V živote nesvieti iba slniečko a nie je všetko dúhové s hrivnatými jednorožcami. Do bodky naplánované, ružové, veselé. 

Dokonca ani tehotenstvo vždy neprebieha ideálne. Občas sa to zastaví už pri ocikanom teste, či pri obrazovke ultrazvuku. Malo tam byť bijúce srdiečko... Niekedy na sone ani nič nie je, iba prázdna dutina a vysoká sliznica maternice. Alebo pozeráte na monitor, vidíte jasné obrysy svojho dieťaťa, ktoré sa žiaľ nehýbe. Nahovárate si - ani sama tomu neveríte - snáď sa ten gynekológ s viacročnou praxou úplne mýli, je unavený, slepý, nevie kam má pozerať... Možno podvedome cítite, že sa niečo deje inak, akosi zle... Možno aj nie a máte nachystané nepríjemné prekvapenie.

Asi sa trochu hneváte na lekára, že neplače s vami, či podľa vás nedostatočne citlivo oznamuje, že žiadna radosť sa nekoná.

Pre neho to je len štatistika, vraj jedna z piatich žien. V prvom trimestri dve písmená, dve jednoduché slová - MA - missed abortion, zamlčaný potrat. Veď načo slzy, keď o pár týždňov, mesiacov ju tu mám zase a znova tehotnú. Netreba robiť z toho vedu...

V neskorších štádiách tehotenstva je to už o dosť ťažšie. Zo skúsenosti vieme, že akokoľvek citlivé bude oznámenie a následná starostlivosť zo strany zdravotníkov, nič nezmierni prvotný šok a negatívne pocity z celej situácie. O to je všetko horšie, ak šlo o prvé dieťa a doma vás nečaká žiadne iné rozptýlenie.

Iba vy a vaša myseľ

A tak vám zostáva už iba prežiť pocit prázdna, sklamania, nekonečných otázok: Vyjde to nabudúce? Bude nabudúce? Som vadná? Chorá? Čo ak ďalšie dieťa jednoducho nebude? Ak náhodou otehotniem, bude zdravé? Čo ak nebude zdravé? Mala som niečo spraviť? Nemala som niečo spraviť? Čím som si to zaslúžila? Prečo ja?

Všetko za prítomnosti zvláštneho radaru na tehotné ženy: "Všetky tehotné ženy sveta sa spikli proti mne, vykročili do ulíc a vytasili tie veľké bruchá!" Presne vtedy, keď ako Oslík z Macka Pú kráčate po chodníku s tým svojim dažďovým obláčikom nad hlavou. Nechcete rozmýšľať nad nešťastím, ktoré vás postihlo. "Prečo sú tam tie zákerné tehotné ženy? A rozkošne pobehujúce deti, prečo sú také hlučné? Asi aby mi pripomenuli, aká som ja nemožná?"

Ak náhodou máte v blízkom okolí inú tehotnú ženu, najlepšie s približne rovnakým termínom pôrodu aký ste vy pôvodne mali, dobrodružná cesta plná závisti, otázok a sebatrýznenia začína.

Tá nešťastníčka sa môže posťažovať na nevoľnosti - čo by ste vy dali za to, aby vám bolo zle od žalúdka. Figúre by tiež prospelo nechutenstvo. Môže sa posťažovať na hraničné výsledky AFP testov v 16. týždni tehotenstva. Aj na to, že tak trochu chcela chlapčeka a čaká dievčatko - vraj život k nej nie je vôbec fér. Môže vyjadriť strach z pôrodu a povzdychnúť si, že ona vlastne ani tak veľmi neplánovala mať ďalšie dieťa. A nejakou náhodou sa pritrafilo... "Tak ona môže mať a ja nie? V čom som horšia?"

Dokonca môže i taktne mlčať, aby vám neublížila. Pozornému oku však neunikne mimovoľné pohladenie rastúceho bruška alebo nežné prihovorenie sa nenarodenému bábätku. Vás zatiaľ bude zožierať žiaľ prekladaný nešťastím z vlastnej neschopnosti počať a donosiť dieťa a čiastočne si tým zahojiť ranu. K tomu všetkému pribudne značne nepríjemný, sebaobviňujúci pocit, pretože zistíte, že závidíte: "Veď ja sa chcem tešiť s ňou na malé, nevinné dieťa, naozaj chcem. A ono to nejde. Som neprajná? Čo som to za človeka? Ona za nič nemôže. Ani jej dieťa. Tak čo sa deje?"

Niekto chce a nemá, iný nechce a má, alebo sa toho vzdá

Zmeníte sa na ľudského jastraba, čo striehne. Viete, ktorá žena z okolia je tehotná a čie dieťa sa už narodilo. Zistíte, že sú aj také, čo sa dobrovoľne vzdali svojich potomkov a nechali "prerušiť" svoje tehotenstvá. Pátrate po tom, či boli ich dôvody dostatočné a nechápete ako to mohli urobiť.

Vy tu nie ste pre to, aby ste súdili. Neviete. Nevidíte im do kuchyne, nechodíte v ich topánkach. Je to veľmi smutné - každý zničený život, najmä takto neprirodzene - no neprináleží vám posudzovať ženy a ich rozhodnutia. Radšej na ne myslite v dobrom, ak ste veriace, pomodlite sa za ne, za zmierenie. Strateným deťom je už snáď dobre, snáď tam niekde za dúhovým mostom čakajú na svoje mamy, aby ich mohli objať.

Zrazu sa vynoria ženy, ktoré priznajú, že tiež prešli podobnou stratou, len doteraz o tom nehovorili verejne. Je to veľmi citlivá a bolestná téma. Vám však svitne svetlo v tuneli. Taký malý lúč. Nie ste v tom sama. Sú aj ľudia, ktorí vám rozumejú. Ktorí chápu stratu. Ženy. Matky anjelikov. Je jedno, aké boli staré. Už sú matky. A ony sú ich deťmi, či mali 20, 280 alebo 3 600 dní života, keď prešli ďalej.

Každé dieťa má svojho otca

Nezabúdajte, že naši partneri tiež prišli o svoje deti. Smútia, no inak ako ženy. Mužsky. Pre nich je dieťa v čase tehotenstva ešte prudko virtuálne, najmä keď to nie je vidno na nastávajúcej mamičke. Necítia to, čo my ženy. Nevedia. No to neznamená, že im nie je ľúto straty.

Dajte si pozor, aby ste nezostali každý so svojimi negatívnymi emóciami v inej izbe. Aby ste nestratili aj seba navzájom. A nepozerali na partnera ako na toho bezcitného, ktorého predčasná strata dieťaťa netrápi. A nevytvorili si pomyslený nepriestrelný múr nielen pred svetom, ale aj pred manželom.

Skúste nájsť vo svojom vzťahu miesto pre spoločné smútenie za stratenými deťmi. Hľadajte radosť aj v iných veciach, ktoré prináša život. Deti sú iba jednou súčasťou partnerstva. Nie jeho zmyslom. Sú dočasnými návštevníkmi, ktorí prinesú svetlo. Keď nadíde čas, je dobré ich pustiť svojou cestou. Nemáme nad tým kontrolu, nevieme, kedy to nastane. Niekedy sa otočia na päte ešte skôr, než vstúpia do domu alebo krátko po vstupe. Asi to má nejaký dôvod. Snáď sa ho raz dozvieme. A možno aj nie. 

Akčný plán: Tehotenstvo

Častokrát pomôže otehotnieť znova. Strach z opakovania zostane, bolesť nezmizne. Ale príde tak potrebná nádej.

Názory kedy otehotnieť sa rôznia. Jeden lekár vám povie vydržať toľko, koľko trvalo neúspešné tehotenstvo. Iný, že je dobré začať sa snažiť hneď ako telo nabehlo do bežného režimu. Záleží od zdravotného stavu a od toho, ako sa cítite. Niekomu pomôže zistiť príčinu potratu - v prípade opakovaných potratov. Často sa však nedozviete nič. Proste náhoda.

Pozor na bludný kruh - tak chcem otehotnieť, že to nejde. Čím viac to nejde, tým viac znervózniem. Čím viac som nervózna, tým viac sa vzďaľujem možnosti otehotnieť. A ešte si aj rúcam všetko ostatné v živote mojim monozameraním sa na jednu vec.

Nejeden pár s úsmevom spomína na šialenú honbu za dieťaťom. Tá sa zvykne po predčasnej strate dieťaťa vyeskalovať do riadnych turbulencií. Tri týždne má váš chudáčisko doma oddych, možno až pridlhý, žena o neho ani nezakopne. Všetko je presne rozpočítané, aby sa na jeden týždeň zmenila na nymfomanskú Xantypu, pred ktorou sa radšej pretvaruje, že spí. Len aby nemusel ísť do misie "Treba rýchlo splodiť dieťa!"

Tabuľky, teplomery, ovulačné testy, hormóny, lieky, nervozita, kyselinu listovú už nenávidíte... Prečo nezjedol tie skvelé tekvicové jadierka plné zinku na večeru? Čo nevie, že to pomáha spermiám? Ako mohol zabudnúť kúpiť vitamínové doplnky?! Vôbec, kde toľko trčí? Azda môj manžel nechce dieťa, keď sa neponáhľa domov?! Veď aplikácia jasne ukázala zelenú kvetinku! Už tu mal byť! Vyzlečený. V pozore. Hoci aj počas obednej prestávky! Rovno pol dňa dovolenky si mal vziať, nech to ide na istotu! A ja si nechám vyložené nohy. Na stenu, aby ani kvapka nevyšla nazmar. Teraz to už vyjde. Musí!

Ak náhodou nejaký Jonáš vypočítal magický čas na 2:38 ráno - prečo ten manžel-naničhodník nehodný, spí?! Budík mal mať nastavený! Ba radšej nemal ísť spať! Aby nepremeškal počatie svojho dieťaťa. Zobudím ho 2:15 alebo stačí až 2:30? Koľko trvá, kým sa jeden muž nakopne do riadneho výkonu a nezaspí ešte predtým? Treba byť vždy pripravený. Misia plodenie dieťaťa zahájená. Ulievačov nechceme!

Len sa potom nečudujte, keď zostane častejsie v práci aj po pracovnej dobe. Alebo rýchlo zaspí ešte predtým, než ho stihnete vyzliecť. Nikto nemá rád naháňanie sa a znásilňovanie.

Ak ste prišli do takéhoto extrému, zastavte sa. Muži smútia tiež. Tiež to chcú mať za sebou a vidieť vás znova sa tešiť. Sú v tom s vami, nezabúdajte. Muži sú úžasní. Keď túžite po dieťati, sú schopní vám toto všetko trpieť a nechať sa zatiahnuť do vášho súkromného branného cvičenia. Dobrovoľne sa nechať komandovať od pološialenej ženy. A aj naďalej ju ľúbiť. Odmeňte ich.

Spravte si pekný, spoločný víkend. Choďte niekam na Liptov/Oravu/Turiec (lebo čo je doma, to sa počíta), pozrite ovečky, ochutnajte halušky, vykúpte sa do zbláznenia v akvaparku (musíte stihnúť do dvoch hodín, nech to máte iba za tridsať EUR na osobu), ponadávajte si na zimu a zvláštny paradox Stojím-ofučaný-za-pultom-a-nemám-návštevníkov-ktovie-prečo... hlavne robte niečo iné ako utápať sa v žiali. Život prináša toľko krásnych vecí. Škoda o ne prísť. Možno si odtiaľ prinesiete nečakaný darček.

Trpezlivo, s láskou

Pripravte sa na to, že zažijete rôzne reakcie na vašu osobnú tragédiu. Ľudí, ktorí sa snažia byť nápomocní, rozdeľujem do štyroch typologických skupín:

1. Debatéri

Tí, čo sa chcú rozprávať o vašom nešťastí a chcú, aby ste sa z toho vyrozprávali - toto nie vždy funguje. Môžete byť otvorený človek, bez zábran hovoriť o svojich pocitoch. No sú veci, ktoré prejednávate iba s úzkym okruhom ľudí, prípadne iba v určitej chvíli. Takú chvíľu je veľmi ťažké vystihnúť - aj náladu, aj zostavu osôb. Ale vyrozprávať sa a definovať svoje pocity vám pomôže. Už len nájsť správnych poslucháčov. Dá sa aj pri dobrom vínku. Len opatrne s tými pohárikmi, aby sa to nezmenilo na slzavé údolie, ktoré ešte nikomu nepomohlo.

2. Zahovárači

Rozprávajú o nepodstatných veciach, ktoré nikoho nezaujímajú. Ani samotných prednášajúcich. V žiadnom prípade nespomenú potrat, deti, tehotenstvo a podobne. Ak sa náhodou zabrúsi do témy, okamžite menia smer komunikácie. Pojem "aby reč nestála" máte v priamom prenose. Prečo to robia? Snáď v snahe rozptýliť smútiaceho človeka, aby prišiel na iné myšlienky. Inak to nevedia. Možno sa aj boja. Ľudia z tejto skupiny sú užitoční napríklad na také vybehnutie si von, na prevetranie hlavy. V podobne ťažkých situáciách je náročné vystihnúť správny čas. Pomôžte im, nezostávajte samé so svojim žiaľom, zavolajte im a povedzte, že chcete ísť niekam s nimi von. Trochu zmeniť ovzdušie.

3. Chlácholiči

Tí, ktorí zľahčujú situáciu. Povedia vám, že môžete byť radi, že sa nestalo ešte niečo horšie, lebo existujú aj oveľa horšie veci na svete. V prípade straty dieťaťa, že určite príde ďalšie a opäť svitne nádej na úspešné ukončenie tehotenstva. Že neradno klesať na duchu, treba sa povzniesť nad problém a žiť ďalej, neumárať sa. Radi povedia obľúbené, stokrát počuté, pravdivé: "Nesmieš na to toľko myslieť a upínať sa na nové dieťa. Dieťa príde, keď bude naň správny čas." A vy na nich pozeráte s hnevom, trochu nechápavo: "Akože kedy môže byť ešte správnejší čas?"

Táto skupina ľudí má z dlhodobého hľadiska asi najväčšiu pravdu. No v tej chvíli vám môžu prísť ako necitliví. Máte pocit, že vám absolútne nerozumejú. Veď vy nechcete byť znova tehotná, vy chcete byť EŠTE tehotná. Vy nechcete ďalšie dieťa, vy chcete TO dieťa.

4. Vyhýbači

Typ ľudí nenápomocných. Tí, ktorí sa vyhýbajú oblúkom zranenej osobe a odvracajú zrak. Lebo nevedia čo povedať, ako sa správať. Síce väčšinou nikto nevie, čo povedať a ako utešiť, táto skupina ľudí je špecifická útekom a tvárením sa, že sa nič nestalo. Nie, že by ich to netrápilo alebo nejako inak by to nimi nepohlo. Len proste nevedia, ako reagovať, aby situáciu ešte viac nezhoršili. Rozdiel medzi ľudmi z tejto skupiny a z tej predchádzajúcej je, že zahovárači aspoň fyzicky zostanú vo vašej prítomnosti. Stretnutie s prototypom vyhýbača môže vyzerať asi takto:

"Ahoj, dlho som ťa nevidel. Čo máš nové?"

"Nič. Prišli sme o dieťa."

"Aha... hmmm... to mi je ľúto... tak ja už musím ísť, ozvem sa..."

Nemajte obavy, nikto sa neozve.

Všetky skupiny vás budú hnevať. Bude vás hnevať ak niečo povedia, budú hnevať aj keď nič nepovedia. Vlastne vás bude hnevať všetko. Ľudia, deti, tehotenstvá, zvieratá, počasie, spoločensko-politická situácia vo svete... Všetko. Možno ani sami neviete, či je lepšie ak vám niekto niečo hovorí alebo je radšej potichu.

Možno by postačilo, keby k vám niekto iba prišiel a jednoducho tam bol. Počúval, sedel v tichom porozumení. Priznal, že mu je to ľúto a nevie ako by vás utešil. Poplakal si s vami. Ponúkol možnosť zavolať kedykoľvek kvôli čomukoľvek. Ponúkol pomoc. Dal by vám najavo, že nie ste sami, že sa máte o koho oprieť. Že niekomu na vás záleží. Možno by sa s vami pomodlil za strateného človeka, za nájdenie vnútornej rovnováhy a zmierenie sa so situáciou.

Aby len dúhové jednorožce dupali kopýtkami v dome

V určitej chvíli prídete do bodu, keď vás to omrzí - žiarliť, plakať, obviňovať, hnevať sa... Zistíte, že všetko je vo vašej hlave a nikto sa za vás nevysporiada s vašim smútkom. Musíte si tým prejsť sami. Iba od vás závisí nakoľko sa necháte pohltiť a akú dobu potrvá, kým získate nadhľad. A začnete vnímať aj iné, drobné svetielka, hoci ste o to najväčšie prišli. Neprestane to bolieť, ale naučíte sa žiť so svojimi krivdami a bolesťami, čím získate nový pohľad na svet. Nájdete v sebe opäť radosť zo života a zo všedných vecí. Pretože vôbec nie sú všedné. Život je úžasný, plný svetla. Väčšieho, menšieho... Prináša nám dary, ktoré si nemôžeme vynútiť. Môžeme v ne iba dúfať. A prijať ich s pokorou.

Po každej búrke vyjde slnko a na oblohe zbadáte dúhu. Nenadarmo sa hovorí deťom, ktoré prišli po tých stratených, že sú dúhové. Inak, ony nie sú naozaj stratené. Len prešli inam a tam na nás čakajú. Trpezlivo, s láskou. Neničme ich pamiatku tým, že stratíme ešte aj kus seba v žiali za nimi.

A hovorme o potrate. Pomôžeme mnohým, ktorí nedokážu o tom rozprávať. Možno práve im prinesieme jedno malé svetielko do tunela.

Želám vám, aby ste žili pod dúhou so svojimi malými hrivnatými jednorožcami a aby už čoskoro mohli vaše ruky tiež pózovať so srdiečkami na brušku. Lebo to je proste povinná jazda deväťdesiatych percent gravidných žien a obľúbené klišé všetkých fotografov - profi aj amatérskych!

*Ilustračný obrázok je výtvorom autorky s použitím materiálu z databáz www.pixabay.com a www.flaticon.com

Mnohým ženám tehotenstvo natrvalo zmení telo. Takže väčšina z vás pozná strie, ochabnuté brušká a jazvy. Narodením bábätka zabudnete na tehotenské nevoľnosti a pôrodné bolesti a až neskôr uvedomíte, že tehotenstvo a pôrod zanechalo na tele stopy, ktoré sa budú hojiť a miznúť postupne.  Okrem starostlivosti o bábätko by ste nemali zabúdať na seba a venovať pozornosť aj regenerácii svojho tela.

Jazvy, ktoré zostanú po pôrode, sú spravidla z nástrihu hrádze alebo sekcie. O tom, či treba alebo netreba nástrih hrádze pri pôrode sa vedú diskusie. Skúsenosti zo zahraničia hovoria jednoznačne proti, no v prostredí slovenských pôrodníc je tento zákrok veľmi častý. Jazva po nástrihu znepríjemňuje starostlivosť o novorodenca mnohým mamičkám.

Ako urýchliť hojenie jazvy?

Medzi najčastejšie komplikácie patrí zápal. Po poranení hrádze sa odporúča partie oplachovať vlažnou vodou a obmývať hojivým bylinkovým roztokom po použití toalety. Udržiavajte ranu v suchom prostredí, aby nezačala mokvať. Je to ťažká úloha, najmä v prvých dňoch. V lekárni vám odporučia bylinky na sedacie kúpele, ktoré sú účinné pri hojení rán.
Nastrihnutá hrádza by sa mala definitívne zahojiť do dvoch mesiacov, ak nedôjde k žiadnym komplikáciám. 

Liečivé bylinky

Repík lekársky má vynikajúce čistiace účinky, preto je vhodný na oplachovanie popôrodných poranení.
Harmanček pravý má protizápalové účinky, pomáha pri bolestiach a urýchľuje hojenie rán. Jeho používanie sa odporúča až po oplachovaní repíkom, pretože podporuje uzatváranie rán, ktoré nie sú zahojené zvnútra.
Dubová kôra má takisto dezinfekčné  a sťahujúce účinky.
Výťažky z týchto byliniek môžete aplikovať aj vo forme gélov alebo mastičiek.

Pohyb ako prevencia

Ťažko sa to realizuje, ale pohyb je takisto dôležitý. Podporuje trávenie a predchádza zápche, ktorá môže hojenie skomplikovať. Doprajte si zdravú stravu s množstvom vlákniny a nezabúdajte na pitný režim.

Účinné sú aj Kegelove cviky, teda sťahovanie svalov panvového dna, ktoré napomáha zachovaniu elasticity  tkaniva. Zároveň sú Kegelove cviky aj prevenciou inkontinencie, ktorá postihuje po pôrode mnoho žien.

Starostlivosť o jazvu po cisárskom reze

Pri cisárskom reze sa naruší šesť vrstiev -  nareže sa koža, podkožie, svalová blana, sval, podbrušnica a nakoniec maternica. Každá narušená vrstva sa šije zvlášť a iným šicím materiálom. Po sekcii vám zostanú jazvy veľké asi 10 až 15 centimetrov, no môžu byť aj väčšie. 

Ako sa rana hojí?

Dávnejšie každá žena, ktorá porodila sekciou, odišla z pôrodnice až po desiatich dňoch. Rana sa musí zahojiť nielen zvonku, ale aj zvnútra - každá vrstva zvlášť. Stehy sa vyberú do dvoch týždňov, no jazva zostane citlivá ešte niekoľko mesiacov.  

To, ako sa bude rana hojiť  a regenerovať, závisí od mnohých faktorov. Je ním stav kože, vek, schopnosť hojenia rán. Starostlivosť o ranu po cisárskom reze netreba podceniť. Pri bolesti ešte v pôrodnici vám personál podá analgetiká a pri domácej starostlivosti by mal pomáhať partner. Nič ťažké nedvíhajte, ak je to možné, snažte sa odpočívať. Lekári odporúčajú predovšetkým oddych, čo je pri malom bábätku takmer nemožné. Pri sprchovaní môžete jazvu masírovať vodou krúživými pohybmi. Verejné kúpaliská a sauny by ste si mali načas odpustiť. So zapálenou jazvou rozhodne navštívte lekára.

Tzv. bikiny rez zostane spočiatku červený, neskôr nadobudne ružovú farbu a postupne bledne.

Keď strie "ozdobia" telo

K popôrodnému obdobiu patria aj strie. Strie vznikajú tým, že v tehotenstve sa napína koža a žena priberá na hmotnosti. Následne pokožka stráca elasticitu. Najviac postihnuté partie sú brucho, stehná, zadok a prsia.
Strie nevznikajú priamo na pokožke, ale v podkoží, takže ich odstraňovanie nie je stopercentné, väčšinou strie vyblednú a nie sú také viditeľné.
Môžete im predchádzať, ale napriek prevencii sa môžu objaviť. K najčastejšej prevencii patrí natieranie sa špeciálnymi krémikmi od prvých týždňov tehotenstva. 

Okrem natierania pokožky, čo je skôr doplnková metóda, sa odporúča cvičiť . 

Taký krásny titulok, že? Aj hlbokomyseľný, aj nadčasový, aj pravdivý. Ale keď vám trojročná zahlási: "Mami, volaj bocianovi, nech si to berie späť!", znie trochu ako klišé.

Ako pripraviť malé dieťa, ktoré si ešte samo vyžaduje väčšinu vašej pozornosti, na súrodenca? Tak znie dnešná otázka. Mamičky - flegmatičky sa chytia za hlavu a povedia: "Zase tu robia z komára somára". Mamičky - čakateľky, ktorým behá doma po kuchyni už jedno malé stvorenie, zbystrite pozornosť - môžete získať inšpiráciu, ako sa s podobnou situáciou popasovali iné mamičky.

Na veku záleží

Prístup, ktorý zvolíte, záleží samozrejme od veku "staršieho" súrodenca. Ak máte bocianiu donášku zajednanú ešte pred druhými narodeninami vášho "veľkáča", bude to náročné predovšetkým fyzicky. Pre vás. Starať sa súčasne o dve deti, ktoré si vyžadujú aktívnu účasť mamičky na každodenných drobnostiach, dá zabrať. Z druhej strany je to pre deti výhodné. Prvotný šok zvykne rýchlejšie pominúť a ľahšie sa adaptujú na novú situáciu. Vekový rozdiel sa vyrovná "co by dup" a z detí sa stanú parťáci s približne rovnakými záujmami. "Môj starší mal rok, keď som otehotnela. Postupne sme mu povedali, že mamičke rastie bruško, lebo je tam bábätko, že to bude jeho súrodenec, bude to maličké bábätko a potom, keď bude väčšie, budú sa spolu hrať. Krémoval mi bruško, dal pusinku a podobne. Keď sa mladší narodil, tak najskôr z toho nerobil nič. Akože pozrel ho v nemocnici a hotovo. Doma si ho už všímal viac, bral ho hneď s láskou, pusinkoval, dával mu hračky. Vôbec nežiarlil, chvála Bohu. Problémy nastali až neskôr, keď mu začal brať malý jeho hračky, ale nič vážne. Len občas chcú práve to isté auto, hoci majú minimálne 150 podobných. Ale inak sa ľúbia, hrajú sa spolu. Keď dám či kúpim niečo jednému, hneď je, že aj bratovi," popisuje krásny vzťah svojich detí mamička z Modrého koníka.

Prežívať čakanie na jeho príchod by mal spolu s vami

Detičky staršie ako dva roky, ktoré už začínajú viac chápať súvislosti a presadzovať si svoju osobnosť to môžu znášať trošku ťažšie. Ich závislosť na matke je iného charakteru ako uspokojovanie životných potrieb a na matku si nárokujú.

Doprajte mu možnosť rozprávať sa s vami - rodičmi, o narodení súrodenca. Dajte mu priestor na vyjadrenie svojej radosti, očakávaní a možno aj obáv z príchodu bračeka alebo sestričky. Tešte sa spoločne na príchod súrodenca. Nechajte ho hladkať bábätko v brušku a cítiť jeho pohyby. "Každé ráno pribehne dcérka, z nočného stolíka vezme mašinku na počúvanie srdiečka bábätka v brušku a musíme ho "vyšetriť". Rozpráva mi, že počúva srdiečko, že bábätko v bruško pláva, že tam žblnkoce. Bruško mi pobozká, pohladká. Aká bude realita, keď sa malé narodí, som sama zvedavá," popisuje 30-ročná druhorodička na Modrom koníku ich rannú rutinu.

Staršie dieťa môžete zapojiť do príprav na príchod súrodenca - napr. nákup výbavičky, zloženie postieľky a pod. "Ja rodím o mesiac. Začali sme tým, že som prestala nosiť dcérku toľko na rukách, že má mamina v brušku bábätko. Potom, keď sme zistili, že to bude sestrička, tak sme spolu vybrali meno a menom ju aj voláme. Keď kúpim nejaké oblečenie, tak vie, že je to pre sestričku. Teší sa, že ju bude držať, mojkať, kočíkovať," vysvetľuje mama dva a pol ročného dievčatka.

"Moja Kajka brucho a vysvetľovačky ignorovala.  Keď mi odtiekla voda a šla som do pôrodnice, tak strašne plakala a chcela isť so mnou. Mala som sto chutí ostať doma a odrodiť to v kúpeľni. Kúpili sme bábiku, akože darček od bábätka, ale mala ju na háku. Od prvej chvíle sa na bábo nalepila a furt by ho len hladkala, bozkávala a snažila brať na ruky. Z nepríjemnejších vecí je možno fakt, že keď vidí, ako dojčím sestričku, chce tiež. Musím striehnuť, aby ju nezranila, ešte nemá dáku super motoriku. Raz na ňu dokonca spadla. Podarilo sa mi jej pád stlmiť, ale riadne dlho sme boli  toho v strese. Kajka je teraz nejak viac uplakaná a neznesie, aby bola Timka mimo jej dosahu. Keď chem Timku zavrieť do izby, lebo spinká a chcem jej dožičiť kľud, tak sa k nej Kajka stále dobíja a plače. Keď otvorím, hneď beží k nej hladkať ju a skúša ju zobrať so sebou. Takže u nás je to zatiaľ pozitívne, asi až príliš normálne. Mám z toho úzkosť, že kedy sa dačo pokašle 😀. Kedykoľvek počas dňa staršiu bozkávam, objímam, pohladím počas hry a pod. Snažím sa prejavovať jej čo najviac lásky, aby sa necítila odstrčená. Niekedy fakt musí ísť bokom a počkať, kým sa postarám o mimčo, druhý raz zas mimčo musí počkať, kým sa postarám o Kajku. Zatiaľ celkom v pohode fungujeme, ale tak sme doma len necelé dva týždne. Ešte sa to celé len kryštalizuje," zdôverila sa mamička Kajky a Timky.

Nezanedbávajte ho

Aj napriek veľkej radosti a zároveň množstvu povinností nezabudnite mať čas, kedy sa venujete výhradne iba staršiemu dieťaťu, jeho starostiam alebo záľubám. "Chodievala som synom na hudobnú. Samozrejme, že s príchodom bábätka sa náš denný režim radikálne zmenil. K jedného dlhému dennému spánku staršieho pribudli tri krátke mladšieho. V podstate je len pár hodín, kedy jeden z nich nespí. Preto sme prestali na krúžok chodiť. Bola to veľká chyba. Keďže na hudobnú sme chodili do susedného mesta, poprosila som svoju babku, malých prababku o pomoc, ktorá v tom meste býva. Aj keď je už stará, prechádzať sa s kočíkom v blízkosti nášho krúžku zvládne. Malého prístup k bábätku sa zlepšil. A veľmi si dávam záležať na tom, aby sme mali naďalej chvíľku času len pre nás dvoch," zdôveruje sa ďalšia mamička.

Pozor na veľké zmeny

Ak plánujete dať dieťatko do jaslí, škôlky alebo len presťahovať do vlastnej izby, urobte tak skôr, ako sa narodí súrodenec. Každá zmena je pre dieťa náročná a nie je nič horšie, akoby si to malo dieťa spájať s príchodom bábätka na svet. Mohlo by sa cítiť odsunuté, zanedbávané a zbytočne by ste naštrbili krehké vzťahy medzi súrodencami.

Ako ste zvládli príchod súrodenca vo vašej rodine? Ako ste deti pripravovali a aká bola realita? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI (stačí kliknúť sem) a pomôžte tak ostatným mamičkám svojimi radami.

"Miláčik som v 4tt, na teste mám koľajnice, pôjdem si dať spraviť test na HCG, či fakt." O minútu jej pípla SMS s odpoveďou: "Vôbec nerozumiem, že o čom. Si chorá? Skús ešte raz a po slovensky."

Aj takto vtipne môžu niekedy dopadnúť pokusy o oznámenia tehotenstva partnerovi 🙂 Hlavne ak použijete mužom neznámu snažilkovskú terminológiu. Prinášame vám pár rád a nápadov z Modrého koníka, ktoré vás môžu inšpirovať, ako vaše tehotenstvo oznámiť budúcemu oteckovi. Alebo on vám. Poviete si, čo táto tára? Ako môže chlap oznámiť tehotenstvo žene? Tak čítajte 🙂

"O bábätko sme sa snažili pomerne dlho, skoro 2 roky. Každý test, ktorý som si robila, bol len rutinou. Aby som nakŕmila tie vnútorné pažravé hlasy, ktoré sa dožadovali dôkazu, že zase nič. A tak som mechanicky ocikala tehotenský test. Manžela som už ani neupozorňovala. Zistil to vždy sám. Podľa môjho výrazu v tvári. Tak to bolo aj vtedy. Ten kúsok plastu som hodila do koša. Zaspala som zmorená osudom na gauči. Zrazu ma budí manžel so slovami: "Vstávaj maminka!" Myslím si, že to ma budí len preto, aby som si spravila test? A v rukách jeden drží. Hovorím mu: "Už som si robila. Nič z toho, je v koši. " On mi na to: "Ja viem, zbadal som ho tam a aj tú druhú čiarku. Toto je on." Vytrhla som mu test z ruky a fakt tam bola. Taký slabý duch. Ale bol tam! Môj prvý duch v živote. Dnes má už 5 rokov," spomína Zuzka, matka predškoláčky.

Ak patríte medzi trpezlivé osoby, ktoré vydržia kým nepodstúpia prvé ultrazvukové vyšetrenie, tak môžete oteckovi darovať fotku z prvého sona. Chcelo by to buď nejaké slovné alebo obrazové vysvetlenie, keďže z prvého sona je naozaj veľmi ťažko odhadnúť čo chcel básnik povedať. A pri menej chápavých oteckoch by to mohlo dopadnúť, ako v úvode tohto článku 🙂

Milým darčekom aj krásnou spomienkou do budúcna bude nejaká drobnosť, ktorú oteckovi venujete. Cumlík, dupačky, ponožky, či body s vtipným textom.

Taktiež môžete jednoducho položiť tehotenský test na miesto, kde ho otecko objaví, alebo mu ho darovať zabalený.

"Keď som ja čakala dcéru, urobila som to takto. Občas sme si dávali s mojou polovičkou darčeky, hoci aj čokoládu. A tak som kúpila malé ponožky a cumlík, zabalila som ich do malej krabičky a keď prišiel domov, pozerali sme telku, večerali a tak, akože nič. Potom, že ozaj mám pre teba darček a dala som mu tú krabičku. Keď ju rozbalil, usmial sa a pochopil," spomína mamička vo Fóre.

Mamička @catrina_s si pripravila pre svojho manžela takéto úžasné prekvapenie, ktoré mu nechala na nočnom stolíku. "Ja som nevydržala a zobudila ho so slovami: "Vstávaj Adi, máš tu prekvapenie." Adi vstal ako strela, zbadal krabičku a chytro ju otváral. Zbadal test a s obrovskými iskričkami v očiach ma len silno objal a pusinkoval. Hneď sa vypytoval v ktorom som týždni a ako dlho o tom viem."

                                   Takto to oznámila manželovi @lucka211

Čoraz častejšie dostanú budúci oteckovia od svojich partneriek správu svojho života ako SMS. Mamička sa ukráti o možnosť vidieť ako otecko zareaguje, ale za ten moment prekvapenia za to stojí.

"Keď som zistila, že som tehotná prvýkrát, bol to šok (bola som už v 9 týždni). Jediné, na čo som sa zmohla bolo, že som manželovi napísala SMS-ku v znení: "Srdiečko, dnes si daj v robote nadčas, peniaze navyše sa zídu, lebo pôjdeme kupovať kočík." A druhýkrát som sa to dozvedela na Valentína. Manželovi som nič nekúpila a nepripravila a vraví mi, že som zabudla, že je Valentín. Tak som mu povedala, že som veru nezabudla, lebo jeho Valentínku mám v bruchu a má asi 1 mm," prezrádza svoj spôsob oznámenia mamička vo WIKI.              

Občas stačí tak málo, ako položiť ruku na bruško, osloviť ocinko alebo podobne ako to urobila táto mamička, ktorá sa zdôveruje vo Fóre: "Zašepkala som mu pri zaspávaní do uška "Ľúbime ťa". Manželovi to hneď došlo a so slzami v očiach povedal, že aj on nás ľúbi. A odvtedy to inak nepovedal."

V niektorých prípadoch stojí partner pri mamičke doslova od začiatku, už pri robení testu. A tak nie je na nejaké veľké prekvapenie priestor. O to krajší je pocit, ked sa spolu dozvedia, že ich sen sa stal skutočnosťou.

"Vždy som si predstavovala ako manželovi oznámim, že čakáme bábätko. Chcela som si potajomky urobiť test a potom prichystať nejaké super prekvapenie. Ale nakoniec to dopadlo úplne inak. Bola som celá bez seba a nervózna z toho, že si idem urobiť test, až som mu to musela hneď vykecať. Spolu sme potom stáli nad testom a čakali, čo sa stane. Keď sa objavili dve čiarky, manžel začal od radosti plakať. Ešte nikdy doteraz som u neho nevidela ozajstné slzy. Plakali a smiali sme sa potom ešte celý večer," píše snehulienka0905 vo svojom blogu.

Ako ste svoje tehotenstvo oznámili partnerovi vy? Podeľte sa so svojimi skúsenosťami, nápadmi, fotkami vo WIKI a inšpirujte tak ostatné mamičky.

Predtým, než sa dalo pohlavie bábätka určiť sonom, museli sa budúce mamičky spoliehať len na “zaručene overené” metódy, ako zistiť, či im pod srdcom rastie chlapček, alebo dievčatko.

“Nech je to hocičo, len nech je to zdravé,” zvykne sa hovoriť. No každému vŕta v hlave, či kupovať výbavičku ružovú, alebo modrú. Len máloktorí rodičia sa chcú nechať prekvapiť, väčšinou spolu s lekárom zvedavo pozerajú na ultrazvuk a snažia sa rozlúštiť, čo to bude. Než však prišli moderné metódy, museli sa tehotné spoliehať len na tradičné predpovedanie pohlavia so šancou na úspech 1:1. A tak počítali tep, cikali na zrno, sledovali jedálniček, bradavky, vlasy…

Jééj, ty si opeknela!

Pokiaľ túto vetu počúvate čoraz častejšie, chystajte sa na príchod malého chlapíka. Extra dávka testosterónu vraj spôsobuje, že vlasy sú lesklejšie, nechty pevnejšie, pleť žiarivejšia. Dievčatká uberajú matkám na kráse, lebo si ju kradnú pre seba.

Ako mu bije srdiečko?

Jeden z najsilnejších pocitov počas tehotenstva zažíva žena vtedy, keď počuje biť srdiečko svojho drobčeka. Vraj keď bije frekvenciou viac ako 140-krát za minútu, bude to dievča. Pod 140 je to srdce chlapca.

Držte si nosy, chceme vedieť, čo to bude!

Túto metódu skúšajte, len keď budete zaručene sami. Veď čo keď zafunguje? Zjedzte strúčik cesnaku. Ak budete smrdieť na sto honov, v brušku vám rastie chlapček. Keď nebude cítiť nič, je to dievča.

Čo prezradia bradavky?

Prsia počas tehotenstva menia tvar aj farbu. Stmavnutie bradaviek má signalizovať, že z nich bude piť chlapček. Keď sa farba nemení, porodíte dievčatko.

Býva ti zle? Môže za to dievča!

Ranná nevoľnosť zvykne po prvom trimestri ustúpiť, no sú ženy, ktorým prejde až po pôrode. Za ťažké ranné stavy pripisujte zodpovednosť dievčatku, chlapci svoje maminy nezvyknú takto trápiť.

Pokus s čističom odpadov

Je až neuveriteľné, že by čistič odpadov dokázal predpovedať pohlavie bábätka. Metóda pochádza z krajiny neobmedzených možností a Američanky to skúšajú takto: Dve polievkové lyžice čističa zmiešanú s pár mililitrami ranného moču. Keď toxická zmes prestane dymiť a zhnedne, bude to chlapec. Ak zostane bez zmeny farby, bude to dievča. 

Nikde sa však nehovorí o tom, čo to bude, keď zmes nadobudne inú farbu. Navyše je tento vysoko toxický pokus relatívne nebezpečný.

Test so sódou bikarbónou

Menej nebezpečný je test s jedlou sódou. Do jednorázového pohára dajte 2 - 3 lyžice sódy bikarbóny a nalejte na ňu pár mililitrov ranného moču. Ak zmes šumí, je to chlapec. Keď nepríde k žiadnej reakcií, bude to dievčatko.

Bruško, bruško, čo sa v tebe skrýva?

Jedna z najznámejších predpovedacích metód je určovanie pohlavia podľa tvaru bruška. Špicaté, vysoké skrýva dievča, guľaté zas chlapčeka.

Kyvadlový test

Možno ste už o ňom počuli. Obrúčku uviažete na nitku, budúca mamička si ľahne na chrbát a vy držíte šnúrku s obrúčkou nad jej bruchom. Keď sa začne hojdať do strán, je to chlapec. Keď začne krúžiť, bude to dievča.

Extra nepresný test

Aj z tváre sa dalo vyčítať, čo sa narodí. Zaguľatená tvár patrila čakateľke dievčatka, tehotné ženy s úzkou tvárou mali mať chlapčeka. K tejto metóde sa vyjadrila aj lekárska komunita ako k extrémne nepresnej, keďže tvár väčšiny tehotných žien sa zaguľacuje vplyvom priberania a zadržiavania vody.

Slané dcérky, sladkí synovia

Na čo máte chute? Neodoláte zákuskom, čokoláde, crosissantom, kokteilom? Kupujte modré dupačky. Pokiaľ likvidujete zásoby lupienkov a soletiek, nakupujte v oddelení pre dievčatká.

Náladová metóda

Náhle zmeny nálad podľa našich pramatiek spôsobovala zvýšená hladina estrogénu a ženských hormónov. Náladové tehotenstvo by malo skončiť pôrodom dievčatka.

Vysnívané dieťatko

Keď sa vám sníva, že vám bocian priniesol dievča, bude to chlapček. A naopak.

Viac babských metód, ako aj osobné skúsenosti mamičiek sa dočítaš vo WIKI >>

Ospevovaná aj zatracovaná. Opradená bájami o bezbolestnom pôrode, aj znecitlivenom tele, bez schopnosti tlačiť. Aká je v skutočnosti epidurálna analgézia, slangovo nazývaná aj EPI?

Ak čakáte jednoznačnú odpoveď, bohužiaľ, tak ako aj vo všetkých iných článkoch na túto tému, vám ju nie sme schopní poskytnúť. No môžeme vám priblížiť osobné skúsenosti, ako pôrod s EPI vnímali iné mamičky, ktoré sa o ne podelili vo WIKI.

Ako epidurálna analgézia funguje?

Špeciálnou ihlou sa cez kožu do epidurálneho priestoru v chrbticovom kanáli (nie do miechy, ako sa často mamičky mylne domnievajú) zavedie tenká cievka, zvaná katéter. Cez ňu sa v prípade potreby opätovne podáva malá dávka znecitlivejúcej látky a lieku proti bolesti. V tomto priestore sa nachádzajú miešne zakončenia nervov, ktoré obsadia určité receptory bolesti a lokálne anestetikum spôsobí, že rodička menej vníma pôrodnú bolesť.

"Zavedenie je skôr nepríjemné, ako bolestivé. A tá úľava potom... Sadneš si, nohy ti visia dole zo stola, zaguľatíš chrbát a anestéziológ nájde vhodné miesto vpichu. Cítiť pri tom tlak, keď ta dáva ihlu," popisuje zavedenie epidurálnej analgézie mamička vo WIKI.

Kto si musí nechať "zájsť" chuť?

Epidurálka nie je pre každého. Všeobecne platí, že nie je vhodná pre mamičky
s problémami s vysokou nadváhou, s niektorými degeneratívnymi neurologickými ochoreniami, pri poruche zrážanlivosti krvi. Rovnaký verdikt očakávajte, ak máte alergiu na lokálne anestetiká, teplotu alebo kožnú infekciu v mieste očakávaného vpichu.

Problémom môžu byť aj výrazné deformácie chrbtice. Tie miernejšie väčšinou nie sú prekážkou, no je potrebné rátať s tým, že epidurálka v takom prípade môže, no nemusí účinkovať.

"Moja skúsenosť je jednoznačne super. Po 24 hodinách bolestí som konečne dostala epidurál a každá kontrakcia bola stále slabšia a slabšia. Nakoniec som necítila absolútne nič. Zavedenie epidurálky som vôbec necítila. Taktiež ma upozornili, že EPI nemusí účinkovať, pretože mám skoliózu. Pri samotnom tlačení som cítila iba tlak, ale tak som vedela, kedy treba zatlačiť. Ak by som si pôrod ešte chcela zopakovať, rozhodne bude s EPI," hodnotí mamička, ktorá epidurálku riskla aj napriek problémom s chrbticou. 

Ak sa u rodičky vyskytuje nejaká deformácia v bedrovej oblasti a nezaberie na prvý vpich, anestéziológ vždy vyskúša aj iné miesto vpichu.

Ľahší pôrod vďaka epidurálke

Vraví sa sto ľudí - sto chutí. A to platí pri všetkom. Niektoré ženy už prichádzajú s jasnou predstavou o tom, že chcú rodiť prirodzene, bez akýchkoľvek utišujúcich prípravkov. Iné ešte skôr ako ucítili prvú kontrakciu vedia, že je EPI je produkt vyrobený priamo pre ne.

Inokedy o všetkom rozhodne osud, respektíve načasovanie. Základom úspešného podania EPI je zvolenie správneho okamžiku. Žena by mala byť otvorená tak na 3 - 4 cm. Nesmie sa podať príliš skoro, ani neskoro, mohlo by to spôsobiť komplikácie, ale o tom až v ďalšom odseku.

"Epi mi nespôsobila vôbec žiadne ťažkosti ani problémy, všetko bolo v poriadku. Aj u mňa, aj u malej. Takže ja jednoznačne odporúčam. Neviem si predstaviť, aké strašné by to muselo byť rodiť bez Epi. Keďže pokiaľ mi ju nepichli, som myslela že umriem. Potom sa bolesti zmiernili, nabrala som silu a porodila krásnu zdravú dcérku," popisuje svoju pozitívnu skúsenosť mamička vo WIKI.            

Všeobecne lekári odporúčajú epidurálnu analgéziu mamičkám, ktoré sú z pôrodu veľmi vystrašené, majú veľmi nízky prah bolesti alebo ich pôrod trvá tak dlho, že už jednoducho nevládzu. Alebo ak to jednoducho tak cítite. Medzi priaznivé účinky epidurálky odborníci zaraďujú tlmenie pôrodných bolestí, zvýšenie prietoku krvi placentou a zlepšenie metabolizmu matky a plodu. Podľa lekárov bábätku nemôže uškodiť.

Pôrod s EPI si chváli aj táto mamička: "Rodila som syna bez EPI a dcéru s epidurálkou a to sa nedá porovnať. Pri synovi som bola hotová a veľmi zle som bolesti znášala a pri dcére to bolo v pohode. Tlaky sa dali predýchať a skôr tie veľké tlaky boli až na konci. A tie už boli predzvesťou konca, čiže pôrodu. Ak by som si mala niekedy vybrať, tak beriem znova epidurál."

Práca chvatná, málo platná

Ako sme už spomínali, základom úspešnej aplikácie EPI je jej načasovanie. Ak sa nepodá v správnu chvíľu, môže to mať za následok zníženie kontrakcií alebo aj zastavenie pôrodnej činnosti. Podaním EPI sa zvyšuje pravdepodobnosť nutnosti akútnej sekcie a použitia klieští či vákuumextraktora, nastrihnutia hrádze a zvýšenia dávok oxytocínu. 

"Mala som veľmi dlhý pôrod, EPI som si dala pichnúť dvakrát. Prvýkrát mi super pomohla, kontrakcie som takmer necítila. Žiaľ, po 3 hodinách mi prestala účinkovať. Dala som si pichnúť ďalšiu, ale vôbec mi nezabrala. Mala som príšerné bolesti, ale necítila som tlaky na konečník a tak som ani nevedela, kedy mám tlačiť," hodnotí ďalšia z mamičiek.      

Podobnú skúsenosť mala aj iná mamička: "Moja skúsenosť s epidurálnou analgéziou je, žiaľ, negatívna. Dala som si ju pichnúť pri prvom pôrode, lebo som mala bolesti celú noc a potrebovala som sa vyspať. Avšak, zabrala mi iba na polovicu tela a tesne pred pôrodom som už nedokázala chodiť. Od pŕs dole som nič necítila a ani tie tlaky. Nič. Takže tlačenie bolo na rýchlo a "naprázdno" keďže som nič necítila, ale malému padali ozvy, takže aj sestrička mi fajnovo poskákala po bruchu. Petechie som mala do polovice tela. Nohy som si necítila ešte večer. Ledva som prešla na WC. Ako ochrnutá. Nikdy viac, aj malý bol spavejší a mal zlý apgar."

Popôrodné komplikácie

Veľa mamičiek si na pôrod spomína denne ešte dlho, nielen vďaka pohľadu na svoju ratolesť. Časté nežiadúce účinky EPI sa objavujú až po samotnom pôrode. Medzi najčastejšie patria problémy s nízkym tlakom, močením, objavujú sa nevoľnosti, zimnica či zvracanie. Môžu sa objaviť aj ťažkosti s bolesťou hlavy či chrbtice.

Negatívnu skúsenosť mala aj táto mamička: "Pôvodne som chcela rodiť bez EPI, ale po 6 hodinách kontrakcií som si ju nakoniec dala pichnúť, keďže som ledva stála na nohách. S EPI bol pôrod úplne super. Nič som necítila, samozrejme okrem toho povestného "tlaku na konečník", kedy som vedela, že mám tlačiť. Avšak super pôrod si vyžiadal daň počas šestonedelia, kedy ma trápili točenie hlavy, nechutenstvo a malátnosť. Chodila som k neurologičke, ktorá žiaľ kvôli kojeniu nemohla pre mňa urobiť viac, ako mi poradiť piť každý deň colu a kávu. Podľa neurologičky dôvodom tohto stavu bola práve zle pichnutá EPI, kde sa mi zasekol pravdepodobne niekde nerv. Po pár týždňoch to však našťastie prešlo. Avšak, keď mi bývalo zle a nevládala som držať svoju dcérku na rukách, resp. bála som sa, že mi nebodaj vypadne z rúk, som prisahala, že EPI nikdy viac."

"Ja môžem odporučiť. Mne určite zabrala a bola to veľká úľava po 5 hodinách s kontrakciami bez Epi. Prvý pôrod bol bez a druhý som mala s epidurálom a rozhodne to bol rozdiel.  Jediné, čo má trápilo, mala som po pôrode asi pol roka problém s chrbticou. Strašne ma trápila krížová časť chrbta počas spánku. Ale nemuselo to byť spôsobené epidurálom, keďže sestra rodila bez a tiež mala taký problém ako ja," popisuje svoju skúsenosť iná mamina.

Pýtať sa, pýtať sa, pýtať sa

Za každým správnym rozhodnutím je dostatok informácií. Nebojte sa pýtať. Pýtajte sa predovšetkým svojho gynekológa, ku ktorému ste chodili na poradne. Informujte sa u pôrodníka v nemocnici, v ktorej ste sa rozhodli rodiť. Vypočujte si anestéziológa, ktorého poučenie musíte absolvovať, ak chcete rodiť s epidurálnou analgéziou a podpísať tzv. informovaný súhlas. Zistite si všetko o metódach, výhodách, ale aj rizikách či prípadných vedľajších účinkoch.

Aká je vaša skúsenosť s epidurálom pri pôrode? Podeľte sa so svojou skúsenosťou vo WIKI a pomôžte tak mamičkám pri ich rozhodovaní. Stačí kliknúť sem. A ja vás odmením srdiečkom.

Strava ovplyvňuje vývin potomstva natoľko, že naň môže mať celoživotné biologické následky. Vyplýva to z prieskumu vedcov z Imperial College, ktorý zverejnili vo vedeckej publikácii Cell Reports.

Londýnski vedci zistili, že keď kŕmili myši stravou chudobnou na proteíny, u ich mláďat to ovplyvnilo gény, podstatné pre ich rast. Myšiam podávali takúto stravu pred graviditou, po nej a počas laktácie. Ich mláďatá potom kŕmili bežnou stravou. Keď dospeli, vedci zistili, že samčekovia, ktorý matky mali nevhodnú stravu, sú tučnejší, majú pomalšie spaľovanie a úzkostné správanie.

“Boli sme prekvapení, že sa zmena jedálnička dokázala natrvalo vpísať do génov. Tento výskum naznačuje, že počas gravidity existuje určité 'okno zraniteľnosti', kedy strava môže skutočne vplývať na gény potomkov do takej miery, že je to už na celý život,” povedala profesorka Amanda Fisherová. Podľa jej slov je dobrou správou, že výskum ukázal, že týmto zmenám je možné zabrániť normálnou stravou.

Vedecký tím chce vo svojom výskume pokračovať a zistiť, či tieto nové poznatky platia aj u ľudí. Ale načo riskovať? Veď zdravo sa stravovať nie je až také zložité! 

Život budúcej mamičky naberá nový rozmer a netýka sa to len telesných proporcií. Zrazu sa začnú vynárať prekvapivo príjemné aspekty!

Mesiace splnených želaní

Odkedy sa dozvedel, že bude otcom, zrazu je ochotný vstať o piatej ráno a priniesť ti zázvorový čaj do postele, aby ti nebolo zle, keď sa o hodinu preberieš. Uteká po zákusky a cestou kúpi aj zavárané uhorky, nech je tvojim chutiam učinené zadosť. Chápavo si vypočuje všetky tvoje nápady aj obavy. A večer, keď je ako vždy už úplne mŕtvy, pozbiera posledné zvyšky síl a pomasíruje ti chrbát či opuchnuté nohy.

Si hviezda spoločnosti

Všade, kam prídeš, sa ľudia na teba usmejú, prihovárajú sa ti aj kolegovia, ktorí dovtedy ledva odzdravili a žiadne stretnutie nesprevádza trápne mlčanie, lebo tvoj stav poskytuje množstvo konverzačných príležitostí. Všetci chcú vedieť, ako sa cítiš, ako sa má bábätko, kedy to bude, čo to bude…

Čistá hlava, jasná myseľ

Môžeš žúrovať, ale nemôžeš piť. Kým sa na druhý deň tvoj drahý horko – ťažko pozviecha z postele s poriadnou opicou, ty si vstala bez problémov a po celý deň si z neho môžeš láskyplne uťahovať. Alebo mu navariť polievočku regeneračku ako dobrá žienka.

Praktická podložka na tanier

Sadneš si pred telku, tanier položíš pohodlne na brucho a ješ. 

Nové kamarátky

So ženami v čakárni u doktora toho máte veľa spoločného. Začnete debatou, pokračujete priateľstvom na facebooku a o pár mesiacov už spolu kočíkujete.

Nákupy bez výčitiek (svedomia)

Bruško rastie a to, čo si si kúpila pred dvoma týždňami, je ti zrazu úzke. Nič sa nedá robiť, musíš si kúpiť niečo väčšie. A čas medzi dvoma veľkosťami využiješ na zariaďovanie detskej izby a rozširovanie výbavičky pre bábätko. Keď už nič iné, tak aspoň ďalšie plienky, kozmetiku a ponožky.

Tenisky sú nové lodičky

S narastajúcim počtom týždňov sa znižujú opätky aj tých najzarytejších milovníčiek šteklov. Opuchnuté nohy sa jednoducho do lodičiek nezmestia a tak prichádzajú na rad tenisky. Hoci aj k formálnemu oblečeniu. Veď stačí jeden pohľad a každý pochopí.

Tepláková klasika

Príde čas, keď s radosťou vymeníš pohodlnosť za eleganciu. Najobľúbenejším kúskom šatníka sa stanú klasické tepláky a voľné odevy. A najlepšie na tom je, že ti nikto nebude vyčítať, ako si oblečená!

Sedíš a ideš

Len najväčší hulvát si trúfne nepustiť tehotnú sadnúť si. Vstávajú dokonca aj tí deduškovia, ktorí si inak radi zgustnú na sediacom teenegerovi v poloprázdnom autobuse.

Vyzeráš úžasne aj bez pomoci kozmetického priemyslu

Tehotenské hormóny robia svoje. Vlasy sú hebké a pevné, pleť žiari, nechty sa nelámu. Odrazu používaš menej kozmetiky a pred zrkadlom ti to trvá o polovicu kratšie.

Prsia

Sú. Aj keď predtým neboli. Čo viac dodať?

Sex ako nikdy predtým

Užívaš si naplno. Nemusíš sa báť, že otehotnieš. Nemusíš si strážiť faldy. Máš parádne prsia. A keď sa ti nechce, nemusíš používať otrepané výhovorky 🙂

Jedinečné pohyby

Kopkanie bábätka je pre ženu jedným z najkrajších pocitov. Niekedy je síce nepríjemné, ale nikdy inokedy ho nezažiješ.

Extra bonus: 
Nikomu nevadí, že priberáš. 

Dve čiarky...juchú, sú tam. Po troch mesiacov som si našla vytúžené čiarky na teste aj ja. S manželom sme sa spoločne tešili. Radosť bola nekonečná.

Krásnych deväť mesiacov tehotenstva sa blížilo ku koncu a ja som sa už nevedela dočkať svojej dcérky. Už počas školských čias my učarovalo meno Bianka, také výnimočné a jedinečné. Dátum pôrodu bol určený na 1. 4. 2011. Magický a bláznivý deň, no nakoniec nevyšiel. Na vyšetrenie som sa mala dostaviť 5. 4. ak dovtedy neporodím. Cítila som sa zvláštne. Nervozita, strach a obavy boli na mieste...Nevedela som, čo ma čaká. "Každá si tým prejde," utešovala som sa. Keďže som už mierne krvácala, mala som sa poobede do 15tej hlásiť v nemocnici na príjem. "Spravia vám vyšetrenia a budete pod kontrolou, keďže už máte po termíne a krvácate. Ráno porodíte nebojte sa," oznámila mi moja doktorka.

Po príjme som odišla do izby. Super,potešila som sa spolubývajúcej. Najviac som mala obavy, že budem na izbe sama a nebudem mať s kým sa porozprávať. Meno mamičky som si nezapamätala. Ráno odchádzala aj s dcérkou domov, ani sme sa nestihli rozlúčiť. Nemohla som večer spať. Posteľ nepohodlná, pri každom pohybe škrípala, len som podriemkávala.

02:00 

ma začalo pobolievať bruško. Idem za sestričkou so správou: "už sa to začalo..."Sestrička ma medzi dverami rýchlo uzemnila: "Choďte si ešte ľahnúť, príďte, keď budú kontrakcie každých 5minút." Také rýchle vyšetrenie som veru nečakala. Zaspať sa mi už nepodarilo.

04:00 

som dostala kŕče a počítala som si dĺžku a intenzitu kontrakcií. Tak ako mi radila sestrička. "Tak a je to tu! Každé 2minúty, viem to presne."oznamujem sestričke. "Idem zobudiť  doktora, nech sa príde na vás pozrieť, zatiaľ  si sadnite." Tá veta ma rozosmiala, kde by som asi išla. Doktor po vyšetrení hovorí: "Na pôrod to zatiaľ nevyzerá, ste otvorená len na dva prsty. Príďte sa ukázať o 6tej ako to postupuje." Prihováram sa brušku: "moja, ešte ideme na izbu si oddýchnuť. Ešte to na pôrod nevyzerá." Bolesti do 10minút ustúpili, kontrakcie sa predĺžovali až úplne zmizli.

06:00

cupitám sa hlásiť. Medzitým sa služby vymenili. Som prvá na sále. Službu má mladá doktorka. "Vyberte si miesto, kde chcete rodiť. Viete čo, radšej pri okne, tam budete mať súkromie keď príde aj váš manžel." Dostávam oxytocín na urýchlenie pôrodu.

09:00

mám už dosť veľké bolesti. Oznamujem to aj doktorke. "Zavolajte anestéziológa, mamička má zaplatenú PEDU (epiduralku) a je na 5prstov," oznamuje do telefónu sestrička. Odpočítavam minúty už očami..."kde je toľko? Už to nevydržím." sestrička sa len pousmeje a hovorí: "To je ešte nič. Ak si predstavíte stupnicu od 1 do 10 koľko to je?" Sestrička srandistka? Odpovedám 10 pohotovo! Jej odpoveď ma prekvapila. "To je ešte len začiatok, podľa toho by to mala byť 4ka." Hádam si zo mňa srandu robí? S úsmevom odchádza preč. Medzitým už prišli rodiť ďalšie mamičky. "Môžete už zavolať manžela".

10:00

prichádza anestéziológ aj s dvoma doktormi, plus primár. Fíha, toľko ľudí sa prišlo pozrieť. Po napichnutí nenormálna úľava.Už len čakať. S manželom si hovoríme príbehy a vtipy, smejeme sa...čo smejeme, rehotáme. Bolesť úplne vymizla. Príde nás krotiť sestrička: "potichšie, ženy tu vedľa vás trpia a vám do smiechu. Sťažujú sa nám mamičky." Smejeme sa teda potichšie.

12:00

vedľa mňa zaľahne mamička - čakateľka. Po vyšetrení to tiež vyzerá ešte na dlho. Na sále sme už tri.

12:30

Ďalšia mamička po vyšetrení je otvorená na 8prstov, vedľa mamičku presúvajú  na vyšetrovaciu chodbu, keďže už nieje miesto. Mamička ľahne, dvakrát zatlačí a dieťa je na svete! Ten pohľad na tú krv má dostal...popod záves až k mojím nohám sa hrnula. Zmohla som sa len na vetu: "To už?" Vedľa sa mamička ozýva: "áno, veľmi rýchlo, ale stihla som to. Je to moje 12te dieťa." Paráda. Štýl prišla, ľahla, odišla...Tú  presunutú mamičku chceli naspäť preložiť, ale už bolo neskoro. Rodila na chodbičke. O hodinku porodila aj ďalšia.

13:30

Ja som prvá bola na sále a každý, kto prišiel po mne už mal bábätko, ja stále nič. Už sa čakalo len za mnou. "Milá mamička. O 14tej sa budú meniť smeny, tak dovtedy porodíte." "To vážne?" Zvýšime vám oxytocín a porodíte. Za pár minút som cítila jemné tlaky ako na stolicu.

13:45

Doktorka má pozrie a hovorí: "prepichneme vodu, trikrát zatlačíte a bude to. Už vidno hlavičku, poďte sa pozrieť otecko."

13:50

"Milý otecko, blahoželám k dcérke" môžte prestrihnúť pupočnú šnúru. "Radšej to nechám na vás." Slzy šťastia nás zaplavili. Pôrod som si užila bez bolestí, v pohodovej nálade a hlavne spokojná. Takto by mali prichádzať detí na svet. Každú jednu chvíľku si pamätám. Dokonca ani nástrih som necítila a poobede som si už mohla aj sadnúť.

Naša Bianka sa narodila 6. 4. 2011 o 13. 50, s mierami 3950g a 51cm.

Sme rodina.    

#epiduralka- PEDA

Vďaka moderným technológiám dokážeme "nahliadnuť" do maternice a detailne vykresliť, ako sa dieťatko vyvíja a rastie od jeho prvého okamihu až po príchod na svet. A aj to, ako si kráti dlhú chvíľu objavovaním svojich prštekov. 

Sadám ku kalendáru a počítam. Posledná menštruácia bola tuto... Ovuláciu som mala tu... Spolu sme boli iba vtedy... A opäť, a znova... Ale to nie je možné! Už dva dni nič! Veď fungujem ako švajčiarske hodinky, tak čo sa stalo? Kde som urobila chybu? Tak ešte raz...

"Miláčik, asi máme problém!" oznamujem manželovi s tvárou belšou ako gejša. Po tejto vete sa na gejšu postupne mení aj on.

"Toto mi nehovor ani zo srandy!"

"Vyzerám na to, že sa pokúšam o kameňák?" snažím sa odľahčiť situáciu, ktorá vo mne vyvoláva neopísateľné pocity. 

"A to sa ako mohlo stať?" položí mi otázku otec 4! detí. No čo som mu mala na to povedať? Hádam to nie sú u neho prvé príznaky Alzheimera? Už len toto by nám k tomu všetkému chýbalo!

"A je to isté?"

"No to práve neviem. Kúp mi, prosím, zajtra test."

Celý deň som ako bez duše. Každú chvíľu chodím na záchod, ale nič. Akurát som minula takmer celý kotúč toaletného papiera. Rozmýšľam, prečo sa TO stalo, či sa TO vôbec stalo, a ak sa TO stalo, čo všetko teraz bude nasledovať, čím všetkým opäť budem musieť prejsť. Aj keby som sa ako tešila na bábo, zistila som, že určité veci jednoducho ľudsky nezvládam. Aby to človek pochopil, musel by to najskôr zažiť. 

Ponižujúce pohľady okolia, nemiestne poznámky, ubíjajúce návštevy lekára, ďalšie tie hrozné kilá navyše, a to som začala chodiť nedávno do fitka... FITKO! No do kelu! Tak toto už ale nie je vôbec vtipné a už vôbec by mi to nikto neveril. A aj ja som to všetko doteraz brala ako náhodu. Žeby to teda náhoda nebola? To sa naozaj všetky moje pokusy o chudnutie skončia tehotenstvom?!

Už sa neubránim slzám! Poznám mnoho žien, ktoré by si to zaslúžili viac ako ja a nemajú ani jedno! V podstate to už beriem ako hotovú vec. Veď doteraz mi menštruácia meškala iba pri tehotenstvách. Ale v kútiku duše stále dúfam, že...

"Pane, neviem, aký máš s nami plán a ja to ani nechcem meniť. Len Ťa prosím o jedno. Daj mi silu to všetko prijať - dieťa, aj to, čo ma čaká, lebo ja to ľudskými silami asi nedokážem." 

"Kúpil si?" privítala som drahého s červenými očami od celodenného plaču.

"Kúpil," podáva mi malú krabičku. Ja mu na výmenu podávam krpca a mierim do kúpeľne. 

Zvláštne! Akoby všetko zo mňa odrazu opadlo a ja som sa cítila úplne vyrovnaná a zmierená so všetkým, čo malo nasledovať. Urobila som, čo bolo potrebné a sledovala som, ako sa uzučký pásik začína sfarbovať. Akú silu má odrazu tento kúsok papiera, ako nezvratne môže zmeniť život celej našej rodiny. A v najbližších mesiacoch hlavne ten môj!  

"No čo?" nedočkavo vbehol  drahý do kúpeľne vo chvíli, ako počul, že sa v zámke otočil kľúč. S úsmevom na tvári, ktorý nedokázal rozšifrovať, som mu podala ten tenučký pásik.

"Však hovor!" nervózne na mňa vybľafol.

"Tu máš, pozri sa sám," podávam mu výsledok. Všimla som si, že ako darca krvi by bol v tej chvíli absolútne nepoužiteľný. "Čo tam vidíš?  Ak som slepá ja, tak chcem vedieť, či aj ty. Lebo ja tam vidím iba jednu čiarku."

Drahý sa zmohol iba na: "Ó, vďaka ti, Pane!"  A opäť sa mu začala postupne vracať  pôvodná farba.

V ten večer sme sa dlho rozprávali. Rozoberali sme mnoho vecí, hlavne naše vzájomné pocity. Aký paradox! Najprv sme plakali, lebo možno deti nebudú a teraz... Napriek tomu, že prvotné napätie z nás opadlo, obaja sme vedeli, že toto nie je definitívny koniec. Veď sú to IBA 2 dni! Pre istotu som si test zopakovala ráno a od predchádzajúceho sa nelíšil. Bola som pokojnejšia o trošku viac, ale od absolútnej istoty to bolo na míle vzdialené.

Po týždni som navštívila lekára. Ešte som ani poriadne nesedela a z jeho úst zaznela ani nie tak otázka, ale bolo to skôr konštatovanie: "Ste tehotná." 

"Tak to práve neviem. Robila som si testy, ktoré boli negatívne. Myseľ sa zatiaľ snažím mať pozitívnu." Chcela som byť za vtipnú, ale asi to vyznelo skôr trápne. Jeho pohľad mi jasne naznačoval niečo v zmysle: ja som vám to hovoril!

Nie, prosím, pán doktor, nerobte mi to! Ja som vám verila! Verila som, že vy ma nebudete súdiť! Dodnes počujem to vaše úžasne povzbudenie, keď som k vám prišla so štvrtým bábom a vy teraz takto?

Ľahla som si, zavrela oči a čakala na konečný verdikt. A ten prišiel.

"No, ja tam nič nevidím, maternica je prázdna. Ale je to ešte skoro. Príďte o týždeň na kontrolu."

NIE!!! Vlastne SUPÉÉÉR!!! Či? Zmätok. To máme prežívať tie muky neistoty ešte týždeň? Veď ja som už teraz zrelá na psychiatriu!

Manžel usúdil, že najlepšie bude zmeniť vzduch. Deti boli nadšené, ja pri pomyslení na balenie 6-člennej rodiny už menej. Ale vedela som, že drahý má pravdu. Tak som do tašky pribalila ešte krabičku testov a odišli sme. Dohodli sme sa, že test si urobím až v deň nášho návratu, ak sa teda dovtedy moje telo neumúdri, alebo psychika nezrúti.Ráno v deň odchodu som sa zavrela na WC a... NIČ! Namiesto úľavy ma ale premkol strach. Tak ak to nie je tehotenstvo, tak čo sa deje??? Veď už sú to presne 2 týždne! Nuž čo, zajtra idem k lekárovi, tak uvidíme. Poďme sa baliť.

"Ocko, ockóóó!" vrieskala som ako zmyslov zbavená. Deti nechápavo pozerali, najmladší ma začal napodobňovať a mamina sa ma spýtala, či som normálna. Tuším tam niečo zaznelo aj o puberte. Ale ja som bola hluchá a slepá. Ale nie nemá! Myslím, že to bolo jasné všetkým v okolí najmenej pol kilometra. 

"Čo sa robí?" konečne sa odniekiaľ vynoril manžel. 

"Máme Vianoce, ja mám Vianoce, ja už nič nechcem, ja už mám Vianoce!"

No poviem vám, keby som ja videla niekoho tak vyvádzať, ako som vyvádzala ja, tak mu rovno volám sanitku. Fakt! Ale mne to bolo v tej chvíli jedno. Naša neistota sa skončila. Moje telo konečne prestalo trucovať!  Vydýchli sme si.

Cestou domov som sa spýtala manžela, čo mu tieto dva nervy drásajúce týždne dali. Jeho odpoveď ma vôbec neprekvapila, pretože som to vnímala skoro úplne rovnako ako on. Zhodli sme sa, že to vnímame ako skúšku. Skúšku nášho manželstva, nášho vzťahu navzájom a hlavne to bola veľká skúška našej dôvery v Boha. Áno, sme veriaci a nehanbím sa to priznať. A tieto dni si nás Pán k sebe veru riadne pritiahol a zároveň upevnil aj náš vzťah. A my mu za to obaja ďakujeme.

Ale toho chudnutia sa nevzdám!

P.S. Viem, že toto je asi veľmi ťažké čítanie pre tie z vás, ktoré na dieťatko túžobne a hlavne dlho čakáte (tiež som tým prešla). Aj keď to možno tak pre niekoho vyznieva, ale dieťa nie je tým v článku spomínaným "problémom". Ako problém som myslela veci a udalosti, ktoré s tým súvisia. Niečo som napísala priamo, niečo som naznačila v predchádzajúcich článkoch, niečo som si nechala pre seba. Kto chce, pochopí, kto nechce...

A čo sa stalo predtým? Prečítajte si:

Vedľajšie účinky chudnutia, alebo To nevymyslíš, to je život (1. časť)

Vedľajšie účinky chudnutia – Nikto ma neodsúdil? (2. časť )

Spomínate si na denník plný zážitkov a pocitov, na príbeh o tom, ako sa dočkať dieťaťa a pritom sa nezblázniť?

Prinášam druhé pokračovanie tejto mojej malej ságy. A či bude tentokrát happyend? Uvidíme.... 

deň KET-u (kryoembryotransfer)

Zas som tu, na koze rozčapená horeznačky, aspoň že ma prikryli, bo mi nohy oziabalo. A čakám. Rybenka si už asi 3 minúty pláva v mojich útrobách a hľadá pelech, kde sa usalaší. Ešte mám 7 minút na túto nemilú polohu, tak premýšľam. Dumem nad tým, prečo je koza vlastne koza. Fakt. Akože to lehátko. Nevyzerá ako koza, nesmrdí ako koza, mlieko nedáva, na lúke sa nepasie, ani capa jej netreba. Akurát, že je biele ako koza. Dosť málo spoločných čŕt na to, aby sa zdravotnícka pomôcka volala ako domáce zviera v chlievci. Z myšlienok ma vytrhne chytľavá melódia, ktorú mi pustili na spríjemnenie polihovania, podvedome si klepkám prstami do rytmu. Aj riťou by som vrtela, ale sa mi zacvakla medzi držiaky na nohy, bojím sa aj pohnúť, aby Rybenka nevypadla do plechovej misky podo mnou. Na boku ma niečo škrie, hmatám, že čo to. Sakra. Nové tričko a zabudla som odstrihnúť štítok. Ha! Že štítok! Však má pomaly viac strán ako telefónny zoznam. Snažím sa na to nemyslieť, hoci už cítim, ako mi vyvrtáva dieru do boku - Rybenka bude mať kukátko. Vchádza sestra, moja spása a skladá ma dole z kozenky, hupnem na zmeravené nohy a s holým zadkom hrdo kráčam do šatne, tvárim sa, že tých milión mravcov v lýtkach necítim. Čaká nás 3-hodinový tankodrom domov, tam to zapijeme detským malinovým šampusom, nech sa Rybenke dobre pláva a potom začne zábava.

1. deň po KET

Zbohom gaučing, zbohom teplo domova, vitaj práca, vitajte pozostalí! Idem do práce, nie na pohreb. Klientela je zložená z prevažne smútiacich a rozvášnených dedičov bažiacich po majetku, občas je to pakáreň, ale inak sa mi práca stala zábavou. Tentokrát nebudem hniť na gauči, ani polihovať, vhupnem do zabehaného kolotoča všedných dní a vezmem Rybenku do práce, nech vidí, že maminka sa nestíha nudiť. Prichádzajú dvaja lazníci a presviedčajú ma, že jeden z nich je vlastníkom tuctu hektárov miestnych lesov. Hovadina. S pokojom anglického džentlmena ich vypočujem, prikyvujem, kreslím si rodostrom a v závere ich schladím vyhlásením, že klamú. Gazdíčko sa rozhorčí, je to on, rozhodne je to on a fakt je to on. "Veď, aha, pani zlatá, on je to, aj občianku má", oháňa sa smradľavou červenou knižkou z minulého tisícročia. Rozhodnem sa toto teátro ukončiť. Dotyčného súdruha pochválim, že na 107 rokov vyzerá vynikajúco, akoby mal len 75 (nech mi je retro občianka svedkom) a ukazujem im dvere. S úsmevom, milo a s pozdravom, nech prídu zas. Šepkám Rybenke, že aj na klamárov slnko svieti, ale inak je svet úžasný.

2. deň po KET

Som si na seba ušila búdu. Voľajako mi na chvíľu preskočilo a posadla ma túžba upratať papiere, ktoré sa celý rok kopia v skrini. Výpisy z banky, poistky, oznámenia, zmluvy, výplatné pásky a iné chuťovky pre skartovačku. Vyťahujem ich a rozkladám po gauči, po stolíku, po zemi a o hodinu zistím, že si nemám kam sadnúť, ani kam stúpiť. Chytro zruším jednu kopu a uvelebím si svoje spanilé pozadie na gauč. Prehadzujem kopy, trhám, zakladám, preložím uložené, vyhodím založené, zliepam potrhané. V duchu si nadávam za svoje zatemnenie mysle, sedím nad tým už 4 hodiny a bordel väčší ako na začiatku. Strácam sa vo vlastnom chaose. Vtedy prichádza z roboty môj muž - môj princ záchranca, zhrnie všetko nabok do jednej kopy, lebo si nemá kam ľahnúť, mňa oblievajú smrteľné poty a on sa smeje. Moja snaha vyšla navnivoč! Ale čože, len či sa tým už trápiť nemusím. Aspoň teda nie dnes, hehe. Rybenka si spokojne žblnkoce, muž o 5 minút odfukuje a ja hádžem papiere ako - tak potriedené späť do skrine. No čo, popracem to zajtra. Asi.

3. deň po KET

Kašlem ja zvysoka na papiere, ešte si pol roka poležia bez pohnutia. Radšej si upečiem gaštany. Rybenka na ne dostala chuť, to nieeeee ja, nie nie! Och, sliny mi tečú po brade, rýchlo sa hrniem do kuchyne. Našla som si skvelý recept na nete, aby boli aj mäkké, aj sa ľahko šúpali, aj chutili výborne. Dala som rúru predhriať, vodu zovrieť a začala nakrajovať gaštany. Moje sklamanie rastie po piatom gaštankovi, ktorý vyhadzujem do koša, lebo je proste prázdny. Hm, veď čo som čakala, krémeše? Gaštany vo februári? Pcheeee. Voda vrie, rúra kúri na dvestodvadsať a milé gaštany končia v koši. Všetky sú buď prázdne alebo plesnivé. No, Rybenka, to sme sa zasa najedli, všakže? - vravím krpani, keď do vriacej vody namiesto gaštanov hádžem pigi-čaj a do rozpálenej rúry vkladám chlieb na dosušenie pre starkine sliepky a svokrove zajace. Zaháňam chuť na fajnové gaštany horkou čokoládou s chilli a zalizujem sa až za ušami, nakoniec je lepšia ako plánované gaštanové hody. Rybenke vysvetľujem, že gaštany si spravíme ďalšiu sezónu a to už možno bude aj na svete, tak nech sa drží, inak dostane prd a nie gaštan.

4. deň po KET

Prdím dnes na robotu, celý deň zabijem imitáciou pracovného procesu a hneď z kanclu sa hrniem k nechtárke. Tie pahýle moje odriapané si už zaslúžia údržbu. Ešte som len pred dverami a z vnútra počuť vresky-zjapy, čo tam dakoho z kože derú? Len opatrne otváram a v kresle sedí dievka, pot jej čelo olieva. Keďže som prudko tehotná, túžila som si len sadnúť a nechať sa rozmaznávať, ale nedala mi zvedavosť pokoja a nahliadla som na to úbohé stvorenie. Až sa mi zaparilo čelo, keď som zbadala, že baba má zlomený necht v polovici lôžka. Auuuuu! Pratala som sa radšej sadnúť si prv než odpadnem, ale ona ma schytila zdravou rukou za rukáv a hodila na mňa psí pohľad s prosbou, či ju budem držať za ruku, lebo to strašne bolí a asi skolabuje, kým jej ho nechtárka zbrúsi. Aj ja moja, aj ja.... ale! Som ja predsa matka - čakateľka, teda bojovnica - statočnica, tak som zaťala zuby a povedala Rybenke, nech sa nebojí, lebo ani maminka sa nebojí. Brúska bzučala, dievka drvila kosti mojej pravice, orosené čelo opierala o moje lono a nechet pomaly mizol zo sveta. Kým ona vrešťala o ratu, mne napadla strelená myšlienka, že či toto bolí viac ako pôrod. Neboj sa nič, Rybenka moja maličká, ja si túto neznámu slečinku zapamätám a keď ťa budem privádzať na svet, zavolám si ju (môj muž by to aj tak neprežil) a tiež jej budem drviť pravicu, tlačiť spotené čelo o jej lono a revať ako o život!

5. deň po KET

A je to tu, tehotenské chute! Za jogurt by som dala obličku. Počet jogurtov v chladničke - nula. Hádžem na seba sveter, vetrovku, viažem sa do šálu a ako cibuľa mierim do obchodu. Cestu mi preťal mliekomat. Prepadla ma šialená myšlienka, že si jogurt spravím sama, však čo je na tom ťažké? Každá biomatka si ho teraz robieva doma, čo som ja menej? A hlavne, aký bude zdravý, žiadne Ečka, farbivá ani pridaný cukor. Som síce tehotná a stučniem, ale aspoň nebudem mať výčitky, že som žrala priemyselne modifikované somariny. Čapujem si teda mlieko z automatu, v obchode kúpim len bifido jogurt na základ môjho domáceho zázraku a bežím domov celá žhavá variť ten úžasný domáci bio natural probiotic jogurt. Okej, študujem návod. Bla-bla-bla, mlieko zohriať na 80 stupňov, bla-bla-bla....íha, tak teplomer mám len bazálny a meteostanicu, to asi nedám, tak hrejem hrejem hrejem, kým mlieko nevyzerá že už už vykypí, odstavím, drisnem do neho biokultúrny jogurt a kultivujem domácu dobrotu. Miešajte, nalejte, odložte, čakajte. Mario panna, ale ja som ho chcela jesť hneď! Rybenke už tečú sliny, som o tom presvedčená, veď mi už v bruchu žblnkoce. Dobre teda, počkám. Zatiaľ zaženiem chute klobásou, však tiež domáca produkcia, má sa skaziť? Po výdatnom klobásovom obžerstve zaspávam na milovanom gauči a vstávam práve včas dokončenia jogurtu. Cipana, kelímky sa tvária ako živé ako sa v nich obsah hýbe, jogurt sa tvári až moc živo, je riedky, kyslý, bleeee. Nepomáhajú ani 3 lyžice jahodového lekváru, ďalší môj kulinársky poukus nevyšiel. Ospravedlňujem sa Rybenke, že maminka je neschopná a nevie ani jogurt doma navariť, zároveň sľubujem, že budem na sebe pracovať a kým bude na svete, budem najlepšia jogurtovarička na svete! Ako prvé si kúpim teplomer na varenie, veď v tom mojom vrelom mlieku všetky lactobacile museli pokapať, čo malo budovať bifido-kultúru? Tento nekultúrny pokus o jogurt skončil v splaškoch mestskej kanalizácie a moje pseudotehotenské chute tiež.

6. deň po KET

Vstanem a som unavená. Veď nečudo, som predsa prudko tehotná, už šiesty deň, haha. Keď ráno odchádzam do práce, túžobne hľadím na gauč a ticho sa s ním lúčim, dnes by som chcela byť len jeho a celý deň sa na ňom brhliť. Žiaľ, nie je mi dopriate, rozhodla som sa makať, tak idem. Divno mi je dáko, sprevádza ma taký nezvyčajný pocit. Asi mi Rybenka niečo chce povedať a ja jej nerozumiem. Jazyky mi nikdy nešli. Zadumaná som celý deň. Až večer, keď už ležíme všetci traja v posteli, môj zákonitý sa ku mne tuho pritúli a šepoce mi do ucha, ako ma "miľuje" a hladí mi bruch sadloidný. Už skoro upadám do hladiny alfa, keď mu ešte šepnem, nech sa nebojí, že Rybenka s nami ostane. Sama sa o tom presviedčam, verím, dúfam, prosím. A Rybenka počúva.

7. deň po KET

Nevydržala som. Dopustila som, aby sa ranný moč stretol s testom, ten osudný okamih, ktorý zmenil celý deň. Aj keď som si hovorila, že vydržím, že odolám, že počkám ešte pár dní, že že že že že....plané reči! Neverím, čo vidím. No nie. Mám ducha. My máme ducha. Ducha!!! Nie v šatníku, na teste! Vari naozaj? Čo teraz? Som tehotná či kieho? To čo budem teraz robiť? Áno, dám si facku. Prepána, Rybenka mi takto posiela odkaz, že je tu s nami, že nás ľúbi a ja verím, že ostane. Musí. Tak nám držte palce, nech nerobíme planý poplach. Divný to je pocit, taký krásny a čudný zároveň. Je tam a pritom ešte nie je. Ale bude. Verím jej, však je moja, teda naša.

8. deň po KET

Moja zvedavosť mi nedáva šancu sa sústrediť, myslím iba na to, ako sa Rybenke darí, či mocnie, dobre papá a rastie do krásy. Ráno znova močím na test a čakám napäto na výsledok. Ak tam budú Bruchalove zuby, zbláznim sa. Tak nie. Duch číslo 2 je jasný, vlastne to nie je duch, ale čiarka. Krásna, ružová, hoc slabučká ešte, ale je tam a vidí ju aj slepý. Teda aj môj muž a to je už čo povedať. Strkám mu test pod nos, že čo vidí. Reku test. A čo na ňom? No čiarku, teda dve. A to znamená, že akože toto oné čo teda? Môj muž je majster slova. Doslova. A ostane tam v bruchu? No je tam už vyše týždňa, o tom niet pochýb, či zostane, nevie nik, ale ja mojej Rybenke verím a tak jej aj vravím, nech ostane, že veselo nám bude. Tak ma len ticho objíma ten môj muž, aj božtek mi vtisol a usmieva sa. Ale je rád a ja s ním. Načo slová? Aj ryby mlčia a aj tak si rozumejú.  

9.-12. deň po KET

Tieto dni idú strašne rýchlo a zároveň veľmi pomaly. Ráno praktizujem zaužívaný rituál močenia na test, napäto očakávam výsledok, ale ani po piatich minútach nejasám. A to by som teda už mala. Asi sa niekde stala chyba. Čiarka nesilnie, zostáva rovnako slabučká. Rybenka moja, čo mi to robíš? Akoby som v dlaniach držala pierko a niekto zrazu otvoril okno a vietor mi pierko vzal. Ľahučké, krehučké. Ako moja Rybenka. Tak čudne smutno mi je, ako totiž popísať pocit, keď prídeme o niečo, čo sme v podstate nikdy nemali? Iba nádej a tá je stále živá. Chvíľu som naivná a verím, že zrazu zajtra bude všetko inak, že čiarka nebude len ružová, ale bude jasne červená a Rybenka dá o sebe znať. Vzápätí ma toto rozčarovanie prechádza, skladám ružové okuliare a hľadím triezvo vpred. Rozum chápe, že takto to byť nemá, srdce kričí svoje pravdy o tom, nech to nevzdávam. A verím. Ta verím. Tebe Rybenka.

13. deň po KET

Mám narodeniny. Zas. Už po tridsiatydruhýkrát. Som stará krava. Teda ryba. Kašlem na vrásky, ktoré prináša čas a grimasy. Aj na kilá, ktoré sú výsledkom nočných náletov na chladničku, stále sa môžem skrývať za tehotenské chúťky, nie? Preglnem teda ďalší krížik na chrbte, mám jediné prianie. Vykopnem sa z postele a idem si dať darček. Vytiahnem zázrak dnešnej doby - digitálny tehotenský test, pri ktorom je jediná istota - neuvidím Bruchalove zuby! Pripadám si tak trochu masochisticky, že sa ešte vôbec dokážem takto týrať, no som rozhodnutá to risknúť a dopriať si aspoň kúsok šťastia v tento sviatočný deň. Na displeji celú večnosť bliká hláška, aby som čakala. No veď čakám! Stále na niečo čakám ako taká čakanka. Aj som sa dočkala. Test jasne hlási, že tehotná som. Jediný dôkaz toho, že mi nešibe a že sa niečo deje, že Rybenka bojuje, že nás chce. Viem, že to nestačí, rozum to chápe, srdce stále popiera. Ale mám narodeniny, strácam rozum a aspoň chvíľu sa teším, že na pár okamihov som tak trochu tehotná. Tak skutočne, nielen akože! Je to zvláštny pocit a ja si ho užívam, aspoň dnes. Prichádza môj muž a podáva mi ružu. Silno ma stíska, silno ma ľúbi. Smutno mi je, že zas ostaneme len dvaja, že nám Rybenka odpláva a nechá soľ v očiach. Ja revem, on ma utešuje. Stále v ruke zvieram digitálny zázrak s nápisom "Pregnant" - je to najkrajší narodeninový dar, hoci len na jeden deň. Ale je náš.

14. deň po KET

Skúmavka sa plní krvou a ja sa znova lúčim s mojou Rybenkou. Usmievam sa. Hoci to bolo krátke, bolo to krásne, byť aspoň chvíľu s ňou v takom tesnom spojení, dalo mi to nádej, že nabudúce to bude lepšie. Nemusím postupovať míľovými krokmi, raz sa aj tak stretneme. Tak "naozajsky". Áno, krv potvrdila to, čo som posledné dni tušila, hoc som sa bránila, rozum sa nemýlil. Opäť. Odchádzame domov a hoci sa tvárim hrdinsky, lomcuje mnou obrovský žiaľ a pocit nespravodlivosti, boli sme tak blízko a znova sme na začiatku. Pocit, ako keď pierko držíš v dlani a v tom niekto otvorí okno...

KONIEC DRUHEJ (stále nie poslednej) SÉRIE

Komu ušla jednotka, nájde ju tu TU.

Foto: pixabay.com

Predčasne narodené deti sú tie, ktoré prídu na svet pred ukončeným 37. týždňom tehotentstva. Ročne sa takto narodí až 15 miliónov maličkých ľudí, na Slovensku je to približne 8 % z celkového počtu novorodencov.

Od prvých sekúnd sa musia popasovať s množstvom problémov. Nedostatočne vyvinuté pľúca majú problém s dýchaním, slabý imunitný systém dostatočne nechráni pred infekciami, s udržiavaním telesnej teploty musí pomáhať inkubátor a výživa im kvapká cez ihlu do žily. 

Nie je to ľahké ani pre bábätko, ani pre jeho rodičov, ani pre lekárov a sestričky. Našťastie dnes už majú veľkú šancu na prežitie aj tí najmenší a najslabší, a to vďaka perinatologickým centrám, kde dostanú adekvátnu starostlivosť od prvého nadýchnutia.

Svetový deň predčasne narodených detí sa každoročne oslavuje 17. novembra. Jeho symbolom je purpurová farba. 

Zo svojich pocitov sa vyznal aj raper ŠILO, ktorému sa v 32. týždni narodil synovec Peťko. Na počesť všetkých predčasniatok zložil skladbu Zázrak.

Prečítajte si skúsenosti mamičiek predčasniatok >>

foto: pixabay.com
#magazin #predcasne_narodene_dieta #nedonosene_dieta #predcasniatka
#zdravie #predcasny_porod #tehotenstvo #porod

Zažila to zrejme každá budúca mamina. Pichľavé konštatovania na svoju adresu. Rozhodla som sa preto zostaviť zoznam najotravnejších poznámok, s ktorými som sa počas tehotenstva stretla ja, alebo moje kamarátky. Bohužiaľ, musím skonštatovať, že väčšinu z týchto zlomyseľností hovoria ženám iné ženy.

Ja som s takým bruchom už išla k pôrodu. Fakt si iba v šiestom mesiaci?

Táto poznámka má ešte niekoľko podôb (napr. Čakáš dvojičky? Ale ťa je! a pod.). Dotyčná vám chce povedať, že ste riadne pribrali a ona, keď bola tehotná, zaručene vyzerala (a aj bola) chudšia ako vy. Lenže nemá gule to povedať takto priamo. Nuž, ženy v tehotenstve priberajú. Niektoré viac, niektoré menej, niektoré majú brucho väčšie, niektoré menšie, nemá zmysel sa pre to stresovať. Skúste to ale vysvetliť hormónmi zmietanej tehotnej žene, ktorá pri každom pohľade na váhu zažíva malý šok z toho, koľko zase stihla za týždeň pribrať! Keby takúto poznámku vypustil z úst muž, poviem si, nevedomosť. Muži však tehotným skôr závidia, že môžu priberať, prejedať sa a vyhovárať sa pritom na tehotenstvo. Keď to ale spraví žena, nič iné ako zlomyseľnosť za tým nemožno vidieť.  

Vidno, že čakáš dievča. Uberá ti z krásy.

Kedysi veľmi dávno, keď nebol ultrazvuk, veštili baby pohlavie bábätka podľa toho, ako vyzerá nastávajúca mamička. Niekto rozhodol, že pokiaľ žena čaká chlapca, bude opeknievať a keď dievča, tak oškaredie. A hoci sa dnes spoliehame na modernú techniku, tento spôsob veštenia sa udržal aj v týchto časoch. Asi nemá zmysel vypisovať opäť niečo o hormónoch. Normálne to zhrniem zistením, že som videla baby, ktoré čakali chlapca a na kráse im to nepridalo. Ženám, ktoré sa rady venujú odhadu pohlavia dieťaťa by som chcela povedať iba jedno: tehotná má doma zrkadlo a jasne vidí, či opeknela alebo nie. Nie je potrebné jej to oplieskavať o hlavu.

Ty toto ješ?/piješ? (k otázke si domyslite aj zdvihnuté obočie a udivený výraz).

Ok. Priznám sa, že som už videla tehotné, ktoré fajčili ako fabrický komín a mala som z toho zmiešané pocity. Ale pokiaľ sa žena rozhodne piť kávu či s chuťou požíva plesňové syry, nepripadá mi to ako nič pohoršujúce. Rovnako, ak si tehotná dopraje deci vína. To už je ale na niektorých „zdravastravaforever“ ťažký kaliber a nasleduje prednáška o tom, čo všetko to dieťaťu spôsobuje. Pochybujem, že v takom Francúzsku či Taliansku je to témou číslo jeden. Zastávam názor, že treba počúvať svoje telo. A ak telo povie, že raňajšia káva je úplne ok, tak je ok. Určite viac ako cola. 

Už len musíš prežiť ten hrozný pôrod.
Nikdy som nepochopila, prečo má niekto potrebu „na nevyžiadanie“ vyprávať o hrôzostrašných pôrodoch a bolestiach tehotnej žene, ktorá sa (vo väčšine prípadov) na svoje dieťa teší. Pritom existujú ženy, ktoré mali ľahké pôrody.

Tvoje dieťa sa má narodiť v tento deň? To nie je šťastný dátum/nenarodí sa v dobrom znamení.

Horoskop môže byť celkom príjemná kratochvíľa, pokiaľ si z toho niekto nespraví alfu a omegu životných rozhodnutí. Zamyslime sa, koľko ľudí na svete je narodených v jednom konkrétnom znamení...Myslíte si, že sa na nich všetkých bude vzťahovať horoskop a tak všetci zažijú to isté? Zastávam názor, že každý dátum je šťastný, pokiaľ sa vám stane niečo šťastné a každé znamenie je dobré, pokiaľ je dobrý človek.

Tehotenské pásy-podpora rastúcemu brušku

Tehotenské podporné pásy

Tehotenský pás predstavuje ďalšiu vymoženosť, ktorou si dnešné mamičky môžu svoje tehotenstvo spríjemniť.

Tehotenský podporný pás podopiera bruško, bráni  zbytočným otrasom a odľahčuje chrbát, a tým zmierňuje nepríjemné  bolesti v krížoch.

Tehotenské  pásy udržiavajú  bruško v správnej polohe a zamedzujú panvovým bolestiam, bolestiam chrbáta, tlaku na močový mechúr a brušnú oblasť. Mamičky  ho môžu nosiť v kombinácii s normálnou, ale aj s tehotenskou spodnou bielizňou. Vďaka nemu sa  bruško dostane po pôrode ľahšie do formy a uľahčí spevneniu brušnej steny po pôrode.

TEHOTENSKÝ PÁS  IRENA-je bavlnený pás s nižšou podporou.Veľkosť sa reguluje pomocou suchého zipsu.

Mamičky ho ocenia najmä vtedy, ak majú oblečené nohavice s nižším sedom a chcú zakryť bruško a chrbát.

Tehotenský bavlnený pás je vyrobený z príjemného materiálu,ktorý obopína rastúce bruško.

TEHOTENSKÝ ZDRAVOTNÝ PÁS -GERDA-je plne hradený zdravotnou poisťovňou.

Je to univerzálny zdravotný tehotenský pás,ktorý sa môže po pôrode otočiť a použiť ako popôrodný pás.

Je ho možné kúpiť v lekárňach a predajniach so zdravotníckymi potrebami.

TEHOTENSKÝ ZDRAVOTNÝ PÁS-KIRA-je plne hradený zdravotnou poisťovňou.

-vhodný pri viacplodovej tehotnosti-všiestom,siedmom a ôsmom mesiaci tehotnosti.

-je ho možné kúpiť v lekárňach a výdajňach zdravotníckych potrieb

Ponúkame Vám Tehotenské zdravotné pásy,ktoré sú plnehradené zdravotnou poisťovňou-môže ich predpísať lekár.
https://www.modrykonik.sk/market/tehotenstvo-pasy-vankuse-strie/8fzq/zdravotny-tehotensky-pas/

https://www.modrykonik.sk/market/tehotenstvo-pasy-vankuse-strie/pidr/zdravotny-tehotensky-pas-univerzalny/

Všetko sa dá prežiť, aj čakanie na zázrak a dokonca sa pritom nezblázniť. Alebo teda hej, ale len trochu. Aj takto môže vyzerať život budúcej matky - čakateľky v procese IVF (umelého oplodnenia).

                                                                                                               Foto: pixabay.com

Deň KET (kryoembryotransfer -viac TU)
Juchú juchu, už je Rybenka v bruchu! Tá 200-kilometrová cesta z Martina domov po serpentínach a krkahájoch ma až tak neteší, akurát my musíme bývať v psej riti pánubohu za chrbtom... ale budiž, prežijem, nech to škvŕňa na Javorinách nevytrasiem.

1. deň po KET

Je nedeľa. Manžel mi nedovolí nič robiť, tak celý deň prevádzkujem gaučing a teším sa, že mi nik neprepína telku na futbal alebo správy. Nechám si priniesť všetko až pod nos, hladkám Rybenku v brušku a vravím jej, ako sa máme fajne a cítim sa ako kráľovná matka.

2. deň po KET

Šéf mi vyhovel a nechal ma doma odpočívať, hniezdiť a tehotnieť, záleží mu na množení sa nášho rodu rovnako ako mne a plne ma podporuje. Poobede mám termín na nechty, musím ísť, aj keby horelo, zvianočnieva sa, ďalší by som dostala až po Troch kráľoch, veď manžel ma ta zavezie, tak si užívam, pekne sedím a pletkujeme s babami v kozmetickom salóne. Odchádzam vrcholne spokojná so zimnou tématikou na rukách a vravím Rybenke, že akú má krásnu maminku.

3. deň po KET

Začínajú ma žrať mrle, oštím test, je biely ako Bruchalove zuby, založím ho a idem sa upokojiť jedlom, nadávam, že tlačenku som sprášila v nedeľu a nenechala si z nej ani kúsok, zmierim sa teda s klobásou. Som predsa tehotná, mám chute! Aby som zamestnala ruky, vyrábam vianočné gule na svetielka, síce podaktoré vyzerajú ako veľkonočné vajcia, nevadí mi to a ďalej mocem bavlnku okolo balónikov a neskôr ich veselo praskám. Pripomínam Rybenke, že jej maminka je nielen krásna, ale aj šikovná.

4. deň po KET

Nemať také krásne vianočné nechty, dávno si ich ohryziem. Scenár sa opakuje, oštím test, ako inak - je podľa vzoru Bruchala, založím ho k včerajšiemu a hľadám jedlo. Už nie je ani klobása? Dofrasa! Oklamem moje chúťky aspoň kávou a hľadám činnosť. Varím Salko a mandľový puding, šľahám vajcia, kutrem v bare a hľadám rum. Málo ho je, aj zbytok whisky bude fajn. Vajcový likér je na svete, spolu s ním aj domáce "Bejlís", vyrobila som aj nealko verziu pre seba s rumovou a punčovou arómou. Sedím na gauči, slastne sa oblizujem po sladkej dobrote a vravím Rybenke, ako nám je fajn, aký máme sladký život.

5. deň po KET 

Sú Vianoce. Deň zázrakov. Nadšene ráno vyskakujem z postele a cikám na paličku. Zázrak sa nekoná, ale vianočnú náladu mi to hádam nepokazí. Šmrcnem test medzi ostatné beloby a balím darčeky pre celú rozvetvenú rodinu, medzičasom vyskočím a idem skontrolovať, či na teste nepribudla čiarka. Prd do Šumavy pribudol, nie čiarka! Balím ďalej, klepem rizky, miešam za lavór zemiakového šalátu, pečiem rybu a prekladám zákusky. Nie z krabice na tácku, ale z tácky do úst. Čo si to nahováram? Rovno zo škatule ich ládujem! Len aby som zamestnala ruky, no hlavne hlavu. Všetko nachystané, večeriame sami dvaja, smejeme sa, ako mi steká med po prstoch, ako sa mi koprcká cesnak po stole, že som prerezala jablko pozdĺžne a nie priečne, tak asi ťažko tam bude hviezdička, že? Režem znova a vysoko, hviezdu netrafím, nevadí, tak zas o rok. Dusíme sa juchou, šalátom a rybami, potom bežíme k stromčeku ako deti a radujeme sa. Sľúbili sme si, že o rok sa budeme tešiť traja. Hovorím Rybenke, nech poslúcha a pekne medzi nás príde a teší sa s nami.

6. deň po KET

O štvrtej ráno sa budím na strašidelný sen. Bars by aj nie, takto sa obžrať, aby potom človek kľudne spal. Keď som už hore, pustím moč na test, karpavými očami naň čumím, vidím zas len Bruchalove zuby ako po minulé dni. Ech, mohla som radšej spokojne spať! Sladká nevedomosť. Miesto toho som sa nervózna hádzala na posteli ako ryba na piesku a hlavou mi chodila jediná myšlienka, že to je stratené. Ja blbaňa som sa týmto týrala celý deň a ku večeru som to spomenula aj manželovi. Hodil na mňa smutné oči a spýtal sa, prečo to robím. Načo testujem - potom som ako duch a nie je so mnou reč. Hoci možno zbytočne. Uznávam, že má pravdu, ale vidím, že ho to mrzí a večer sa na návšteve opije ako dávno nie. Nervy. Mala som chuť si dať facku. Alebo sa tiež opiť a zabudnúť na všetko. Radšej si dám tú facku a vravím Rybenke, že maminka je smutná, ale nezabúda na dobré mravy. Padám unavená do postele a vravím si, že kašlem na testy aj stresy okolo toho, zajtra bude lepšie. Snáď.

7. deň po KET

Bohovsky dobre mi je. Ráno sa peleším v posteli do deviatej, test mi ani neprišiel na um, pokojná som ako baránok. Neunúvam sa obliecť, zotrvávam v infantilnom flanelovom červenom pyžame s medvedíkmi. Môj muž ho má veľmi rád, lebo sa mi furt rozopínajú gombíky na prsiach, heh. No neurobím mu radosť na Vianoce? Tlačíme za koláčmi a pozeráme vianočné rozprávky. Znova mám svoje príznaky. Revem, keď princ pobozká chudobné dievča, revem, keď sa stratený syn vrátil za otcom, revem pomaly aj pri reklame na Persil. Vravím Rybenke, že maminka je citlivá duša a slzu jej povolí nielen cibuľa, ale aj československá kinematografia.

8. deň po KET

Nedeľa. Obzerám sa ráno nahá v zrkadle. Vrtím sa zľava doprava, sprava doľava a späť. Niežeby som očumovala, či už mám tehotenské brucho, len skúmam, či sa mi nevytvorili preležaniny. Týždeň kvasím ako utopence na letnom slnku a začínam mať toho dosť. Na poobedie si plánujem pohyb na čerstvom vzduchu a večer pozvem návštevu. Nech konečne aj niekto iný pojedá tie prekliate koláče a majonézový šalát, mne už lezú všetkými otvormi. Bleee, zase myslím na jedlo. Ale dala by som si plnený rezeň. Už ho držím v ruke a vtedy ma prejde chuť. Tak syr s hranolkami. Ale na raňajky? Tak nie. Alebo chleba vo vajci s cesnakom. To by šlo. Všímate? Už mám chúťky na sprostosti ako správna čakateľka! Spravila som si hrianku s volským okom. Nechcelo sa mi prpliť s vajcami. A nemôžem predsa chrúmať cesnak - spomeniem si na večernú návštevu a mám napamäti jej dobro v rozpore s mojim dračím dychom. Horí mi vajco na panvici, kým v ošiali krájam cibuľu, ktorou posypem hrianku natretú kečupom a prasknem na to volovo oko. Spokojne prežúvam na gauči posledné sústo, keď mi príde na rozum dobro návštevy a dračí dych. Nevadí. Sadnem si obďaleč. Vykvasím sa znova na gauč a spokojne hladkám Rybenku a vravím jej, že cibuľa je zdravá a maminka ju musí papať, aby sme boli zdravé, hoc' aj návšteva pokape už vo dverách. Ha-ha!

9. deň po KET

Sedem hodín. Ticho. Tma. Budík. Sakra! Končí moje neplatené povaľačstvo, nastupuje práca. Vyskakujem na rovné nohy, vzápätí si opäť ľahnem a posúvam budík ešte o 15 minút a zaspím ako zabitá. Znova budík. Ako to bolo? Jaj - ty môj laktačný bože!!! Ja fakt idem do práce. Tak idem, vlastne bežím. Celý deň sa vrtím na stoličke, práskam pečiatky, posúvam spisy kolegyni a tvárim sa prudko tehotne, aby som sa nemusela namáhať. Darí sa mi, imitovanie práce mi ide, rovnako ako predstieranie tehu brucha. Za sviatky počas týždňového kurzu gaučingu som si vypracovala fajný bembel. Ako kulisa fajn. Dávam si socialistický záväzok, že v novom roku budem síce tehotná, ale schudnem. Pri troche šťastia budem mať viac nechutenstvo, príležitostne si grcnem, budem krotiť chúťky na pamlsky, kilá pôjdu dole a zároveň si budem veselo tehotnieť. Hneď si svoje motivačné myšlienky zapisujem do fitness diára - darček od Ježiška. V telke vraveli, že je dobré si dať záväzok ešte pred novým rokom, že potom na neho v návale emócii a šampusu aspoň ľudia nezabudnú. Ja novoročné predsavzatia beriem smrteľne vážne! Asi tak tri dni. Šepkám Rybenke, že maminka bude sexi kosť, či už s bruchom alebo bez neho. 

10. deň po KET

Scenár zo včerajšieho rána sa zopakoval a určite sa bude opakovať aj zajtra. Spím - budík - opäť spím - opäť budík - vyskočím - bežím - imitujem prácu. Teda chcela som, dnes to vyzerá na deň otvorených dverí v blázinci a ja som jeho správcom. Ľudia ma vycicali ako včely jarnú lúku v rozpuku. Ale aspoň som zabudla na moje pseudotehotenstvo. Plazím sa domov a hádžem sa na milovaný gauč. Ide ma mňa chuť na sladké. Volím zdravú variantu, veď som si dala záväzok, ako schudnem. Na Vianoce som kúpila exotické ovocie, ktoré som nikdy nejedla a názov jedného z nich som musela dokonca vygúgliť, ani za svet mi nešlo na rozum, čo to sakra je "po našom" passion fruit? Maracuja - malé hnedé prd - v sebe skrývala neskutočnú slasť, sprášila som rovno dve a dotkla sa tak neba. Mňam. Hurmikaki bolo fajn, ale nebude mi chýbať k životu a zakončila som to papájou, ktorá nebola celkom zrelá a chutila ako tekvica zo svokrovej záhrady. Cestou späť na gauč som zlyhala. Záväzok neurobiť test som práve porušila a teraz tupo čučím na jagavo biely pásik, preťatý červenou čiarkou. Jednou čiarkou. Iba jednou. Jedinou. Pche!!! Vravím Rybenke, že sa asi stala niekde "chyba v programe" a asi nebola tá správna, ale medzi jej 7 súrodencami je určite ten správny jedinec, vlastne aspoň dvaja a čakajú na svoju príležitosť.

11. deň po KET

Budím sa s myšlienkou na Rybenku, ktorá nie je. Ale aj tak pohladím mastný pupok a zaželám jej dobré ráno. Vravím jej, že viem, že tam nie je, ale raz bude a budeme spolu bežať do práce. Zatiaľ bežím len ja, na poľadovici je to celkom zábava, nohami štrikujem tak, že by som uplietla zimnú výbavu pre celú olympijsku výpravu. Celý deň = psychiatria. Dvere už ani nezatváram, aspoň nimi nik netrieska, ľudia sa striedajú sťa fusakle. Juch, koniec! Pracovného dňa, týždňa i roka. Hajde domov, Ryba! Nemám čas zaháľať na gauči a fňukať za Rybenkou, balím cestovku na predĺžený silvestrovský víkend v ďalekej Žiline. Stratiť sa z reality všedných dní občas padne vhod. Hej, aj mne. Dnes netestujem, ale jeden prúžok hádžem do tašky na zajtra, aby som sa uistila, akým smerom sa bude uberať silvestrovská noc. S Rybenkou či bez nej.

12. deň po KET

Pobalení, ide sa. Cesta uteká, myseľ tiež. Chodí mi hlavou, aké by to bolo, keby som mala v brušisku Rybenku, či by sa niečo zmenilo. Bolo by to vidieť v očiach, tú povestnú iskru? Alebo by to niekto začul v hlase? Či to cítiť aj z obyčajného dotyku? Alebo nebodaj má ten pán v obsluhe na pumpe voľajaký dar, že tuší, že dačo so mnou nie je naporiadku? Prečo na mňa tak zíza? Ech, asi som dnes nebezpečne krásna, eroticky oblečená abo kieho, ale nespúšťa zo mňa zraky, keď zľahka hádžem vlasmi a tajomne sa usmieva, kým sa ladne blížim k hajz.....toaletám. Ha-ha-ha! Ako bohyňa ženstva sa nastrčím pred zrkadlo, reku kuknem, či sa fakt na mne niečo nezmenilo, či mi neiskria okále alebo sa hlas nepremenil na hlboký alt a či predsa len neveriť myšlienke, že Rybenka niekde v mojich útrobách fakt hrdo bojuje. Lebo - keď to videl pumpár, to je istota, nie? Pri pohľade do zrkadla neviem, či sa mám smiať, či okamžite uvažovať o úniku z wecka malým okienkom vo výške očí alebo sa rovno spláchnuť. Tajomstvo bohyne odhalené! Vo vlasoch mám nalepených niekoľko zelených kúskov starej diaľničnej známky, ktorú som škrabala z okna auta medzi Popradom a Štrbou. Nakoniec sa nezdržím a smejem sa na plné hrdlo. Sama, však čože? Pri odchode nemám hanby a idem smelo za oným pumpárom sa opýtať, či mesačná diaľničná známka z decembra je platná aj v januári. Ozaj nemám hanby, pumpárovi trhá kútiky. Ach, drahá Rybenka, vidíš, čo by si to mala za matku? Škoda, veselo by ti so mnou bolo..... 

13. deň po KET

Dostihol nás opäť. Nový rok. Čas porozmýšľať, čo sme za ten minulý stihli, zmeškali, získali i stratili. U nás to bol prelomový rok, zbehol tak akosi zvláštne rýchlo. Ale stihli sme sa posunúť o hodný krok, naša snaha o Rybenku nabrala reálne rozmery a tvary. Tento rok bude tiež prelomový, lebo našu Rybenku si vylovíme z pomysleného rybníka reprodukčného centra, len potrebujeme kus poondiateho šťastia. Chcelo by to poriadne lajno! Po včerajšej prehýrenej silvestrovskej noci sa nezmôžem na iné, ako pometovanie sa na gauči a prechádzku prázdnym mestom. Včera som ešte stihla prsknúť moč na test. Rovnaký scenár - biely - zahodiť - pápá, Rybenka moja! Definitívne som sa lúčila nielen so starým rokom, ale aj s prvou nádejou na úspech. A zároveň som vítala ten nový a vytvárala priestor pre nové nádeje a sny. A pre Rybenku, ktorá príde. Už čoskoro.

14.-15. deň po KET

Na dva dni som zabudla na čas, priestor i momentálny stav. Vypla som. Totálne. A užívala som si čas s manželom, rodinou a priateľmi. Kino, vymetanie obchodov a "formuľééé" ako nazvala motokáry slečna Angelika. Veľa sme sa smiali a bolo nám dobre. Ale vždy mi to šlo hlavou. Čakať na niečo, o čom vopred viem, že je stratené, je zvláštne, ale zároveň som bola pripravená na to, čo príde. S Rybenkou som sa rozlúčila, sama, potichu a s prianím, aby ďalšia Rybenka s nami ostala. Asi som divná, ale nepustila som ani jedinú slzu. Aj keď mi bolo smutno...

16. deň po KET

Konečne skončili všetky sviatky aj víkendy a laboranti prišli do práce, aby mi zobrali kus krve, ktorá potvrdila to, čo sme všetci vopred vedeli, hoci sme dúfali, verili, bojovali. Aj sono vyšetrenie potvrdilo moje predtuchy. Pokus č. 1 nevyšiel. Hm, škoda, mala som moju Rybenku rada, veselo nám bolo spolu. Hneď tam, v prezliekacej kabínke centra, som si sľúbila, že druhé kolo bude úspešné. Že o mesiac tam budem stáť znova a motať sa do tej bordovej zavinovacej sukne, ktorá mi ani zďaleka súčasne neopáše oba boky aj zadnicu, ale budeme odtiaľ vychádzať dve - ja a moja nová Rybenka. Poobedňajší telefonát od koordinátorky s negatívnymi správami ma len utvrdil v tom, že je to vlastne poľahčujúca okolnosť - pripraviť sa na zlé správy vopred. Ten smútok a sklamanie sa rozložili do niekoľkých uplynulých dní po troške, hneď po mojej predtuche a vlastne ani tak neboleli, ako by to bolelo dnes, ak by to prišlo naraz, zhurta a nečakane. Tu a teraz, bum, tresk, potopa. Takže, drahá Rybenka, toto bola skúška, aby sme vedeli, ako na to, nabudúce ideme naostro a až do víťazného finále! Veď už teraz ťa obaja ľúbime :-* 

KONIEC PRVEJ (rozhodne nie poslednej) SÉRIE

pokračovanie TU

Zvoní budík. Rezonuje v striedmo zariadenej izbe. Odráža sa od smotanových stien a prebodáva ušné bubienky. Svoju tvár ponára hlbšie do podušky a nahlas zastoná. Poťažky vystrie ruku k telefónu a vypína ten otravný, uši trhajúci zvuk.

V tej chvíli má pocit, že v jej hlave niečo vybuchlo a tlaková vlna jej nadvihne „dekel“. Bolesť pulzuje do spánkov a odtiaľ sa po povrchu preplazí až na temeno hlavy. Pomaly si sadá, podvihne si vankúš za chrbát, hlboko sa nadýchne a vyfúkne vzduch do dlaní, v ktorých má zaborenú porcelánovo bielu tvár. Natiahne sa po pohár odstátej vody, ktorú si nechala večer na nočnom stolíku. Presne pre tento prípad.

Malý glg priezračnej tekutiny stiekol hrdlom a príjemne ho osviežil. Zrazu má pocit, že kým prišiel do žalúdka, zmenil sa na vytečenú kyselinu z tužkových bateriek. Dýcha plytko a modlí sa, aby si „nepokrstila“ čisté návlečky. Pozná tento stav. Zažila ho po akcii, na ktorej sa menej hovorilo a viac pilo, a ktorá bola tak super, že si z nej nikto nič nepamätá. Ach to mládí!

Kedysi by sa pomaly, plynulo, hlavne bez prudkých pohybov, zviezla späť do postele a prespala tú nelichotivé rozpoloženie, no dnes musí vstať, obliecť sa, odšoférovať to do práce a ešte sa aj tváriť, že je jej super.

Nacvičenými ťahmi zo seba spraví človeka, vlasy zopne do konského chvosta, keby sa ten glg vody predsa chcel vrátiť hore, a sadá za volant. Vedľa rýchlostnej páky si pokladá tyčinky a opatrne, s rešpektom, zahryzne do prvej. Začína mať pocit, že dnes to nebude až také strašné...

O pár minút stojac v kolóne pozerá do roztvoreného igelitového vrecka a cíti na sebe pohľady zo všetkých áut naokolo. Jasné, pohoršujte sa, určite mám zostatkový, aj tri promile... Asi by som nesadla za volant! Predýchala to, zelenú farbu z tváre pomaly vytlačila červeň. Spomenula si na video, čo videla na nete. Ako sa chameleón prechádzal po slnečných okuliaroch rôznej farby a vždy sa prispôsobil tým, na ktorých práve sedel. Dnes už vystriedala minimálne tri.

Brzdové svetlá pred ňou pomaly zhasínajú a autá sa hýbu dopredu. Do práce to zvládla bez trapasov. Kým sa však vyviezla na štvrté poschodie s ďalšími tromi ženami vo výťahu, ktoré zjavne nepoznajú pravidlá používania parfumov, a jedným pánom, ktorý smrdel ako popolník v štvrtej cenovej, vystriedala aj štvrtú farbu.

Fialová vystrelila z výťahu priamo na WC na chodbe. Samozrejme, že zo štyroch kabínok boli tri obsadené mladými žabkami z firmy oproti jej kancelárie, štebotajúcimi o blížiacom sa firemnom večierku. Kľakla si pred záchod a do toho... Tram ta ra raaaa. Zvuky ako z trápnych scén amerických filmov pre teenagerov. Bože, to museli počuť aj v kuchynke. Počkala na toalete, kým mala istotu, že odišli baby z vedľajších kabínok, aj chlapi z kuchynky odvedľa a keby mohla, tak sa popod mramorovú dlažbu odplazí ako zákopový vojak až do kancelárie.

Nestretla nikoho. Padol jej kameň zo srdca. Je jej zle, lebo nič nejedla, no keď sa naje, bude jej zle ešte viac. Toto je najhoršia „opica“, ktorú zažila a najhoršie na nej je to, že sa z nej tak ľahko nedostane. Minimálne najbližších pár týždňov, kým sa neprehupne do druhého trimestra.

Tipy na zmiernenie ranných nevoľností

Niečím podobným si prešla azda každá mama. Niektorá to zvládala lepšie, druhá katastrofálne. Vyzeral váš prvý trimester, podobne?

Pár rád, ako ich zmierniť, sa spomína aj vo WIKI. Napríklad:

• jedzte často malé porcie,
• nepite počas jedla, ani krátko pred ním a po ňom
• vodu pite po troške počas celého dňa,
• pomáha citrónová a zázvorová vôňa, 
• jedzte slané zemiakové lupienky,
• nevarte alebo nejedzte korenené jedlá

Ako ste zvládli ranné nevoľnosti vy? Ak máte aj vy svoje rady a finty, triky čo vám zaručene zabralo a pomohlo zmierniť väčšinou celodenné 🙂  ranné nevoľnosti, podeľte sa o ne vo WIKI, stačí kliknúť sem.

Rozhodla som sa napísať tento článok, pretože mi písalo veľa mamičiek ohľadom môjho pôrodu a tak ma napadlo, že dám všetky svoje poznatky a skúsenosti spolu s pôrodným príbehom do jedného celku.

Na začiatok by som chcela napísať ako som sa vlastne dostala k myšlienke rodiť doma, aká bola moja cesta tehotenstvom a môj osobný názor.

SOM TEHOTNÁ

Prvý tehotenský test som si robila v strede januára. Vyšiel negatívny, čo ma trochu sklamalo ale hovorila som si "nechali sme to na vyššie sily, tak náš anjelik príde keď bude ten správny čas". Nechala som test ležať na umývadle, vlastne som ho tam zabudla. Večer, keď som si umývala zuby zablúdila som naň pohľadom a skoro mi zabehlo. Vedľa prvej sýto červenej čiarky sa objavila ešte jedna slabšia. Rýchlo som utekala po ďalší test a po niekolkých desiatkach sekúnd sa na ňom objavili jasné DVE čiarky. Myslela som, že od šťastia vyletím na mesiac. Nevedela som sa dočkať kedy to oznámim manželovi.

Presne o mesiac mal narodeniny, tak som obidva testy nalepila na výkres, dokreslila obrázky, napísala veľký nápis "Szia apa" (Ahoj ocko) a vložila do obálky, ktorú som mu akože len tak podstrčila na druhý deň po večeri. "To je tvoj predčasný narodeninový darček," prehodila som do vetra. Najprv nechápal, no za pár sekúnd mu všetko docvaklo a od radosti ma silno objal. Obaja sme boli neskutočne šťastní.

RODIŤ V NEMOCNICI? A TO MUSÍM?

V prvom trimestri som sa vrhla na internetové pátranie. Totižto jediné poznatky, čo som o pôrode mala boli tie zo školy zahŕňajúc hrôzostrašný videozáznam pripomínajúci obtiažny chirurgický zákrok a nie "ZROD NOVÉHO ŽIVOTA". Priznám sa, že mojim jediným a zároveň najväčším strašiakom bola nemocnica. Biele plášte, gumené rukavice, ostré svetlá, prístroje a všeliaké neidentifikovateľné železné nástroje. Husia koža, studený pot, nechutenstvo a hlavne strach - to som cítila pri slove "nemocnica".

Myslela som si však, že rôzne fóra, pôrodné príbehy a skúsenosti iných mamičiek mi moje hrôzostrašné predstavy o pôrode kompletne vyvrátia. Nestalo sa tak. Bude klystír, nástrih, nebudeš sa môcť svojvoľne pohybovať ani piť, pôrod ti urýchlia, bude to hrooooooozne bolieť, napichajú ti oxytocín, dieťa ti hneď vezmú, šitie hroooooozne bolí, a ak sa zasekne, a ak bude cisársky, a keď nebudeš mať mlieko, a keď sa nebude vedieť prisať, a sex bude hrozný, a...a...

Prvé čo mi napadlo: "Bože, veď ja neporodím." Veď akoby som aj mohla...ja, čo mi zubár dáva anestézu aj pri tom najmenšom vŕtaní.

DÁSA TO AJ INAK...

Pán internet našťastie nebol nositeľom iba zlých informácií. Po pár dňoch v totálnej depke som si povedala, že sa to musí dať aj inak. Narazila som na zahraničné videá domácich pôrodov a vtedy mi svitla nádej. Vtedy som prvýkrát videla aký môže byť pôrod silný a nádherný, plný emócií, lásky a pokoja. Bola som presvedčená, že takto má príchod nového života na tento svet vyzerať a veľmi som dúfala, že sa to podarí aj mne.

DEŇ D, keď som objavila úžasnú stránku vnimavetehotenstvo.sk, kde bolo snáď VŠETKO o domácom pôrode. Bolo tam taktiež zverejnených prvých 10 pôrodných príbehov slovenských žien a to bolo pre mňa ako čisté Božie osvietenie. Dása to! 

MOJ MANŽEL

Častokrát sa stretávam s tým, že partneri z myšlienky domáceho pôrodu nie sú moc nadšení, majú obavy, cítia príliš veľkú zodpovednosť a riziko. Môj muž ma podporoval od samého začiatku za čo som mu neskutočne vďačná. Keď som mu povedala, že by som chcela rodiť doma chvíľu na mňa prekvapene hľadel, potom ma stisol a zašepkal: "Nemyslel som si, že budeš mať v sebe takú silu. Milujem ťa."

Vedela som, že bude počas pôrodu hrať veľmi dôležitú úlohu. On je totižto ten typ, čo nepanikári, je vždy rozvážny a nemá hlavu v oblakoch. Je neoblomný, cieľavedomý a hlavne má otvorené SRDCE a DUŠU. Do nášho vzťahu prinášal kľud a harmóniu, preto som si bola istá, že on bude tou pevnou skalou na rozbúrenom mori plnom vĺn, ktoré pre mňa pôrod predstavoval. 

TEHOTENSTVO

Prvý trimester bol takmer bezproblémový, sem tam ma chytila mierna nevoľnosť ale žiadne presedené hodiny s hlavou v toalete sa našťastie nekonali. Pamätám si, že som sa nevedela dojesť pomarančov a mandariniek, taktiež som stále musela mať paradajky pomiešané s klasickým eidamom a posypané bazalkou. Šialené tehotenské chute typu kyslé uhorky s nutelou ale našťastie nehrozili. Iba sme častokrát uprostred noci museli ísť do rýchleho občerstvenia pre kúsok šampionovej pizze. 😀 Manžel to zvládal vcelku statočne - s chladnou hlavou a prázdnou peňaženkou.

Odzačiatku som bola sto percentne presvedčená, že to bude dievčatko. Pokukovala som po ružových vecičkách a už som videla malú dlhovlasú princeznú. Muž ma našťastie držal pri zemi a vždy mi pripomínal aj možnosť, že sa v tom rastúcom brušku môže skrývať aj chlapček. Ku gynekológovi som prvýkrát išla v 15. týždni. Vďaka Bohu som si vybrala naozaj skvelého lekára, ktorý bol veľmi milý a ústretový. Vysvetlil mi všetky možné riziká, no neodhováral ma od domáceho pôrodu, správal sa veľmi priateľsky a nakoľko som bola podľa jeho tvrdenia prvou pacientkou, ktorá chcela rodiť doma bol zaujatý a vždy sa pýtal ako sa mi darí hľadať asistentku a pod. 

V 21. týždni sa na sone ukázali dve malé guľky a bolo to jasné: čakali sme chlapčeka. Bola som prekvapená ako rýchlo ma túžba po dievčatku opustila a ako neskutočne som sa tešila na malého princa. V sekunde keď som pocítila prvý letmý pohyb ma pohltila silná všetko presahujúca materinská láska. V momente, keď prvý krát vystrčil svoju maličkú nožičku som plakala ako malé dieťa a nevedela som to zastaviť. Neopísateľné chvíle a pocity, ktoré pozná každá matka. Tehotenstvo bolo naozaj krásne, užívala som si ho plnými dúškami. Z 49 kg som sa v 9. mesiaci vyšplhala na 64kg a aj keď som sa už gúľala ako taký hroch užívala som si aj tie posledné najnáročnejšie dni. 

CESTA K MOJEJ PA A PRÍPRAVA NA POROD

Keď chcete rodiť doma na Slovensku asi najnáročnejšie je zohnať PA (pôrodnú asistentku). V tomto odseku musím veľmi poďakovať už spomínanej stránke vnimavetehotenstvo.sk, Ženským kruhom aj mamičkám z Modrého koníka. Vďaka nim sa mi podarilo nakontaktovať sa na asi jednu z mála pôrodných asistentiek na Slovensku, ktoré chodia k domácim pôrodom.

Nebudem v tomto článku opisovať kto je PA, kto je dula či babica alebo ako vybaviť papiere a podobné informácie. Tie, čo to zaujíma nájdu všetky informácie na spomínanej stránke, prípadne mi kľudne napíšte 🙂

So spomínanou PA sme si spoločne s manželom dohodli stretnutie, na ktoré sme bohužiaľ museli cestovať niekoľko stoviek kilometrov, keďže bola medzi nami veľká vzdialenosť. Ani to nás však neodradilo a absolvovali sme 3 takéto poradne. PA mi ukázala rôzne cviky, podelila sa s nami o svoje skúsenosti, vysvetlila nám celý priebeh pôrodu ako aj úlohu budúceho otecka a doporučila mi cvičiť s Aniballom.

S manželom sme sa pripravovali, že je dosť možné, že to k nám včas nestihne, keďže cesta trvala asi 3 hodiny ak nie viac. Dlhá cesta však nakoniec vôbec nebola problém – v 9. mesiaci sa ukázalo, že príroda vie najlepšie čo robí. Ako som spomínala mala som totižto praktizovať masáž hrádze a cvičenie s Anibalom. Ku koncu tehotenstva som však zostala "tam dole" strašne citlivá a uzavretá, a jednoducho to nešlo. Akokoľvek som sa snažila, moje telo cudzie predmety odmietalo, dokonca aj vlastného muža – tak veľmi chránilo moje bábätko. PA mala však obavy, že mám infekciu, tak ma poslala ku gynekologovi, no ten všetko zamietol.

Nuž a potom ako som PA opisovala, aké veľmi bolestivé je len pokúšanie sa o cvičenie s Aniballom mi po týždni (2 týždne pred termínom pôrodu) napísala, že má pocit, že môj pôrod bude príliš komplikovaný a že asi nie som vhodná kandidátka na to rodiť "inak".

V tom momente som zostala úplne mimo. Nemohla som tomu ani veriť. Všetko sebavedomie a odhodlanie sa zrútilo a v hlave mi zostalo: "a teraz čo?"

Našťastie mám však úžasného muža, ktorý okamžite zobral telefón a kontaktoval jednu našu známu (po zvyšok článku ju budem volať MA), ktorá sa chcela stať dulou a už bola pri niekolkých pôrodoch. Chcela som ju aj pri tom svojom, no kedže má detičky, nebolo to isté. Vďaka nej sme sa však dostali k NAŠEJ Pa (po zvyšok článku ju budem volať BE), ktorá bola už cez telefón úžasná. Hneď povedala, že rada k môjmu pôrodu príde a to bol veru veľký kameň zo srdca. Mala som týždeň pred termínom a bola som pripravená ako nikdy.

NARODENIE MOJHO SYNA

Aneb Zopár riadkov o tom, ako sa na ceste tehotenstvom až k samotnému pôrodu stala jedna obyčajná 17 ročná žena neobyčajnou... ako sa stala MATKOU.

 Tento príbeh by som chcela venovať všetkým ženám, aby otvorili svoju dušu a nechali sa unášať na vlnách spontánnosti a neskutočnej krásy prirodzeného pôrodu.

Termín pôrodu som mala 6.10.2014, no 1.10.2014 som na MK zanechala takýto odkaz:

a na moje prekvapenie ma môj drobček vypočul. V noci z 1.10. na 2.10. som sa zobudila o 1:00 a po chvíli som v podbrušku pocítila akoby náraz, na čo zo mńa niečo vytieklo. Moja prvá myšlienka bola, že si ešte poležím a trochu si oddýchnem, no bola som dosť mokrá, takže som zobudila manžela so slovami: "už je to tu láska."

Okamžite vyskočil z postele, no nie v panike ale pokojne s úsmevom. Pomohol mi z postele a išli sme spolu do kúpelne, lebo mi bolo treba cikať. Na striedačku som púšťala moč a plodovú vodu, bola som prekvapená, že ešte stále tečie, keďže som si myslela, že voda len praskne, bum, a potom už nič. S manželom sme na seba hľadeli a ja som s rozžiarenými očami prehlásila: "je to tu, za pár hodín uvidíme náš poklad".

Keďže som necítila žiadne kontrakcie rozhodla som sa, že si ešte poležím kým mám čas. Na ceste do izby som však pochopila, že to asi nebude také jednoduché nakoľko mi stále odtekala voda. Manžel v spálni porozkladal savé podložky, no bolo to dosť nekomfortné, keďže boli veľmi rýchlo premočené. Asi o 1:30 som začala pociťovať jemné bolesti ako pri menzese, tak som mu nakázala, aby zavolal BE aj MA, že už sa to začína.

Ja som ešte rýchlo zavolala mojej maminke, ktorá mi povedala v tej chvíli to potrebné, ako to len matky dokážu. V čase asi od 2:00 som už bola v spálni pri posteli na štyroch a predýchavala som. Dosť ma prekvapilo ako rýchlo sa to rozbehlo, myslela som si, že to pôjde pomaličky postupne, no kontrakcie boli už od začiatku naozaj intenzívne.

Cvičila som si nejaké dýchacie techniky, no v danej chvíli všetko úplne zmyzlo, moja myseľ sa vypla a zostala som len JA a MOJE DIEŤA. Pozícia na štyroch mi celkom vyhovovala, nadychovala som sa nosom a vydychovala som spolu s hlasným ručaním (asi ako medvedica). Bolo to naozaj hlasné, no pre mňa v tej chvíli úplne prirodzené. Predstavovala som si veľké nekonečné rozbúrené more, seba na malej loďke a v strede malý ostrov, na ktorom čaká môj synček. Každá kontrakcia predstavovala vlnu, ktorú je síce náročné ustáť, no som za ňu vďačná, pretože ma posúva vpred k môjmu vytúženému dieťatku.

Táto vizualizácia mi veľmi pomohla prejsť cez tú najťažšiu resp. najnepríjemnejšiu časť pôrodu. Nepamätám si bolesť, pamätám si len to more, len vlny a len môj cieľ. Trvalo to 4 hodiny, potrebovala som byť nerušene ponorená do svojho vnútra preto mi ani manželove dotyky neboli príjemné. Netuším koľko bolo hodín, keď prišla BA spolu s MA. Prišli potichučky, s úsmevom – vtedy som prvýkrát uvidela Be. Len ma pozdravili a sadli si do kúta. Videli, že sa sústredím, tak prehodili len pár slov s manželom a potom v tichosti sledovali ako sa bude pôrod vyvíjať.

Zrazu som pocítila silný tlak na konečník. V mysli som si hovorila, že treba dopriať dieťatku čas aby hladko prešlo pôrodnými cestami, tak som sa tomu tlaku vzpierala, sadla som si na fitloptu a krúžila bokmi. BE navrhla skontrolovať ozvy srdiečka, všetko išlo tak ako malo. Tlak bol stále silnejší a mňa premohol veľký pocit hanby, pretože som mala ozaj pocit, že sa dototo...

Všetci sa však len pousmiali a uistili ma, že je to úplne normálne a že to dieťatku len pomôže. Presunula som sa do polohy kedy môj muž sedel na kraji postele a ja som čupela medzi jeho kolenami s hlavou zaborenou v jeho náručí. Dýchala som jeho vôňu a dokonale som sa uvoľnila. Nechala som telo robiť to, čo chcelo. Tlačilo v podstate samo, ja som sa len podvolila. Ach, to bol neskutočný pocit úľavy, keď som už konečne mohla tlačiť!

Na začiatku sa telo naozaj trochu vyčistilo, aby malo dieťatko ľahší priechod, no MA ma šikovne utrela a potom to už bola jedna báseň! Striedala som polohy v čupe raz tvárou k mužovi, raz chrbtom – to mi vyhovovalo najviac. Medzi kontrakciami som mala vždy 10 sekundové pauzy, vtedy som chytro vyskočila na nohy, napila sa alebo šupla hroznový cukor a pokračovala v tlačení. Takto to išlo asi ďalšie 3,5 hodiny.

Môj manžel bol obrovskou oporou. Držal ma, bozkával ma, dodával mi silu a povzbudzoval ma. Hovoril mi aká som silná a krásna – cítila som sa naozaj ako Bohyňa, mala som pocit, že dokážem všetko. Mal v očiach toľko nehy a dôvery vo mňa. Pevne ma stískal pri každom zatlačení, cítila som jeho energiu, chválil ma a šepkal mi ako veľmi nás miluje. Nášho syna som neporodila sama, porodili sme ho SPOLU.

Po dlhých hodinách tlačenia prišiel prvý magický okamih – dotkla som sa malého kúsku hlavičky môjho syna. Ten pocit sa nedá opísať, bola som vyčerpaná, no tá chvíľa ma nabila znova na 100%. Cítila som jeho spoluprácu, cítila som, že nás už tiež chce vidieť a že tak isto ako ja dáva do toho celé svoje telo i dušu. Keď sa už hlavička tlačila von, MA mi opisovala, že malý viditeľne hlavičkou krúti do strán – tak veľmi sa snažil mi pomôcť. BE mi začala masírovať hrádzu olejom a po chvíli navrhla aby som si vyskúšala ľahnúť na posteľ na chrbát.

Manžel ma podopieral zozadu spolu s vankúšmi, držal mi nohy. Na dve kontrakcie bola hlavička vonku. Jediné čo som zacítila bolo jemné štipnutie. Pomyslela som si: "už len chvíľu a budem ťa držať, miláčik."

BE mi povedala, aby som sa sústredila na ďalšiu kontrakciu, pretože by bolo potrebné, aby čo najrýchlejšie vyšlo telíčko. Zhromaždila som teda všetky svoje sily a keď som pocítila prichádzajúci tlak, tlačila som ako som len vedela. Malý sa však zasekol, tak sa ho BE pokúšala trochu pootočiť, no nedalo sa, tak pohotovo nakázala MA, aby mi zdvihla pravú nohu došikma a mne, aby som zatlačila ešte viac. Tlačila som, kričala som a zrazu... bol vonku.

Bol na svete. Náš TEODOR.

BE ho podala do pripravených rúk môjho manžela a pre istotu mu odsala vodu z nosa aj úst. V okamihu sma započuli jeho tichý hlások, trošku zamrnčal a hneď bol pokojný. Manžel mi ho okamžite položil na brucho. Bol prekrásny, teplučký, jemný, voňavučký, ružový.

Nepamätám si vôbec, čo sa dialo okolo, moja myseľ zažila niečo ako orgazmus – bola som príjemne úplne uvoľnená, zrazu som nič nepočula, nemala som žiadne myšlienky, len prenádherný upokojujúci pocit slasti. Držala som svojho syna, stále sme boli spojený pupočníkom a cítila som VŠETKO.

Na jeden okamih som bola všade, videla všetko a vedela všetko. Akoby sa otvorila nová brána. V tej chvíli sa nezrodil len jeden nový život – zrodilo sa moje nové ja, nová žena – v tej chvíli som sa stala MATKOU.

Manžel ma potom posunul do stredu posteľe, pod hlavu mi dal vankúše a priložil mi Teodora, aby sa prisal. Chvíľku si pocuckal a potom zaspal. Keď pupočník dotepal hrdý ocko ho slávnostne prestrihol.

Ako som tam tak ležala s Teodorom v náručí manžel sa na mňa zadíval a na ten pohľad nikdy nezabudnem. Hľadel na mňa ako na samé Božstvo, ako na chrám, ako na svätú sochu. Hľadel na mňa s oddanosťou, s láskou, s nehou a s pokorou. Hľadel na mňa s uznaním, s úctou, s vďakou aj s prekvapením. Očami mi hovoril "ďakujem" aj "prepáč", hovoril mi "milujem ťa".

V jednom pársekundovom pohľade mi dal toľko pocitov a slov, koľko by sa nedalo vyjadriť ani v tom najdlhšom prejave či liste. Sú len dvaja muži, ktorí sa na Vás dokážu takto pozrieť – ten pravý a ten pravý junior...... a potom možno ešte junior dva a tri a... Viem to, lebo ten pravý sa na mňa tak pozrel raz a ten jeden magický pohľad mi úplne stačil a ten pravý junior sa na mňa tak pozerá každý deň a musím priznať, že asi mi nikdy stačiť nebude. 

Teodor sa narodil 2.10.2014 o 8:45 s mierami 3600g a 51cm.Po 30 minútach prišli opäť kontrakcie, na rade bola placenta. Vyšla takmer celá s dosť veľkým množstvom krvi, takže keď ma chceli odprevadiť do sprchy na pár sekúnd som stratila vedomie. MA mi hneď podávala pohár vody a BE už napúšťala lavór s vodou, že ma očistia na posteli.

Krvácanie našťastie ustúpilo a po akýchkoľvek poraneniach nebolo ani stopy, snáď len malý škrabanček. Môj manžel sa zatiaľ maznal s Teodorom, nevedel sa naňho vynadívať. Kým ma utierali začal zvoniť telefón. MA mi ho podala z chodby a v telefóne sa ozval môj otec: "No čo, tak ako to ide?" Hrdo som vyriekla: "O trištvrte na deväť sa ti narodil vnuk!"

Otec od šťastia začal vykrikovať a v pozadí som počula moju mamu plakať. Cítila som sa úžasne, bola som hrdá na Teodora a na seba, že sme to zvládli a mala som to chuť vykričať do celého sveta, pretože mi nikto okrem manžela a BE neveril, že to naozaj zvládnem. Počas pôrodu som však pocítila aké má žena skutočne poslanie a akú má obrovskú silu. Keď som už bola čistá v posteli spolu s Teodorom aj manželom BE aj MA nás nechali osamote.

Užívali sme si náš poklad plnými dúškami a užívame si ho neustále až do teraz a ešte po celý život. Teodor je úžasná čistá bytosť plná lásky a svetla, ktorá nás učí každým dňom. Vďaka nemu som lepší človek, vďaka nemu som sa stala silnou a sebavedomou ženou, vďaka nemu vidím svet úplne inak. Dáva mi tú najčistejšiu bezpodmienečnú lásku, akú len dieťa dokáže dať.Po nejakom čase sa BE aj MA prišli s nami rozlúčiť, BE ma pobozkala na čelo a bolo úžasné ako som v človeku, ktorého som videla prvýkrát v živote pocítila niečo tak krásne blízke a materinské.

Môj pôrod bol krásny, magický, bol SILNÝ. Dal mi SYNA a dal mi aj POZNANIE. Som vďačná, že mi bolo dopriate zažiť niečo tak nadpozemské a želám všetkým ženám, aby mohli zažiť to isté, ba i lepšie – niečo ich vlastné. Ich vlastný pôrod, ich príbeh, ich dieťa, ich ZRODENIE. Či už doma, či už v pôrodnici, či už sama alebo s hocikým. Hlavné je počúvať svoje pocity, počúvať svoje telo a hlavne svoje DIEŤATKO – ono Vám napovie.

ZÁVER

Ak ste sa dostali až sem, tak Vám ďakujem za prečítanie môjho príbehu a dúfam, že vo Vás zanechal príjemné pocity. Po pôrode sme spolu strávili prvé dni v trojici, užívali sme si jeden druhého. Keďže som bola Rh negativna, manžel mi musel pichnúť Rhegu. Na 4tý deň sme museli isť kvôli rodnému listu k pediatričke, Teodor bol v 100% poriadku, tak isto aj ja, čo potvrdil taktiež gynekolog.

Na záver by som chcela ešte spomenúť pár kníh a videí, ktoré ma sprevádzali tehotenstvom. Knihy naozaj odporúčam Lucia Groverová – Aby porod nebolel a Alexandra Kešeľová – Zrodenie alebo aj my sme (sa) rodili doma. Ďalej videá Jak na Porod bez bolesti? https://www.youtube.com/watch?v=g9GX7PtWbes a Slastný porod Leily Lee https://www.youtube.com/watch?v=fPpXTLACLvo Ak by sa našla mamička alebo budúca mamička, ktorá by sa ma chcela ešte niečo opýtať, alebo sa len tak porozprávať, poradiť, podporiť, tak budem veľmi rada.

Prajem Vám krásny deň, krásne tehotenstvo, krásny pôrod a krásne materstvo.

Napísala hrdá MATKA.