Prosím, o radu. Syn mal 1x oblečenú bielu košeľu, H&M 100 % bavlna, tenký, veľmi príjemný materiál. Golier je však zažltnutý. Skúšala som už namočiť do perkarbonátu, (horúca voda) a vyprať, ešte viac to zažltnutie vytiahlo. Potom som zase namočila do octu a perkarbonátu, zostalo to rovnaké. Použila som žlčové mydlo,vyprala, tiež nepomohlo. Čo este mám použiť, aby to zažltnutie zmizlo? Ďakujem.
Dievčence z Ke? Je prosím niekde v meste predajňa, kde sa predávajú vážené šaláty? Ako keby nejaká lahôdkáreň🤷♀️ ďakujem
Dievčatá prosím Vás neviete mi poradiť čaká ma operácia karpalneho tunela,koľko ste sa zotavovali? A kedy ste mali vychádzky pri PN? Ďakujem
ahojte liecim sa na zavraty beriem betahistin 24mg uz dlhsiu dobu ale bola som nachladena a mam zalahnute usi tak sa mi stav velmi zhorsil brala som aj antibiotyka 3 dni preslo ako som ich dobrala no stale mam strasne zavraty ja len lezim uz 3 tyzdne v posteli nemozem sa pohybovat je to hrozne ked ze mam aj deti o ktore sa musim starat a zijem sama snimy .Zalahnute usi mam tiez uz vyse 2 tyzdnoch vedel bi mi niekto poradit co stym ked ze na orl mi povedali ze musim cakat a objednali ma az na 17.03 . Stych zavratoch co ich mavam niekedy take silne ako teraz som v depresii a mam aj paniku tak ze uzivam aj xanax1mg 3 krat denne ked zavraty su slabsie tak len raz alebo dva krat denne musim xanax ale pomaly som uz aj odvykala pen ze prislo to nachladnutie a stoho aj tie usi tak mi to zhorsil stav dievcata ak ste nieco take prezili alebo viete aky je to pocit potrebovala binsom radu co stymi usami ako dlho to bude este trvat aj tie zavraty alebo nieco co skor pomoze na tie zavraty.
Ahojte. Idem si k Vám po radu. Aké máte skúsenosti so chvaľovaním lieku Kisqali v poisťovni Dôvera. Čakáme momentalne na jeho schválenie.
ahojte, neporadíte nejaký overený welnes pobyt v Trenčíne a okolí?
A žeby nestál pre 2 os./ 2 noci 500€ a viac?
Dnes z ineho sudka 🤭 synator (10) uu viackrat pytal Sakuru. Ja som to odmietala, lebo nechcem v zahrade strom. Ale, kto by mu odolal - synovi 😍😄🤗 tak aice v predstihu, ale aby ju aj videl este tento rok rozkvitnut - vcera dostal narodeninovy darcek. Taku radost som u neho nevidela ani na Vianoce 🤭 Uz len zasadit - jasne, chce ju do stredu zahrady aby na nu videl z okna - a tesime sa na kvietky ❤️
Nazývali ju amorálnou, hriešnicou, nebezpečnou.
Hrozbou pre Irán 50. rokov 20. storočia.
A to všetko len preto, že sa odvážila urobiť niečo, čo bolo pre ženu zakázané — hovoriť pravdu.
O túžbach.
O slobode.
O vlastnom bytí.
Volala sa Forugh Farrokhzad.
A jej hlas sa stal ohňom v krajine, ktorá chcela vidieť ženy mlčať, byť poddajné a neviditeľné.
Narodila sa v Teheráne v roku 1934 v tradičnej rodine.
V šestnástich rokoch ju vydali.
V sedemnástich porodila syna.
V devätnástich sa rozviedla.
Pre ženu tej doby to bola spoločenská priepast.
Súd jej vzal dieťa, vyhlásil ju za „morálne nevhodnú“ — kvôli jej poézii.
Lebo žena, ktorá píše o tele, vášni, osamelosti a túžbe po živote, je v očiach moci — nie matkou.
Je to hrozba.
Forugh trpela.
Trpela.
Ale nezmlkla.
V roku 1955 vydala zbierku „Kapitánka“ — nahé, bolestné, rebelský verše.
A o niekoľko rokov neskôr „Rebelia“ zlomila všetky tabu: písala o ženskosti s takou úprimnosťou, akú si pred ňou nikto nedovolil.
Hovorila to, čo sa spoločnosť bála počuť:
ženy cítia, túžia a žijú.
Reakcia bola zúrivá.
Náboženskí vodcovia a noviny ju nazývali „skazenou“.
Odpovedala…
novými veršami.
Neskôr jej bolo málo slov.
Chcela sa pozrieť pravde do očí.
V roku 1962 prišla do kina.
Odvážila sa vstúpiť do kolónie lepry v Tabríze — miesta, od ktorého sa všetci odvracali.
Natáčala to, čo nikto nechcel vidieť, ale s takým hlbokým spolupocitom, že bolesť sa premenila na poéziu.
Film „Dom — to je čierne“ (1963) sa dnes považuje za majstrovské dielo iránskeho kina.
Iba 22 minút — a dôstojnosť vyhnancov, a krása, ktorá prežíva tam, kde nemala byť.
Film začína slovami:
„Na svete nie je núdza o ošklivosť.
Keby človek zavrel oči —
bolo by jej ešte viac.“
Bola revolučná nielen v umení.
Žila s režisérom Ibráhimom Golestánom bez manželstva.
Skandál.
Neospravedlňovala sa.
V roku 1964 vyšla jej najzrelejšia kniha — „Iné zrodenie“.
O znovuzrodení, láske a sile umenia meniť životy:
„Sadím svoje ruky do záhrady
A vyrastiem
Vieme, viem, viem...“
A naozaj vyrastala.
Na vrchole talentu, slobody a tvorivosti.
Ale 13. februára 1967 sa jej auto zrazilo so stenou v Teheráne.
Forugh zomrela okamžite.
Mala 32 rokov.
Jej smrť obklopili povesti a strach.
Povedala príliš veľa.
Ukázala príliš veľa.
Nikdy sa nikoho nespýtala na povolenie.
Po Islamskej revolúcii v roku 1979 boli jej knihy zakázané.
Ale myšlienky nezhoríš.
Desiatky rokov ženy učili jej verše naspamäť, tajne ich odovzdávali, šepkali ich ako zakázané modlitby.
A dnes, keď iránske ženy vychádzajú do ulíc,
keď strihajú vlasy,
keď kričia „žena, život, sloboda“ —
Forugh je tam.
V ich hlasoch.
V ich očiach.
V ich hneve a nádeji.
Pretože ona to začala ako prvá.
Povedala to, čo nikomu nebolo dovolené povedať.
Žila tak, ako sa nesmelo žiť.
Písala o ženskom tele.
Natáčala krásu na miestach bolesti.
Milovala bez ospravedlnenia.
Tvorila bez strachu.
Žila ako celá žena v krajine, ktorá chcela iba polovicu.
Forugh Farrokhzad nebola len poetkou alebo režisérkou.
Bola zemetrasením.
Revolúciou.
Semenom zasadeným do zeme, ktorá túžila zostať sterilná.
A ako sľúbila:
„Sadím svoje ruky do záhrady — vyrastiem.“
Vyrástla.
A pokračuje v raste všade, kde žena odmieta mlčať.































