Práca ubiehala rýchlo a ani som si neuvedomila, boli štyri hodiny. Anetka sa už chystala domov a ja som sa ešte zhovárala s mladými študentami, ktorí hľadali knihy pre svoje práce do školy. Keď som skončila, David ma už čakal v aute. Poďakovala som mu za jeho trpezlivosť a on ma s úsmevom ubezpečil, že mu čakanie vôbec nevadí. Naučil sa počas toho, keď na niečo alebo niekoho čaká, zhovárať s Bohom. Obdivne som sa na neho usmiala. Keď sme prišli domov, zaplavil ma pocit radosti. Ako keď sa dieťa teší na darček. Spýtala som sa Noemi, či jej Joel nevolal, kedy presne príde. Odpovedala mi, že nie. Chvíľu sme sa zhovárali a potom som sa rozhodla ísť hore. Noemi mi ešte podala misku s ovocím, keďže som nemala chuť na večeru. Usadila som sa v kresle a zadívala sa na Joelovu usmiatu tvár na fotke. V mysli som zablúdila do svojim spomienok. Vzala som si ovocie z misky a myšlienkami som sa dostala k nášmu prvému bozku. Usmiala som sa. Aké vzácne, že teraz sedím v jeho izbe. Pokrútila som si snubný prsteň na prste. A čoskoro sa stanem jeho ženou. Zrazu mi zazvonil telefón. Prekvapene som sa na neho zamračila. Bolo to neznáme číslo. Vzala som mobil do rúk a chvíľu naň pozerala mlčky, potom som zdvihla. 

"Prosím?" povedala som vážne. 

"Lívia, to som ja, Lukáš." jeho hlas znel vážne. Mala som chuť okamžite mu zložiť. Niečo vnútri ma však prinútilo počúvať. 

"Čo ešte chceš?" spýtala som sa znechutene. 

"Dostala si papiere?" zmenil farbu hlasu. 

"Pýtala som sa, čo ešte chceš?" do môjho vnútra vchádzal hnev. 

Tento článok tu mal pribudnúť pekne na Silvestra 2020, ako sa na bilančný koncoročný článok sluší a patrí, ALE to by som ho Ja nemohla začať písať v noci 5. januára… Nuž, čo spravím, keď som si myslela, že medzi sviatkami budem premotivovane aktívna a kreatívna, keď taká nie som ani po iné dni v roku…

JAR

Rok 2020 sa začal viac než dobre. Mama sa mi po všetkých zdravotných peripetiách vrátila do práce. S dôrazom na zdravie, nie na tú prácu, samozrejme. Syn bol v škôlke skoro tak často ako doma, ja som cvičila každý deň. Aj som síce jedla každý deň, ale aspoň som mala pravidelný pohyb. Manžel chodil pravidelne do práce a dcéra pravidelne vylievala vodu z pohára kam práve trafila (posledné dve sú aktuálne stále…). Taká klasika.

Potom prišiel marec a Karol mal osláviť 4. narodeniny aj s mimoňovskou tortou s holým zadkom. No miesto torty a sviečok prišla korona a prvý lockdown. Čo sme s deťmi okrem tej absentujúcej oslavy, nijako špeciálne nepocítili, keďže sme prvé dva týždne lockdownu absolvovali s prechladnutím. Rad radom celá rodina. A keďže so sopľavými deťmi sa ti v marci nechce drbať do lesa, tak sme ani nešli.

A popravde, aj som sa bála. Nechcela som zbytočne riskovať. Muž nám potraviny zaobstaral pred odchodom do práce (má kanceláriu sám pre seba, čo bolo pre všetky zúčastnené strany lepšie ako home office s nami v byte), svokra mi zaobstarala prvé rúško a ja som si zaobstarala rukavice, keď som musela ísť po balík za kuriérom. Ten som doma poriadne vydezinfikovala a až potom otvorila. Moja pohodlnosť mi už ale trochu bránila dezinfikovať všetky ostatné povrchy, čo mi ale nebránila, bolo sledovanie denných prírastkov nakazených a hroziť sa stúpajúcich čísiel. Keď si na tie „smiešne“ čísla spomeniem dnes… O ôsmej večer som sa viackrát chystala tlieskať zdravotníkom, ale keďže som vtedy zvykla riešiť večerné rituály našich detí, nikdy k tomu reálne nedošlo. Potom som si prečítala príspevok blogerky a lekárky Saši Mamovej alias DoubleTrouble, že zdravotníci miesto potlesku potrebujú úplne iné veci a prišlo mi z toho celého smutno. Už vtedy. Och.

LETO

"Poznáš ma lepšie, ako ja samú seba." povedala som ticho. On mlčal. Čakal, čo poviem. Nechával mi priestor. "Lukáš mi tu nechal ešte nejaké papiere." 

"A ty sa bojíš do nich pozrieť." dopovedal za mňa. Opäť som užasla. "Nič, čo tam je napísané nezmení fakt, že si úžasná a staneš sa mojou ženou. Budem za to bojovať, aj keby som mal precestovať celú Zem." do srdca mi vošla obrovská láska. Tento muž je úžasný. Vždy vie, ako mi dodať odvahu, pomyslela som si. 

"Ja som sa ťa ani nespýtala ako sa máš ty? Ako to vyzerá s projektom?" 

"Dnes pricestoval môj právnik a za pár minút sa stretneme s otcom. Rozprával som sa s investormi a všetko im vysvetlil. Vždy sme mali dobré vzťahy, takže mi veria, že s tým nemám nič spoločné." hovoril pokojne a vyrovnane. Ako rozprával, odhodlala som sa otvoriť zložku, ktorá bola od Lukáša. Očami som čítala, čo sa tam nachádza. Okamžite som spozornela, keď som zazrela názov otcovej firmy. Zaplavila ma triaška.

"Lívia, si v poriadku?" znel Joelov naliehavý hlas. Mlčala som. "Lívia!" povedal rázne. Strhla som sa. 

"Tu je písané otcovo meno. V projekte, v ktorom vystupuješ ty ako zriaďovateľ, je napísané, že otec podpisoval všetky dodacie faktúry pre váš projekt. Môj otec spolupracoval s tvojim?" Úplne som zamrzla. Zahryzla som si do spodnej pery. Joel si vzdychol.