Irena

Keby Milan predsa len čítal knihy, ľahšie by si vypočítal, že na zneškodnenie osemdesiat kilovej ženy potrebuje vyvinúť oveľa väčšiu silu, než tú, ktorou sa na mňa zahnal. Ani on nebol žiadnou mušou váhou, no pár glgov borovičky mu urobilo škrt cez rozpočet. Priblížil sa ku mne odzadu, práve keď som pozerala Kriminoviny, avšak nerátal s tým, že ho uvidím v obrazovke televízora. Na tú nenávisť, ktorá mu na tvári priemerného štyridsiatnika vykresala výraz netvora, do smrti nezabudnem. Niežeby mi ostávalo veľa času. Už o pár minút mi vyprší exspirácia.

„Šibe ti?“ vyhŕkla som. Neviem, či som zo seba vôbec vytlačila tie dve slová, už mi po krku stekal prvý krvavý pramienok. Schytalo to ucho. S tým sa dá predsa fungovať. Rýchlo som sa vymrštila z vysedeného kresla, kedysi farby vanilkovej zmrzliny, z ktorej už nezaostala ani spomienka. Strach o vlastný život je ten najlepší motivačný prostriedok.

Inštinktívne som mu strelila zaucho. Skôr ho však zakymácalo z vypitého alkoholu, než z môjho chabého fyzického útoku. Iba čo ho to viac rozzúrilo. Možno keby som sa načiahla po popolníku z tvrdeného skla, ktorý dostal od kolegov k narodeninám, mala by som šancu prežiť. A proroctvo Na poslednú cigaretku, ktorý bol vygravírovaný na popolníku, by nemal kto naplniť. Ono sa ťažko fajčí s rozmliaždenou kotrbou. Milan do mňa začal búšiť tĺčikom hlava-nehlava. Spomenula som si na Toma a Jerryho, rozprávku, ktorú pozerali chalani, keď boli malí. Postavičky sa otĺkali kladivom a ani sa nezdalo, že ich to bolelo. Narozdiel od rozprávky som pocítila každý úder. Buchol ma po hánkach prstov, keď som si ukrývala tvár a tie mi v momente opuchli. Začala som sa báť. Asi sa na konci každá živá hmota usiluje o prežitie. Aj ten záchodový pavúk, ktorého som pripučila papučou. Viem, mala by som narýchlo zrekapitulovať svoj život, zamýšľať sa nad večnosťou a nemrhať vzácny čas malichernými spomienkami. Ešte som sa aj škodoradostne usmiala nad tým, že ten blbec poriadne nevie ani vybrať peniaze z bankomatu, netuší, ako sa varí lečo a triedenie špinavej bielizne je preňho španielskou dedinou. Bezo mňa bude úplne stratený.

„Skap už konečne!“ zúfalo zakričal. Vtedy som už ležala schúlená na koberci v embryonálnej polohe, v ktorej sa všetko končí, aj začína. Okolo mňa sa tvorila mláčka krvi a zvierače zodpovedné za to, že som bola schopná včas dobehnúť na záchod, akosi prestali fungovať.

„Aké príznačné,“ zasmial sa pološialene, „hovnom si bola, hovnom ostaneš,“ dopovedal a zahnal sa neviem koľkýkrát. Zvláštne, v živote mi nenadával. Mlčanlivo žil vedľa mňa a súvetie zo seba dostal len pri zmienke o počasí. Unikala zo mňa životná sila. Snažila som sa predstaviť si mladého Milana, ktorému nikto nepovedal inak ako Milo. Cez leto ho čaká maturita na elektrotechnickej, ten sa bude vedieť o seba postarať. Možno aj otcovi trochu pomôže.