Kedže sme nevedeli či sa nám v lete podarí ísť na dovču, pri mojom pravidelnom checkovaní ryanair.com stránky ma ihneď zaujali letenky za 10e do srbského Nišu. Však to cenovo jak vlak ku svokrovcom len nás to dovezie kus ďalej. A do nového niečoho. Tak po krátkom telefonáte s mojím milým som už letenky kupovala a browsovala booking.com. A už som bola celá spokojná ako aspoň na chvíľu zmeníme prostredie a pôjdeme sa vyžiť. Predsa len, po pár hodinovom surfovaní (bohužiaľ len po internetových vlnách) som si uvedomila, že našinec tam bude niečo ako vyššia stredná vrstva. Ak nie rovno vyššia. Letenky sme kupovali v auguste a výlet bol naplánovaný na predĺžený víkend začiatkom októbra. Tak som bookla ubytko a na nejaký čas Niš vypustila z hlavy.

Medzitým sme spáchali fasa super mega upršanú dovolenku v Slovinsku, kde sme okrem Ľubľany a mora (ktoré sa až tak nekonalo) pochodili všetko v okruhu pár sto kilometrov. Zmoknutie, hiking, moknutie, city túry, lejaky, monzúnové dažde, mrholenie, pršanie,... no, skrátka všetko čo sa s dažďom dá aj nedá zažiť. Ale veď dovolenka our edition, bez nášho súkromného pršiaka nikam nejdeme. Ako by to bolo, veď ten je už ako člen rodiny. Ale iba našej, nechápem prečo ale našim vždy vyjde počasie jak lusk. Never mind. Raz to možno aj nám vyjde. Možno v Niš.

Každopádne sa október nebezpečne priblížil a ja som začala panikáriť. Že nemáme pasy a čo včul. Ale chvalabohu, a niekedy je to aj žiaľbohu, Slovensko je také mega super, že ono nám nakoniec pasy nebolo treba. Že občania SR môžu netuším prečo cestovať do Srbska len na OP. Uf! Prvý, nazvime to problém vyriešený. Druhý sme vlasne nakoniec vôbec neriešili lebo napriek tomu, že sme si chceli požičať auto a spraviť si aj výlet do Sofie, sme zistili, že srbi jazdia jak blázni a taxíky tam stoja pár šupov. Teda, dinárov. Odlet sme mali kráľovsky, v piatok poobede z Bratislavy, čiže prakticky 10 minút cesty od nás z domu. Na parádu! Takže po robote som nahádzala piate cez deviate do kufra a aby to malo nejakú formu a ja aby som bola spokojná, tak som to pekne poskladala, uhladila, natlačila a s jedným kufrom sme si to šinuli na autobus. Na letisko sme dofrčali asi pol hodinu pred odletom a stihli sme aj kafé. Ono, bratislavské letisko má až jednu kaviareň a mini pipi “duty-free shop” (ak sa to tak dá nazvať). Skrátka, rýchla káva a sedeli sme v lietadle. Síce sme išli low-costovo a na budget a nemali sme teda miesta pri sebe, jednej rodinke vyšli sedadlá naopak ako nám tak sme to vymenili a už sme sedeli pekne krásne bok po boku. Môj milý technicky závislák nainštaloval ešte rýchlo appku na meranie výšky a rýchlosti a celý nadšený sledoval ako rýchlosť rástla pri rozbehu a tešil sa ako bude velice sledovať výšku. Tudle! Spal ešte sme nevystúpali ani nad 1000 m. A tak som cestu strávila kochaním sa na krásne oblaky sama a on si zatiaľ pospal ako bábatko. Klasika.

Prileteli sme celkom načas na letisko Alexandra Veľkého. Netuším prečo ale ten názov vo mne celú cestu evokoval nejaké letisko typu Bratislava (aspoň). No, aspoň tam teraz bola už búdka, ktorú srbi honosne nazývajú “letisko”. Pred rokom tam bol len vojenský stan a to bolo všetko. To sme sa dozvedeli od našich, teraz už kamošov z lietadla. Hneď som bola na naše mini bratislavské letisko o kúsok viac hrdá. My máme aspoň budovu a riadiacu vežu. Tu ešte minimálne pár rokov nebude. Inak, celkom haluz po pristátí bola keď sa pilot zrazu otočil na dráhe, normálne na mieste sa s tým hebedom otočil akoby sa nechumelilo a vydal sa naspäť. Prvý moment mi napadlo, že náš výlet práve skončil a ide vzlietnuť smer Bratislava. Lenže oni mali to letisko také malé, že k hlavnej “budove” sa dalo dostať len jednou cestičkou, ktorá bola na začiatku dráhy. Pasová kontrola prebehla v pohode aj keď som mala pocit, že sa tam ako jediný oháňame občianskym. Každopádne sme zrazu stáli pred letiskom a hľadali taxík. Čakala som samé rozsypané šunky a tam zástup elektromobilov. Prvý kultúrny šok. Nastúpili sme, po anglicky vysvetlili kam chceme ísť a už sme leteli. Takmer doslova. Týpek si to šinul miestami 120 km/h po preplnenej uličke a my sme sa modlili, aby to nebola naša posledná jazda ever. V duchu som ďakovala všetkým svätým a Bohu, že sme to auto nakoniec nepožičali lebo tam takto jazdili všetci a to by sme teda my, velice poslušní a disciplinovaní vodiči asi strávili celý predĺžený víkend na križovatke z letiska. Nuž, domáci sa vyznal a už nás vykladal v centre mesta kde….pršalo. Haha, pršiak nás dobehol. V lietadle isto nebol, nevidela som ho takže musel chytiť nejaký fajný vzdušný prúd a frčať za nami ako verný spoločník. Náš hotel vyzeral na bookingu fakt krásne, raňajky v cene, hodnotenia služieb, lokality a jedla výborné. Len bol trošku...mini. Ledva sme náš mini kufor zmestili do izby. No ale hlad bol medzitým už brutálny takže sme neriešili a vydali sa pokukať okolie a nájsť nejaké miesto kde sa najeme. Zistili sme, že z pohľadu chodcu sú cesty ešte nebezpečnejšie a prechody sú takmer zbytočné. Po asi 10 uličkách bez reštiky a bez dáždnika (naša klasika) sme zmoknutí ako kurence našli niečo čo by sa dalo charakterizovať ako pajzel strednej triedy. Len chudák chalanko keď sme naňho spustili po anglicky vytreštil oči a zaradil spiatočku, že “no”. Doniesol akúsi wanna-be anglickú verziu jedálneho lístka a velike rýchlo zmizol. Nedajbože by sme niečo chceli. Nakoniec sa nám lámavo anglicko-slovensko-srbsky podarilo vypýtať jedlo a dúfali sme, že príde to čo sme chceli. Teda čevapčiči (horčicu sme ani po ruky-nohy vysvetľovaní nezvládli a reku, prežijeme aj bez toho), medajlónky z diviny, hranolky ako príloha a dve jahňacie polievky. Inak, jahňacinu tam majú všade a vo všetkom a´la kura na Slovensku. No, lenže upsík, nevšimli sme si, že tie porcie boli každá 400g takže sme zrazu mali narvatý stôl a skoro nám oči vyliezli z jamiek z toľkého jedla. Hladní sme boli, to áno, ale zas žalúdok máme tiež len jeden. Tak sme zjedli čo sme vládali a ostatné sme s ťažkým srdcom nechali tak. Bolo to vynikajuce. Omnomnom. Polouschnutí sme sa vytrepali späť do dažďa a inými uličkami sme sa pretúlali až do hotela.

Ráno nás čakali raňajky s kávou a pokusom o slniečko. Kedže som sa zase raz poctivo pripravovala na tento výlet, ujo Google nám poradil, že sa dá kúpiť lístok na 4 najznámejšie atrakcie Nišu za cenu jedného. Samy vám ho neponúknu ale keď sa opýtate, nemajú s tým problém. Hneď na prvom mieste, archeologickom múzeu, sme zistili, že angličtina nie je zrovna silnou stránkou srbov a po slovensko-srbsky sa dohovoríme úplne v pohodičke. Výrobne, našli sme spoločnú reč. Archeologické múzeum je malá budova ale má naozaj zaujímavý obsah. Mňa odjakživa takéto veci bavia a zaujímajú, čo potvrdzuje aj fakt, že som v 5. triede na ZŠ po prvej hodine dejepisu doma zavelila, že budem archeologička. Takže som genetička, celkom príbuzné :D každopádne sa nám tam veľmi páčilo a našli sme pár fakt fasa pamiatok. Naplnený takým tým správnym cestovateľsko-poznávacím dojmom sme sa vydali do začínajúceho dažďa spoznávať centrum mesta. Niš je tretie najväčšie srbské mesto a jedno z najstarších miest na Balkáne odjakživa spájajúci východ so západom. Prvé zmienky sú z 3. storočia pred naším letopočtom a narodil sa tu Alexander Veľký, ktorý má na každom kroku nejakú pripomienku toho, že je to jeho rodné mesto. Svoje meno nesie po rieke Nišave, ktorá ním preteká a kúsok za Nišom sa vlieva do Južnej Moravy. Zašlú slávu mesta ešte kde-tu vidieť, hlavne v oblastiach kde sa čo-to z histórie zachovalo. Inak sme z tohto mesta mali dojem akoby sme sa vrátili do socialistického Slovenska (aj keď ja si to samozrejme nepamätám keďže som ešte nebola) a zrazu nám aj naša Bratislava pripadala ako najmodernejšie a najvyspelejšie mesto. Niš je skrátka miesto, kam by mal ísť každý kto nadáva na Slovensko. Ľudia tu nemajú veľa a aj v obchodoch vidno mnoho ľudí, ktorí porovnávajú produkty, ktorý je lacnejší, ktorý dlhšie vydrží, čo si môžu dovoliť a čo nie. Síce tam pre nás bolo brutál lacno ale pre nich to boli vysoké ceny. Tento pocit nám potvrdil aj jeden milý ujo, ktorý nás videl s mapou v ruke ako hľadáme cerkvu Svätej trojice. Vykľul sa z neho bývalý sprievodca na dôchodku takže vedel o všetko všetko. Chodiaca encyklopédia, vôbec nepreháňam. Keď videl, že máme záujem o viac vedomostí, ponúkol sa, že nás môže sprevádzať a výklad môžme mať buď po srbsky alebo taliansky. Keďže ja v taliančine začínam aj končím pri buongiorno a grazie a obaja sme na tom dosť podobne, rozhodli sme sa pre srbčinu. A čuduj sa svete, úplne v pohodke sme si navzájom rozumeli. Že slovenčina, medzinárodný jazyk?! Tu je dôkaz. Podozvedali sme sa o meste, Alexandrovi Veľkom, všetkých cerkvách (pravoslávnych kostoloch) a politickej situácii. Strávili sme spolu asi 2 hodiny a s dobrým pocitom, že neodídeme úplne nevedomí z tohto mesta sme sa poďakovali ujovi a dali mu nejaké peniaze. Nakoniec nám predal ešte bankovky s hodnotou 5 000 000, 50 000 000 a 500 000 000 dinarov z čias inflácie. Veď milá pamiatka a človek nikdy nevie kedy sa mu pól miliardová bankovka zíde 🙂 aj keď teraz má hodnotu asi tak...nula. No, aspoň pocit milionárska sa dostavil. Každopádne nám odporučil super reštiku Stará Serbija, v ktorej sú ale “vyššie ceny”. Poďakovali sme sa aj za túto info a s prázdnym žalúdkom sa vybrali rovno tam. Krásna veľká reštaurácia v srdci mesta s historickým interiérom a mňamóznou vôňou. Keď sme taký zmoknutý a vyhladovaný došli, cítili sme sa akosi mimo. Tých pár ľudí čo tu jedlo bolo v oblekoch, kostýmoch, fotili sa a tak. Niečo ako keby sme my išli do Hiltona na večeru. Alebo priamo k prezidentovi. Tá “vyššia suma” za jedlo bola okolo 5e za komplet obed aj s pitím. Takže takto, ešte stále máte pocit, že chudobné Slovensko? Pravdepodobne v tomto momente sa nám otvorili oči a zrazu sme sa cítili akoby sme objavili Ameriku. Že nám je fakt super, máme všetkého dostatok, jedla, vecí, oblečenia a ešte môžme ísť hocikedy na pivo, do kina, na dovolenku. A ešte stále nám čo-to ostane. To je realita. Tam to mnoho ľudí nepozná. Nevedia aké to je ísť hocikedy hocikam. Proste raz na to možno majú, raz nie. Ale milí sú stále. Keď vedia a môžu, pomôžu. A nezištne.

Kedže som úžasná a pripravená takmer vždy a vedela som, že bude pršať, dohodla som týždeň dopredu párovú masáž v jedinom wellness centre v Niš. Dali sme si teda kávu a išli hľadať ZEN centar za masažu. Baby boli super, mali zlaté ruky a masáž celého tela s pohárom vína, no čo viac si v takom upršanom dni želať? Vymasírovaní a oddýchnutí sme sa vydali k Nišave, na ktorej sme našli takú cozy kaviareň s výbornou kávou, do ktorej sme sa aj nasledujúci deň vrátili. Nakoľko sme po dvoch dňoch mali jahňacini už po uši, vybrali sme sa do Irish pubu na hamburger (hanba nám, sypem si popol na hlavu ale fakt bol eňo-ňuňo). Aspoň chvíľu sme sa cítili opäť ako doma v Irish pube na Sedlárskej. Avšak hneď nás švagrová vrátila na zem zdžubom, že sme v Srbsku a dávame si hambáče namiesto pljeskavice. So záväzkom, že to do odchodu treba napraviť sme sa cez celé centrum vybrali naspäť do hotela. Stále vytrvalo mrholilo ale aspoň to nebol lejak ako z filmu o monzúnových dažďoch. Večer sme sa skamošili ešte s jednou českou dvojkou, ktorá bývala oproti nám a dohodli sme sa, že ďalší deň budeme tráviť spolu.

Na začiatok sa chcem poďakovať žabke Bupi za to, že nás vybrala na testovanie. Potešila som sa aj ja aj moja dcérka a netrpezlivo sme čakali na doručenie balíčka, ktorý v piatok 29.6 dorazil k nám. Samozrejme zvedavé očká boli hneď 4 a pustili sa do rozbaľovania.

Julinka prvé objavila plyšovú žabku a zaujal ju obal z krásnou korunkou ako pre ozajstné princezné a tiež krásna vôňa... Chlapčenský set posúvame kamošovi zo škôlky a hor sa do testovania. Pri otváraní asistovala aj mladšia Viktória, ktorú zaujala polystyrénová  výplň nuž možno o rok vyskúša aj ona takýto set.

Zahájili sme prvý deň testovania a rozhodli sme sa vyskúšať ružovú umývaciu penu. Po pár stačeniach, vyšla na dlaň skutočne pena ružovej farby a krásna vôňa jahôd a šľahačky. Testerku sme napenili od krku po nohy a mamina sa skoro zakusla do svojej dcérky ako pekne voňala... Vôňa peny sa šírila celou kúpeľnou. Bupi má krásnu novinku pre princezné a tiež pirátov.

Umývacia pena s bublinkovou princeznou ma pútavý obal so špeciálnou pumpičkou, ktorá tekutý obsah mení na nadýchanú ružovú penu... Ako píšu, ružová umývacia pena vyčaruje pri umývaní mäkké voňavé penové kúzlo. Pena svojou farbou a vôňou spraví z každého dievčatka penovú princeznú... Pena obsahuje regeneračný alantoin, ktorý šetrne umyje detskú pokožku.

Pozor!! Nemalo by vám to padnúť do vody ináč sa voda dostane do pumpičky a pena bude spľasnutá ako ked šľahačku pred použitím nepretrepete ale mama situáciu zachránila a opäť išla nadýchaná pena.

Ako druhé sme vyskúšali šampón ten ma tiež krásnu vôňu a super pení obal je krásny ružový na ňom princezná a na uzávere je parádna korunka.  Testerka vyskúšala rôzne penové účesy... Táto novinka od Bupi je skvelá. Vlásky mala po uschnutí krásne hebké voňavé, ľahko sa rozčesali (ešte za mokra).

Premení sa kúpeľňa na rozprávkový svet pre detičky a splní očakávania každej mamičky? Alebo radšej ostať verný osvedčenej klasike?

Doma mám tri kačičky, ktoré zbožňujú vodu. Dokážu sa kúpať celé hodiny, v podstate by vo vode aj žili. Vždy sa snažím pre ne vymyslieť niečo zábavné a nové, čo by im to ich milované kúpanie vylepšilo a ozvláštnilo. Máme kopu krásnych hračiek, vyskúšali sme farby na telo, farby do vody a farby, ktorými môžu vymaľovať kúpeľňu. Do kúpeľa im pridávam penu, lepíme po kachličkách rôzne zvieratká či autíčka. Hráme sa pri vypnutom svetle a najnovšia zábavka sú vodné guličky a vodné zvieratká. No čo viac ešte môžem pre ich radosť v očkách urobiť?

Už dlho moje deti snívajú o kozmetike s ich obľúbenými rozprávkovými postavičkami. Doteraz som im ich sen ale splniť nemohla.

Teuško je totiž ekzematik, takže u neho používam len špeciálne mydlo, špeciálny šampón a špeciálny telový krém. No a nemôžem niečo kúpiť len dcérkam a synovi nie. Bupi kozmetiku poznáme a používame už veľmi dlho a sme spokojní. Teuško máva obdobie kedy ekzém úplne zmizne a môžem sa sem tam pozabudnúť a použiť „obyčajné“ mydlo, v našom prípade teda klasický umývací gél ako pre dcérky a nič sa nestane. Slovenská firma Bupi prišla na trh s novinkami a vďaka nim sa možno sen mojich detičiek o rozprávkovom mydle a šampóne splní. Preto som neváhala a hneď sa prihlásila testovať tieto rozprávkové novinky a hurá, hurá, vybrali nás.

Pre moje pokusné králičky prišli v balíčku tieto veci:

Leuške a Elinke šampón s balzamom so zlatovláskou, sprchový gél s baletkou a veselá umývacia pena s bublinkovou princeznou.