Hra je pre deti nástroj na spoznávanie sveta. A hračky, s ktorými sa hrajú, výrazne ovplyvňujú schopnosti, ktoré si pri hre rozvíjajú. LEGO je súčasťou detských izieb už od 50tych rokov minulého storočia. Za ten čas ho vedci podrobili mnohým výskumom. Možno vás prekvapí, že zdanlivo jednoduché spájanie kociek, môže mať pozitívny vplyv na široké spektrum schopností vášho dieťaťa. 

1.Rozvoj jemnej motoriky

LEGO kocky sú malé a spojiť ich nie je jednoduché ani pre mnohých dospelých. Hra s nimi pomáha deťom (aj dospelým) rozvíjať jemnú motoriku. Menej známy je fakt, že rozvoj jemnej motoriky a koordinácie medzi rukami a očami má pozitívny vplyv aj na rozvoj mozgu. 

2.Rozvoj kreativity

Niektorí rodičia majú pocit, že Lego už nie je to, čo bývalo. Namiesto jednej “univerzálnej stavebnice”, z ktorej sa stavalo hlavne “podľa fantázie” je na trhu množstvo setov, z ktorých sa dá postaviť iba konkrétny model. Myslia si, že stavaním podľa návodu, sa u detí nerozvíja kreativita. V skutočnosti je opak pravdou. Stavaním podľa návodu deti zbierajú skúsenosti a učia sa rôznym technikám stavania. Tie neskôr dokážu využiť pri stavaní vlastných diel. Stavanie Lega u detí rozvíja kreativitu, bez ohľadu na to, ako stavajú.

3.Schopnosť riešiť problémy a divergentné myslenie

Keď nastal večer, zapálil sviečky a pustil tú príjemnú hudbu, čo včera. Zapálil aj krb, keďže večere boli trošku chladné a v chatke sa  ochladilo. Sadol si na kreslo, blízko knižnice a privrel oči. Jeho tvár vyžarovala nádherný pokoj. Bolo vidieť, že presne vie, kto je a čo chce. Dlaň ma pálila a srdce ma nútilo, aby som sa ho dotkla. Nesmiem, pomyslela som si. Stačí mi pohľad na neho. Vnútro ma nabádalo vstať, mozog sedieť a iba sa dívať. Potom otvoril oči a postavil sa.  Natiahol sa za nejakou knihou a opäť si sadol. Nežne ju pohladil a otvoril. Nevedela som, čo číta. Bol trošku ďalej odo mňa. Zvedavosť sa so mnou hrala ako mačka s myšou. Nervózne som sa pokrútila na sedačke. Otočil sa od knihy ku mne. Jeho pohľad bol nežný. Kútiky úst sa mu jemne zdvíhali do úsmevu. Prekvapene som zažmurkala. Azda mi číta myšlienky a vie ako sa teraz cítim? Pohľad neprestával, niečo mi chcel povedať, aspoň som si to tak myslela. Och, zasvieti sviečky, zapne nežnú hudbu a potom sa tvári, že tu nie som. Nechápem. Naplnil ma prekvapivo hnev. Naklonil hlavu na bok a s úsmevom ma skúmal. Potom vstal a sadol si bližšie ku mne. Oči mu potemneli. Úsmev zmizol. Opäť tá rovná čiara. Naklonil sa ku mne a odhrnul vlasy nabok. Dych sa mi prehĺbil a zrýchlil. Oči som mala dokorán otvorené a čakala, čo sa stane. Potom mi nežne prstom prešiel po krku. Strhla som sa. Odtiahol svoju dlaň a zahľadel sa so smútkom v očiach. Viem. Prišiel na to, čo sa nachádza na mojom krku. Inštinktívne som sa snažila zakryť to rukou. Zodvihol sa a vstal. Bez slova odišiel von a zavrel dvere. Preglgla som a snažila sa prehltnúť slzy. Zaplavila ma hanba a rukami som sa objala pod prsiami. Auto som nepočula, takže som predpokladala, že odišiel pešo. 

Opláchla som si tvár a prehrabla prstami vlasy. Zazrela som svoj obraz v zrkadle. Mala som opuchnuté, červené oči a podliatinu na krku. Striasla som sa. Toto neskryjem, ani keby som veľmi chcela.  Ešte trikrát som si opláchla tvár a dúfala v zázrak. Keď som sa na seba opäť pozrela, uvedomila som si hĺbku toho, čo sa vlastne včera stalo. Oči mi opäť zaplavili slzy. Začula som klopanie na dvere. Bol to on.

"Si v poriadku?" zaznel jeho nežný hlas.

Zakričala som áno a povedala, že hneď prídem. Prečo naše druhé stretnutie muselo byť práve takéto? Nedokážem sa sústrediť na nič. Opäť som pustila vodu a zmývala si oči, ústa, krk. Nepomáhalo. Rezignovane som vodu zastavila a jemne sa utrela uterákom, ktorý tam visel. Otvorila som dvere a so sklopeným zrakom si sadla na jedálenskú stoličku. Dlaňami som si zakrývala krk a ruku. Akoby tam bolo napísané niečo nehanebné. Sadol si oproti mne a podal mi šálku s čajom. Cítila som jeho pohľad. Bála som sa však oči zodvihnúť k nemu. Nechcela som, aby ma tak videl. Neprestával. Jeho pohľad ma pálil a nútil, aby som sa na neho pozrela. Nič nepovedal, aj napriek tomu moje srdce vedelo. Cítila som sa zahanbene. Prisadol si bližšie a prstami mi nežne pohladil líce. Zodvihla som tvár k nemu. Jeho pohľad nenaznačoval ani trošku znechutenia alebo chladu. Bol prívetivý a priateľský. 

"Bolí to?" ukázal na kúsok modriny, ktorá sa dlaňou nedala zakryť. 

"Trošku." povedala som sklamane.

"Počkaj, niečo ti na to dám." postavil sa a niečo hľadal v komore, ktorá bola blízko kuchyne. Netrpezlivo som čakala, kedy vyjde von. V rukách držal malú zavretú dózu. Sadol si ku mne a prstami si nabral krém, ktorý potom jemne rozpustil v dlaniach. Potom druhou rukou nežne odtiahol moju ruku, ktorou som modrinu zakrývala a pomaly a nežne pretieral to miesto. Pálil ma jeho dotyk. Rozbúšilo sa mi srdce a dýchala som zhlboka jeho vôňu. Bol tak blízko. O tomto som snívala, po tomto túžila. Nechcela som, aby prestal. Bolo to veľmi príjemné a upokojujúce. Krúživými pohybmi pretrel celú modrinu. Bolesť, ktorú som predtým cítila, nahrádzala pulzujúca túžba. Potom prestal. Zaplavilo ma sklamanie. Nemohla som povedať, nech neprestáva. Dokonca ma napadlo, že mu ukážem aj miesto na krku. Ihneď som tu myšlienku zastavila. On mi podal krém a povedal, aby som si miesto natierala čo najčastejšie. Prikývla som. Keď sa zodvihol a pristúpil do kuchyne, vlasy som si zhrnula na krk tak, že podliatina nebola vidno. 

Bola tma. Keď som zaostrila pohľad, uvidela som okolo seba stromy. Veľa stromov. Boli predo mnou a aj za mnou. Cítila som sa dezorientovaná. Čo tu robím? Zrazu som za sebou začula hlas. Kričal stoj! Pohltil ma strach. Inštinkt ma nútil bežať. Spočiatku rýchlo, ale potom som strácala silu. Nemohla som sa nadýchnuť, akoby som sa topila. Spadla som. Niečo ma držalo za nohu. Chcela som ujsť, ale nemohla. Zbadala som tvár. Temnú a nahnevanú. Chytili ma niekoho ruky a ja som kričala. Dosť! Pusti ma! Jeho hlas znel drsne a hlboko. Strhával zo mňa kusy oblečenia a ja som plakala. Prosila. Cítila som sa veľmi zle a strach napĺňal každú moju bunku. Od vzlykov som sa nevládala nadýchnuť. Zrazu do toho všetkého vošlo nádherné svetlo. Zaznel nádherný, jemný, nežný hlas. 

Neboj sa. Ja som s tebou. Nikdy ťa nezanechám.

Strach pomaly ustupoval a nahrádzala ho láska a pokoj. Temná tvár mizla a menila ju tvár, z ktorej vychádzalo nádherné svetlo a teplo. Jeho ruka ma zodvihla a na tele sa mi objavili dlhé biele šaty. Prešlo mnou príjemné teplo a pokoj. Pri jeho dotyku som sa menila. Mala som pocit, že sa vznášam. Zahľadel sa na mňa s láskou a prijatím a ja som nemo pozerala, čo sa to deje. Usmial sa. A potom sa pomaly začal strácať v diaľke. Kričala som, nie! Neodchádzaj! Potrebujem ťa!

Zrazu som sa strhla. Oči sa prispôsobovali tlmenému svetlu. Zazrela som ako na mňa hľadia nádherné modré oči a cítila som jeho dotyk na svojej tvári. Ničomu som nerozumela a prvé, čo ma napadlo bolo, že som sa schúlila v jeho náručí. Cítila som ako jeho telo strnulo. Bolo mi to však jedno. Túžila som, aby ma objal. Jemne som sa triasla a ako ma jeho ruky ovinuli, triaška sa zmenila na horúčosť. Strávili sme takto bez slova dosť dlhý čas. Opäť som zaspala. Tentoraz pokojne.

Ráno bolo krásne. Počula som vtákov ako vyspevujú svoju pieseň a videla to, čo som potrebovala. Stále som bola u neho. Nesnívalo sa mi to. Usmiala som sa. Sadla si na sedačku a jemne sa popreťahovala. Jeho som však nevidela. Dokonca som ho ani nepočula. Vnútri ma naplnil divný pocit nespokojnosti. Nemohol ma tu nechať samú. O pár minút som začula zvuk auta. Vydýchla som si. Prišiel. Rýchlo som sa postavila, ale v nohách som cítila jemnú svalovicu. Nohavice som mala trošku natrhnuté a tričko tiež. Úplne rotrhanú bundu som si vyzliekla a položila na stoličku. Spomenula som si na včerajšok. Naplnilo ma nechutenstvo. Keď som sa lepšie pozrela videla som, že na ruke mi rástla väčšia zeleno-fialová modrina. Pokývala som hlavou a utekala do kúpeľne. Nemôže ma predsa takúto vidieť. 

Takže, ako začať? Začnem tým že má veľmi potešilo, keď nás vybrali na testovanie. Potom prišla správa,  že nám kuriér donesie nás balíček a už sa len čakalo, keď kuriér zavolal a balík dorazil. Jasné, nedočkavá mama ho otvorila, keď deti ešte spali a hneď si všetko prezerala. 

Začali sme testovaním kapsičky a musím povedať, že sú perfektné a odteraz budeme kupovať len tie. Majú 100% pomer ovocia, čo je super.  🙂 Chutia skvelo a všetky príchute deťom chutili 🙂. Pochutil si najmenší 9m, 2r, ale aj ich 6r sestra. Takže maminy, kapsičky odporúčam všetkými 10timi. Jedno čo vytknem, treba väčšie balenie.  😁😁😁😁🙈

A poďme na chrumky s hráškom. Boli super a výrazná chuť. Staršiemu moc nešli, ale keď bol hlad v aute, zjedol sám celú buksičku. 🤣🤣🤣😁😁 Perfektná pochúťka, ako na doma, tak na cesty. Pochutili sme si všetc. Mrkvové boli tiež perfektné a výrazná chuť mrkvy. 🙂 Je super, že aj takéto skvelé výrobky máme na trhu. A mamičkám to odporúčam, ako voľbu namiesto sladkostí.  🙂 Za nás top produkty a dúfam, že sa vidíme pri ďalších testovaniach. Ešte raz ďakujem koníkovskému modrému teamu, že nám dali šancu testovať tieto skvelé výrobky.❤️❤️❤️

#recenzia #test_sunarbio #skusenosti_sunarbio

Tento príbeh mi porozprávala žena, ktorá nechce byť menovaná. Ale aby sa Vám lepšie čítalo, volajme ju Katka. Jej príbeh sa ma dotýka aj osobne. 

Katka mi napísala s tým, že jej bývalý partner nechce dať pokoj. Oslovil ju môj výrok:

“Ty máš posledné slovo ešte aj na svoje posledné slovo.”

Napísala: “Presne toto! Presne toto mám teraz v živote. Ja poviem NIE a on dodá to svoje. Ja poviem PRESTAŇ! a on vzápätí píše a vysvetľuje. Ja poviem DOSŤ! a on si hľadá cestu späť ku mne.

“Skutočne som si myslela, že to pochopil aspoň sčasti, lebo mi dal na pár dní pokoj. Ja som sa snažila dať si znova život do poriadku. Kamarátky ma podporovali a ja som sa znova učila veriť sebe samej. Pomaličky to šlo. Deň za dňom bez neho ma oslobodzovali stále viac od jeho výčitiek.” 

A ako to dopadlo? Čítajte u mňa na blogu https://tribodky.online/nevie-kedy-prestat/

Som veľmi rada že sme boli aj so synom Filipkom (15 mes.) vybraní na testovanie nového radu produktov Sunar BIO. Keďže máme doma malého jedáka, ale preberáka, ktorý nedá do úst hocičo, často si už teraz sám vyberá, čo bude jesť a čo nie, bola som veľmi zvedavá, ako mu ulahodia tieto nové sunar BIO produkty.

Doteraz sme kupovali kapsičky od Sunárku, z ktorých ale nie vždy a nie všetko zjedol.

Prvý dojem po doručení a otvorení balíčka bol veľmi dobrý. Okrem milého listu, boli v balíčku 4 kapsičky a 3 balíky chrumiek, ktoré mi môj asistent pomohol okamžite vybaliť z krabice. Keďže sa zaujímam o pestré zloženie stravy a dbám na pestrosť a kvalitu potravín, hneď som čítala zadnú stranu - zloženie. :D

Nové sunar BIO kapsičky, okrem toho že majú eko obal, ktorý je vyrobený z viac ako 70% rastlinných obnovitelných zdrojov, (za čo dávame velký palec hore) obsahujú 100% ovocia a zeleniny, takže sa nemusíte báť, čo všetko je v kapsičke zamiešané. Mnohé dostupné v obchodoch neobsahujú ani 80% toho, čo majú v názve... Samozrejme preferujem čerstvé ovocie, ale toto je veľmi dobrá náhrada, keď ste mimo domu alebo nemáte čerstvé momentálne poruke.

Sú vhodné už od 4. mesiaca, neobsahujú pridaný cukor, škrob, konzervačné látky, takže na svoje si prídu určite okrem detičiek aj mamičky, ktoré siahajú po kvalitných zdrojoch vitamínov. V balíčku na testovanie nám prišli tieto príchute :

Sunar BIO kapsička jablko, banán, mrkva

Usmial sa. Ja snáď opäť odpadnem, pomyslela som si. Dýchala som zhlboka a nemohla som odtrhnúť oči z jeho tváre. Tak veľmi mi chýbal. Aj keby som sa ho nemohla nikdy dotknúť, postačí mi pohľad na neho. Jeho prítomnosť ma liečila. Úplne som zabudla, čo sa stalo. Stačil mi on. Jeho blízkosť.

"Myslím, že som skutočný. Predstava by ti neuvarila čaj." podal mi hrnček s tou známou slastnou chuťou. 

"Úžasný čaj." povedala som bez premýšľania a z chuti sa napila. 

Prekvapene na mňa pozrel. Jemne som sa začervenala a snažila sa sústrediť na čaj.

"Dúfam, že ti neublížil?" spýtal sa so zovretými päsťami a vážnou tvárou. Úsmev opäť zmizol v rovnej čiare plných pier.

"Vďaka tebe, nie. Opäť som ti vďačná za pomoc." placho som na neho pozrela. Prehrabol si ofinu, ktorá mu padala do očí a snažil sa ju dostať na miesto, kde mal vlasy spojené v gumičke. Bol neodolateľný. Vlasy, úsmev, oči, brada, jeho telo, všetko to u neho ladilo, akoby ho vytvorila ruka dokonalého majstra. Klopila som zrak a vzápätí na neho opäť hľadela, aby som sa utvrdila, že je naozaj skutočný. Videla som ako stísa sánku. Akoby bojoval s niečím neviditeľným. 

"Prosím, pusti ma." odtísala som sa od jeho tela. Márne, jeho zovretie bolo až príliš silné. Pocítila som obrovský strach a roztriaslo sa mi celé telo.

"Neboj sa maličká. Bude ti pri mne príjemne." pritisol mi prst na pery a pritlačil ma k najbližšiemu stromu. Chcela som kričať, ale z môjho hrdla vyšiel iba tichý vzlyk. Slzy sa mi rozkotúľali po tvári. Snažila som sa bojovať a neustále ho odtísala od seba. Násilne mi chytil ruky dohora, takže som sa nemohla chrániť. Snažila som sa brániť nohami, ale malo to na neho opačný vplyv. Akoby ho to ešte viac priťahovalo. Prvýkrát som zakričala o pomoc. Boli sme však príliš ďaleko od všetkých, takže ma nik nepočul. Zacítila som jeho horúce pery na krku, opäť som sa striasla a podlomili sa mi kolená. Kričala som, aby ma pustil, že ja to nechcem. Chlad mi pohltil celé telo.  Roztrhol mi bundu, čo som mala na sebe a ja som cítila, že padám. Slzy, strach, prosby, nechuť. Z toho všetkého sa mi točila hlava. Všetko som videla spomalene. Zrazu sa jeho mocné telo odo mňa odvalilo. Nevedela som ako, ale ležal na zemi a jeho tvár bola pokryvená od bolesti. Odpadla som. Upadla som do ticha a tmy. Zacítila som známu vôňu. Môjho neznámeho. Ten šok mi ho opäť pripomenul. Nechcela som sa prebudiť. Bola tak blízko, že som nechcela otvoriť oči. Občas sa mi zazdalo, že ma nesú jeho ruky. Jeho vážna tvár sa ku mne nahýbala a jeho hlas znel slastne.

"Neboj sa, všetko bude v poriadku." 

Ten hlas znel veľmi skutočne. Opäť som zavrela oči. Nastala úplná tma. Tlmené zvuky. Zvuk motora. Ticho.

Keď som otvorila oči prvýkrát, nechápala som. Tá známa chatka, vôňa čaju, jeho vôňa. Bolo to reálne.  Asi 10 minút som len tak ležala a hľadela dookola. Pretierala som si oči, či sa mi to iba nezdá. Snažila som sa nájsť jeho siluetu, ale oči ma ešte stále neposlúchali. Premáhali ma mdloby. Je to iba sen? Krásny sen, pomyslela som si. Nechcem sa zobudiť. Opäť som omdlela. 

Po prebudení bolo v chatke príjemne teplo. Začula som praskanie dreva v krbe a jemný zvuk veľmi príjemnej hudby. Chlad, ktorý som predtým cítila sa pomaly menil na teplo. Otvorila som oči. Sedel tam. Oproti mne, s privretými očami a rukami založenými k sebe. Akoby sa modlil? Začudovala som sa. Nechcela som ho však rušiť. Iba som na neho hľadela a nemohla uveriť svojim očiam. Bol tu, skutočný. Ten, o ktorom som snívala celé týždne. Môj záchranca? To on mi pomohol. Nesnívalo sa mi to. Vzal ma preč, z tej hroznej nočnej mory. Od Vila. Nadýchla som sa a môj nos ma presvedčil, že je skutočný. Tá vôňa, jeho nádherná vôňa. Otvoril oči a pozrel na mna. Srdce sa mi rozbúšilo ešte viac. Nezabudnuteľný pohľad, ktorý som sa snažila vybavovať po celý čas, bol skutočný. Nežný, ochranársky, prívetivý, láskyplný. Topila som sa v ňom. 

Prebehli asi štyri týždne od posledného stretnutia s mojím neznámym. Našla som si brigádu v mestskej internetovej kaviarni. Cestou tam i domov som si niekoľkokrát predstavovala, že sa náhodne stretneme. Moje predstavy sa však nenaplnili. Dokonca trikrát som bola aj pri svojom obľúbenom strome, ale dúfala som darmo. Čas mi pomáhal v utvrdzovaní, aby som zabudla a sústredila sa na seba. 

Prešiel nový letný mesiac a ja som sa plne sústredila na moju prácu a knižnicu. S tou milou pani, Anetkou, sme sa dohodli, že jej môžem pomáhať cez víkendy, takže hlavu som si zamestnávala povinnosťami. Práca ma bavila, takže som si leto začala užívať. Majiteľ kaviarne sa rozhodol na týždeň zavrieť, takže Martin toho chcel využiť. Pozval ma na predĺžený víkend na chatu k vode. Veľmi sa mi tam nechcelo, už len kvôli tomu, že som sľúbila pomoc v knižnici. Prehovorili ma však rodičia a aj Anetka, aby som sa zabavila aj trošku inak ako prácou. Nakoniec som súhlasila. Predsa len, s Martinom sme si už dlhšiu dobu nikam nevyšli. Verila som, že to bude fajn. 

Nastal víkend a Martin ma čakal hneď ráno pred domom v aute. Rozlúčila som sa a rýchlo som vybehla za ním. Po ceste sme sa smiali a zhovárali. Rozprával mi o tom ako tam bude fajn a že si to užijeme. Keď sme tam prišli okolo obrovského jazera sa nachádzalo veľa malých chatiek. My s Martinom sme kráčali k tej väčšej. Keď otvoril dvere videla som asi 50 nových tvárí. Niektorí sedeli na sedačke pri televízore a hrali playstation. Zopár dievčat postrkovalo skupinku chalanov a podpichovali sa navzájom, že kto bude šľapať na vodnom bicykli a kto sa bude opaľovať. Vyzeralo to tu uvoľnene a zábavne. Iba ja som mala divný pocit, že by som bola radšej doma sama. Martin ma chytil za ruku a viedol ma k nejakým dvom neznámym chalanom. 

"To je Lukáš," ukázal na usmiateho chalana s veselými orieškovohnedými očami. Vyzeral naozaj milo.

"Teší ma", priblížil sa ku mne a podal mi ruku. Opätovala som mu úsmev a pokývala hlavou, že aj mňa.

"A toto je Vilo." povedal Martin a ukázal na muža so zelenými očami a svalnatými rukami. Nejedno ženské oko po ňom v chate pokukovalo. Mne však srdce šepkalo, aby som bola opatrná. Jeho pohľad sa mi nepozdával.

"Lívia, zbláznim sa z teba!"

"Martin." hlesla som po tichu a sadla som si na najbližšiu lavičku. So strachom v očiach pribehol za mnou. 

"Čo sa stalo? Je ti zle? Odkiaľ máš tu mega veľkú mikinu?" spýtal sa starostlivo so zdvihnutým obočím.

"Ach Martin, nechaj ma utriediť si myšlienky. Sama neviem, čo sa vlastne za tých pár hodín stalo." odpovedala som sklesnuto.

"Tak to ma zaujíma ešte viac, keď ťa vidím takúto. Niekto ti snáď ublížil?" spýtal sa podráždene so zovretými päsťami. 

"Nie! Aspoň nie tak ako si myslíš." zodvihla som pohľad k nemu a silno som sa k nemu pritisla. Jeho objatie vždy pôsobilo upokojujúco. Teraz to však nemalo úplne taký pocit. Akoby mi stále niečo chýbalo a ja som vedela, čo to je. Jeho vôňa, pohľad, úsmev, proste jeho prítomnosť. Rozhodla som sa, že v kaviarni Martinovi všetko poviem. Ako priateľ nikdy nesklamal. Bol perfektný poslucháč. Nechal ma rozprávať bez toho, aby mi skákal do reči. Iba občas zmraštil čelo alebo prekvapene zdvihol obočie. Priznala som sa mu so všetkými svojimi pocitmi a cítila som ako sa mi pri konci tisnú slzy do očí. Snažila som sa tú horkosť prehltnúť, ale Martina som tým neoklamala. 

Vo výchove sa často stretávajú emócie detí a rodičov, spôsobom „padla kosa na kameň“. Všeobecne sa viac hovorí o detských emóciách, čo však s tými rodičovskými?

Rady a odporúčania typu “byť pokojným, trpezlivým, empatickým rodičom…“ vám veľmi nepomôžu. Prečo? Slovnými radami svoje emócie nikdy nerozpustíte, nedostanete ich pod kontrolou. Iba ich v sebe potlačíte.

Predstavte si situácie:

• škola vám oznámi, že vaše dieťa šikanuje iných,
• vaša dcéra sa vracia domov neskoro v noci, možno pod vplyvom alkoholu,
• zistíte, že vaše dieťa má neprimerané kontakty na sociálnych sieťach,
• vaše dieťa chodí poza školu, klame,
• váš syn predáva drogy,
• vaše dieťa nosí zo školy poznámky alebo dostane päťku,
• vaše dieťa je vzdorovité, odmieta jesť, spať, robiť si poriadok,
• vaše dieťa nerešpektuje pravidlá,
• opakujú sa súrodenecké konflikty.

Ako zareagujete? Rýchlo a prudko, fyzickými trestami, nadávkami, krikom či plačom? Takto len hustne domáca atmosféra. Nie je isté, či sa emočnou búrkou “prečistí vzduch“. Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, iba sa potláča a hľadá sa vinník.

Príbeh zo začiatku mojej znaleckej praxe vám možno pomôže zmeniť pohľad na niektoré situácie: Študenti si zorganizovali pomaturitné stretnutie v prírode. Bolo leto, prázdniny, vôbec sa im nechcelo ísť domov. Jedna študentka, poslušné a zodpovedné dievča, sľúbila matke, že sa domov vráti do 19:00. Spolužiaci sa však dovtedy neplánovali vrátiť, tak sa rozhodla odísť sama. Jej matka začala večer dcéru zháňať, obvolala všetkých spolužiakov, ktorí už boli doma, no neúspešne. Dievča našli o 3 dni zavraždené…

„Pozri, toto je pekné… Toto je zaujímavé… Toto je dôležité …Toto by si mal jesť, je to dobré a zdravé… Mal by si sa viac učiť, pretože… Takto by si sa mal správať aj ty… Mal by si sa viac kamarátiť s… Pôjdeš študovať tam, lebo…“

Verím, že snahou rodičov je vychovávať svoje deti čo najlepšie. Často však vychovávajú podľa svojich predstáv, využívajú vplyv, nátlak, porovnávanie, predkladajú vzory. Neskôr príde školská dochádzka s množstvom múdrych a potrebných informácií. Všetko ide z vonku do vnútra.

Zamýšľate sa nad otázkami: “Čo potrebuje naše dieťa? Čo sa mu páči? Kde sa cíti dobre? Čo ho baví? Čo robí s nadšením a radosťou?” Koľko priestoru dávate detským názorom, postojom, rozhodnutiam? Ako často usmerňujete, kontrolujete a porovnávate svoje dieťa?

Neskôr, v dospelosti môže vaše dieťa uvažovať takýmto spôsobom: „Kamarátka povedala, že sa mi hodí iný účes… Kamarát má také auto… Manžel tvrdí, že neviem… V móde sú tieto farby… V reklame chválili… Na internete som čítal… Vedci tvrdia…“.  Dôsledkom je informačný chaos, nerozhodnosť, neistota a následný stres. Prečo? Vaše dospelé dieťa sa naučilo počúvať to, čo ide zvonka a nevie počúvať svoj vnútorný hlas, svoju múdrosť a svoju intuíciu.

Každý z nás je výnimočný. A výnimočné je aj každé dieťa – má svoju osobnosť, svoje schopnosti a talent. Ak dieťa robí to, na čo má talent, robí to s radosťou, nadšením a s tvorivou energiou. Zamerať sa predovšetkým na silné stránky dieťaťa, na ich podporu a rozvoj by malo byť jedným z pilierov jeho výchovy. To znamená všímať si a rozvíjať najprv to, čo mu ide dobre a až potom riešiť to, čo mu nejde.

Ak dieťa stratí spojenie so svojimi túžbami, schopnosťami a talentom, tak zabudne, kým je. Postupne zistí, že ho nič nebaví, nemá chuť ani energiu robiť to, čo mu je vnucované. Necíti radosť ani nadšenie z toho, ako žije. Začne prežívať radosť z hmotných vecí, osláv a stimulujúcich látok, ktoré mu navodzujú umelú radosť.

Opantalo ma to natoľko, že som nedokázala poďakovať a iba sa na neho blažene usmievala. Dokonca ma ani nenapadlo opýtať sa, ako vedel, že mi je zima. Sedela by som tam s ním hádam aj celý deň, keby ma nevytrhol jeho hlas, že už môžme ísť. S nevôľou som prikývla a kráčala som za ním. Ako vždy mi otvoril dvere od auta a ja som si sadla. Keď naštartoval, opäť bez slova, zapol rádio a nepovedal ani slovo. Občas som sa na neho snažila nenápadne pozrieť. Dúfala som, že mi ten pohľad opätuje, ale moje túžby ostali nenaplnené. Proste bol iba obyčajný šofér, ktorý chcel splniť sľub, že mi pomôže dostať sa do mesta. Namýšľala som si, že je iba cudzinec a zajtra sa s ním už nestretnem. Vedela som však, že klamem samú seba. Už dávno pre mňa nebol obyčajný, práve naopak, neobyčajne, priam magneticky ma to ťahalo k nemu. Koľký smútok ma zaplavil, keď sme sa dostali do mesta. Nechcelo sa mi od neho odísť. Jeho blízkosť sa pre mňa stávala taká dôležitá ako dýchanie. Tak sme tam sedeli, asi ešte ďalších 10 minút, bez slova. Nikomu to však nevadilo. Aspoň ja som mala ten dojem. Keby chcel, aby som odišla, snáď by mi to povedal. Pozerali sme obaja cez predné sklo. V tichosti. Bez sľubu, že by sme náš kontakt nejak prehĺbili. Nevedeli sme naše mená, telefónne čísla, nič. Ak teraz odíde, nikdy ho už neuvidím. V hrdle mi narástla hrča. To sa nesmie stať! Netrúfala som si však urobiť prvý krok, bola som na to až príliš plachá. Zavalil ma smútok. Na druhej strane bol ten rozhovor, ktorý som počula. Je v jeho živote nejaká žena, s ktorou nechce byť, ale ona sa nevzdáva. Tak som iba mlčala a on tiež, keď nás z toho vyrušil zvuk telefónu. Môjho. Bol to Martin, chcel vedieť, kde som a kedy konečne prídem. Odpovedala som tichým hlasom a letmo pozerala na môjho neznámeho. On však nejavil žiadny záujem. Keď som dotelefonovala otočil sa prvýkrát ku mne. Zmeravela som.

"Bude lepšie, keď sa už rozlúčime." povedal chladným a sebaistým hlasom.

"Iste. Nechcem ťa zdržovať. Iba som chcela ešte raz , ďakujem. Za všetko." 

Kývol hlavou a ja som mala pocit, že som mu v očiach zazrela smútok. Nebola som si však istá, lebo vzápätí sa očami zahľadel von. Chcela som si vyzliecť mikinu a vrátiť mu ju, keď mi nežne podržal ruku a povedal:

"Môžeš si ju nechať, je chladno, aspoň ťa trošku zohreje, kým sa dostaneš tam, kam potrebuješ." za ten krátky čas, čo sme strávili spolu som postrehla, že je neodolateľný gentleman, ktorý patrí do malej skupiny mužov, o ktorých som si myslela, že už vymreli. 

"Ďakujem, ale ako ti ju vrátim?" spýtala som sa a už vopred sa tešila ako nenápadne od neho získam kontakt na udržanie ďalšieho videnia.

Ráno som vstala príjemne svieža. Zobudil ma zvuk tečúcej sprchy a všimla som si, že moje telo bolo prikryté dekou. To musel urobiť on, ktovie, kedy sa vrátil. Dokonca aj knihy, ktoré ma večer tak zaujali boli preč. Dúfam len, že sa nenahneval, keď videl, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Rýchlo som vybehla hore po schodoch do spálne, umyla si zuby a tvár, jemne si prehrabla vlasy a obliekla si naspäť svoje šaty. Z ruksaku som si vytiahla svoj kvetinový sprej a nastriekala zopár kvapiek na pulzujúce miesta. Ako som ho dávala naspäť, až teraz ma napadlo pozrieť sa na mobil. Vypnuté zvonenie, 10 zmeškaných hovorov a 2 SMS správy. No nazdar, zabudla som zavolať mame, že som v poriadku. Keď som otvorila správy zistila som, že sú od Martina. Bratov a môj dobrý priateľ mi písal, že rodičia sa idú zblázniť od strachu a volali mu. Aby ich upokojil, oklamal ich, že som u neho a zaspala som. Narýchlo som Martinovi poďakovala a odpísala, že som v poriadku a že čoskoro mu všetko vysvetlím. Odpoveď bola stručná:Ok. Pousmiala som sa, toto bola jedna z mnohých jeho super vlastností: chápavý a trpezlivý. 

Zišla som dole a videla, že môj záhadný neznámy stojí opäť v kuchyni a pripravuje raňajky. Keď ma začul, otočil sa a opäť sa na mňa zahľadel tým rozmrazujúcim pohľadom. Musela som sa veľmi snažiť, aby som nespadla. Opakovala som si, len zhlboka dýchaj. Srdce neustále bilo ako splašené, ale mozog sa aspoň snažil počúvať. Usadila som sa k jedálenskému stolu a on ku mne pristúpil zboku. Ach, tá jeho vôňa mi pripomenula včerajšok. Zvláštny večer. Aspoň som zo seba vydolovala poďakovanie. 

"Chcem sa ospravedlniť, že som sa hrabala v babičkinej knižnici. Dúfam, že som ťa neurazila. " začala som rozhovor a do úst som si dala prvé sústo. Jeho pohľad ma priam spaľoval, keď na mňa pozrel a s úsmevom dodal:

"Babičke by určite nevadilo, že si nahliadla do jej pokladov."

Prvý úsmev za celý čas. Ani v tom najkrajšom sne som si ho tak nepredstavovala. Dokonca aj tie jamky v lícach kričali k tomu, aby som sa ho dotkla a zistila, či je naozaj skutočný. Sklopila som zrak a cítila ako mi do tváre stúpa oheň. Keď som sa odvážila pozrieť, ešte stále na mňa pozeral. Prosím, odvráť už zrak, lebo to nezvládnem. Výrilo mi v hlave a v zápätí, akoby mi čítal myšlienky, uhol pohľadom a začal jesť. Stiahol sa mi žalúdok a nedokázala som do seba už nič viac dostať. Pod stolom som sa hrala s vlastnými prstami a snažila sa získať naspäť svoju vnútornú rovnováhu. Čo to bolo včera o tej cibuľke? Zamyslela som sa. Zázrak, rastie a ani nevie ako. Nie, toto všetko asi nebude len taká obyčajná náhoda.

"Asi ti veľmi nechutí?!" prebral ma zo zádumčivosti jeho hlas. Opäť na mňa hľadel so záujmom a ja som nechápala. Je to ten istý muž, čo včera? 

Takže v cudzom dome som ostala úplne sama. Zaujímavé, že sa nebojí, že ho o niečo okradnem. Tvrdil, že ma nemôže odprevadiť domov, ale sám sa nebojí, že sa stratí. Nepozná ma a nechá ma tu úplne samú. Výrilo mi v hlave mnoho myšlienok. Tak som sa rozhodla, že keď zjem svoju večeru, pôjdem si ľahnúť. Večer som si v jeho spoločnosti predstavovala  trošku inak, ale čo už. Tanier som vložila do umývačky spolu s lyžicou a hrnčekom a pokračovala som do spálne. 

Zastavila som sa tesne pri schodoch. Na pravej strane bola polička plná kníh. So záujmom som si ich začala prezerať. Nazrela som do zopár kníh s poéziou, videla mnoho filozofických úvah, niekoľko prekladov Biblie a mnoho pre mňa neidentifikovateľných hrubých neznámych kníh. Najviac ma zaujala tenká brožúrka s názvom Daruj úsmev. Jemne som ju vzala do rúk, usadila sa na sedačke a s ľahkosťou prešla zopár strán. Oči mi zastali na stránke, kde sa písalo:

"Drahá cibuľka, ako vieš, že prišla jar? Pred rokom som ťa priniesol do izby a položil na policu do tieňa knihy. Nič som s tebou nerobil, vôbec nič. Len som čakal. Možno na chvíľu, kedy dostanem na teba chuť...

Ležala si tu celý rok. A teraz začínaš rásť. Slnko sa ťa nedotklo. Nepolieval som ťa, len som sa  na teba s láskou díval. Teraz klíčiš, aby si mi oznámila: 

Je jar.

Kto to vpísal do tvojho srdca? Chcem sa poďakovať tomu, kto ťa nepozorovaný naprogramoval, kto ťa v tichosti tak intenzívne oživuje.

Padla som do lásky. Nečakane. Strhujúco. Bezhlavo. Nemala som návod k tomu, čo robiť a ako správne k nej pristupovať. Ten, ktorý ma tak hlboko zasiahol bol od začiatku iný. Nenachádzala som v ňom to, čo som očakávala, aj napriek tomu bol presne to, čo som chcela. A potom odišiel. Presne tak, ako si to naplánoval. Neľutoval ničoho, pretože ani nič nesľúbil.  

Padla som naozaj hlboko. Nenachádzala som smer a predsa mi bol vzdialený iba na dosah ruky. Mohla som ísť naspäť? Nie, pretože moje srdce už nebolo také, ako predtým. Horelo niečím novým. 

A potom prišiel zázrak. Presne tak nečakane, ako to všetko aj celé začalo. Ale začnem poporiadku.

Mala som presne 20 rokov. Mladá, neskúsená, naivná a nevinná, plná snov a očakávaní. Príde princ na bielom koni a naučí ma, čo je to láska. A aj prišiel, ale nejak nezapadal do tých predstáv, ktoré som si vysnívala.

Bol horúci letný podvečer a ja, ako vždy, som sedela pri svojom obľúbenom strome, čítala svoj obľúbený román a predstavami si opantávala celú hlavu. Zo snívania ma prebralo občasné zašuchotanie, keď okolo prechádzali psíčkari alebo preletel nejaký hmyz. Neuvedomovala som si ako čas rýchlo utekal, až pokým sa slnko neskrylo za oblaky, ktoré zmenili farbu na čierno.

"A sakra, bude pršať a ja som si opäť zabudla dáždnik." povedala som si pre seba a rýchlo vyskočila na nohy. Vedela som, že domov to už nestihnem a budem si musieť nájsť miesto, kde sa skryjem, pokiaľ dážď nestratí na intenzite. 

Drevené hračky nie sú len retro záležitosťou a spomienkou na naše vlastné detstvo, veľkej obľube u detí sa tešia dodnes. A niet sa čomu čudovať, jedinečné vlastnosti dreva a benefity, ktoré tento typ hračky deťom dáva, ich na to skrátka predurčujú. 

Aj o drevených hračkách možno povedať, že múdrosť našich starých rodičov je rovnako platná i dnes. Hračky z dreva totiž patria k tomu najlepšiemu, čo môžete svojim deťom v rámci hračiek ponúknuť. Hra s nimi v deťoch podporuje kreativitu, rozvíja ich kognitívne schopnosti, jemnú i hrubú motoriku a prostredníctvom hry ich učí, ako riešiť problémy. 

Nesmrteľné hračky

Možno aj vaše deti sa tak rady hrajú s hračkami, ktoré zdedili po vás či iných rodinných príslušníkoch. Práve drevené hračky sú typom hračky, ktorá má potenciál, aby sa v rodine posúvala z generácie na generáciu. Sú totiž mimoriadne trvácne - rodičia, ale aj deti určite ocenia, že sa nedajú len tak ľahko pokaziť či zlomiť. Drevo je pevný materiál, ktorý je odolný voči nárazom a celodrevené hračky navyše neobsahujú mechanické elektronické časti s obmedzenou životnosťou. A ak vyberiete model s jednoduchým nadčasovým dizajnom, úspech bude mať zaručene aj po rokoch. 

V sieti hračkárstiev TOYETO nájdete krásne drevené hračky od rodinnej anglickej značky Le Toy Van, ktorá už desaťročia vyrába ručne dokončované hračky výlučne z kaučukového dreva. Tento materiál si značka vybrala práve kvôli jedinečnosti tohto materiálu. Mnoho deti má skúsenosti najmä s plastovými či elektronickými hračkami, od ktorých sa tie drevené líšia rozdielnou hmotnosťou, tvarmi a textúrou, vďaka čomu sa deti pri hre s nimi učia spoznávať niečo nové. 

Drevené hračky pre najmenších

Z dlhej chvíle pridávam prepis jedného rozhovoru J. Dušeka, ktorý ma dnes pobavil. 

Môžme zažiť čokoľvek, môžme urobiť aj veľmi divné veci. Ale pokiaľ sme schopný hnoj tejto skúsenosti rozhodiť na pole bodhi, tak pohnojíme strom bodhi a vykvitne kvet. Niektorí ľudia zostanú vo fáze hromadenia hnoja. Stále hromadia hnoj skúseností, žijú pod tou hromadou, nemôžu dýchať a majú dojem, že život je hnoj. Pretože zabudnú pravidelne rozhodiť = odpustiť ten hnoj. A tým ho prepustiť tam, kde prospeje- na pole bodhi. A niektorí ľudia sú takí vzorní, že nemajú čo tam hodiť. Tí nezažívajú skúsenosť, iba plnia predpisy. Takže na pole bodhi sa toho dostane len málo. A z toho dôvodu je napravený "hriešnik" lepší, než desať "spravodlivých".

Krásny deň prajem,

dnes som Vám pripravila iniciálky na stiahnutie. Môžete si ich vytlačiť a dať do rámčeka. Abeceda neobsahuje písmena s mäkčeňmi. Ale ak by ste veľmi chceli, napíšte a viem Vám vyrobiť.

Formát je pdf, veľkosť si viete nastaviť. Viete dekorovať detskú izbičku začiatočným písmenkom bábätka, ale taktiež viete ozdobiť vstupnú halu alebo obývačku iniciálkou vášho priezviska.

Tak nech sa páči 🙂

https://tribodky.online/inicialky-dietatka/

Zubný kaz sa nededí. Dedia sa zlé návyky v starostlivosti o chrup. Či bude mať dieťatko zdravé a silné zúbky je v rukách rodičov, ktorí môžu správnym prístupom k prevencii, vyšetreniam aj liečbe zubného kazu veľa ovplyvniť.  

Preto sme si pre vás pripravili v spolupráci s detskou zubnou lekárkou, MDDr. Veronikou Bačovou Macákovou, poradňu detského zubára. 

Všetky vaše otázky sú samozrejme anonymné a zadarmo, ako v každej poradni na Modrom koníku. Vaše otázky pre detskú zubárku môžete pokladať v Poradni detského zubára.

Krásny deň vám prajeme.

Modrý koník team 💙

Snívala som o veselom tehulkovaní, kedy budem mať kopec energie, krásne vlasy a dobrú náladu. Verila som, že nebudem mať zápchu a opuchy, ako v tom prvom. A viete čo?! Nemám. Zato som prvé tri mesiace vracala - furt..a keď nie tak mi bolo zle. Od otvorenia oči až dokým som nezaspala (áno s dcérou o 20:05)  Ale potom prišlo na rad krvácanie a diagnóza placenta preavia. A tak mám ležať. Som doma 38 deň a ešte stále som len v polke tehotenstva. Šetrila som sa, ale posledné dva týždne je Hanka (3,5 roka) doma a pracovné povinnosti (aj keď iba telefonické a mailové) už naozaj trebalo vybaviť.. A tak začali aj bolesti v podbrušku. Pri chôdzi. Tak ležím. A modlim sa, aby tie hrôzy, ktoré na mňa číhajú z netu neboli pravdou a skutočnosťou. Celé týždne iba čakám, kedy už bude ten piatok- čiže termín kontroly u gynekologičky. Naozaj sa snažím. Byť veselá a skoncovať s katastrofickými scenármi. Mám strach. O bábo. O seba. O to, aby dcéra neochorela, keď ju zajtra dám opäť do škôlky.. O manžela. Stále si opakujem, nemysli na veci, ktoré nevieš ovplyvniť. Teš sa z toho, ako Hanka šteboce. Ale ide mi to ťažko. Chvíľu by som uvítala aj ticho.. 

Prepáčte moje výlevy.. iba som chcela povedať. Keď budete nabudúce hovoriť s tehulkou a ona bude mať nejaký problém, prosím nehovorte jej: 

- ale ani si nevšimneš a bábo bude na svete (mne tých 20 týždňov práve trvá asi 4,5 roka) 

- ja som v tehotenstve ani nevedela, že som tehotná ( prepáčte, ale to si fakt nechajte pre seba) 

- tehotenstvo je najkrajšie obdobie (pre koho? Ja sa strašne teším na bábätko, ale takáto unavená a vyplašená a ubolená som bola iba týždeň po cisárskom) 

- a na záver perlička : choď sa prejsť (najlepšie keď Vám to poradia najbližší, ktorým ste Xkrát povedali, že máte ležať a nemáte chodiť) prípadne : nezveličuj, čo budeš robiť, keď sa to narodí (predsa bude na svete, to bude to naj! A ani ja nebudem mŕtva. Všetko potom bude cool! ) 

Žiadna kancelária, a pomaly už ani žiadna domácnosť, sa nezaobídu bez tlačiarne. V dnešnej dobe už nespočetne veľa úkonov a povinností zariadime z domu, pričom sa často nevyhneme skenovaniu či tlačeniu dokumentov, prípadne výrobe fotodarčekov na poslednú chvíľu. Navyše žijeme dobu home office, dištančného vzdelávania a karantén, takže sa školy, kancelárie a družiny presťahovali do našich obývačiek a detských izieb. A bez poriadnej tlačiarne to väčšinou nejde.  

Časy zamotaných káblov a prepájania tlačiarne z jedného počítača do druhého, až po vymotanie sa z tohto nekonečného pomotaného hlavolamu, sú už, našťastie, pomaly na ústupe, a preto si majitelia novších tlačiarní značky HP môžu zhlboka vydýchnuť a zajasať! HP totiž prichádza s aplikáciou HP Smart App, ktorá umožňuje nielen bezdrôtovú tlač, skenovanie a kopírovanie, ale ponúka aj množstvo ďalších “smart” možností.

Predstavte si ten chaos. Keď máte trochu šťastia, vy a váš partner na home office, ako aj deti na dištančnom štúdiu, máte každý vlastné zariadenie, na ktorom v tomto náročnom období môžete plniť svoje povinnosti. Problém však nastáva, keď každý z vás potrebuje skener, tlačiareň či kopírku, a tá je káblom prepojená len s jediným stolným počítačom. A tak ten, kto práve pracuje na svojich záležitostiach pri tomto zariadení, ukončí svoju prácu a všetci sa postupne vystriedate pri jednom počítači. Aké nepohodlné, však? Čo tak si predstaviť možnosť, že sa každý bezdrôtovo prihlási k tlačiarni HP prostredníctvom aplikácie, zadá úlohu zo svojho zariadenia a následne si len vytlačené dokumenty vyzdvihne pri tlačiarni? Dokonca môžete dokumenty skenovať svojím tabletom či smartfónom, na ktorom máte nainštalovanú aplikáciu HP Smart App! No splnený sen! 

A ovládať ju zvládne úplne každý. HP Smart App totiž ponúka veľmi vizuálne príjemné používateľské prostredie s intuitívnym ovládaním. Na prvý pohľad určite zaujme sympatické farebné rozlíšenie ikon pre jednotlivé akcie, ktoré aplikácia umožňuje. Tento ovládací panel je navyše možné personalizovať - pridávať či odoberať tlačidlá, a tak v prípade, že nevyužívate napríklad skener či nápovedu, môžete jednoducho tlačidlá odstrániť.

Zažili ste už niekedy stav, kedy máte práce vyše hlavy a vaša ratolesť, ktorá v dôsledku zlého počasia asistuje pri všetkom, čo robíte, súrne potrebuje maľovanku s obľúbenou rozprávkovou postavičkou? Nie je nič ľahšie, než si obrázok nájsť na internete a priamo z mobilu vytlačiť. Dokonalá prvá pomoc pre neposedné deti a zamestnané mamičky, nemyslíte? Vytlačte im vystrihovačky, skladačky, tangramy, logické hry či cvičenia pre prváčikov pokojne aj z postele a o zábavu majú postarané malí i veľkí. Materiály v sekcií Print, play & learn sú navyše rozdelené do kategórii podľa veku, pre ktorý sú určené, takže bude váš výber jednoduchý a záujem detí takmer zaručený.

Táto šikovná aplikácia zvládne všetky základné aj zložitejšie úkony bezdrôtovo, a tak nastavenie tlačiarne, samotná tlač, skenovanie či prehliadanie si skenovaných dokumentov a ich zdieľanie prostredníctvom cloudových úložísk alebo emailom je ľahšie než kedykoľvek predtým. Všetko zvládnete kdekoľvek v dosahu rovnakej siete WiFi. Okrem toho máte vďaka nej svoju tlačiareň pod kontrolou a s ňou aj hodnoty úrovne atramentu či zásobníka papiera. Upozorní vás tiež na poruchy, otvorené kryty či stav pripojenia. Ba čo viac, dochádzajúci originálny toner si priamo prostredníctvom aplikácie môžete objednať a sledovať stav svojej objednávky. A nezabúdajte, že okrem toho, že je jeho objednanie vďaka Appke úžasne pohodlné, zakúpením originálnych náplní zvyšujete životnosť zariadenia a kvalitu tlače.

Vďaka portálu Modrý koník som mala príležitosť testovať prípravky na vlasy od DiXi. Konkrétne to bola žihľavová rada:

• šampón

• kondicionér

• maska na vlasy

• vlasové tonikum

• bezoplachová kúra  

Pár dní pred testovaním som sa po dlhom zvažovaní nakoniec rozhodla skrátiť moje vlasy o 40 cm. 

Nikdy predtým som také krátke vlasy nemala a nikdy predtým som také rázne rozhodnutie nespravila. Moje dlhé vlasy som zbožňovala. Dodávali mi mladistvejší "look".

No tentokrát už prevážila praktickosť, rýchlejšia úprava a odľahčenie hlavy. Vlasy ešte dorastú, tak prečo ich trošku neobnoviť?

Strih bol super základ, ktorým som sa zbavila rozstrapkaných končekov. Po pár dňoch sa na mňa usmialo šťastie a ja som dostala možnosť otestovať DiXi žihľavovú radu. 

Myslím, že slovenská značka DiXi nie je pre vás žiadna novinka. Pôsobí na trhu už od roku 1927 a určite nie jednej z vás sa pri tejto značke vynoria spomienky na detstvo. Odvtedy pod touto značkou vyšlo veľa nových produktov a okrem vlasovej, pleťovej a telovej kozmetiky, postupne rozširujú svoje portfólio výrobkov aj produktami pre deti. 

Okrem klasického žihľavového šampónu sme mali pri testovaní možnosť vyskúšať aj nové produkty z tejto rady, tak vám im trošku bližšie priblížim.