TIP NA ZÁŽITKOVÉ A INTUITÍVNE UČENIE
(PÍSMENO G)

Pri pobyte v prírode zisťujeme zmeny, ktoré prebiehajú počas jesene na strome gaštana a jeho plodoch.
Pozorujeme a rozprávame sa s deťmi napr. :
"Prečo padajú na jeseň gaštany na zem?
Prečo spadne na zem veľa gaštanov, keď zafúka vietor?
Aké zvieratá sa živia gaštanmi?
Aké má gaštan ešte využitie?
Čo sa stane s listami gaštanov keď všetky opadnú na zem?"
Pri zbere gaštanov poukážeme a všímame si vizuálnu a fonetickú zhodu s písmenom G (viď abeceda TROCHA INAK). Po návrate z prechádzky tvoríme z nazbieraných gaštanov písmeno G a postavičky.

S pozdravom

Mária

(autorka projektu abeceda TROCHA INAK)

P.S.: Z nazbieraných gaštanov, ktoré sme nepoužili na tvorbu postavičiek sme vyrobili gaštanovú tinktúru. 

Vždy som mala skvelú pleť. Nie dokonalú, to by som preháňala, ale nijak výrazne mi neznepríjemňovala život. Drobné nedostatky, ktorými o sebe občas dávala vedieť, šli ľahko zamaskovať. Preto bol pre mňa nepríjemným prekvapením fakt, že hormonálne zmeny v tehotenstve a po oboch pôrodoch si odskákala predovšetkým práve moja pleť.

Vravela som si: "Čo už, veď sa to nejak spraví..." Ale prebehlo tehotenstvo, šestonedelie, ďalšie tehotenstvo, ďalšie šestonedelie a ten zmienený "Sa to" neprichádzal a pleť za tie roky prešla rôznymi štádiami. Popôrodné akné, ekzém, fliačky, komedony, rôzne viditeľné žilky a v neposlednom rade... za tých 5 rokov nijak výrazne neomladla. Práve naopak. Chcem, či nie, starnem a so mnou aj moja pleť. Objavili sa prvé vrásky, veľký podiel na zhoršení kvality mojej pleti mali okrem hormónov aj večné "nestíhačky", ktoré mali za následok zanedbanie starostlivosti. Tu som sa nestihla odlíčiť, tu použiť krém, inokedy zase krém došiel a ja som nemala čas kúpiť si nový. A tak sa mi moja pokožka začala odvďačovať za moju pozornosť, ktorú som jej (ne)venovala. Zombie efekt dotvárala našedlá farba v štýle "umieram, ale smrtka sa mi to bojí povedať".

Ja pred testovaním                   Ja po dvoch týždňoch testovania

A zrazu prišlo osvietenie. Som mladá baba a pleť mám horšiu, než moja mama v 50. Žiadne také! A tak som začala hľadať. Ale poviem vám, za tie roky, čo som čerpala zo zásob, sa zmenilo zloženie, ponuka a aj moje preferencie tak, že som bola v tom mori kozmetiky stratená. Moje stálice s novým zložením mi spôsobovali ekzémy a lišaje, hromady prírodnej kozmetiky boli síce šetrné, ale rovnako k pleti ako k jej neduhom. A tak som mala kúpeľňovú skrinku, až na pár výnimiek, plnú neúčinnej, zato 100 % ekobiovšetkomožnej kozmetiky.

Priznám sa, celkom som váhala, či sa do testovania kozmetiky Annemarie Börlind prihlásiť, pretože som o kozmetike všeobecne začala v poslednom čase pochybovať. V podstate nič z toho, čo som vyskúšala šala, mi nevyhovovalo, a čo viac, k mojim problémom sa pridávali ďalšie a ďalšie.

Annemarie Börlind

Dvojlôžková nemocničná izba na Jednotke intenzívnej starostlivosti. Obyvateľky izby, zo začiatku cudzinky, neskôr priateľky v boji. V boji o život, svoj a aj svojho dieťaťa. Skutočný príbeh o transformácii nešťastnej pubertiačky na budúcu mamu.

Dve paličky na tehotenskom teste znamenajú u väčšiny žien radosť. Pre adolescentku, ktorá má onedlho maturovať a plány budovať kariéru, sa tehotenstvo za výhru nepovažuje. Byť sklamaním rodiny, odmietnutá otcom dieťaťa a osočovaná okolím. To sú pocity, ktoré som mala v počiatočnom štádiu tehotenstva. Ako by to nestačilo, moje tehotenstvo neprebiehalo dobre. S mojím nenarodeným dieťaťom sme sa dostali do ohrozenia života. Rezignovala som. Zložila zbrane…Nech sa deje, čo sa má, môj život sa skončil.

Prvé dni pobytu v nemocnici si pamätám len kanylu zapichnutú v mojej ruke a do nej kvapkajúcu infúziu. Potom balónik s transfúziou krvi. Tabletky, mnoho tabletiek. Potom opäť infúziu. Šikmú posteľ vyvýšenú pri nohách. Rodičov sediacich na kraji mojej postele. Slzy spolužiačok, ktoré ma prišli cestou zo školy navštíviť. Milión otáznikov v mojej hlave. Ako som sa sem dostala? Prečo sa toto všetko deje práve mne? Celý tento živý sen sledovali z vedľajšej postele oči mojej spolubývajúcej. Číre zelené oči ženy s bohatými ryšavými vlasmi.

Keď odpozorovala môj príbeh, táto žena mi neskôr slabým hláskom vyrozprávala ten svoj. Ako sa celý život hnala za titulom, za dobrou prácou. Vydať sa, postaviť veľký krásny dom…Roky ubiehali a prišiel „ten správny čas“ na deti, no  akosi to nešlo. So zaslzenými očami mi opisuje svoje doterajšie tehotenstvá. Ako už trikrát prišla o vytúžené dieťa. Ako v ich veľkom modernom dome stojí prázdna postieľka v prázdnej detskej izbe.

Iróniou osudu sa k nej na vedľajšiu posteľ dostalo dievča, ktoré otehotnelo neplánovane. Zrazu som sa cítila previnilo za môj prístup k budúcemu materstvu. Hoci interrupcia nepripadala v úvahu – bola v rozpore so všetkým, v čo verím, tehotenstvo som považovala za trest. Ostala som sama, s dieťaťom na ceste. Nemocničné priestory len pomáhali rozvíjajúcej sa depresii.

Čas plynul. Každodenne som bola svedkom modlitieb ženy s ryšavými vlasmi. Hoci jej stav jej nedovolil kľačať na kolenách, s nádejou v zelených očiach vrúcne prosila Boha za záchranu jej dieťaťa.
Časom aj za záchranu mňa a môjho dieťaťa. Lekári im nedávali veľkú šancu. I tak sa svojmu bruchu stále prihovárala: „Vydrž, nevzdávaj to!“