No, tak dámy moje drahé spolukoníčkarky.... Momentálne ma odpálilo na celej čiare... Som pri počítači, poobedná pohodička, deti spia, ja píšem článok a vtom mi pohľad padne von z okna. Periférne som zbadala, že sa tam tmolí nejaký drobizg. Okej, až taký drobizg to teda nebol, tipujem mohli mať maximálne 11 rokov. Kto že to? Chlapec a dievča išli spolu zo školy (prepokladám).... Poznám ich z videnia od nás z dediny... To viete, keď kočíkujem, húpem drobcov na húpačke či len tak bezprirozne sedím pri detskom ihrisku a dávam pozor na deti... to skrátka padne do oka, kto ku komu patrí. Poznám teda aj ich, aj ich rodičov - slušní ľudia.

    Odložila som si na nich oči 🙂 - chvíľku som sa na nich zahľadela. Vtom som si všimla, že okolo hlavy chlapca sa vzniesol kúdol dymu. Po pár sekundách mi docvaklo (predsa len na materskej neočakávajte nejaké prehnane rýchle reakcie). Ten chlapec normálne fajčil. V poriadku, možno to nie je až taká udalosť, no desím sa popravde toho, kam rastú moje deti. Kde do zadku toto speje? Viem, aj my sme vyvádzali kadečo ako deti, viem, veľa robí samotná výchova. Asi to tu bolo stále. No akosi podvedome, človek predpokladá, že deti slušných, finančne zabezpečených rodičov, budú mať akú-takú výchovu. No prichádzam na to zas a znova, utvrdzujem sa v tom stále dookola, že práve tieto deti, ako ich ja špecifikujem "daj pokoj tu máš mobil" si to zlíznu najviac. Práve pre ten blahobyt a prebytok všetkého možného. Majú všetko, majú veľké vreckové a nulovú kontrolu. Prečo? Aby mali rodičia pokoj, aby sa im náhodou nemuseli venovať viac ako je nutné na to, aby rodičom stúpali sledovania na sociálnych sieťach. Mrzí ma to, a miestami sa cítim ako "šáhnutá matka", ktorá stále vymýšľa deťom a s deťmi kadeaké srandičky. Doslova chytám ľahké depky, keď sa dlhšie hrajú samy, keď ja si čítam či pijem kávu. Rešpektujem, keď chcú "samotu", no aj tak si to občas vyčítam. Čo je teda správne? Jasné, že každá mama sa cíti byť tá naj - najúžasnejšia, najstarostlivejšia, nejkreatívnejšia,... naj!

    Mrzí ma jedna vec. Nie, nemrzí - mňa to doslovne s***e!! A všímam si to aj na detských krúžkoch. Chlapec mi chodí na gymnastiku. Zmeska detí. Nechcem znieť povrchne no je tam naozaj od chudobnejších, po tých až veľmi bohatých? Hm ... Sú rodičia, ktorí si sadnú, zaujímajú sa, pokiaľ dieťa špekuluje - usmernia ho. A potom sú rodičia, ktorí majú maximálne u riti.... Keď dievčatko kričí na tatina "Tatinko tatinko aha ako skáčem" a otec iba zdvihne ruku a mávne smerom k nej, ani sa nepozrie a hrabe sa v mobile... Niekedy mám chuť šmahnuť ho po hlave... Je mi ľúto týchto detí. Možno paradoxne, lebo im v podstate nič nechýba a zároveň im chýba mnoho. Kde a vlastne kedy sa vytratila láska, porozumenie, schopnosť dať sa dieťaťu, ochota obetovať svoje pohodlie a čas pre dieťa, vlastné dieťa z rodín? Kam sa sakra všetci náhlia? Aby som zabezpečil rodinu, aby nám nič nechýbalo, aby sme sa mali dobre, to vieš hypotéky a všetko okolo toho, dnes sa to inak nedá, potrebujeme vysoký štandard....počúvam to často pri tejto otázke.

    A dieťa si potom vykračuje zo školy, v ruke cigareta, na ktorú dostalo ochotne prachy od rodiča, ktorý o ňom v podstate nič nevie. Pri akomkoľvek probléme, ktorý si dieťa vyrobí samo je rodič ochotný dať nehorázne sumy, len aby sa na všetko zabudlo. Nevie nič, príčinu, následok - nezaujíma ho. Chce len pokoj a čas na mobil. Je mi z toho smutno. Až sa tak poteším, keď vidím rodičov, ako idú s dieťaťom na bicykloch, keď púšťajú šarkana, keď si otec zoberie syna zo sebou a ukazuje mu veci, učí ho možno aj niečomu zručnému, keď si mama zoberie dcéru a učí ju piecť. Áno toto všetko a mnoho iných aktivít vám príde samozrejmých, no v dnešnej dobe to tak nie je. Sú to totiž aktivity, pri ktorých sa oberáte o akýsi komfort, pokiaľ ich vykonávate s deťmi- zrazu výsledok nie je 100% dokonalý, zrazu šarkan viac leží ako lieta. Chce to dávku odvahy byť dobrým rodičom väčších detí. Áno, už sú samostatné a často podvedome obraciame všetku pozornosť na deti približne do 3 rokov, ktoré nás doslova potrebujú. Ale myslím, že deti v školskom veku nás potrebujú oveľa, oveľa viac. ... Naviesť na to správne, ukázať o čom je život, kde sú priority a čo naopak nie je dôležité.

Preto povzbudzujem každého jedného z nás rodičov - odložme raz za deň (začneme pomaličky) telefón, obetujme hodinu na sociálnych sieťach a dajme sa deťom. Možno zozačiatku budeme prekvapení, že nechcú našu pozornosť. Možno nás to znechutí. No dajme aj deťom čas a priestor, aby pochopili, že naozaj sme tu, nič iné nie je dôležité iba ten malý dospelák pred nami. Robme to, čo chce on. Robme to tak, ako chce on. Berme na vedomie, že aj on sa učí s nami žiť - doteraz nás mal pre seba minimálne. Naučme sa prijať veci nedokonalé a buďme vďační za každý malý krok vo vývoji nášho malého dospeláka. Iba teraz máme jedinečnú šancu byť pri jeho formovaní. Príde večer, pôjde spať a zobudí sa zrazu väčší a bez záujmu. Nedopustime, aby naše deti nepoznali túžbu tráviť s nami čas. Teraz je to možno pre nás pohodlnejšie, keď sa hrajú samé. No, aj my raz zostárneme a zrazu aj času bude oveľa viac. Už žiadne biznisy, žiadne sociálne siete, nič. Iba obrovská túžba po prítomnosti detí. Tak makajme radšej celou silou na tom, aby sme v starobe neostali sami, v nekonečným priestorom na relax a oddych....

Keď som prišla z pôrodnice so svojím prvým dieťaťom, mala som doma všetko, čo správna prvorodička počas radostného očakávania pripravené má, všetko nové a čisté: prebaľovací pult, kolotoč nad posteľku, kôš na špinavé plienky, špeciálny prací prostriedok, kočík v dvojkombinácii... a mnoho ďalšieho. Ako to však už býva a všetky mamičky to poznajú, na svoje vlastné potreby som akosi úplne nemyslela. Zistila som teda, že nemám čo na seba! Počas šestonedelia som síce chodila celý deň v nočnej košeli, ale bolo mi jasné, že to takto nepôjde ďalej. Chýbali mi totiž tričká vhodné na dojčenie.

Niektoré mamičky to vyriešia elastickým tielkom alebo dámskou košeľou, ja však takéto veci nemám a nenosím a vždy som mala veľmi rada tričká, ktoré sú pohodlné a všestranne využiteľné. V tejto novej situácii mi mojich niekoľko desiatok tričiek s dlhým i krátkym rukavom nemohli vôbec poslúžiť, buď nemali vystrih, alebo neboli dostatočné elastické. Museli ísť na dlhý čas bokom. Musím povedať, že dojčim už 13 mesiacov a zatiaľ som na sebe iné tričko či top ako tričko vhodné na dojčenie nemala. Tieto tričká na kojenie / kojo tričká sa stali mojimi dobrými spoločníkmi.

Povedala som si teda, že do seba zainvestujem a kúpim si špeciálne tričká na doma a ďalšie aj na von, postupne na leto i zimu, skrátka, musím preskúmať situáciu na trhu. Kde sa teda tričká na dojčenie dajú kúpiť?

1. na internete: veľké portály pre mamičky, ale aj špecializované slovenské a české značky
2. v kamenných obchodoch: s kojeným malým bábätkom sa však po obchodoch chodí ťažko
3. v bazári (komu nevadí aj second hand - všimla som si, že na koníku sa rýchlo predávaju a často sú medzi nimi aj málo nosené).

Konkrétne odkazy a tipy nájdete na konci článku.

Najdôležitejšie je premyslieť si a vybrať si spomedzi rôznych druhov tričiek na dojčenie: