Zvyky a zlozvyky sú neoddeliteľnou súčasťou života a pre život majú svoj význam. Múdra príroda nás vybavila mechanizmom, ktorý nám umožňuje pri opakujúcich podobných podnetoch vytvárať stereotypné odpovede,takže si vytvárame zvyky, návyky, pravidlá, ktoré nám život zjednodušujú. Nezaobídeme sa bez nich.
Ale čo zlozvyky?
Sú to skutočne zvyky, ktoré nám “robia zle” a škodia zdraviu?
Zlozvyky sú signály niečoho, čo sa deje v psychike dieťaťa. Ak ľudské telo ochorie jeden z prvých signálov je teplota. Ak teplota neprejde, idete k lekárovi a ten hľadá základné ochorenie. Ak má telo problém s neriešenými stresmi a emóciami začne vysielať rôzne signály, a signálom môže byť aj zlozvyk, ktorý je taktiež potrebné riešiť.
Z fajčenia a pitia ako zlozvyku sa postupne môže stať závislosť.
Repertoár zlozvykov je veľký – obhrýzavanie nechtov, obhrýzanie kože okolo nechtov, obhrýzanie ceruziek, špáranie sa v nose, škrabanie kože, škrípanie zubami, cmúľanie palca, cmúľanie rôznych predmetov, detská masturbácia a motorické tiky, trhanie alebo manipulácia s vlasmi, šuchanie ušiek, ale aj rôzné iné atypické pohyby a zvuky, grimasy, ale aj sebapoškodzujúce praktiky, tetovania, pearsingy – a takmer všetky signalizujú vnútorné napätie spojené s dlhodobejším chronickým stresom.
Ja o rozmare detí, v prípade ich zlozvykov, ani neuvažujem!
Zlozvyk je laický termín, v odbornej terminológii boli zlozvyky definované ako neurotické prejavy a v súčasnosti sa definujú ako špecifické poruchy správania.
Nie je to iba môj názor, že všetko má aj psychický pôvod. Telo a psychika sú spojené nádoby a tak sú spojené aj ochorenia a prepojená by mala byť aj ich liečba.
A ako vzniká zlozvyk?
Zlozvyk vzniká v momente, kedy sa stretne vonkajšia záťažová situácia, ktorá v psychike dieťaťa spúšťa podvedome uložené strachy s neistotou a vnútorným napätím. Ak táto pravidelne opakujúca situácia trvá 28 dní, telo dieťaťa začne vysielať signály. Napríklad – dieťa začne chodiť do školy a v jeho prežívaní sa objaví tréma a strach zo známok a telo začne postupne na vzniknuté napätie nejakým spôsobom reagovať a upozorňovať.
Pokiaľ sa sústredíme iba na vonkajší prejav zlozvyku a neriešime jeho vnútorné príčiny, problém sa nám objaví v inej podobe a na inom mieste. Liekmi vyliečite pomočovanie, ale objaviť sa môže zajakávanie, alebo nejaké iné ochorenie. Je preto nutné predovšetkým odhaliť vnútornú príčinu zlozvyku.
Ako reagovať na zlozvyky?
Zakazovaním, obviňovaním ale aj vysvetľovaním sa iba stupňuje stres dieťa, ktoré je takto vystavené tlaku rodičov. Ak sa rodičia rozhodnú zlozvyk dieťaťa nevšímať, ono aj tak cíti ich neúprimnosť a trápi sa s ním samo.
Moja rada – milovať svoje dieťa, byť s ním, objať ho, povedať mu, že viete, aké je to preňho ťažké a že budete hľadať pomoc ako to riešiť.
Práve pri psychických ťažkostiach je to ale komplikovanejšie – rodičia hľadajú rady z internetových zdrojov, od známych – len aby nemuseli ísť k psychológovi a nie to ešte k psychiatrovi. A práve tento problém si rodič musí najskôr vyriešiť v sebe a s dieťaťom ísť k odborníkovi. Dieťa totižto cíti váhanie rodiča a samo potom prežíva návštevu u psychológa ako určité poníženie.
S každým zlozvykom sa dá pracovať!
Rodič by si mal predovšetkým uvedomiť, že zlozvyky nie sú úmyselným reagovaním dieťaťa a nie sú ovládané jeho vôľou. Preto nie je v jeho silách zlozvyk odstrániť. Ovládanie a snaha kontrolovať zlozvyk, stojí dieťa veľa energie, následne je deprimované a unavené.
Riešili sme bolesti hlavy u chlapca, ktorý fajčil od svojich šiestych rokov. Rodičia boli rozvedení a matka sa odsťahovala ďalej, aby minimalizovala kontakt syna s otcom. Chlapec mi popisoval ako spolu s otcom hrávali futbal, ako chodievali na výlety a len okrajom spomenul, že “ocino stále iba fajčil”. Fajčenie sa stalo pre chlapca niečo, čo ho spájalo s otcom a zážitkami, ktoré spolu prežili. Matka dodatočne priznala, že práve vo veku ako začal syn fajčiť sa odsťahovala. Samozrejme za fajčenie syna obviňovala.
V pozadí zlozvykov môžu byť rôzne strachy, úzkosť, ale aj depresia. Sebapoškodzovanie u detí by sme mohli považovať za zlozvyk, ale určite je v pozadí niečo zložitejšie a hlboké, siahajúce až k poruche pudu sebazáchovy. Podobne je to aj s bulímiou – zvracaním jedla, jedlo je základná ľudská potreba pre zachovanie života. Prečo ho organizmus odmieta?

V týchto zložitejších prípadoch je už potrebné obrátiť sa na odborníkov a pomôcť dieťaťu. Samozrejme záleží na sile a frekvencii zlozvyku, sú ľahšie formy, kde rodičia relatívne môžu dieťa odnaučiť od zlozvyku. Ale nikdy nevie, čo zostane v psychike dieťaťa a kde sa to prejaví ?
Dieťa so zlozvykom, sa nemôže plnohodnotne venovať svojim záujmom, rozvíjať svoj potenciál, svoju osobnosť. Tieto deti majú tendenciu izolovať sa, nekomunikovať s inými deťmi, a dostávajú sa do “začarovaného kruhu” stresového prežívania.
Ak by sme sa bližšie pozreli na bežný zlozvyku ako je cmúľanie palca môžeme si uvedomiť jeho podstatu. Začína to úplne na začiatku – citovo rozrušené dieťatko je možné upokojiť priložením na prsník. V tomto momente sa dieťa upokojí a cíti bezpečne. Hlavný zdroj slasti a pudového uspokojenia u dieťaťa je stimulácia v oblasti úst. Je to orálna oblasť a preto sa prvému roku života dieťaťa hovorí “orálne štádium”. Kojenie, strkanie vecí do úst stimuluje pery, ústa a hrdlo. Keď sa objavia zuby, pripája sa k saniu aj hryzenie a prežúvanie.
Za normálnych okolností dieťa v tejto prvej fáze prežíva aj pocity bezpečia a závislosť plynúcu z telesného a silne citového kontaktu s matkou. Pokiaľ dieťa nemá možnosť prežívať tento kontakt s matkou, pretože ona prežíva depresiu, únavu alebo obavy, dieťa si musí samo naplniť túto slastnú potrebu a začne si cmúľať prst.
Osoby fixované v tomto orálnom štádiu majú tendenciu uspokojovať sa ústami a po cmúľaní palca, môže nastúpiť fajčenie, žuvanie žuvačky ale aj orientácia na jedlo, sladkosti a pitie alkoholických nápojov.

Zlozvyky, ktoré dieťa zamestnávajú, blokujú vývoj jeho identity. Dieťa cíti, že to čo robí je zlé a tým trpí jeho sebaistota. Jeho sústredenie na sebakontrolu a potláčanie nevhodného zlozvyku ho zamestnáva a nemôže sa sústrediť na rozvoj svojich schopností a záujmov.
U komplikovanejších zlozvykov, musíme pracovať aj na zmierení sa s nevhodnými prejavmi dieťaťa. Bohužiaľ nie sú len zlozvyky ale aj ochorenia, s ktorými sa dieťa ale aj rodičia musia naučiť žiť. Je dôležité správne pochopenie problémov dieťaťa a je potrebné nájsť mu priestor pre rozvoj jeho talentu, nájsť mu aktivity, ktoré ho tešia a obohacujú.
Ako pomôcť dieťaťu nielen zbaviť sa zlozvyku ale aj žiť s ním, v prípade, že je neriešiteľný?

- See more at: http://vychovavkocke.sk/zlozvyky/

Pán prezident v jednom zo svojich posledných prejavov povedal:
“CHCEME ŽIŤ BEZ STRACHU. Naši ľudia chcú žiť bez strachu. Či už na Slovensku, v Estónsku alebo vo Francúzsku. Ale o tom, či to tak bude, nerozhoduje len výška prostriedkov na obranu. To nemusí stačiť. Aby sme sa cítili bezpečne, potrebujeme dôveru v našu kolektívnu, spoločnú vôľu a odhodlanie …..”.
Čo však môžeme urobiť pre seba my, aby sme mohli žiť bez strachu? Čo môžeme urobiť pre svoje deti, aby sa dokázali chrániť?
Dôležité je:
– vedieť inštinktívne reagovať v strachu,
– pracovať s odvahou a pozitívnou agresivitou,
– a znovu sa naučiť počúvať vlastný inštinkt, intuíciu alebo predtuchu niečoho. 

… aj tento chlapec je potenciálny agresor. Všetko sa začína malými vojnami v rodine.

K tomu, aby deti neboli agresívne, sa často ale používajú agresívne výchovné metódy. Násilná výchova k ne-násiliu má opačný efekt.
Z detí vyrastajú rodičia, ktorí bijú nielen svoje deti.
Násilná podoba agresie sa tak odovzdáva z generácie na generácie. Potláčaná sa stáva “stlačenou pružinou”, ktorá sa prejaví neskôr. Už dneska vidíme, že je to problémom niektorých emigrantov, ktorí pôvodnú agresiu z domova, budú prejavovať v novom prostredí, ktoré im poskytlo ochranu.

Realitou dneška sa stáva nielen terorizmus, ale sú to aj únosy, prepadnutia, nehody, šikana, týranie, ubližovanie, ponižovanie, vysmievanie, ironizovanie, ale aj prírodné katastrofy a novodobé ochorenia.
Spája ich nepredvídanosť, náš strach, naša bezmocnosť, bezradnosť a neistota. Naš “vnútorný svet” je plný obáv a média zvyšujú našu úzkosť a úzkosť “vonkajšieho sveta” množstvom negatívnych správ z domova a zo sveta.
Existenční obavy o seba, o svojich blízkych nás nútia chrániť sa, izolovať a obmedzovať predovšetkým deti.
Terorizmus nám určuje hranice – možno nebudeme toľko cestovať, lietať, navštevovať davové akcie a pod…
Možno sa naučíme žiť viac do hĺbky ako do šírky, viac sa budem venovať svojmu vnútornému svetu v tichu a pokoji domova, možno začneme objavovať iné hodnoty, nielen hmotné veci a davové akcie, možno začneme pracovať viac na sebe, na svojich strachoch a odvahe. Možno pochopíme, čo nám dáva príroda.
Naša každodenná realita je konfrontovaná s celosvetovými udalosťami a otázky “Bude to aj u nás?”, “Kedy to príde aj ku nám” napadnú každého z nás …
… a názory niektorých odborníkov – budeme si musieť zvyknúť alebo zo svojej krajiny urobiť pevnosť a stavať oplotenia.

Ako pripraviť deti na takúto budúcnosť ? 
Deti by mali byť pripravené aj na takýto život. Nie však teoreticky – vysvetľovaním, neustálym pripomínaním, kontrolovaním, pretože tým sa v ich vedomí udržiava strach, ktorý následne funguje ako magnet.

Prvou otázkou je – “ako to povedať deťom”. Deti majú “svoje radary” a cítia to v “ovzduší”.
Je potrebné aj na vedomej úrovni im to pomenovať a vysvetliť primerane ich veku. Menším deťom to môžete vysvetliť rozprávkami, bájkami, príbehmi zo sveta zvierat, ktoré môžete prispôsobiť problematike. Múdrosť prírody nám dáva množstvo poučení týkajúcich sa zabíjanie a smrti. Deti by mali vedieť o predátoroch, prečo niektoré zvieratá zabíjajú iné, že slabé zvieratká sa stávajú korisťou silnejších a preto je dôležité byť silní a odvážni.
Staršiemu dieťaťu sa dá povedať – “ak by si bol malý, tak by som ti povedal, že do osieho hniezda sa nemá pichať, pretože osy ťa potom napadnú. Vysmievanie, ironizovanie, ponižovanie má podobný efekt. Môžeš to robiť ale musíš vedieť, že riskuješ a môže sa ti to nejakým spôsobom vždy vrátiť. Alebo – zúrivého býka je ťažké premôcť, je dobré takticky sa mu vyhnúť.”
Deti sa musia naučiť rôzne životné situácie predvídať, správne vnímať, primerane reagovať a brániť sa.

Druhou otázkou je – ako pracovať so strachom, s pozitívnou agresivitou, vlastnou intuíciou a inštinktom.