Používame cookies. Viac informácií tu. OK
anjelicek26
19. máj 2012

@evel - po porode mas v tele neskutocne mnozstvo hormonov, co sa odburavaju, vykyvy nalad a aj taketo zvlastne pocity strachu su podla mna normalne. Ak by to neustupovalo, mozes skusit psychologa, mozno je tam nieco, co treba poriesit, vykecat sa s toho a uvedomit si, ze je to iracionalne ;) Drzim palce 🙂 Byt mladou mamou je obrovska zmena - ale aj zodpovednost - ved ta mala bytost je na nas uplne zavisla. Ale toto sa zlepsi - casom a rutinou 🙂 Hlavne, ze si ty stastna, stale si to opakuj, ja so si z prveho porodu odniesla vyse mesiac trvajucu poporodnu depku 😖

luciferkax
19. máj 2012

Ja mám teiž často čierne myšlienky. Deti neustále sledujem, či sú v bezpečí, som taký bojko, aj ked navooonok to najavo nedávam.... tak isto ked ide manžel niekde na dlhšie autom, trpnem, či sa mu niečo nestane. Už raz nie vlastnou vinou havaroval, a od vtedy trrrrrrpnem :D

katrinka8
19. máj 2012

@evel - ahoj, aj ja mavam obcas taketo pocity strachu, ze co ak nieco... Ale snazim sa na to nemysliet a byt vdacna za stastie 😉 Teraz je aj v telke, v novinach, v mediach - proste vsade okolo len same nestastie ukazuju, clovek aby sa bal z domu nos vystrcit ☹ Skus sa nepozerat, necitat, nesledovat taketo info a zamerat sa na nieco, co Ti sposobuje radost, aby si na to nemyslela - teda ak sa Ti da. Ja som sa teraz namotala na letnu dovolenku, tak sa z toho vytesujem ako mala a vsimla som si, ze akoby menej myslim na take strachy. Predstavujem si, co vsetko budeme robit a pod. a hned mi je veselsie 🙂
Ako pisala @anjelicek26 - moze to suvisiet s porodom a hormonmi alebo aj s vycerpanostou - to je v tomto obdobi uplne normalne. Casom sa to ukludni 😉 Ak by si mala pocit, ze sa to nezlepsuje, alebo naopak, zhorsuje, ja by som skusila psychologa.

sisaha
19. máj 2012

@evel tvoje pocity su prirodzene, kazda zena po porode citlivejsie vnima vsetko okolo a ovela silnejsie si uvedomuje co by sa mohlo stat a neustale sa zaobera myslienkami tykajuce sa dietata a rodiny. Ak budes mat taketo pocity aj o pol roka, tak by som to riesila so psychologom, ale zatial si myslim, ze je to v norme 😉

ajca123
19. máj 2012

@evel nez si mala malu tak si nemala žiaden strach lebo si nemala povinnosti ako máš teraz -vítajú v klube mamicek 🙂)))

abriela
19. máj 2012

@evel ako pisu kocky, teraz je to asi normalne a prirodzene. Ale v praci mam taky papier s myslienkami a jedna z nich je: Stane sa to, co si predstavujeme! Takze pozor.
Drzte sa a prajem vam zdravie a stastie.

jurkovamiluska
19. máj 2012

@evel myslim si, ze keby si sa zverila manzelovi ostane ti lepsie, pretoze teraz mas aj strach a ani poriadne nevies z coho (aj ja ho mam) nieje dobre, ze to v sebe dusis. ale tie pocity su uplne normalne to sa neboj, si kompletna 😀 😀 a strachujuca matka ako ma byt

magali
19. máj 2012

@evel presne ako pise anjelicke26 to su normalne pocity po porode, hormonalne vykyvy, poporodna depresia, ak by sa to zhorsovalo, tak sa porad s doktorom, ale malo by to ustupit, prvy mesiac je velmi tazky, je to len o tom aby si si zvykla na novu situaciu.. ja som mala poporodnu depku hadam aj dva mesiace.. mozes sa zdoverit manzelovi, spolu to zvladnete lepsie

mamavera
20. máj 2012

@evel ja som mala po pôrode syna tiež takéto pocity, ale zmizli popár dňoch tak ako prišli, tak to pripisujem rozbúrených hormónom. Ale u teba je to už dlhšia doba od pôrodu, mono by pomohol dobrý psychológ

kaby
20. máj 2012

@evel tomu sa hovorí materinská láska 🙂, nie je nic iracionálne na tvojich pocitoch.... A to este nevies aký strach ta caka ked Ti dcéra povyrastie, ked bude mat 15-16, alebo ak budes mat "strachy" dva - tri.. ... 🙂 jednoducho sa nauc s tým zit. Ja s tým strachom zijem vyse 16 rokov...
Nemyslim si, ze je to nieco nenormalne, zle. Strach niekedy nie je na skodu, obcas moze byt aj uzitocny, to zistis casom sama....
🙂

adapo
20. máj 2012

Ahoj evel, tvoje pocity sú normálne, ja som pri malom zažívala to isté. Predstavovala som si hororové scenáre, strašne som sa bála o malého....Máš ešte veľmi malé bábo a postupne si musíš zvykať, že je tu, že si matkou a s tým sú prirodzene spojené aj tvoje obavy. Toho strachu sa už asi nikdy nezbavíš, ale ja si teda pamätám, že čím bol náš malý väčší, tým som mala menej času sa takými myšlienkami zaoberať. A ešte si po pôrode, takže aj hormóny k tomu prispievajú, neboj, bude lepšie...

danka234
20. máj 2012

@anjelicek26 pekne si to napisala.Mne to trvalo asi pol roka tieto nalady a všetko okolo toho.Sice to nebolo ani tak vidieť ale kto a poznal,videl že som ina.Veru je to tym porodom určite🙂

zuziq
20. máj 2012

Jeden clovek raz povedal mudru vetu : Ked sa ti raz narodi dieta, uz sa nikdy neprestanes bat... A ono to tak je. Odkedy mame maleho, nemozem sa pozerat na rozne prirodne katastrofy, vojnove konflikty a podobne veci, lebo mam pocit ze mi totalne prepne a zacnem sa realne obavat, ze to pride k nam a ako ochranim maleho a pod. 🙂 Takze tie pocity su uplne normalne, len im nesmies prepadnut - potom uz naozaj treba radsej zajst za psychologom a porozpravat sa. Vela ludom sa to nezda, ale aj to dokaze velmi pomoct. Kazdopadne treba si vzdy povedat, ze je vsetko OK a skarede myslienky zahnat prec 😉

mia258
20. máj 2012

@evel o dieťa sa neprestaneš báť nikdy 😉
Keď si predstavím, čo všetko sa malej môže stať, je mi zle a niektoré veci už nemôžem ani čítať, ani pozerať.

kveta
20. máj 2012

@evel Tiez som sa kedysi hrozne bala, ze pridem o manzela... Deti sme mat nemohli... Bol celym mojim svetom... A potom ten moment prisiel, naprosto necakane, rana z jasneho neba... Mal dvojtyzdnovu znamost, Ona s nim chce zit a On sa zalubil a odchadza. :o

Co som urobila? Sla som podla planu, ktory som mala v hlave pre pripad, ze by umrel:
1/ Objednat termin u psychoterapeuta.
2/ Zabezpecit bankove ucty.
3/ Pravnik.
4/ Ziaden alkohol, smutit o dusu a verit, ze raz bude zase dobre.

Hillary Clinton to nazyva "keep going". A pomohlo to... Prve mesiace boli tazke... Ale zvladla som ich a uz o rok som sa mala dobre...

Takze nezabudni, ze aj keby sa Tvoj najhorsi scenar naplnil, napnes svaly, volu a casom bude zase dobre...

P.S.: Poznam zenu, ktora postupne pochovala ako mlada vdova dvoch manzelov a dve deti... Kruty osud... Ale vyrovnala sa s tym a zije naplno dalej...

nanip
20. máj 2012

Ahoj evel. Strach o blizkych, ktorych milujeme je prirodzeny. Ak ti vsak brani vychutnavat si to stastie, co mas, musis s tym nieco robit. Spytam sa ta ale jednu vec, vravis, ze mas dcerku. Neberies nahodou HAK? Lebo ta je spustacom mnohych takychto "uzasnych strachov" 😒 Vravim z vlastnej skusenosti. Vysadila som a vratil sa mi zdravy rozum 😀 Samozrejme, strach je stale, ale taky, ako ma kazdy o svojich najblizsich.

carodejnica
20. máj 2012

@evel Perfektný názov témy, s ktorým sa plne stotožňujem. S obrovským šťastím prišiel neskutočný strach. Za normálnych okolností je schovaný niekde v úzadí, ale osobitne to pociťujem pri dcérkiných chorobách...

NIKDY pred tým, ako som sa stala mamou, som necítila taký hrozný strach, ako keď som bola s dcérkou v nemocnici s horúčkami sprevádzanými febrilnými kŕčmi, ktoré neklesali niekoľko dní a z ktorých sa našťastie neskôr vykľul relatívne neškodný obojstranný hnisavý zápal stredného ucha. Dodnes myslím na jednu hroznú noc, keď som ležala pri rozpálenom, vyčerpanom telíčku, ešte nik nevedel z čoho má tie teploty (ORL uviedol, že nález nezodpovedá horúčkam), tak som si premietala všeličo v hlave. Ak sa niečo stane, ako ma to položí a ako sa môj život zlomí na pred tým a potom. Ako to sama neprežijem. Na okamih som dokonca oľutovala rozhodnutie byť mamou, lebo ten strach bol ochromujúci...

Našťastie všetko dobre dopadlo ako píšem, bežne sa tým nejak nezapodievam, nerobí to dobrotu, radšej sa sa vytešujem a radujem. Proste netreba tomu prepadnúť. Ako však čítam príspevky ostatných, zrejme je to prirodzený pocit.
Páči sa mi, čo napísala @zuziq vyššie - "Ked sa ti raz narodi dieta, uz sa nikdy neprestanes bat.." Tiež odvtedy napríklad nemôžem pozerať filmy, kde sa nejak ubližuje deťom, napríklad filmy z obdobia vojny a holokaustu, koncentračných táborov a podobne, čo mi predtým nerobilo nejaký problém.

majka1981
20. máj 2012

aj ja som si podobnym presla - strasne som smutila, pripisala som to poporodnej depresii, ktora skoncila az neako 5-6 mesiacov po porode. boli dobre dni, ale boli aj zle dni kedy som revala pre vsetko mozne. tiez mame velmi stastne manzelstvo, zdrave dieta, nemame ziadne financne problemy, zdravu rodinu a napriek tomu som bola strasne nestastna. najhorsie bolo na tom to, ze som sa citila na vsetko sama. je to paradoxne ze narodi sa dieta a zena sa citi "sama"...
neako som sa s tym vysporiadala sama - casom. davala som si pozor na jedalnicek - dobre som sa stravovala, vela mäsa, vela bielkovin, cierne obilie a ovocie. velmi mi pomohlo, ked som uz chodila do detskeho kolektivu a rozpravala sa tam.
Moja mama mi hovori ze "male dieta male starosti - velke dieta velke starosti". Je to asi prirodzene.
Co mi tiez robilo zle svedomie bolo, ze vsetci sa ma spytovali ze "ci som stastna ked mam take krasne dieta". a ja som odpovedala ze ano, ale neako som nechapala preco vsade v reklamach, v novinach, proste vsade su len stastne maminy a ja som vela dni prerevala...

fiffinkaa
21. máj 2012

@evel ahoj presne viem o čom píšeš, musíš sa vyrovnať s tým strachom, pretože strach prichádza vtedy keď si uvedomíš že môžeš prísť o niečo čo pre teba máobrovský význam a je pre teba cenné..paradoxne s nakrajšími dvomi dňami v mojom živote, pri narodení mojich synov sa dostavil hrozný strach, pri prvom to bolo strašne intenzívne, citova labilita, emočná nevyrovnanosť s hrozný strach o dieťa, neskor o deti, aj keď pri druhom to už nebolo také intenzívne ako pri prvom...čo ti poviem, mám ho stále učím sa s ním žiť a už ho budem mať od konca života..o moje deti..je to život..

janinah
21. máj 2012

@evel tak ti napíšem,že "strach" o malé dieťa je" nič",máš ho stále pri sebe,môžeš ho ochrániť....môžeš sledovať ako dýcha,môžeš mu vybrať oblečenie do školky,aby neprechladlo,môžeš mu dať dobré jedlo,aby rástlo,ale vždy sa budeš báť-ako mu bude v školke,ako v škole,ako na diskoteke,ako na stred.škole,len nech sa mu nič zlé neprihodí......moja najstaršia dcéra 18r. ide v lete prvýkrát z domu /3mesiace brigáda v zahraničí/ a ja mám strach,obavy,smútok a neviem čo ešte a viem,že je len na mne ako sa s tým vyrovnám,najviac mi vadí,že budem od nej ďaleko ak by niečo sa stalo....mám len dve možnosti-budem sa trápiť,každý deň čakať telefonát,či je ok...alebo si budem žiť svoj život a ju nechám žiť ten jej...rozhodla som sa pre prvú možnosť,ešte neviem ako sa mi to podarí,tak uvidíme 😉

jana576
5. jún 2012

Ahoj, ja ti chcem napisat, ze prezivam to iste, a som rada ze je tu niekto kto to preziva rovnako...ja som na maleho velmi uzkostliva, velmi sa o neho bojim, tiez som pritom velmi racionalny clovek. Vzdy to bolo najhorsie ked prislo obdobie ked mal drzat hlavicku alebo ked uz mal sediet, on je v tomto trosku oneskoreny, ma svoje tempicko vo vsetkom a vlastne stale som sledovala ci to bude v poriadku a tak...fakt sa o neho strasne bojim, je nase zlaticko, velmi ho lubime a ako pises aj s manzelom sa velmi lubime, on mi velmi pomaha, vlastne on sa stara o domacnost a tak...asi sa tiez bojis ze take stastie dlho nevydrzi a nieco sa stane...natrafit na skveleho partnera je fakt stastie ale v dnesnej dobe sa pise a hovori len o zlych veciach, o chorobach, rozchodoch a nechutnostiach az mame pocit ze normalne milujuca a zdrava rodina je nieco nadpozemske a nedosiahnutelne. 🙂 😉 Uzivaj si to, strach je normalny ale ak by si mala pocit ze uz to nezvladas skus psychologa, aspon si o tom pokecas 😉 😉

katecameron
7. jún 2012

no tak o strachu o blízkych by som mohla hovorit ja sa taktiez velmi bojím o svoje deti aj manzela sampozrejem ale o deti trochu viac najradsej by som bola v jednom kus s nimi snad aj v skole myslím si ze je to normalne su pre mne na prvom mieste a uz len na kom by nam malo zalezat ked nie na najblizsích

babulka1978
13. jún 2012

ahojte 🙂 no, ja sa s tym "nezdravým" strachom o rodinu pripajam.....dcerka ma 15 mesiacov, je to take male sidlo, uz boli aj modrinky, kopec padov, hrca na hlave......mam o nu tiez neuveritelny strach..pri spravach o nejakych nestastiach mi zacne brutalne krutit zaludok, slzy v ociach...vtedy tu spravu proste vypnem, a snazim sa mysliet na nieco ine.....u mna nastal ten zlom, ked mala dcerka 6 mesiacov.....dovtedy som ju nosila na rukach a pusinkovala ako moj naj poklad.....a od jej 6 mesiacov som nastupila do prace....a ten strach si neviete predstavit....vyliecil ma naval roboty v praci 🙂 a ked pridem domov, zase ju len pusinkujem a mojkam 🙂 ten strach....samozrejme v urcitych medziach.....je podla mna normalny...ale aj drobci maju svoj zivot, tak sa moju malu tymi pusinkami a objatiami snazim moc nedusit 😀 😝

rainee
13. jún 2012

ja si tiez s tym nezdravym strachom (hlavne) o dieta neviem poradit. musim povedat ze materska je pre mna jeden velky stres a stale trpnem aby sa malej nic nestalo, lebo ona je tiez taky urazovy nestastnik (aj ked sme eliminovali co sa dalo a vkuse jej chodim za zadkom a davam pozor) a to neviem co budem robit ked pojde do skolky - hlavne ked vidim ake su tie decka blaznive a ako si robia zle, ucitelky tiez moc nedohliadnu ☹ ale to ja uz neovplyvnim.

rainee
13. jún 2012

@abriela s tymto uplne suhlasim a mam to potvrdene aj z vlastnej skusenosti. takzre fakt sa snazit radsej na nic zle nemysliet a neprivolavat to 😕

czechzuzanaba
13. jún 2012

@evel taky mam obcas takove myslenky. Divam se na moje holcicky a muze jak spokojene spi a rikam si, proc ten moment nemuze trvat vecne 🙂 Rikam si, co budu delat, kdyz se neco stane, jak to zaridit, at se nic nestane....

Taky me strasi pomysleni, ze bude nejaka valka, nebo neco, jak deti ochranim...Kdyz jsem byla tehotna, byly tyto pocity tak silne, ze jsem navrhovala muzovi, aby jsme si nekde v lese zakopali konzervy 😀 Tak pro jistotu.....

Ja myslim, ze je to uplne normalni, ze mame strach o svoje rodiny a ze si uvedomujeme, ze pocit stesti je vec pomijiva a situace se muze zmenit kazdym okamzikem. Hlavne na to clovek nesmi moc myslet do hloubky, nedivat se na zadne dokumenty o explozi slunce a podobne a snazit se uzit si kazdy moment pohody a hlavne vazit si toho, ze je vse v poradku. 🙂

jankavl
13. jún 2012

@evel dufam ze teraz nebudem pripadat maminkam smiesna, ale napisem co pomohlo mne a o pomoc tu predsa ide. tiez som po porode druheho syna mavala strach ze sa nieco stane, dokonca zive sny... budila som sa cela hotova, v sne som prezivala zle veci, postupne som si na to zvykla ze sa ma stat nieco zle a ked sa mi to iste snivalo uz desiaty krat uz som v tom sne reagovala dokonca menej hystericky🙂) ako pocas prvych snov. proste zle.
zhodou okolnosti mi zistili z krvneho rozboru ze mam velmi nizku hladinu zeleza, tak som sa zacala dopovat kazdy den multivitaminom (aj ine vitaminy) a normalne zle sny same odisli. neviem ci je tam spojitost. ale uz jednoducho vobec nie su a som psychicky v riadnej pohode.
takze mne pomohly mozno vitaminy... neviem. drz sa.

cat
13. jún 2012

@rainee ja som taktiež úzkostlivá matka a behám deťom za zadkom, pritom viem,že to neni dobre. V širokom-ďalekom okolí pozorujem,že najmenej problémov majú tí, čo nechajú decko /obrazne povedané/ aj na strechu vyliezť. Lenže moj syn..od 2 rokov má založenú na Kramároch kartu na traumatológii a úrazovej chirurgii, taký je "šikovný". Ten strach o decká, to nie je vec hormónov po porode, ja sa toho neviem zbaviť už 6 a pol roka /čas na návštevu psychiatra?/

evel
autor
13. jún 2012

@anjelicek26
@luciferkax
@katrinka8
@sisaha
@ajca123
@abriela
@jurkovamiluska
@magali
@kaby
@adapo
@danka234
@zuziq
@mia258
@kveta
@nanip
@carodejnica
@majka1981
@fiffinkaa
@janinah
@jana576
@katecameron
@babulka1978
@rainee
@czechzuzanaba
@jankavl

Maminky, vsetkym Vam dakujem za reakcie, pomohlo mi vediet, ze je nas viac,ktore podobne veci prezivame... rada by som vam naspisala, ze uz sa bojim menej,ale nie je to pravda,ale aspon viem, ze sa da z toho nezblaznit 🙂 povedala som o tom strachu aj manzelovi, povedal, ze mu nehovorim zaidnu novinku, ze to na mne vidi,ale zda sa mu to v norme, ze vsak nie som hystericka ked malej nieco je, tak on to berie ako materinsku lasku.. uvedomila som si, ze sa musim vyhybat akymkolvek smutnym pripadom, ktore bohuzial zivot prinasa, to mi trochu pomaha..sice viem, ze sa tie veci deju,ale nemusim o nich cictat, pozerat pocuvat... niekedy aj tu na MK ked maminky chorych deti pisu skusenosti, hned ako si docitam nejake smutne spravy, idem k malej a vydrzim sa na nu dlho pozerat... snazim sa mysliet pozitivne, niekedy sa to neda.. vsetkeho sa bojim, staci, ze ma mala hnacku a hned sa bojim.. aby som to zhrnula, uvedomila som si, ze v spravach a vsade kde pisu o nejakych nestastiach hovori sa o tom hlavne preto, ze su to veci stale nie uplne bezne.. stavaju sa,ale je aj milion rodin ,ktore nic podobne nepostihlo a ja proste musim dufat, ze my sme jedna z nich... ale priznam sa aj teraz ked toto pisem, sa bojim, ci som nieco nezakrikla.. a to som poverciva v zivote nebola...

ajca123
13. jún 2012

@evel 🙂, neboj nic si nezakrikla 🙂
Ja necitam radeji take témy.. A basta.
Mám muža ktorý ma lubi a deti čo nas miluju.. A sme šťastní.. Nic viac nám nechýba..
Neboj ked sa ti napr.rodinka rozrastie,uz nebudes mat čas nad hlupostma rozmýšľať 🙂
Držime ti všetky palceky

Tu začni písať odpoveď...

Odošli