Kto z koho

Povedzme si pravdu priatelia: tohtoročná  jar s nami riadne vybabrala. Namiesto radosti z prvých teplých dní a nocí, staviame snehuliakov z čerstvo napadnutého snehu a ráno čo ráno drkoceme zubami z nízkych teplôt. Je čas privolať jar, a to skôr ako nám na dvere zaklopú prví šibači a olievači. Ukážme zime kto z koho!

Máte radi jednoduchosť? Vyrobte si veľkonočný veniec so základňou z krepového papiera. (potrebujete krepový papier, ktorý môžete podlepiť kartónom, farebný papier, lepidlo, nožnice)

A čo tak niečo netradičné? Napríklad veniec z obalov kinder vajec vás určite nudiť nebude! (potrebujete: ľubovoľný počet obalov podľa toho, na aký veľký veniec si trúfate, pevný drôt, bavlnky, bavlnky, fixy, lepidlo alebo taviacu pištol a akékoľvek doplnky podľa fantázie)

Viete si predstaviť Veľkú noc bez tradičného symbolu vajíčka? Ozdobiť ho špáradlom namočeným do farby dokážu už Vaši škôlkari! Ako stojan na vajíčko šikovne poslúži naspodu rozstrihnutá rolka od toaletného papiera. (farby na vajíčka dostanete v každom dobrom papierníctve alebo hobby-shope)

Plastovú dózičku s bylinkami vyzdobte drevenými štipcami. Kvetiny vystrihnuté z machovej gumy a nalepené na štipce dokážu zázraky, čo poviete? (potrebujete: akúkoľvek vhodnú nádobu, drevené štipce, machovú gumu,l epidlo a nožnice)

Aj tento týždeň sa nazbierali pekné príbehy zo života mamičiek, ktoré rozosmejú, potešia i podporia. Prajem pekné čítanie a oddychovanie 🙂

• Tak si idem na gyndu na vyvolávačku, s tým, že problémy s menzesom mám už roky, a že tehotná naisto nebudem, keďže prvého drobčeka sme mali horko-ťažko po IUI a doktor povedal: "Veď tam je bábätko." Ako kukala som jak puk a ešte že 12. týždeň. Keď som odtiaľ doniesla fotku zo sona a dala ju mm, tak jeho prvá reakcia: "Nemáme náhodou nového poštára?" A potom to úplne zabil, keď som mu povedala, že termín mám v septembr. On na to: "V septembri, to ako tento rok?" No vtipný je ten môj manžel :D

• Namiesto antikoncepčných tabletiek som omylom 10 rokov brala antidepresíva. Teraz mám 4 deti a je mi to jedno.

• Dnes sme sa na poobednej káve u starkej opýtali, že čo by chcela na narodky (91r.). Očakávali sme každoročnú odpoveď, že ona už nič nepotrebuje a preto sme vyvalili oči, keď nám zahlásila: "Ja chcem ten satelit Magio." "Preboha starka, to by ti bolo načo?" A ona: "A čo nepozeráte tú reklamu, zastav, pretoč, pusti znovu? Aj ja by si v tom paneláku furt Masláka pretáčala." Zase nám tá žena vyčarila úsmev na tvári, ako stále 🙂

• Nadránom buchnutie, šok, vyštartovala som, koľko som vládala s boľavým chrbátom do polosedu a vyplašene kukám po miestnosti. V tom sa mi spoza postele ukázala strapatá hlavička, ktorá sa štverala späť hore a hovorí: "To nič mami. Spi. Iba som spadla z postele do krista!"

• Ženy? Aj vy dôverne poznáte a doslova "milujete" ten pocit, keď niekam idete s mužom, aj s deťmi (dieťaťom)? Beháte po dome ako bláznivé, chystáte deti, prezliekate, prebaľujete, balíte. Myslíte na všetko, proste od plienok, cez čisté oblečenie na prezlečenie (ak by náhodou), niečo pod zub, ak by náhodou vyhladli, keksík do auta, ak by im bolo dlho, čaj do fľaše a ešte jeden do druhej, ak by náhodou došiel, utekáte pre foťák, kontrolujete, či je nabitý (uf , vlastne áno, nabila som ho včera), deku, ak by sa zozimilo, hračku pre dlhú chvíľu..a proste milión päť vecí. A keď je už konečne všetko pochystané (z vás idú kropaje potu), ide rad na vás, aby ste zo seba v rýchlosti spravili človeka. Tak z dverí už na vás vykrikuje muž, s čistou hlavou a výrazom "život gombička": "Kde si preboha toľko, koľko ťa máme ešte čakať?" A ešte ma dorazí v aute, keď sa ma opýta, že kde som mu dala jeho mobil, jeho peňaženku a podobne. A medzitým, ešte utekám napríklad po lyžičku na výživu. Milujem túto chlapskú bezstarostnosť.

Určite to poznáte. 3roky na "materskej" znamenajú každodennú rutinu. Variť, prať, upratať, škola, škôlka, možno občas káva s kamoškou či rodinná oslava. Večer uložit deti, možno telka a možno nástup na "nočnú".

Veď to poznáte. Čas, keď ste hore...

...decká sú živé a zdravé, no vám sa zdá, že niekedy až príliš.

...manžela či priateľa by ste občas vymenili a niekedy by ste ho naopak nedali za nič na svete.

...rozčuľujú vás pomalí vodiči na cestách, plastiková kráska z bulváru a to, že ste nevychytali tenisky, čo sú práve in.

...cez víkend navaríte a napečiete pre celú rodinu a potom idete do ZOO alebo na plaváreň.

Bola som 4 dni po pôrode, keď nás prepúšťali z nemocnice. Prišla za mnou sestrička z ORL, že ide Kristínke urobiť skríning ušiek. Ľavé uško jej vyšlo nepočujúce, pravé bolo v poriadku. Povedala mi, že máme prísť na kontrolu o mesiac, že bábätko ešte asi nie je očistené od plodovej vody. O mesiac mi povedali to isté – ľavá strana nevýbavné, príďte o ďalší mesiac… a takto to šlo asi do štvrtého mesiaca. Nakoniec nám ľavé uško nevyšlo vôbec. Tešilo ma však, že to pravé bolo počujúce a pani doktorka mi povedala, že pokiaľ je nepočujúce iba jedno uško nebude to mať vplyv na vývin reči a Kristínka nebude potrebovať ani načúvací aparát. Poslali nás domov s tým, že máme prísť na kontrolu o pol roka….

Všetko bolo krásne Kristínka začala bľabotať, zdalo sa mi však, že veľmi málo. Na zvuky reagovala, len rozprávala veľmi málo. Aj keď by sa to nemalo, začala som ju porovnávať s inými deťmi. Kristínka mala rok a nepovedala mama, pápá, ťap, ťap… Na ďalšej kontrole mi povedali, že aj pravé uško sa začína zhoršovať… nechcela som si to pripustiť, veď to predsa nie je možné, aby moja dcéra nepočula. Doma som skúšala rôzne zvukové hračky, tlieskala som jej za chrbtom. Videla som, že nereaguje, no vždy som si povedala, že je asi niečím zaujatá, hrá sa a preto nereaguje. Potešila som sa vždy, keď zareagovala na akýkoľvek zvuk. Verila som, že pravé uško vyšlo zle preto, lebo jej vyšetrenie robili v prirodzenom spánku, pričom sa stále budila a nedalo sa jej to veľmi dobre vyšetriť. A tak sme stále zhruba raz do mesiaca chodili na kontroly, kde vyšetrenie robili v prirodzenom spánku. Vyšetrenie sa nikdy nepodarilo urobiť do konca, lebo sa Kristínka vždy zobudila. Až keď mi sestrička jedného dňa povedala, aby sme išli do inej nemocnice, kde ju uspia a vyšetrenie bude presnejšie. Tak sme išli na audiometriu do nemocnice, keď mala cca 2 roky. Výsledok – percepčná porucha sluchu, ľavé uško ťažká strata sluchu 90 db, pravé uško stredne ťažká porucha sluchu 70 db. Celková strata sluchu vtedy bola 70%. Dostali sme načúvacie aparáty na obe ušká…

Ako sme sa učili žiť s postihnutím  sluchu

Keď sme si prvý krát priniesli aparátiky domov, Kristínka ich nechcela… snažila som sa jej vysvetliť, že bude lepšie počuť mňa, kamarátov, rozprávku… netlačila som na ňu. Bola som rada, keď si ich dala na dve hodinky denne a zvykala si na ne. Postupne sme aparátiky museli požičať bábike, plyšovému mackovi, dokonca sme si ich aj podelili, jeden som mala ja a jeden Kristínka 🙂

Jedného dňa sa na ihrisku prihovoril Kristínke malý chlapček, no ona mu neodpovedala. Chlapček sa jej opýtal, „Prečo mi neodpovedáš?“…potom sa jej zahľadel na ušká a povedal si akoby sám pre seba, „Aha ty nepočuješ…“ V tej chvíli, keď som to počula z úst malého chlapca na ihrisku som si to naplno uvedomila…  Moja dcéra nepočuje…. Neviem ani popísať, čo som vtedy pocítila – bezradnosť, smútok, zradu, miešalo sa vo mne všetko. Keď v ten večer Kristínka zaspala, vrátila sa mi pred oči celá tá scéna z ihriska… a slová malého chlapca… Aha ty nepočuješ… V tej chvíli som za to, že nepočuje obvinila asi všetkých… seba, lekárov na ORL, lekárov, ktorých som mala pri pôrode, sestričky…  celý svet…. Večer som sa vyplakala a ráno začal nový deň a musel byť samozrejme s úsmevom, lebo moje dieťa je moje slniečko a práve pre ňu som ja musela byť silná, veď ma predsa potrebuje…

Začala som si na internete pozerať zariadenia pre sluchovo postihnuté deti. Volala som kamarátke špeciálnej pedagogičke, či mi vie niekoho odporučiť. Dostala som od nej kontakt na jednu dievčinu v rovnakom čase ako som našla škôlku pre sluchovo postihnuté deti na Hrdličkovej ulici. Spoločne sme dospeli k názoru, že táto škôlka bude pre Kristínku najlepšia. Všetko od psychológov, špeciálnych pedagógov a logopédov pod jednou strechou. Kristínka mala 2,5 roka, keď začala škôlku navštevovať. A potom to už išlo veľmi rýchlo… začala sa učiť posunky, slová, každý deň priniesla domov niečo nové a ja som bola nesmierne šťastná a hrdá na to, aká je šikovná a ako rýchlo sa učí. Vlastne to mala všetko “v sebe” len to nevedela vyjadriť slovom a posunky sme neovládali, nakoľko sme v rodine všetci počujúci. Bola som prešťastná, keď mi prvý krát ukázala posunok “mama”… mala skoro tri roky a ja som plakala od šťastia.  Ja som sa začala učiť posunky spolu s ňou. Postupne sme pridávali slová…

Ako sa jeden obyčajný nápad stretol s neobyčajným ohlasom

"Mamííí, ja sa nudíííím. Čo mám robiť?"

Ruku na srdce priatelia, koľkokrát ste z detskej izby vašich ratolestí započuli túto otázku? A ruku na srdce, koľkokrát ste na ňu vedeli aj odpovedať? Ak práve nie je čas na šantenie po vonku a doma máte chorú alebo len znudenú ratolesť, možno aj dve, tri, štyri, skúste si nájsť chvíľu a začnite tvoriť! Že neviete kde a ako začať? Tak sa na chvíľu začítajte a nechajte sa inšpirovať.

Využite prázdne rolky z kuchynských utierok a toaletného papiera a "postavte si" napríklad rozprávkový hrad

autor: @siouxsie

Úsmev na tvári vašim najmenším vyčarte bielym mrakom z filcu s dúhovými kvapkami (na zavesenie kvapiek vám výborne poslúži aj zubná niť alebo rybársky vlásec)

Varíme zdravo a chutne-časť 4.

 Zobudíte sa aj vy každé ráno s tým, že rozmýšľate, aké dobré raňajky svojmu drobcovi opäť pripravíte?

Dojčatá sú na tom najlepšie, mama pristaví zásobáreň mliečka alebo fľašku s materským/umelým mliekom a raňajky sú na svete 🙂

Čo však s krpčekmi a staršími deťmi, ktoré už majú nejaký ten zúbok a ktorým už iba mliečko nestačí? Raňajky sú základom celého dňa. Na to, aby taký človiečik dokázal plnohodnotne, vnímavo a čulo spoznávať svet či sa sústrediť pri hrách alebo učení, potrebuje telo správne nakopnúť. A o to sa postarajú práve raňajky. „Ukradnem“ si zopár dôležitých faktov od jednej výživovej poradkyne.

Máte pochybnosti o tom, či sú raňajky vôbec potrebné k naštartovaniu do nového dňa?

Ak raňajky vynecháte, nedodáte telu potrebné stavebné látky a energiu. Zároveň tým znížite hladinu cukru v krvi, čo je príčinou túžby organizmu po jednoduchých karbohydrátoch. Takže neváhajte a začnite čo najskôr raňajkovať! Nemusíte hneď v prvý deň skonzumovať kompletné raňajky. Začnite postupne. Napríklad jedným prírodným jogurtom, neskôr si k nemu pridajte kúsok ovocia, potom aj trošku ovsených vločiek... a ani sa nenazdáte, budete pravidelne a zdravo raňajkovať.

Jarné inšpirácie

Cítite to aj Vy? Teplé slnečné lúče, ktoré Vás skoro ráno prebúdzajú z postele, voňu novej trávy a bzukot nesmelých včielok? Áno, hádate dobre, za dverami je konečne Jar 🙂 Že ste práve začali rozmýšľať ako sa vyhnúť jarnému upratovaniu či jarnej únave? Máme pre vás niekoľko výborných nápadov, pohodlne sa usaďte a nechajte sa inšpirovať.

Urobte si radosť kytičkou z obalov na vajíčka

Potrebujete: kartónový obal na vajíčka, nožnice, farby

autor: @siouxsie

Hanblivé jarné  slniečko isto zvládnu vyrobiť aj tí najmenší pomocníci

Rozhodla som sa napísať tento článok na pomoc rodičom, ktorí neberú bezpečnosť svojich detí na ľahkú váhu a chcú autosedačku vybrať zodpovedne.

Kritéria pre postup detí do väčších autosedačiek nie sú mnohým známe, a tak sa zvyknú riadiť len hmotnostnou kategóriou. Tá však nie je jediná smerodatná.

Takisto vám v tomto članku poradím aj konkrétne druhy najbezpečnejších autosedačiek na základe vyhodnotenia nemeckých ADAC testov bezpečnosti. Hodnotí sa bezpečnosť autosedačky pri priamom a bočnom náraze, bezpečnosť použitých materiálov a v neposlednom rade aj manipulácia s autosedačkou, keďže správne pripútanie je pri náraze podstatné. Preto sa autosedačky s isofixom všeobecne odporúčajú ako najbezpečnejsie.

Pri kúpe autosedačky z bazáru treba brať do úvahy, že nepoznáte minulosť autosedačky. Bezpečnosť autosedačky je podstatne znížená po havárií, aj v prípade, že navonok nie je poznať žiadne poškodenie. Stačí pád z výšky viac ako jeden meter, aby bola autosedačka znehodnotená. Ďalším dôležitým faktorom je aj vek autosedačky. Plasty starnú a krehnú, preto sa neodporúča používať autosedačky staršie ako 5 rokov. Takisto by som nekupovala autosedačku, ktorá bola dlhodobo vystavená vo výklade a svietilo na ňu slnko.

Ešte jedna dôležitá rada na záver: je vždy dobré pred kúpou autosedačky odskúšať ako sa v nej bude dieťaťu sedieť, a takisto ju skúšobne namontovať v aute pod dohľadom predajcu - aby ste mali istotu, že to robíte správne a aby ste videli, či je dĺžka pásov vo vašom aute dostačujúca.

Kategória 0-13 kg, tzv. vajíčko

1. Kým som v náručí nedržala našu prvú dcérku, rozprávanie iných mamičiek o svojich deťoch v prvej osobe množného čísla som nechápala. My sme kakali, my sme papali, my sme pribrali... Nikdy som si nemyslela, že akonáhla sa dcéra narodí, už nebude JA ale MY.

2. Zaspávanie mojej neterky pri zatiahnutých žalúziách a v absolútnom tichu, pri mobiloch nastavených na tiché zvonenie a dorozumievaní sa posunkami (!) mi prišlo smiešne. Nikdy som si nemyslela, že pri spánku našej dcérky budeme chodiť po špičkách a sedieť pri kope neumytého riadu, len aby ju zvuk tečúcej vody náhodou nezobudil.

3. Prihováranie sa bábätkám šušľavým, maznavým hlasom som pokladala za trápne. Nikdy som si nemyslela, že budem rovnako šušľavo rozprávať na svoju dcérku a bude to manžel,  ktorý mi pripomenie, že by som pre zmenu mohla rozprávať normálne.

4. Vychádzky mamičiek s detičkami v kočíkoch som pokladala za milé a ... ľahké. Nikdy som si nemyslela, že vychystať sa s bábätkom na prechádzku je také náročné, najmä ak samotná prechádzka trvá kratšie ako prípravy, ktoré jej predchádzali.

5. Bola som presvedčená, že svojej dcérke doprajem výlučne domácu stravu. Už som sa videla pri sporáku ako vyváram zdravé a chutné jedlá. Keď začala chodiť a ja jej za pätami, nestíhala som. Nikdy som si nemyslela, že občas siahnem po kupovanej výžive a nebudem mať pri tom výčitky svedomia.

6. Štyri mesiace po narodení som dala nášmu dievčatku nastreliť náušničky. Druhýkrát tú chybu nespravím. Nastrelenie prebehlo bez problémov a ja som sa vytešovala akú parádnicu budeme doma mať. V tej chvíli mi nedochádzalo, že dočasné náušničky sa časom vymenia za zlaté. A že nikto iný to za mňa nespraví. Zložiť z ušiek nastreľovacie náušničky ma stálo pol života. A nasadiť do tých mini dierok zlaté náušničky všetky moje sivé vlasy. Plakala som ja aj malá. Vrcholom bolo, keď sa jej pravé uško nechcelo zahojiť a po dlhých týždňoch trápenia nakoniec pomohol obyčajný repík. Na náušnice som nezanevrela. Ale nikdy som si nemyslela, že nastrelenie náušničiek môže byť v konečnom dôsledku dlhý a komplikovaný proces.

Dnešný výber krátkych správ je plný lásky a pekných slov. Netreba písať viac, najviac to vystihne toto: ♥

• Je to potvrdené! Prechod, menopauza, klikaktérium alebo čo ja viem ešte aké názvy to má, je tu! Včerajšia návšteva lekára mi to nadobro odklepla! Môj plodný život takto, trval presne 30 rokov. Prežila a odrodila som si svoje - 9x tehotná, z toho len 6 krásnych potomkov, pokračovateľov rodu, pre tento svet. 3 sa zapáčili Bohu skôr ako sa mi narodili. Takže, milé dievčatá, žienky, mamičky, odovzdávam vám štafetový kolík v reprodukcii ľudstva 🙂 Prajem vám krásne chvíle s vašimi bábätkami. Snažilkám prajem veľa šťastia a modlím sa za všetky, čo túžia po dieťatku, aby im Boh požehnal a zadarilo sa. A tým nerozhodným prajem, aby našli v sebe silu prijať dar od Boha - dieťatko, aj keď je to mnohokrát ťažké a život sa s nikým nemazná. A viem, o čom hovorím. Pretože držať dieťa v náručí je ten najkrajší a najľúbeznejší okamih v živote ženy - bez ohľadu na to, čo ju čaká. A ja idem trpezlivo prečkať toto obdobie a naplno a zrelo sa venovať všetkému, čo mi život ešte ponúka. A verte mi - je toho dosť :-*

• 25.tt+5,3kg. Prejedanie sa vyplatilo. Len nech naše maličké pekne priberá a rastie. Max si dnes pri obúvaní topánočiek sadol na druhý schodík, po tom, čo videl, že na prvom sa už k nemu neviem zohnúť a pohladkal bruško a povedal: "Mami, nerozpučiť bračeka."

• Včera som sa rozprávala s mamušou. Akosi som pozabudla, že keď sú doma malí, aj steny majú uši. Hovorím jej: "Mamik, neviem, či mi tá zátka neodchádza postupne, môže takto skoro?" Po chvíli idem hore do izby a z detskej počujem rozhovor naších malých: "Lukáš, vieš čo? Janke odchádza zátoka." "To čo je?" pýta sa Lukáš. "Neviem." "Tak sa choď spýtať Janky." "Niee, je podráždená." "Tak choď za maminou." A z obývačky hneď na to počujem" "Mamina, čo je to zátoka?" Mamina hovorí: "To je v mori alebo v jazere, kus zeme chránený skalami a stromami pred vetrom." Matúš sa vráti a Lukáš hneď vyzvedé: "Čo hovorila mamina?" A Matúš: "Neviem, spomínala skaly a vietor, nerozumiem tomu."

• Skackajúc pribehol, nahatý ako stále, ale na krku kravata a že: "Mamkaaaa, ja sa idem vydať, čaaau," a odskackal preč. Po chvíľke sa vrátil: "Mamkaaa, nejdem sa vydať, ty si moja žena," sadol za stôl a zakričal: "Dal by som si pudiiiing." Ach, jo, chlap. Ale, kľudne sa mohol aj "vydať", nebranila by som mu.

• Bola som nešťastná z toho, že som kvôli rodine stratila kopec starých priateľov. No to bol obrovský omyl. Vďaka nej som konečne spoznala tých pravých!

Varíme zdravo a chutne-časť 3.

Keď sme zadávali anketovú otázku o stravovaní, netušila som, že pomazánky sa budú radiť na prvé miesto záujmov rodičov z veľkého množstva rôznych druhov pokrmov. Človek by si myslel, že v dnešnej dobe zapadli prachom 🙂 Osobne ma teší fakt, že opak je pravdou. Dávno sme sa presvedčili, že dobrú pomazánku aj pre našich malých krpčekov je dnes možné urobiť takmer z čohokoľvek. Stačí zmiešať tie správne ingrediencie a skvelá pomazánka je na svete. Ale stále sa tradujú aj tie klasické, tie od našich starých mám. 

Chutná, zdravá pomazánka, alebo čo chladnička dala

Neviem, čím to je, že sa ľudia pomazánok tak "boja". Alebo im neprikladajú dôležitosť v našom stravovaní? Alebo je to strachom, že sa niečo pri ich príprave pokazí, či "fakt", že to dieťatu proste nezachutí?!

Pomazánky a nátierky majú svoje čaro a podľa mňa aj dôležité miesto v jedalničku. Nehovoriac o tom, že sú nám veľmi nápomocné, pretože z "holého" kúska chleba či pečiva razom dokážu vykúzliť malého Armaniho 😉

Nech je dôvod akýkoľvek, prinášame vám zopár inšpiratívnych a zdravých receptov. A nemusíte sa báť, vaše deti si ich obľúbia 🙂 Otvorte svoje chladničky, špajze a pustite uzdu svojej fantázii a vôní.

Môj dom-môj hrad očami detí.

Všimli ste si niekedy rozdiel medzi bezdetnou domácnosťou a domácnosťou, kde žijú deti? Áno? Tak Vám určite neušlo, že okrem mini párov topánok a množstva detských capačiek, býva takáto domácnosť vyzdobená pestrofarebnými kresbami a maľbam (občas aj na stenách 🙂, papierovými výtvormi a skladačkami a tiež samozrejme, hŕbou (ne)užitočných hračiek.

Tento týždeň sme pre vás pripravili výber z tvorby detských hand-made dekoratívnych výrobkov, ktoré skrášlia možno práve Vašu domácnosť. Inšpirujte sa našou tvorbou a o zábavu máte postarané!

Vytvorte si farebné tulipány

Potrebujete: výkres, nožnice, lepidlo, farebný krepový papier, špajdle, črepník alebo vázičku a trocha fantázie

Na okná si zaveste veselé lietajúce motýle

Ubehol ďalší týždeň zo života mamičiek, čas uverejniť 5 milých a vtipných zážitkov. Nalaďte sa pred víkendom 🙂

• Sledovala som z vedlľajšej izby ako tata vypol hokej (jeho milovaný) a sledoval Sofi ako mu ukazuje celé Spievankovo, tancuje a spieva, naspamäť. Sledovala by som ich takto celý život, aký je na ňu hrdý a ona akú ma radosť, že sa mu to páči.

• Zbožnujem spoločné spanie! Keď spíme pod jedným paplónom a má na mne vyloženú nohu. A tie krásne rána, keď sa na mňa usmieva vedľa mňa a dáva mi pusu, aby ma zobudila! A potom ešte leňošíme a smejeme sa. Na toto raz budem s láskou spomínať, keď už bude veľká. Zatiaľ si užívam 🙂

• "Mamíí, prečo má tatino velkú cikulu?" "Neviem Maximko, skús sa opýtať tatina." "Tatíí, prečo máš veľkú cikulu?" "Ked budeš veľký, aj ty budeš mať veľkú." Uteká so slzami v očiach za mnou: "Mamíí, ja nechcem mať veľkú cikulu! To je fuj!"  😀

• Stojíme v kuchyni. Príde Matúš smutný a pýta sa maminy: "Mamina, voľačo sa ťa chcem spýtať, ale povedz pravdu. Je ocino chory?" Hovorí mu: "Nie, nie je. Prečo?" "Lebo má nejaké lieky v šuflíku v spálni. Počkaj, donesiem ti ich." O chvíľu docupká a otrčí škatuľku kondómov. Len nám tak kútiky trhalo 😀 A mama hovorí: "Daj to naspäť, to nie sú ocinove lieky, ale moje." 😀

• Zbožňujem uspávať svojho syna. Čo na tom, že má dva roky a nezaspáva sám? Vysprchovaný, vyvoňaný, v pyžamku s umytými zúbkami ma už vyčkáva na posteli a čaká, kedy budeme spolu čítať dvojstrannu z knižky, ktorú sám vyberie. Potom knižku odložíme, zhasne lampičku, napije sa vody, dá mi božtek, pritúli sa a hladká ma po vlasoch, kým nezaspí ♥ A vtedy sa môžem potichu vykradnúť z izby von.

Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.

Ahojte všetci!

To som ja, vás anjelik, miláčik, kojenček, mraučiačik, zvedavček, stravníček, dcérenka, vnučka, neterka, kamoška, proste ja, Ľubka. Mama ma pustila na internet, že vám môžem napísať. Dnes je výročie môjho dvojmesačného pobytu na tomto svete, a preto som sa rozhodla trochu sa poohliadnuť a zbilancovať, čo som sa za ten čas naučila, urobila, ako sa mi darilo.

Začnem tým, aké sa hrávam hry:

Na vojakov – to mám akože samopal a strieľam rany ratatatata, teda prdiky, zásadne ich púšťam po skupinkách, však jednému by bolo smutno samému

Na Davida Coperfielda alebo majstra útekov Hudiniho – keď ma na noc zabalia do zavinovačky a pevne zaviažu, ja si odtiaľ aj tak dokážem vyslobodiť ručičky, mám na to špeciálny trik, ale nepoviem vám aký.

Keď už sú ručičky vonku, tak sa hrám na Lietadielko – toľko nimi métam, že sa čudujem, že som ešte nevzlietla, ťa gravitácia je potvora stále silnejšia.

Varíme zdravo a chutne-časť 2.

Určite to každá z nás pozná. S otázkou "Čo dnes varíte na obed?" sa tu stretávame denne. Priznám sa, sama sa niekedy dostanem do stavu, kedy mám pocit, že som už asi všetko vyskúšala. 

Ako vo väčšine domacností na Slovensku, ani v tej našej to nie je inak a polievka patrí na náš každodenný stôl. 

Je vôbec polievka nutná? 

Polievky sú v našom jedálničku od nepamäti, varili ich generácie pred nami. Do určitého veku som polievky veľmi neobľubovala, asi to bolo spôsobené polievkami, ktoré som jedávala v školských jedálňach. Bohviečo to nebolo, pamätám si niektoré ešte dodnes. Ako vo veľa iných veciach, aj tu príchod mojich detí na svet zmenil aj môj pohľad a názor na ne. Dozvedela som sa napríklad, že polievka je pri najdôležitejšom jedle dňa dôležitá, pretože pripraví žalúdok na dobré travenie. Čím, to je presne neviem, ale že sú zdravé, o tom nepochybujem 🙂

Časy, kedy sa varili polievky hlavne z mrkvy, petržlenu, zeleru, kalerábu či šošovice sú dávno za nami. Dnes už naozaj nie je problém vykúzliť úžasnú polievku spojenúm rôznych aj netradičných alebo nie klasických potravín. 

Ako môžeme pripraviť chutnú a zaujímavú polievku plnú vitamínov a energie? 

Naše hranie s detičkami neprestáva, pribúdajú nám aj nové kreatívne nápady. Posledný týždeň sme pre vás pripravili výber z tvorby s použitím najobľúbenejšieho papiera. Poďte sa hrať s nami, prípadne pridajte svoje nápady do našej skupiny 🙂

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Papierové kráľovstvo. Všetci a všetko v ňom, bolo z papiera.

Papieroví ľudia tam mali papierové srdcia...

obedy a večere sa varili v kuchyniach zo starých papierových škatúľ 

a rybičky veselo plávali v papierových akváriách,

dokonca aj autá a vlaky parkovali v papierových škatuliach

Príbehov zo života mamičiek sme už vybrali mnoho, stále však pribúdajú nové. Veľmi nás to teší, preto prinášame ďalšiu päticu plnú lásky, radosti a úsmevu. Vychutnajte si 🙂

• Bola u nás tehotná sesternica a Maťko sa pýtal: "A prečo má také veľké bruško?" Tak som mu vysvetlila, že tam má babätko. "A ako sa tam dostalo?"Aj na to dostal odpoveď. A tak sedel a čakal, kedy mu to bábo ukáže, ale nedočkal sa. Bol dosť sklamaný. Ona odišla a on išiel do izby a ako som prechádzala okolo, tak som zastala a pozerala, čo stvára. Stál pred zrkadlom, pretŕčal sa, staval na špičky, bruško vystrkoval, pučil a hovoril si: "Keď ja tam budem mať bábätko, tiež jej ho neukážem."

• Ja odletím! :D Práve sme s manželom prišli do čakárne ku gynekológovi. Dal si dole bundu, rozopol mikinu a na tričku nápis - "Načo mi je Google, moja žena šicko zná". Ja som už horela, ženy v čakárni sa pochechtávali a on akoby nič. Zrazu si dal dole aj mikinu a otočil sa a na chrbte - "Existujú aj dokonalé ženy a dôkazom je tá moja." Aspoň že tak, lebo keby tam mal ešte ďalšiu kravinu, už asi neprežijem. Ani som nevedela, že má také nové tričko :D

• Hneď zrána mi dala Silvinka nechtiac poriadnu kopačku do hlavy. Ja som zjojkla, chytila si ju a stočila som sa od bolesti do klbka. Sisa sa nado mňa ľútostivo zohla (čakala som prepáč, nechcela som, nehnevaj sa atď.) a ona že: "No čo? Žiješ ešte?"

• Nikdy som neľutovala, že som otehotnela v 19 rokoch! Nikdy nebudem brať môjho syna ako chybu! Nikdy nebudem smútiť za diskotékami, barmi a chlapcami povonku! A prečo? Pretože tým pokladom, čo som mala v 19 rokoch v brušku som pochopila pravý zmysel života. Zmyslom života je rodina - deti a manžel! Dni, keď ma môj chrústik prvýkrát kopol v brušku, kedy sa narodil, kedy sa prvýkrát usmial, kedy povedal svoje prvé "mama", kedy spravil prvý krok - to boli najúžasnejšie dni v mojom živote. Som hrdá na svojho syna! Som hrdá, že som mladá mamina! ♥

• No tak dnes som mala najkrajšie Valentínske zobudenie. Ráno som vstala a na nočnom stolíku list a jedna ruža. V liste bolo "Choď na chodbu", tak som išla. Na chodbe na botníku list a druhá ruža: "Choď do kuchyne," tak som znova išla. V kuchyni na linke list a tretia ruža: "Chod do jedálne," tak som teda znova išla. Vojdem do jedálne, raňajky na stole - síce len praženica :D - ale cením! Pri raňajkách moje obľúbené latté s penou a vo vázičke krásna kytička. Môj priateľ s dcérkou na rukách prišiel ku mne, malá držala kartónovú krabičku v rukách. Podali mi ju a v tej krabičke bola krabička, v ktorej bola krabička, ktorá schovávala ďalšiu, tentokrát už červenú krabičku, a priateľ mi povedal: "No otvor to, Peti." Tam bol prstienok, on si s tou našou dcérou kľakol, chytil ma za ruku a spýtal sa ma: "Vezmeš si ma?" ♥ Plačem ešte aj teraaaaaaz. Môj najkrajší Valentín 🙂

Väčšina z nás je presvedčená, že vieme variť zdravo. Pravidelne vám preto budeme prinášať zoznam chutných a zdravých receptov. Vždy koncom pracovného týždňa, aby ste si stihli naplánovať víkendové varenie. Tentokrát sme pripravili 8 receptov na hlavné jedlá, polievku i dezerty.

Čo je definícia alebo kritérium zdravého varenia? 

Čoraz častejšie sa ako rodičia stretávame s pojmami ako atopicky ekzém, potravinová intolerancia a alergia. Svoju úlohu pri týchto problémoch tvoria naše gény a prostredie, v ktorom žijeme. Ale vačšina rodičov už v dnešnej dobe vie, že za tieto problémy je priamo zodpovedná aj strava, ktorú denne jeme my aj naše deti.

Vystihnúť sa to dá zmenou citátu „Láska ide cez žalúdok" na vetu „Zdravie ide cez žalúdok.“ Alebo ešte výstižnejšie: „Sme to, čo jeme“.

V prvom rade to má byť strava a nápoje, ktoré zabezpečujú zdravú výživu. Zelenina, ovocie, orechy, obilniny, strukoviny, mäso, mlieko, mliečne výrobky a vajcia. Dôležite je, aby bola naša strava vyvážená a bohatá na primerané množstvo vitamínov, minerálov, uhľohydrátov, bielkovín, vlákniny, stopových prvkov a vody.

Ako toto všetko dosiahnuť? Čo nášmu organizmu robí dobre a čo nie?

K napísaniu tohto článku ma "vyprovokovalo" viacero skutočností. Jednou z nich bolo aj to, že nedávno som uverejnila status, ktorý bol malým návodom k tomu, ako sa vhodne profesionálne zviditeľniť a aj na základe toho sa možno dostať k perfektnej práci. Tento status mi však bol stiahnutý. Napísala som adminovi, aby mi stiahnutie vysvetlil a zároveň som popísala, prečo som status uverejnila. Odpovedal mi, že mám napísať článok, v ktorom to popíšem tak, ako jemu a tým sa predíde mylným interpretáciam. Takže tak robím. Ale hlavný dôvod je niekde úplne inde. A to v tom, aký život majú súčasné mamičky. 

Keď si občas prechádzate diskusie, tak vám padne do oka, že mnohé zo žienok na tomto fóre, sa naozaj prebíjajú životom. Keď si čítam, že mnohé musia vyžiť z 200 EUR mesačne, tak sa mi ani nechce veriť, že to sa dá. Mnoho z týchto mamičiek porodilo svoje deti veľmi mladé, mnohé sa možno nestihli adekvátne kvalifikovať, resp. žijú v regiónoch, kde sa proste ťažšie hľadá práca. A to nielen pre nich, ale aj pre ich partnerov, ktorí živia celú rodinu, pokiaľ je mamička na materskej dovolenke. Ale možno v mnohých mamičkách drieme ambiciózna "duša" a rady by sa presadili, no jednoducho nevedia ako na to. A pokiaľ ste to práve vy, možno môj príbeh je jeden z tých, ktoré hovoria o tom, že život ponúka veľa šancí a je len na nás, ako sa ich chopíme. 

Ja síce pochádzam Bratislavy, ale celé moje detstvo a takmer celú vysokú školu som prežila v "socíku". V tom čase sa nedalo hovoriť o nejakých výrazných regionálnych rozdieloch, i keď Bratislava vždy trochu vytŕčala.

Ja som však nemala ambíciu zostať v Bratislave. Dôvodom toho bola moja mama, ktorej prísna a direktívna výchova ma tak ubíjala, že som začala rebelovať a takmer prvý chlap, ktorého som stretla a nebol z Bratislavy, ma zbalil a ja som s ním asi po 2 mesiacoch otehotnela. Mala som 21 rokov, bola som na výške (vtedajšej CHTF, dnešnej Fakulte Chemickej a Potravinárskej technológie), nevedela som o živote nič, lebo moja mama ma pred ním statočne "izolovala", lebo jediné, čo mi "dovolila", bolo učiť sa. Nevedela som variť, starať sa o domácnosť, proste nič - nepraktické dievča z mesta.

Zostala som tehotná a keďže sa vtedy patrilo vydať sa, tak som si toho človeka zobrala a odsťahovala sa na východ Slovenska, do malého mesta pod Tatrami, do regiónu, ktorý bol pre mňa vtedy doslova "kultúrnym šokom" (ospravedlňujem sa za toto, ale takto to vtedy moja nezrelá duša proste vnímala).

Vtedy som nevedela vôbec nič. Nemala som nikoho blízkeho na mieste, vydala som sa v podstate z "trucu" a nie zo skutočnej lásky. V čase, keď neexistoval poriadny spôsob komunikácie s "iným" svetom - na telefón sme nemali, internet nebol a výplata môjho manžela bola taká, že nielenže sme z nej nevyžili, ale museli sme si požičiavať, aby sme na konci mesiaca mali aspoň na základné potraviny.

Ako vyzerá kojenie podľa múdrych kníh, náučných internetových portálov a romantických reklám? Zoberiete jeden kus kľudného dieťaťa (odetého v bielom), priložíte k prsníku matky (odetej v béžovom + rozpustené vlasy a blažený úsmev). Dieťa sa pricucne a pomedzi výdatné pitie hodí sem-tam roztomilý úškrn na bradavke. 

Ako vyzerá kojenie u nás? Zoberiem jeden kus revúceho Olina (odetéto v bielom + s podozrivým žltým fľakom na chrbátiku ), priložím si ho k prsníku (som v béžovom + sem-tam malá mliečna grcka, jeden zelený šušník, mastné vlasy stiahnuté gumičkou), zasran sa pricucne, dva-tri krát potiahne, a keď sa mlieko spustí tak, že strieka, ten malý had bradavku pustí, pootočí hlávku, ústočká zošpúli, zaklipká očkami, a tvári sa, že on tu čaká na autobus.

Keď mlieko dotečie, vrhne sa na prsník, trikrát potiahne, zareve akoby som ho nožom bodla priamo do pečienky, vykopne nohou a prdne. S rukou zdvihnutou nad hlavu chvíľu čumí do okna. Tatík nadobudne dojem, že naňho máva (asi ako na čašníka), preto uteká horúčkovito chystať do fľaše umelé mlieko.

Malý sa začne trepať ako úhor z vody vytiahnuvší, tak mu ponúknem bradavku. Nahlas sa zasmeje, vrhne sa na ňu a v rýchlom slede si dá asi desať lačných hltov. Pustí bradavku, trikrát sa nadýchne, so širokým rozmachom ma malou rukou capne po hrudníku až to pleskne a znova sa prisaje.

Tato z kuchyne hreší, lebo mu do vychladnutej prevarenej kojeneckej vody spadla muška, tak musí prevárať znova. V momente, kedy si ten malý tvor, ktorý VRAJ nevie koordinovať končatiny vytrhne rukou prsník z úst a zaryje malé nechtíky/žiletky do momentálne najcitlivejšieho miesta na mojom tele, použijem výrazy "malá mršina", "letieť" a "balkón" v jednej vete. Olino vycíti ten láskyplný tón (o ktorom ja ani netuším) vyškerí sa od ucha k uchu, zacvakne malé ústa ako oceľový zverák a prudko trhne hlavou dozadu. Zase nasleduje pár rýchlych hltov a nejaké to malé nevyhnutné nadýchnutie.

Skončili sme v momente, keď zatvorí oči. Bradavku nepustí, len temne vrčí. Prichádza tato s plnou fľašou mlieka. Malý zo spánku zahíka a grgne tak, že mu vyšplechne.

Koncom minulého roka sme dostali nápad vytvoriť modrokoníkovský magazín. Po pár týždňoch už vidíme za sebou určitú stopu, stále sme však len na začiatku. Magazín chce byť oveľa viac, chce byť váš. Pozývame vás vyvíjať ho s nami.

Písali sme už viacero článkov o tom, čo má magazín byť, základné rady, ktoré dodržiavať pri písaní alebo požiadavky na článok, aby bol pridaný do Vybrali sme. Vytvárať články o našej vízii však nestačí, treba sny napĺňať. A tie dostanú reálnu podobu až vtedy, keď sa stanú našími spoločnými.

Nakoľko Magazín Modrý koník je o svete mamičiek, je potrebné, aby ho aj ony tvorili. Prispievať môže každý. Napríklad preto, lebo si myslí, že je jeho príbeh zábavný. Dôvod môže byť aj pocit, že by váš príspevok mohol niekomu pomôcť alebo mu rozšíriť obzor. Pohnútkou pre napísanie článku môže byť aj vnútorné chvenie vyjadriť sa. Často totiž pomáha, keď sa vám ľudia vyjadria, súcitia s vami a váš názor rozvinú. Článkom teda nemusíte pomáhať len iným, ale aj sebe samému. Je to o vzájomnej interakcii, rovnako ako stránka Modrý koník.

Mamičkovský svet je krásny a je škoda nevyjadrovať sa o ňom verejne. Postupne tak môžu vznikať príspevky o zážitkoch s detičkami, rady o stravovaní či o samotnom varení, o využívaní liečivých rastlín, zoznamy novorodeniatok či fotopríbehy. Ak dostanete akýkoľvek nápad, napíšte mi.

Pozrite si, v akom štádiu magazín momentálne je.

Čo sme už urobili:

Po 9 mesiacoch v brušku a zhruba po 1 roku spoznávania sa, začína dieťa objavovať svet okolo seba. Pokúša sa (najskôr nevedomky) tvoriť a vymýšľať ako čo najzmysluplnejšie využiť čas, keď netreba spať.

Dlhoročná "skúsenosť" mamičky na materskej ma utvrdila v pravde, že dieťa, ktoré sa hrá, nehnevá. Kedže dobrých nápadov ako zabaviť deti nie je nikdy dosť, vznikol nápad vytvoriť skupinu tu, na milovanom koníku 🙂

A tak sme začali:

- Vyrábať lietadlá z plastových fliaš.

- Šiť "dobrotky" z filcu.

- Vyrábať domček zo škatule od televízora.

Detská fantázia nepozná hranice ani oddych. Pracuje stále a preto vám prinášame ďalšiu päticu milých zážitkov zo života mamičiek. 

• Žienky, učím malého, nech krásne všetkých zdraví. A on nielenže všetkých, ale aj všetko. Dnes som mu priniesla na obed polievku, pozrel do taniera a prvé čo povedal: "Dobjý deň pojévečka moja." A keď dojedol a nechal tam pár lyžičiek, tak zapotil: "Dovidená pojévečka, výbojná si boja." 😀

• Pred rokom som netušila, že sa blíži naša chvíľa. Do postele líham v kľude, rozmýšľam, čo zajtra bude. Keď tu zrazu bolesť cítim, paný poplach – pomyslím si. No o chvíľu bolesť ďalšia, poslíčkovia zase strašia. Stopujem si presný čas, 8 minút prešlo zas. Bolesti sa stupňujú, intervaly skracujú. Nevládzem už ani chodiť, budím tata: „Idem rodiť!“ Vyskočí jak divá strela, hneď je taška pobalená. V aute vzdychám jedna radosť, už toho mám hádam aj dosť! V nemocnici sestrám zvoním, „Dobrý večer, asi rodím“ Dátum svadby, čísla, mená, zápisnica vyplnená. Ku stolu ma priväzujú, „Môžete tlačiť,“ prikazujú. Zrazu cítim silné tlaky, „jééj, váš synček je vlasatý!“ Už je vonku drobček malý, na bruško mi ho hneď dali. So slzami naňho hľadím, "To je môj syn!" hrdo vravím. To najhoršie je už za mnou, práve som sa stala MAMOU!

• Môj manžel práve dorazil domov a vybehla som na neho: "Kde do frasa si celý čas bol?" A on len hodil na mňa psie očká a spoza chrbta vytasil kyticu z 50 červených ruží a v nej dve biele so slovami: "Láska, tie dve biele ruže sú naše detičky. Ďakujem ti za tento krásny život, milujem ťa a navždy ťa milovať budem". ♥ Dnes máme totiž druhé výročie. ♥

• Došiel za mnou môj syn a úplne vážne mi vraví: "Mami, prečo si mi klamala?" A ja na to: "V čom?" "On: "No predsa o sexe, ja už viem ako to je." Mali ste vidieť jeho výraz, bol úplne nadurdený. Tak mu vravím: "Hej, a ako to teda je?" "No predsa ste sa s tatinom veľa pusinkovali, a tak som došiel na svet." Mne úplne odľahlo a malý to nakoniec zaklincoval: "A kedže sa s tatinom toľko nepusinkujete, už asi nesexujete, čo je fajn, lebo ja už nechcem dalšiu sestru, ale veľký žeriav." 😀

• Pýtam sa malej: "Aké je toto zvieratko? Ona: "Krtko." "Správne a ako robí krtko?" Ona: "Krt! Krt!" Vybuchla som smiechom a potom rozmýšlam, čo za nezmyslenú otázku som jej položila?! Vie vôbec niekto ako robí krtko?

     Milé mamičky, budúce mamičky a všetci ostatní.

     Už dávno som mala nutkanie napísať tento článok, keďže sa veľa mamičiek pýtalo, čo má moja princeznička na nôžkach. PEC, Talipe, Pedes Eq, Konská noha - naša diagnóza.

     Tak začnime pekne od začiatku.

     V 24tt sme boli aj s tatinkom na 3D ultrazvuku u doktora Brešťanského v Hlohovci. Boli sme rozčarovaní, keď sme našu bambuľku videli po prvýkrát, tiekli nám slzy štastia, ktoré nanešťastie vystriedali pohľady plné strachu. Pánovi doktorovi sa niečo nezdalo, tak zostal ticho a my sme sa s drahým iba naňho pozerali. Potom povedal, že sa mu nezdá jedna nožička a ukázal nám to. Veru, videla som to aj ja. Bola vytočená dovnútra. Pozeral to ešte asi 100x a určil nám diagnózu Talipes. Vravel, že to nič nie je, že sa nemáme strachovať, to sa cvičením napraví. Celú cestu domov som samozrejme preplakala, aj keď som sa snažila si dohovárať, veď to nič hrozné nie je, sú aj horšie veci. V kútiku duše som dúfala, že sa pán doktor mýlil.

     Okolo 30tt som bola na poslednom sone u mojej doktorky. Tak som sa jej pýtala, že či má naozaj krivú nôžku. A ona na to, že to nevidí, lebo bambuľka je už veľká. A pozrela sa na mňa a hovorí mi: „Ale veď to nie je dôvod na ukončenie tehotenstva, nie je to vada, ktorá sa nedá odstrániť." A ja som vtedy zostala v nemom úžase, že čo to trepe. Ja som to iba chcela vedieť, aby sme sa na to mohli dopredu pripraviť. Ale zrejme si moja milá pani doktorka myslela, že chcem dať malú preč (v 30 TT!!!).

    Celý ďalší čas až do pôrodu som strávila na nete. Veľa som sa tam dozvedela a v prvom rade to, že na Slovensku by to nešlo! Keďže sme mali určený ťažší typ PEC tak by nás čakalo asi 10-mesačné nosenie sadier a potom by nás aj tak poslali na operáciu, ktorá by jej aj tak nepomohla, iba by jej dokaličila nôžky.  Rozhodli sme sa to liečiť Ponsetiho metódou, ktorá sa žiaľ na Slovensku nerobí.