Neplodnosť, adopcia a smútok v duši
Ahojte mamicky, snazilky, tehulky, proste zenym tuziace dat zivot.
Obcas na mna dolahne strasny smutok, aj ked mozno nie je dovod a viem, ze vela zien je na tom horsie ako ja..
Potrebujem to niekam napisat, vyliat si dusu a mozno sa mi ulavi
Mam niekde medzi 30 a 40 rokov, skoro stred a od 24 rokov som velmi tuzila po dietati..zacali sme na nom pracovat, neskor vysetrenia, laparkoskopie a verdikt lekarov - PCO, sanca na otehotnenie spontanne minimalna
Zacal sa kolotoc stimulacii, odberov, nadeji, smutku, zufalstva a dookola
Absolvovala som jedno IUI, 2x IVF, 4x embryotransfer, stale nic, naruc zostavala prazdna a nase celozivotne uspory sa stensovali a stensovali
Lekari na mne skusali same hokusy pokusy, po kazdej zmene lekara bol presvedceny, ze jemu sa to podari, kazdy mi dal len nadej, ktora pokazde splasna ako vzduchova bublina..bola som na konci so silami aj s nervami, v roku 2007 som absolvovala posledne umele oplodnenie a zostali mi posledne dve embrya.. silu na to, aby mi ich vlozili som nasla az koncom roka 2010, pretoze pre mna stale boli akymsi stelesnenim nadeje, ze raz budem mamou..
Ale, nebolo mi dopriate. Co som sa naprosila boha, anjelov, presla som obdobiami nadeje aj obdobiami, ked som nenavidela vsetky tehotne zeny a prechadzka po vonku, kde som mohla stretnut mamicky s kocikom pre mna bola nocna mora, az po stavy apatie a zufalstva.. 6 rokov preslo, vsetky zeny, s ktorymi sme na roznych forach drzali spolu a povzbudzovali sa, vsetky aspon po rokoch otehotneli a ja stale nic..mne jedinej zostala prazdna naruc
nenavidela som seba, svoje telo, nenavidela som boha, nenavidela som kazdeho, kto sa pytal, kedy budem mat deti
zostala som zatrpknuta a nestastna
koncom roka 2010, po poslednom KET sme spravili rozhodnutie - podali sme ziadost o adopciu, presli neskutocnym kolotocom tortur a cakali na nase vytuzene dietatko
Priznam sa, ze som ratala s tym, ze podanme ziadost o adopciu a stane sa ten zazrak o ktorom kazdy hovoril "podali ziadost o adopciu a otehotnela spontanne"
ale ani to sa nestalo.. po vsetkych tych umelych oplodneniach, sexe na objednavku, lebo... proste nas sexualny zivot uz roky je na bode mrazu a asi tam aj zostane.. ak raz mesacne, je to uspech.. cele sa to v honbe za dietatom niekde vytratilo...milujeme sa, moj manzel je uzasny chlap na pravom mieste, ale tato vec u nas skripe uz roky, pretoze to vzdy pre nas znamenalo len to, ze.. ani neviem preco sa to stalo....a najhorsie je, ze sme o tom prestali hovorit..ako keby sme sa v tej teme uzavreli do seba.. potom mi to uz bolo jedno a cakala som na svoje vytuzene babatko
prislo, presne pred rokom mi zavolali, ze maju pre nas dieta.. nase, vytuzene, chlapceka, z anonymneho porodu, prekrasneho, zdraveho, dokonaleho..
preslo obdobie, ked sme ho navstevovali a jedneho krasneho dna sme si ho vzali domov..a stala som sa mamou...
kazdy den pozeram na svoje dieta, ktore uz ma v rodnom liste mna ako mamu a manzela ako otca a dakujem vsetkym svatym, ze ho k nam poslali.. milujem ho, milujem to tak velmi, ze ma to az niekedy boli
som jedina mama, ktoru ma, ja som bola ta, ktora sa ho prve tyzdne dokonca pokusala dojcit, ja som bola ta, ktora s nim presla detske koliky, ktora mu spieva uspavanky, ku ktorej uteka, ked si udrie kolienko, ktoru v noci vola, ked sa mu sniva zly sen.. ta, ku ktorej pride a objime ju len tak, medzi hrou, mna nazyva mamou...som jeho mama
ale, ale nechcem byt nevdacna, ved mam vsetko, po com som kedy tuzila, mam zdrave dieta (ktore ako bonus je aj neskutocne krasne - nie je to len moj subjektivny pocit a velmi dobrucke), mame vlastny dom/byt, netrpime nedostatkom, sme zdravi...
ale ja som sa stale nezmierila s tym, ze som nerodila, ze som v sebe necitila rast zivot a ze vdaka nasmu sexualnemu zivotu, poznacenemu po honbe za dietatom a mojej diagnoze sa to ani nikdy nestane..
roky utekaju, mam uz viac rokov po 30ke, nepravidelny cyklus, silne PCO a pokazde, ked ma dalsi lekar chce na nieco testovat, mam strasne depresie, lebo uz viem, ze to je zbytocne...
ze nikdy v sebe neucitim rast zivot, nikdy nebudem rodit...citim sa neuplna, necitim sa ako zena a to je moj problem...
su dni, ked to zvladam s prehladom, ked je vsetko ruzove a som len stastna, ze mam svojho syna, ktoreho by som nevymenila ani za vsetky deti sveta...
a su dni ako tento, ked mi je velmi smutno, lebo aj ked mam syna, ktoreho by som nevymenila ani za vsetky deti sveta, strasne tuzim zaradit sa medzi "ozajstne mamy" ktore dietatu daju zivot..
ja som sa ujala opusteneho dietatka, moje okolie to povazuje za nieco cnostne a krasne...
ale ja som to nerobila z cnosti, ja som velmi tuzila niekoho milovat..malicke stvorenie, na mna odkazane...
to stvorenie mam a ako som pisala, milujem ho viac ako svoj zivot, teraz tu lezi pri mne a odfukuje, chvilkami sa usmieva a mne isu slzy stastia...
ale vnutri bolest, s ktorou som sa nikdy nezmierila..
vzdy som si myslela, ze ked mi daju do naruce babatko, ktore bude moje, tak sa zmierim z vlastnou neplodnostou a budem zit len pre to dieta... neratala som s tym, ze sice to dieta budem milovat viac, ako si viem predstavit, ale ze ten osten ziarlivosti voci maminkam s bruskami mi zostane..
ze sa vo mne bude bit, ak budem na jednej strane zenam to tehotenstvo velmi priat ale na druhej strane byt nestastna, ak realne otehotneju.. prajem im to, ale mna to velmi boli..ze preco oni ano a ja nie.. ze preco oni su tie pozehnane a ja nie...
ano, viem, za syna som velmi vdacna... ale chcela by som este jedno.. take, pri ktorom zazijem aj to, co som pri mojom milacikovi nezazila - ze vo mne rastie a dala som mu zivot..
lebo mojmu synovi dala zivot pani, ktora sa ho este pred porodom vzdala..a to sa nema stavat,.,ziarlim aj na nu, ona ho poznala davno pred tym, ako ja nie...
prepacte, ja viem, je to velmi chaoticke, ale pisem ako to citim...
nechcem vyzerat ako nevdacna, alebo ako nemilujuca matka.. ja by som za svojho syna polozila zivot..ale tuzim aspon raz...aspon raz zazit, ako vo mne klici novy zivot..a viem, ze sa to velmi pravdepodobne nikdy nestane...
a cim viac i roky utekaju, tym to je pre mna horsie a horsie...
dakujem aspon za precitanie
Ani neviem ako utesit a vlastne sa o to nepokusim, vies co mas a co nemas, na jednu stranu hlboky pocit stastia za synceka a na druhu kusocek skladacky, ktory ti ku stastiu chyba. Moje slova utechy by boli zbytocne. No je to spoved taka uprimna a z hlbky duse, ze mi nedalo nenapisat a vzdat ti poklonu za silu ist proti svojmu osudu a bojovat....Tvoj pribeh mi vlastne vzal slova, velmi sa ma dotkol a naozaj a uprimne ti prajem, aby si nasla pokoj a vyrovnanie v sebe, nech mozes byt stastna maminka stastneho synceka, ktory ta potrebuje celu, telom aj dusou a stale....Ja verim, ze tehotenstvo je velmi uzko spate s psychikou a mozno ked nastane v tebe to vyrovnanie, rovnovaha a mozno aj to zmierenie ( co by si si tak velmi priala a neprichadza, chapem, no mozno keby sa to podarilo), verim ze si vas to vase babatko najde, ono nadej umiera posledna, a stale je sanca, stava sa to casto. Tes sa z pritomnosti, lebo ten krpec tak rychlo vyrastie a treba si ten cas uzivat, prestan mysliet na minulost a buducnost. Ja z uprimneho srdca prajem vela vela sil a radosti, co najmenej slziciek a hlavne nadej, ver, a netrap sa.
s takym niecim sa tazko zmieruje.Ja som jedno vlastne aj porodila a aj ine deti som prijala a aj tak stale myslim na to,ze dalsie uz porodit nemozem.
dakujem vam..cakala som skor odsudenie v style "co reves, ved mas viac ako si ini mozu len zelat"
ono mi je vacsinu casu naozaj fajn..a potom pridu dni ako tento...
a gynekolog mi uz rok predpisuje duphaston na upravu cyklu lebo bez neho nemenstruujem a naposledy ma zacal lamat ze to nemozem tak dlho brat a silou mocou ma tlaci do HAK...a to uz by som ani nemala tu malicku nadej ako teraz, ze sa stane zazrak...nechcem to brat a neviem ako mu vysvetlit, ze kym to neberiem (aj ked ako vravim, sexualny zivot na bode mrazu, ale stava sa...) tak mam aspon malicku nadej - ze zazraky sa obcas deju...
ja uz teraz viem, ze ten chlapcek ma tu nauzasnejsiu mamicku na svete, ktora ho tak strasne miluje a naopak, ty si pre neho vsetkym co v zivote ma, ktora mu da vsetku, vsetku lasku. Verim, ze raz s aten zazrak stane a ty tiez pocitis ake je to ked nosis novy zivot pod srdcom. drzim ti velmi palce 🙂
@slnecnicova Mam synceka, podstupila som IVF a som jedna z tych stastnych, ktorym to vyslo. Takze viem pochopit, aka je tvoja tuzba silna. Mozno si povies, ze mne sa to lahko vravi, ked som biologickou mamou, ale......je to "len" 9 mesiacov. Niekedy mesiace nevolnosti, niekedy dlhe tyzdne, kedy sa zeny otvaraju a musia lezat. Niekedy obrovsky strach, ked su zle vysledky testov. Niekedy problemy s vysokym tlakom, predcasne porody. A porod tiez nieje vo vacsine pripadov pozitivny zazitok 🙂 Mam zopar kamosiek, ktore maju jedno dieta, pretoze by uz dalsie tehotenstvo bolo pre nich obdobim neskutocnych stresov. Mas podla vsetkeho uzasnu rodinu a tvojmu chlapciatku je uuuuuplne jedno, ze nebol v tvojom brusku. Skus sa s tym vyrovnat, lebo zivot je velmi kratky a ked si vnutorne nestastna, tak vlastne len prezivas. Tvoj syn aj muzik si zasluzia vidiet ta usmiatu, ale usmiatu tak naozaj, nie cez smutok. 😉 Drzim palce.
@slnecnicova
asi je to tym, ze mozno sa ta rana aj zacelila, ale ta jazva na dusi Ti ostala...ale to tak asi uz bude, ja to mam ine v tom, ze hoci som s problemami, ale donosila vlastne, este mam v nebi dalsich 3 anjelikov....a tiez mi niekto, kto to nezazil povie, ze to tak nemozem brat, a ze bla bla bla.
ano, mam aj tu a teraz deti, ale mna trapi ake by boli aj tie, ktore mi nebolo sudene donosit...
raz nam to snad niekto tam hore vysvetli cele, alebo to z inej perspektivy uz uvidime aj samy, ale asi nie tu a teraz....zial.
si silna zena, a obdivujem, ze to zvladas tak, ako pises....
Neviem , či hľadáš útechu, či pochopenie, či nejakú nádej, že sa to možno ešte zmení a že raz aj ty porodíš vlastné babatko.. Ale ja ti poviem niečo iné. Najväčšou, či najdôležitejšou "misiou" každej ženy, nie je porodiť dieťa. Tou najdôležitejšou a najpodstatnejšou "misiou", je vychovať dobrého človeka. A to je vlastne aj to najťažšie, či najzodpovednejšie, čo ako matka a žena máš vo svojom živote naplniť. Zbytočne sa trápiš nad niečím, čo ti nebolo v živote nadelené. Lebo to najpodstatnejšie si vlastne už dostala- a to príležitosť vychovať človiečika, dať mu svoju lásku a viesť ho životom. Tak sa nesužuj tým, čo vlastne v tomto momente už nie je doležité. Sústreď sa na to, čo je tvojou ozajstnou misiou.. A verím tomu, že možno aj keď je toto teraz možno pre teba stále "nepochopiteľné", raz v živote, keď sa obzrieš "naspäť" a keď sa pozrieš na to, čo máš a čo si v živote naozaj dala a dostala, tak zistíš, že tvoj život bol vlastne dokonale naplnený...
dakujem vsetkym
ja si uvedomujem, hlavne ked pozeram na kamaratku, ktorej zomrelo predcasne narodene babatko po 2 tyzdnoch zivota, ze som mozno bola uchranena od ovela vacsej bolesti
na druhej strane vsak, clovek je tvor z tuzbami a ta moja je velmi silna..
dakujem, ze ste tu boli dnes vecer so mnou.. som presvedcena, ze zajtra mi zase vyjde slnko a tie hnusne myslienky zostanu zase nachvilu zavrete niekde vzadu v mysli (aby zase mohli o nejaky cas otravovat, ako bolavy zub...)
@slnecnicova Ja Ti rozumiem. Mam za sebou osem rokov neplodnosti, ortiel, ze ostanem neplodna a potom obrovsky zazrak, ked to zrazu v hodine dvanastej vyslo. Ale pomoct Ti neviem. ☹ Tak len tolko som Ti chcela napisat. Ze ten pocit ziarlivosti voci tehuliam poznam a naozaj zmizol, ked sa to podarilo aj mne. 😒
@slnecnicova v prvom rade ten dufaston na otehotnenie musíš začať brať až po ovulácii. teda to mi prízvukoval môj gyno.
Ked sa berie na úpravu cyklu, je to iný typ liečby. Skús si to ešte raz preveriť u odborníka, ale takto nejako je to aj na letáku.
a klobúk dole pre tolko pokusov a boja. Si silná žena. Nezažila som to čo ty, chválabohu, ale tiež som 10 rokov čakala na dieťa z iných dôvodov a v tých najťažších chvíľach som si hovorila, že stále lepšie takto ako potratiť pred pôrodom, alebo stále lepšie takto ako mať choré dieťa a nemať peniaze na jeho liečbu, alebo stále lepšie takto ako sa mnoho rokov pokúšať neúspešne (prepáč, toto je tvôj prípad)... Proste niekedy mi tieto horšie veci, čo som si hovorila pomáhali a niekedy ma dostali do stavu rezignovania a potom sa zas vyskytla nádej a potom zas zmizla a potom zas vyskytla a už ostala 🙂
Obdivujem ťa, že si stále nerezignovala, alebo nedostala sa do takej fázy, serem na to, serem na boha serem na všetko.... neviem či chápeš.
Alebo som si ešte hovorila, že do 43 rokov budem čakať a potom keby nič, tak potom začnem mať ten smútok v srdci o ktorom ty teraz hovoríš.
Skús to aj ty si tak povedať... ako Scarlet O´Hara, že na toto budem myslieť zajtra. Teda daj si čas, až odkedy budeš zas smútiť alebo tak.
MOžno čo potrebuješ je sklidniť dušu, myseľ, srdce a oddať sa osudu. Želám ti to veľmi, aby si našla tento pokoj.
A ešte ti chcem poradiť: možno nepoznáš/poznáš dr. Čecha z Trnavy... boli ste tam s manželom?
Dieťa si rodičov vyberá, tak mu zapáľ sviečku a privolaj si ho a čakaj. Cítim z tvojich písmenok, že máš telo vo veľmi veľkom strese/krči, no popravde nečudujem sa ti. A IVF sa prepláca do 39 rokov, tak si skús povedať, že si dáš rok pauzu od smútku a po roku pôdeš na IVF.
Och dúfam, že sa ti podarí uvolniť sa, ukludniť myseľ, zbaviť sa fyzicky krča v tele... a že otehotnieš hocijako.
možno ťa tieto rady naštvu takou tou zlosťou... však všetko som skúšala, alebo ako, ako ako sa mám uvolniť.... pravdu, neviem. držím ti silno palce.
si silná žena ťažko skúšaná, zvládneš všetko aj prekonať tento smútok a už zajtra vyjde slnko a možno.....
a nepoznám ženu, čo by ťa odsúdila
@borkavan dakujem duphaston beriem od 15 dna cyklu a pomaha mi aj na upravu - nemam progesteron takze taka liecba mi staci na upravu cyklu...
a ja nechcem uz nic skusat.. som vyprahnuta tym, ze stale do mna uz roky vzdy niekto vleje nadej a potom to klesne..dalsie sklamania by som uz nezvladala.. ja nechcem uz ziadne IVF, ja uz sa nebudem snazit o nic... to bol len vykrik, preco ja a preco .... nebudem nic riesit.. ale nechcem ani HAK - nechcem si o par rokov povedat, ze som to vlastne sama zaklincovala tym, ze som si ju dala predpisat..
ale.... dakujem...
@slnecnicova hehe až potom som si prečítala ten tvoj príspevok o tom slnku, čo si napísala... ja som ti napísala to isté
... vidíš, dobre cítim.... 🙂
A ten dufaston ešte raz zdôrazňujem, lebo som sa zastavila pri ňom, keď som to čítala... daj si to skonzultovať ešte odborníkom, možno aj tým Dr. Čechom z Trnavy... neviem. Ja sa v tom nevyznám, len hovorím, čo mi prizvukoval môj gynekológ.
@slnecnicova aha chápem. A robíš si aj testy na ovuláciu? Tiež som ten prípad, že som zobrala dufaston od 18 DC... dobre, že som si spravila ovu test, lebo som si vždy myslela, že moja ovulka je 10-14 DC a hovno, bola neskôr.
A máš pravdu, nerob nič, ked máš pocit, že už nezvládneš ďalšie sklamanie.
a tie otázky prečo, prečo, prečo... to sú najhoršie otázky a nemám ich rada. lebo viem, že keď sa pýtam už PREČO, tak je najhoršie. Lebo na takéto otázky nedostaneme tu na zemi odpoveď.
Možno keby si natrafila na nejakú fakt dobrú vešticu, čo vidí anjelov, dala by ti odpoveď na PREČO... ale neskúšaj len tak hocijaké šarlatánky.
@slnecnicova ja by som na tvojom mieste skusala ivf, ano je sanca ze prirodzene otehotnies, ale to je ako loteria, s ivf mas vacsiu sancu. A kazdy lekar ma aj iny protocol, co jedno nefungovalo ine moze. Pises,ze nches byt sklamana ale aj tak sa trapis, aj tak kazdy mesiac si sklamana, mozno ked sa zmieris s tym, ze s ivf su vacsie sance ale neni to zarucene tak to pojde lahsie, pokial mas maternicu a kvalitne vajicka to raz musi s ivf prist. Mam kamaratku ktora po 7-8r. neplodnosti otehotnela( ale skusala vsetky zakroky , par iui, par ivf, medzitym 2 potraty, raz 1 dieta a raz dvojicky v 15tt), ale vysledok je ze v 42r. porodila zdrave dvojicky, na neplodnost a vsetky tie hormony, testovenie zabudla, ma rodinu aku chcela. Ty mozes otehotniet este dalsich 10r. dvierka nezatvaraj, mnoho zien sa este len v tvojom veku snazi otehotniet s 1 dietatom.
Ovulaciu mam tak 2-3x do roka
A my sme sa nepochopili, uz ziadne IVF uz ziadne lekarske pokusy, vobec nebyvam kazdy mesiac sklamana lebo dopredu som zmierena ze urcite nic...uz ziadna nadej, jedine ta na zazrak..nechcem pocuvat ze mam skusit to a hento, za 10 rokov stacilo... Ja som zmierena s tym ze neporodim, len su dni ako tento a vsetko to na mna dolahne.....to nie je zufalstvo ze to nevychadza to je skor vykrik, preco ine ano a ja nie, aj ked som pre to tolko urobila...dokonca som vynadala bohu, dost skaredo...
Dnes uz mam v srdci len vdaku za mojho syna a bolest "preco ja"... Ja uz vlastne ani ten zazrak necakam, len mu pre istotu nechavam otvorene dvere aj ked som presvedcena, ze nikdy nepride...
Velmi tazko sa to vysvetluje, snad ma niekto pochopi...
@slnecnicova . Ahoj, neviem ci ti bude moja rada uzitocna ale skus nato prestat mysliet raduj sa zo zivita z maleho z manzela miluj sa z lasky a nie z toho ze budes profitovat. A mozno ked nato nebudes mysliet to pride. Zazraky sa deju a deju ale skus nato nemysliet. Telo si odppcinie. Psych. Ukludni a mozno prave vtedy sa zadari. A pride to ked to bufes najmenej cakat 🙂
.
@petra1994 ved ja uz davno nic necakam 🙂
'strasne tuzim zaradit sa medzi "ozajstne mamy" ' Si. Si ozajstna mama.
(Ale inak Ta chapem, a myslim, ze su Tvoje pocity uplne normalne. Mozno by Ti pomohlo si o tom pohovorit s inymi mamickami, ktore si presli niecim podobnym. Nemas taku moznost? Nejaka podporna skupina pre adoptivnych rodicov, alebo take nieco?)
Tie chvilky, prve usmevceky atd. su take prchave. Bolo by smutne, keby si kvoli tomuto pocitu straty prisla o chvilky so svojim syncekom, keby si sa kvoli tomu nevedela z neho naplno tesit.
po prečítaní tvojho príspevku plačem a tečú mi slzy stále...krásna spoveď ženy, matky, ktorou naozaj si. Biologicky je pravdou, že matka je tá, čo dá dieťaťu život ale spoločensky v tomto prípade je tá, ktorá ho vychová a venuje mu svoj život od A po Z, obetuje a venuje mu svoje chvíle v radosti/smútku, chorobe/zdraví a vlastne pokiaľ nevyrastie žije jeho život. Vidím to na sebe, mám po 40 r., a moje rovesníčky majú už deti veľké, na stredných a vysokých školách a ja žijem život svoje 4 ročnej dcéry, ktorú učím korčuľovať, plávať, bicyklovať atď. Nechodím večer do spoločnosti lebo mi to nejako nechýba, zaspávam každý večer v objatí svojej dcéry a s rozprávkovou knižkou v ruke. Napísala si to tak krásne, že možno niektorá biologická matka, ktorá rodí ako na páse, by to nedokázala, pretože si to neváži a necíti to tak. Život je niekdy úplne iný ako sme si ho predstavovali a mali naplánovaný. Veľmi ti držím palce a verím, že takýchto smutných dní bude v tvojom kalendári čo najmenej....
Este raz vam dakujem. Dnes uz je lepsie, rano ma zobudilo, ako je nad mojou tvarou nahnuty moj syn, dal mi uslintanu pusu a svojim rocnym hlaskom zasveholil "mama?" a oci rozziarene ako keby sa tesil, co dnes zase zaujimaveho podnikneme... Potom sa otocil k ockovi, spravil to iste len mu povedal tata a .....
Ja si proste musim zvyknut, ze budu dni ako vcerajsi a ze sa ich musim naucit len prezit bez ujmy..
Nech ste stastne, milovane a nech sa vam plnia sny
a este nieco
viem, ze "pojdme do pekla" lebo neprajem..
svagrina sa teraz pokusa o dieta, uz rok neuspesne..a ja kazdym mesiacom trpnem, ze otehotnie, lebo to zase nebudem zvladat
v rodine to zvladam ovela menej ako u kamaratok..na jednej strane jej to velmi prajem, na druhej sa bojim, ze naozaj otehotnie
asi som zla, lebo ved sa vravi praj a bude ti dopriate
nech mi boh odpusti, ale ja to proste nedokazem
neviem to, bojujem proti tomu roky a stale neuspesne
dakujem, ze som sa u vas mohla vyspovedat, niekedy to pomaha viac ako vsetky terapie sveta
@slnecnicova chapem tvoje pocity, a myslim, ze su normalne... je to boj so svojim vlastnym vnutrom... ja ked som citala tvoj prispevok, tak som mala pocit, ze mozno aj ja takto budem za niekolko rokov rozmyslat... ja som zatial len na zaciatku cesty... prave stimulujem na nase prve IVF.... ale viem presne ako myslis, aj to cakanie na zazrak, ze ked podas ziadost na adopciu, tak isto som cakala na zazrak, ze ked podam ziadost na IVF... my sa snazime zatial 3 roky, nie je to tolko ako vy... no tiez mam dni kedy si uvedom, ze mnohe kamaratky, ktore ani neplanovali, nechceli, nesnazili sa uz maju aj 2 deti... na jednej strane prajem kazdemu, nech ma deti, nech nemusi prezivat to co ja, na druhej strane mam pocit, ze by som sa s nimi skor porozpravala, a by ma skor pochopili keby si tym tiez presli (je to nespravodlive, ale taky je svet)... na jednej strane sa tesim, ze otehotnela kamaratka, na druhej strane si zas poviem, no super, zase dalsia ktora ma predbehla - kedy konecne pridem na radu ja... IVF viem ake su statistiky, viem aka je uspesnost - snazim sa verit, ze to vyjde a velmi sa bojim ako budem prezivat sklamanie, ak to nevyjde... rozmyslam aj do buducnosti, skusime to takto a ak to nepojde chceme si adoptovat, ale uz dopredu viem, ze moje pocity budu asi velmi podobne tym tvojim... je to uplne normale... drzim ti palce a prajem vela zdravia tebe aj tvojmu syncekovi (do HAK by som tiez nesla - to by som radsej zostala bez duphastonu a bez menstruacie, mozno na cas aby si telo oddychlo) nemam rada take tie, ze moja kamaratka mala to a to, ale musim pridat: kamaratka tiez mala menstruaciu tak raz za pol roka - poradila som jej pupalkovy olej, ja ho tiez beriem, pomaha mi od bolesti a predmenstruacneho syndromu - ona mi referovala po par mesiacoch, ze sa jej cysklus upravil (mala najskor raz za 2 mesiace, teraz ma kazdy mesiac), ked som sa jej pytala, ze ako to je mozne, tak povedala, ze uziva len ten pupalkovy olej... nechcem ti davat dalsiu nadej a robit pokusy na tebe... je to cisto prirodna vec, a keby ho nemam aj ja odskusany tak ti ho neodporucam... (ja som si tiez uz presla vselijakymi prirodnymi vecami, vitaminmi, zeleny jacmen a podobne - no len na tento pupalkovy olej nedam dopustit a beriem ho uz druhy rok kazdy den)... vela zdravicka prajem a nech vam syncek robi vela radosti, aby ti co najviac vyplnil to prazdne miesto v srdiecku
Ahoj velmi ma dojal tvoj pribeh aj ja mam pcos k tomu nadvahu ako hrom a inzulinovu rezistenciu 1x ivf neuspesne ale nakonic sa to podarilo tiez dr na mne testovala bol to inofolic, este ti ho gyndos neodporucil? nechcem ti nic vnucovat ja len sa pytam ci o takom vies ze to existuje je to na pcos ako vysite a su s tym slusne vysledky.
Ja ani neviem cot i napisat citim z tvojho prispevku bolest ale zaroven aj radost s dietatka a drzim palce aby ten zazrak raz prisiel lebo sit o zasluzis...
kocky - ja nemam pocit, ze ma niekto predbehol.. tym vsetkym som si uz presla.. ja mam pocit krivdy, ze oni sa tam vobec niekedy dostali a ja sa tam nikdy nedostanem...
keby som vedela a mala istotu, ze o dva roky otehotniem a donosim zdrave babatko, tak neriesim ziadne tehotenstvo nikoho.. ale ony su tam, kam ja nikdy nenahliadnem
a naozaj mi nerobia dobre tie priklady zien, ktore sa snazili 10 rokov a nakoniec otehotneli, pretoze viem, ze to nikdy nebude moj priklad.. bohuzial cierny peter zostal v mojich rukach... mali sme na jednom fore v skupine 12 zien.. 7 z nich lekar povedal, ze nikdy neotehotneju.. mne vzdy daval aspon sancu...
nakoniec vsetky z nich drzia v naruci svoje porodene dieta..a zostala som len ja, uz par rokov...
naozaj sa citim, ze uz len knucim..ale dnes mi je naozaj trosku lepsie, teraz uz len vysvetlujem...
A o inofolic viem uz par mesiacov ale som si povedala, ze pri frekvencii sexu raz za mesiac (ak vobec) je to uplne zbytocne brat...
nam to dokrivilo cely sexualny zivot, tych 10 rokov nas nahnalo tam, kde sme nikdy nechceli byt...mozno keby som to zozaciatku nechala na prirodu tak uz svoje babatko drzim v naruci.. ale to by som zase nemala svojho milovaneho syna..
neviem, vsetko sa to vo mne bije a cim viac na to myslim, tym vacsi chaos mam v hlave...
@slnecnicova Co keby si skusila navstevu sexuologa, aby ste sa poradili ako ozivit Vas milostny zivot?
@kveta 🙂 to je zbytocne... my to uz neriesime, uz sme o tom aj prestali hovorit, toto je jediny problem v nasom manzelstve.. nemyslim si ze to je nieco s cim nam ktokolvek pomoze....uz to trva pridlho
a to nie je primarny problem, ja som proste neplodna..
@slnecnicova No.. Aby to neporiesila ina..
@slnecnicova ahoj v prvom rade klobuk dole mas moj neskutocny obdiv...vies mna napadla len jedna vec po precitani hoci si nepocitila svojho syna v brusku dala si mu viac ako ta zena ktora ho porodila a zrejme od prvej chvile nemilovala ani s polovice tak ako ty a to si este ani nevedela ze bude tvoj...vynosit a porodit dieta je krasne ale dat mu zivot je este krajsie a to si ty a tvoj muz urobila...si silna zena a skvela mama mysli nato ake mas stastie ze mas muza ktory uz davno pri tebe nemusel byt keby ta nemiloval a ze mas syna ktory ta miluje nadovsetko a je mu jedno ci si ho priviedla na tento svet alebo nie lebo ho milujes a davas mu zivot milovaneho dietata...este raz klobuk dole a drzim palce aby sa ti podarilo vychovat syna aspon trochu na tvoj obraz aby aj on bol taky silny, milujuci...