Prednedávnom som čítala knižku Denník šialenej matky, ktorá celkom humorne (s nádychom čierneho humoru, podľa môjho gusta) opisuje pocity matky jedného dieťaťa, neskôr dvoch atď, perly mamičiek pri pôrode alebo čerstvo po pôrode. O tomto ja už nebudem písať, ale ak by sa chcel niekto aspoň trochu pobaviť, tak odporúčam. O čom budem však písať je, že už som v štádiu diagnózovania ostatných detí. Tomu sa asi žiadna mama, ktorá čaká na diagnostiku svojho dieťaťa, nevyhne.

Ja si však všímam teraz hlavne malé deti, také polročné až ročné. Napriek tomu, že nerozprávajú, je na nich dokonale vidieť, aké sú tu prítomné, tie oči Vás idú priamo zjesť, úsmev len, čo na neho prehovoríte. U mojej rakety totiž už nevidím najväčší problém chýbajúcu reč, ale celý ten "balík" okolo. To krásne detské reagovanie, sociálna zvedavosť a skúmanie ľudí, najmä detí, ten úsmev, keď sa im niečo zapáči. Keďže som mala ešte staršieho syna, raketu som si v začiatkoch ani neužila. Brala som ju ako doplnok, venovala viac staršiemu, aby chudáčik maličký náhodou nežiarlil... Nebolo to ani tak ďaleko a ja ani neviem, či bola aj moja raketa taká kontaktná ako tieto deti, ktoré v poslednom čase pozorujem.

Ja si len pamätám, že som sa furt kdesi ponáhľala,kočár som nemohla nikde odstaviť, už tam ručala, stále a stále chcela ako keby o všetkom vedieť a všade byť. Dovtedy pohodičkové nákupy so synom sa zrazu začala zrýchlovať, skracovať alebo úplne obmedzovať. Išlo to tak postupne, že možno som si mohla všetkého všímať ešte skôr, aj keď úprimne, vďaka Bohu, že som si aspoň "rok a pol" ušetrila nervov a stresov. Teraz som vďačná za minuloročnú sladkú nevedomosť (ktorá však v konečnom dôsledku neospravedlňuje, ale viac škodí)...

Prečo si myslím, že moja raketa je ešte stále riziková? Naozaj by som kopu vecí uviedla inak v dotazníkoch, ale predsa tam podľa mňa zostáva jedno veľké ALE a tým sú hnevy/amoky/výbuchy, či ako to nazvať, ktoré som ja osobne nikdy nevidela u decka tak často a za všetko možné a premožné. Hovorím niekedy o 10/15 sekundových hnevoch, niekedy 3-5 minút, extrém 15 a viac min, ktorý už sama raketa nevie zastaviť... Niekedy to spôsobí zákaz, inokedy prerušenie činnosti alebo keď niekto "šahá" na jej hračky (hoci aj v herni), ale niekedy stačí len krátke usmernenie: "teraz ty" alebo "jedz lyžičkou" a BOOOOOOOOOOOOOOOOM škreky a jedovanie. Ona ako osobnosť, chce jednoducho všetko mať a robiť podľa seba, ale tak akosi silnejšie ako "bežné" deti....

A teraz som už na pochybách, či nám toto vyrieši komunikácia. Premýšľam, či nám reč dokonca ešte "neprileje olej do ohňa". Najmä, keď vidím, tie malé nemluvnatá, ktoré fungujú úplne bez problémov a bez hnevov. Reč a komunikácia ako taká mi zrazu príde taká "druhotriedna", že to tieto dni ani nepostrádam.

Dnes to bol zase jeden z tých uškriekaných dní pre nič za nič. Teda ona má vždy ten svoj dôvod a ja už viem presne identifikovať "spúšťače", ale akosi ich neviem až tak eliminovať, aby som sa im úplne vyhla, lebo ide častokráto tak bežné požiadavky, že sa mi stavajú vlasy dupkom, čo ju môže rozčúliť. Typickým každodenným bojom je jedenie. Ona to nakoniec tak-či tak zje, ale narobí cirkus okolo toho, žeby ste po prvej minúte praskli tanier o zem. Stačí len povedať "jedz lyžičkou" alebo "sadni si". Dám ruku do ohňa, že týmto príkazom slečna raketa už rozumie, len sa jej paničke nechce poslúchať. A teraz mi vysvetlite ako mám tieto každodenné jedy ignorovať? To ju mám všade a hocikde nechať plieskať pri jedle? Ešte pri obede, keď som s ňou sama, tak čert ber, škriekaj si koľko chceš, so mnou to už nič nerobí, ale tie obeoch či večere, keď sme pri stole všetci, sú všetci ostaní povinní "znášať" jej výbuchy... Nedá sa to a ja toto musím riešiť a učiť ju to každý deň, že takto to za stolom nefunguje. V súčastnosti ju odvediem od stola, zavediem do izby, poviem, že takto sa nechová pri stole a nechám ju tam. Nič moc riešenie, ale potom je obed zjedený do 3,5 sekúnd a bez "breptov". Hádam vymyslím niečo efektívnejšie, lebo s týmto riešením nie som spokojná ani ja sam.

Raz som na pohovore dostala otázku, či sa viem správne pýtať. Bol to môj prvý fajný pohovor oficiálne po škole a ja som nebola akosi pripravená odpovedať na túto otázku. Fakt neviem, čo som vtedy odpovedala, ale pohovorom som nakoniec prešla a ja som hneď po pár mesiacoch zistila, čo touto otázkou mysleli. Významná časť mojej práce totiž bola založená na získaní informácií od zadávateľa a teda kľúčové bolo položiť správne otázky, pozrieť sa na problém z viac ulhov a zároveň sledovať všetky detaily a súčinnosti. Vedieť vysvetliť podstatu jednej aj druhej strane. Komunikovať na dvoch rôznych vlnách...atď.

Dnes som sa opäť dostala do svojho pracovného "živla", lebo som si uvedomila, že som mojej malej nevedela položiť správnu otázku. Učíme sa asociácie t.j. spájanie predmetov logicky k sebe: pes-kosť-búda, bábo-dudel-kočík, vlak-vagón-kolajnice...

Doteraz som skúšala iba po dve asociácie ako napr. pes a kosť, ale stále som nevedla, či sa to správne pýtam, či jej dosť pochopiteľne predkladám takéto úlohy. Vždy som jej dala na výber napr. iba dve možnosti. Ukázala som jej psa a sliepku a potom kosť. Väčšinou zobrala správne zviera, len akosi to bolo také "neupravené" a ja som nevedela, či tipla alebo sa to naučila popamäti.

Skúsila som to teda na štýl podobný ako triedenie a skupinkovanie. Využila som mnou vyrobenú tácku rozdelenú na tri časti. Do každej som vložila niečo iné. Do prvej priehradky som vložila napr. obrázok kolajnice, do druhej priehradky obrázok vidličky a do tretej obrázok psa. Postupne som jej dávala stále ďalšie a ďalšie obrázky a pýtala som sa, k čomu toto patrí. Túto hru som kúpila asi mesiac dozadu tu na bazare a fakt som doteraz nevedela, ako to správne "predložiť" malej. Obrázky som jej len ukazovala na rozvoj slovnej zásoby, ale dnes som to skúsila takto a podľa mňa sa jej to veľmi páčilo a nemala problém priradiť správny obrázok so správnou asociáciou. Vyskúšajte, možno to pomôže aj Vám.

Dnes som sa zase vrhla nato s plnou párou, tie pondelky ma vždy vedia naštartovať ako novoročná diéta na začiatku roka. Pekne pracovala, úlohy a porozumenie dáva celkom fajn, len som vždy medzi naše úlohy zaradila aj nejakú tú hru na "interakciu" (stavanie kociek na striedačku, vkladanie gombíkov na striedačku a pod...). Dnes sme chytali rybky na striedačku a ani za svet nechcela pustiť udicu. Viacerí sa pýtate, prečo je tá výmena rolí taká dôležitá, preču ju "nútim" vymieňať si loptu, autíčka a pod.. Moja raketa totiž stále nechápe, že "vo dvou to jde líp". Stále vyhľadáva "solitárne" hry a nerozumie, žeby si napr. loptu mohla s niekym hádzať alebo kopať, nielen hádzať pred seba, žeby mohla pri naháňačke aj chytať niekoho, nielen utekať rovnakým smerom, žeby sama oslovila deti, aby napr. spolu "varili" a pod. Je rada pri deťoch, sleduje, pozoruje, imituje, to jej ide, ale stále si tam pobehuje len tak sama, sama si prezerá hračky, sama ich skúma, sama sa s nimi hrá. Synovi nepríde len tak niečo ukázať, neosloví ho, ak nepočítam, že mu berie alebo kazí jeho hru. Je to super mega dôležitá vlastnosť a jedna z kľúčových pri diagnostike. Na tomto však my musíme jednoducho stále makať.....

Dnes sme si dali aj menší výlet vlakom. Správali sa fakt celkom civilizovane, čakali a vykúkali sme vlaky, malá trčila prst raz tam raz tam, kým som jej nepotvrdila, že odtiaľ pôjde a tam pôjde. Splnil sa mi môj malý sen, keď išli (prvých 10 minút) pekne za moje ruky... Potom 45 minút park, ja spotená až za ušami, čapovanú kofolu som vypila za behu za raketou alebo pri hojdaní syna. Všade okolo maminky a tatinkovia na lavičkách, som sa len smiala (v dobrom, nezávidela), že jak si tu ja aj zašportujem, ako si ma moje deti držia v kondičke🙂U mňa teda ešte neplatí asociácia: mama-park-lavička🙂

Nemám pochýb, že ho moja raketa má. Ako čítam, tak čítam, skoro všetko na ňu z tejto diagnózy pasuje. Toto moje deco sa ani na pol mikrosekundy nezastaví. Či sme vonku, či vo vnútri, stále kdesi čosi, buď lezie, buď behá... Presný laický popis "živé striebro" počúvam posledné dni z každej strany.

A ako tak čítam, tak čítam, tak som len zvedavá s čím "ešte" skončíme... Nech toho nie je málo, keď už to bude to hnusné odporné PAS, tak teda už rovno aj s tým ADHD. Skúsenosti matiek detí len s "ADHD" nie sú bohvieaké optimistické, nie to ešte matiek auti detí. Človek by to podľa mňa prijal lepšie (myslím aj to svoje dieťa aj celú tú diagnózu), ak by sa necítil ako vydedenec. Pre takéto deti nie je totiž z môjho laického prieskumu nikde miesto, nikto ich nechce, chýbajú špeciálni pedagógovia a asistenti na školách či škôlkach. Žiadna "otvorená náruč" nielen pre dieťa, ale matka sa môže ísť rovno pásť a nie dieťa integrovať a začleňovať.

Vy matky, ktorých sa to týka, predstavte si, že by Vám povedali pri oznámení diagnózy, nevadí nič sa nedeje, svet sa nezrúca, tu a tu máme pre Vaše dieťa miesto, asistenta a pomôžeme Vám celú situáciu zvládnuť, aby ste mohli fungovať ako rodina. Rodina, matky a otcovia by sa zrazu nemuseli "hanbiť" za dieťa, lebo by niekam bolo automaticky zaradené, bolo by niekde vítané a rodičia by nemuseli "bojovať" proti systému, nemuseli by nikde počúvať, čo to majú za dieťa alebo ho rovno niekto vyhodil zo škôlky. Ak by mi niekto o pol roka pomohol vyriešiť túto zvláštnu situáciu tým, žeby prijal moje dieťa bez "kecov", keby pochopil aj stranu rodiča a "nehodil" flintu do žita hneď pri prvých vreskotoch mojej rakety, padol by mi kameň zo srdca... Dal by mi nádej, že tento život s takýmito "čudnými" deťmi nie je len boj proti činskému múru, ale niečo alebo niekto môže situáciu rodiny aj pochopiť a priložiť ruku k dielu.

Tento víkend raketa zapla turbo rýchlosť a lietala a vyliezala kade mohla. Najskôr ju prababka našla na najvyššom stupni opretého rebríka (vďaka Bohu, babka prežila menší "miniinfarkt", ktorý jej moja raketa spôsobila), potom som ju ja prichytila, ako vylieza na najvyšší stupeň na plote... Okrem toho sa jej škriekajúce škreky vrátili v plnej paráde a ja môžem o mojom krásnom dievčatku, čo ma navštívilo minulý týždeň len snívať. Prišla ako Majka z gurunu a odletela na svojej rakete a nechala tu zase toto strašidlo uškriekané. Zákazy a usmernenia znáša znovu o držku až mi z toho stoja vlasy dupkom. Prisahám vačku, dnes som si v hlave predmodlila asi 20 otčenášov, nech sa mi znovu vráti moja usmievavá malá raketka.

Aby som však nevypichovala na nej iba to zlé, veľmi sa mi tento víkend na nej páčilo, že sa má čoraz viac k malému. Ešte stále ho neoslovuje na interakciu, nechápe, že pri naháňačke ho má aj ona chytať, nielen utekať jeho smerom, čo však pochopila je, že chce byť iba s ním, že to je "náš" parťák. Keď sa bicyklujeme ide zo sedačky vyskočiť, keď ho nevidí pred sebou, len sa obzerá a kričí "í-í" akože "Šimi" (tak ho oslovujem ja, tato je zas "á-á"). Poobede krásne zaspávajú vedľa seba, už ho pri zaspávaní ani neodsacuje a pekne si v sobotu dali hlavy k sebe a aj sa chytili za ruky. Srdce mi puklo od lásky, keď som ich takto videla zaspať, lebo malý bol neskutočne šťastný, že sa s ňou obíma.

Dnes mi dokocna aj krásne odpovedala, keď som zastavila jej 24687 škrekot v poradí vetou "Dosť, stačilo, čo si prosíš?" a ona zrazu prvýkrát kukala na mňa, videla som, že sa jej "z hlavy" parí, premýšľala sama, čo spraviť, aby som pochopila, čo chce a ona zrazu povedala "baba". Prvá funkčná verbálna odpoveď, okrem "nie", ktorú si mimochodom veľmi obľúbila. Jeden škrek z 30 tich, ktorý sa podaril vyriešiť komunikáciou a vo mne znovu zapálená sviečka nádeje, že to moje deco, pochopilo zmyzel verbálnosti.

Ja som zistila, že mám úplne super mega schopnosť. Zistila som na sebe už dávnejšie, že mne stačí na niečo len pomyslieť a zrazu sa to niekde v blízkej budúcnosti v mojom živote stane súčasťou. Zhodou okolností som toto opisovala minulý piatok mojej kamarátke, že ako sa už "roky" s týmto trápim, že si niečo prečítam, niečo uvidím, niečo odmietam a vtom sa mi to všetko začne vracať a "účtovať". A hneď som jej to názorne predviedla... Pri bare nás obsluhoval chalan s dlhými vlasmi a ja takých akože neviem prečo nemusím.... Nikto mi nič nikdy nespravil s dlhými vlasami, len mi to proste k chlapovi nejde, je to také neupravené alebo také divné, proste môj subjektívny pocit a väčšinou si s takýmito ľudmi nemám ani čo povedať, lebo väčšinou vyznávajú aj iný životný štýl a názory... A len, čo som to kamoške povedala, presunuli sme sa do iného baru a tam ako sprcha dlhovlasých vlasatých chlapov okolo🙂

Alebo si pamätám, že ešte ako 15-16 ročná, keď som sa čerstvo zalúbila do svojho teraz už muža, tak som si vymýšľala kde a ako by sme sa mohli "náhodne" stretnúť. Pamätám si to presne, lebo som mala hlavu opretu o okno autobusa a myslela nato, že by som ho mohla stretnúť teraz v tt, keď vystúpim a pôjdem do lekárne... A hádajte čo? Ja som ho stretla, síce mu akurát vykradli auto, ale presne na tom mieste, kde som myslela, žeby som ho mohla stretnúť (mimochodom úplne odveci miesto, kde bežne nechodil ani on ani ja...)

No a takto sa to s tým mojím myslením a "priťahovaním" tahá nejaký ten piatok. Pri prvom pôrode, keď boli prognózy hrôzostrašne, malý nedýchal, modrý ako šmolko s "povzbudivými" odporúčaniami k modlidbe od sestričiek, mi ani nenapadlo myslieť nato, žeby s malým niečo bolo. Ani na sekundu som nepochybovala, že on nebude proste v poriadku. Zato pri rakete celé tehu plné obáv, po pôrode ako to všetko budem zvládať s dvomi deťmi, ako sa dostanem do práce pri dvoch deťoch... jedna obava za druhou a tak sa jeden problém za druhým na mňa začal lepiť....

A dnes "moje privolané myšlienky" opäť "úradovali". Len včera som napísala, že mám pekné dni s raketou a bojím sa, že prídu zachvíľu tie zlé a jééé*b zase ako na hojdačke. Uškriekaná raketa späť v hre. Aj keď musím povedať, že to po tých lepších dňoch, čo sme mali, znášam trochu lepšie. Dnes som sa odhodlala zobrať každý jeden škrek a hnev a amok a výbuch na verejnsoti či doma ako výzvu. Výzvu pre seba. Zvládnem to s pokojom? Budem kričať? Ako teraz zareaágujem? Už keď kričí tak sa snažím v hlave nájsť, čo najlepšie riešenie nielen pre situáciu ako ju teraz vyriešim, ale aby to prinieslo "úrodu" aj do budúcna, t.j. aby to nabudúce zvládla už lepšie. D

Dnešná situácia. Nešlo o typický "auti"hnev, ale podľa mňa klasický vzdor, keď som jej nedovoli zobrať malinovku na trampolínu. Vreskot na celú telocvičňu, všetky matky s idylkovými deťmi oči na mne, raketa reve na zemi a ja rozmýšľm, reku, čo spravím. Jasné, že nepovolím ani za svet a idem trochu ďalej (tvárim, sa že to so mnou nič nerobí). Ona sa najedovane postaví, ide k ruksaku a od jedu do neho strči. Ok dávam varovanie, zase revy a tak dále a tak dále... Skúšala to s flaškou ešte dvakrát, ale ten posledný krát už pekne odložila flašku... U tej mojej rakety proste musím byť pevná ako skala, keď chcem, "aby" spracovala príkazy a zákazy, len si to musím na začiatku pekne "odmakať"... Ja aj celkovo cítim, že to v živote v strašnej dalekej budúcnosti môže s ňou dobre dopadnúť, len si to proste tieto roky do poslednej kvapky trpezlivosti vychutnám... Teda na záver toho celého, prakticky si privolávam to dobre, že to všetko dobre skončí, len to nepôjde takou easy cestou... to som typická ja..

Šnúra dobrých dní pokračuje a mne sa dobíjajú baterky. Mám optimizmu na rozdávanie, na všetkých sa usmievam a najradšej by som všetkých poobímala. Celý deň si spievam: "Keď si šťastný, tlieskaj rukami..." a nie preto, lebo spievať musím, (však rozvoj slovnej zásoby musí byť), ale preto, že to tak cítim. Raketa sa chichoce a ukazuje všetky spievané gestá (tlieskaj, luskaj, dupaj, zvolaj) so mnou a ja neverím tomu, aká je tu zrazu prítomná. Musím sa priznať, že sa trochu aj bojím, že je to len prechodné obdobie, že sa zase vrátime tam, kde nám bolo zle, kde bol plač a škreky na dennom poriadku... Bojím sa, že po týchto krásnych dňoch, si budem veľmi ťažko zvykať zas na tie škaredé... Tipujem, že moja raketa si ich šetrí na nejaké návštevy u doktorov, nech ma rovno hodí do vody "nárekov"🙂

Dnes sú to však pekné dni s ňou. Nie, ešte stále mi nehovorí súvetia a rozvité vety a má stále svoje muchy muchacé, ale kto bol s ňou v dennom dennom kontakte by mi dal za pravdu, že to je 100 a jedno. Ukazuje, komentuje, čo vidí (v rámci svojich citoslovských možností), "odpovedá" na pýtané gestá, obrázky, rozumie bežným príkazom ako "vyzuj sa", "rozopni si bundu"... Teraz už ma veľké vlasiská, tak som jej začala robiť copíky a vyzerá ako malá bambulka. Ale je to riadne chlapčisko. Nohy ma doudierané ako Messy po futbalovom zápase. Syn zničil za rok dvoje tenisky, ona za mesiac troje... Napriek tomu začala veľmi obľubovať bábätka. Každé jedno dzeco v okolí hneď uteká "obímať", "mojkať" a hladkať a keby vládala, tak ich aj ponosí.

Dnes ma však najviac potešila tým, že mi začala nosiť hračky. Dnes, keď sme večerali a raketa už dojedla, tak mi zrazu priniesla detský kuchynský hrniec s pokrievkov. Podala mi to do ruky a išla si zase sadnúť na svoje miesto a čosi dzobnúť. S otvorenými ústami som hrnček otvorila našla som tam "uvarené kuriatko a rybu". Začala som predstierať, že papam, čo mi pripravila, ponúkla som aj muža aj syna a keby som to mohla naozaj zjesť, bolo by to moje najlepšie jedlo na svete...

Moja malá raketa je teraz taká dobručká a taká pekná, že ju mám chuť celý deň bozkávať, čo aj väčšinu dňa robím🙂 Je tomu už skoro viac ako týždeň, kedy sa neplieska za všetko, neškrieka všade kam vkročíme... Naozaj, kto nezažil takéto dieťa, len ťažko pochopí, ako si veľmi vážim tieto pekné dni. Ani sama tomu neverím, že tu šírim toľko optimizmu, keď ešte minulý týždeň som si to chcela "hodiť"🙂 Hádam to posilní aj ostatné maminy...

Už pár dní si s moju raketu (chválabožku) užívame. Naozaj sú aj tie rána aj dni také pohodičkové a veselé. Znovu s ňou rada chodím kade-tade, akosi to vymýšľam strategicky a ona to dáva na paničku a hodenie o zem je len také občasné (2-3x za deň). Stačí ju "nabaláchať" na niečo, čo pozná, čo vie, čomu rozumie a hlavne čo chce a už aj tie odchody od zvierat, z obchodov, ihrísk sa zlepšili....

Tieto posledné dni sa nám zlepšilo nielen porozumenie, ale aj ukazovanie prstíkom. Také bežná záležitosť každého batolaťa, že jo?🙂 Ale pozor pre poločudnéauti deti, veľmi dôležitá vec....Doteraz ťukala stredným prstom na všetko možné, nedávalo to ani hlavu ani pätu, vonku väčšinou nezdvihla ani ruku ani prst ani pohľad... Už som dávnejšie písala, že som kedysi aj syna učila "odkiaľ ide vlak" spôsobom, že som zobrala jeho ruku a prstík a šaškovala ňou smerom, odkiaľ chodí vlak. Keďže moja malá dlho neukazovala, tak som túto bežnú "vecičku" začala učiť aj ju. Vždy pri vlakom som sa pýtala odkiaľ ide vlak alebo pred synovou škôlkou, kde je šimonko? Ona mi ukázala tak poločaptavo rukou, nikdy nie pekne čisto prstíkom a vždy len na naučené a ukázané veci. Pekne ma to štvalo a tak som začala ešte viac ukazovať a to na úplne náhodné veci... išlo auto, zajac, lietadlo, mucha, traktor, pes, mačka, jednoducho na všetko, čo ju mohlo len trošičiničku zaujať. Vždy som zdvihla svoju ruku a prst vystrčila, tak aby ho videlai všetci ľudia v okolí vrátane mojej rakety.

A ono sa to moje šaškovanie zase "vyplatilo". Už dlhšie pozorujem, že malá pekne začala používať ukazováčik, nielen na obrázky v knižke, ale aj veci vonku. Napr.ten smer odkiaľ ide vlak, krásne ukazuje, na synovú škôlku, začuje liedadlo hľadá ho pohľadom tak ako ja a syn, zdvíha ruku, keď ho nájde (niekedy aj keď ho nenájde, chce držať s "davom"), kričí "ajoj" kuká na mňa, či vidím, že kýva... Dnes som jej na bicykli ukazovala mačku a ona zdvihla ruku a ukazovala prstom tiež na ňu, lebo ju videla aj on... Fakt neviem, či to je imitácia alebo zavítalo k nám skutočné zdielanie, ale moja raketa registruje to svoje okolie a komentuje si to a tak ma vlastne na všetko upozorňuje, napr. počuje vlak povie "uu" a kukáme na seba, ja poviem áno to je vlak... Dokonca na trnavskej stanici sa už aj rozbehne za vlakom, ukazuje, otočí sa, oznámi mi, čo vidí a kuká ďalej... Čestne vyhlasujem, že v najbližšom dotazníku zaškrtnem túto položku za splnenú, aj keď verím, že už podobné škaredé dotazníky nebudem musieť nikdy vypĺňať ...

Tieto letné dni si plánujem s deckami užiť, napúšťam bazénik, kýbliky, krájam melón, nosím jedlo na terasu... Také letá, na ktoré budú v dospelosti spomínať. Vidím na nich, že si to užívajú a ja vďaka nim tiež. Keď som vytiahla melón, dobehli mokrí a vykúpaní, ale šťastní, čo to zase mala vymyslela a už aj zachvíľu "žvachotali"... S raketou sme si potom dali kolečko okolo dediny, nakŕmili ovečky a neskôr vymenili štafetu s mužom. Večer sme si ešte kreslili a keď som sa začala venovať viac synovi, raketa sa nudila a celkom sa z tej nudy musela začať funkčne hrať🙂 Behala si tam s autíčkom, nakladala tigra a leva, prezerala knižky... Zaujímavé je, že keď je doma iba so mnou a skúšam si robiť niečo iné t.j. ignorujem ju, tak sa nevie zahrať ani pol mikrosekundy. Ono toto moje deco asi potrebuje väčšie množstvo "ignorantov" v okolí, vtedy jej tá hrá viac "šmakuje"🙂) Keby jej tak šmakovalo aj jedlo, lebo zatiaľ to vyzerá, že bude odchované iba na melóne a jahodách...

Slnko, voda, sliepky, dvor... toto všetko stačí k šťastiu mojej rakety. Tieto dni si nejak užívame a ja vôbec netuším, či to je týmto počasím. Moja raketa prepla svoju rýchlosť z "normál" na "turbo" a stíha obehnúť všetko dvojitou rýchlosťou. Je akási veselá, bez hnevov (nie tak častých), usmievavá, spoločenská, dievčenská aj bláznivá... Užívam si ju a posledné dni takmer vôbec nemyslím na to áčkové "A." Proste mám pocit, že sa nás to netýka, aspoň nie tieto pekné slnečné dni.

Ráno sa poválame v posteli, jedna strapatejšia ako druhá, pozdravím ju "ahoj" a už mi dáva gesto "pa-pa" alebo povie "mama". Čosi-kdesi sa pomotkáme, upraceme, poučíme, ideme von, obed pohodička šlofík, škôlka malý, povinná zastávka babka s dedkom a šup už je tu muž... Bicykle, sliepky, trochu kreslenia, večera a do postele raz-dva-tri... Všetko taký kolotoč, ale je to teraz znovu fajn... Skoro rovnaké fajn ako pred rokov, keď som nemala "ani páru", že by mohlo byť s raketou niečo. Pred rokom sme si s kamoškou robili pravidelné výlety, zobrali decká "pod pazuchou" a išlo sa... Bola to aj vtedy fuška, ale raketa v tom čase trčala väčšinou v kočári, tak sa to dalo. Ale tieto dni sa tak polepšila, že mám pocit, že aj dajaké výlety s ňou znovu začnem dávať...

Zistila som, že nejak čarovne na ňu pôsobí stará babka (89 rokov). Babka vždy čosi vymyslí, že ma z toho pot oblieva, ako to dám s raketou, ale čo už len poviete babke, "chojte si autobusom?" Nedá sa vyhnúť takýmto situáciám, ale raketa to akosi ako keby cítila, že tá babka potrebuje pomoc. Napr. štandardný odchod o holubov bol bez amokov, lebo som začala rozprávať o tom, že ideme za "babu"...Ako keby vedela, že sa cirkusy pred takúto babku na verejnosti nerobia... Iné je to už doma, keď jej babka nechce pustiť sliepky🙂 Tam sa vie pekne predviesť...🙂 Aj dnes v čakárni behala hore-dole hľadala svoju "babu", usmievala sa na "jej" kamošky...Minule som čítala, že v Amerike spúšťajú projekty, kde spájajú škôlky s domovam dôchodcov a ja sa im nečudujem. Starí ťahajú mladých, mladí zase starých, pekná myšlienka a šup s ňou aj na Slovensku.)

S raketou si tieto dni stále opakujeme už prejdené úlohy, overujem si, čo vie a kam sa ešte posunieme, ale musím skôr "zlepšiť" praktický život, obliekanie, obúvanie, jedenie lyžičkou...V tomto "trošku" zaostáva, aj keď môj normosyn má s obliekaním a obúvaním doteraz problém. Vždy, keď mu kážem, sa ísť obliecť do pyžama, malý si to preloží do svojej reči a tak pol hodinu tancuje s pipíšom holým v obyvačke a vyhadzuje si pyžamo, ktoré si aj tak nakoniec oblečie naopak. Rozhodla som sa, že si dám, teda lepšie povedané dám rakete pokoj od liekov. Chcem si ju akosi "vyčistiť" a zistiť, čo je pod tou "vrstvou" liekov, lebo mám pocit, že nám síce pomohli naštartovať, ale momentálne už dlhodobejšie nepozorujem nejaké výrazné zmeny. Dokonca som čítala, že karnozín, ktorý som dávala každý deň, môže spôsobiť bezdôvodné hnevy a amoky, tak aj to chcem pre "istotu" na istý čas vylúčiť.

Dnes keď sme už boli všetci v pyžamách, vykukli sme na terasu či tam je búrka alebo nie, a tak som si akosi sadla na schodíky a pozorovala raketu ako sa driape na trampolínu, syn za ňou a muž si sadol ku mne na schody. Zrazu si aj syn chcel k nás sadnúť a malá raketa, keď zistila, že všetci sedíme na schodoch, ponáhlala sa za nami a sadla si k nám na schody...Tak sme tam tých pár sekúnd všetci sedeli v pohodičke a rady, že sme spolu...Ako keby sme si spoločne dobíjali baterky a prišlo mi to tak kráske krásno normálne, že tomu všetkému začínam ešte viac veriť, že takéto krásné chvíľe budú toto leto víťaziť nad tými zlýmami...

Cítite to vo vzduchu? Myslim to leto. Je uz tak na dosah, vsade pohodicka, uz sa nikomu nic nechce v škole/v praci... voda, zmrzka, grilovačky...

premyslala som o tom ako si pokazíme pracu za stolom cez letí, ze maminy takýchto deti ani poľaviť velmi nemôžu, lebo budu zase začínať odznova 🤦‍♀️

Ani nam s raketou sa dnes uz nic nechcelo... ani len k stolíku sme sa nepresunuli. Len som jej rano spomenula, ze sa pojdeme vecer kupat, uz aj utekala pre bundu🙈aj my prechádzame asi na letný rezim, kedy bude 20 minut prace za stolíkom stacit, zvyšok necháme na free summer style🥂

Dnes to bol taky fajn letný den, kedy sme mali svoju pohodičku. Dnes ma potešila ako zacala vnímať deti v okoli. Odkedy jej babka dovolila pestovať sliepky, odvtedy ma potrebu pestovať a mojkat vsetko a vsetkych vo svojim okoli. Dnes to “schytal” taky mladší chlapček, ktory bol napriek tomu aj tak rovnako vysoký ako ona. Cely cas ho obliehala a kricala “babo”, potom ho mojkala, potom obimala a nakoniec chcela pestovať, len ho nezdvihla🙈 toto som u nej videla vobec prvykrat, odpadla som z nej, jak to dala dnes... Raketová bola ... Ide leto, uz sa jej lýtka zapaľujú 💃🥰🤩

Mam jednu známu a ona je od porodu dost prepnuta. Vzdy bola radikálna a striktná a kto nesuhlasi s jej názormi skončí zle nedobre... no a tato moja známa v poslednom čase zdieľa články ako je skolka fuj fuj, zle deti, ktoré rodičia vychovávajú k agresii a šikane, vyjadrenia psychológov ako je to nenormálne, ze nikde v prírode sa nestretáva tak vela mláďat ako ľudských. Dnes som cely den nad tym premýšľala, ake je to naozaj zvláštne, ze zvieracie skolky existuju len v rozprávkach... Preco sa nepotrebujú zvieratka socializovat? 

Myslim si, ze mojej malej skolka pomôže aj ked ma pot oblieva ako to tam zvladne, ci jej tym neublížim, ked je este taka malička a nerozprava.... (odrazu sa mi aj tri roky s nou mália)😃Avšak nechat ju iba pri mne by narobilo viac škody ako osohu. Vidim to, ze cas ked nie sme spolu, ked ju niekto iny stráži,  jej jednoducho prospieva. Nie je ho tak vela, ale zo slov občasných “varovcikov” mi vyplýva, ze funguje normalne a ok, mozno aj lepsie ako ked som stale v jej prítomnosti.  Vraj to je aj potvrdené, ze detom takyto cas bez matiek prospieva.

Mne to pred dvomi týždňami odporučil pediater, aby som sa porozprávala so starými rodičmi, nech si ju beru na par hodin v týždni... Fuu ake nereálne🙈 moji aj muzovi maju jednoducho svoje životy su unavení, stale pracujú, potom zahrady a pod. Kedy este by našli cas na raketovú strelu k tomu... jediny cas, kedy mi ju stráži mama je, ked k nej chodim upratovat. Vtedy sa hodinku prechádzajú a mne sa urevane decko zrazu vymení za krasne usmiate dievcatko, ktoré sa ide pekne hrat so zvieratkami alebo autíčkami... takze nieco natom bude podla mna.

Napadlo ma to dnes, lebo sme mali s raketou uz ponorku. Len my dve, zas a stale, ten isty denný stereotyp... uz ju doma nic nebavi nijak ale fakt nijak sa nevie s hračkami zahrat. Po učení jej dam volno a ona sa len motka a rozhadzuje a skončí to hľadaním mobilu a nakoniec revom, lebo jej ho nedam... dnes som skusila aj senzorické hry, presypanie ryže šošovice, fakt som tomu dávala velku nádej, ale zial doba trvania záujmu u nej bola pod 5 min😬🙈zato ryža a šošovica vsade☝️👍 pri mojej rakete by sa zapotila s jej pozornosťou asi aj pani Montesori😂 skusim zajtra este poloafricke tance na ňu, hadam aspon to ju oslovi😂🙈

Keďže moja malá nič nevedela okolo 17-18 mesiacov, nebolo sa s čím "chváliť". Presne si pamätám ako bol môj malý taký pyšný, keď mi vedel niečo nové ukázať. On sám sa hrdil a tešil, keď to ukázal aj pred ostatnými. Moju malú raketu som horko ťažko naučila "Aká budeš vysoká" aj to ukázala len tak možno raz za tri týždne, keď bolo vonku slnečno a Venuša sa stretla s Marsom... O tom, kde má očko, uško, ústa, pošli pusu, som vtedy mohla snívať... Pri mojej rakete som sa tešila skôr z každého skromného pohľadu, čo na mňa v tom čase hodila a ktorý udržala viac ako 0,23 sekúnd...

Ale keď sme sa začali "vyučovať", skúsila som medzi hry zaradiť aj učenie častí tela. Vedela som, že by nepochopila kreslené obrázky, tak som na nete pohľadala, čo najrealistickejšie obrázky častí tela. Inšpirovala som sa priraďovacími knižkami na internete a takú nejakú podobnú som si začala vytvárať aj ja.

Pred ňu som položila stranu A4 s časťami teľa a pomaly som jej podávala jeden malý obrázok. Vždy som pritom zase spravila veľkú šou, ukazovala a žmurkala, chytala moje alebo jej ušku, očko, bruško... Netrvalo dlho (cca 2 - 3 týždne) a pekne sa ich naučila.. mýlila si len oko, to jej trvalo dlhšie. Asi pred týždňom som jej vyrobila takú predpripravenú tvár, kde má vložiť oči a uši a krk na správne miesto (viď časť nalavo), ale moc ju to "nenadchlo", tak to skúsim asi zase nejak prerobiť. Existujú aj rôzne magnetické knihy a hry, tak sa nemusíte "piplať" s domácou výrobou, ja som chcela čo-to ušetriť, ale nie vždy to vydá, ale ešte jej to skúsim "podstrčiť"...

Dnes si však už vie pekne sama ukázať časti teľa aj pri pesničkách. Napríklad na tom otravnom vyhrávacom klavíriku, ktorý je opäť "potenciálne" autistický", si už pri pesničke: "Oči sú zrak, uši sluch a tu je nos na čuch...", všetko pekne správne chytá. Akurát včera za mnou prišla, keď klavírik vyhrabala z boxu a pýtala si zapnúť "lala" + gesto zapnúť... Začala som jej ho totiž upratovať do boxu, aby stále do neho neťukala a aby jej bol vzácnejší, keď sa k nemu dostane a vydržala pri ňom dlhšie a navyše jej ho po hre vypínam, aby mala opäť dôvod ma prísť osloviť. Takže mimochodom veľmi dobre to funguje, keď takýmto "poločudným" deťom ozaj dáte veľa vecí "mimo" dosahu. Zrazu začnú komunikovať a pýtať si veci a "neobslúžia sa " samé..

Dnes bol taký lepší deň. Raketa mala konečne po 5 dňoch dobrý deň a už ráno sa pekne začala usmievať v postielke a nie báchať sa o ňu. Išlo to s ňou všetko lepšie, aj keď boli jedy a trucy, ale nie tak často ako dni predtým... Hneď ráno ma nakopol optimizmus aká je ona normo decko, čo s ňou stále vymýšľam.... Dokonca s veľkou radosťou utekala aj za špeciálnou pedagogičkou. Zase som ju nestihla ani prezuť a už mi utiekla cez celé centrum priamo do "našej" učebne. Dnes prvýkrát pracovala aj tu za stolíkom a musím uznať, že jej to išlo veľmi pekne. Vydržala pekne prvých 10 minút bez hnevov a jedov, potom mala 5 minút voľna a tu nastala mierna kríza... Už sa jej moc nechcelo vrátiť za stolík, tak som si tam musela sadnúť s ňou. Dostali sme však pochvalu, že zvládla aj ťažké úlohy ako napr. roztriedila hudobné nástroje/dopravné prostriedky/oblečenie... Teším sa z toho, lebo toto sme moc ešte netrénovali.

Keď sú tieto dni také celkom normálne a pekné, tak ma napadajú myšlienky, ako to ide rýchlo a bude mi za takýmito (normálnymi) dňami smutno, akú máme pohodičku ráno, aj poobede, aj večer. Robíme si, čo chceme a kedy chceme a booom potom už budem do konca života chodiť do práce...Do práce, za ktorú fňukám a o ktorej si myslím, že mi veľmi chýba, zrazu sa premieňa táto moja túžba po nej na strach zo straty času s rodinou. Aj toto bol údel mojej malej rakety, ma spomaliť, "zdržať" doma a vážiť si tento pračudne-krásny čas s ňou...

Keď začnete študovať,  prečo Vaše dieťa nerozpráva, začnete narážať na otázky týkajúce sa jemnej a hrubej motoriky. Potom si uvedomíte ako to pri normo deťoch ide ľavou zadnou a pre Vás začíne riadny kus práce. Pri synovi ma ani nenapadlo, či strieda nohy na schodoch, či chodí po obrúbníkoch, či dokáže navliecť nejaký goralík, stlačiť štipec, presypať ryžu... Jednoducho to akosi prišlo samo a vôbec neviem, kedy sa to naučil....

Ale pri rakete už nenechám "nič na náhodu" a začala som rakete zlepšovať jemnú motoriku. Prvé o čom som sa dočítala bolo navliekanie, ale hneď ma napadlo, že s drobnými korálikmi by mal problém aj môj malý 4 ročný, tak som hľadala niečo pre úplných laikov. Našla som na bazoši tieto, tak som ich kúpila. 

Prvé dva mesiace, keď sme začali spolu pracovať, teda okolo tých 19 - 20 mesiacov, som ich popravde ani nevytiahla. Začínajú mať úspech až teraz okolo 25 mesiacov, kedy malá pochopila princíp navliekania. Ešte jej síce niekedy musím pomôcť dať kocku do správnej ruky, ale už vie, že musí kdesi-čosi strčiť a kdesi čosi potiahnuť... Párkrát sa jej to podarilo aj bez pomoci a keď to bude ešte lepšie, skúsim aj nejakú menšiu variantu týchto navliekačiek. Dnes by som aj všeliako inak využila tieto kocky napr. na triedenie a učenie farieb, ale to už moja raketa, herečka, dávno vie, ale nebolo by to odveci dávať napr. do farebných misiek  a pod.

S drobnými predmetmi som skúsila inú formu: "pichanie" špendlíkov do toho zeleného, kde sa robia rôzne aranžované kvety. Musím to vylepšiť a zmenšiť a lepšie pripraviť, lebo takto stále moja raketa nevie, čo od nej chcem. Toto je príklad toho, ako nedávajte svojim deťom predloženú úlohu... 

No musím sa aj ja ešte hodne učiť a byť vynaliezavejšia. Toto nikdy nebolo mojou silnou stránkou nuž, ale človek mieni, dieťa mení🙂

Toto moje deco ma celkovo asi zmení. Dnes bol super otras deň, mala viac ako 60 hnevov a škrekov a kadečoho možného, psychiatria čistá... Už ani neviem začo všetko sa dnes srdila a fakt som sa celý deň snažila ostať pokojná a neexplódovať. Aj sa mi to darilo, len večer už človeku po takomto dni praskajú nervy, tak je nervavý už za všetko a väčšinou sa s mužom pochytíme za nejakú somarik dnes napr. aj za umývanie riadu... 

Ešte minulý rok som v jednej práci, ktorú som písala polemizovala a teoretizovala, aká je láska dôležitá v rodine, ako je dôležité lásku nielen prijímať, ale aj odovdzávať, najmä takú bez predsudkov. Hotová esej na tému"Láska nie je iba päť písmen". Zas ma dohnalo to, čo som dovtedy nemala odžité. Vodu som kázala a víno pila... Tak by som to vyjadrial teraz, pretože v súčasnosti bojujem sama so sebou, aby som dokázala prijať moju raketu takú aká je. Niežeby som ju neľúbila, to vôbec nie, len v súčasnosti bojujem s tým, aby som sa na ňu za všetko nehnevala, aby som na ňu myslela s láskou a keď si na ňu, čo i len spomeniem, tak nech mi srdce zapiští po nej rovnako ako po synovi.... Keďže píšem tento blog anonymne, píše sa mi o tom všetkom ľahšie, pretože, ak by som vyslovila tieto svoje myšlienky pred svojimi blízkymi, ktorí vôbec nevedia, čo v sebe prežívam, mali by ma za kozu... Ale ja to žiaľ teraz tak cítim☹

Neteším sa na každé ráno s ňou, lebo v poslednom čase (už dobrých pár mesiacov) neprežívam pekné dni s ňou. Každé hodenie o zem, zbytočné hnevy, škreky, grimasy, čo začala robiť pri tom... je mi z toho na grc... mám pocit, že mi každým takýmto zbytočným trucom pichá nôž rovno do srdca. Každým odmietnutím syna alebo tým svojím čudným správaním a fungovaním v spoločnosti ma doslova toto moje neprijatie zožiera vo vnútri☹ Už to, ale nie je hnev ani tak na ňu, ale skôr na seba. Na seba, čo som to za človeka - za matku, že sa dokážem hnevať na takú čistú dušu. Lebo deti sú čisté duše, to je jasné ako facka...

Minule sa ma psychologička spýtala, či by som ju ľúbila viac keby rozprávala... Vyhrkla som iba to, že áno, dalo by sa s ňou lepšie vychádzať... samozrejme, keď na mňa šlahla psychologické oči, vedela som, že nepochopila môj čierny humor, tak som svoju odpoveď rozvila, že som to nemyslela vážne....Všimla som si, že celkovo psychológovia majú problém s čiernym humorom, takže by som sa mala posnažiť ho nepoužívať aspoň pri nich. Tu však nejde o to, či rozpráva alebo nie, tu ide skôr o moje hlúpe predstavy, že sa mi od nej nedostáva toľko lásky, že nedáva toľko lásky môjmu synovi... Nikdy som nemala rada sebcov a egoistov, ktorí pomáhali zištne. Vždy som sa nato na muža hnevala, lebo za každú pomoc niekomu vždy niečo na revanš čakal. Ja som bola presný opak, keď som niekoho niečo pomohla, nikdy som zato nič nechcel... Ja sa cítim pritom dobre, keď pomáham, mne to jednoducho vždy stačilo. Proste hotová Matka Teraza by bola zo mňa, ale prišiel na psa mráz ....

Práca za stolom sa stalo pre mňa "vykúpenie" v takéto dni. Ju to všetko chvalabohu baví, úlohy pekne plní, , zlepšila sa jej koncentrácia, aj sa zasmejeme, keď "akože" zle zatriedi vec. V tomto je fakt raketová a 25 minút, dávame ako "fukot" len tak z rýchlika... Ešte aj tá poloverbálna komunikácia je super. Dnes navečer prišla ku mne ruka k uchu + slová "halo halo" + gesto zapnúť... Normálne rozvitá veta zachvíľu, odpadla som skoro, ale trochu som ju ponaťahovala a uzavela krátkodobú ústnu dohodu, keď dá "ciko" bude "halo", našťastie vybavila bez breptov a už si ťukala...

Dokonca mi začala niekedy opovedať na otázky "nie" najmä, keď jej začnem spievať pesničky a ona po prvom verši nejakej pesničky povie "nie", tak začnem spievať rýchlo inú a ona zase "nie", tak zase inú "nie" a keď nepovie "nie", tak pokračujem ďalej v spievaní a niekedy si overím, či naozaj chce, aby som pokračovala a vtedy ukáže gesto áno (("chytá hlavu a kýva ňou hore dole") - *ešte stále som ju to neprenaučila, skôr sa naučí hovoriť "áno"🙂))

Tak, či tak, keď to takto zhrniem, je to úžasné, také pokroky, o ktorých som ani nesnívala pred 5 mesiacmi... Paráda... hm... ale potom sa zrazu začalo ozývať moje "antizištné" ja a ja by som asi toto všetko vymenila za zlepšenie sociálneho správania a fungovnia. Keby len tak prišla za synom a hrala sa s ním, keby len tak si dala napr. očesať vlásky alebo počkala chvíľku v obchode, v škôlke bez toho, aby tam nekričala alebo neutekala pod prvé auto, ktoré pôjde okolo, keby bola viac empatická... No , mám načom makať. Budem drilovať nielen raketu, ale aj asi hlavne SEBA, aby som vedela rozdávať skutočnú bezpodmienečnú lásku.

Tento článok chcem venovat mojmu muzovi. Dnes ma doslova vykopol z domu, nech sa idem vyvetrat. Nebola som dnes nejak extra vyhoreta, len som akosi stale doma (od posledného opijasu🤦‍♀️)... Fakt som neuveriteľne rada, ze je muž v tom so mnou... ze ho mam pri sebe, ze raz taha on, raz ja, ze nas toto vsetko posilní a nie rozdelí.

vybrala som si ho velmi dávno, dokonca este skor ako som ho spoznala, ja som ako si tušila, ze prvy chalan ktory sa pristahuje k nam, bude ten moj🙈sme spolu +/- autobus 15 rokov prešiel so mnou najväčšiu pubertu, moje trápenia, nadšenia... kopu veci sme si poodpustali a ja viem, ze keby nam na stare kolena sibalo a chceli sme sa rozviesť, obaja si  spomenieme na tieto trniste cesty kedy sme si boli navzajom oporou😍😍😍 

tolko k vyznaniu, ide sa pit🥂☝️Ale pozor ziadna tequila🤮

dnes to rakete islo, prisli prvykrat nove pani z cvi k nam domov a konecne s nou niekto iny pracoval ako ja. Bola radosť nato pozerať,pretoze dostala ulohy, ktoré vie moja malá urobit s prstom v nose, dokonca mi prisla ukazat aku hračku novu dostala od tety... očný kontakt je opäť spat a hned ho predviedla v plnej paráde a dokonca aj na mojho syna😍🙏 Tesim sa z nej dnes... Pekny vikend prajem💃  

Každému článku som chcela na začiatku svojho písania dať nejaký ten edukačný odkaz, čo s malou robím, čo nás posúva. V súčasnosti mám pocit, že nerobíme také prelomové kroky resp. nie sú možno také viditeľné, tak popravde nemám ani čo "radiť". Keď sú to takéto polonudné dni, malej sa akosi nič nechce. Nevie sa zahrať ani pol minuty (doslova a do písmena!!!)a len sa motká pri mne. Za celý deň nemám pre seba fakt ani 5 minút. Celý náš deň vyzerá asi takto:

Ráno vstanemem ideme si umyť zuby a vyčúrať, vyložíme myčku, naraňajkujeme sa, ideme sa "učiť", potom sa "učíme" hrať napr. s bábikou, autíčkami, zvieratkami, v obchodíku akože varíme alebo si skúšam s ňou vymieňať autíčka. Potom ideme von buď do obchodu alebo len tak na prechádzku, ale zase len my dve.

Vraciame sa domov, obed, poobednajší spánok (vtedy dospávam svoje ponocovanie do tretej) a ideme pre syna....

Celý celučičký čas sme spolu, väčšinou len my dve. A tieto dni doslova všade aj na záchod, všade kontroluje kde som. Pokiaľ jej nezapnem rozprávku (čomu sa cez deň vyhýbam) tak mi je neustále v pätách. Bolo by to super za normálnych "normo" okolností, ale podľa mňa už ako dvojročná by sa mala trošku zahrať sama. Keď jej dám "voľno" tak sa len motká, chvílelelenku sa zahrá so zvieratkami, čosi kdesi porozhadzuje a zase je pri mne. To je možno dokopy 5 minút. Neviem, čo sa to s ňou v poslednom čase deje, že sa nevie už ani sama "zabaviť". Niektoré mamičky skúšali časovač, aby si vyhradili čas iba pre seba. Mne by to asi nepomohlo, lebo by ho celý čas chcela do ruky a skúšala ho sama natiahnuť. Fakt si neviem nájsť nejak čas pre seba cez deň. Keď príde chudák muž z práce, je v tom so mnou, už mu ani nemôžem vykrikovať, že to má jednoduchšie, lebo tiež už vlastne nikde nechodí. Občas sa cez víkend vystriedame raz ide on von, raz ja, inak je to bieda s voľným časom.

Každá mamina s dvojročným rozdielom sa chváli ako sa jej decká vedia už parádne zahrať a má pokoj aj hodinu v ešte lepších prípradoch aj dve.... Ty kokšo o tom môžem asi len snívať, fakt moja raketa sa tieto dni nevie ani dve minúty s niečim zabaviť a keď tak, robí radšej napriek synovi, tak len pištia a strkajú do seba... Sama ju mám problém s niečim zaujať a hučí mi v hlave poznámka psychologičky: "Vyučovanie a úlohy odomňa ju bavia, lebo sa sama nevie zahrať..."☹ Sakriš niečo nato m bude, ale ja neviem ako ju zabaviť... dochádzajú mi nápady aj trpezlivosť...☹

Na jednej strane super, aspoň môžem s ňou pracovať, na strane druhej, čo bude robiť v škôlke? Kto ju tam bude zabávať celý deň. Niežeby nemala rada deti, ale tiež iba skôr okolo nich pobehuje a robí si svoje. Keď sa im tam rýchlosťou blesku začne nudiť asi ich tam zožere od nudy☹ Toľko dnešné úvahy o týchto znudených dňoch a našej čiernočiernej budúcnosti...

Milujem takéto dni, keď okolo nás autizmus ani nejde a moja raketa je úplne podľa mňa normonormálna. Dnes sa ma jedna pani spýtala na sedení, že aká by bola moja raketa, keby teda bola úplne "zdravá"... Neviem ako ju teraz oficiálne nazvať, lebo podľa mňa jej fyzicky nič nie je  a označovať ju "chorou" alebo nejak "mentálne  narušenou" by vôbec nebolo odomňa fér, ani slušné ani pekné... proste mi takéto prídavné mená na ňu vonkoncom nepasujú.... No, ale späť k otázke: "Aká by bola moja raketa, keby rozprávala a bolo by všetko ostatné ok?"

Chvíľu som premýšľala, lebo túto otázku som si kládla aj na úplnom začiatku svojich pochybností. Vtedy som ju však nevedela presne zodpovedať. V roku ešte neviete presne povedať typické vlastnosti, hobby, záujmy svojho dieťaťa. Ale už ako dvojročné pomaly ukazuje svoju osobnosť a Vám je to zrazu všetko jasné, že či to bude tiché, utiahnuté dieťa alebo malý mudrlant, športovo nadané alebo knižkový maniak... Tak som teda začala opisovať raketu, keby bolo keby...

Ak by moja raketa začala zajtra z čista jasna hovoriť plynule vety podľa mňa všetko ostatné by na nej ostalo. Je to akčné dieťa, motoricky zdatná, miluje pohyb, je veselá, usmiata, pojašená, aj keď trochu také chlapčisko malé... + hyperaktívne to už mi je v súčasnosti veľmi jasné, ale akosi som to konečne prijala. Ona jednoducho má svoj temperament, ktorý nezmení žiadna  OTA ani ABA metóda. Je to jej súčasť, tiché a sedavé dieťa mi nebude aj keby sa na hlavu postavím a vlastne by som to ani nechcela. Keď mi to v stredu logopedička povedala, že moja dcéra je nepozorná a hyperaktívna a to je jej najväčší problém, brala som to veľmi tragicky... Dotklo sa ma to, lebo mi na nej vypichla iba túto črtu a ja som sa tiež sústredila iba na to, pritom má xy dobrých črt. Dnes som sedela u inej odborníčky a tá bola z mojej rakety nadšená ako je šikovná a veselá a čiperná a mne to došlo... Veľmi hlúpo som to prijala minulý týždeň a zabudla som sa pozrieť na svoju raketu ako na celú osobnosť. Veď mojej rakete okrem reči nič nechýba (podľa mňa). To, že je čiperná a zdravá a motoricky zdatná nemusí byť hneď obsahom 5 diagnóz. Už som zrazu túto jej "vlastnosť" nebrala ako ďalší čierny bod pri diagnostike... Chcela som tým všetkým napísať, že povaha a samotná osobnosť mojej rakety by sa nástupom reči nezmenila... Neostala by kľudným dieťaťom, stále by pobehovala a mala rada šmyklávky, stále by sa hrala viac s autíčkami ako s bábikou, stále by vyliezala kade-tade... Je to jednoducho typ, čo príde domov zo školy a už aj sadá na bicykel a pôjde na všetky možné krúžky len aby nesedelo za stolom... Môj syn je v tomto úplne opak...

Áno mala aj dnes plesky-blesky o zem, ale to už sú len také kadejaké skúšance od nej, už aj keď ich robí na verejnosti pred publikom, mne je to už prakticky jedno (v tomto si ma moja raketa dobre vycvičila), v prípade ak konkrétny dotyčny v miestnosti pochopí, že musí chvíľu ignorovať moju raketu, že ju to prejde, že chcela ísť radšej na ihrisko ako do ďalšej ambulancie.... Naozaj to funguje, ona sa po chvíľke adaptuje začne pobehovať a skúmať... Ale dala to dnes na pána a ja sľúbujem, že toto bola posledná "nová" ambulancia, kde sme boli.. Už som skúsila všetky možnosti od neurológa, logopéda, psychológa, všetky možné centrá... Už nebudem hladať nových odborníkov, zostanem sa riadiť radami a pravidlami odborníkmi, ktorých v súčasnosti navštevujeme a budem venovať viac času hľadaním krúžkov a centier pre deti, kde by sa moja raketa vybehala a vyjašila...

Lebo taká ona jednoducho je. Dnes na zmrzline sedeli tri deti. Jeden dvojročný chlapček, môj syn a potom moja raketa. Chlapci sedeli ako priklincovaní lízali zmrzku, kým moja raketa dala dráhu: stolička - zmrzlinový pult - zastávka - stolička - zmrzlina asi 54522x. Veselo si tam pobehovala, kukala a skúmala a mne to prvýkrát nevadilo (možno prečo, že tam nebolo "toľko" divákov). Dnes bola však celkovo akási veselá. Stále zapárala do syna, chcela sa hrať iba s jeho hračkami, dokonca mu priniesla loptu, keď sme sa všetci jašili večer.... Na obed pred spaním, keď si čítame knižky sa jej zapáčila rozprávka o Budulínkovi, konkrétne vyhrávanie pesničky od babky a dedka:

Fidli Fidli na husličky,

Ani za svet nerozumiem tomuto porekadlu. Tak plati ci neplatí pravidlo? Prvykrat viem však toto pravidlo zaradiť do reálnej situacie a tou je diagnostika autizmu. Neexistuje nic, co Vam ho vylúči, ale existuje xy znakov, co Vam ho potvrdia.

Ja stale mojej rakete verim... verim jej napriek tym amokom a výbuchom, hyperaktivite, slabej interakcii, stale kdesi v srdci citim, ze to nebude az take zle... ze je tu teraz medzi nami taky akysi múr, ktory musime spolocne preliezť a potom to uz bude super. Stale verim, ze tych znakov nie je tak vela, aby to bolo jednoznačne ako facka. Toto je moje veriace a tuziace ja.

Potom je tu však moje strachoprdovske ja, ktoré mi hovori, ze toto co dokáže moja raketa dokazu aj niektori autici...Vtedy ma napadne myšlienka, ze moja raketa by mohla byt výnimka, ktorá nieco sice dokáže, ale napriek tomu sa potvrdí autizmus.

Jedna lektorka montesori kurzu mi raz suverénne povedala, ze ak sa zapája do domácich prác a imituje ma, tak urcite autistka nie je... Hm pekne... Ale hned o tyzden som citala príspevok jednej mamičke, ktorej potvrdili u syna autizmus a to i napriek tomu, ze jej vzdy velmi pekne pomáhal doma, imitoval a dal sa pekne vycvičiť a naucit vzorce správania. Takze to, ze to robi moja raketa zase nie je jasný ukazovateľ vylúčenia autizmu. 

Pisem o tom preto, lebo dnes ma prekvapila ako paradne vie imitovat. Dnes pri obede som sa po dlhej dobe prezehnala, obcas to spravim, obcas zabudnem, ale dnes som to nejak automaticky spravila a raketa na mna oci isla vyvalit a zrazu len ruku na čelo na hruď... a amen - nakoniec ruky spolu. Skusila som to teda este raz a vyzvala som ju nech ideme spolu, smiala sa a kukala, krasne fixovanie do oci... taka banalita, ale poviem Vam to moje druhe veriace ja akosi narástlo. Hned som poobede este chcela overiť jej porozumenie a vytiahla som nove kartičky s činnosťami: kosiť, krájať, miešať, sekať drevo, odomykať... ukazala som ich fakt celkom rychlo ako by som ich ukazala mojmu 4-ročnému normosynovu, urobila gesto a položila na stôl a potom som si pytala obrazok jeden za druhym . Paradne napodobnila gesto a na prvy sup podala správny obrazok. A zas malo moje veriace ja “raj”.

No, ale potom prislo fungovanie mimo domu, mimo izby a tam zas kvitlo moje neveriace ja. Dnes to potiahol s raketou viacej muž s jeho mamou... Casto sa pýtate alebo radite, preco ju nedávam castejsie niekomu strazit... 25 min s muzom a boom uz bola v jazere🙈isli si “zahadzat” kamienky a ju napadlo skocit si za nimi🤦‍♀️Medzitým ako som v 130tke isla za nimi na aute, ju on vyzliekol, zohrieval vo svojej bunde, ale kedže super hyperaktivne dieta chce stale behať a fakt sa nemieni dat obmedzovať v pohybe, pustil ju na zem behať holi po poli. Zaskrtit muza? Vytahat raketu za usi?...nevedela som, co skor, ale take stastne hole dieta ste v kaluži blatovej v máji este nevideli... to len na margo toho, ze moje dieta je (vytrhnuc kolónku z autidotaznika): “náročné na pozornost”, takze nie kazdy sa mi ju hrnie strazit. Neda sa ist s nou pekne na zmrzlinu, do parku, na ihrisko ci pozriet len-tak zvieratká, lebo Vas caka vzdy problematicky odchod alebo príchod alebo priebeh...

Po toľkých smutných a uplakaných dňoch som tu chcela vpísať trochu optimizmu a niečo krajšie o mojej rakete. Stále som "vypichovala" len to zlé, čo sa mi na nej nepáči, čo ma trápi a aká je a nie je... Áno, taká zvláštna ona je, najmä vonku v cudzom prostredí je to s ňou o držku, ALE doma je to také už skoro moje normo deco... Keďže sme spolu celé dni, už sa naše "spolužitie" akosi zlepšuje...

Podarilo sa nám zo všetkých výbuchov a amokov odstrániť tie zbytočné, ktoré vznikali pri úmývaní zubov, modlení a väčšinou aj pri jedení... Pri týchto jej polojedoch ozaj pomáhalo ignorovanie. Napr. keď som povedala, že si ideme umyť zuby, tak sa začala plieskať o zem, ja som ju prekročila a išla som do kúpelne pripraviť kefku a pastu a čakala som si tam... Ona nemala divákov a prišla za mnou a sama si bez hnevu zobrala kefku. Rovnako sa to zlepšilo aj pri modlení, kedy nechcela sedieť a len pobehovala alebo sa vystierala pri mne, keď som ju chcela "držať" na kolenách... Teraz sa začneme modliť a ona sa zrazu pridá a sadne si ku mne na kolená len tak, niekedy sa naoko skúša vystierať, len aby som si ju všimla, ale väčšinou čaká, kým sa domodlíme... Požiadavku o to, aby si upratala hračky/knihy, pekne uposlúchne na prvýkrát... Som jej za toto veľmi vďačná, že sa už nemusím mordovať pri každej jednej bežnej činnosti... Už zostávajú "len" tie silnejšie amoky a výbuchy pri ukončení jej obľúbených činností alebo odchodoch z ihriska alebo pri komunikácií s cudzími ľudmi v novom prostredí... No, na toto potrebujem žiaľ kamarátku reč a väčšie porozumenie.

Ja v sebe akosi cítim, že ona má to svoje súčasné každodenné porozumenie podľa mňa ok a ani to IQ by nemuselo byť nejak "chytené", aj keď nato je veľmi skoro hovoriť a budú potrebné iné testy ako "pocit" matky... Zatiaľ mi však pri každodenných prikázoch a otázkach celkom rozumie. Pri práci som už zaviedla aj "pýtanie" imitácií a giest a teraz už aj slabík alebo niektorých "jej" slov. Ona si vždy vyberie také čudné slová. Zo všetkých slóv, ktoré mohla povedať medzi prvými si vybrala: "papagáj" v jej podaní "papaján" či ako to ona povie... Toto ju trochu skúša aj môj synátor. Som vďačná zato, že aspoň synovi odpovedá na jeho otázky. Je výborný komunikačný "terapeut" a aj keď mu skoro celý deň nepozrie do očí, úplne pekne a automaticky mu odpovedá na jeho otázky: ako robí psík... ako robí prasiatko... povededz papagáj...

Ako som písala doma sa mi zdá taká normo normálna, lebo so mnou komunikuje, mňa väčšinou neignoruje a pekne so mnou spolupracuje. Vonku však vidím ten rapídny rozdiel medzi ňou a ostatnými deťmi, ktoré aktívne komunikujú so svojimi rodičmi, tak ako to prirodzene robil môj syn. Ukazoval a zdielal a kontroloval, či som tam. Toto u mojej rakety vôbec nie je nielen so mnou, duplom nie s inými. Ale verím jej potvore, tak ako verí môj manžel, proste aj toto sa dajako musí zmeniť...

Spravila som dnes "dôležité"rozhodnutie a skúsila som ju zapísať do škôlky. Uvidíme, čo zo seba vydá rok 2020. Bude to pre mňa vabank. Môžu nastať dve situácie:

1.Ak by sa tam uchytila a napriek všetkému by mala autizmus, ale v škôlke by sa socializovala a slávny autizmus by sa pred všetkými iba "ututlal".

Dnes to bol super best naprd deň. Ešte teraz som celá stuhnutá, nervózna, naštvaná, smutná, neštastná, paralizovaná strachom z toho všetkého, čo ma čaká. Nevládzem už ani o tom, čo prežívam (a samozrejme nielen ja, ale aj ostatné mamy) písať. Tak strašne sa bojím, bojím sa toho, že toto nedopadne s nami dobre. Že nie je šanca, aby sa toľkí odborníci mýlili a aby moja hnusná materinská intuícia bila na poplach a robila z komára somára prenič za nič.

Dnes sa začala skloňovať pri mojej rakete ďalšia diagnóza a to ADHD a to dokonca vraj v horšej forme ako cely aut☹ Jej pozornosť je taká mizerná, že už sú to neni ani 10 - 30 sekúndové intervaly v cudzom prostredí, ale doslova sekundičky. Podráždenosť sa stupňuje a objavuje sa hnev, agresia a frustrácia pri komunikácií s inými ľudmi. Ešte aj teraz, keď o tom píšem, revem ako malá... Ako je možné, že mám takéto deco☹ Čo nie je ani štipku empatické, maximálne egoistické a ešte k tomu takéto pračudné...Tak strašne som chcela mať deti, ktoré ma milujú,ktoré sa milujú navzájom a s ktorými budeme fantastická trojka/štvortka... Také, ktoré mi budú robiť deň len tým, že sú, na ktoré sa budem tešiť a s ktorými si spravím každý deň ten lepší... Vidím takú hnusnú beznádej pred sebou, že sa nebránim už ani opúšťákom a totálnej rezignácií vo všetkom... Načo sa tu dočerta snažím a šaškujem každý deň, keď z toho bude ešte niečo horšie ako som si myslela na začiatku...

Dnes sme sa s mužom veľmi pohádali. Už som zažila situáciu, kedy mi muž neveril. Neveril tomu, že som bola v sebe presvedčená, že s našim malým nebolo niečo ok. Uveril prvému odborníkovi, ktorý ho uchlácholil, že zveličujem a že malý je ok... Vykrikoval, že vymýšľam. Vtedy som to tak nenechala a dali sme to "včas" do poriadku (teda dúfam, že už to bude s ním len ok)... Potom sa mi ospravedlnil a. bolo všetko ok.

Toto je však sakra iné. Tu nechcem mať pravdu. Prosím ťa, pán Božko, nech má teraz pravdu môj muž a všetci ostatní laici, ktorí sa stretli s mojou raketu. Nech sa neurológ, logopéd, špeciální pedagógovia a najnovšie aj pediater mýlia a my z toho nejak "vykľúčkujeme"... tak strasne dufam a verim, ze to dame, len musíme spolu s raketou preliezť akysi múrik a potom ti pojde. Citim to a chcem, ale vsetko hrá proti nám. Môže sa mýliť jeden, ale toľkí asi nie a fakt neviem, či nám super extra rýchlo dozrie CNS a malá bude v troch rokoch fungovať ako normo dieťa.

Po každej návšteve a nejakom sedení som ako vyplutá žuvačka a muž mi už do telefónu hovorí, že nechce ísť ani domo, že mi bude zase šibať a týždeň mu budem z dcéry robiť autistku☹ Ona jednoducho je podľa neho ok, mal s ňou peknú nedeľu, keď mu neurobila scénu na verejnosti a po 100 rokoch sa s ňou dalo ísť niekam a pekne ho chodí privítať, tak určite nie je autistka... Je mi z toho naprd, vôbec to nemám pod kontrolov a fakt ma už nebaví s ňou niekam chodiť a "ukazovať"ju ako "veľmi zvláštny klinicky obraz"... Hnevám sa ja, hnevá sa muž.... no je to také fajné naprd... Dnes logopedička ešte vyhlásila, že raketa bude jej kariérna"výzva", nakoľko ešte nemala také dieťa, ktoré si nevedela ničím získať a motivovať ju☹ Super, to som vždy chcela, cítiť sa takto výnimočne...

Vždy som taká namosúrená na raketu, keď sa od niekoho takéhoto vrátime, podráždená som a vtedy je raketa ešte viac nesamostatnejšia a nefunkčnejšia. Som ticho celú cestu, som ticho i doma, neriešim, nekomentujem, len v sebe samej bojujem. Dnes sme sa tak aj v tichosti najedli, ani jedy neboli a potom sme sa v tichosti presunuli do izby. Ako zázrakom sama začala šúgať auto, dokonca aj loptu, pekne podala správnu veľkosť jabĺčka, vyšetrili sme jednu bábiku.... ach keby ju tak dobre niekto poznal a vedel spracovať ako ja, videl by aj tieto veci a nemusela by som o týchto veciach presviedčať odborníkov, že to skutočne dokáže, že to vie a že mi doma pekne pracuje a občas sa aj funkčne zahrá a neodbehuje po dvoch sekundách...

Nechcem to tak sprosto napísať, ale som už som taká unavená z tohto celého cirkusu a pritom sa vlastne oficiálne "nič" nestalo. Stále kdesi behám, niečo hľadám, niečo sa snažím raketu naučiť... Stále sa seba pýtam: "Ako to dokážu všetky tie mamy s deťmi s ťažskými diagnózami?" Ja tu "fňukám", po večeroch sa ľutujem, ale ja už mám tohto všetkého plné zuby. Prosím stopnite to, pretočte alebo vložte nové DVD...

Keby mi to moja povaha dovolila, hneď zajtra by som s tým všetkým skončila, vykašlala sa na všetko a len tak si vyložila nohy a nič absolútne nič by som "nenacvičovala" s raketu.

Dnes sme boli u jednej kamošky na návšteve. Po dlhej dobe som si konečne s niekym dobre len tak pokecala. Naozaj skoro nikto v mojom okolí nevie, čo riešim s moju raketu a ani tejto kamarátke som ešte nič nepovedala, len som zbežne spomenula, že mi málo hovorí, že sa toho bojím. Naštastie sme mali kopu "iných" tém a venovali sme sa chvaľabožku hlavne tým. Naše staršie decká sa tam hrali a raketa za nimi pádlovala. Vôbec netuším, či sa tam správala ako obyč 2ročné deco, moc s nikým nekomunikovala, viackrát pohľadkala bábo alebo ho pomojkala, hrala sa tam a pobehovala okolo chalanov, pri odchode poslala bočku a išla si zase svoje... Jasné, chýbal mi tam pozdrav a dlhší očný kontakt na "hosťujúcu", ale ja som si ju akosi normálne zrazu predstavila v škôlke. Že ona by to tam s tými deťmi podľa mňa celkom dala. Držala sa ich ako repíč a nepohla sa od nich, aj keď sa "aktívne" nezapájala do ich hier, ale ako by napísali psychologičky: "vzhľadom na vek - tolerovateľné". Otázka je, či by dala aj iné činnosti s nimi, nielen hru v spoločnej miestnosti.

Tak strašne som sa normálne po dlhej dobe cítila, že to vo mne opäť vzbudilo ohník túžby, túžby po normálnych problémoch a živote, ktorý som akosi pred pol rokom niekde zahodila. Akosi neochotne som išla domov a zase si "sadla" večer k úloham s raketou, donekonečne pýtala očný kontakt, ktorý nikdy nebude taký ukážkový ako pri synovi, učila "špinavý/čistý", bojovala pri večeri, tlačila a vymýšľala úlohy namiesto toho, aby sme sa všetci vyvalili na gauč a nič takéto pračudné neriešili.

Pomaly sa "preklápam" do režimu, že možnosti a cesty, čo som poskúšala, sa míňajú a ja začínam čiastočne "rezignovať".... keby mi to ovšem moja povaha dovolila...

Ak hľadáte ešte nejaké tipy na úlohy na rozvíjanie, tak môžete využiť niečo takéto:

Celkvo všetky hry od GRANNA sú podľa mňa dobrá voľba. Pri tejto pred raketu vždy položím dve zvieratká a jedno "hľadá" akože svoju maminku a ona musí nájsť, ktorá to je. Napr. kde má malá sova mamičku a ona podá tú správnu, a už sa to dokonca snaží aj sama spojiť. Je dobré, že nielen podľa zvieratka ale aj farby pozadia to dieťaťu vlastne napovie, že to patrí k sebe.

Ak však nechcete veľa hier kupovať, môžete využiť stránku pinterest.sk a tam si pinkovať rôzne veci, kde si ich môžete neskôr stiahnuť, povytláčať a zalaminovať. Nájdete tam hlavne veľa tipov na rôzne úlohy, prídavné mená, rozvoj jemnej motoriky a všetkého možného. Fakt perfektná stránka a vlastne zistíte, že kopu hier alebo úloh, čo dávajú klinickí logopédi, sú čerpané na tejto stránke. Moju raketu však nebavia len "vytlačené" a predložené obrázky, musím jej do nášho "vyučovania" vkladať aj viac dynamickejšie hry a úlohy, či už na hmat alebo na jemnú motoriku. Striedam jej "suché" vytlačené veci s nejakou zakúpenou alebo vyrobenou hrou alebo jej dám čosi pokrájať, vložiť a pod.

Včera som rozmýšľala, či sa dočkám dňa, keď si budeme pekne "idylicky"kotúľať loptu, ale dnes som zistila, že tadeto cesta nepôjde. Všetko s loptou skončí po prvom "am", ak sa vôbec zachce milosť pani kotúlať loptu. Dnes sme si však len tak začali šúgať auto. Fakt ani neviem ako, ale zrazu sme sedeli oproti sebe na koberci v izbe a šúgali sme si auto a to Vám bolo "poriadne" dlho na naše pomery,možno aj 5 - 6 minút. Po každom šúganí, raketa vybrala "šoferov" - dnes to bol tiger so zajacom - poklopkala s nimi po koberci (akože si pobehali) a zase ich napchala do autíčka. Kľúčove pri tejto interakcií bolo to, že to prvýkrát bolo bez "am". Nič zato nechcela, že sme si ho vymienali, jednoducho ju to bavilo. Kukala som ako puk, ale kedže som nechcela pokaziť túto vzácnú chvíľu, tvárila som sa, že pohoda, vôbec mi nejde puknúť srdce šťastím...🙂

Ale nebojte hneď ma za hodinu dala späť na zem a išlo mi puknúť nie srdce , ale nervy. Pred poobednajším spaním začala totiž pravidelne robiť cirkusy a nie a nie sa uložiť. Uchýlila som sa ku krkavčiemu činu. Odkedy som si ju začala dávať medzi nás a teda už sa sama "pýta" k nám do veľkej postele, zhoršilo sa jej zaspávanie. Vymýšľa, nechce si ľahnúť, keď si ľahne, vyrušuje, vystiera sa, škrieka - no katastrofa. Syn nemôže zaspať a ona robí zbytočne sprostosti, lebo už je dobre unavená. Upozorním ju, že ju dám naspäť to postele, tak len pokrúti hlavou, že tam nechce ísť, ale vymýšľať neprestane. Keďže ich potrebujem uspať najneskôr do jednej (13:00), aby mi potom nevystrájali do polnoci, tak som ju chudátko začala dávať do detskej izby samú. Tam ju veľmi kľudne odvediem (však ABA princíp pohodičky musí byť), poviem, že si prídem pre ňu o chvíľu, keď nebude vymýšľať a šikovno idem uspať malého. To je väčšinou rýchlovka tak do 5 min spí (typický chlap) , a potom si šikovno idem "zobrať" raketu. Raketa tam medzitým kričí a plače ako pavián, vlastne ani neviem v tej chvíli či ma to mrzí alebo si hovorím, že roztrhúť sa nemôžem a "skákať" okolo zadku jej tiež nemôžem stále, ale, keď sa tam parádne "vykričí", lahne si vedľa syna ako taká malá blška, nechá sa zakryť prikrývkou až po uší a už sa ani nepohne a zaspí do 2,4 sekúnd. Nie som na túto "taktitku" 2x hrdá, ale ja to kurnik, teraz neviem inak vyriešiť.... Ach mysli matka, mysli... Musí to ísť aj nejak lepšie...

Obdobie medzi 1 - 2 - 3 rokom s deťmi bolo pre mňa vždy topka. Ešte ako puboška som strážievala sestrinho malého. Joooj to Vám bol raj. Ráno dajaká rozprávka, potom prechádzaka, nejaký šikovný obed a hop šup do postele na poobednajší šlofík, poobede zase prechádzka na kofcu a slané palička. Pozor ako každý chlap vyžadoval pred spaním masážičku. Toto isté a ešte viac som si užívala s mojim synom. S ním som si vždy pred spaním ešte prečítala knižky, pojašili a potom s masážičkou zaspali. Nikdy, ale fakt nikdy som nemala panický strach, čo bude s nimi na verejnosti. Do mesta, obchodu, na prechádzku kade tade, pri uspávaní nebol cirkus, ale radosť, všetko bolo ok, všetko bolo easy...

Ale s raketou to Vám je iná jazda... Vždy keď mám ísť do obchodu, už si musím strategicky vybrať obchod, zabezpečiť nákup veľmi rýchlo a padlovať preč. Prechádzka mestom či návšteva zoo sú pre mňa teraz výzvy dňa - dám to /nedám? Musím sa vyhýbať masovkám, miestam s veľa podnetmi, vybrať miesto, kde sa bude môcť aj vybehať, no hotový strategický manažment... Aj také obyčajné kultúrne podujatie ku dňu matiek bolo dnes pre mňa obrovský stres. Od rána som premýšľala ako to zase zvládneme... My sme si totiž ani vianočnú besiedku nášho syna neužili spoločne ako rodina. Muž, chudák, naháňal raketu a ja som natáčala syna, všetko z rýchlika a všetko v strese... Preto som očakávala rovnakú atmošku aj dnes. Išla som so synom skôr, natáčala jeho predstavenie a celý čas premýšľala, či toto dokáže niekedy aj moja malá raketa. Napríklad či dokáže chvíľu s deťmi čakať pod pódium, kým sa dostane na rad, či sa nešľahne na pódium alebo nebude z neho utekať hore-dole... Také bežné, také obyčajné, také automatické pre zdravé deti a ich rodičov a pre mňa skúška "dospelosti" mojej rakety...

Dnes to však napodiv bol pekný deň. Keď muž prišiel s raketou na vystúpenie, raketa zrazu všetko pozorovala, chvíľu "prnčala", že chce ísť pobehovať, potom si to zrazu rozmyselala, tak sa nechala pestovať mužom a pri pohľade na deti ani nedýchala... S gučou v hrdle som ju pozorovala, kedy to "vybuchne", bola som ako na ihlách, všimla si to aj moja mama aj sestra, ale neodsúdili ma, lebo presne vedeli prečo... Lebo tí "zainteresovaní" vedia presne, čo dokáže moja raketa predviesť. Dnes to však zvládla, prvýkrát po dlhej dobe sme fungovali a "vyzerali" ako normálna rodina. Dokonca dnes zvládla aj zmrzlinu. Pre niekeho úplne bežne ísť v nedelu na zmrku, ale pre mňa opäť spomienky na minulé leto, kde moja malá na každú stoličku vyliezla a zliezla asi 1254857x, 55xvybehla na cestu pod auto, 55785 x dovnútra a von... Za celé minulé leto som si nedala ani jednu zmrzlinu, keď som bola s ňou a synom na zmrke, ale vždy som odtiaľ odchádzala riadne spotená ako po nejakom maratóne. Dnes tam síce pobehovala hore-dole, ale už aj čo-to posedela, aj dokonca pekne lízala zmrzlinu a niekedy aj gestom odpovedala na otázku, či napr. ešte chce alebo nie.

Pri takej rakete sa človek naozaj začne tešiť aj z takých obyčajných vecí. Ďakujem jej aj za ne, aj keď je ich zatiaľ iba pár. Budem bojovať ešte viac, aby sme naozaj mohli fungovať ako bežná rodina... Nechcem, aby raketa bola náš "oddelovač", ale ten správny "spojovač".

Zacinam raketu “drilovat” vyber veci s nejakou vlastnosťou napr. farbou alebo tvarom...

Okrem cvičení a úloh na farby, ktoré som jej vymyslala ja, sa mi farby pekne naucila aj na appke Vyucbove kartičky, takze urcite odporúčam. Kedže ich uz vie celkom pekne ukazat, tak si teraz skúšam na rôznych veciach pytat vzdy konkretnu vec konkrétnej farby. Dnes som to vyskusala na farebných plastových poharikoch. Hlavný problem bol iba v tom, ze sa s nimi chcela skor hrat a nie ucit🙈 matka otravná sa však nedala odbiť a aspon tri poháriky som si vypytala. Zvládla to na 1. Zajtra to skusim na niecom inom znovu, ci to nebola len náhoda.

Okrem farieb skúšam ucit raketu aj vlastnosti maly/velky. To uz je iny oriešok. Učím ju to uz tyzden, ale zas som zistila, ze som jej to cely tyzden zle podávala a učila. Tak som obkukaka od špeciálnej pedagogicky novu taktiku (formu), mozno pomôže aj Vam.

Namaľovaná som si dva stromy a dva poháre na zaváranie, na počítači vytlacila ovocie a zalaminovala. Takto to raketa velice rychlo pochopila, vecer som to skusala este na tvaroch, podarilo sa jej podavat vacsinou správne, ale musím si to este znovu overiť napríklad aj na zvieratkách, ktoré som jej skusala ukazovať ako prve a na ktorých mi to nechcela ukazat.

Ja som vlastne az tento tyzden pochopila, ze nie je porozumenie ako porozumenie a nie je forma ulohy ako forma ulohy. Take deti ako raketa maju velmi dobru vizuálnu pamäť a porozumenie cez obrázky im fakt ide. Moja raketa mi bez problemov prstom ukaze zo 40 obrázkov, jeden vypytani. Ale skutočne porozumenie bude, ked bude vediet bezproblemov nielen triediť veci bez myšlienkovo podla tvaru - vizuálne a bez slov, ale aj dat do ruky druhému vec napr. na základe opisu, vlastnosti, pred a po, a pod. Ale hadam aj to bude. Verim, lebo raketa ide v tomto velmi rychlo. 

 Celkovo mam pocit, ze sa jej mnou namaľované ulohy pacia a vie ich rychlo a ľahko pochopit.  Aj dopravne prostriedky vedela hned kde-tu zatriedit, takze vodovecky moje ste teraz moje naj kamky😋

Mňa vždy všetko polovičné dobehne. Na maturitnej skúške som sa zo slovenčiny poriadne nenaučila otázku o umení a BOOOM rovno som si ju vybrala. Nielenže som bola rozbitá po bujarom víkende po Amesia ibiza párty, ale o tejto otázke som si celý čas myslela, že si ju určite nevyberiem, tak som sa jej ani moc nevenovala. Nastala moja prvá improvizácia v živote, kde som nevedela pomenovať ani jeden obraz ani jedného autora. Začala som však opisovať modernú dobu umenia, ako sa spája klasická saxofónová hudba s technodance štýlom. Podľa mňa úplne odveci, fakt neviem ako som mohla prejsť pri tejto otázke,ale "zjedli"... Možno to bola tá istota, keď som sa tvárila, že "viem" o čom, ale popravde som nevedela nič. Doteraz nepoznám žiadneho maliara, ani nejaký slávny obraz.. max Mona Lisa... Ale hľa, čo zo mňa dnes "vypadlo"....Moje prvé umelecké dielo

A to som veru nemala rada ani výtvarnú výchovu. Nikdy mi to s perom a ceruzkami nešlo. Vždy som nosila domov poznámky, že neviem kresliť a pekne písať. A teraz tu "vytváram" hotové umelecké diela pre moju raketu. Keď si niekde "skrátim" alebo "uľahčím" cestu, niekedy v budúcnosti ma to dobehne.... Presne ako s mojím úmením na maturitnej skúške. U mojej rakety mi nepomôže falošná improvizácia. Tu mi neprejdu vymyslené "žvásty". Tu mám tu najprísnejšiu komisiu a skúška bude zvládnutá iba v prípade raketinej 100 %-tnej úspešnosti!!!

Včera som to chcela všetko zabaliť. Nechcela som nič písať, nič robiť, s nikým hovoriť, na nikoho pozrieť, raketu moju som chcela vystreliť do vesmíru a ja som chcela vyskočiť počas jazdy. Dnes som nebola natom o moc lepšie, ale ako ospravedlnenie za moje hnusné nálady som si radšej pre ňu pripravila ďalšiu úlohu... Ako keby som si "čistila" svedomie, že to jednoducho nezvládam. Nezvládam tých 100 výbuchov za deň prenič za nič, praskajú mi nervy a vôbec to nedávam na 1*. Strašne ma to mrzí, že som neni taká silná a pevná, aby som nepodlahla jej výbuchom. Musím si niekde vybiť zlosť, hnev, strach, zlyhanie, aby si to zároveň nevšimla a neschytala moja raketa... Každý večer si poviem, že zajtra budem ešte lepšia mama ako dnes. Myslím a prosím Boha nech som hlavne trpezlivá, ale prepadá ma panika, že si to hovorím už toľko dní, že už by som mala byť matkou roka 2019.

Raketa ma posledné dni samé výbuchy, fakt ich neviem už spočítať za deň, už ani spať neviem poriadne, lebo viem, že keď sa zobudím tak príde zase nejaký výbuch. Chudák malý ju nemôže ani pohladkať pred spaním. Keď sa však len na chvíľočku malý zatvorí do izby už mu klopká na dvere. Alebo len čo sa začneme hrať pri domčeku, už je pri nás a hneď aj spoločne "varíme" kávičku, ponúka mňa aj syna... Čo ma však vystrašilo a naštvalo tieto posledné dni najviac je, že si začala krútiť kolieska... Nie často, len občas, ale všimla som si to za tri dni viackrát... Vie si zároveň pekne "šúgať" auto po dlážke, ale niekedy ju z čista jasna napadne sa pozrieť na kolieska. Čo Vám nato poviem? Bojujem tu proti čínskemu múru a vidím, že sa budem musieť zmieriť s tým, že ho ani nepreskočím ani nijak inak nedobyjem. Také divoké to akési je posledné dni a ja sa z toho zosypávam ako domček z kariet.

No ale teda niečo pozitívne na záver...Keď som sa včera poobede "opúšťala", plakala som a pozerala do prázdna, zrazu sa zapálil oheň v krbe. Chvíľu mi to trvalo, kým som si uvedomila, že pozerám do ohňa a až potom ma napadlo, že som priložila do krbu naposledy o druhej ráno aj to do polovyhasnutej pahreby. O desiatej ráno som tam našla svoje hodené drevo nezhoreté, úplne nezapálené... Už vtedy som si pomyslela, že som zase neskoro priložila do ohňa a budem tu mrznúť do piatej, kým príde muž... Ale potom po 12-tich hodinách, čo som tam naposledy hodila drevo sa oheň zapálil... V tom okamihu mi to prišlo také symbolické. Neviem, či tam predsa len bola nejaká pahreba, ale ten oheň sa zrazu zapálil v okamihu, keď mi tiekli slzy potokom... Ako keby aj ten krb alebo niekto vyššie mi chcel "povedať", že zajtrajšok bude lepší... Ach strašne moc verím, že bude. Verím aj v to, že budem zajtra ešte lepšia mama.

Ešte v novembri som poriadne malej ani nevedela ukázať obrázok, dnes už sama vymýšľam úlohy, aby som ju zaujala. Uvidím v obchode vyhodený kartón, už ma napadne pol tucta vecí, čo by som s ním vedela urobiť. Po zlepšení porozumenia na obrázkoch, som prešla na farby. Farby malá začala ovládať asi tak mesiac dozadu. Dovtedy ich triafala hociako, ale dnes to dáva raketovou rýchlosťou.

Odfotila som Vám pár "hier" pre inšpiráciu, ale väčšinou som sa tiež inšpirovala z internetu, takže možno budete väčšinu poznať.

My teraz doľadujeme "špilky" na kartičky, to ešte nevie, ale ako ju poznám len taký nejaký obyč deň to ona stlačí ako keby nič a zrazu to už bude vedieť. Napr. tak ako s navliekaním "gorálikov". Už dávnejšie som kúpila veľké navliekacie kocky, ale podľa mňa navliekanie na šnúrku je dosť ťažké, tak som to na istý čas odložila a vyťahovala len tak už z nudy. Dnes si však raketa zobrala tú najväčšiu kocku a prvýkrát sa jej to podarilo. S otvorenými ústami som kukala a podarilo sa jej to ešte 2x, potom som ju začala "velebiť" a "ospevovať" a už som to po...la.. Mala som radšej držať hubu, ale tak matka šťastná, nevedela som sa ovládať. Nabudúce budem vedieť, že ju nemám rušiť a mám si zakusnúť do všetkého možné, len ju nechať na pokoji.

Raketa je akosi "tu" pri nás, príde mi taká "normálna" v domácom prostredí a v mojej prítomnosti. Iné je to, keď človek "vytiahne" päty z domu...Ale inak sú to teraz fajn dni, asi preto, lebo sme väčšinou doma a nikam nechodíme. Žiadne škreky na verejnosti, v meste, v parku... Mne celkom toto počko vyhovuje aspoň v tomto smere🙂 Tak ako som sľúbila mužovi zato, že ma naháňal so sliepkou po dvore, dnes som varila kelový privárok (ten priam neznáša). No a keď som sa večer do toho pustila, tak ma napadlo, že škoda, že mi nepomáhajú decká. Boli takí rozlietaní a čosi robili v obyvačke, nechcela som ich rušiť, keď som im dala 20 minút voľna pred večerným kreslením. Ale len čo som si to pomyslela, zrazu prišla raketa za mnou a hneď potom syn... To ste mali vidieť tých "pomocníkov". Prisunula som stoličky ku kuchynskej linke, obom som dala príborové nožíky, ale v ich prípade zbytočnosť, kel viac trhali ako krájali. Dokonca som im dovolila nahádzať kel aj do polievky, takže bol skoro všade na podlahe, na sporáku, polka v hrnci... Neskutočne boli šťastní, že som im dovolila takéto "akčné" veci, aj keď museli "tolerovať" moje výkriky: "Pozor, pa! Pozor hrniec! Pozor opatrne!"... Malý mi tam šupol aj dajaký chleba, takže som zvedavá na trvacnosť prívarku🙂 Mne však asi bude chutiť najviac zo všetkým...

Dnes sa mi nejako nechce pisať a už vobec nie o úlohách a výchove. Napisem o takej blbosti, nad cim som premýšľala cely den. Celkom ma baví citat horoskopy a vyznania znamení a snov a vzdy, ked si nejaky prečítam, potom cely den premýšľam, ze to zase vsetko nejak na mna pasuje. Cele tehotenstvo som sa “bala”, ked som zistila, ze moje druhe deco bude baran. BARAN, poráád ma pot oblieval, lebo jediny baran, ktorého som poznala bola svokra a s nou som mala hrôzostrašný vztah. Je neskutocne ťažká povaha, zle sa s nou vychádza, napriek jej pozitívam, som si nikdy (a moje blízke okolie tiez) nevedela najst tu správnu “vlnu” s nou. Nedokázal to prakticky nikto okrem mojho muza a ten vlastne chudak nema ani na vyber🙈😊Ale teraz sa však v súčastnosti rešpektujeme,  je to pomerne lepsie ako pred pol rokom😂(dovie dokedy). Mozno moj dalsi blog bude o zážitkoch so svokrou 🙈To Vam bude blog👌😂

Tak ci tak, baran mi celkovo prisla ťažká povaha. A ja som vychytala kombináciu barana v roku kohuta🤦‍♀️ Nieco strucne z charakteristiky: 

“Je ťažké ho ignorovať, nemožné odbiť a ešte menej ľahké s ním vyjsť - to je charakteristika človeka v kombinácii barana a kohúta. Táto priama osobnosť, absolútne čestná v úmysle a zámere, sa zapíše nezmazateľným dojmom všade, kam príde....” No moze to viac pasovať na moju raketu😬

No a potom som tu ja🙈Vodnar v roku draka:

”Vodnár /Drak vždy prevezme vedenie, nič mu v tom nezabráni. Takáto osoba má silný hnací motor. Keď sa pusti do čohokoľvek, vždy svoju prácu dokončí vo veľkom štýle. Vodnári/Draci su všehoznalci, predsa sa to však zdráhajú dať najavo.Sú rodinne typy a rešpektujú spoločenské konvencie. Vyžajurú okolo seba atmosféru sily. Su to tanky a veľmi dobrí organizátori, inteligenti, ktorí idu priamo k veci. Pod povrchom sú však zožierani strachom z možných dôsledkov. O budúcnosti myslia skor pesimisticky, nerád strácajú kontrolu.”

Neviem, ktorá dobra duša to pisala, ale do bodky som sa tam našla. Nemčinarka na strednej škole ma nazvala oheň za cirkus, čo som je spôsobila, ked ma nechcela vyskúšať na jednotku🙈 povedala, ze na nu nemam... potom som uz z trucu nechcela ist odpovedať, takze rovno 5*😂, a cesta za riaditeľkou🤷‍♀️Aj taka som bola. Na druhy rok som uz tu jednotku mala💪😊 Napriek tomu, naše stretnutie bolo po strednej prijemne a veru stale ma prezýva ohen😬🤷‍♀️

Keď vedela moja raketa priradiť zvieratká k obrázkom, chcela som jej takúto úlohu ešte vymyslieť aj na niečom inom. Napadlo ma, že máme plný "obchodík" umelej zeleniny a ovocia, tak som to skúsila aj na tomto. Z aliexpresu som si ešte objednala také jednoduché puzzle dvojdielne ovocia a zeleniny, ale popravde 3/4 ovocia a zeleniny sa na obrázkoch ani nepodobalo. Odporúčam skôr vytlačiť z netu niečo, ja som bola vtedy nato lenivá a navyše som nemala ešte laminovačku. Napriek tomu som z nich pár vybrala, pripravila do krabičky a na stôl predložila obrázky ovocia a zeleniny.

K tejto úlohe som ešte začala teraz pridávať aj "nožík" a iné potravinky, aby sme si cvičili aj jemnú motoriku. Aj keď moja malá raketa skôr "zatne zuby" a trhá to ovocie jak pes ježa. Ale dáva to už teraz pekne aj s nožíkom. Táto úloha je veľmi obľúbená aj u syna, ktorý mi chce z tohto všetkého "uvariť" polievku🙂 Ten by mi s tou jeho fantáziou uvaril čosi aj z ponožky.

Dnes to bol celkom "pohodičkový" deň s takými 3-4 amokmi. Jeden taký väčší mala, keď sme ju ťahali od sliepok. Babkine sliepky sú teraz topka. Viac ako hodinu ich naháňala, chytala a púšťala a stále ich nemala dosť a to mi babka opisovala, že sa už opierala od únavy a skoro zaspala. Musím sa priznať, že sliepky sú moje najneobľúbenejšie zvieratá. Ten ich zobrák a nohy. Strašne sa ich bojím a môj muž to veľmi dobre vie a vždy nejakú chyti a naháňa ma s ňou po dvore. Dnes som sa hrdinsky schovala za jeho 90-ročnú babku. Však zato odomňa schytá nejaký ten privárok cez týždeň, ktorý neznáša.

Inak to rakete celkom ide. Myslím, že porozumenie opakovaných každodenných činností má už veľmi dobré. Dnes som jej podala tri knižky a prikázala nech si ich uprace. O 10 minút som ti nato spomenula, tak som išla skontrolovať, kde vlastne skončili tie knižky, ale našla som ich pekne "šlahnuté" v knižkovej poličke. Trochu sa mi nepáči, že so synom do seba zapárajú, raz do nej štuchne on, potom mu ona berie hračky, lebo pritom veľmi kričí a mám pocit, že to robí "nápoky". Som z toho zmätená, lebo ja fakt neviem ako fungujú normálni súrodenci a teda či toto sú vôbec obaja "normálni" súrodenci. Je toto medzi nimi všetko ok alebo nie? Ja som čakala, že sa budú skutoční súrodenci len pusinkovať a objímať a volať jeden druhého k hrám, ale to asi ja som mala nejaké čudné očakávania... Neviem, musím si ísť obzrieť nejakých malých súrodencov, ako to funguje medzi nimi.

Okrem toho panička sa začala pchať do postele nielen na poobednajší spánok, ale aj večerný. Večer o pol štvrtej sa šplhala cez svoju postielku k nám, takže teraz už sme definitívne všetci v jednej posteli. Už len psa a sliepky si tam dotlačím a bude to kompletka.

Ako zvláštno sa mení tento svet. Najskôr všetko budujeme a potom zrazu zisťujeme, že nemáme dosť polí na pšenicu, zemiaky, ľudia už nechovajú domáce zvieratá na mäso, vajcia či mlieko. Budeme radšej kupovať neskutočne drahé BIO potraviny, pričom aj tak nemáte istotu, že to je ozaj BIO.

Môj otec patrí ešte k posledným veteránom, čo chovajú domáce prasiatka a ja až teraz, keď som dospelá oceňujem tu jeho výdrž. Je to otrava krmiť ich a potom každý pol rok zabíjať, načo ma samozrejme nezabudne s celou rodinou "pozvať". Bože to by bol oheň na streche, keby sme neboli všetci nastúpení na zabíjačke. Všetko špinavé a mastné, každí podráždení, "podaj tamto", "rýchlo kúr", "miešaj nech neprihorí", ale zrazu mám na polroka pokoj, plný mrazák mäsa a masti, tak si poviem ejj super, vydržím jeden "zabitý" víkend.

Mužova babka je zas posledná veteránka so sliepkami. Je to jej alfa máter a staranie o ne ju drží "nad vodou" pri jej uctihodných skoro 90-tich rokov. Každý deň ich ide aj 3-4 krát pustiť pásť alebo pozbierať vajíčka. Každý rok jej kúpim o 3-4 sliepky viac, keďže náš pes dilino občas preskočí plot a utečie k "susedke" na pokec a zgustne si na nejakej babkinej sliepočke.

Moja teta ostala na staré kolená úplne sama a jediný jej parťák je starý tučný pes. Každý deň sa rozpráva iba s ním a je to jej verný spoločník. Keď bola teraz dva mesiace v nemocnici, každý deň sa túlal tou istou cestou a čakal ju, kým sa vráti. Smutnejšieho psa ste nevideli a celý hačiko sa môže schovať.

To je sila zvierat podľa mňa. Zvieracé zvuky učíme aj naše deti ako prvé. Aké to mali "jednoduchšie" naši rodičia, keď každý mal domáce zvieratá po ruke doma na dvore. Dnes utekáme na zvieracie farmy či zoo, aby sme videli kozu alebo ovcu. Prvé citoslovce mojej rakety bol lev "uááááá". Druhé bolo "hav", "bé", "mé" a "miau".... Krochkať ju naučili prasiatka u môjho otca a kikirikát babkine sliepky, lebo keď vybehnú von, susedov kohút kikiríka ako šalený na ne. Moju tetu teraz spoznáva zďaleka, lebo ju má spojenú s tučným dobrým verným psom, ktorému vždy napchá aj desať kostičiek. Neskutočnú silu majú tie zvery okolo a ja po prvýkrát oceňujem život na "dedine". Medzi prvé úlohy, čo som mojej rakete dala bolo aj priraďovanie zvierat. Nielen rovnaký obrázok k rovnakému, ale chcela som si overiť aj generalizovanie, t.j. či pozná rôznych psov, levov, prasiatka a pod.

Je to jej veľmi obľúbená úloha. Objednala som ich z Aliexpresu, polovicu mi už znárodnila, lebo si ich vozila v autíčkach a hrala sa s nimi, ale tieto som jej ešte nechala na priraďovanie. Určite sa bude táto "úloha" páčiť aj Vašim krpcom. Skúste.

Už som raz písala o triedení. Dnes som Vám pre inšpiráciu pofotila moje ostatné "úlohy" na triedenie.

Vyrobila som si z kartónu od mlieka "tácku" s tromi priehradkami. Do malých škatuliek som si porozriedila všeliaké predmety, ktoré potom raketa dostane za úlohu roztriediť. Tieto úlohy sú už pre ňu malina, tak ich dávam medzi nové a ťažšie. Stačí jej položiť tácku a krabicku a už vie, čo má robiť. Na montesory kurze som sa naučila "predviesť" úlohu v podobe výzvy, ktoré majú deti rady a musím priznať, že to funguje. Odkedy takto predkladám malej úlohy, veľmi rada si sadá k stolíku aj sama. Potom je už len na "mojej" šikovnosti ako dlho ju tam udržím.

Okrem toho Vám dávam tipy na jednoduché leporelá, ktoré som zaradila medzi úlohy, len tak na zlepšenie porozumenia. Zoberiem knižky a rad za radom pomenovávam. Sú rôzne série, tak môžte využívať aj tie...Moja raketa má v majlu už tieto knižky, všetky obrázky pozná, ukáže, takže chcem skúsiť niečo viac dejové a s postupnosťou činností správania.

Možno sa to zdá, že ide raketa veľmi vpred, čo všetko dokáže, ale na druhej strane v sociálnej oblasti a v správaní máme výrazne medzery. Tam mi nepomôže ani to, že vie rozdeliť chlapca/dievča, kvetinky/guličky alebo mi ukáže správne ovocie. Tam som stratená, lebo toto je niečo, načo sa neviem tak dobre pripraviť. Tu som sama zmätená a musím aj ja premýšľať a skúšať, čo viac a lepšie funguje. Toto je jej VEĽKÝ deficit. Dnes ma zneistil aj pediater, ktorý doteraz vyhlasoval, že preháňam. Už to "žiaľ" nepovie, už si ju viac všímal aj on a už mi len povedal: "dáme tomu čas" s poznámkou, že sa mu nepáčia tie jedy a amoky. Poviete si, každé dvojročné decko ich má. Ale toto sú doslova výbuchy z obyčajných každodených aktivít či požiadaviek či sekundového čakania, ktoré Vás vycucavajú z poslednej energie, čo v sebe máte. Pre príklad uvediem príklad z dneška.

Čakám muža na ihrisku cca 25 -30 min, za tento čas bola moja raketa asi tak 6-7 krát na zemi alebo sa hodila smerom dozadu v tvare "luku"... To je cca každý 4-5 minút... Nerobila som nič iné, len som ju kontrolovala, či si nerozbije hlavu, syna som nechala pri rybkách a len očami kontrolovala, občas zakývala, že ho vidím, zakričala na neho, či vidí on mňa... Pukalo mi srdce, že som tam bola s dvomi deťmi, ale prakticky celý celučičký čas len pri malej rakete. Videla som, ako tam už môj malý pobehoval sám, tešil sa a kýval, čo všetko vidí, ale po chvíli aj jemu prišlo lúto, že len pobehujem☹ Chce sa mi z toho plakať, ako tu moju raketu neviem lepšie "zvládnuť" v tomto, ako jej vonku venujem 90 % času a jemu zostáva len ten zbytok. Nepotrebujem mať z mojej rakety génia, ktorý pozná tvary, farby a čísla v dvoch rokoch... Jediné, čo potrebujem s ňou je vedieť fungovať v spoločnosti, aby som nikoho nemusela dávať bokom na jej úkor... Pome raketa, dáme aj toto a prosím ťa hneď a okamžite...

Toto je pre mňa teraz alfa a omega, preto natom stále pracujem. S klasickou loptou nám to stále nejde, tú len chytí a odhodí a ešte mi ju nikdy nekopla alebo nehodila. Takže toto sú moji ďalší súčasní spolubojovníci. Všetky tieto hry využívam nielen s raketou, ale aj so synom. Vždy večer nejakú vytiahneme a sedíme len tak na koberci. Tieto hry má raketa mimo dosah, aby si ich aj vedela vypýtať. Sú pre ňu viac atraktívne a tak je motivovaná komunikovať. Navyše už mi vie aj "zakrochkať" prasiatko alebo ukázať "rybu", keď ich chce.

Prasiatko ešte neplní účel funkčnej hry. Zatiaľ ho "len" napchávame na striedačku, ale so synom si už dáme jednu-dve partičky. 

Chytanie rybiek sme skúšali ako prvé. To prvé žlté  jazierko s rybkami je chudátko už celé také doničené, ale dobre poslúžilo. Dá sa pri tom zapnúť otravná hudba, ktorá sa veľmi páčila malej rakete a natom sa perfektne naučila ukazovať gesto "zapnúť". Lenže chytanie s takýmito "udicami" a s rybkami, ktoré otvárajú a zatvárajú ústa bolo pre ňu ešte náročné, dokonca aj pre môjho 4-ročného syna. Kamoška mi poradila, že na terapiách využívajú magnetické rybky. Mala som doma iba malú vkladačku rybiek s jednou udicou a so synom sa vždy o ňu bili, takže hor sa dajaký eshop a už som kupovala. Táto hra je u nich veľmi obľúbená, ale striedačku raz ty- raz ja dokážem pekne zahrať iba, keď nie je syn doma. To je typický chlap, on chce chytať prvý, on chce chytať najväčšie ryby, on chce mať najväčšiu udicu... Musím z neho džentlmena urobiť, lebo takto sa mi ani neožení, mamonár jeden🙂

Poslednou hrou je púšťanie autíčiek. Tiež to je jeden šikovný typ od kamarátky. Jej sa osvedčil s dcérou, ale moju to baví asi tak max 5 min, aj to pridávam. Ale možno sa niekomu osvedčí. Aj túto hru si už "vie" pekne vypýtať a to gestom a citoslovcom "brm". 

Dnes to išlo s raketou celkom fajn. Len som strašne psychicky vyčerpaná z tých jej hnevov. To človeka vycuca a zbaví energie, lebo sú to tak zbytočné amoky. Stačí na 10 sekúnd zastaviť niekde a už ju šlak tráfa, stačí jej niečo povedať, keď netrafíte pozíciu mesiaca a jupitera a už zas sa zbytočne hnevá. Nie sú to síce "dlhé" hnevy, ale sú tu stále, každý deň aj 20-30 x pre zbytočnosti. Ach všetko by išlo tak supersky, keby nebola taká pajedovačná. Výrazne nás to obmedzuje a limituje vo všetkom a hlavne vo fungovaní ako rodiny na verejnosti, kde to momentálne nedáva nielen ona, ale hlavne ja s ňou...

Inak pracuje za stolom veľmi pekne a hlavne dlho. Posledné dni sa zavrieme do izby aj na hodinu a pol. Nie nesedí, hodinu a pol za stolom. To by nedala ani v luxusnom sne. Najskôr dáme pol hodinu nejakú interakciu, či už s gombíkmi alebo kockami. Potom rozvíjame hru, napr. vyšetrujeme bábiku s doktorským náradím a pod. Dnes som ju hľadala po dome, kde zas je, keď je ticho a našla som ju ako dávala na hlavu bábike čelenku. Neskutočne sa to u nej rozvíja cez bábiku a cez zvieratká. Ani som v to nedúfala, ale myslím si, že v tomto sme na dobrej ceste. Aj keď sú to neni dlhé chvíle, sú tu a podľa mňa je to funkčná hra. Potom zvyšok času pracujeme za stolom. Už som sa naučila pekne "zorganizovať" učenie, úlohy mám vopred pripravené, len si ich naukladám k stolu a dávam jednu za druhou. Triedenie, priraďovanie, vkladanie a pod. Moja malá raketa začala veľmi "šaškovať", keď ju učím nové vecí. Teda šaškujem pritom aj ja a jej sa to veľmi páči. Mali by ste vidieť ten očný kontakt bez žmurknutia a so "zadúšaným" smiechom. Dnes som ju učila napr. triediť chlapec/dievča a ona doslova "nápoky" dala chlapca k dievčatám, lebo vedela, že budem kričať "nééééééé, to je chlapec, chlapec, chlapec..." Dokonca sa mi zda, že niekedy skúša povedať nééé, ale to už asi z tej únavy si namýšľam veci... Ale takýmto šaškovaním ju viem pekne pri stole udržať... Môžete skúsiť aj Vy... Potom môžeme dať súťaž v kategorií: "Rodičia s diagnózou"🙂 Držím palce... ideme ďalej

To su oni. V plnej kráse moji pomocníci, ktorí mi pomáhajú rozvíjať interakciu ty a ja. 

Okolo 16 - 19 mesiacov si malá raketa veľmi často stavala vežičky z kociek alebo teglíkov. Krásne, rovné a vysoké. Takí pyšní sme s mužom boli na ňu... Syn čaptoš, ešte teraz nevie také parádne postaviť, väčšinou ich rúcal, ALE zase v dvoch rokoch vedel recitovať 8 strofovú básničku... Tak či tak, BOOM o pár dní som toto "nadanie" sfúkla svojím podozrením na aut a zrazu vždy, keď si už potom stavievala vežičky, ma pot oblieval. Teraz to však už nerobí a dokonca už má aj problém postaviť peknú vežičku... Ako keby to zrazu zabudla, či čo, fakt neviem. Čítala som však v knihe o detskej reči, že striedané stavanie vežičky je dobrá hra na interakciu. Tak som to s mojimi "neobľúbenými" kockami skúsila ešteraz. Podám jej kocku, potom položím ja, potom ona, stále to komentujem, teraz ja - teraz ty, keď vežička spadne zakričím bááác, objímem ju, pošteklím, tak ako som to videla vo videách o ABA terapií. Toto je teraz u nás top, dnes sme si krásne stavali spolu vežičky aj 4-5x, čo bolo u nás asi celoživotné maximum. 

Okrem toho som využila vežičku, kde sa dajú farebné polkruhy spojiť do "lopty". Tie som jednu za druhou "šúgala" rakete a márne čakala, že sa mi aspoň jedna vráti späť. Dnes používam iba jednu a začnem s ňu mávať, že "lopta". Občas sa pridá, občas nie, väčšinou keď dostane "ham", interakcia skončila. Dnes som na vlastné oči videla ako to má skutočne vyzerať. Rovnako starý chlapček si krásne kotúlal loptu so svojou mamou, len tak "zadarmo", bez "ham" a s krásnym očným kontaktom. Také prirodzené, že si to matka toho chlapca ani neuvedomila. Ja musím robiť divadlo a šaškovať, aby mi aspoň 2-3x zakotúľala loptu a aby aj ona z toho mala radosť, oči si pýtam, lebo inak hľadí iba na loptu. Také vydreté za uši, ale aj zato som vďačná... 

Lepšie nám to ide s autíčkami, tie mi niekedy príde aj sama od seba ukázať, ako tam pekne uložila zvieratká a šugne ho smerom ku mne, hlavne v čase obeda, keď vyťahujem horúce plechy alebo mám na sporáku čerstvo dovarenú polievku. Napriek tomu pekné svetlé dni sa nám podarí spoločne si autíčko aj párkrát vymeniť z jej vlastnej iniciatívy. 

Minule som tu odfotila aj vkladačku s gombíkmi, tak aj na nej interakciu skúšame. Stále je to u nej veľmi obľúbené a keď chcem ešte pritom zlepšiť očný kontakt, tak si dám gombík pred oko a volám na raketu, nech na mňa kukne. O chvíľu to urobí aj ona. Imitáciu má parádnu v tomto. Zajtra ešte pofotím aj ďalšie hry, ktoré sú veľmi jednoduché na začiatok, ale teraz skúšam interakciu už fakt pri všetkom. Keď pijem z pohára, už ju automaticky ponúknem so svojim "bacilovým" pohárom. A dnes ma krásne ponúkla aj ona. Síce ma skôr obliala, ale nevadí, veľmi sa snaží... S jedlom a hlavne "blbostičkami" nám to ide. Napríklad aj keď sedíme u našich a moja mama vytiahne antilepkové paličky, ktoré jete ako drogu a ktorú hovorím, žeby nemala malá jesť, tak ma raketa hneď ponúka a donesie mi paličku a niekedy mi ju rovno začne pchať do úsť, či mám záujem alebo nie. Zlaté dieťa, mamku 100-kilovú chce zo mňa mať🙂

Citím sa tieto dni zvláštne pokojná. Neviem to ani opísať a ani prečo sa vlastne tak cítim, až tak sa nič nezmenilo, raketa má stále jedy, komunikácia v citoslovciach a zvukoch, dnes dala ešte taký fajnový amok zase na verejnosti, ale zistila som, že ona to jednoducho potrebuje dať zo seba, ten hnev a jedy, nevie to ovládať, nevie to povedať inak, nevie sa inak hnevať. Po pár minutách, keď mi dovolí sa jej dotknúť, si na mňa sadne a práve ten môj klud ju akosi dá do pohoy. Ako keby sa "naladila" na moj pokojný tlkot srdca. Neviem, či sú to len moje úvahy, ale budem to skúmať ešte pár dní, čo sa to tu deje, prečo je vo mne zrazu "taký" kľud, keď vlastne nič nejde podľa môjho plánu🙂