Deti v nemocnici ma poznajú pod menom primárka De Mencia. Ako zdravotná klaunka už deviaty rok prinášam smiech malým pacientom aj vo chvíľach, kedy im často vôbec nie je do smiechu.

Známou chodbou na detskej ortopédii sa rúti klaunská expedícia. Ja ako primárka De Mencia a kolegyňa Lucka ako sestrička Annamnéza Celková. Došuchceme sa za veľkého hurhaja do jednej nemocničnej izby, kde leží najvyššia pacientka, akú sme kedy videli.

„Joj, ako dobre, že idete, skoro celý deň mi plače,“ hovorí nám jej mama a vyzerá veľmi ustarostene.

Janka meria famóznych stodeväťdesiatpäť centimetrov a má asi osemnásť rokov. Leží na posteli, z ktorej jej len tak-tak nevytŕčajú nohy a pozerá sa na nás veľkými modrými uplakanými očami, ktoré sú prázdne, plné beznádeje a straty chuti do života.

Viem, že jej operovali chrbticu a už tam leží nejaký ten týždeň. Je taká bezmocná a krehká, až za ňu pociťujem obrovskú zodpovednosť. Skúsila som sa vžiť do jej kože a pravdu povediac, asi by mi žiadne slová útechy nepomohli. Musíme nájsť iný spôsob, ako jej urobiť radosť.

„Ale jej to pristane, keď plače, čo?“ konštatuje sestrička Annamnéza.

"Mám dve dievčatká, 2 a 4 roky, a často riešim, ako docieliť, aby spolu mali pekný a pevný vzťah na celý život. Ja sama mám staršieho brata, s ktorým som nikdy veľmi nevychádzala a myslím si, že to bohužiaľ zapríčinili rodičia, ktorí nevedomky robili chyby pri našej výchove, ktoré dnes vidím. Mám to denne na mysli a snažím sa s oboma mojimi deťmi jednať rovnako, aj keď tiež to nejde zakaždým, keď je medzi nimi dvojročný vekový rozdiel.

Napríklad - mladšia nemôže robiť všetko, čo robí staršia a mladšej sa zase musí odpustiť x vecí, pretože ešte nemá toľko rozumu, ako staršia. Ale aj tak sa naozaj snažím, aby ani jedna nemala dôvod žiarliť, venujem im rovnakú pozornosť, aj si ich s manželom rozdeľujeme, aby každá mala možnosť užiť si mamičku a otecka len pre seba. A aj tak sú stále v sebe. Viem, že sú ešte malé a je to asi normálne, ale mňa to hrozne mrzí, keď vidím, ako malá staršiu sestričku zbožňuje a chce s ňou stále byť a všetko s ňou robiť, utešuje ju, keď je smutná, alebo sa jej niečo stane. A tá staršia malú naopak stále hnevá, nechce jej nič požičať, všetko, s čím sa hrá, jej zoberi, žiarli a je urazená, keď sa chvíľu venujem jej, alebo sa s ňou maznám. Viem, že je súrodenecká rivalita normálna, ale rada by som počula rady a tipy, ako vzťah upevniť a čoho sa vyvarovať."

    So súrodeneckou rivalitou sa stretávajú takmer všetci rodičia, ktorí majú viac ako jedno dieťa. Je to úplne prirodzená vec a vo väčšine prípadov ju možno úspešne riešiť doma v rámci rodiny, najmä správnym prístupom rodičov k deťom. Niekedy však rivalita prekročí isté hranice a ak sa v rámci rivality medzi súrodencami objavuje agresia, fyzické alebo psychické ubližovanie jednému zo súrodencov, prípadne inému členovi rodiny, je vhodné túto situáciu riešiť s odborníkmi.

Príchod mladšieho súrodenca = strach zo straty rodičovskej lásky

    Jedno dieťatko už máte a každým dňom sa vám má narodiť druhé. Tešíte sa, že budete kompletná rodina a ako to všetko bude skvelé. A ono nie je. Staršie dieťa začne časom na mladšieho súrodenca žiarliť a prináša to so sebou rôzne nepríjemné situácie.

Keď sa na situáciu pozriete očami svojho dieťaťa, zistíte, že to nie je také čiernobiele, ako sa na prvý pohľad zdá. Nejakú dobu bolo jedináčik a všetka pozornosť sa upínala len na neho. A zrazu sa o ňu má s niekým deliť. Pre malé dieťa je táto situácia náročná a nevie, ako sa v nej správať, takže začne žiarliť, vzdorovať a občas sa aj nepekne správať k bábätku.