Naše dievčatko nepatrí k tým odvážnejším, skôr by som povedala, že je opatrná a keď sa jej niečo nedarí, tak vybuchne a skončili sme (mimochodom túto vlastnosť nemá po mne).

Vedieť bicyklovať patrí k základným aktivitám, ku ktorým akosi prirodzene každé dieťa dôjde, podobne ako korčuľovanie, lyžovanie a plávanie. A mám pocit, a aj akýmsi pozorovaním okolia som došla k záveru, že cca okolo 5. roku sa to už pomaly aj očakáva, že tieto základné aktivity dieťa ako tak ovláda. Som rada, že s korčulovaním, či už s klasickými alebo kolieskovými korčuľami, nebol žiaden problém. Lyžovanie sme túto sezónu zahájili, aj keď s brzdením ešte má problémy. Plávanie je v procese, tak snaď čoskoro sama aj plávať bude, ale poďme späť k bicyklovaniu.

    Bicykel Julke darovala sesternica, keďže jej bol už malý (predsa je o 4 roky staršia a už dávno brázdi chodníky na horskom bicykli🙂 a tak sme hneď začali aj s pomocnými kolieskami, Julka mala približne 3 a pol roka. Nešlo jej to veľmi. Ťažko sa jej točili pedále, trebalo jej pomáhať s rozbehom a celkovo som mala pocit, že je pre ňu bicykel ťažký. Po krátkej chvíli ju to vždy prestalo baviť. Keď mala asi 4 a pol roka, tak sme začali skúšať aj bez pomocných koliesok, no väčšinou sa to skončilo jej výbuchom, keďže jej to nešlo. Nevedela udržať rovnováhu a ten ťažký bicykel jej vôbec nepomáhal. Keďže ja som vinila hlavne ten ťažký bicykel, začali sme uvažovať o kúpe nového, no ako sa časom ukázalo, on nebol na vine. Prišla však zima a tak sme kúpu nového prestali riešiť. Sami radi bicyklujeme, tak naša snaha naučiť dcérku bicyklovať mala logický dôvod a nechceli sme sa teda vzdať. No, čo s tým balancom? Problém bol, že my sme akosi nemali potrebu mať odrážadlo a preto si dcérka ani nemala, kde ten balance natrénovať. A tak na Vianoce, ako 5 ročnej, sme jej kúpili odrážadlo. Dva mesiace sa odrážala po dome, trénovala držanie rovnováhy a na jar sa ukázalo, že to bol výborný krok.

V marci sme sa rozhodli dať nášmu ťažkému bicyklu poslednú šancu a v jeden krásny slnečný deň sa Julka s tatom vybrali von. Tatik jej chvíľočku pomáhal držať balance a ani nie za pár minút Juli bicyklovala úplne sama. A tá radosť. Museli sme hneď informovať babky. Veľmi ju bicyklovanie baví, každému rozpráva ako ona vie bicyklovať bez pomocných koliesok. Bicykluje ani nie dva týždne a ide jej to celkom slušne, no ešte jej radíme, čo a ako, hlavne dole kopcom, popri ceste a tak. A má za sebou už aj prvý mini výlet na poštu, približne 2km.

Moja rada na záver:

Nepreskakujte odrážadlo lebo bez držania rovnováhy to nepôjde a nezatracujte ani ťažký bicykel lebo v ňom chyba nie je🙂

Ahojte, krásky. Tak ja som tá šťastná výherkyňa nových pŕs od #test_motiva_implantaty ❤️ #eveclinic_ba ❤️

Po väčších prsiach som túžila už od strednej školy. Keď mi ich nenadelila príroda, skúšala som to tabletkami. No výsledok nebol dostatočne uspokojivý. 

Po tom, ako sa mi zobrazila súťaž tu na Modrom koníku, ani na minútu som nezaváhala a povedala som si, že idem do toho. Veď za pokus nič nedám 😊. 

Dala som koment, vypísala potrebný formulár a poslala fotky. Tak rýchlo som ešte pofotená nebola ako tentokrát 😂. Asi dva dni od zaslania som si všimla, že som bola označená v príspevku. Tak som išla čítať s takou malou dušičkou, že čo ma čaká. Neverila som vlastným očiam že práve ja som bola vybraná zo 400 žien do postupujúcej 5-ky. Radosť bola obrovská. Potom prišlo také malinké zamyslenie, že aké mám hrozné prsia, keď si ma vybrali spomedzi toľkých. Ale to ma rýchlo prešlo a začala som sa tešiť na takúto fantastickú príležitosť. Až teraz som o tom povedala partnerovi a mamine. Pretože bez ich pomoci by som to nezvládla

Konzultácia sa konala 25.4 o 17h. Bola som nervózna, nevedela som, čo mám očakávať. Ako to bude celé prebiehať, keď sme mali prísť všetky na 17h. 

Kočky tam už čakali, tak som sa ku ním pridala. Prehodili sme pár slov a trošku sme sa zoznámili. Nakoniec sme sa dočkali a zavolali si nás všetky do jednej miestnosti, kde sme sa predstavili a prehodili pár viet na odľahčenie. Konzultácie prebehli jednotlivo, aby ste si nemysleli, že sme stáli všetky za sebou v rade hore bez 😂. Každá povedala, akú má predstavu. Prešlo sa ku meranie a skúšaniu veľkosti. Bol priestor aj na otázky. Jasné, že mi žiadna nenapadla. Dostali sme darčeky a bolo nám povedané, že do konca týždňa sa rozhodnú, ktorá bude tá vyvolená.

Stojím pri okne, so zatajeným dychom pozerám dole na parkovisko. Už ich vidím. Jeho malá rúčka v bezpečí v ruke babkinej. Pomaly kráčajú k autu, drobček sa ešte obzerá, možno ma spomína. Slniečko moje najjasnejšie.

Naše prvé veľké odlúčenie.

Chcela som ho ešte pred pôrodom vidieť, ale odkladali sme to, lebo som sa bála, ako to obaja zvládneme... Nešlo ani tak o mňa, ale o syna (3r.).

V poslednom období sa toho na nás nespočetne mnoho nahromadilo.

Bála som sa o jeho krehkú dušu, stále sa mi v podvedomí nekontrolovateľne natískali otázky, ako vníma, že mama zrazu nie je v jeho bezprostrednej blízkosti.

Hoci som vedela, že je o synčeka dobre postarané, emócia  obáv bola silnejšia.

Kniha je o desiatich mladých študentoch univerzity v Rusku, ktorí  odídu na túru na hory. Keď sa nevrátia v dohodnutom termíne a idú ich hľadať, nájdu postavený stan, okolo neho stopy len tých mladých ľudí a v stane topánky. Zo stanu sa študenti dostali asi v panike tak, že vzadu prerezali stan asi nožom a cez dieru vyšli von. Postupne nachádzajú študentov mŕtvych. Niektorí sú oblečení iba v spodnom prádle.  A všetci sú bosí. Skoro všetci umreli na podchladenie.

Čo ich prinútilo odísť zo stanu bosí v noci, keď bolo -25 stupňov? Prečo jednej zo študentiek chýba jazyk? Prečo majú dvaja z nich na šatách stopy rádioaktivity? Na konci vyšetrovania to uzavrú s tým, že študenti zomreli na následky nevysvetliteľnej sily.

V r. 1959 Igor Dyatlev zorganizoval výpravu na Ural. V tom čase to nebolo nič výnimočné, často mladí ľudia alebo horolezci mapovali neznáme územie.

Igor mal všetko skvelo naplánované a išli s ním skúsení mladí turisti či horolezci, jeho spolužiaci. Cesta na Ural začala 24. Januára a trvala niekoľko dní. Cestovali vlakom, busom, vetrieskou, spali v škole, v drevorubačskej ubytovni, kde sa dalo.

Na 4. deň ich cesty sa však mladý Yudin rozhodol vrátiť. Mal totiž problémy s chrbtom a nezvládal bolesti.

Fotka jeho odchodu.