"Ako to myslíte?" odhodlala sa položiť otázku Zuzka. 

"Vyrastali sme v rovnakej rodine. Ja a tvoja mama. Obklopené rovnakou láskou. Alenka bola tá, ktorá bola vždy dokonalá. A ja som bola tá, ktorá bola presný opak. Vtedy som to ešte nevedela pomenovať. Teraz už viem, že žiarlivosť vo vzťahu je ako pomalý jed. Ničí všetko a hlavne pomaly. Keď sme vyrástli, moja sebeckosť naberala na intenzite. Neskutočne som sa potešila, keď som sa dozvedela, že som tehotná s mužom, ktorý bol veľmi bohatý. Tým som si ho k sebe pritiahla dostatočne silno a on si ma musel vziať. Vlastne zo začiatku to vyzeralo tak, že ma miluje. Postupne som ho však svojou sebeckosťou a panovačnosťou od seba odohnala. Našiel si mladšiu a hlavne, chápavejšiu. Ja som však mala niečo omnoho väčšie. Mala som dieťa, zatiaľ čo moja sestra po dieťati iba túžila. A to ma tešilo, že som mala navrh. Teraz ma bolí, priznať tú pravdu nahlas, ale ja som svoje dieťa skutočne nemilovala, mala som ju iba na to, aby som si plnila svoje ciele." Silvia sa odmlčala a smutne stiahla pery. Vilma na ňu bolestivo upierala pohľad. Nikdy to takto nahlas nepočula, vždy si to iba myslela. Keď sa však teraz tie slová zhmotnili, mala pocit, že padá. Alenka na ňu uprela ľútostivý pohľad. Vilma sklonila hlavu, cítila ako ju začínajú páliť slzy v očiach. Zuzka pocítila v srdci bolesť aj za Vilmu. Zamyslene sa zahľadela do neznáma a z oka jej vypadla svojvoľne jedna slza. Počuť niečo také z úst niečej matky ju ranilo. Zuzka sa jemne strhla, keď Silvia pokračovala v rozprávaní: "Svojej dcére som vytvorila dokonalý život. Bol to taký môj sebecký spôsob vyjadrenia lásky k nej. Keď sa zoznámila s mužom, ktorý nebol z bohatej vrstvy, hnevala som sa. Myslela som si však, že je to iba také poblúznenie, z ktorého vytriezvie. Keď som však prišla na to, že je tehotná, strašne ma rozhnevala." Silvia sa opäť odmlčala a snažila sa zhlboka dýchať. Potichu poprosila Alenku, aby jej podala pohár vody. Zuzka nechápavo sledovala pomalé mamine pohyby. Potom vážne zovrela sánku a zahľadela sa na Vilmu, ktorá stála nepohnuto so sklonenou tvárou. Po pár sekundách jej zovrelo srdce. Spomenula si na rozhovor Vilmy so Silviou na Matúškovej oslave. O odloženom dieťati. Bolestivo sa jej stiahlo vnútro, akoby ju doň niekto veľmi silno udrel. 

"Moja biologická matka je Vilma?" spýtala sa Zuzka, upierajúc bolestivý pohľad na Silviu. Vilma sa strhla a nástojčivo k nej otočila tvár. Ľútostivo stiahla obočie. O pár sekúnd na to sa k nej upriamili aj oči Alenky a Silvie. Nikto však neodpovedal. "Preto ste začali celý ten príbeh? Vaša dcéra je moja matka?" spýtala sa opäť Zuzka. Silvia sa pozrela na Vilmu ako sleduje Zuzkinu tvár. Potom sa otočila naspäť k Zuzke a ticho prikývla. Vilma si chytila ústa a ticho zalapala po dychu. Uprela prosebný pohľad na Alenku. Tá sa zhlboka nadýchla a pomaly sa posadila na stoličku. Zuzka sa zachytila o posteľ a neprítomne hľadela do prázdna. Chcela byť pripravená na pravdu o jej rodičoch, ale toto ju prevalcovalo. Jej biologická mama je neter jej adoptívnej mamy. Srdce sa jej stiahlo v trpkej chuti úzkosti. Oči sa jej zaliali slzami. Opäť zaznel Silviin tichý hlas:

"Keď som sa dozvedela, že je tehotná, nemohla som jej dovoliť, aby si to dieťa nechala pri sebe. Čakala ju skvelá kariéra a jej otec by ju nepodporoval, keby zistil, čo sa jej stalo. Mala som dve možnosti. Buď ju poslať na potrat, čo som nechcela alebo zariadiť, aby sa o tom nikto nedozvedel. Moja sestra mi napadla ihneď. Obzvlášť, keď som vedela ako veľmi túži po dieťati. Bola zhrozená, keď som za ňou s tým návrhom prišla, napokon rozhodol tvoj adoptívny otec." Zuzkin pohľad na Silviu sa úplne stratil v jej slzách. Už ich nedokázala udržať. To, čo počula bolo pre ňu zdrvujúce. Jej srdce sa zlomilo v pravde, ktorú počula. Vilma k nej spravila dva nesmelé kroky. Zuzka si pretrela oči a zdvihla ruku, aby chvíľu počkala. 

"Čo by sa stalo, keby vaša sestra odmietla?" spýtala sa Zuzka Silvie a letmo pozrela na Alenku. Uvidela jej ľútostivý pohľad plný lásky. 

"Poslala by som Vilmu na potrat." vyslovila úprimne Silvia. Zuzke sa srdce stiahlo v ešte väčšej bolesti. Otočila pohľad k Vilme. Chvíľu ju mlčky sledovala a potom sa odhodlala spýtať jej: