Poruchy pozornosti a hyperaktivity

Je vaše ďieťa nápadne nepokojné alebo nápadne pomalé? Máte pocit, že vás vôbec nepočúva keď mu niečo prikazujete? Prípravu domácich úloh zvláda iba s vami, pričom spolužiaci sa už pripravujú samostatne? V škole vyrušuje a hovorí bez dovolenia? Odporučili mu návštevu logopéda? Jeho príprava do školy je sústavne nesústavná? Okolie, vrátane vás si myslí, že by mohlo dokázať oveľa viac, len keby sa mu chcelo? Stávajú sa mu často nehody a úrazy? Pôsobí akonešikovné a neohrabané? Alebo ste dospelý človek, ktorý sa len ťažko sústredí na svoju prácu? Nemáte s ničím trpezlivosť, ste zábudliví? Vaše výkony nezodpovedajú vašim možnostiam? Máte problém kamkoľvek prísť načas a zvládať vašu prácu načas? Kopec svojho času strávite hľadaním rôzne založených vecí? Ak ste sa v predchádzajúcich vetách našli vy, alebo vaše dieťa, pravdepodobne ide o poruchu pozornosti (ADD), prípadne o poruchu pozornosti spojenú s hyperaktivitou(ADHD). Nositelia tejto diagnózy majú v mnohom sťažený život, výkonnosť a úspešnosť. Doba, keď sa nad takýmito deťmi iba mávlo rukou v zmysle ,,aj tak sa s ním nedá nič robiť“ , prípadne ,, veď on z toho vyrastie“, je našťastie za nami. Vo väčšine prípadov je možné pomôcť novými, progresívnymi metódami s trvalým účinkom. Dnešná doba pritom kladie vysoké požiadavky na každého z nás. Jednak technika napreduje priam raketovým tempom a tí, ktorí s ňou pracujú, musia spĺňať určité požiadavky. Veľmi dôležitá je aj organizácia práce a života, nutnosť hladkého fungovania v medziľudských vzťahoch. Tým rastú nároky na optimálnu výkonnosť, na koncentráciu a sebaovládanie dnešného človeka. A tu je ,,kameň úrazu“ .Nie všetci sa rodíme s dokonalým mozgom. Približne jedna tretina z nás potrebuje pomoc, aby v spoločnosti obstála s úspechom.

Čo sa stane s takýmito deťmi, keď dospejú?

1. tretina ,,dozrie“ , - centrálna nervová sústava dospeje síce neskôr, ale bez následkov.

2. tretina tzv. ,,kompenzuje“ . Znamená to, že vonkajšie príznaky zo správania vymiznú, ale neurofyziologický obraz sa nezmení. Tu môže napomôcť voľba povolania – človek si nájde takú prácu, v ktorej sa vyhne činnostiam s ktorými má problém. Kompenzácia ale môže aj zlyhať v dôsledku stresu ( strata práce, manželská kríza, choroba atď...) a prichádza k návratu ťažkostí aj v strednom veku, kedy súvislosť s problémami z detstva už nie je zrejmá.

3. tretina ani nedozrie, ani nekompenzuje. Títo ľudia majú problémy prispôsobiť sa v povolaní, pri slabšom intelekte sa ťažšie zaraďujú do spoločnosti. Klinické výskumy našli práve u alkoholikov, toxikomanov, páchateľov trestnej činnosti a bezdomovcov veľmi vysoké percento ľudí s hyperaktívnou poruchou, alebo s poruchami učenia. Z uvedeného vyplýva, že u väčšiny osôb s týmto postihnutím ide bez odbornej nápravy o tzv. ,,celoživotnú diagnózu”.

Príznaky správania pri:A . Poruche pozornosti:

1. nedáva pozor na detaily, alebo robí chyby z nepozornosti v škole, domácich prácach a pod. 
2. má problém udržať nepretržite pozornosť pri úlohe alebo hre 
3. vyzerá, že nepočúva, aj keď sa priamo s ním rozprávate 
4. nedodrží, čo sa mu zadá, nie je schopné dokončiť domácu úlohu alebo domáce povinnosti (nie preto, že by nerozumelo príkazu, alebo zo vzdoru) 
5. má problémy s organizovaním si úloh a činností, odkladá úlohy ktoré si vyžadujú nepretržité duševné úsilie 
6. stráca veci nevyhnutné pre úlohy, alebo činnosti (školské potreby, knihy, zadania úloh...)
7. možno ho ľahko vyrušiť vonkajšími podnetmi 
8. je zábudlivé pri denných činnostiach 

Dnes na stvrty den nas pustili z nemocky, taaak a sme konecne domka. Nas Andreasko je skutocne pokladicek, aaale za to veliky papkacik, saje a saje jak keby ma chcel vycucat celu ;) ze jak taha ;p mliekom sme zasobovali aj babenky v nemocke, co nemali tolko mliecka, no cista dojnica zo mna ;DDD pyzama som menila jedna radost (zakazali totiz podprdy s tamponmi...), kvackalo to potom kade-tade, normal, ze az po nohach stekalo ;DDD
A porod? Tak ten bol neskutocne rychly a fakt taky, ze soky som sa pytala doktora, ze to uz akoze rodime?? Nist nebolelo kontrakcie 99 a my v pohodke, za 10 minut, teda na 5-te vytlacenie bol maly vonku a to este par minutiek predtym som si skackala na fitlopte, mangelik ma kameroval, smiali sme sa a citalisi casopis ;)) a zrazu doktor, ze pozrieme ako sme na tom a potom uz len zazali svetlo, vytiahli stojany na nohy a ze ideme na to... bolo mi smiesno, ze uz ideme skutocne na to a ja ziadna bolest... mangel mi potom vravel: som si myslel, ze to bude akcnejsie ;o) proste super bomba pecka. Ale som si to odskakala az neskor, ked zacali boliet stehy, jooooj bolest jak hovado... nesadnem si tak lahko na jednu stranu a boli a boli... juuuj, porod a kontrakcie malina ;o)

S látkovými plienkami sme začali až keď mal syn takmer 11 mesiacov (9,5kg). Dovtedy som to pokladala za "zbytočné pranie a žehlenie". Aj keď sme začali neskôr, myslím, že sa oplatilo. Vyskúšali sme nasledovné:

Nohavičkové plienky (vyzerajú ako jednorázovky, treba na ne vrchné gaťušky, lebo bez nich premokajú):

• Easypeasy - hrubšie jednoveľkostné kapsy s odopínateľným chobotom, dobre sajú, používam samostatne na doma alebo vypchaté BL štvorcom na von, mám 2ks na snapku či zicherku (tá fialová už medzičasom nie je tak krásne fialová, je skôr bledofialová), 1ks na patentky

• TB original (na nasledujúcom obr. vpravo hore) - bavlnené s vpredu prišitým chobotom, príjemné na doma a vypchaté EH vkladačkou aj na von
• TB bamboozle (na nasledujúcom obr. dole) - bambusové s vpredu prišitým chobotom, super, akurát patentky sa nám zapínajú čoraz ťažšie, na jednej mi už jedna patentka pošla úplne; doplnila som zbierku aj o 2 sucháčové, tie sa lepšie zapínajú
• TB Flexitots (na nasledujúcom obr. vľavo hore) - bambusové v kombinácii s umelým materiálom, s odopínateľným chobotom, veľmi mäkkučké, dobre sajú, používam na von a na denný spánok, chybička krásy: po 2 mesiacoch užívania akosi zvnútra "vypelíchali" (jedna viac ako druhá, aj keď nezbadala som, žeby to malo nejaký vplyv na savosť, viď ďalší obrázok)

• TB fuffle - chlpatá kapsa s odopínateľným chobotom, veľmi mäkkučká a pomerne tenučká, nenasaje toľko ako iné z našich TB, ale na doma pohodička, dá sa aj dobre dovypchať, keď treba
• TB bamboozle stretch - mäkkučka bambusová plienočka, jednoveľkostná, po prvých testovaniach super 
• IV tvarovaná plienka - bavlnená s vpredu prišitým chobotom, je na snapi sponku, no tá nedrží na nej dobre, používame skôr výnimočne, zvažujem, že na ňu našijem suchý zips
• EH konopná plienka (na nasledujúcom obr. hore) - štíhla a veľmi savá plienka vysokého strihu (mali sme Lko a zdala sa mi veľká, preto som dovypchávala, ale kedže syn v 16m / 10,5 kg stále do nej nedorástol, posunuli sme ďalej)
• patentková (vľavo) - nemá chybu
• sucháčová (vpravo) - okraje odstávajú, lebo medzi sucháčom a okrajom je ešte dosť veľa voľného miesta

• EH Bum hugger (na nasledujúcom obr. dole) - konopná kapsa s všitým chobotom, naša obľúbená nočná plienka (máme ich 5: štyri patentkové, jednu sucháčovú), vypchatá BI twofoldom vydrží celú noc (čo je u nás od 20 do rána do 8-9), zvnútra je flís (neodporúčam prať túto plienku v slize, po čase totiž flís znepriepustnie a moč sa po ňom doslova skotúľa - keďže plienka fungovala dobre a bolo mi ľúto flís odstrihnúť, používala som ich potom naopak, t.j. flísovou časťou od tela, konopnú časť na telo)

• BI bamboo extra - bambusovo-konopná nočná plienka zvláštneho strihu, nesedí tak dobre ako hamburger, ale s BI twofoldom takisto vydrží celú noc; vkladačka sa pripevňuje zložitým spôsobom na 2 gombíky (preto vkladačku nepripínam); zmenšuje sa divne (šnúročkami), obidva varianty nás už opustili 
• sucháčová (vľavo) stvrdla v oblasti sucháča, má bambusovú vkladačku
• patentková (vpravo) má divne riešené zapínanie posledných patentiek (ide pod tým šnúročka na úpravu veľkosti plienky), má bambusovo-flísovú vkladačku

mam rocneho syna a uz nejaky ten piatok latkujeme. nielen toto ma priviedlo k noseniu navlekov na nozicky. je to sikovne z viacerych hladisk...

- vhodne na nosenie v satke, vaku, nosicoch

- pri praktizovani BKM- vyborne v zime namiesto pancusiek

- ako kolenacky pri detoch,ktore lezu a stvornozkuju

- pri noseni latkovych plienok 

- nemusite davat dole teplaky, poripade pancusky

Výsledky nemeckých testov detských autosedačiek. Možno niekomu z vás to ušetrí čas 🙂

• http://www.oeamtc.at/?id=2500%2C%2C1142617%2C
• http://www.testberichte.de/f/1/29/19439.205745/1.html
• http://www.autobild.de/kindersitze/gruppe-2-3/
• http://www.adac.de/infotestrat/tests/kindersicherung/kindersitz-test/default.aspx?tabid=tab5
• http://www.adac.de/infotestrat/tests/kindersicherung/kindersitz-test/default.aspx?tabid=tab1

Ak poznáte daľsie stránky, pridajte linky do komentárov.

Nedávno som mala možnosť počuť, čo všetko sa v škôlke nesmie, lebo „pani z hygieny" povedala. Hygienických opatrení bolo skutočne požehnane, niektoré opodstatnené, nad inými zostával rozum stáť. Zábavné bolo, ako sa odlišovali názory na to, čo sa smie a nesmie, aj navzájom medzi rôznymi zamestnancami z ÚVZ... Každopádne, mňa pobavila iná predstava. Taká razia k nám domov, alebo na detské ihrisko. To by bola aféra!

Tak napríklad náš malý Filip. Ráno, keď ešte všetci spíme, počujem pri uchu známe funenie. Ktosi - čosi, no manžel to nie je, mi šklbe tričko a snaží sa dostať k prsníku. Zdrapne bradavku a už počuť spokojné mľaskanie. Vôbec ho netrápi, že bradavka po celej noci ešte nebola vydezinfikovaná... Škandál!

Potom sa toto malé stvorenie dostane na zem. Rozhliada sa, skúma terén, čo by tak... ahá! Pod posteľou spokojne odpočíva chuchvalec prachu. Už dávno som sa naň chystala s vysávačom, ale nejak nevydalo, no... Malý prieskumník samozrejme nadšene drie kolená, aby sa k nemu urýchlene dostal. „Filipko fuuuj, toto nejeeedz...", poznamenávam zúfalo z postele, ešte stále neprebudená. Kým sa z nej vyteperím, chuchvalec končí v útrobách nášho syna... Dobrú chuť.

To samozrejme nie je všetko, z takého chuchvalca sa predsa riadny chlap nenaje. Hor sa do kuchyne! Pod stolom sa vždy nájde nejaká omrvinka či iný kydanec, čo nadrobil starší súrodenec pri svojom kŕmení sa. Mňam mňam, mama, nestíhaš...

Ešte pooblizuje nachystané bratove špinavé formičky, čo mal včera v pieskovisku, a môžeme ísť von. Kým je v kočíku, všetko fičí, ako má. Okúpaný, prebalený, v čistučkom oblečení, dokonca aj kočík vyzerá byť vydrhnutý, no páni... Ale snáď si nemyslíte, že starý desaťmesačný špunt vydrží sedieť v kočíku... No určite, ešte treba pár teplákov zodrať, kým behať začnem, mama, daj ma dolu!!! Mmm, piesok, mmm hlina, mmmm, tráva, púpava, ďatelina... to sú mi veci! Bude aj dezert?

Bude, ale najprv ti vypláchnem ten piesok, čo máš v ústach... Mama, dúfam, že je to prinajmenšom prevarená dojčenská voda! Určite áno, neperlivá, kvalitka, priamo z vodovodu.

Narodila jsem se a vyrůstala v Keni a na Pobřeží Slonoviny. Od patnácti let jsem žila v Británii. Vždycky jsem však věděla, že chci své děti (až je budu mít) vychovávat doma v Keni. A ano, předpokládala jsem, že děti mít budu. Jsem moderní Afričanka, se dvěma univerzitními diplomy, v rodině už čtvrtá generace zaměstnaných žen – ale pokud jde o děti, jsem typická Afričanka. Stále v nás zůstává přesvědčení, že bez nich nejsme celé; děti jsou požehnáním, které by bylo bláznovstvím odmítnout. To prostě vůbec nikoho nenapadne.Otěhotněla jsem v Británii. Touha porodit doma byla ale tak silná, že jsem během 5 měsíců prodala svou praxi, založila nový podnik a přestěhovala se. Jako většina těhotných matek v Británii jsem hltavě četla knihy o dětech a výchově. (Později mi babička řekla, že miminka nečtou knihy a jediné co mám dělat je „číst“ svoje děťátko.) Opakovaně jsem četla, že africké děti pláčou méně než evropské. Byla jsem zvědavá proč.Když jsem se vrátila do Afriky, pozorovala jsem matky a děti. Byly všude až na ty nejmenší do šesti týdnů, ty byly většinou doma. První, čeho jsem si všimla bylo, že navzdory jejich všudypřítomnosti, je vlastně velmi těžké opravdu „vidět“ keňské děťátko. Obvykle jsou neuvěřitelně dobře zabalena než si je matka (někdy otec) na sebe připoutají. I větší batolata připoutaná na záda jsou chráněna před počasím velkou pokrývkou. Máte štěstí, když zahlednete ruku nebo nohu, o nosu nebo oku vůbec nemluvě. Obal je jakousi napodobeninou lůna. Kojenci jsou doslova zakuklení před stresy okolního světa, do kterého vstupují.To druhé, co jsem pozorovala, byla kulturní záležitost. V Británii se předpokládalo, že miminka pláčou. V Keni to bylo úplně naopak. Předpokládá se, že děti nepláčou. Když pláčou, musí být něco hrozně v nepořádku; je nutno to okamžitě řešit. Moje anglická švagrová to trefně shrnula takto: „Tady lidi opravdu neradi slyší dětský pláč, že?“Všechno to dávalo větší smysl, když jsem konečně porodila a přišla na návštěvu babička z vesnice. Po pravdě řečeno moje děťátko plakalo poměrně hodně. Rozčílená a unavená jsem někdy zapomněla všechno, co jsem když četla a plakala s ním. Ale pro mou babičko bylo řešení jednoduché „Nyonyo“ (koj ji). To byla její odpověď na každé pípnutí.Někdy šlo o mokrou plenku, nebo jsem ji položila, nebo potřebovala říhnout, ale hlavně prostě chtěla být u prsu – ať už se krmila, nebo jen hledala potěšení. Už jsem ji většinu času nosila na sobě a spaly jsme spolu, tak že šlo jen o přirozené rozšíření toho, co jsme už dělaly.Konečně jsem pochopila nepříliš těžké tajemství radostného pokoje afrických dětí. Byla to jednoduchá souhra uspokojených potřeb, která vyžadovala naprosté zapomenutí na to, co by mělo být a soustředění na to, co se v daném okamžiku děje. Výsledek byl, že se moje děťátko hodně krmilo; mnohem častěji, než jsem kdy vyčetla z knížek a nejméně pětkrát častěji než doporučovaly některé přísnější programy.Asi ve čtvrtém měsíci, když většina městských matek začala zavádět pevnou stravu, jak nám bylo doporučeno, vrátila se moje dcera k novorozeneckému přístupu a dožadovala se kojení každou hodinu, což mne naprosto šokovalo. Během předcházejících měsíců se totiž čas mezi krmením pomalu prodlužoval, dokonce jsem začala přijímat občas pacienty, aniž by mi ukapávalo mléko nebo mě přerušovala dcerčina chůva, aby mě upozornila, že chce malá pít.Většina matek ve skupince, do které jsem chodila, už pilně přikrmovala své děti rýží a všichni odborníci, kteří měli co dělat s našimi dětmi – lékaři a dokonce i duly, říkali, že je to tak v pořádku. I matky si potřebují odpočinout. Chválili nás, že jsme už podaly obdivuhodný výkon, když jsme výhradně kojily 4 měsíce a ujišťovali nás, že budou děti v pořádku. Něco mi v tom nesedělo a i když jsem váhavě zkusila namíchat pawpaw (ovoce tradičně používané v Keni při odstavování) s odsátým mlékem a nabídla směs své dceři, odmítla ji.Tak jsem zavolala babičku. Se smíchem se mě zeptala, jestli jsem zase četla knihy. Pak mi vysvětlila, že kojení je všechno jen ne přímočaré. „Ona ti poví, až bude připravená jíst jídlo a její tělo také.“„Co mám do té doby dělat?“ zeptala jsem se dychtivě.„Dělej to co dosud, pořádně koj.“ Tak se můj život zase zpomalil. Zatím co se mnohé mé současnice těšily jak od té doby co přikrmují rýži a postupně zavádějí další jídla, jejich děti déle spí, budila jsem se se svou dcerou v noci každou hodinu nebo dvě a vysvětlovala ve dne pacientům, že to s mým návratem do práce nevychází tak úplně podle plánu.Brzy jsem se bezděčně stala neformální poradnou pro jiné městské matky. Předávaly si mé telefonní číslo a často jsem během kojení slyšela sama sebe jak odpovídám do telefonu: „Ano, jen ho/jí dál kojte.“ Ano, i když jste je právě nakrmila. Ano, možná se dnes nestihnete ani převléknout z pyžama. Ano, stále ještě potřebujete jíst a pít jako kůň. Ne, teď asi nebude vhodná doba k návratu do zaměstnání, pokud si můžete dovolit nejít.“ A nakonec jsem matky ujišťovala: „Postupně to bude snazší.“ To poslední tvrzení byl z mé strany výraz naděje, protože pro mne to v té chvíli ještě nijak lehčí nebylo.Asi týden před tím, než bylo mé dcerce 5 měsíců, jsme jeli do Británie na svatbu a také, abychom ji představili příbuzným a přátelům. Protože jsem měla málo jiných povinností, nedělalo mi potíže dodržet její plán krmení. Přes všechny rozpačité pohledy mnoha cizích lidí, když jsem kojila svou dceru na různých veřejných místech, nedokázala jsem používat veřejné místnosti určené pro kojení, protože byly většinou spojeny s toaletami.Lidé, s kterými jsem na svatbě seděla u jednoho stolu poznamenali: „Máte spokojené miminko – ovšem hodně často pije.“ Mlčela jsem. A jiná dáma dodala: „Však jsem někde četla, že africké děti moc nepláčou. Neudržela jsem smích.Moudré rady mé babičky:1) Nabídni prs pokaždé, když je dítě neklidné, i kdybys je před tím právě nakrmila.2) Spi s ním. Často můžeš nabídnout prs dříve, než se dítě naplno probudí a to mu umožní rychleji znovu usnout, a ty budeš víc odpočinutá.3) Vždy měj v noci při ruce láhev s teplou vodou, abys mohla pít a měla dost mléka.4) Kojení chápej jako svůj prvořadý úkol (zvláště v obdobích náhlého zrychlení růstu) a dovol lidem kolem sebe, aby pro tebe dělali co nejvíce mohou. Je málo věcí, které nemohou počkat.5) Čti své miminko, ne knihy. Kojení není přímočaré – jde nahoru a dolů a někdy v kruzích. Na potřeby tvého dítěte jsi ty ta největší odbornice.
                                                                                                                                                                   J. Claire K. Niala

[InCultureParent: http://www.incultureparent.com/2010/12/why-african-babies-dont-cry/]

Človek je tvor zásaditý. Pre tie z nás, ktorým záleží na vlastnom zdraví, je to také prirodzené, ako ranné vstávanie. Tým, ktoré márne hľadajú príčinu toho, prečo ich neustále bolieva hlava alebo kam sa podela ich energia, vysvetlíme, že v ideálnom prípade náš organizmus odbúrava všetky nebezpečné kyseliny a ponecháva si len potrebné zásadité látky, ktoré sa neustále vstrebávajú. A ak toto nefunguje, naše pH v tele sa znižuje, vzniká acidóza alebo prekyslenie organizmu. A vtedy začínajú problémy.

Čo vlastne prekyslenie znamená? Acidóza sa dnes pokladá za jednu z najnebezpečnejších civilizačných chorôb, pretože naše zdravie priamo závisí od acidobázickej rovnováhy v našom tele. Laicky povedané – prekyslenie je základom väčšiny chorôb. Zároveň to znamená, že dôkladná očista od kyselín a opätovné doplnenie minerálov sú základom každej liečby. Vedeli ste, že prekyslenie stojí za zdravotnými ťažkosťami ako sú napríklad astma, cukrovka, rôzne črevné problémy, neurologické ochorenia (depresie, duševná skleslosť), dýchacie problémy, srdcové ochorenia, osteoporóza, kožné problémy, celulitída či dokonca AIDS?

V súvislosti s acidobázickou rovnováhou v tele hovoríme tiež o hodnotách pH. pH (kyslosť, acidita) je číslo, ktorým sa v chémii vyjadruje či vodný roztok reaguje kyslo alebo zásadito. Základná stupnica pH siaha od 1 (kyslé) po 14 (zásadité), pričom 7 je neutrálna hodnota. Naše telo disponuje množstvom spôsobov a ochranných mechanizmov, ktorými udržiava svoje vnútorné prostredie zásadité. Keď však tieto mechanizmy zlyhajú, dochádza k problémom, ktoré často vyústia až do závažných ochorení. Tým, že odhalíme, v akom stave sa naše telo v skutočnosti nachádza a rozhodneme sa to riešiť, pomôžeme mu na viacerých „frontoch“ súčasne.

Ranné testovanie Na rozdiel od krvi, určenie hodnoty pH v moči takmer presne odzrkadľuje stav organizmu, pričom táto metóda je jednoduchá a lacná. V dôsledku očisty od kyseliny v priebehu noci býva ranný moč najkyslejší. Práve preto je ideálny na kontrolu hodnoty pH. Na pravidelnú kontrolu stavu kyseliny v tele si zaobstarajte ako indikátor pH lakmusový papierik s priloženou farebnou škálou (zoženiete ho vo vybraných lekárňach). Ideálna acidobázická hodnota vášho vnútorného prostredia je pH 7,4 až 7,5. Pri hodnote pH pod 7 by ste svoje telo mali odbremeniť od prebytku kyselín dodatočným prísunom zásad, či už v podobe zásaditých potravín (viď. tabuľka) alebo špeciálnej zásaditej zmesi, ktorú vám namiešajú v lekárňach so špeciálnym laboratóriom. Ak vám nie je príjemné kontrolovať si svoje pH pomocou moču, spoľahlivé hodnoty vám poskytnú aj vaše sliny. Ideálna hodnota pH slín je 7,1.

Odkiaľ sa berú kyseliny? V prvom rade si musíme uvedomiť, že kyseliny, si z časti vytvára telo samo, pričom zásady, ktoré sa neustále spotrebúvajú, môže výlučne len prijímať. Okrem toho väčšina z nás poskytuje svojmu telu veľmi málo príležitostí k tomu, aby sa dostatočne očistilo od nadbytočných kyselín prirodzeným spôsobom, pretože málo pijeme a ešte menej sa pohybujeme. 

Prezrite si zoznam potravín s prevahou kyselín, ktoré vedú k prekysleniu organizmu a tým aj k zbytočným problémom.

Udalosti predošlých dní ma prinútili tuho sa zamyslieť nad otázkou, kedy je dieťa skutočne zrelé pre nástup do škôlky... Zdá sa totiž, že to nebude len o odložených plienkach a zručnosti trafiť si lyžicou do úst...

„Mamičká, ja nechcem ísť do škôlkýýý, niééé, nebudém!"
Dobré ráno aj tebe, miláčik. Ešte sa ti ani poriadne nepodarilo zistiť, čo to tá škôlka je, a už toľké antipatie... Čo ti tak na to povedať... Myslela som si, že sa ti bude páčiť. Že si nájdeš kamarátov, zahráš sa s takými vecami, aké doma nemáš... Dúfala som, že tá adaptácia bude mať ľahší priebeh. Že sa to bude každým dňom lepšiť. Zdá sa, že prekonávaš všetky moje očakávania.

„Čo keby si to tam ešte predsalen skúsil... Možno si tam nájdeš kamaráta... Pôjdete spolu von... Pani učiteľka ta niečo nové naučí..."
"Nie, nenaučí, nič nenájdem, nič nechcem! Mamička, tá škôlka je škaredá!"
"Čo je tam škaredé?"
Chvíľka ticha, premýšľa.
"Ale ty tam budeš so mnoooouuuu..."
Maznavo na mňa hľadí s tými obrovskými hlbokými hnedými očami. Vlasy rozkošne strapaté, zožrala by som ho láskou... Božinku, tak rýchlo narástol... Moje bábo malé...

Odlúčenie. Bolí. Bude niekedy bolieť menej? Musí sa diať všetok ten plač? Tá vyčerpávajúca hystéria za dverami škôlky?

Poznám názory mnohých mamičiek. Treba zavrieť dvere, zmiznúť z očí, a dieťa prestane plakať. Aspoň v našich ušiach. Časom si zvykne. Zaujme sa dianím v škôlke. Plač nadobro ustane.

Úprimne, som vydesená z toho, ako náš syn v škôlke reaguje. Nerobí mi dobre ten pohľad na jeho plač. Ako sa mi zdal rozumný, že si nechá vysvetliť, že chápe, prečo ráno odídeme a vrátime sa až na obed, teraz vyzerá, že to chápať nechce. Ani náhodou. A ja, že som krkavčia mať.

Čo uľahčí prechod z rodiny do materskej školy.

1.  Existencia pevného bodu - tým rozumieme prítomnosť známej osoby (dieťaťa od susedov, súrodenec) alebo hračka, ktorá zmenšuje neistotu a strach.

2. Príprava dieťaťa na vstup do materskej školy - skúšobná návšteva v MŠ, rozprávanie o nových kamarátoch.

3. Rodič sa informuje o režime dňa a spôsoboch práce v materskej škole a dieťaťu podáva pravdivé informácie. Veľkou záťažou na psychiku je, ak dieťaťu niečo sľúbite (dieťa to očakáva) a tým, aká je skutočnosť (ak to rodič nemôže splniť).

Rodičia a pedagógovia by sa mali v každom prípade dohovoriť ako dieťa podporiť. Keď spolu budú "ťahať za jeden povraz", dieťa si vybuduje dôverný vzťah k pedagógovi. Rodičia informujú pedagóga o zvláštnostiach a zvykoch dieťaťa a radia ako s dieťaťom zaobchádzať. Pedagóg naopak sprostredkuje rodičom pohľad na rysy dieťaťa, ktoré sa prejavujú v skupine a rodičia ich nepoznajú.

Deti sa v materskej škole naučia pohybovať v skupine, presadiť svoje priania a záujmy, naučia sa byť samostatné, nezávislé a rastie v nich sebadôvera a sebavedomie. Učia sa deliť a zachovávať pravidlá života v skupine. Nadviažu priateľstvá a naučia sa čeliť sklamaniam.

Čo sa deje behom prvých štyroch týždňov doma.

1. týždeň  Dieťa sa uzatvára do seba, potrebuje spracovať dojmy a zážitky z materskej školy, nerozpráva však o nich.

2. týždeň  Dieťa pôsobí nevyrovnane, pokúša sa upútať pozornosť všetkými prostriedkami, plače, keď chcú rodičia večer odísť i keď dobre pozná toho, kto ho bude "strážiť". Na všetko odpovedá "nie, neviem", alebo sa "odúva". Ráno je uplakané, aj kedˇ išlo večer skoro spať.

3. a 4. týždeň  Dieťa sa blíži k "normálu". Je však fyzicky vyčerpané, pretože sa postupne začleňuje. Na psychiku tiež ešte pretrváva záťaž. Jednoducho povedané, dieťaťu chýba "iskra".

Z listu materskej školy rodičom novoprijatých detičiek...(prvá časť)

Na počiatku svojho vývoja potrebuje dieťa hlboký a vrelý vzťah k jednej osobe a neskôr k okruhu najbližších. V treťom roku sa situácia mení. Okruh spoločenských kontaktov sa rozšiuje a obohacuje.

Vstup do materskej školy je prvým krokom do spoločnosti. Táto udalosť prináša problémy nielen pre dieťa, ale aj pre rodičov a pedagógov. Pri pokusoch uľahčiť nováčikom prechod z rodiny do materskej školy sa pedagógovia môžu oprieť o profesionálne skúsenosti, čo rodičia nemôžu. Aby pomoc deťom bola účinná, je pre rodičov aj pedagógov nutné poznať procesy, ktoré prebiehajú pri vstupe do materskej školy.

Čo sa deje v prvých štyroch týždňoch v Materskej škole.

1. týždeň  Dieťa vyčkáva, drží sa v úzadí, nezúčastňuje sa spoločných aktivít. Nachádza sa v budove s množstvom dvier, v neznámych priestoroch. So svojimi želaniami sa obracia na jednu cudziu osobu, ktorá je obklopená ďalšími deťmi.

2. týždeň  Dieťa už vie ako prebieha deň v škôlke, začína nadväzovať kontakty, upútava pozornosť, hľadá pomoc u pedagóga, keď má problém s kamarátom, rýchlo sa rozplače a unaví.

Čo si budeme hovoriť, všetky mamičky dobre vedia, že spolu s deťmi prichádza okrem radosti aj starosť a zodpovednosť za ich zdravie. Dnešná doba je trochu iná ako tá, v ktorej nás vychovávali naše maminy a je teda prirodzené, že mnohé veci dnes riešime intenzívnejšie. Skúste sa spýtať svojej mamy, čo robila, ak ste odmietali piť. S najväčšou pravdepodobnosťou vám povie, že prosto počkala, kým ste vysmädli. Vyskúšali by ste však túto „metódu“ na vlastnej ratolesti? Vyzerá to tak, že dnešné mamy sa o svoje deti viac boja a povedzme si úprimne, častokrát majú prečo. Na ich detičky totiž číha oveľa viac nástrah, pred ktorými ich musia chrániť. Preto sa, milé maminky, nehanbime za svoju, pre niekoho možno prehnanú, starostlivosť o svoje dieťa. Tento článok je pre všetky  vyčerpané mamičky, ktorých deti odmietajú prijímať tekutiny a, samozrejme, pre ženy, ktoré svoje dieťatko ešte len čakajú. Pretože byť pripravená sa počíta...

V prvom rade je vhodné si uvedomiť, že detské telíčko prijíma tekutiny nielen z vody ale aj z polievok, ovocia, zeleniny či materského mlieka. Zabudnite na štatistiky a prepočty, koľko toho má vaše dieťa vypiť. Riaďte sa vašou intuíciou, sledujte počet pocikaných plienok alebo to, ako často vaše dieťa chodí na toaletu. Farba moču Vám toho veľa napovie.  Ak je vaše dieťatko plne dojčené, nemusíte mať žiadny stres ani obavy a rozhodne netreba nútiť dieťatko piť nasilu ešte iné tekutiny. Zložitejšie je to s väčšími deťmi, ktoré už dojčené nie sú, ale zároveň nemajú dostatočne vyvinutý pocit smädu, aby si samé vypýtali piť. Ich pitný režim býva nepravidelný a vzhľadom k svojmu mladému organizmu sú ohrozené dehydratáciou rýchlejšie než dospelý človek. Pridávame pár tipov a trikov, ako naučiť vaše dieťa piť vodu, či ako vedieť rozoznať prvé príznaky smädu.

Vzorom je maminka a tatinko / Každé dieťa sa najľahšie učí pozorovaním a napodobňovaním. Ak vás teda neuvidí ani raz piť vodu, môžete mu dohovárať donekonečna, nebude túto činnosť považovať za takú dôležitú, aby mu stála za vyskúšanie. Naopak, ak  budete počas dňa pravidelne piť vodu či nesladené čaje a dáte si záležať, aby vás pri tom vaše dieťatko videlo, stanete sa preň dobrým vzorom hodným nasledovania. Dôležitý však je aj výber nápoja. Uprednostnite čistú vodu pred sladenými nápojmi a ukážte tak svojmu dieťaťu, že vodička je najlepšia a najzdravšia.

Nonstop po ruke / Je dôležité mať fľašu s pitím neustále po ruke, a vždy keď je príležitosť, ponúknuť ju dieťaťu. Čo sa týka obsahu fľaše, je pravdou, že čistá voda sa považuje za najzdravšiu alternatívu. V dnešnej dobe si však veľa detí príliš skoro privyklo na sladké nápoje a čaje so zbytočne veľkým množstvom cukru, preto sa môže stať, že chuť čistej vody neocenia. Avšak sladké nápoje  nielenže smäd neuhasia, ale obsahujú toľko cukru, že to môže mať na detský organizmus katastrofálny dopad. Jedným z dôsledkov pitia presladených nápojov býva aj detská obezita, s ktorou sa neskôr veľmi ťažko bojuje. Vyhraté majú tie maminy, ktoré svoje dieťa dokázali dostatočne dlho „ochrániť“ pred inými nápojmi, ako je čistá voda. Ich detičky totiž berú vodu ako niečo prirodzené, chutné, niečo, čo im pomôže, keď sú smädné. Ak teda máte ešte veľmi malé deti, skúste metódu "čo deti nepoznajú, to im nechýba" použiť pri výbere detských nápojov a možno aj vy rozšírite šťastnú rodinu rodičov detí bez závislosti na rýchlych cukroch.

Hrajte sa s nimi / Pri deťoch sa rozhodne kreativite medze nekladú. 21. storočie nám, našťastie,  ponúka rozmanité možnosti, ako naše deti zaujať, a to aj v oblasti kŕmenia a výživy. Veselé, pomaľované fľašky, poháriky s náustkom či cumlíky dokážu zaujať niektoré deti natoľko, že úplne zabudnú na to, že vlastne vôbec nechceli piť. Iné sa zase nechajú zlákať na obyčajné slamky, keďže sa z nich dá nielen piť, ale aj vytvoriť v pohári perličkový kúpeľ. Ak nezaberajú ani veselé poháriky, ani slamky, skúste spraviť z pitia hru. Motivujte svoje dieťa zbieraním nálepiek – za určité množstvo vypitej vody ho odmeníte veselou nálepkou, ktorú si bude môcť nalepiť na svoju fľašku. Bude sa tak tešiť vždy na nové nálepky a zároveň si bude vytvárať svoju vlastnú „kreatívnu fľašu“, z ktorej sa mu bude vodička ľahšie piť.

Ozvláštnite pitie príbehom alebo pesničkou / Moja stará mama zlomila môj odpor k pitiu rozprávkou o tom, ako prasiatka v chlieviku u nich na dvore počúvajú, koľko toho vypijem. Aby ma povzbudila, vždy mi k tomu vyspevovala "Glogloglo, glogloglo, glóóória, tak sa tá vodička (to mliečinko, ten čajíček) popíííja", kým som nevyprázdnila pohár či hrnček. Nič vám nebráni vytvoriť si vlastné pesničky či básničky na tému pitie, osvieženie, či hasenie smädu. Chlapci určite ocenia, keď mamina dofrčí s pohárom vody a slamkou, popritom vyspevuje Hóóríí, hóóríí a zahrá divadielko o hasení smädu špeciálnou pumpičkou.

Jedným z najväčších zdravotných problémov súčasnosti je obezita. Považuje sa dokonca za ochorenie, ktorého závažnosť je porovnateľná s ischemickou chorobou srdca. Obezitu ako zdravotný či estetický problém dnes rieši asi štrnásť percent populácie, smutné však je, že nehovoríme len o dospelých, ale aj o deťoch, ktorých sa to týka stále viac. Nesprávne stravovacie návyky, ktoré si deti osvojujú už od ranného veku spôsobujú, že čoraz väčší počet detí má problémy s nadváhou, a tým aj s ďalšími zdravotnými ťažkosťami. A ako reagujem my rodičia? Častokrát namiesto toho, aby sme problém riešili, zatvárame pred ním oči a necháme deti trpieť. Pretože pri dlhodobom nadmernom prísune kalórií, či už v tuhej alebo tekutej podobe sa dieťa v konečnom dôsledku trápi. A pritom stačí urobiť pár malých zmien a naše deti môžu byť zdravé a šťastné. Stačí sa len zamyslieť.

Chyba je v nás / Odborníci odhadujú, že každé tretie dieťa narodené v roku 2000 bude mať počas svojho života diagnostikovanú cukrovku. Diabetes bude najčastejšou chorobou mladých ľudí v 21. storočí. A súvisí práve s nárastom detskej obezity, za ktorú často môžu rodičia bez toho, aby si to vôbec uvedomili. Možno deťom zakazujeme tučné a mastné jedlá v domnienke, že ich tak chránime pred obezitou, na druhej strane im to vo veľkej miere vynahrádzame kalorickými sladenými nápojmi, ktoré deti tak milujú. Nebezpečenstvo týchto nápojov potvrdzuje svojimi slovami aj Mgr. Katarína Stergar, psychologička, ktorá sa vo svojej praxi často stretáva s problémom detskejobezity. „Práve sladené nápoje majú významný podiel na priberaní, pokazených zuboch či neželanom správaní dieťaťa. Dnes sa nikto nepozastavuje nad tým, žeškolák za deň vypije jeden až jeden a pol litra malinovky, džúsu alebo koly. Takéto množstvo nápoja má často väčšiu kalorickú hodnotu než samotný obed. No jeho výživová hodnota je prakticky nulová.“

Začnite od seba / Podľa detských lekárov sú prvé tri roky života dieťaťa kľúčové pre vytvoreniesprávnych stravovacích a pitných návykov. „Pre organizmus je najprirodzenejším a najvhodnejším nápojom neochutená voda. Dojčenskú vodu možno kúpiť v každých potravinách. Dokonca ju ponúkajú novinové stánky, aby sme sa nemohli vyhovárať, ak ju zabudneme vziať na prechádzku. Každá dojčenská voda má znížený obsah minerálov a dusičnanov, takže zbytočne nezaťažuje citlivý detský organizmus, hlavne obličky,“ potvrdzuje Mgr. Stergar. Pre deti je však neochutená voda, či už dojčenská alebo voda z vodovodu, prirodzene neatraktívnou voľbou. Väčšinou si myslia, že nemá chuť, je bezfarebná a „nudná“. Ťažko zlomíme tento detský názor, ak sa budeme k vode správať rovnako. Naopak, ak naša ratolesť uvidí, že si vodu vážime a vychutnávame si ju, bude ľahšie preniesť pozitívny postoj k pitiu čistej pramenitej vody na celú rodinu.

TĚHOTENSTVÍ. 

I. trimestr:

Růžová voda s rozprašovačem: velmi jemná vůně růže je příjemná pro chvíle odpočinku a dodá budoucí mamince sílu ženské energie a pocit, že zvládne svoje mateřské poslání. Růžovou vodu rozprášíme na partie bříška, obličeje, vlasů a místa s případnou tenzí.

Jasmín v jojobě: posiluje sebevědomí budoucí maminky. 1 - 2 kp nanášíme na zátylek. V případě žaludečných nevolností také na oblast solar plexu.

Mandarinkový koupelový olej: zabraňuje vysoušení pokožky, navozuje pocit radosti, uvolňuje napětí, pomáhá při nespavosti. Hlavně na počátku těhotenství zchlazuje játra a tím působí na zklidnění žaludečných nevolností. Má osvěžující vůni, která přispívá k vytvoření atmosféry pohody a bezpečí. V těhotenství jej používáme i jako sprchový olej. Do koupele použijeme 1 malou lžičku na vanu.

Koupelový olej neutrální: olej zachovává přirozený ochranný lipidový film kůže a udržuje tak přirozeně zdravé pH pokožky. Zabraňuje její vysoušení a chrání ji. Výhodou je možnost přidání libovolné vlastní silice.

Vždy sa nájde dostatok dôvodov, prečo nemáme práve dobrú náladu. Nik z nás nemôže ustavične rozdávať dobrú náladu, aj keď sa to veľmi vyžaduje.“ Vždy s úsmevom!“ je veľmi moderné. Prirodzene málokto miluje smútok. 
Čo prináša dobrá nálada?
Kto vyžaruje pozitívnu energiu je sympatický, každý je rád v prítomnosti veselých ľudí. Dobrá nálada pozitívne ovplyvňuje aj zdravie: dokázateľne posilňuje imunitný systém.
Melanchólia
V živote sme raz hore, raz dolu. Nijaká dobrá nálada nevydrží naveky, ale, a to už je útecha, ani zlá. Duševné pády sú obdobia, keď sa vyrovnávame samy so sebou a so svojimi problémami. Tieto obdobia nás posúvajú vpred a na ich riešení ľudsky rastieme. Proti nepríjemným pocitom nebojujte hneď. Každá zlá nálada a každý negatívny pocit má dôvod a treba mu venovať pozornosť. City sú dôležitou súčasťou našej nálady. Potláčané pocity sa menia na „ duchov“, ktorí nás trápia. Potláčané pocity a neuznané potreby bojkotujú dobrú náladu. Môžu sa zmeniť na depresívnu náladu, prejaviť v ustavičnej nespokojnosti, v náhradnom správaní sa / konzumácii sladkostí, zbytočné nákupy.../, alebo na fyzické ťažkosti. „ V hlave mi búši, mám toho plné zuby, lezie mi to hore krkom,“ takto označujeme pocity, ktoré poukazujú na tieto súvislosti. Pokiaľ sa duši nevenujeme, telo nám po svojom signalizuje núdzový stav – až po vážne ochorenie.
Preč so starosťami!
Nepripustite si negatívne myšlienky. Poddávajte sa okamihu, v ktorom cítite, že sa niečo robí, teraz, v tejto sekunde. Veľmi to oslobodzuje a otvára prístup k vnútornej sile, ktorá dokáže zvládať problémy. Starosti, naopak túto energiu blokujú.
Sporiť si radosť
Každý večer pred spaním si pred očami premietnite ešte raz deň, ktorý ste práve prežili. Na nepríjemné udalosti už nemyslite. Tentoraz ide o všetko krásne a príjemné čo ste počas dňa prežili. S touto spomienkou potom zaspávajte. Budete mať nádherné sny a ľahké a príjemné vstávanie.
Usmerniť myslenie
O čo ide? Nasmerujte si myšlienky na radostné záležitosti a neklaďte dôraz na zložité veci. Je často podivuhodné, koľko pekného sa počas jedného dňa stane a ako málo pozornosti tomu venujeme.
Ako myslíme,tak vnímame svet
Jednému spôsobuje bubnovanie dažďových kvapiek na oblok hotové utrpenie, iný sa teší na príjemné hodiny pri čaji a dobrej knihe. Niekoho nová úloha načisto vystresuje a druhý takúto výzvu miluje a doslova rozkvitá.
Správne afirmácie
Najúčinnejšie je nepopierať staré, ale naučiť sa formulovať pozitívne. Teda nie: „ Už sa nechcem báť,“ ale „ Verím si.“ Práve formulácia je negatívna, druhá má úplne inú silu. Afirmácia sa navyše formuluje tak, akoby želateľný stav už nastal. Takže si nepovieme: „ Už nechcem byť chudobný,“ či: „ Skoro zbohatnem, „ ale“ „ Som bohatý“. Nesúvisí to s tým, že si budeme niečo navrávať a klamať sa. Ide o viac  - zásadne zmeniť vnútorný postoj k sebe i k okolitému svetu. Ak splnenie želaní odkladáte do neistej budúcnosti zotrváte v pasívnom postoji.
Vôňa a psychika
Našu dušu uteší: ruža, vanilka, santalové drevo, jazmín
Napätie uvoľňuje a povzbudzuje nás: bazalka, materina dúška, levanduľa, šalvia, škorica
Povzbudzuje a rozveseľuje: citrón, grapefruit, mandarínka, pomaranč, .listy černice, púpava
Vzpružuje a dodáva odvahu: céder, sedmokráska, žihľava 

zdroj: http://www.jewel.sk/forum/index.php?topic=1181.0 autor: lentilka 

Hlasim vysledky z poradne: Andreasko nam pribral iba malinko a to 200g, teda vazime 2691g, no stehenna kost mu dost vyrastla, tak lekar predpoklada, ze to bude asik dlhy slizik 😀 Poloha ostala dole hlavickou, mnozstvo plodovky v norme, CS: 3-4 b teda sme otvoreni na 1 prst, krcok uz pomalicky makne 😉 Pri CTG sme uz mali aj kontrakcie, ze 62 a bolo to uplne v pohodicke, tak hadam mame prach bolesti kdesi vysoko a porod bude pohodickaaa 😀 😀 😀

- zbierali sme pogy

- tancovali sme na "Wanabee" od Spice girls

- plakali sme v kine, keď zomrel Mufasa z Levieho kráľa

- pozerali sme Doktorku Quinovú a Domček v prérií v premiére

- Teri Hatcher vždy bola a bude Lois Lanovou

- chodili sme do školy s deťmi, ktoré sa volali Katka, Janka,

si tu a ja som stastna, ze ta mam , si stale so mnou a ja s tebou, uz nikdy nebudeme sami, budeme tu jeden pre druheho a ja vzdy budem stat pri tebe, drzim ta v naruci,kolisam, objimam, bozkávam, si so mnou a ja sa uz necitim sama. lubim ta. mama

Minule si takto idem doobeda po ulici a vidím, že pod stromami už majú svoju siestu štamgasti. Niektorí ešte/už nespia a zdá sa, že reagujú na podnety ako svetlo a hluk. Tak si vravím, prejdem kolo nich pekne ladne a spomalene, bo mi už chýba to „nazdar, cica!", ktoré mi kedysi prišlo tak otravné. Dobre to padne po rokoch byť opäť cicou, bárs aj od ožrana, čo nie je pri zmysloch, lebo šak celé dni len mama sem, mama tam a okrem môjho účtu si nik nevšimol, že som si nové tričko kúpila.

Ta som prešla, i brucho stiahla, prsia vypučila, vlasmi ledabolo pohodila... a nič. Jak je toto možné??? Rozčúlila som sa, už ani tí štamgasti nie sú, čo bývali.

Pravda, ja už tiež nie.

Nechala som si nabulíkať, že prirodzená krása je najsamlepšia, to si ma chcel asi manžel poistiť alebo čo, lebo odkedy po sebe mejkap necápem, tak sa ani po mne nikto necápe. Zase nechápte ma zle, ani predtým na mňa z húštiny Průša nevyskakoval, ale tak aspoň ma počastoval, že cica a tak.

Je pravda, že aj tie topánky s vysokým podpätkom, čo mi opticky nohy predlžovali, už nenosím, bo sa mi zabárali do terénu, keď som šla po stopách svojho prvorodeného. Takže teraz už zase všetci o mne vedia, že patrím do čelade krátkonohých. Au.

Oblečenie, no, však móda je benevolentná, dneska stačí, keď si nočnú košeľu navlečiem, v páse stiahnem nejakým umelohmotným opaskom a som šik, takže tam by som problém nevidela. Krom toho, v Auparku som na vlastné oči videla, že môže mať žena i teplákovú súpravu oblečenú, aby ju cicou nazvali, len musí mať tá súprava tri prúžky na boku a v ruke treba mobil a kľúče od auta držať, že akože dynamic style.

Varovanie rodicov.

Nasilne pretiahnutie predkozky (epidemia) a hygiena.

John V. Geisheker, J.D., LL.M.

Executive Director, General Counsel,

On behalf, and at the instructions of,

Dr. George C. Denniston, M.D., M.P.H., President
Doctors Opposing Circumcision Seattle

Na výber nosných mandlí nás poslali hlavne kvôli chrápaniu. A čo čert nechcel, hneď po tom, ako nás v apríli objednali, Tatiana prestala chrápať. A tak som mala dilemu. Operovať či neoperovať, keď už nechrápe? Nakoniec som sa rozhodla za, keďže Tatianka aj dýchala cez ústa. Nos vôbec nepoužívala. 

Pripravte sa na jednu hlavnú vec = čakanie. Čakali sme v ordinácii na ORL na objednanie sa na operáciu. Dokonca sme tam boli 2x, prvý krátv januári doktor operoval, tak sme to po dvoch hodinách vzdali, 2x sme čakali jedného dňa v apríli od 9. ráno do 14. hod. Potom čakáte na termín. Objednávali nás v apríli na august. A čím bližšie bol termín, tým som ja bola nervóznejšia.

A tak prišiel august. A ďalšie vyšetrenia. Najprv u detskej lekárky a odber krvi a moč. Už dávno sme neboli na pichanie, takže Tánička skoro odpadla, keď jej sestra brala krv. Neplakala, len zbledla, tuším ani nedýchala. "Mamka, bolí ma bruško!" Už som čakala, že sa povracia, ale vopchala som jej džús do ruky, napila sa a bola OK.

Ďalšie čakanie nás čakalo u kardiológa. Milujem, keď mi sestra povie "Príďte niekedy ráno, vezmeme vás popri objednaných pacientoch". A tak sme tam čakali, kým prídeme na rad. Našťastie, bola to len hodinka. Ale celú hodinu som Táničke vravela, že sestrička nebude nič robiť, len jej pozrie na srdiečko. Tatiana vystrájala ako  lev, bránila sa, ale sestra bola šikovná, a za sekundu to mala spravené. Tia bola celá prekvapená, že je to už hotové, že nakoniec sestre pusinky posielala. 

Výsledky boli v poriadku, tak sme sa vybrali na anestéziológiu. Znovu som musela dcérku uisťovať, že sa nič nebude diať. Ale zas sme museli čakať. Pán doktor si odskočil na malú chvíľu, ktorá sa natiahla na hodinu. Tánička sa tam ale spriatelila s dievčatkom, ktoré malo ísť na operáciu mandlí v rovnaký termín, tak to čakanie nebolo také hrozné. Lekár sa nás pýtal na alergie, choroby, pozrel do pusinky, napísal správu a za 10 min sme boli na ceste domov. 

Pomaly som nemohla v noci spávať, rozmýšľala som, ako to všetko dopadne. Dcérke som nič nepovedala o operácii. Až keď sme sa zoznámili s Emkou u anesteziológa, povedala som jej, že ideme na výlet do nemocnice, a že tam bude aj Emka. Tešila sa a mne zvieralo srdce.

Deväť mesiacov, 282 dní, 6 768 hodín, 406 080 minút – približne takýto čas je dieťatko v mamičkinom brušku, každú minútku vníma jej teplo, jej tlkot srdca, jej dych, jej zrýchlený tep, keď ju niečo poteší, jej smiech, keď sa raduje, jej hlas, ktorý sa mu prihovára, jej rytmus chôdze, dokonca cíti dotyky jej dlaní, ktorými si hladká bruško. Mama je pre ešte nenarodené dieťatko celým jeho svetom. Nepozná nič iné.

Zrazu nastane chvíľa keď sa toto stopercentné spojenie preruší. Mamička je rada, veď konečne uvidí svoje vytúžené bábätko, bude si ho môcť privinúť, pobozkať. No bábätko je zrazu vytrhnuté zo svojho známeho prostredia. Ale jeho potreby zostávajú stále rovnaké, potrebuje vnímať teplo mamy, počuť tlkot jej srdca, jej dych, jej hlas. Potrebuje cítiť vôňu jej mliečka, je inštinktívne pripravené nájsť prsník a prisať sa. Mama je stále jeho istotou, niekým, koho spoznávalo 9 mesiacov. Až postupne spoznáva aj okolie, začína sa zaujímať a o svet okolo seba. No stále je mama tým stredobodom, osobou, na ktorú sa môže vždy spoľahnúť, niekým, kto tu je preň. Keď zaplače, potrebuje na upokojenie láskavú náruč mamy, pohladenie, dojčenie.

Bábätko netuší, že niekto mamu varoval, aby ho nenosila, lebo si na to zvykne. Nevie, že existujú metódy, podľa ktorých sa má naučiť zaspávať samé v postieľke. Nevie, že sa mama niekde dočítala, že ho nemá naučiť zaspávať na prsníku. Bábätko nie je terorista, ktorý chce ostatným znepríjemniť život. Jediné, čo vie je, že mama je jeho istota, a potrebuje to, čo už dávno pozná. Keby sa dal preložiť jeho plač, pravdepodobne by to bolo niečo v zmysle „mami, ja ťa potrebujem, potrebujem cítiť tvoje teplo, tvoj tlkot srdca, tvoj dych, chuť mliečka, ja nechcem byť samé“. Ako mláďaťá v prírode, keď nadíde tá správna chvíľa a sú na to dostatočne zrelé, sa od mamy odpútajú, tak sa odpúta aj dieťa. Mama bude stále jeho istotou, dieťa bude vedieť, že mu nikdy neodoprie svoju náruč a sa nebude báť spoznávať okolitý svet.

Je mi smutno, keď čítam, že sa mamy rozhodnú nebrať svoje deti do náručia, nechať ich samé plakať, neponúknuť im prsník, len preto, lebo sa dočítali, že je to takto lepšie, namiesto toho, aby počúvali svoje srdce a vrodený materinský inštinkt.

naša výbavička sa stále mení: kúpime, vyskúšame, predáme, ak nam nevyhovuju, necháme si ušiť, poposúvame ďalej...

TERAZ MÁME ROK a nieco (18mesiacov)  🙂

(aktualizovane: marec)

nizsie uvedene popisy plienociek najdete aj v mojom fotoblogu: http://www.modrykonik.sk/fotoblog/sladkasue/album/nase-plienocky/

Doma sa prevažne pohybujeme v bavlnených štvorcoch+ vrchné pul,

vonku v kapsovkách

Sme mladá rodinka, resp. máme doma skoro ročné bábätko a veľmi sa s manželom tešíme...

PLIENKY (látkujeme sa od 5.mesiacov)

- používame jednorazové ALANA - odbúrateľné; hlavne keď ideme niekam von na dlšie, na dovolenku a pod.

Dostať kúpiť v DM; bližšie info tu: http://www.dm-drogeriemarkt.sk/Master_CMS/_site/sk/0001345/index.php

- dali sme sa na látkovanie; doma používame viac-menej štvorce a vrchné nohavičky a na von, na návštevy - kapsovky. AIO ako také nepreferujem. dokonca sa chystám vyskúšať aj VLNIAKY 🙂

naše plienočky: http://www.modrykonik.sk/fotoblog/sladkasue/album/nase-plienocky/