veľa.

Menštruácia vstúpila do môjho života v siedmej triede, kedy na stoličke spolužiačky ostala krv a celý deň sme ju už nevideli. Nechápal som, keď dievčatá hovorili, že „pretiekla“. Pokúšal som sa to pochopiť na hodinách biológie, tie ma však nepripravili na to, že raz prídem domov a uvidím priateľku so slzami v očiach, boľavú a s chuťou vymeniť ma za posteľ a spánok. Naozaj je menštruácia len ženský problém?

Školský systém je hotový stredovek 

Najväčšie zmeny na tele dievčat sa dejú počas puberty na základnej škole. Vtedy sa učia o tom, ako ich telo funguje a akými premenami prechádza. Mnoho z nich najprv nepochopí, prečo krvácajú. „Myslela som si, že mám smrteľnú chorobu,“ povedala mi známa, ktorá sa za tento zážitok dodnes hanbí a priala si zostať v anonymite.

Chlapci to na druhej strane nevnímajú vôbec alebo úplne inak. Majú minimum informácií a málo odvahy pýtať sa. Počas prednášky o menštruácii je trieda rozdelená na dievčatá a chlapcov. „Pre žiačky 7. ročníka organizujeme v spolupráci so školskou psychologičkou skupinu Dievčenské laboratórium a sexuálnej výchove sa venujeme aj v rámci projektu Čas premien pre žiačky 6. a 7. ročníka,” vysvetľuje Andrea Pitoňáková, riaditeľka školy Karloveská 61 v Bratislave. 

Chlapci sa menštruácii venujú len v 7. ročníku na hodinách biológie, kde preberajú učivo ako stavba a činnosť mužských a ženských pohlavných orgánov, pohlavné bunky, menštruačný cyklus a jeho význam, tehotenstvo, vývin jedinca, intímna hygiena, pohlavné choroby a partnerské vzťahy a rodina.

To najdôležitejšie však prebieha zvlášť v rámci Času premien a Dievčenského laboratória. „Učíme sa, čo sa deje s telom ženy počas puberty, vysvetľujeme menštruačný cyklus, dĺžku cyklu, sprievodné znaky menštruácie a správne používanie menštruačných vložiek a tampónov,“ hovorí Pitoňáková.

Nezažil som kreatívne desiaty, no kvôli takýmto by som sa rád vrátil na chvíľu aj späť do detstva. Nina Levy maľuje svojim dvom synom každý deň na servítky už viac ako 6 rokov obrázky. Nina používa najčastejšie motívy postáv z pop kultúry, ako Luke Skywalker, Chewbacca či Captain America. Pozrite si výber z jej šesťročnej tvorby.

http://ninaslevy.blogspot.com/

Ahojte, nižšie som Vám s pomocou dcéry (tá mi diktovala) opísala niektoré nátierky. Robia ich v škôlkach, sú priamo opísané z noriem. Naše ich majú veľmi rady. Dobrú chuť prajem Vám a Vašim detičkám 🙂

1. Hrianky s maslom a cesnakom

Chlieb pokrájame na porcie, opečieme na sucho. Maslo rozpustíme, pridáme soľ a rozotretý cesnak. Zmesou dobre potrieme opečený chlieb.

2. Nátierka budapeštiansky krém

Do vymiešaného masla pridáme prelisovaný tvaroh, postrúhaný syr, na drobno pokrájanú cibuľu a postrúhaný chren. Dochutíme horčicou, soľou a vyšľaháme.

3. Nátierka drožďová s vajcom

4.časť - Ako som sa druhykrat narodila

Ocitla som sa i nom svete. Nikto nas nepoznal, nikto nic neriesil, nikto ma nesudil. Nebol tam nikto, kto by ma sustrastne potlapkaval po pleci, nikto kto by ma lutoval, nikto mi nevravel ako bravurne to zvladam. Bol to tak oslobodzujuci pocit. Bola som tam iba ja, moj chlapec s modrymi ocami a nasa laska. Bolo to to najspravnejsie, co som v tej tazkej chvili mohla urobit.

V tom inom svete som sa stala sama sebou. Mohla som plakat bez toho aby niekto videl moj zial, mohla som sa smiat bez toho, aby niekto hodnotil ci mam na to pravo a mohla som konecne lubit svojho chlapca s modrymi ocami bez toho aby som citila vycitky. Mala som kopu casu dat svojim myslienkam zmysel, najst vieru v samu seba a dokazat chlapcovi s modrymi ocami, ze chcem, aby tu bol.

Tam na lieceni som vela pochopila. Vela som plakala a snazila sa vyrovnat s tym, ze mam chlapca ktory nikdy nebude taky, ako ostatni. Tam som vsak pochopila ze zvadzam zbytocny boj lebo vyrovnat sa s tym a ani pochopit sa to neda. Pochopila som, ze to tazke v nasom zivote treba len akceptovat, snazit sa problemy riesit tak, ako prichadzaju, lebo zivot je cesta a my nikdy nevieme, aka ta cesta bude.

Za tie dni som sa zo svojho dna snazila opät postavit a odpustit sama sebe. Nemohla som sa vzdat lebo som tu mala jeho, mojho chlapca s modrymi ocami. Vtedy som prvykrat videla, ze chce byt tu. Tu pri mne a ja pri nom. Zdravotne sa zacal pomalicky zviechat, rany na jeho telicku sa hojili a tie na dusi sme si liecili navzajom. Snazila som sa naucit zit s tym, ze moj syn je iny a inym ostane navzdy, ale slubila som sama sebe, ze ho vychovam tak, aby sa nikdy inym necitil.

Po troch tyzdnoch sme odisli domov. S cistou hlavou a novou nadejou. Citila som sa silnejsia a pripravenejsia na to, co nas este v zivote stretne. Prestala som doverovat tym mudrcom v bielych plastoch a zistila som, ze o synovej chorobe viem viac ako oni. Prestala som minat kopy penazi na ludi, ktori vraj alternativne zlepsia zivot mojmu synovi a aj ked sa tak nedialo, bez ostychu si pytali dalsie a dalsie. Prestala som pocuvat poucovanie a mudrovanie od ludi, ktori nikdy nechodili v mojich topankach.