K napísaniu tohto článku ma "vyprovokovalo" viacero skutočností. Jednou z nich bolo aj to, že nedávno som uverejnila status, ktorý bol malým návodom k tomu, ako sa vhodne profesionálne zviditeľniť a aj na základe toho sa možno dostať k perfektnej práci. Tento status mi však bol stiahnutý. Napísala som adminovi, aby mi stiahnutie vysvetlil a zároveň som popísala, prečo som status uverejnila. Odpovedal mi, že mám napísať článok, v ktorom to popíšem tak, ako jemu a tým sa predíde mylným interpretáciam. Takže tak robím. Ale hlavný dôvod je niekde úplne inde. A to v tom, aký život majú súčasné mamičky. 

Keď si občas prechádzate diskusie, tak vám padne do oka, že mnohé zo žienok na tomto fóre, sa naozaj prebíjajú životom. Keď si čítam, že mnohé musia vyžiť z 200 EUR mesačne, tak sa mi ani nechce veriť, že to sa dá. Mnoho z týchto mamičiek porodilo svoje deti veľmi mladé, mnohé sa možno nestihli adekvátne kvalifikovať, resp. žijú v regiónoch, kde sa proste ťažšie hľadá práca. A to nielen pre nich, ale aj pre ich partnerov, ktorí živia celú rodinu, pokiaľ je mamička na materskej dovolenke. Ale možno v mnohých mamičkách drieme ambiciózna "duša" a rady by sa presadili, no jednoducho nevedia ako na to. A pokiaľ ste to práve vy, možno môj príbeh je jeden z tých, ktoré hovoria o tom, že život ponúka veľa šancí a je len na nás, ako sa ich chopíme. 

Ja síce pochádzam Bratislavy, ale celé moje detstvo a takmer celú vysokú školu som prežila v "socíku". V tom čase sa nedalo hovoriť o nejakých výrazných regionálnych rozdieloch, i keď Bratislava vždy trochu vytŕčala.

Ja som však nemala ambíciu zostať v Bratislave. Dôvodom toho bola moja mama, ktorej prísna a direktívna výchova ma tak ubíjala, že som začala rebelovať a takmer prvý chlap, ktorého som stretla a nebol z Bratislavy, ma zbalil a ja som s ním asi po 2 mesiacoch otehotnela. Mala som 21 rokov, bola som na výške (vtedajšej CHTF, dnešnej Fakulte Chemickej a Potravinárskej technológie), nevedela som o živote nič, lebo moja mama ma pred ním statočne "izolovala", lebo jediné, čo mi "dovolila", bolo učiť sa. Nevedela som variť, starať sa o domácnosť, proste nič - nepraktické dievča z mesta.

Zostala som tehotná a keďže sa vtedy patrilo vydať sa, tak som si toho človeka zobrala a odsťahovala sa na východ Slovenska, do malého mesta pod Tatrami, do regiónu, ktorý bol pre mňa vtedy doslova "kultúrnym šokom" (ospravedlňujem sa za toto, ale takto to vtedy moja nezrelá duša proste vnímala).

Vtedy som nevedela vôbec nič. Nemala som nikoho blízkeho na mieste, vydala som sa v podstate z "trucu" a nie zo skutočnej lásky. V čase, keď neexistoval poriadny spôsob komunikácie s "iným" svetom - na telefón sme nemali, internet nebol a výplata môjho manžela bola taká, že nielenže sme z nej nevyžili, ale museli sme si požičiavať, aby sme na konci mesiaca mali aspoň na základné potraviny.

V rámci terapie spracovania traumy z minulosti som dostala za úlohu napísať list otcovi a tak mu povedať, čo som nestihla... bolo to pre mňa ťažké, pretože vďaka okolnostiam a možno aj mojej tvrdohlavosti toho bolo veru dosť... nechcem tu kopírovať všetko, čo som písala, iba chcem povedať vám ostatným, ako som zmeškala niečo dôležité vo svojom živote, čo už nemôžem zmeniť... možno sa aj vy zamyslíte a zistíte, že máte vo svojom okolí človeka, ktorému potrebujete niečo povedať skôr, ako sa vaše cesty navždy rozídu... urobte to... lebo potom to bolí o to viac... a skúste ma nesúdiť... niekedy sa proste nedá...

Oci,

píšem Ti, aby som Ti povedala to, čo som nestihla povedať osobne. Spoznala som Ťa v šestnástich rokoch a musím Ti povedať, že to bolo pre mňa sklamanie... Mala som vysnívaného princa a stretla som gazdu... Žil si so svojou novou rodinou v malom domčeku s veľkou záhradou, choval si všetko, čo sa dalo... pamätám si na kozu – kamzíka, ktorú sme vždy dávali dolu z nejakej strechy, na havkáča Zoru, prasiatka, ovce, kačky, sliepky, zajacov, holubov, kuny... čo som len chcela, všetko si mal... a ja som to nechápala... bola som vychovávaná inak a aj sme s mamou žili v iných podmienkach... ale postupne sa mi to zapáčilo a zvykla som si na pranie v potoku, latrínu v záhrade, zabíjačku a všetko to okolo domu... Rada som k vám chodila na návštevy a bolo to všetko fajn... Tvoja manželka ma vzala ako svoju a nikdy som necítila, že by robila rozdiely... za to si ju dodnes veľmi vážim... Ty si mal zvláštnu povahu... síce si mal heslo, že pokiaľ nepomôžeš, tak zle neurobíš, ale svojím pitím si zle narobil veľakrát... a potom sa kričalo a vzduchom lietali aj “pohlavné orgány“... proste toto bola Tvoja druhá črta... pamätám si, ako išiel od vás Peťo z prvej návštevy... predýchaval to ešte pár dní... nezvyknutý na krik... a potom, keď si sa mu vyhrážal, že Ti musí tykať a hovoriť Jožo, lebo inak mu budeš hovoriť ko..t, tak to ho už úplne položilo (a pamätáš, že si to aj splnil!) Napriek tomu, keď sa nepilo a nekričalo, bolo super... keď sme ako decká dospeli a založili si rodiny, akosi sa tie nitky popretŕhali... dokopy to dali zase až vnúčatá... keď sme došli prvýkrát s malým, už si bol iný, poznačený chorobou, ale na druhej strane aj abstinovaním... a ja som dostala prvé vnuknutie, že by sme mali dať, Šaňka pokrstiť ešte tento rok, lebo budúci môže byť neskoro... krstili sme v novembri 2010 a Ty si si neodpustil rypnúť do kňaza pred kostolom, čo sa tam hrá na Batmana... No celý Ty... A potom prišli Vianoce... stretli sme sa u vás skoro všetci a bolo fajn... Šani lozil po Tebe, ťahal Ťa za fúzy a Ty si ho nechal... a vo mne niečo zase kričalo “Foť to, foť to, toto už nebude...“ nepočúvala som... bola som lenivá ísť do chodby pre foťák a ospravedlňovala som sa sama pred sebou, že je nás tam dosť a nebudem sa pretláčať atď... keď sme sa lúčili, strašne si ma stisol... mala som pocit, že sme jedno telo a jedno srdce a vedela som... ďalšie varovanie... šli sme v aute domov a ja som nad tým premýšľala... z myšlienok ma vytrhol Peťov hlas. Mal som taký pocit, akoby sa tatko lúčil... Tak teda nielen mne sa tak zdalo... v noci vola brat... skolaboval si, vzali Ťa do nemocnice... a stále som verila, že všetky znamenia sú len tak... len akože, pretože tam hore sa niekto nudí... neboli... prehupol sa január... boli sme v nemocnici, čakal si na vyjadrenie lekárov... dávali si načas a nakoniec rozhodli... metastázu treba skúsiť z hlavy vybrať... no, vybrali... boli sme za Tebou, ležal si a nevnímal si... dve diery v hlave, jednu v hrudi... kosť a koža... kanyla v nohe, lebo v ruke už nebolo kam... a ja som nevedela, čo robiť, čo povedať... stáli sme tam a počúvali sestru, ktorá každých 15 minút vybehla z kukane a vrešťala „Pán M., máte tu návštevu, venujte sa im, nespite!!!“ A mala som chuť ju zdrapiť a tresknúť z okna... alebo ju rovno poslať do pi.e... (žeby som to zdedila po Tebe?) keď sme odchádzali sklonila som sa k Tebe a Ty si mi niečo povedal... sľúbila som Ti, že zase prídeme... cestou domou sa mi v hlave rozležala veta „Maj sa mi tu dobre, moja.“... to bolo to, čo si povedal, Ty si sa rozlúčil, žiadne nabudúce nebude... a ja som Ti nepovedala to dôležité, že Ťa ľúbim... Peťo bol zlatý, že otočí auto... spanikárila som, ako otočí??? Ak ho otočí, tak mi tato zomrie, veď sa rozlúčil, už sa neuvidíme... stále vo mne niečo bojovalo... aj nasledujúce dni... bolo to strašné, oci... na jednej strane som sa chcela rozbehnúť za Tebou a povedať Ti, že ťa ľúbim... na druhej strane som sedela v kresle a triasla som sa od strachu, že ak to urobím, tak zomrieš, keď budem stáť pred dverami nemocničnej  izby... a že Ťa vlastne ja svojou návštevou zabijem... Pamätám si to, akoby to bolo dnes... Mali sme ísť za Tebou v utorok... z nedele na pondelok sa mi snívalo, že som Ťa videla odchádzať... šiel si pešo niekam preč a ani si sa neobzrel... celý pondelok som bola ako na tŕňoch... niečo sa musí stať... niečo... už sa predsa neuvidíme a zajtra máme ísť do nemocnice... bolo to také silné, že mi bolo zle... Večer o pol šiestej zvonil mobil... vedela som... ani som sa nemusela pozerať a bolo mi jasné, lebo sa mi zrazu uľavilo... volal brat... zomrel si sám, 24.1.2011 - 15 minút potom, čo odišla Tvoja manželka po skončení návštev... a ja Ti už nikdy nepoviem, že Ťa ľúbim... pokazila som to... celý čas, čo Ťa poznám, som sa snažila držať trošku bokom, pretože si mal novú rodinu a nechcela som sa priveľmi miešať... a teraz sa mi to vypomstilo, myslela som, že mám času dosť, teda nie dosť, ale aspoň toho pol roka, čo dávali lekári... boli to necelé 3 týždne... ale aj to je dosť dlhá doba na jedno ĽÚBIM ŤA...

Oci, neviem, kde teraz si... ale dúfam, že sa tam máš dobre... chcem Ti povedať, že Ťa ľúbim... a ešte niečo... oci, prepánajána, čo budeme robiť? Veď ja som úplne rovnaká, ako Ty... máme starý dom, latrínu, záhradu, na jar pribudnú ovečky a určite aj iné zvieratá... a Šaňko chce havkáča... a stále nadávam, ako opitý námorník (pamätáš, kedysi si mi to povedal), keď ma naštvú... a nie som princezná, som gazdiná... robím kompóty a džemy, pečiem chlieb... a na veľa vecí sa ešte len chystám... som ako Ty... telom aj dušou... dúfam, že budeš na mňa pyšný... a bolo mi cťou mať takého otca... ľúbila som ťa, ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť... “tvoja“ (presne tak, ako si ma volal)

Môjmu tatinovi  1953 - 2011

Ako vyzerá kojenie podľa múdrych kníh, náučných internetových portálov a romantických reklám? Zoberiete jeden kus kľudného dieťaťa (odetého v bielom), priložíte k prsníku matky (odetej v béžovom + rozpustené vlasy a blažený úsmev). Dieťa sa pricucne a pomedzi výdatné pitie hodí sem-tam roztomilý úškrn na bradavke. 

Ako vyzerá kojenie u nás? Zoberiem jeden kus revúceho Olina (odetéto v bielom + s podozrivým žltým fľakom na chrbátiku ), priložím si ho k prsníku (som v béžovom + sem-tam malá mliečna grcka, jeden zelený šušník, mastné vlasy stiahnuté gumičkou), zasran sa pricucne, dva-tri krát potiahne, a keď sa mlieko spustí tak, že strieka, ten malý had bradavku pustí, pootočí hlávku, ústočká zošpúli, zaklipká očkami, a tvári sa, že on tu čaká na autobus.

Keď mlieko dotečie, vrhne sa na prsník, trikrát potiahne, zareve akoby som ho nožom bodla priamo do pečienky, vykopne nohou a prdne. S rukou zdvihnutou nad hlavu chvíľu čumí do okna. Tatík nadobudne dojem, že naňho máva (asi ako na čašníka), preto uteká horúčkovito chystať do fľaše umelé mlieko.

Malý sa začne trepať ako úhor z vody vytiahnuvší, tak mu ponúknem bradavku. Nahlas sa zasmeje, vrhne sa na ňu a v rýchlom slede si dá asi desať lačných hltov. Pustí bradavku, trikrát sa nadýchne, so širokým rozmachom ma malou rukou capne po hrudníku až to pleskne a znova sa prisaje.

Tato z kuchyne hreší, lebo mu do vychladnutej prevarenej kojeneckej vody spadla muška, tak musí prevárať znova. V momente, kedy si ten malý tvor, ktorý VRAJ nevie koordinovať končatiny vytrhne rukou prsník z úst a zaryje malé nechtíky/žiletky do momentálne najcitlivejšieho miesta na mojom tele, použijem výrazy "malá mršina", "letieť" a "balkón" v jednej vete. Olino vycíti ten láskyplný tón (o ktorom ja ani netuším) vyškerí sa od ucha k uchu, zacvakne malé ústa ako oceľový zverák a prudko trhne hlavou dozadu. Zase nasleduje pár rýchlych hltov a nejaké to malé nevyhnutné nadýchnutie.

Skončili sme v momente, keď zatvorí oči. Bradavku nepustí, len temne vrčí. Prichádza tato s plnou fľašou mlieka. Malý zo spánku zahíka a grgne tak, že mu vyšplechne.

Koncom minulého roka sme dostali nápad vytvoriť modrokoníkovský magazín. Po pár týždňoch už vidíme za sebou určitú stopu, stále sme však len na začiatku. Magazín chce byť oveľa viac, chce byť váš. Pozývame vás vyvíjať ho s nami.

Písali sme už viacero článkov o tom, čo má magazín byť, základné rady, ktoré dodržiavať pri písaní alebo požiadavky na článok, aby bol pridaný do Vybrali sme. Vytvárať články o našej vízii však nestačí, treba sny napĺňať. A tie dostanú reálnu podobu až vtedy, keď sa stanú našími spoločnými.

Nakoľko Magazín Modrý koník je o svete mamičiek, je potrebné, aby ho aj ony tvorili. Prispievať môže každý. Napríklad preto, lebo si myslí, že je jeho príbeh zábavný. Dôvod môže byť aj pocit, že by váš príspevok mohol niekomu pomôcť alebo mu rozšíriť obzor. Pohnútkou pre napísanie článku môže byť aj vnútorné chvenie vyjadriť sa. Často totiž pomáha, keď sa vám ľudia vyjadria, súcitia s vami a váš názor rozvinú. Článkom teda nemusíte pomáhať len iným, ale aj sebe samému. Je to o vzájomnej interakcii, rovnako ako stránka Modrý koník.

Mamičkovský svet je krásny a je škoda nevyjadrovať sa o ňom verejne. Postupne tak môžu vznikať príspevky o zážitkoch s detičkami, rady o stravovaní či o samotnom varení, o využívaní liečivých rastlín, zoznamy novorodeniatok či fotopríbehy. Ak dostanete akýkoľvek nápad, napíšte mi.

Pozrite si, v akom štádiu magazín momentálne je.

Čo sme už urobili:

Dobrý deň žienky,

aj jasličkári v Lučenci oslavujú Valentína takto: 🙂

http://www.cas.sk/clanok/243165/jaslickari-oslavuju-valentina-vyrobili-si-stromcek-lasky.html

My-ženy sa potešíme kvetom, alebo aj drobnosti do domácnosti. U nás ich máme dosť, nakuknite!

Chcela by som sa odlisit sa od beznych mamiciek, ktore obchoduju len tak - nacierno. Ale budem rada, ak to zaznie aj z inych ust mamiciek, ktore legalne podnikaju a su tu na MK a maju tiez podobnu potrebu ako ja. Mala som na mysli nieco ako "overeny predajca" alebo nieco take...

Velakrat ma vytaca do nepricetnosti, ked mamicka chce nieco vymenit - mam to pisane, ze nevymienam. Iba predavam, pripadne darujem alebo predam za naozaj symbolicku cenu 5-10centov.

Velakrat ma vytoci, ked sa pytaju mamicky na popis veci, ktore su celkom dobre popisane pri inzeratok - proste su lenive citat? - ale nevadi sa im 100krat opytat - ja aj tak 100krat odpovedam 🙂 sak prsty a klavesnicu moc nezoderiem...

Velakrat ma vytoci, ked sa vsetci cuduju, ake drahe postovne... Ano, postovne islo hore, no myslim, ze v pomere s imymi firmami mame velmi prijatelne postovne. Nie som obycajna mamicka, ktora predava par kusov oblecka po svojich detoch - som podnikatelka - aspon sa snazim byt. Nepytam za postovne 10€ ako ine firmy. A ze si pytam viac za dobierku? Mne to da viac prace poslat na dobierku a koniec koncov - stale sa najdu (specialne tu na MK) mamicky, ktore spekuluju, nepreberu, nezaplatia a pod. Kto chce, kupi.

Ku kazdej "objednavke", ktora je vzdy vhodne zabalena a poslana dostanete spolu s tovarom aj fakturu - tj.danovy doklad. Ci uprednostnite platbu prevodom dopredu alebo na dobierku - je to na vas. Ale doklad odo mna mate, na ktorom je sa mozrejme aj nase ICO, DIC a ostatne nalezitosti, ktore vas upozornia o tom, ze nasa firma NEPODNIKA NA CIERNO! 

Nie som ako ine mamicka, ktore podnikaju a ani nevedia, ze by mali platit odvody statu, podavat danove priznanie, byt zaregistrovyne na zivnostenskom a danovom urade!!!

Kladiete si otázky typu: Na čo mi je preukaz o pôvode?? Veď ja nechcem chodiť na výstavy…

Na úvod niečo trošku iné:
Chcete si kúpiť nový televízor, rozmýšľate o tom, kde ho kúpiť a aký. Väčšina z vás sa asi rozhodne zájsť do špecializovaného obchodu s elektronikou, kde vám poradia, predajú značkový televízor so zárukou a v čase záruky dostanete bezplatný servis. Samozrejme to nebude zadarmo a musíte počítať s istou investíciou, no z televízora sa pravdepodobne budete dlho tešiť a budete mať presne to čo ste chceli. Niektorí ľudia by sa mohli rozhodnúť kúpiť televízor od priekupníka alebo niekde na burze, síce za malé peniaze, ale s poriadne vysokým rizikom. Myslím, že pre väčšinu ľudí je samozrejmé kupovať si takéto predmety “u špecialistu” a “s papiermi”. U psov je to veľmi, veľmi podobné, tak prečo ” papiere” - teda preukaz o pôvode psa - pre veľa ľudí nie sú základnou podmienkou kúpy čistokrvného psa?

Čo je to vlastne ten ” preukaz o pôvode”?
Je to niečo ako váš rodný list. Je to listina vydaná plemennou knihou psov. Je v nej uvedené meno psa, chovateľská stanica, pohlavie psa, druh srsti, číslo tetovania, atď. Dôležitou časťou je obvykle 4-generačný rodokmeň, z ktorého vyčítate predkov svojho šteňaťa. Tiež sa doňho môžu zapisovať výsledky na skúškach a výstavách.

Čo zaručuje u psa ” preukaz o pôvode”?
PP u psa je zárukou určitých vlastností - zdravotných, exteriérových a povahových. Pri chove psov s PP sa toto všetko sleduje.

Ako vznikajú psi bez PP, tzv. “čistokrvný pes bez PP”?
1. V najlepšom prípade majiteľ feny s PP z nejakých príčin neuchovní fenu. Buďto z časových, finančných alebo iných dôvodov, prípadne len nevybaví pre šteniatka PP. V súčastnosti vačšina klubov povoľuje ponechanie ľubovoľného počtu šteniatok a všetky šteniatka PP dostanú, takže slová “emá PP lebo bol posledný z vrhu” nemajú opodstatnenie. Je otázne čo toho človeka k takémuto „chovu” vlastne vedie.

2. Fenka môže mať nejakú z chovu vylučujúcu vadu, no majiteľ ju napriek tomu dá nakryť. Šteniatka z takéhoto krytia už preukaz o pôvode dostať nemôžu. Samozrejme šteniatka z takéhoto spojenia nemusia zodpovedať štandardu a je možné, že budú mať nejaký dedičný zdravotný problém (napr. dysplázia, problém s inými kĺbami, problém s chrbticou, hluchota, očné problémy atď.), ktorý sa v chove s PP sleduje. Postihnuté jedince sa z chovu s PP vyraďujú.

3. Niekedy ide o fenku kríženca, ktorá je nakrytá rasou na ktorú sa najviac ponáša. V takomto prípade šteniatka taktiež rodokmeň získať nemôžu. Krásne “šteniatka bez PP” sa nam počas svojho rastu pred očami môžu zmeniť z plemena, ktoré má byť krátkosrsté na dlhosrstého psa, prípadne plemeno krátkonohé na dlhonohého, úplne inej farby atď.

Spomeňme snáď ešte “tiežchovateľov”, ktorí chovajú psov len kvôli zisku. Tí ich často držia vo veľmi zlých podmienkach. Keď kupujete šteňa, trvajte na tom, že chcete vidieť matku a miesto, kde sú psy držané. Ak vám chovateľ len prinesie ukázať šteňa, je to podozrivé. Tiež trvajte na tom, aby vám chovateľ dal kúpnu zmluvu !!!

Nechcete chodiť na výstavy ani odchovávať šteňatá? Tak načo PP?
PP vás nezaväzuje k chodeniu na výstavy. Je to doklad, ktorý môžete odložiť a nikdy viac nevytiahnuť, ale je to záruka vlastností šteniatka. Zaručuje vám exteriér a povahové vlastnosti vami zvoleného plemena.

Prečo je pes bez PP lacnejší?
Psi s PP sú drahšie, nakoľko procedúry s uchovnením psa/feny, krytie, registrácia chovateľskej stanice, vystavenie preukazu o pôvode atď. predstavuje pre chovateľa určité náklady. Zároveň si psíka kupujete s tzv. ochrannou známkou, ktorá vám zaručuje už spomínaný exteriér a povahu. Seriózny chovateľ vám dokonca môže vrátiť peniaze, prípadne poskytne šteňa z ďalšieho krytia, ak sa zistí že šteniatku napr. nevyrástol jeden zub a iné. Exteriérové a povahové vady sa ani tu nedajú úplne vylúčiť, sú však ojedinelé. Ak náhodou natrafíte na chovateľa neseriózneho, je možné sa naňho v chovateľskom klube sťažovať, u psa bez PP túto možnosť nemáte.

Spomeňme však tiež, že pes si vyžaduje starostlivosť po celý svoj život - 10-18 rokov. Cena šteňaťa, akejkoľvek výšky, bude popri týchto nákladoch len zanedbateľnou položkou.

Čo je to chovateľ a čo je chovný pes?
Chovateľ psov s PP je členom chovateľského klubu daného plemena, ktorý na činnosť chovateľa dozerá. Chovné jedince musia splniť, podľa príslušnosti k plemenu, určité kritériá. Niektorým plemenám stačí posúdenie exteriéru pri čom sa zároveň posúdi povaha, iné musia splniť aj predpísanú skúšku (či už poľovnú, pracovnú alebo inú, ktorá je tiež testom povahy psa), alebo sa posúdi povaha psa “špeciálnou” skúškou na bonitácii. ( bonitácia -zaraďovanie psov do chovu, kde sa posudzuje exteriér a povaha psa)
Nezabudnime na fakt, že plemeno sa rokmi mení a formuje. Nie však samé od seba, mení ho človek so svojimi nárokmi a požiadavkami. V súčasnosti sa diskutuje o “ebezpečných psoch”. Pes akéhokoľvek plemena, ktorý sa bezdôvodne prejavuje agresívne voči ľudom alebo iným psom, alebo je naopak veľmi bojazlivý, nie je do chovu zaradený.

Kto kontroluje chovateľov psov S PP?
Na činnosť chovateľa psov s PP dozerá chovateľský klub. Chovateľ je v ňom registrovaný a musí sa riadiť chovateľským poriadkom a dodržiavať chovateľskú etiku. V chovateľskom klube máte možnosť sa na chovateľa sťažovať, ak sa zachová neeticky alebo poruší chovateľský poriadok, a klub ho bude postihovať, môže mu až odňať licenciu a šteňatá s PP už odchovávať nebude môcť.

Kto kontroluje chovateľov psov BEZ PP?
Nikto. Títo ľudia sa nazývajú množiteľmi, lebo nemajú chovateľský zámer, ale iba psy rozmnožujú. Ak produkujú šťeňatá choré, vadné, s dedičnými vadami, dokonca veľmi ťažkými - nikto im v tom nedokáže zabrániť, a ak si takého psa kúpite, nemáte možnosť sa nikde sťažovať, peniaze vám nevráti nikto. Psy bez PP môžu byť z veľmi úzkej príbuzenskej plemenitby, keďže ich predkovia sú neznámi. Je veľmi pravdepodobné že sa v takých vrhoch objavia vady (predkovia neboli predsa nijak sledovaní). Množitelia nerobia nič, čo by bolo v rozpore so zákonom, aj ak by cielene produkovali psy s dedičnou vadou. Hodnota psa bez PP = hodnote kríženca, teda ak si kúpite psa bez PP, kúpili ste si pomerne drahého kríženca.

Nezáleží Vám na PP, ani na tom, či váš pes bude zodpovedať nejakému štandardu? Zoberte si psa z útulku!
Ak ste sa v predchádzajúcich riadkoch nenašli a skutočne vám nezáleží na spomínaných výhodách, ktoré vám poskytuje PP, alebo kynologické zväzy, máme pre vás typ na psíka. Poskytnite domov psíkovi z útulku - tie sú plné opustených psíkov čakajúcich na nového majiteľa. Môžete si vybrať šteniatko, alebo aj dospelého psa. Určite v tom množstve psíkov nájdete toho svojho: s velkými očiskami, krásnym kožúškom, či špicatým ňufáčikom. Svoj život naplníte a “jeho” život zachránite. Psy z útulku bývaju veľmi milé a vďačné za to, že sa ich niekto ujal a má ich rád..

autorky: Bibiána Košáriová a Adriana Ladická

 Viac tu: http://www.protivnyterier.sk/poradensvo-pri-kupe-psika/

píšete tu vaše príbehy o tom ako ste zostali tehotné 🙂 podelím sa s vami o tú moju skúsenosť a moje šťastie , aj ked som to nemala zo začiatku lahké...

Bolo to presne pred rokom 11.2.2012 kedy sme sa s priatelom rozprávali že sme zabudli na to že mám plodné dni ked už bolo potom 🙂 , ale vôbec sme na to nebrali nejak ohlad ... myslela som si že prečo by som mala otehotnieť práve ja, ked niektoré ženy sa o to snažia niekolko rokov a mne by sa to stalo na prvý krát ? hlúúúposť.....

o dva týždne sme šli na výkendovú lyžovačku a ked sme sa v nedelu vrátili cítila som že ma už bolia prsia, kríže a všetko ako pred menzesom ... na druhý den ked mi nedošla hned som si pomyslela že kurnajs ja som asi tehotná, volala som priatelovi a ten ešte,že aaaa určite si neni možno si prechladla na lyžovačke preto ti meškajúú.... ale ked neprišli na druhý, tretí, štrvtý den tak som už vedela že sa niečo deje..... zavolala som kamoške zúfala ...tá hned prišla po mne išli sme do lekárne a išla som k nej spať..... ked sme prišli k nej do bytu nohy sa mi triasli .... bála som sa.... ked som sa odhodlala ísť na wc a ocikať tehotenský test a zbadala som tam //.. skoro som odpadla .....

išla som za nou do kuchyne a začala som velmi plakať ....pozrela sa na test zbadala tam dve paličky a usmiala sa a začala mi hovoriť aby som neplakala ...len to sa jej v tedy hovorilo ...  mne prebehlo hlavou milion otaaazok .... budem to dieťa vedeť uživiť ked som bola študentka??? budme ho vedeť dobre vychovat ??? ako to poviem mame ? ako zareaguje rodina ? a priatel ????

potom som s plačom volala priatelovi že som tehotná .... bolo len ticho v telefone .... veríím mu aj pre enho to bol šok , neplánovali sme to ....ale potom ma utešoval že to bude dobre ....

o dva dni som dostala odvahu to povedať mame .... a poviem váim pravdu čakala som od nej inú reakciu ..... začala ma presvedčať , že bude dobré ked si to dám zobrAť , že som ešte mladá a možem mať ešte kopec detíííí, ale ja som si povedala že si ho nedááám ani za svet.... chodila za mnou asi týžden, že či som si to nerozmyslela a ja som jej vždy povedala že NIE .... nenávidela som ju v tedy ...myslela som si že bude to práve ona ktorá ma podrží podporí , pomože ...

Po 9 mesiacoch v brušku a zhruba po 1 roku spoznávania sa, začína dieťa objavovať svet okolo seba. Pokúša sa (najskôr nevedomky) tvoriť a vymýšľať ako čo najzmysluplnejšie využiť čas, keď netreba spať.

Dlhoročná "skúsenosť" mamičky na materskej ma utvrdila v pravde, že dieťa, ktoré sa hrá, nehnevá. Kedže dobrých nápadov ako zabaviť deti nie je nikdy dosť, vznikol nápad vytvoriť skupinu tu, na milovanom koníku 🙂

A tak sme začali:

- Vyrábať lietadlá z plastových fliaš.

- Šiť "dobrotky" z filcu.

- Vyrábať domček zo škatule od televízora.

Ahojte, chem sa spytat,ci mate niekto skusenosti s tymto kocikom. Rozmyslame nad nim, no vzhladom na to, ze je to pomerne novy model, zhanm o nom referencie. 

   Akosi sa v poslednom čase stretávam s ľuďmi, ktorí nerobia nič iné, len zásobujú človeka “dobrými radami“. A rady o výchove sú top jedna... Mamičky sú rôzne, detičky ešte rôznejšie... čo platí na jedno, to nebude nikdy platiť na iné... takže mnoho rád sa míňa účinkom...

   Viem, že robím chyby... mnohé si uvedomím vzápätí a mnohé neskôr... mnohé možno vyplávajú na povrch v puberte... a teraz čo? Mám sa obesiť alebo zastreliť? A áno, hľadala som “zaručené návody“, radila som sa s priateľkami, čítala som knihy a diskusie... Ako hovorí moja priateľka, celkovo je problém tejto doby v tom, že OČAKÁVAME... ak ja urobím to, ten druhý musí urobiť ono, lebo ja na jeho mieste by som to tak urobila... lenže ten druhý má svoju hlavu a svoj rozum a urobí to, čo uzná za vhodné... potom je problém... toto funguje nielen medzi dospelými navzájom, ale aj medzi dospelými a deťmi... a prečo reagujeme tak, ako reagujeme? Na tom sa podieľa celý rad faktorov... tak som trochu skúmala aj v tejto oblasti... a na jednom pobyte s adoptovanými deťmi, kde sme preberali problémy s pripútaním dieťaťa k novým rodičom, som dostala tip na knižku...

http://www.navrat.sk/?lang=SK&cat=611b19c6dc7fb196b39d4fed68020170

   V tej knižke sa opisujú problémy detí, ktoré zažili v útlom detstve nejakú traumu, čo spôsobilo následný problém. Pri čítaní som zistila, že tieto veci sa netýkajú iba opustených, zanedbávaných, či týraných detí. Týka sa to každého. Dnes sa už vie, že dieťa potrebuje vzťah s matkou budovať už v brušku, neskôr kojením, nosením a pod... kedysi to bolo inak, dieťa v šiestich mesiacoch šlo do jaslí, matka do práce a také “pripútanie“ bolo neznámy pojem... niektoré deti sa prispôsobili lepšie, niektoré horšie... a čo je dôležité, našla som sa v tej knihe aj ja... moje pripútanie k mojej matke nebolo správne a preto mám teraz problém s “pripútaním sa k dieťaťu“ ...  zdá sa vám to divné? Aj mne to pripadalo také moc vedecké, ale sú na toto všetko štúdie... takže by som povedala, že mamičky, ktoré tu majú podľa iných supermamičiek nejaký problém, nemusia ani vedieť, že nejaký problém majú a všetko môžu cítiť inak (preto tu vzniká toľko sporov v debatách)... mne tá kniha veľmi pomohla v chápaní, prečo som taká mama, aká som... po ďalšej debate s odborníkmi v tejto oblasti som sa dozvedela nasledovné:

1.   nie je dôležité, čo sa stane (to zlé), ale to, čo sa stane POTOM... moja reakcia na činnosť dieťaťa môže byť neadekvátna (tým nemyslím mlátenie, ale napríklad nakričať, capnúť – pretože to inak neviem, lebo môj vzťah s mojou matkou bol taký, aký bol), ale následne je treba, aby dieťa vedelo, že som to urobila pod vplyvom zlej emócie, že mi je to ľúto, veľmi ho ľúbim a treba sa OSPRAVEDLNIŤ.

2.   v dnešnej dobe by nemala byť DOBRÁ MATKA... dnes stačí iba byť DOSŤ DOBRÁ MATKA... má to svoje dôvody, deti sú samostatnejšie a vyspelejšie, ako sme boli my v ich veku... to, čo bolo treba nám pomáhať a za nás robiť, to oni zvládnu jak sa povie ľavou zadnou... inteligencia populácie podľa výskumov klesá, pretože máme takú vyspelú techniku, že všetko robí za nás... tým sme sa “pokazili“, pretože už nie sme nútení toľko premýšľať, experimentovať, učiť sa a tým si zvyšovať IQ... preto by aj mamy, (alebo teda celkovo rodičia) ako tá “vyspelá technika“ rodiny, mali trochu to materstvo flákať... tým samozrejme nemyslím deti zanedbávať, ale nechať im voľnú ruku v objavovaní a skúmaní, hlavne robiť s nimi to, čo ich baví a nie to, k čomu ich my tlačíme...

Nie, nejde o zavádzajúci titulok, matkám naozaj začína šibať ( s prepáčením). Inak si neviem vysvetliť nižšie popisované skutočnosti, zažité na vlastnej koži. Pôvodne som chcela písať o košatej ponuke škôlkarskych vírusov a ich zvládaní bez psychickej ujmy ( matkinej ), avšak toto ma hryzie už pár dní a svrbí ma jazyk ( v niektorých prípadoch i dlane).

Modelová situácia č.1 – dieťa dostane povedzme....angínu. Má teplotu, silný kašel alebo kadečo iné zo širokej škály príznakov. Za normálnych okolností ho matka vezme k pediatrovi, počká si na CRP, prípadný nález nájdený stetoskopom alebo výsledky sterov ( závisí od vybavenia pediatrovej ambulancie a povedzme si- aj od jeho prístupu k problému), vypočuje si názor odborníka- teda lekára a skonzultuje možnosti vhodnej liečby. Prvý problém je na svete. Akonáhle určitá skupina matiek zacíti, že lekár je prístupný aj inému názoru ako len jeho vlastnému a že matka má možnosť priamo sa podielať na spôsobe liečby ( čo by malo byť v poriadku, predpokladáme však určitý stupeň matkinej inteligencie a schopnosti nechať si poradiť ) nastupuje tzv. Mudrovací syndróm a mamička, presvedčená o svojej vygúglenej pravde a posilnená argumentami kamarátky, bývalej kolegyne alebo susedy ( lebo aj ona to tak robí s jej malou Katkou predsa), pomyselne strčí do vrecka vyštudovaného lekára i mikrobiológa jedným šmahom. Nie, antibiotiká nie! Zlé škaredé antibiotiká a dať ich predpísať svojmu dieťaťu? Nikdy. Ona predsa tri dni študovala na internete, gúglila, prečítala všetky diskusie od Modrého koníka až po Zelenú ponožku a ona teda vie. Koniec debaty. Márne su argumenty lekára, že v tomto prípade treba pristúpiť k podaniu atb...debata skončila. Samozvaná lekárka svoje dieťa nechá, aby si s chorobou poradilo samé. Veď predsa..kedysi žiadne antibiotiká neexistovali! A ľudia predsa len prežili!

Alebo... žeby nie?

Modelová situácia č.2- Prieduškové ochorenia spojené s chrapotom, sipotom a vychrchliavaním ( ešte že tá naša slovenčina dokáže na všetko nájsť adekvátne pomenovanie). Mnoho matiek zastáva názor, že pokiaľ hlieny nie sú zelené ( chutné, čo? ) a dieťa neteplotuje, vlastne o nič nejde. Pediater prevráti oči, sestrička v ambulancii sa začne potiť, pretože žiadnym spôsobom nedokáže matku presvedčiť aby svojmu dieťaťu dala aspoň sirup na vykašliavanie či na roztiahnutie slizníc. Malý pacient teda neteplotuje, soplíky majú podľa vygúglených farebných vzorkovníkov predpisovú farbu, aké teda sirupy alebo nedajbože antihistaminiká! Žiadnu takú chémiu ona teda do svojho dieťaťa pchať nebude. Tak!

Len prečo sa to jej decko dusí až do modra? húta si potichu sama doma a nikomu okrem manžela ( niekedy ani sama sebe nie )neprizná, že naposledy keď už malá sipela a takmer odpadla lebo sa jej do pľúc nedostával kyslík..že vtedy už zaváhala a nebolo jej všetko jedno.

Modelová situácia č. 3- Očkovanie. Toto je téma hodná samostatnej kapitoly, nebojím sa povedať knihy. Hrubej knihy. Očkovanie je v súčasnosti najväčším strašiakom moderného alternatívneho - bio života a boom v jeho „nepovolení“ matkami dosahuje neskutočné rozmery. Nie, nebavíme sa o doplnkovom očkovaní ako napr. o očkovaní proti kiahňam, ktoré by sme teoreticky mohli považovať za zbytočné. Bavíme sa o povinnom celoplošnom očkovaní, ktoré nemôžete odmietnuť, nakoľko v našej krajine vychádza zo zákona, z povinnej očkovacej schémy stanovenej - aké to prekvapenie – odborníkmi a v prípade že nesúhlasíte, Úrad verejného zdravotníctva túto skutočnosť môže vyhodnotiť ako priestupok voči ochrane a rozvoju verejného zdravia a uložiť finančnú pokutu. Týmto totiž matka, teraz už aj samozvaná mikrobiologička že áno, nesplnila povinnosť ustanovenú alebo uloženú na predchádzanie vzniku a šíreniu infekčných ochorení. Túto časť vety predchádzanie vzniku a šíreniu infekčných ochorení by som dala namalovať na stenu každej pediatrickej ambulancie alebo na každý web s bábätkovsko-mamičkovskou mudrovacou témou.

Detská fantázia nepozná hranice ani oddych. Pracuje stále a preto vám prinášame ďalšiu päticu milých zážitkov zo života mamičiek. 

• Žienky, učím malého, nech krásne všetkých zdraví. A on nielenže všetkých, ale aj všetko. Dnes som mu priniesla na obed polievku, pozrel do taniera a prvé čo povedal: "Dobjý deň pojévečka moja." A keď dojedol a nechal tam pár lyžičiek, tak zapotil: "Dovidená pojévečka, výbojná si boja." 😀

• Pred rokom som netušila, že sa blíži naša chvíľa. Do postele líham v kľude, rozmýšľam, čo zajtra bude. Keď tu zrazu bolesť cítim, paný poplach – pomyslím si. No o chvíľu bolesť ďalšia, poslíčkovia zase strašia. Stopujem si presný čas, 8 minút prešlo zas. Bolesti sa stupňujú, intervaly skracujú. Nevládzem už ani chodiť, budím tata: „Idem rodiť!“ Vyskočí jak divá strela, hneď je taška pobalená. V aute vzdychám jedna radosť, už toho mám hádam aj dosť! V nemocnici sestrám zvoním, „Dobrý večer, asi rodím“ Dátum svadby, čísla, mená, zápisnica vyplnená. Ku stolu ma priväzujú, „Môžete tlačiť,“ prikazujú. Zrazu cítim silné tlaky, „jééj, váš synček je vlasatý!“ Už je vonku drobček malý, na bruško mi ho hneď dali. So slzami naňho hľadím, "To je môj syn!" hrdo vravím. To najhoršie je už za mnou, práve som sa stala MAMOU!

• Môj manžel práve dorazil domov a vybehla som na neho: "Kde do frasa si celý čas bol?" A on len hodil na mňa psie očká a spoza chrbta vytasil kyticu z 50 červených ruží a v nej dve biele so slovami: "Láska, tie dve biele ruže sú naše detičky. Ďakujem ti za tento krásny život, milujem ťa a navždy ťa milovať budem". ♥ Dnes máme totiž druhé výročie. ♥

• Došiel za mnou môj syn a úplne vážne mi vraví: "Mami, prečo si mi klamala?" A ja na to: "V čom?" "On: "No predsa o sexe, ja už viem ako to je." Mali ste vidieť jeho výraz, bol úplne nadurdený. Tak mu vravím: "Hej, a ako to teda je?" "No predsa ste sa s tatinom veľa pusinkovali, a tak som došiel na svet." Mne úplne odľahlo a malý to nakoniec zaklincoval: "A kedže sa s tatinom toľko nepusinkujete, už asi nesexujete, čo je fajn, lebo ja už nechcem dalšiu sestru, ale veľký žeriav." 😀

• Pýtam sa malej: "Aké je toto zvieratko? Ona: "Krtko." "Správne a ako robí krtko?" Ona: "Krt! Krt!" Vybuchla som smiechom a potom rozmýšlam, čo za nezmyslenú otázku som jej položila?! Vie vôbec niekto ako robí krtko?

Milé mamičky a oteckovia ktorí sa chcete naučiť zachrániť ľudský život ponúkame Vám možnosť zúčastniť sa Kurzu prvej pomoci, ktorý je špeciálne upravený pre rodiny s deťmi...

Kurz sa skladá z dvoch častí, aby sa na ňom mohli zúčastniť aj pracujúci rodičia, poprípade aby mamičky mohli dať oteckom postrážiť detičky🙂

• Kedy? 18.2.2013 - časť A (17,00 - 20,30) a 22.2.2013 - časť B (17,00 - 20,30)
• Kde? v centre Rafael na Narcisovej ulici v Ružinove (Bratislava)
• Za? 39 euro/ osoba (pri účasti oboch manželov zľava)
• Info? http://centrumrafael.sk/kurzy-prvej-pomoci-pre-rodiny-s-detmi/
• Kontakt? +421 948 417 610 (Ing. ViktóriaRunová )

Tešíme sa na Vás, 

tím AUGEO Consulting s.r.o.

     Milé mamičky, budúce mamičky a všetci ostatní.

     Už dávno som mala nutkanie napísať tento článok, keďže sa veľa mamičiek pýtalo, čo má moja princeznička na nôžkach. PEC, Talipe, Pedes Eq, Konská noha - naša diagnóza.

     Tak začnime pekne od začiatku.

     V 24tt sme boli aj s tatinkom na 3D ultrazvuku u doktora Brešťanského v Hlohovci. Boli sme rozčarovaní, keď sme našu bambuľku videli po prvýkrát, tiekli nám slzy štastia, ktoré nanešťastie vystriedali pohľady plné strachu. Pánovi doktorovi sa niečo nezdalo, tak zostal ticho a my sme sa s drahým iba naňho pozerali. Potom povedal, že sa mu nezdá jedna nožička a ukázal nám to. Veru, videla som to aj ja. Bola vytočená dovnútra. Pozeral to ešte asi 100x a určil nám diagnózu Talipes. Vravel, že to nič nie je, že sa nemáme strachovať, to sa cvičením napraví. Celú cestu domov som samozrejme preplakala, aj keď som sa snažila si dohovárať, veď to nič hrozné nie je, sú aj horšie veci. V kútiku duše som dúfala, že sa pán doktor mýlil.

     Okolo 30tt som bola na poslednom sone u mojej doktorky. Tak som sa jej pýtala, že či má naozaj krivú nôžku. A ona na to, že to nevidí, lebo bambuľka je už veľká. A pozrela sa na mňa a hovorí mi: „Ale veď to nie je dôvod na ukončenie tehotenstva, nie je to vada, ktorá sa nedá odstrániť." A ja som vtedy zostala v nemom úžase, že čo to trepe. Ja som to iba chcela vedieť, aby sme sa na to mohli dopredu pripraviť. Ale zrejme si moja milá pani doktorka myslela, že chcem dať malú preč (v 30 TT!!!).

    Celý ďalší čas až do pôrodu som strávila na nete. Veľa som sa tam dozvedela a v prvom rade to, že na Slovensku by to nešlo! Keďže sme mali určený ťažší typ PEC tak by nás čakalo asi 10-mesačné nosenie sadier a potom by nás aj tak poslali na operáciu, ktorá by jej aj tak nepomohla, iba by jej dokaličila nôžky.  Rozhodli sme sa to liečiť Ponsetiho metódou, ktorá sa žiaľ na Slovensku nerobí.

Pekný deň dievčatá, rada by som sa vám predstavila so svojou ponukou. Ponúkam moderný dámsky textil a doplnky.

Ak budete sledovať moju ponuku v priebehu dňa budem postupne pridávať ďalšie kúsky.

Teším sa na naše obchodíky a želám pekný deň.

Kristína

Milí priatelia, sympatizanti,

stále nám posielate súkromné správy a píšete e-maily s podnetmi na pomoc pri výbere kvalitných potravín, napríklad aj vo vašom obchode.

Rozhodli sme sa preto vytvoriť priestor, kde budeme zverejňovať kvalitné potraviny bez zavádzania, éčok a zbytočných aditív, rozdelené do kategórií. Možno tým uľahčíme život aspoň tým, ktorí nečítajú, alebo nemôžu čítať zloženie výrobku na obale, ktoré je často napísané tak malým písmom, že sa naozaj čítať nedá. Kritérium výberu bude dané informáciami, ktoré sú uvedené na obale jednotlivých výrobkov. V druhej fáze chceme zverejňovať zavádzajúce a nekvalitné potraviny, aditívne a éčkové bomby a iné dobrôtky tohoto typu.

Týmto by sme Vás chceli požiadať o súčinnosť. Možno aj vo vašom obchode či miestnej samoobsluhe sa nachádza kvalitný tovar, ktorý nakupujete alebo naopak, narazili ste na nekvalitné, alebo zavádzajúce potraviny, a o existencii ktorých by ste sa s nami chceli podeliť. 

Veríme, že spoločne vytvoríme kvalitnú stránku pre informovanosť širokej verejnosti. 

Dobrú chuť a dobrý život

team Vieš čo ješ. sk

je zaujimave, ze vela mamiciek si mysli ze nemusi mat zivnost, ked predava svoje vlastne vyrobky(budem konkretna - hackovane vecicky) a uz vobec netusia ze by za to mohli mat problemy pred statom... 

Nehovorim o maminach co predavaju bazarove veci a chu si tak prilepsit ich predajom... ale o tych, ktore podnikaju. Ano, podnikaju a mozno ani o tom nevedia, ze by nieco mali urobit...

"Slovo podnikanie znamená, že podniknete, podnikáte niečo pre to, aby ste mali príjem. A podľa našich platných zákonov k tomu potrebujete buď živnosť alebo inú právnu formu"

Živnosť je činnosť vykonávaná sústavne, za účelom zisku, vo vlastnom mene, na vlatnú zodpovednosť. - Mile maminy co predavate vsetky vyrobene vecicky a zivnost nemamte - zamyslite sa nad sebou. Ja na nikoho neutocim, len sa mi to zda divne, ze o tom neviete a ked sa spytam, idete ma ukamenovat, alebo sa mi smejete do ksichtu, ze co to za otazky... 

Podľa mňa keď dochádza k cielenému predaju je nutné mať živnosť. 

Záverom: z epi.sk

Hľadám...

...druhý koniec dúhy,

kvapky dažďa padajúce nahor.

Hľadám...

...život plný lásky, nehy,

vo večnosti isté blaho.

Všetko sa začalo, ako inak, článkom na internete. Článok sľuboval, že ak si nebudem umývať vlasy bežnými šampónmi, ale sódou bikarbónou a octom, a ak to vydržím dostatočne dlho, budem mať krásne vlasy. Bez lupín. Nebudú sa mastiť. Wau. No nekúp to.

Tak som začala. Po pol roku nopooingu („no poo“ čiže bez šampónu) môžem zodpovedne prehlásiť, že experiment sa vydaril. No nebolo to ľahké.

Začala som týždeň pred letnou dovolenkou. V robote bol kľud a teda som si mohla dovoliť prísť aj s trošku inakšími vlasmi. Lebo prvé dni sú naozaj o výdrži. Nakúpila som sódu bikarbónu (ktorá sa dá použiť aj namiesto prášku do pečiva, prípadne proti páleniu žáhy, keby experiment nevyšiel). Lyžička sódy, rozmiešať s vodou na kašičku, dať do vlasov ku korienkom a dobre premasírovať. Masírovaním sa prekrví pokožka a vlasy budú rýchlejšie rásť. Sóda nepení, takže inak ako vmasírovať ju do hlavy to ani nejde. Na záver opláchnutie octovou vodou. Jednoduché.

Vlasy sú na pocit iné, akoby potiahnuté voskom, na dotyk mastné. Vydržím. Na dovolenke budem aj tak každý deň v vode, ono to vypláva. Ale ocot so sebou nepovlečiem, aj tak mi nesedí.

V článku písali, že treba vydržať 3-6 týždňov, kým bude zmena badateľná. Po 5 týždňoch to takmer vzdám, lebo vlasy sú stále voskové. Nevzdám. Doteraz som neobjavila šampón, po ktorom by som nemala:

• 2 hodiny po umytí rozlietané
• pol dňa po umytí – wau, to je ono
• deň po umytí – ešte netreba umývať, ešte to vydrží
• deň a pol po umytí – ty krava, mala si si ich včera večer predsa len umyť
• dva dni po umytí – rýchlo, rýchlo umyť

Od 1.9.2013 sa detské centrum mení na SÚKROMNÚ materskú školu Detská škôlka 🙂 .

Znamená to, že Detská škôlka už nebude len detské centrum, ktorych na Slovensku vznika na "každom rohu" ako huby po daždi,ale sme súkromná materská škola, ktorá je v sieti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR. Ministerstvo schválilo náš vzdelávací plán, ktorý je vypracovaný podľa ISCED 0.

Tešíme sa, že Vám môžme ponúknuť kvalitné služby. Predškolskú prípravu pre deti v predškolskom veku (detské opatrovateľské centrá to nemajú v kompetencií).

Mesačné školné sme tiež prispôsobili, chceme byť bližsie k rodinám :

CENNÍK

od 1.2.2013 do 31.8.2013

Pozvánka na víkend pre bezdetné manželské páry - "Manželstvo ako dar"


Donovaly 4. februára (TK KBS) - "Manželstvo ako dar - víkend pre bezdetné manželské páry" je názov víkendového stretnutia spojeného s duchovnou obnovou, na ktoré sú pozvané všetky páry, ktoré sú zosobášené už niekoľko rokov a nemajú dieťa. Táto myšlienka vzišla z iniciatívy manželov prechádzajúcich touto skúškou a chce byť príležitosťou zastaviť sa, načúvať im a zároveň ponúknuť povzbudenie, modlitbu ako aj fundované vyučovania na tému manželstvo, komunikácia, bioetické či medicínske otázky. Stretnutie sa uskutoční v dňoch 19. - 21. apríla 2013 v Penzióne Zornička na Donovaloch.

Témy na stretnutí:
Boží plán s človekom, Boží plán s manželstvom.
Ako spolu komunikovať a ako komunikovať s inými - otázky okolia.
Prečo práve my – žijeme v súlade s Božími prikázaniami.
Dieťa, právo alebo dar?
Ako ďaleko ísť s medicínou?
Adopcia ako riešenie – kedy áno, kedy nie?

Hostia: Mons. Marián Bublinec – generálny vikár Banskobystrickej diecézy, Ján Viglaš – rektor Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici - Badíne a Ivan Wallenfels – lekár, Gynekologická ambulancia Gianna, n.o.

Pobyt pre pár stojí 90 eur (ubytovanie v dvojlôžkových izbách, plná penzia). Finančné dôvody by nemali zabrániť účasti na tejto obnove. Organizátorov je možné kontaktovať na adrese: katka@rodinabb.sk. Bližšie informácie je možné nájsť na stránke www.rodinabb.sk/bezdetni-manzelia.

Článok je aktualizovaný:

Milé mamky velmi by som vás chcela poprosiť touto cestou znovu o pomoc, obraciam sa na vás s velkou prosbou aj ked viem že je velmi zlá doba ..verte mi že zbieram odvahu a rozmýšlam ak vás poprosím o pomoc...na portály ludia ludom.sk máme výzvu..dostali sme sa opeť do suťaže,,a nadacia TA3 može prerozdeliť 10 tisíc eur medzi výhrne výzvy tuším po 3 miesto..možete si to prečítať tu..https://blog.ludialudom.sk/jarna-sutaz-o-10-tisic-eur-s-nadaciou-ta3/ ide o to aby príbeh dostal čo najviac darov od 1.mája do 10 juna ..stačí jedinne euro a možete pomocť mojim deťom,,,ja viem je velmi zlá doba a každy delí korunku ako može..viem čo to je..žijem s deťmi momentálne na 230 eur za mesiac z toho platím dlhy faktury..strava ,hygiena ,,všetko čo tri deti potrebuju už ani nehovorím.mnohé z vás vedia ako to je,,do práce sa mi ísť neda lenka je chorá jej zdravotný stav mi to nedovoluje nevazli mi ju ani do školky momentálne som na neplatenej rdičovskej ,9.5 ideme na kontrlolu na iminulogiu budeme mať už všetky výsledky a hned idem žiadať o predlženie zo zdravotných dovodov,peniašky by nam velmi pmohli z tej výhry aj ked maličko..verte mi že zostať na všetko sama a nahradiť ocka aj mamu je velmi ťažke..ocko nám odišiel do neba vtedy ked potreboval sa o nás postarať a hlavne o deti..chlapci aj lenka rastu a je to horšie a horšie...viem možno ma budete odsudzovať že mam isť do práce..verte mi keby som mala možnosť neváham ani sekundu,,je tu Lenka..jej chorba mi to nedovoluje,,ma astmaticke zachvaty musí byť pod dozorom...je to zložite...velmi vás prosím o pomoc nie pre seba ale tie deti..verte mi že nam to jedinne euro velmi pomože,,tu je náš príbeh
https://www.ludialudom.sk/vyzvy/636

stačí jedinne euro každe euro je v suťaži jeden hlas ,nezáleží na výške daru ale počet darcov viac o suťaži si možete prečítať tu

https://blog.ludialudom.sk/jarna-sutaz-o-10-tisic-eur-s-nadaciou-ta3/
zo srdca vám dakujem za pochopenie a hlavne pomoc...možete mi velmi pomocť aj so zidielaním stránky a nažho príbehu velmi mi to pomože,,zo srdca vám dakujem v mene Patrika,Igorka,Lenky..dakujeme !!!!!!!!

Pôvodný text:

Dobrý den

Prosím Vás, chcela by som poprosiť o pomoc v núdzi na Modrom koníku. 

Som mamička troch detičiek a od aprila 2012 sme bez ocka, umrel nám po ťažkej chorobe. Mám príbeh aj na stránke Ľudia ľuďom s prosbou o pomoc. Veľmi by som chcela poprosiť o pomoc so zdieľaním a osloviť mamičky o pomoc aj tu na Modrom koníku. Už neviem ako ďalej, som zúfala.

Tu je môj príbeh

Život sa s nami kruto zahráva. Neprosím o pomoc pre seba, ale moje tri deti. Oni sú to moje jediné šťastie, moje deti sa stali zo dňa na deň polosirotami. 

Neviem ako začať, neviem ako mám nájsť správne slová, mám v sebe toľko bolesti a beznádeje, že neviem ako ďalej. Moje srdce je plné bolesti a prázdnoty a niekedy prestávam veriť, že budem niekedy šťastná. Jedno však viem, že jediný ktorí si toto nezaslužia sú moje deti. 
Mala som krásnych 18, keď do môjho života vstupil on, láska môjho života, otec mojich 3 detí. 26.6.1998 sme si povedali Áno. Bol to jeden z najkrajších dni môjho života. Onedlho sa narodil syn Patrik a o 5 rokov daľší syn Igorko. Manžel pracoval ako murár, chodil na týždňovky, deti videl len cez víkendy, no aj za ten čas sa im venoval ako najviac vedel. V našom regione je núdza o zamestnanie, tak bol rád, že aspoň užíví svoje deti a má prácu. Po materskej som sa aj ja zamestnala, pracovala som ako kaderníčka. Manžel mal veľké šťastie a vzali ho pracovať do miestnej fabriky ako zvárača, nemusel už vychádzať za prácou ďaleko a čo je najhlavnejšie, boli sme spolu ako rodina. Mali sme prácu, konečne sme si mohli dovoliť kúpiť deťom to, po čom tužia, kupili sme im počítač, vzali úver na auto, na splátky nábytok. Fungovali sme ako skoro každá mladá rodina. 

Manžel chodil do práce skoro ráno, vždy keď vstal mal nevoľnosti, bolo mu zle. Už vtedy sa mi jeho zdravotný stav nepáčil, nechcel ísť k lekárovi, bal sa, že bude PN a príde o prácu. 
V januári 2009, nikdy nezabudnem, v práci zazvonil telefón a v ňom uplakaný najstarší syn "Ocko má bolesti a leží na zemi!" Rýchlo som sa ponáhľala domov a to už bola u nás aj sanitka, nasledovali dlhé vyšetrenia, lekári nám oznamovali zlé a zlé výsledky. Nakoniec diagnóza, silný zápal podžaludkovej žľazy, nasledovalo dlhé liečenie a pobyt v nemocnici. Manžel schudol 22 kíl, no nič nezaberalo a v aprili ho už operovali. Po operácii sa pozbieral, prísna dieta, žil na minerálkach. Vyzeralo to všetko v poriadku, aj keď sme vedeli, že to zdravie už nebude ako predtým. 

Veľmi sme túžili po dcerke, hlavne manžel. Naše želanie Boh vyslišal a v marci 2010 sa nám narodila dcerka Lenka. V auguste sa to však všetko začalo vracať, manžel slabol a slabol, prišli dalšie diagnozy. Zostal na invalidnom polovičnom dôchodku, začali sa nám kopiť dlhy, nezvládali sme platiť úvery, vzali nám už skoro splatené auto. Lieky pre manžela boli veľmi drahé a zo 105 eur si ich nedovolil kúpiť, musela som mu ich kupovať ja z môjho rodičovského príspevku. Chorľavel viac a viac, na Veľkú noc sa jeho stav veľmi zhoršil, znovu bol v nemocnici. Utrpenie mojich detí sa nedá ani opísať slovami, keď videli ocka ako sa trápi. 

25 4 , nahorší deň môjho života. Od toho dňa, prešlo už veľa dní, ale ja aj tak neverím. Neverím, že náš ocko, môj milovaný manžel tu už nie je, že nám odišie, že nám umrel. Neskutočná bolesť a žiaľ. V 32 rokoch som sa stala vdovou, moje deti polosiroty. Bolesť, trápenie, keď vidíte bolesť a slzy v očiach vašich detí keď sa pýtaju: prečo? prečo ocko umrel? Keď sa vás dvojročné dieťa opýta: "Mamy ocko ma ľúbi? Je s Ježiškom? Najhorší pocit, keď musíte oznámiť svojim deťom, že ocko umrel. Je to neopisateľné, nevieme s tým žiť, nedá sa s tým zmieriť. 
Ja sa musím pretvarovať, že je všetko v poriadku, aby deti nevideli, že sa trápim, pozerajú mi do očí, čí sú tam slzy, nemôžem plakať, všetko držím v sebe, len aby oni netrpeli. No potom si odpoviem sama sebe "Aby netrpel." preňho to bolo vykúpenie, pre nás bolesť, na celý život, zostala som na všetko sama s dlhmi exekuciami. Na pohreb som si musela požičať. Vdovský dôchodok mi schválili 70 Eur, to nemajú deti ani na cestovné do školy. Žijeme zo 100 Eur na mesiac z rodičovského príspevku, platím dlhy, exekucie, dcerka je často chorá a do práce ísť ešte nemôžem. 

Neviem ako ďalej žiť, preto prosím o pomoc dobrých ľudí, nie pre seba, ale moje deti. Deti, ktorým osud nedoprial šastne a bezstarostné detstvo, deti ktoré si okrem radosti prežili aj ťažké chvíle bolesti a smútku.
Neviem ako ďalej, ako žiť s tým, aby oni necítili nedostatok. Zo socialky nám vzali aj dotácie na stravu a pomôcky, len kvoli tomu, že mám vdovský dôchodok a príjem nám prevyšuje o nejaké tri eura. Je to veľmi ťažké, keď musíte rozhodnúť ktorému z deti zaplatite obedy v škole, pretože nie ste schopný im zaplatiť obom. Keď musíte rozmýšľať nad každým eurom, či vám vyjde obed, či nie. 
Vďaka dobrým mamičkám máme aspoň oblečnie, ktoré moje deti nosia. Patrik má 13 rokov, veľmi by sa chcel vyrovnať spolužiakom, s oblečením, botaskami, no vie, že nemôže. Tak veľmi by som im chcela dopriať, aj keď viem, že ocka im to už nikdy nevráti, no v našich srdciach bude navždy, veľmi ho ľudíme a ja budem bojovať za lepší život aj zaňho. Len aby naše deti netrpeli, oni sú celý môj život, moja rodina. 

Ďakujem za každú pomoc, všetkým dobrým anjelikom a ľuďom, ktorí majú srdcia na správnom mieste. Ďakujem. mama Lenka

"Centrum AURORA s MUDr. Krasuľovou Vás dňa 16. Februára 2013 pozýva na biorezonančnú diagnostiku a odborné poradenstvo v oblasti zdravej životosprávy..Kto sme a čo predstavujeme?- pomocou prístroja DIACOM, ktorý v modernej medicíne predstavuje jedinečný spôsob, ako zistiť skutočné príčiny zdravotných problémov, Vám vypracujeme celkový obraz o fungovaní Vášho organizmu, mieru parazitárnych či chemických záťaži na orgánoch a ich následok pri neliečení do budúcnosti,- meranie úrovne antioxidantov  a prekyslenia  organizmu v tele nevhodnou stravou,- odborné poradenstvo v oblasti zdravej výživy a životosprávy,  Diagnostika sa uskutoční v penzióne Terno v Považskej Bystrici: Objednať sa môžete na t.č. : 0911 957 906 Cena vyšetrenia s poradenstvom: 15€