👩‍💼 „Tá nová kolegyňa je čudná. Ani neodzdraví, ani úsmev, nič. Niečo na nej mi nesedí… Tie nové sú vždy problémové. Nevedia sa prispôsobiť.“ „A poznáte ju?“„Nie... ale viem, že nebude dobrá.“ Mozog často reaguje na neznámo strachom. Vytvára si príbehy, aby zaplnil prázdne miesta. Často nepriaznivé – najmä voči cudzincom. 1️⃣ Ľudia majú sklon vnímať členov vlastnej skupiny ako "morálnejších" než cudzincov, aj bez dôkazov. 2️⃣ Mozog reaguje na neznáme tváre zvýšenou aktivitou v amygdale — oblasti strachu. 3️⃣ Ľudia prejavujú nevedomé predsudky voči cudzincom, ktoré si neuvedomujú. Aj krátky, pozitívny kontakt s „cudzím“ človekom významne znižuje stereotypy a obavy. 🔑 Otázky, ktoré môžete vyskúšať hneď dnes: Čo o tejto osobe skutočne viete? Reagujete na realitu alebo na svoj strach z neznámeho? Čo by ste mohli získať, ak sa otvoríte novému človeku? Čo ak sa mýlite? Čo by bolo iné? Ako by ste sa zachovali, keby ste predpokladali to najlepšie? ❤️ Nepotrebujete meniť celý svet. Stačí začať pri sebe. A svet sa zmení spolu s vami. ZDROJ: https://www.facebook.com/share/p/18YMSa8t5M/ #psychologia #koucing #sebarozvoj #predsudky #mentalnezdravie #emocnainteligencia #medziludskevzťahy #empatia #ludskost #vzťahy #komunikacia #sebareflexia #nevedomevzorce

Letné lúče sú ako magnet – lákajú nás na prechádzky, pikniky, výlety či chvíľu oddychu na terase. No slnko, hoci nám dobíja baterky, môže pokožke poriadne uškodiť – spáleniny, pigmentové škvrny, vrásky či predčasné starnutie pleti nie sú len strašiakom z reklamy, ale dôsledkom nechránenej „opaľovačky“. Ak to preženieme, pokožka nám to rýchlo spočíta. Chráň svoju pokožku, buď k nej láskavá a ona sa ti za to odvďačí zdravým a krásnym vzhľadom aj o niekoľko rokov. 

Áno, aj ja si pamätám tie časy, keď som sa „vycapila“ von na slnko a opekala sa ako špekačka. Natrela som sa nejakým nízkym faktorom, hlavne, nech pekne vonia, prípadne obsahuje ešte nejaký ten prívlastok „urýchľuje“ opaľovanie. Potom som otvorila knihu a každých 20 strán som sa otáčala. Lebo veď pekná pokožka je iba tá opálená. Nuž, ja som vždy dopadla ako prasiatko, pekne ružovučké. Našťastie toto obdobie zatmenia trvalo iba chvíľu. Dnes už mám rozum a za tieto opaľovacie akcie by som si dala zopár faciek.

Ráno, keď si čistíš zuby, natri sa

Krém s ochranným faktorom minimálne SPF 30, samozrejme, ideálne 50, by mal byť v lete rovnako samozrejmý ako zubná kefka. Ak máš doma zvedavého drobca, ktorému nič neunikne, buď mu vzorom – deti sa najviac učia napodobňovaním. A nezabudni – opaľovací krém potrebuje aspoň 15 minút pred slnkom, aby sa aktivoval, a ak sa potíš alebo kúpeš, treba ho aplikovať znova. Ani make-up na tvojej tvári nemusí byť prekážkou. Dnes je v ponuke aj fixačný krém v spreji, ktorým si prestrekneš tvár kedykoľvek počas dňa.

Slnko má svoje „nebezpečné hodiny“ – kedy radšej ostať v tieni

Slnko je najagresívnejšie približne medzi 11:00 a 15:00. V tomto čase by sme mali byť extra opatrní. Vieme, že to s deťmi nie je vždy jednoduché, ale práve v tomto čase je UV žiarenie najsilnejšie. Obzvlášť detská pokožka, ktorá je tenšia a náchylnejšia na poškodenie, si zaslúži extra dávku ochrany. Vhodnejšie sú skoré doobedie a neskoršie poobedie, keď je slnko nižšie a riziko spálenia menšie. Ak sa pobytu na slnku nedá vyhnúť, treba zvoliť tieň – napríklad pod stromami, slnečníkom či prístreškom. Pamätajte však, že aj v tieni sa približne 30–40 % UV lúčov odráža späť (najmä od piesku, betónu alebo vody).

Klobúk, okuliare a ľahké vrstvy – tvoja letná uniforma

Nemusíš sa obliecť ako beduín, no ľahké, dlhé rukávy, nohavice a dostatočne veľký klobúk dokážu spraviť veľa. Široký klobúk chráni nielen tvár, ale aj krk a dekolt – citlivé zóny, ktoré rýchlo starnú. Okrem toho dodáva šmrnc à la Audrey Hepburn. Takže, žienky, smelo do veľkých klobúkov.

Aj ľahké, dlhé rukávy či nohavice z prírodných materiálov môžu byť prekvapivo príjemné aj počas horúcich dní. Na trhu existuje aj špeciálne oblečenie s UV ochranou, ktoré je ideálne na aktívne dni vonku. A nezabúdaj ani na slnečné okuliare s UV filtrom – oči sú rovnako citlivé ako koža.

Rozhodol som sa písať tento blog, pretože – ako stále hovorím – verím, že sa v ňom niekto nájde. A možno niekomu aj pomôže.
Dnes hľadáme odpovede v terapiách, v knihách, vo vzťahoch. Ale ja si myslím, že veľa z toho, čo prežívame, začalo už dávno. V detstve. V tichu, v hanbe, v pohľadoch, ktoré nás formovali viac než slová.

Ako dieťa som vyrastal v malom meste na Slovensku, kde ľudia žili viac-menej len pre seba. Boli uzavretí, nehovorili o pocitoch. A ja? Už od malička som cítil, že som iný. Nevedel som to pomenovať, ale vedel som to cítiť.

Bábiky ma zaujímali viac než autíčka. Bol som citlivý, všímavý, blízko dievčatám. A hoci som ešte nevedel, čo to znamená, cítil som, že moja cesta bude iná.
Dnes sa paradoxne bavím najmä s hetero mužmi. Ale vtedy som len cítil, že nezapadám.

Moja mama bola moderná žena, silná a pracovitá. Sama vychovávala mňa a môjho brata, s pomocou starých rodičov. Začiatky boli ťažké – pamätám si chudobu, obmedzenia, ale aj veľa lásky a snahy.

Neskôr odišla do zahraničia pracovať ako opatrovateľka a nám sa začalo dariť lepšie. Kúpila byt, sama ho prerobila. A ako to býva – ľudia začali závidieť.

Môj brat bol športovec a model, ja hyperaktívne dieťa so sto krúžkami. Všade som chcel byť, všetko som chcel robiť. Dnes viem, že som len hľadal niekde pocit, že som dosť.