Prsia 31
10.6.2019
Hore som už od piatej.
Zdrhám potichu zo spálne.
Varím si kávu a synovi čaj.
Ležím v obývačke a pozerám cez dvere von.
Drozd sedí na bráničke a trilkuje.
Belorítky makajú na stavbe hniezda.
Slnko sa skrýva v rannom opare.
Také naše typické ráno.
O siedmej dopíjam studenú kávu a vyprevádzam samozrejme "iba" pohľadom môjho syna, sorry samozrejme, že aj lakonickým ČAU😂
Viac nesmiem, lebo "mama som už dospelý"...
Ja vieeeem, pre mňa to bude aj tak vždy to bábätko spred 19 rokov 😍
Bože, nejako som sa rozcitlivela.
Idem poliať nový kvetináč s kvietkami, ešte mu chýba dokončiť okraj, ale veď ma poznáte, nevydržala som😂
Horkoooo ako v prdeli.
Sorry za výraz😃
Ranka aj koža pod leukoplastom svrbia jak neviem čo.
S krhličkou polejem zvyšné kvety a zaliezam dovnútra ako slimák.
Rovno pod sprchu.
Bože, to je lahoda!🛀
Uvarím si ďalšiu kávu a vidím prichádzať svokru.
Ide cvičiť, ale zastaví sa tu na pokec🙂
Zastavila a pokecala.
Priniesla aj 2 kvietky do skalky.
Som rada.
Idem sa von prechádzať, vonku horko, leukoplast na koži páli, idem dovnútra.
Rýchlo, rýchlo.
Poobede mám vychádzky, idem sa prejsť na poštu, poplatiť čo treba.
Je mi do plaču, keď vidím, že mi nabehla na účet pnka.
Nemať manžela, ktorý dobre zarába, môžem sa ísť viete čo.
Strašné.
Poobede je horko, horko, horko.
Idem počkať dcéru k autobusu a ideme domov.
Naobedujeme sa a ide mi do záhrady pomôcť ostrihať mätu.
Horko nás za chvíľu odtiaľ vyženie.
Vraciame sa cca tak za hodinu a ona sa teší, keď jej dovolím polievať s hadicou.
Potom si sadneme na terasu a dáme si melón.
Aj komáre chcú svoje, tak sa doštípané rýchlo praceme dovnútra.
Ešte dohliadnuť na synove učenie a mám veget.
K večeru sa pomaly ochladzuje a začína sa mi lepšie dýchať.
Ešte si dám s deťmi melón.
Hotovo, môžem ísť pod sprchu a pozerať kriminálky.
Bojím sa čo bude za 6 dní...
Prsia 30
9.6.2019
V noci som zaspala až po polnoci.
Deti na ulici dlho vyvádzali. 😂
Čo už, veď som doma, tak dospím.
Zobudím sa o siedmej, celkom fajn vyspatá.
Plece ma nebolí, prsník trošičku.
V kuchyni zisťujem, že nemám mlieko do kávy!
No ešteže máme šľahačku😂
Vonku počuť vrabce ako pištia, asi sa zase bijú.
No jasné, v starom kŕmitku našli slnečnicu tak teraz vreštia a klbčia sa odušu.
Čo mi dnešný deň prinesie?
Som zvedavá.
Ráno ma chytí smútok v kúpeľni, a sediac na vani meditujem o tom, čo bude za týždeň.
Veď uvidíme...
Doobeda ideme s manželom nakúpiť v rámci vychádzky.
Že vychádzka.
Človek si stráži čas, aby som nemala prúser, keby náhodou kontrola zo sociálky, a polovicu veci som zabudla.
Samozrejme sme sa stihli za to hneď povadiť v aute.
Vraj mi to nemyslí v obchode.
Jasnéééé, že mi to nemyslí, mám iné starosti, a proste mi niektoré veci vypadávajú z mysle.
V aute ostalo ticho...
Aj doma bolo ticho.
No potom sme to nejako rozdýchali a začali sa normálne baviť a variť spolu.
K obedu bol maďarský guláš s knedľou a nie je nič lepšie pre chlapa ako dobré jedlo.
Pripravím syna na písomku a sadám si s kávou na terasu pod slnečník.
Manžel poobede vyrazí do Hornbachu.
Keď sa vráti, prináša mi zeminu a skalkové kvety.
Hneď idem a už plánujem, čo kam dám a on sa smeje, že ešte som ich neposadila už ich polievam😂
Naša obedová hádka je fuč.
Prsník pobolieva už len občas a dúfam, že to tak aj ostane.
Posedíme chvíľku na terase, a ideme pozerať telku.
Klasika.
Už len 7 dní do výsledkov.
Prsia 29
8.6.2019
O piatej sa budím na to, že ma bolí ľavá ruka.
Vlastne plece, kĺb.
Od operácie 9.4. to trošku pobolieva, ale posledný týždeň dosť silno.
Teraz som ju nevedela posunúť za seba.
No nič, rozcvičiť a rozhýbať to musím.
Vonku šteboce tuším všetko čo má krídla.
Vychádza slnko.
Idem von.
Beriem detskú krhličku a polievam moje kvetinky.
Včelám a inému bodavému hmyzu sa to nepáči, že im oxidujem okolo kvetov, ale rýchlo polejem a prenechávam pole pôsobnosti im.
Sledujem ich z diaľky z terasy spolu s Benym.
V poslednom čase sa ku mne stále túli a leží pri mne.
Zvykol si, že som stále doma.
Čakáme na muža, kým príde z poslednej nočnej.
Prichádza.
Raňajkujeme spolu, ja káva, on čaj.
Ide pomôcť svokrovi, ja počkám doma.
Nieeeeee😟
Čo mám robiť?
Hodiny v kuchyni tikajú.
10.00 vychádzka.
Idem sa prejsť, skontrolovať manžela😍
Svokra mi nabalí smraďošky a petržlen.
Pred odchodom sa ma pýta, či nechcem niečo papať 😂
Nie, nie babka 😂
Vraciam sa domov.
Prsník trochu bolí.
Iba trochu.
Naobedujeme sa so synom a už uteká preč s požiarnikmi.
Idú deťom robiť penovú párty.
Voda na kávu sa varí a ja tu straším sama.
Asi pôjdem na dvor za Benym.
Sedím s Benym na terase a počúvam čo sa deje vonku.
Idú deti s mamami na penovú párty.
Kriku, jasotu a výskotu je plná ulica.
Idem omrknúť hrášok.
Mrk.
Už neni hrášok 😂
Prichádza manžel a dokončuje kvetináč.
Sedím pri ňom a rozprávame sa.
Stále sa ma pýta, či to bolí.
A ja mu stále hovorím, že už menej a menej.
Zajtra dáme zeminu, skaly a kvety.
Jo!
Je unavený, ideme dovnútra.
Niečo zjeme a ideme pozerať telku.
Už len 8 dní do výsledkov.
Prsia 28
7.6.2019
V noci sa blýskalo ostošesť.
Beny sa schoval do chodby, a ani ňuf nevystrčil.
Pekné ráno, aj keď bez slnka.
Po ceste už hučia autá, počujem uponáhľané kroky ľudí do práce či do školy.
Na chvíľu ostalo ticho.
Zvláštne, že?
A znova idú autá, znova idú ľudia.
Som oťapená, tak si idem dole uvariť kávu.
Hej, no najprv sa prebojujem cez dres plný riadov.
Moje zlaté deti.
Mysleli na mňa 😂
Potom si uvarím konečne tú kávu. ☕
Synátor urobí prievan v kuchyni a letí do školy.
Zase na poslednú chvíľu.
Prichádza manžel z nočnej.
Urobila som raňajky 😂
Párky s horčicou 😂
Chutili mu celkom. 😂
Trochu srandy treba, nie?
Odchádza spať a ja si sadám a dávam do poriadku šeky.
Treba ich zaplatiť, v rámci vychádzky pôjdem na poštu.
Prsník trochu pobolieva, tak idem pomaličky z nohy na nohu.
Vybavím poštu a idem cez park domov.
Je nehorázne horko a dusno.
Potím sa ako kôň.
Smer sprcha.
A potom melón.
Polovica zo 7,5 kg melóna je fuč😂
Keď ja ho tak ľúbim 😍
Moja strašná neresť.
Začína mi byť trochu divne.
Mám zvýšenú teplotu.
Ľahnem si na chvíľu a klesá to.
Čo som už taká stará, že sa neviem dať rýchlo do poriadku?
Zase sa vo mne ozýva workolholik.
Chce to asi čas.
Liečenie sa nedá urýchliť.
Žiaľ.
Tak len pozerám z obývačky do záhradky.
Vyšlo slnko.
Aj tak sa tam pôjdem pomotať trošku.
Pomotala som sa.
Sadla som si na šamlík a obrala hrášok😄
A trošku jahôd😍
Teplooooo.
Nič naspäť dovnútra, veď sa uvarím namäkko.
Prichádza syn, a aj manžel vstáva.
Pokračuje v práci na veľkom kvetináči pre mňa ❤
Medzitým idem urobiť zeleninový šalát s dcérou, a syn ugriluje kuracie prsia.
Výborná večera.
Zrazu dcéra odchádza za priateľom, že čau mama v nedeľu.
Ahoj moja.
Syn príde tiež s ruksakom dole, že čau mama ideme grilovať, prídem asi zajtra.
Ahoj.
Za chvíľu odchádza muž na nočnú.
A budem sama.
Škoda.
Čau mangel.
A zostala som sama.
Asi budem pozerať telku s Benym a mozno aj kresliť.
Prsia 27
6.6.2019
Nesvieti slnko.☁️
Škoda...
Milujem slnečné rána.
Vonku je štebotu a štebotu.
Belorítky si začali stavať hniezdo pod našou strechou.
Po iné roky im to manžel nedovolil a plašil ich.
Tento rok to je iné.
Viem, že to robí kvôli mne, aby som nebola nešťastná.
A ja?
Ja som šťastná.
Šťastná, že ich tu nechal.
Som šťastná, že ich vidím ako si stavajú hniezdo, ako spolu lietajú ku kaluži a tam naberú do zobáčika blato a cápajú ho rovno pod našu strechu.
Za iných okolností by som sa jedovala, že mám parapet od blata, ale no čo vám poviem...
Dnes to už neriešim.
Nie je to dôležité.
Sadnem si na terasu a sledujem ich.
Chcela by som niečo robiť, ale nedá sa.
Začínam sa hnevať.
Veľmi.
Na seba.
Sedím, ležím, motám sa po dome, po vonku.
Žiadny úžitok.
Jedujem sa na všetko.
Na neporiadok, na prach, na to, že neviem plnohodnotne navariť, umyť riad a tak...
Manžel vstáva po nočnej, urobí nákup a prinesie mi kvietok.
A melón.
Melón milujem.
Prichádza dcéra z práce a tiež mi priniesla kvetinky.
Ľúbim ich.
Ešte neviem kam ich dám, ale teším sa, že ich mám 🌹🌺🥀🏵💮🌸💐🌻🌼🌷⚘
Prichádzajú svokrovci na návštevu.
Svokor mi frfle, lebo na stole sú časopisy v ktorých zbadal články o rakovine.
No a?
Teraz sú také články všade.
Mne to nevadí.
A komu to vadí nech to nečíta.
Zabúdam na to, že som sa pred chvíľou hnevala.
Zvoní zvonček.
Poisťovacia agentka mi ponúka poistku.
Keď zistí, že som na PNke a aké mám problémy s prsníkom veľmi rýchlo sa rozlúči a z poistky nič nie je😂.
Ešte chvíľu posedíme so svokrovcami a potom sa rozlúčime.
Večer trávim na terase s manželom.
Vyprevadím ho do nočnej a ostávam sama.
Ešte 11 dní do výsledkov...
Prsia 26
5.6.2019
Okno som mala otvorené celú noc, a nad ránom o štvrtej začal na parapete drozd spievať svoju serenádu.
Zlatý vtáčik.
Ale o štvrtej? 😂
No čo, príroda je príroda.
Ráno prebehne pokojne.
Odprevadím deti po bránku, privítam manžela po nočnej, dáme si raňajky, ktoré nám pripraví a odprevadím ho do spálne.
Zaspáva takmer hneď, ja sa potichu vykradnem a zatvorím za sebou dvere.
Pijem kávu na terase a rozmýšľam.
Prsník pobolieva, ale zvládam to bez liekov.
Včera večer som mala zvýšenú teplotu, ale dnes zatiaľ nie.
Chvalabohu, už len to mi chýba ku šťastiu mať horúčku a zápal.
Idem si sadnúť von a rozmýšľam.
Nad všetkým.
Nad chorobou, rodinou, priateľmi...
V tom začne hrať rozhlas.
Prišli predávať kvety!
To ma vytrhne z toho zádumčivého rozmýšľania.
Pomaličky chôdzou rovnajúcou sa staršiemu seniorovi prejdem kúsok po našej ulici a hltám očami kvety.
Po dohode s pani, čo mi kvety predala, mi ich priniesla až domov.
Akí sú niektorí ľudia úžasní, že?
A v dnešnej dobe to je na neuverenie.
Ale je to tak.
A som tomu rada.
Musím si ísť ľahnúť, prsník ma bolí, teplota stúpa.
Všetko počká.
Zaspávam.
Keď sa preberiem, teplota klesne, a už je dobre.
Máme doma šošovicu?
Máme.
Zuzka mi píše, že varila šošovicovú polievku.
A dostala som na ňu chuť aj ja.
Mliečnu kyslú šošovicovú polievočku.
Hotovo.
Mňam.
Dobrý nápad Zuzi 😘
Prichádza dcéra z práce a syn zo školy.
Dcéra mi ide posadiť kvetinky, kým nepríde búrka.
Syn sa učí na písomku.
Krása.
Búrka neprišla, kvety mi dcéra posadila, obrala mi hrášok (3x do pusy a 1x do misky) aj jahody obrala (tie jej chvalabohu nechutili. 😍
Bolí ma uzlina pod pazuchou a aj prsník.
Ale dá sa to.
Manžel sa bojí, vraví že to nie je dobré.
Ja si myslím, že to má súvis s tou vákuovou mamotómiou.
Predsa sa tam len vŕtali hlboko, tak asi z toho je to podráždené.
Aspoň dúfam, že to tak je.
Či?
Nie, nie!
Je to podráždené a hotovo!
A nebudeme nad tým bantovať!
Zostáva divné ticho.
Manžel je dole pri telke.
Ja hore pri telke.
Asi sa hnevá alebo neviem čo.
Nechce mi povedať čo mu je.
Tak idem dupajúc hore, aby si všimol, že som nahnevaná.
Prichádza za mnou.
Nechcem sa na neho hnevať.
Rozprávame sa a po diskusii prichádzame na to, že ani jeden nevieme kvôli čomu sme sa poharkali.
Čo už, je to celé na psychiku...
Prsia 25
04.06.2019
Búrka o polnoci a zavýjanie psa ma zobudili z tvrdého tabletkového spánku.
Zošnurovaná obväzom sa pomaly došuchcem ku dverám a púšťam psa do chodby.
Schúli sa do klbka a ani nepípne.
A ja sa odšuchcem naspäť do postele.
Hlava ešte trochu bolí, prsník tiež.
Tabletky od bolesti fungujú na 100%.
Ešte že tak.
Zaspím okamžite.
Ráno sa prebudím o pol šiestej na to, že mi leukoplast pílinguje kožu na prsiach.
Aaaaaaaaa.
Ancikrist jeden.
Nechytať!
Včera mi sestrička povedala, že musím byť takto stiahnutá obväzom 24 hodín, nechytať, neodlepovať, až večer.
Bože, do večera je tak ďaleko...
Spím ešte do siedmej, preberám sa na to, že syn trieska dverami, lebo samozrejme na poslednú chvíľu sa beží na autobus.
Odmotkám sa k linke, a jednou rukou si v pohode uvarím kávu.
Aká som ja šikovná 😉
Vonku je krásne ráno.
Ešte krajšie ako včera.
Dnes to bude určite lepšie ako včera.
Manžel prichádza po nočnej, pripraví mi raňajky, a ja ich s chuťou zjem. 🥪☕
Odchádza spať a ja si idem sadnúť na terasu.
Kým nie je teplo, aby sa mi to náhodou nespotilo pod obväzmi a nezapálilo.
Dlho tam nevydržím, otepľuje sa a rana ma začína páliť.
Naspäť do domu.
A do postele.
Chcem ten obväz strhnúť, lezie mi na nervy!
Tlačí ma, ťahá, kúše to...
Asi budem plakať od jeduuuu....
Bola som vonku.
Strašný hic.
Na ten prsník ako žehlička...
Bola som sa zase prejsť vonku, po tieni, nech na mňa nepáli slnko.
Zase dovnútra.
Ten obväz kúše...
Televízor vypínam, rozčuľuje ma.
Aj obväz ma rozčuľuje, a vlastne všetko ma rozčuľuje.
O piatej sa nado mnou zľutuje manžel a konečne mi to dáva dole.
ALELUJA!
Povedzte mi ktorý blbec vymyslel leukoplast, by som rada vedela?!
Asi si ho neskúšal dávať dole z prsníka.
Samozrejme tam je leukoplastu ako zadarmo.
Opuchnutý, boľavý, červený.
Začínajú sa mi robiť modriny.
Chúďatko moje.
Sprcha mi trochu pomôže.
Utrieť do sucha, prelepiť ranu po vákuovej mamotómii a dať si športovú podprsenku.
Budem ju musieť nosiť až do kontroly.
Ale je to určite lepšie ako obväz.
Určite.
A zajtra to bude zase o niečo lepšie.
Určite.
Prsia 24
03.06.2019
Deň D je tu.
Budím sa už o piatej.
Manžel mi hovorí, pospi si ešte, ale nedá sa.
Žalúdok mám niekde medzi lopatkami zatlačený a nervózna som ako pes.
Idem do kuchyne, uvarím si kávu a púšťam sa do veľkej kopy žehlenia.
Ožehlené.
Beriem šitie a zašívam drobné defekty na šatách.
Hotovo.
Pozerám von na terasu.
Slniečko, ranná rosa, drozdy.
Taký krásny deň a taká hnusná vec ma čaká...
Hnevám sa.
Nepýtajte sa na čo.
Neviem.
Viniť z toho nikoho nemôžem.
Jednoducho sa to stáva a musím to zvládnuť.
Inak to nejde.
Zase mi ide po rozume tá pesnička "To musíš zvládnout sám"...
Čas pomaly plynie.
Je mi na vracanie.
To čakanie je najhoršie.
Do prdele aj s takou robotou!
10.00 vyrážame.
V aute je ticho.
Hnusné tiché ticho.
Celú cestu ma manžel drží za ruku a upokojuje ma, neboj sa to dáš.
Už ho ani nevnímam.
Myšlienkami som niekde úplne inde.
Bolí ma hlava.
Najprv do práce odniesť peňažný lístok.
Vybavené.
Pomaly ideme do onkologického ústavu.
Prišli sme skoro.
11.30.
Čakáme.
Čas plynie.
Pacienti prichádzajú a odchádzajú a chodba sa vyprázdňuje.
Zostávame tam tri.
Dve idú na ľahšiu biopsiu a ja na tú ťažšiu.
Oni to už majú za sebou.
Bože, nech už mám potom.
Volajú ma na chvíľu dovnútra.
Dostávam tabletku Diazepamu.
Pýtam sa na čo?
Vraj na upokojenie.
A von na chodbu, zase čakať.
Manžel nesmie odísť, má tu byť so mnou.
Nevie sa ako dlho bude zákrok trvať, musí čakať a vraj ma bude strážiť.
Môže to byť polhodina, 2 hodiny, 3 hodiny.
Ou ou.
Tabletka začína účinkovať, zíva sa mi, a hlava mi začína padať.
Drieme sa mi.
12.15 ma volajú dovnútra.
No a je to tu!
Motá sa mi hlava, sestrička si ma prevezme od manžela a zatvoria sa dvere.
Na toto som asi sama...
Blúzku dole aj podprsenku a vyzujte sa.
Poďte sem, vylezte si na stôl.
Prsník do otvoru, ruku pozdĺž tela.
Prsník mi uzavreli do tesnej klietky a snímali ultrazvukom aj mamografom niekoľkokrát.
Kým bol prsník pripravený na odber vzoriek vákuovou mamotómiou prešlo asi 10 až 15 minút.
Je to také divné a nepríjemné tam takto ležať.
Potom prsník sestrička vydenzifikovala a ostalo ticho.
Doktorka ma upozornila, že pichnutie injekcie do prsníka zabolí, aby som sa nemykla.
Ak sa myknem, ublížim sebe, a odber bude trvať dlhšie.
Samozrejme som si myslela, že to bude bolieť menej.
Veď čo môže injekcia tak strašne bolieť?
Bolela teda fakt dosť.
Ale preto, lebo ju na 4x postupne vpichovali vždy hlbšie a hlbšie.
Aj som si 2x zjajkla.
Jajkala alebo stonala by som viac, ale snažila som sa to vydržať čo najdlhšie.
Nebudem tam predsa plakať!
To musím vydržať!
Povedala by som, že som nejaký chlap, ale nie som...
Potom ma upozornila doktorka, že zapli prístroj ktorým mi budú odoberať vzorky z prsníka.
Podobalo sa to zubárskej vŕtačke.
Ešte že to nevidím, ako to robia.
Sestrička mi vzala okuliare, lebo som si ich trošku krivila, keď som si pri bolesti tlačila hlavu do lehátka.
Keď sa mi to začalo zavŕtavať do prsníka, bolo to veľmi nepríjemné.
Fakt.
Doktorka ma chytila za ruku a držala ma vždy, keď sa prístroj zavŕtaval do prsníka.
Celý čas ma upokojovala.
Zavŕtaval sa postupne na etapy.
Prestala som tie etapy rátať asi pri dvanástej.
Bolela ma hlava a modlila som sa, aby už bolo potom.
Keď už prišli k tomu miestu odobrali vzorky podtlakom.
Prišlo mi to ako večnosť.
Ani neviem ako a už bol prístroj vonku.
Zaujímavé, že vyberanie prístroja som už necítila.
Potom mi to doktorka obviazala, a odviedli ma do vedľajšej miestnosti, kde som ležala asi hodinu s ľadovým obkladom na prsníku.
Hlava ma bolela stále a motala sa mi.
Po hodine ma prišla sestrička skontrolovať.
Keďže to nekrvácalo, pustili ma domov.
Ešte predtým sme museli ísť do suterénu pre žiadanku na ultrazvuk do prsníkovej ambulancie.
Doktorka ma zobrala hneď dovnútra a vytlačila mi žiadanku na ultrazvuk.
Termín mi dali 17.6.
Zároveň ma poprosila, aby som sa na ňu nehnevala, ale priznala sa mi, že teraz mám super krátky účes a že mi pasuje viac ako ten účes predtým.
Teším sa, lebo teraz mi už vlasy nepadajú a cítim sa fajn.
Rozlúčili sme sa a išli sme už konečne domov
Išli sme suterénom a vyšli sme skoro až pri parkovisku.
Keď som vyšla von na horúci vzduch, prislo mi zle.
Trochu vody a predýchavanie zabralo.
Sadám do auta a teším sa domov.
Žalúdok začne ceste štrajkovať, a som rada, keď prídem domov a idem na WC "telefonovať".
Prsník začína bolieť, a aj hlava bolí.
Uľaví sa mi po tabletke Novalginu.
Pospím si hodinu a svet je kapánek krajší.
Vonku je krásne, idem sa tam pozrieť.
Pomaličky.
💕🐶🐦🦋🐌🐛🐸🦎🐞🐝🐜🕷🌺🥀🌹🌸💐🌻🌼🌷🌳🍀
Ešteže tak.
Doktorka mi nariadila 24 hodinový totálny kľud, ležať, ležať, ležať.
Pri bolesti tabletku, pri horúčke a veľmi silných bolestiach hlásiť sa okamžite na pohotovosti a potom u nej.
No a zase ležím.
Nevadí, hlavné je, že to mám za sebou a bolesti už s liekmi nejako zvládnem.
💕❤🐞
Prsia 23
02.06.2019
Nedeľa.
5.20 a slnko ma svojimi lúčmi ťahá z postele.
Mysľou som už zajtra na Heydukovej.
Nech sa akokoľvek snažím vždy mi tam myseľ zaletí.
Do kávy si dám namiesto cukru soľ.
Kde si mysľou?
Pýtam sa sama seba.
Idem do záhrady, ale dnes mi ani kvety nepomáhajú.
Snažím sa pri varení na to nemyslieť.
Ešteže krkovičku a pyré nie je ťažké urobiť.
Bude to bolieť?
Nebude?
Bojím sa, že bude...
Nemôže tam ísť niekto namiesto mňa?
Som nervózna.
Oprať, upratať, musím niečo robiť, bože mňa asi do zajtra klepne!!
Oprať som neoprala.
Upratala som len tak tak, aby sa nepovedalo.
Žehliť ani neskúšam.
Pre istotu.
Neviem sústrediť.
Naobedujeme sa, a ja sledujem manžela ako mi robí nový kvetináč.
Absolvujeme návštevu u svokry a verte či neverte nepamätám si čo tam bolo.
Štve ma to, že som dnes taká.
Je mi strašne.
Idem si dať niečo na upokojenie a pôjdem spať.
Prsia 22
01.06.2019
Za chvíľu to budú 2 mesiace, čo som doma.
Ráno stojím vo dverách na terasu, s kávou samozrejme, a rozmýšľam spätne, čo sa to vlastne v tom mojom živote teraz deje.
Hnevá ma to a jeduje.
Strašne.
Ja, vitálny človek, workolholik, blázon, čo bez roboty nevie žiť, zrazu musím byť v kľude.
Musím úplne zvolniť pracovné tempo.
Na začiatku som si myslela, že čo nejaká blbá hysterektómia ma nemôže zastaviť.
Mňa určite nie!?
Za 3 týždne som v práci ako na koni /som si myslela/.
Ale môže...
A na dlho.
Nehovoriac o tom, že v mojom prípade sa k tomu pridružili problémy s prsníkom.
Chce sa mi plakať.
Je ten život ale divný...
Vonku je krásne, kvety žiaria doďaleka, spev vtákov, krása.
Idem sa radšej venovať kvetom.
Drozd vyspevuje odušu, a ja polievam kvety.
A teším sa.
Zo slnka, z prírody, z manžela že je tu so mnou, z jahôd, z hrášku.
Sedíme na terase.
Len tak.
Sami pre seba.
Tentokrát ticho.
Bez slova.
Iba rodina drozdov vyspevuje.
A vrabce vreštia a klbčia sa.
Krásne.
Zvečerieva sa.
Ďalší deň za mnou.
Prsia 21
31.05.2019
Driemavé ráno v autobuse.
Cesta k obvodnej na kontrolu.
Nechce sa mi, ale musím.
Kopa správ z Heydukovej prefotených pre obvodnú aj gynekológa.
Uvidím, čo dnes stihnem.
Som prvá, za mnou sa za chvíľku dovalia ďalší piati.
Traja na krv, dvaja k lekárke.
To čakanie ubíja, drieme sa mi.
Traja už boli na krv.
Poďte moja, povie sestrička, a dovnútra vbehne pani čo sedí vedľa mňa.
Fajn, nevadí.
Ďalší traja na krv, v pohode.
Nevadí.
Ďalšia krv prišla.
Nevadí.
Nooooo.
Predbehli ma ďalšie 3 "moje poďte dovnútra".
Už mi to nie je jedno, ale som ticho.
Nebudem dráždiť tigra bosou nohou, predsa...
Joooo!
Idem ja.
Lekárka si vypýta prefotené správy z Heydukovej.
Opisuje si z toho údaje do zdravotnej karty.
Oznámim jej termín S-VAB, a ona, že moja zlatá, do roboty zatiaľ nie.
Kým nebudú výsledky onkomarkerov a biopsie, kým sa tam nerozhodnú čo s tým, a kým sa to neporieši, zatiaľ budete PN.
Viem, hovorím jej, opakujú mi to všade.
Bolesti ramena sa budú riešiť potom.
No dobre.
Skúste sa opýtať na Heydukovej ohľadne genetických testov na rakovinu.
Jo, skúsim.
Ozaj, kde máte vlasy?
U kaderníčky.
Vyzeráte o 10 rokov mladšie.
Ďakujem ❤
Tu je peňažný lístok, odovzdajte ho zamestnávateľovi.
Jo.
Dovidenia.
To bola rýchlovka!
Gynekológovi vybehnem v pondelok, dnes sa mi tam už nechce ísť.
Sadám do autobusu a idem domov.
V autobuse sa mi drieme a hlava mi stále padá.
Podozrivé indivídum si sadá vedľa mňa.
Už som dospala.
Stále na mňa pozerá a sleduje ma, keď privriem oči. Tvárim sa, že budem vystupovať ale idem a sadnem si až k šoférovi.
Už dolítals betmene!
Urobím nákup a idem domov.
Po ceste stretnem svokru, pomôže mi s nákupom, niečo jej poradím ohľadne papierov a ide domov.
Ozaaaaaj!!!
Kúpila som si kvetinky!
Zase!
No a!
Nevadí!
Mojenká zlaté kvecinkové.
Na chvíľu si odpočiniem (čiže umyjem riad, upracem, vyvetrám, dám prať prádlo, zarobím na palacinky/, uvarím si kávu a sadnem na terasu.
Začína fáza rozmýšľania, kam to zasadím 😂
Zasadené 😆
Čo som našla, tam som to zasadila.
Jahodyyyy!
Už sú pozbierané, syn si umyl za veľkú misu a urobil si dreň.
Druhá misa počká do zajtra na koláč alebo ešte neviem.
Misa s jahodami a ja sedíme na terase.
Chce sa mi spať.
Nie,nie, a čo budem robiť v noci??
Idem kuk medzi kvety.
Ostrihám pováľané kvety a sledujem manžela pri kosení.
Máme vážny rozhovor.
O tom čo môže byť po biopsii, zlá varianta, dobrá varianta.
Nechce sa mi o tom hovoriť.
Priznám sa manželovi, že sa bojím pondelka.
Tej biopsie...
Aj on sa bojí.
Ale ja sa bojím viac...
Som unavená, dnes už nič nerobím.
Idem spať.
Prsia 20
Prší.
Spala som tvrdo.
Zase som nikoho nepočula odchádzať.
Včera poobede som bola totálne nemožná.
Hnevám sa sama na seba, že mi bolo včera tak zle.
Chvalabohu, dnes žiadny lekár ani lieky.
Dnes už mi je fajn.
Včera stačilo.
Sadám si ku skicáru a kreslím, a kreslím, a kreslím.
No a potom trhám.
Konečne nakreslím niečo s čím som spokojná.
Strom bez listov, sám, hore vtáci, tak som to mala niekde v mysli, nuž dala som to na papier.
Mne sa páči 🙂
Páči sa mi aj Anime-Manga.
Robím si náčrty, prvé idú do koša, ale celkom zaujímavé je to.
Začína ma to baviť.
Pozriem na hodiny, bože to som sa ale zabudla.
Pár hodín pri kreslení, a myseľ je odpočinutá.
Dnes budú francúzske zemiaky.
Manžel je spokojný, synovi tam vadia vajíčka, dcére zase klobása.
Majú smolu, komu sa nepáči, nech neje.
Mami?
A ty čo budeš jesť?
Ja mám ovocie, melón a hrozno.
Heeeej?
No, a z melónu aj hrozna mi ostane polovica 😂
Po včerajšom telefonovaní si dnes dávam pozor čo zjem.
Celý deň prší a prší.
Večer to konečne prestáva.
Idem sa von prejsť.
Je krásny večer, a všade to voní po daždi.
Prsia 19
29.05.2019
No a už sedím v onkologickom ústave na prsníkovej ambulancii.
Všetko sa tu ozýva.
Ľudia pomaly pribúdajú pred ambulanciami.
Sestrička už berie krv niektorým pacientkam.
Zobrala nám kartičky a čakáme na pani doktorku.
Vybehne sestrička a zakričí moje meno, poďte na krv!
Poviem jej, že dnes mám kontrolu a odbery mi naplánovali až na zajtra.
To prečo vám pani doktorka nedala na jeden deň všetko???!!!
Ja to mám vedieť?
Tak si sadnite a počkajte na pani doktorku.
Uvidíme čo povie.
Cítim sa vinná, že som niečo pokašľala asi...
Fúha.
Tá má dnes zlú náladu, tuším.
Som zvedavá, čo bude, keď ma zavolajú dovnútra.
Po hodine a pol čakania sa dostanem dovnútra.
Pani doktorka je spokojná, že mi zabrali antibiotiká a aj obklady.
Mám si ich ešte dávať.
Prehmatá mi prsník, a skonštatuje, že tam ostala v tých miestach po zápale hrčka.
Nepáči sa jej to, a veru ani mne.
Zoberieme vám ešte krv dobre?
Sestrička jej však pripomenie, že ale odbery mám až zajtra.
Nevadí, urobíme jej ich dnes, a ešte k tomu pridajte aj odber na onkomarkery.
No fasa...
Nedýcham.
Opýtam sa.
Prečo onkomarkery?
Mali ste v krvi jeden faktor dosť zvýšený a preto musíme urobiť vyšetrenie onkomarkerov.
Aha.
Doktorka sa ma pýta na vlasy, kde ich mám.
Vysvetľujem jej, že mi tento týždeň začali vlasy tak padať, že som si ich včera dala skrátiť.
Nevadí, vlasy dorastú, povie mi.
Keďže mám po odberoch môžem začať užívať vitamínové tabletky na vlasy. A mám si urobiť aj odvar zo žihľavy.
Teším sa.
Vraj to padanie vlasov môže byť následok narkózy, alebo vybratia maternice alebo sa telo takto vyrovnáva so stresom.
Vyber si.
V pondelok po biopsii sa mám u nich hneď zastaviť, dostanem zase lístok na sono.
Musím si to popísať, lebo mi to vyfučí z hlavy.
Som unavená, hladná a smädná.
Už idem domov.
Dnes mi cestovanie trvalo dlho, musela som prestupovať, a domov som prišla až o 12.00.
Unavená idem pod sprchu a na chvíľu si vyložím nôžky.
Oči sa mi samé zatvoria.
Budím sa o pol druhej.
Prichádza syn, po ňom dcéra a manžel.
Stihla som pripraviť pečené zemiaky, kuraciu cigánsku a tatársku omáčku.
Netreba hovoriť, že pre mňa nič neostalo😂.
O štvrtej mi začne byť nejako divne.
Idem si na chvíľu ľahnúť.
O pol šiestej sa zobudím a utekám "telefonovať" na WC.
Uľaví sa mi, ale na dnes som skončila.
Prsia 18
28.05.2019
Kvapky dažďa bubnujú na okno a ja ich v posteli počúvam. 🌧
V noci mi bolo zle.
Asi z antibiotík.
Ešte posledné 2 tabletky antibiotík dnes a hotovo.
Hrčka v prsníku ešte stále je, je menšia, ale nestratila sa, ako som dúfala.
Veď uvidíme, čo povie pani doktorka.
Varím si kávu a píšem si do diára kedy a ku komu musím ešte ísť na Heydukovej tento týždeň.
Musím zrušiť odber krvi na štítnu žľazu na Mýtnej.
Križuje sa mi to s termínom vákuovej mamotómie /biopsie/.
Odber krvi na štítnu žľazu mám zrušený, preložili mi ho na 13.6., ale zároveň ma upozornili, že si mám najprv poriešiť prsník a až potom sa mám u nich ozvať, respektíve preobjednať na iný termín.
Aby som zbytočne neblokovala termíny pre iné pacientky.
Píšem manželovi.
Len tak, chýba mi.
Telefonuje mi a rozprávame sa spolu.
Navrhne mi ísť sa pozrieť do Senca do predajne s kreatívnymi potrebami.
Možno ma niečo zaujme, a chytí za srdiečko.
Neviem čo to je za obchod...
Pôjdeme sa tam určite pozrieť.
Zase mi je zle.
Fuj.
Vypínam telku, lezie mi na nervy.
Každý deň to isté...
Púšťam si moje najobľúbenejšie pesničky od jedného huslistu /Uhorský tanec, Nabucco, Hallelujah, .../ a kopec ďalších, ktoré sú krásne, prenádherné.
Slza mi po líci steká, pri Nabuccovi si spomeniem na mamu, ktorá rada počúvala takéto skladby...
Nie neplačem, pretože by som bola smutná, to nie, ale spomienka je to krásna, spomienka na mamu...
Prestalo na chvíľu pršať, idem von, trochu sa prejsť.
Po návrate do záhrady idem googliť, čo sú to tie kreatívne potreby.
No, toto sa mi veľmi páči.
Maľovanie, to je ono.
To skúsim.
Po obede urobím bábovku, poteším zvyšok rodiny.🤗
Syna určite.
Ešte vrelú ju krájal a jedol.😋
Za hodinu a pol ma čaká kaderníčka.
Som zvedavá, čo vykúzli.
Zuzka už mi pohrozila no no no. 😂😂😂
Bábovke sa samozrejme veľmi potešil aj zvyšok rodiny.
Na tanieri mi ostali len omrvinky.
Pre mňa 😂😂😂
16.00 kaderníčka sa ma posledný krát pýta či naozaj ostrihať.
Áno!
Som unavená, a koža na hlave ma bolí, daj mi to dole...
A moje vlasy padajú nečujne na zem, sú zničené, dolámané, slabé.
Tam nech sú, nechcem také škaredé vlasy.
Keď mi ostrihá vlasy vzadu, prestáva ma bolieť pokožka na hlave.
Keď mi ostrihá všetko, cítim sa fajn.
Účes je fajn, a keby aj nebol, veď vlasy vždy dorastú.
No nie?
Syn nie je nadšený.
Manželovi sa páčim, dcére tiež.
Ja sa páčim sama sebe tiež.
😀
Tak je všetko fajn❤.
Prsia 17
27.05.2019
V polospánku dostávam pusu od manžela a odchádza. 💋
Chvíľu po ňom buchnú dvere a odchádza do práce aj dcéra.
2 hodiny po nej s veľkým buchotom /ktorý by zobudil aj slona nielen mňa/ odchádza do školy syn.🐘
Dom ostáva prázdny.
Tikot kuchynských hodín sa ozýva po celom dome.⏰
Som sama.
Káva a čaj na terase.☕🍵
Moje milované kvety. 🌷🌹🌸
Vtáčiky. 🐦
Beny.🐶
Chrobáčiky.
🦎🐛🦋🐌🐜🐝🐞
Oáza pokoja.
Nechávam myšlienky voľne plynúť hlavou.
Spoza mrakov sa predralo slniečko🌞
Jeho lúče zohrievajú pokožku na tvári.
Sedím si tu ako mucha na stene.
Sama.
Prišla svokra, respektíve prebehla cez dvor, išla cvičiť.
Ajéjé...
Popritom zakričí, neboj sa ja sa tu zastavím.
Ja viem, babka, ja viem...
Podá mi skorocel, aby som si urobila obklad.
Zase som sama.
9.59 za minútu mi začína vychádzka.
Pôjdem do obchodu.
Aha!
Svokra ide 😁
Odprevadíme sa do obchodu a ideme každá svojou cestou.
Obloha sa zaťahuje.
Obed prešiel ani neviem ako.
To asi tá slečna Marplová😂
Idem urobiť pomazánku tvarohovú s paprikou.
Pripravím separovaný odpad na odvoz.
Umyjem riady aj dlážku.
Som unavená.
Ako kôň. 😁🐎🐴
Vyložím nohy a oddychujem.
Prichádza syn.
Zase ako slon🐘
Sviečková do neho padá ako do bezodnej studne.
Hmmm.
Varila som na 3 dni 🤔😂
Čakám na manžela.
Začína pršať.
Smoklí.
Depka, ale len chvíľková.
Blbý dážď.
Nie, nie je blbý, zem ho potrebuje.
Celý večer prší.
Drieme sa mi.
Idem si ľahnúť do spálne, ale som odtiaľ vyhnaná 😂
Do obývačky.
Urazená pochodujem s paplónom dole.
Do obývačky. 😆
A tak tu teraz sedíme a kukučkujeme na telku 🖥
Prsia 16
26.05.2019
Prší.
Ani palčok z postele nevystrčím.😂
Ale nieee.....
Musím si dať kávičku, potom vločky s jogurtom a potom sa musím pustiť do zeleniny na sviečkovú.
Už neprší.
2kg zeleniny to bude boj 🤔
No trvalo to teda, kým som sa do toho pustila, lebo najprv kuk do záhrady s manželom, lebo medzitým vyšlo slniečko, potom pustiť práčku, vyprevadiť manžela na nákup obkladu, a potom teda konečne tá zelenina.
Ale čuduj sa svete, môj 18 ročný syn bez reptania išiel krájať zeleninu!?
Dobrovoľne 🤨🤔😁
Kým som ju čistila, on ju stíhal krájať.
Popritom si zopakoval do školy čo bolo treba a mal veget.
Obsadil v obývačke sedačku a ťažko unavený odpočíva.😂
Bolí ho chrbát.
On nechápe, ako to môžem vydržať už toľko rokov?!😂
Bože 😂😂😂
No čo, som mama predsa ❤🥣🥧🍜🍼🍽
Či vlastne sme mamy! 🤰🤱
Sviečková sa varí a ja sedím v kuchyni a rozmýšľam.
Nad životom, čo mi všetko priniesol a dal, moje deti, muža, skvelú rodinu, priateľov.
Je to paradox, že si takéto veci človek uvedomí až keď je nie nechcem povedať neskoro, alebo aj možno áno, ale proste keď tak ako v mojom prípade prestane poslúchať zdravie.
ZDRAVIE
Pre mňa to je momentálne najdôležitejšia vec, po ktorej túžim.
Bez zdravia sú mi peniaze nanič.
Prichádza manžel z nákupu a aj dcéra so synom.
Deti mi pomôžu dokončiť sviečkovú a môžeme obedovať.
Deti sú spokojné ako dobre navarili 😂😂😂
Den je krásný, den krásný, spieva sa v jednej pesničke. 🌞❤
Nedeľa = návšteva svokry.
Vybavené 😉
Sedíme s dcérou na terase a cez listy katálp sa vyhrievame na slniečku.
Deti obrali jahody a zbaštili.
Aj slimáky už začali oberať jahody.
Aj mravce.
Nedeľa je za nami.
Prsia 15
25.05.2019
Vstávam 6.35.
Vyspatá do ružova.
Idem dolu.
Odostriem závesy a s kávou v ruke sledujem pohyb operencov na našom dvore.
Hrdličky, vrabce, drozdy, sýkorky a jeden strapatý vtáčik, ktorý neviem ako sa volá. 😂
Medzitým si píšem so Zuzkou, čo je nové, aký má názor na môj nápad s vlasmi 😁 a tak.
Dohovára mi😘.
No veď uvidíme.🙂
8.12 a ja ešte stále ležím a pijem kávu.
Včera som urobila pikantnú syrovú natierku, budeme mať dnes na raňajky.
V noci muž testoval a o polnoci, keď som brala antibiotiká mi pošepkal do uška, že je fantastická 😂
Raňajky sú bleskové a chlapi sú preč.
Reku vychutnáme si v pohode sobotné ráno a nič.
Syn hltá nátierku v behu, hasiči majú tréning, ešte mu na poslednú chvíľu prišívam hasičský znak na bundu.
Manžel sa tiež rýchlo naje, a ponáhľa sa kúpiť štrk.
A ja som zrazu sama.
Prehltnem posledný kúsok žemle a rozmýšľam čo budem robiť.
Povysávané, riad umytý, upratané, co teď?
Je čas obeda.
Na dvore je krásneeeeee.
Budeme jesť na dvore.🌞😎
Biela kyslá zemiaková polievka a langoš.
Zase sa učí v našej záhrade lietať ďalší malý vtáčik.
A jeho rodičia po nás kričia.
Ideme radšej dovnútra a sledujeme ako ho to rýchlo učia.
Muškáty nádherne kvitnú a ja mám z nich radosť.
Prsník dnes skoro nebolí.
Ale nahmatala som si v ňom veľkú hrču.
Hádam sa to stratí.
Dúfam.
Poobede manžel kosí a ja sa pozerám. 😁
Potom mi to nedá a idem poliať muškáty a iné kvetenstvo a zelenstvo.
Poobede nakúpime veci na nedeľný obed a zvyšok dňa strávime na terase.
Plánujeme.
Krátkodobo.
Síce pani doktorka povedala, že zatiaľ si nič neplánujte, ale na týždeň na dva si hádam môžeme.
Si myslím ja.
Budem s ním tento týždeň dokončovať kvetináč.
On urobí obklad a ja to vysadím skalničkami a skalkami. 🌸💮🏵🌹🥀🌺🌻🌼🌷⚘
Teším sa.
Vonku je nádherný západ slnka. 🌞
Život je taký krásny. ❤
Prsia 14
24.05.2019
Moc som toho nenaspala.
Necelých 6 hodín.
Veď som doma, dospím.
Možno.
Dom je tichý.
Len vonku je počuť spev vtákov a idúce autá.
Pozerám na ľudí, ako sa ponáhľajú do práce.
Trochu im závidím.
Trochu alebo viete čo?
Nie.
Nezávidím.
Stres, nervy, naháňanie sa...
Nechýba mi to.
Hneď na prvý krát sa mi podarí dovolať sestričke na prsníkovú ambulanciu.
Objedná ma na odbery krvi na štvrtok 30.05.
Teším sa, budú modriny. 😂
Som oťapená.
Pol deviatej a ja stále ležím.
Asi tie antibiotiká...
Čítam si vedľajšie účinky, hmmm, mám sto chutí ich vyhodiť, ale keďže zaberajú, nemôžem.
Kávu mám len dopoly vypitú.☕
A vonku vyšlo slniečko!🌞
Vidím na neho rovno z postele.🛏
Teda z obývačky. 😂
Idem si vymeniť obklad, prezlečiem sa a pôjdem sa prejsť na dvor.
Na dvore je rezko, ale fajn a krásne.
Všetko zelené, rozkvitnuté.
Zvoní telefón.
Svokra.
Som na cintoríne, vieš koľko tu je skorocelu???!!!
Chceš?
Božechrán babka, aby ste to donésli!
A z cintera!!!!
Ešte hodnú chvíľu mi niečo vysvetľuje a potom zloží.
Bože mój!
Skorocel z cintera!
Muž sa smeje a v konečnom dôsledku aj ja.😂
Dohodneme sa spolu, čo budeme robiť zajtra a odchádza do poobednej.
Syn ide pulíruvat auto a ja pod slnečník odpočívať.
Je mi blbo, asi z tých antibiotík.
Vyzerám strašne.
Už mám termín u kaderníčky.
Vlasy pôjdu na krátko.
Koľko presne ešte uvidím.
Chcem byť pekná.
Aj keď som chorá...
Syn sa hnevá, nechce aby som mala krátke vlasy.
Nechce mi povedať prečo...
Vysvetľujem mu, že mi veľmi padajú vlasy a že nechcem mať polovicu hlavy vypadanú.
Takto to bude lepšie.
Myslím.
Aby som ho zabavila, idem sa s ním prejsť do dediny a hneď aj vyprevadíme dcéru na bus.
Cmuk-cmuk a dcéra je preč.
Syn dostane zmrzku a chipsy a hneď je ten svet krajší.
Potom chce aby som s ním pozerala Harryho Pottera.
No nie je to môj šialok kávy, ale idem.
Som predsa mama, no nie?😍
Večer idem ešte so synom nakŕmiť Bennyho, posedíme si na terase, ja umyjem riad, cestou do spálne pozbieram prádlo do práčky, nachystám si vodu a antibiotiká na polnoc, zvesím prádlo zo sušiaka, poukladám ho a konečne si sadám na posteľ.
No nič, sprcha a idem spať 😴
Prsia 13
23.05.2019
Budíček o 24.00.
Antibiotiká + voda.
Od včera večera už nemám teploty, a bolesti sú už citeľne slabšie.
Bože ako je to dobre.
Je mi zima, tak sa zamotám do teplučkého paplóna a zaspávam.
Zobudím sa o 06.35 a zakrádam sa von zo spálne.
Zrazu sa za mnou ozve:
Kam ideš?
Už aj zalez do postele!
Zabrblem mu:
Idem volať za výsledky z krvi do prsníkovej ambulancie, sestrička mi kázala volať medzi 6 a 7 ráno.
Potom sa vráť!
No to určite, už ma vidíš, pomyslela som si 😂
Po niekoľkých /asi 10, 15/ neúspešných telefonátoch sa konečne o 7 dovolám do prsníkovej ambulancie.
Sestrička mi oznámi, že mám vraj zvýšené CRP nad 37 a mám zavolať znova medzi 12.00 a 13.00 ale pani doktorke.
Ona mi vraj povie viac.
No jo.
Zavolám.
Uvarím si kávu a čaj a zaleziem v obývačke pod deku.
Píšem si Zuzkou a tá mi vysvetlí, že to CRP je naozaj zvýšené.
Nikdy som to nejako neriešila, čo to je to CRP.
Teraz už viem.
Káva už je studená aj čaj.
Zabúdam piť.
Včera ma lekárka upozornila, že málo pijem, musím viac.
Treba zápal z tela dostať čo najskôr.
Idem doplniť pitný režim.
Svokra už mi smskovala.
Nazbierala som ti skorocel, píše mi.
Na obklady na prsník.
Zlatá svokra. 😁
Akčná. 🙂
Kto už by len vo štvrtok ráno behal po vonku a hľadal neveste skorocel na prsník?
Moja svokra.
O 10.00 príde aj so skorocelom.
O 11.00 odchádza.
O 12.00 odchádza manžel do práce.
Od 12.00 sa mi nedarí dovolať do prsníkovej ambulancie.
Konečne sa mi to o 12.45 podarí, no sestrička mi povie, že mi zavolajú, keď vybavia pacientov.
Mám čakať.
Tak čakám a čakám.
Uvedomujem si, že v poslednom období toto slovo počúvam stále.
A naučila som sa čakať.
Celé doobedie trávim vymieňaním obkladov, raz octanový, raz skorocelový.
Z Heydukovej ohľadne S-VAB nevolali.
13.31 stále nič.
Čakám.
Z prsníkovej ambulancie stále nevolajú.
Vtom zazvoní telefón.
14.00.
Súkromné číslo.
Určite volá prsníková ambulancia!
Dvihnem.
Dobrý deň.
Tu je onkologický ústav Heydukova, operačné oddelenie, pamätáte si, spolu sme osobne hovorili.
Práve Vám poisťovňa schválila žiadosť o biopsiu S-VAB, termín máte 03.06.2019 o 12.30 hod.
Nezabudnite predtým 3 hodiny nejesť, piť môžete všetko okrem kávy a kofeínových nápojov.
Samozrejme doprovod je nutný!
Vo Vašich papieroch v počítači vidím, že máte zápal prsníka, a dostali ste antibiotiká.
Zavolajte svojej pani doktorke v prsníkovej ambulancii, či môžete absolvovať tento zákrok, vzhľadom na to, čím teraz prechádzate.
Treba aj odbery, tak si to tam s nimi dohodnite.
Ak by bol nejaký problém, budeme to musieť preložiť.
Hneď volám do prsníkovej ambulancie.
Zase mi to nikto neberieeeeee.
Teraz keď to tak súrne potrebujem!?
Jooooo, konečne mi to 14.53 dvihne pani doktorka.
Ospravedlní sa mi, že zabudla na mňa.
Hneď jej oznámim dátum biopsie S-VAB a ona ma upokojí.
Najprv mi vysvetlí, že síce CRP je dosť vysoké nad 37, ale vzhľadom na to, že som jej povedala, že teploty klesli už včera večer a aj bolesti sú oveľa slabšie, znamená to, že antibiotiká zabrali.
Mám ich brať poctivo a všetko bude v poriadku.
Samozrejme veľmi veľa piť, aby sa zápal vyplavil čo najskôr z tela.
V utorok ich doberiem a sestrička mi zajtra povie, kedy presne mám prísť na odbery.
Teraz tam už nie je, išla domov.
Nemám sa báť, stihneme aj odbery, len mám zajtra ráno zavolať sestričke, že na kedy mi napísala odbery.
Nechá sestričke lístoček.
Aj z jej pohľadu je lepšie, ak túto biopsiu absolvujem čo najskôr, pretože zápal v prsníku je veľmi blízko podozrivého ložiska a má podozrenie, že to s tým veľmi úzko súvisí.
Bude rada, ak bude čo najskôr vedieť výsledky, aby sme mohli pokračovať v ďalšej liečbe.
Poďakujem sa jej za to, že mi nasadila také dobré lieky, ktoré takmer ihneď zabrali.
Pomohli mi aj od teploty aj od bolesti.
Ešte mi povie do telefónu, že väčšinu pacientiek si nepamätá, ale že ja som jej utkvela pamäti, lebo som taký zvláštny prípad.
Hm, neviem čo si mám o tom myslieť.
Preboha to tak divno znie.
Že pokračovať v ďalšej liečbe.
Dúfam, že to bude len o preventívnom kontrolovaní.
Ktovie, čo mi táto biopsia zase prinesie?
Volám manželovi, aby si v robote vybavil voľno na 03.06.2019.
Voľno vybavené.
Manžel nervózny.
Čo si nervózny, mňa to čaká, nie teba?
Hej, ale mňa to bude bolieť viac ako teba.
Prečo?
Neznášam, keď trpíš...
Ľúbim ťa, vieš o tom?
Aj ja Teba.
Najkrajší dialóg na svete.
Zbožňujem ho.
Oznámim to deťom aj svokrovcom.
Vezmú to na vedomie a viac sa nepýtajú.
To som rada.
Zostávam sama, dcéra ide s mojím svokrom na nákupy do Senca a syn dobrovoľný hasič ide brigádovať na výstavbu novej hasičskej budovy.
Uvarím si čaj a sedím a píšem blog.
Písmenko za písmenkom sa ukladá do slov a viet.
Som rada, že už mám ten termín, už nemusím čakať, kedy zavolajú.
Už to len absolvovať.
Na dnes to je všetko.
Pekný večer všetkým.
Prsia 12
22.05.2019
3.30
Ty ale fakt sa mi dnes nechce vstávať...
Musím.
Idem do sprchy.
Prsník je horúci, stvrdnutý, pobolieva ma a je na ňom už veľký červený fľak.
Nemohol si do rána prestať a ukľudniť sa?
Teraz musím ísť do Bratislavy.
A ešte aj trpím samomluvou.
Som to dopadla...
V autobuse zaspím hneď, dcéra ma budí na Bajkalskej.
Prší.
V električke je nás len pár.
Vystupujem na Kamennom námestí, a pomaly idem na Heydukovu.
Tmavými chodbami až do suterénu do prsníkovej ambulancie.
Cestu už poznám naspamäť...
Som prvá.
6.00.
Čakám.
Vybehne sestrička, buchne dverami.
Vbehne do druhých dverí, buchne dverami.
O 7.00 ma berie doktorka dovnútra.
Je prekvapená, aký mám problém s prsníkom.
Nekonečne dlho ho prehmatáva.
Čuduje sa, aký je horúci a červený.
Keby ste boli tehotná nepoviem, ale toto?
Nepáči sa jej to.
Pôjdete na rongen, na ultrazvuk, urobíme vám hneď teraz odbery.
Ste urgentný pacient.
Budú Vás všade prednostne brať.
S výsledkami sa vrátite čo najskôr sem.
Áno.
Vychádzam dverami a rozbieham sa po tmavých chodbách.
Rontgen vybavím okamžite.
Výsledky posielajú do PC pani doktorky.
Ultrazvuk nie.
Dnes ma nevezmú.
Lekárka mešká, stojí vraj v zápche v Dunajskej Lužne, teraz tu robí len jedna, a tá Vás nevezme, prídite zajtra ráno medzi 7 až 10 hodinou.
Vraciam sa chodbou, som zamyslená, keď ma zrazu niekto osloví.
Kamarátka, ktorá tu pracuje ako sestra.
Ježííííššš.
Zasmejeme sa, že či ju nevidím, a ja že som asi slepá, a ona že odkiaľ ideš?
Tak som jej povedala, aký mám problém, a že zajtra prídem ešte raz, lebo ma dnes už nemôžu zobrať.
Hnevá sa, lebo vidí, že na žiadanke je napísané URGENT, a nezobrali ma.
Je zlatá, chce mi to vybaviť, ale nedá sa.
Aj ju pošlú kade ľahšie.
Druhý pokus nevyšiel.
Vraciam sa na prsníkovú ambulanciu, aby som doktorke povedala, ze ultrazvuk bude až zajtra.
Je mi zle.
Točí sa mi hlava.
Teplota asi stúpa.
Zastavím sa v lekárni, kúpim si vodu a paralén.
Jeden si hodím do úst, zapijem, a idem ďalej.
Keď prídem na prsníkovú ambulanciu, sestrička ma hneď berie dovnútra.
Na to mi volá kamarátka, že sa jej to podarilo vybaviť.
Doktorka mi strčí papiere do ruky a utekajte rýchlo naspäť!
A potom hneď sem a zaklopte.
Utekám naspäť a sadám si na stoličku pred ultrazvukom.
A čakám.
Som smädná, ale neodídem, lebo predo mnou sú 3 ženy, čo keď ma niekto predbehne?
Po chodbe prechádza kvantum pacientov, lekárov, sestričiek, zase pacienti, zase lekári, zase sestričky.
O 9.37 ma zavolajú dovnútra.
Pani doktorka krúži ultrazvukom po mojich prsiach, a rozmýšľa.
Po chvíli povie:
Nemáte náhodou rozhodené hormóny z hysterektómie?
To fakt neviem.
Nebojte sa, všetko bude v poriadku.
To som rada, že to tak zle nevidí.
Vonku mám počkať na výsledky.
Tretí pokus na ultrazvuku vyšiel.
Sestrička mi podá papier plný latinských slov, a vraciam sa naspäť do prsníkovej ambulancie.
Je 10.00.
Podávam sestričke papier z ultrazvuku a mám čakať.
Tak čakám.
Dámy v čakárni sa začínajú rozčuľovať, že už tam dlho čakajú, predstavte si až hodinu!
Som ticho, pre istotu.
Dovnútra ide ďalšia pani.
Po hodnej chvíli sa otvoria dvere a sestrička zakričí moje meno.
Vražedné pohľady, ktoré som obdržala ani nechcite vidieť...
Keď som vošla, vrhli sa na sestričku s výčitkami, že ale oni tam už hodinu čakajú a hentá ženská si tam chodí len tak hore dole /to akože ja/.
Sestrička sa nedala, a povedala im, že hentá ženská je tu už 4 hodiny, a lieta z jednej ambulancie do druhej po rôznych vyšetreniach s teplotou a označením URGENT.
Na chodbe zostalo ticho...
Lekárka si preštuduje rontgen aj ultrazvuk.
Nie je spokojná s ultrazvukom, podľa nej to zápal nie je, niečo tam je, ale nevie čo.
Hmatom to nahmatala, ale ultrazvuk ani rontgen to neukázal.
No dobre, povie.
Zatiaľ to budeme riešiť ako zápal, predbežne, aj keď som s tým neni stotožnená, doloží pani doktorka.
Predpíšem Vám silné antibiotiká a budete ich brať.
Zajtra si zavolajte za výsledky z krvi.
K tomu octanové obklady a aj skorocelové obklady.
Ak môžete nazbierajte si skorocel a robte si z neho obklady.
Veľmi to pomáha.
O 7 dní kontrola tu u nás.
Ak Vám do 7 dní lieky nezaberú, budeme to musieť asi riešiť s chirurgom.
Ohľadne S-VAB vyšetrenia, môžete schválenie očakávať každým dňom.
Dúfam, že to bude už čoskoro.
Jasné, riešiť prsník s chirurgom, no to určite!
To radšej pôjdem zbierať tie skorocelové listy do trávy na dvor...
Hneď si idem vybrať antibiotiká a sadám na električku.
Začínam byť unavená, v električke sa mi drieme, ale doma si odpočiniem.
V tom hnusnom daždi a vetre čakám na Bajkalskej na autobus.
Po hodine cestovania som doma.
Medzi dverami sa stretávam s manželom a v rýchlosti mu len zreferujem, čo bolo, čo povedali, čo mi dali, a zvyšok si povieme, keď sa vráti z poobednej.
Dostanem pusu na rozlúčku a už si len zakývame.
Hop do pyžama a hop do postele.
Horúci čaj a antibiotiká.
A ovládač.
A odpočívam.
Začínajú sa mi zatvárať oči.
Zvoní telefón.
Volá svokra.
Čo, ako, kedy, atď...
Nemám to srdce povedať jej, že som po pol dni lietania po rôznych ambulanciách, trmácania sa autobusom domov v teplotách unavená a chcem si pospať.
Spánok sa mi rozoberie a už nezaspím.
Motám sa po dome.
Upracem, umyjem riady a hajde na kute.
Prsia 11
21.05.2019
Utorok.
Budím sa o piatej.
V dome je ticho.
Idem dolu, muž mi zabrble, že nemôže spať a kým vyjdem z izby už krásne nahlas dýcha.
A že nemôže spať...
Odostriem závesy v obývačke a idem na terasu vypiť si kávu.
Je pod mrakom.
Som zvedavá, či dnes zavolajú. Asi nie.
To by som asi moc chcela, aby ten čas na biopsiu uplynul tak rýchlo.
Prsník ma bolí tak ako včera, začína byť veľmi teplý.
O ôsmej zavolám do prsníkovej ambulancie, a opýtam sa či s tým treba prísť.
Za chvíľu je osem.
Volám. Nič.
O deviatej nič.
Volám každú hodinu až do tretej poobede a zase nič...
Akože o čom tento systém je?
Ide ma šlak trafiť!
Z Heydukovej tiež nevolali...
Načo stále čakám?
Neviem.
Jesť mi nechutí, dám si iba suchú ryžu na obed a k večeri vločky s jogurtom.
Poobede ma prsník už dosť silno bolí, píšem si so Zuzkou a poradí mi, aby som si dala tabletku od bolesti.
Uľaví sa mi, je to lepšie.
Zajtra idem do prsníkovej ambulancie nech mi s tým pomôžu, alebo nech mi nato niečo dajú.
Takto sa to nedá.
Nemôžem nič robiť, lebo pri každom pohybe ma to bolí. Začína ma bolieť aj hlava a začína mi byť teplo.
Idem si zmerať teplotu 37,5.
Zvýšená.
Po hodine teplota klesne a je mi lepšie.
Manžel má starosti, vypisuje mi smsky z roboty , ako mi je.
Píšem mu, že dobre, načo ho budem stresovať v robote.
Zopár krát idem na dvor a do záhrady sa prejsť s Benym, teda keď akurát neprší.
Dcéra vymyslí so synom spoločný večer u nej v izbe.
Pozeranie fotiek. Klasických.
Smejeme sa ako sme vyzerali voľakedy.
Spomíname na zážitky z ich detstva a rozprávam im príbehy z môjho detstva.
Všade sú porozkladané albumy a my sme si zrazu bližší ako už dávno nie.
Krásny večer.
Prsia 10
20.05.2019
Budíček 3.30.
Dnes kontrola u obvodnej.
Z kávy vypijem 3 hlty a bežím rýchlo na autobus.
Prší a prší.
Ešte si len sadnem do autobusu a už spím. Budím sa až na Bajkalskej. Pomaly ideme s dcérou k nej do práce, uvarí mi čaj a počkám u nej polhodinu. Potom pomaly k obvodnej, je to 5 minút.
Fajn. Už som tu. Som druhá. Sadám si a čakám.
Sestrička vybehne a hovorí, pri strojčeku na časenky nečakajte, nefunguje. Zoraďte sa tak ako ste prišli.
Ešte že sme len traja.
Hej?
Ale dovnútra sa dostanem ako piata.
Prišli ďalší traja na krv.
Že iba na krv... Hmm... Už aj vbehli k doktorke... na sekundu...
Smutne sme všetci na seba v čakárni pozreli.
Škoda reči...
Škoda nervov...
Obvodná ma nepoteší, do roboty vás zatiaľ nepustím, dvíhať ťažké spisy ešte nesmiete a ja vás poznám, že? Ďakujem velice pekne...
Pomaly môžete začať doma bicyklovať na trenažéri. Pomaly, pokiaľ vás bolesť pustí. Asponže tak, teším sa. Ešte jej poviem výsledky z mamografu, a čo ma čaká. Zamyslí sa, a hneď si berie papiere a fotí si ich do karty. Vraj treba aby mala o všetkom vedomosť. A toto je vážne ochorenie. Tiež jej poviem, že čakám na telefonát z Heydukovej kedy presne budem musieť operačne absolvovať biopsiu. Obvodná len ticho skonštatuje, že ešte som sa z jedného nedostala, a už riešim ďalší zdravotný problém, mrzí ju to. Súhlasím s ňou. Kontrolu mi dá o 2 týždne, a povie, že mi drží palce aby to dobre dopadlo.
Aj ja dúfam, že to dobre dopadne.
Rozlúčim sa a odchádzam.
Vonku je taký hnusný lejak a vietor, že som rada, že sa dostanem na autobusovú stanicu a do autobusu.
Celú cestu sa rozprávam so šoférom autobusu. O strese, o práci, o ľuďoch, o všetkom. Prvýkrát ho vidím usmievať sa.
Vystupujem a ponáhľam sa domov.
Uvedomujem si, že mi zase nevolali z Heydukovej.
Čo už...
Som hladná a unavená.
Manžel už ma čaká vo dverách, zisťuje čo je nové. No čo? Nič. Ešte ostávam doma... Nepustia ma ešte do roboty. Ukľudni sa, hovorí mi, vydrž, a všetko bude dobré.
Hej.
Chcela by som už byť zdravá...
Nebáť sa, čo ma zajtra čaká...
Som unavená a ten prsník s ktorým idem na biopsiu ma dnes dosť silno bolí.
A bolí celé poobedie.
Aj pri chôdzi, aj keď ležím.
Mám z toho nervy...
Vonku prestáva pršať a vychádza slniečko.
Konečne.
Idem von.
Nadýchnuť sa.
A vniesť trošku pokoja do duše.
Zajtrajší deň prinesie niečo nové.
Určite.
Prsia 9
19.05.2019
Slnečný lúč neúprosne útočí na moje viečka 😍 o 6 ráno 😂
Idem dole na kafé.
Príde manžel, že ho bolí chrbát, pomasírujem, nalepím náplasť s kapsaicínom a uloží sa znova spať.
Ja zjem chlebík so šunkou a idem von na terasu vypiť si čaj.🍵
Drozdy, lastovičky, červienky aj vrabce lietajú a švitoria ostošesť. Holub pije vodu z vedra pri studni a Beny ho lenivo sleduje. Také ospanlivé nedeľné ráno.
O 10.00 smer obchod, nákup potravín a domov. Samozrejme v rámci vychádzky.
Španielsky vtáčik, ryža a uhorkový šalát.
22 ročná dcéra zahlási. Fuuuj také hnusné nebudem. Nemusíš... Za hodinu už hltá obed odušu. Maminka to je mňaaaaam! No vidíš? Akú silu má hlad?😂
Ide sa ku svokre. Palačinky nás už čakajú. Lekvárové aj čokoládové. Aj nátierka s pečivom. Zase priberiem. 100%. Je nám tam fajn. Ostriháme Bobina u svokry, posedíme si na dvore, pokecáme. Končí mi vychádzka a chlapi si ma vezú domov.😉
Dnes sa mi ozvali niektoré kolegyne z práce.
Prekvapilo ma to.
Som rada.
Prešli sme spolu to, čo som počula.
Donútilo ma to uvažovať o tom, akú obrovskú silu majú klebety.
Ako môžu veľmi ublížiť. Jednej či druhej strane.
Je neuveriteľné ako taká hlúposť - obyčajná klebeta dokáže s človekom zamávať.
Najmä teraz, keď s tým neviem bojovať.
Uvedomujem si, že nemôžem iba na základe klebety niekomu ublížiť zase ja.
A to nechcem.
Rozhodujem sa.
Dotyčnej osobe sa postavím ja.
Sama.
Vyjasníme si to medzi 4 očami.
Nebudem do toho nikoho vťahovať.
Ja som tá, ktorá to má riešiť a nikto iný...
Keď sa vrátime ideme si sadnúť na terasu.
Dám si čaj. Teda ja. Manžel postrieka pýr, polejeme planty, pochváli ma, ako som krásne posadila ten kvet od neho.
Nad plot sa vystrčí sused. Ahoooj susedaaaaaa!
Do prdele...
Nonono buď slušná.
15 minút klasického susedského rozhovoru, čo nové, čo robíš, čo si sadila, čo budeš sadiť, bla bla bla...
Odchádzam dovnútra.
Dohliadam na manžela, aby dobre upiekol štrúdľu.
Som spokojná s dnešným dňom.😎
Prsia 8
18.05.2019 - 5.00
Budím sa na bolesť prsníka. Pravého.
Dosť to bolí...
Neviem čo si mám o tom myslieť.
Môže ma to bolieť aj z chrbta?
Ako to zistím... Neviem.
Počkám asi do pondelka a opýtam sa obvodnej.
Utajený odchod zo spálne.
Káva, čaj a vločky s jogurtom.
Potom smer potraviny. Jogurty nie sú, mäso nie je, zelenina bola už včera zvädnutá... nič sa nedeje, kúpim chlieb, pečivo, šunku, salám, bryndzu a pripravím raňajky pre mojich chlapov. A samozrejme aj kakafko 😂
Sa tešia, keď prídu dole a mamička im pripravila raňajky.
Píše mi kolegyňa z práce. Vraj ako sa mám, čo nové, kedy už prídem do práce , vraj ma už straaaašne ohovárajú v práci a okrem toho, že ma vraj niektoré už pochovali 😭😟 v podstate sú dosť naštvané niektoré kolegyne, lebo ťahajú za mňa. Naštvem sa a je mi do revu. Zabudli holky, že ja som za ne ťahala 2 roky a ani slovo som nepovedala... Ani na jednu... Za dobrotu na žobrotu...
Ja som si chorobu nevybrala, ona si vybrala mňa.
Beriem motyky a kýbel. Teraz si to odnesie burina v záhrade! Aj tak je. Zlikvidujem ju všetku, a ešte stále som plná jedu a hnevu na niektorých ľudí v mojej robote.
Je mi zle, keď si spomeniem, že sa tam musím vrátiť...
Neznášam faloš.
Ale ako sa hovorí, karma si každého nájde.
Sadám si na terasu pod slnečník, vyložím si nohy a relaxujem. Nebudem sa rozčuľovať, ja mám len jedny nervy.😇
A Zuzka mi píše, že sa mám na takých ľudí vykašľať. Kašlem na nich.
Muž ide nakupovať stavebný materiál a ja ostávam doma, lebo nemám vychádzku 😮
Polejem plantičky a kvety a relaxujem na terase. Vtáčiky spievajú, Beny leží, kosačky kosia, futbalisti hrajú futbal, dôchodci spievajú na skúške, ľudia zo splavu vzadu za ihriskom opekajú.
Jednoducho sobotná idylka.
19.22 varím si čaj na upokojenie.
Začína sa mi zívať. Prúser nejako skoro.
Syn ma volá do auta, počúvame raperov, je zhrozený, že ma to nebaví 😂😂😂
Čakáme muža, kedy sa vráti s materiálom z Hornbachu.
Nechodí, stále nechodí, čo je s ním. Neviem.
20.10 píše už idem!
Čakám ho na dvore.
20.20 nič.
20.25 nič.
20.33 nič.
Čo je ešte v Bratislave???
20.35 nič.
20.40 nič.
20.45 nič.
21.15 prichádza jeho veličenstvo!!!
Ešte len vchádza do dvora, už frflem.
Zaparkuje auto a s previnilým úsmevom mi dá pusu a spoza chrbáta mu vykukne kvetinka Celosia Venezuela- no nemilujte ho😍😘💖
Prsia 7
17.05.2019
Kukuk.😉🚚
6.15
Piatok.
Možno dnes zavolajú. ☎️
A možno nie...
A budem zase čakať.
Idem sa prejsť a urobím si v potravinách nákup.
Idem na poštu plnooooo ľudí. Dnes dostávajú sociálne dávky, informuje ma jedna z nich. No nič, tp bude na dlho, otočím sa a idem domov.
Doma sa s manželom najeme a ideme pre cement a kvetinky. 1,2,3....8 kvetiniek mám! Už si ich veziem domov. 🌸🏵🌹🥀🌺🌷🌼🌻Málo mám.... doprčic... dokúpim... musím...
Manžel ma presviedča, že je blato, že ešte nemám sadiť, počkám, kým zadrieme a už leziem medzi kvety. Trocha blata. Je tam toho. A už sú zasadené.
Obed za nami.
Zase nevolali.
Manžel si chystá veci na betónovanie a ja sa motám len tak po dvore a záhrade. Tam zelinku vytiahnem, tam posuniem poplazy jahôd správnym smerom. Na tajnáša rýchlo zasadím patizón a dyňu goliáša. Uvidíme či vyrastú.
Občas síce vykukne slnko, ale je ešte chladno. Sadneme si so synom do auta a on mi číta vtipy. Smejem sa s ním, a som rada, že je tam so mnou. Je introvert a málokedy sa stane, že sa s nami porozpráva. O to viac sa z toho teším.
Zvyšok večera uplynie ani neviem ako.
Som unavená a ako prvá zaspím. 😴
Prsia 6
16.05.2019
Nevyspatá.
Som na totálku.
Spala som len 4 hodiny. Od 5.41 čumím do plafónu. Kedy odišli deti? Neviem. Nezobudila som sa, a to mám od ich narodenia sluch vycibrený na maximum. To sa mi ešte nestalo. Presviedčam oko aby sa zavrelo, ešte je málo hodín, tak spi, ale oko nieeee, ono musí byť rozčapené dokorán a čumákuvat!
Zliezam dole a v kuchyni pri káve si píšem so Zuzkou. Už sa pomaly zotavuje. Tiež je taký šinter ako ja. Je nám dlho, jednoducho. Sme zvyknuté makať a zrazu nemôžeme. Mňa osobne žerú mrle ako besné, keď nemôžem nič robiť.
Zuzka, ty len pekne ešte odpočívaj, ty máš ešte čas. To ja sa už snažím do toho pomaly dostať.
Stále zvažujem krátke vlasy, respektíve krátky účes. Láka ma to, aj kvôli zmene, ale asi počkám na výsledky biopsie, a potom sa rozhodnem či áno alebo nie. Neviem, ešte porozmýšľam...
Manžel príde z nočnej túruje rovno do spálne. Idem si pre pusu a schádzam dole. Urobím si raňajky a pijem čaj na upokojenie. Drieme sa mi, keď ma v tom skoro šľak trafí, keď sa za terasovými dverami objaví veľká postava! Ježišikriste! Svokra... Kýve mi, aby som išla von. Tam sa rozprávame a presvedčí ma, aby som "dobrovoľne" išla na prechádzku, šak neprší. No dobre idem teda "dobrovoľne" s ňou. Sedím u nich v kuchyni. Nevesta, chceš kávu? Nie, už som mala. Nevesta, chceš čaj? Nie, už som mala. Nevesta, chceš jesť? Nie, už som jedla. Chvíľku s ňou pokecám a po hodine idem domov. Po ceste si nakúpim. Vonku je síce pod mrakom, ale aspoň neprší. Spev vtáčikov v blízkom lesíku je nádherný. Až sa mi chce plakať od šťastia. Nejaká som precitlivená. Tá pnka mi nerobí dobre. Idem radšej rýchlo domov a varím plnenú papriku.
Z onkologického ústavu dnes nevolali.
Vôňa plnenej papriky priláka manžela do kuchyne. Otváram okná a zvonku počujem spev drozda.
Poobede ma prepadne divná nálada. Dlho tu zase nebola depka. Snažím sa ju zahnať vonku v záhrade. Muž prichádza za mnou a bavíme sa o tom, že pôjdeme zajtra kúpiť kvety, on nejaký materiál a kam zasadím kvety a tak. Zajtra si zase kúpim kvety, teším sa. Vonku je krásne...
Prichádza večer. Vyprevadím manžela do nočnej, zamknem a napoly v driemotách idem pod sprchu.
Niečo sa pýtam detí, ale čo to si už nepamätám.
Už spím...
Prsia 5
15.05.2019
5.25... Zase skoro hore.
Idem dole na kafíčko a vyprevadím dcéru do práce. Chvíľu na to odchádza syn do školy. Ostávam sama. Dopijem kaveju a hor sa do práce. Nech nemyslím na debiliny. Že?😊 Zapnem vysávač a povysávam poschodie, zjem 1 žemličku, osprchujem sa a pustím sa do žehlenia obrovskej kopy prádla, ktorá sa mi nakopila za posledné týždne od hysterektómie.
O pol ôsmej pozerám na hodiny. Hotovo, čo teraz?
Umyjem riady a upracem. Hotovo, čo teraz?
Prichádza manžel z nočnej. Chvíľu sa spolu rozprávame, objíme ma, dá mi pusu a ide spať.
Čo teraz?
Podvedome stále čakám, či zazvoní telefón a z onkologického ústavu mi oznámia termín biopsie. Zatiaľ nič. Sledujem drozdy v záhrade.
Oblečiem sa, vezmem dáždnik a idem sa prejsť medzi kvapkami dažďa. Drozdy vyspevujú aj keď prší, a je to fajn takto ich počúvať. Vybavím poštu, obecný úrad, lekáreň a obchod. Pozdravím kamarátky na obecnom úrade, ale nemajú na mňa čas. Majú veľa práce a nemajú na mňa čas. Ani ja som nemala čas na kamarátky, ktoré sa za mnou zastavili v práci. Až teraz si uvedomujem, aká som bola sebecká...😥🙁
O desiatej som späť doma. Uvarím si zase kávu, čaj a prelistujem si časopis. Nahodím blog a chvíľu pozerám telku.Von sa nedá ísť, stále prší. Z nudy si odlakujem a nanovo nalakujem nechty. Na čierno. Lebo to tak teraz cítim. Všade je ticho. No nie dlho.
Sused za nami stavia dom, firma mu prišla robiť strechu, úžasnééééé, muž spí po nočnej a oni nám tam trieskajú kladivami odušu. K tomu sa pridal Beny a zavýja. No nič, pes dovnútra do chodby, a pozatváram rýchlo všetky okná, aby sa muž nezobudil. Chvalabohu sa nezobudil.
11.15 sa naobedujem, bola som hladná ako vlk.
Poobede vybehnem na chvíľku na dvor, aspoň vyčistiť parapety od prachu.
Prichádza dcéra z roboty a syn zo školy.
Zo synom mám nepríjemnú výmenu názorov, ohľadne šoférovania do Lozorna, máme 2 autá, jedno staršie má syn k dispozícii, ale len na šoférovanie poblíž. Je to predsa len už postaršia fábia, za chvíľu jej končí STK a emisná, a už nám v servise naznačili, že možno už neprejde ďalšou STK a emisnou. Niečo v motore divno hučí. Preto sme mu auto dali, aby sa naučil poriadne šoférovať. Ale zatiaľ max. Trnava, Senec a okolie. Lozorno mu manžel nedovolil, pretože ešte tam nikdy sám nešiel, a bál sa, aby sa mu tam auto nepokazilo a kto by pre neho prišiel? No nechcite vedieť, akú scénu mladý pán spravil. Vlasy sa mi dupkom postavili... Pleskol dverami a zavrel sa v detskej. Samozrejme, je urazený, pretože ho vraj považujeme za dieťa. To však nie je pravda. Sme len opatrní. Dcéra s nami súhlasí.
Ale pre istotu schovám kľúče od oboch áut. Pre istotu...
Večer dlho pozerám telku.
Nemôžem zaspať.
Zaspím až 01.30😴
Prsia 4
14.05.2019
Budím sa na klopkanie dažďových kvapiek na strešné okno. Nechce sa mi ani len prst z postele vystrčiť. Žmúrim na budík... Rozmazané... Okuliare mám kde? Aha, tu sú. 5.15. Och božeeee. Zase skoro. Neviem spať dlhšie.
S kávou v ruke počkám v kuchyni na syna, "hodíme reč" o škole a vyprevadím ho do školy. Nechce sa mu, radšej by bol doma. Vo dverách skonštatuje, že to je nespravodlivé, že ja som doma a on musí chodiť do školy. Pýtam sa ho, či by radšej sedel doma a čakal na to, kedy si ho zavolajú do onkologického ústavu na biopsiu a potom nervózne znova čakal či budú výsledky zlé alebo dobré. Ostal ticho... Potom sa rozlúčil, zakýval a utekal na autobus. Vždy si poviem, panebože veď má 18 rokov, za chvíľu 19, ale niektoré veci ako keby mu nedochádzali.
Vraciam sa do domu a sadám si v obývačke do kresla a sledujem cez terasu počasie vonku. Zase prší a fúka. V tom si všimnem, že v tom nečase vonku poskakujú v tráve drozdy. Tri! Naše drozdy aj malý drozdík! To znamená, že Beny zlikvidoval iného vtáčika. Je mi to ľúto, ale zároveň sa teším ako malé decko, že ten náš žije. Dokonca provokuje Benyho cez plot.... Zatiaľ je mladý rýchly, len aby si ho Beny niekde nepočkal... Joooj, ale som rada! Hneď je ten deň krajší. Pozerám sa na nich tuším až hodinu, je to krásne mať kúsok prírody hneď za oknom či dverami. Medzitým sa k drozdom pridajú sýkorky, aj protivné vrabce, čo im tam robia zle, klbčia sa tam ako chlapčiská, aj červienka jedna prilietla. To je tuším vďaka za to, že som ich v zime každý deň poctivo kŕmila, či slnečnicou, zmesou pre zimné kŕmenie alebo lojovými guľkami. No moja, moc si sa zakecala o prírode, nemusí to každého baviť. Že? Ale keď tak pozerám von, konštatujem, že muškátom ale aj ostatným kvetom toto vytrvalé daždivé počasie pomohlo. Aj to sa tešíííímmm....
Rýchlo povysávam prízemie, kým nepríde manžel. Brblal by, čo sa s tým naťahujem, ale ja vysávam v rámci rehabilitácie. Za prvé si dávam pozor, veď viem, že som po hysterektómii, a za druhé sa predsa musím vrátiť do normálneho života. Že? Ženy moje.
Prichádza manžel z nočnej, oči sa mu zatvárajú už vo dverách, tak ho len odprevadím do spálne, dám mu pusu /ani ju tuším nevnímal/ a ticho za sebou zavriem dvere. Po schodoch mi na každom schode zapuká pravé koleno, obvodná doktorka povedala, že to je preto, lebo mám málo pohybu. No ja by som chcela cvičiť, behať a makať na sebe. Ale oni mi to ešte nechcú dovoliť! Vraj si môžem ublížiť. No som zvedavá, v pondelok mám kontrolu, tak uvidím čo mi povie obvodná.
V rámci vychádzky idem do lekárne a kúpim si výživu na tie moje strašné vlasy. V tabletkách. Vonku mi napadne, že mi doktorka v prsníkovej ambulancii povedala, že až do odberov mi bola radšej, aby som nebrala žiadne tabletky. Aby to neskreslilo výsledky. Jedine v tom prípade, ak by som bola chorá odbery by si zrušili a dali mi náhradný termín. Jo. Odložím si ich na potom. Po odberoch. Potom nakúpim v jednote čo potrebujem a idem domov.
Doobedie ubehne ako voda a už je doma syn. Čo budeš jesť? Vysmážaný syr s hranolkami a tatárskou. Dorazím ho! Ale s láskou mu ten syr upečiem. Len ma zaujíma, kedy ten chlapec priberie, keď zje za troch a váhu má stále rovnakú? Spokojný a najedený odchádza do svojej izby, slúchadlá na uši a relaxuje. Aj ja. Zjem pár hranolkov, čo po synovi ostali /veľa ich nenechal asi 7 - 8/ a priložím si k tomu kúsok mäsa z nedele /trošku obschlo/. Ale ináč bolo fajn, dalo sa zjesť.
Uvarím si čaj, samozrejme aj kávu, bez tej nemôžem byť. Na chvíľu sa natiahnem k telke, a zatnem a spím až do tretej. Dobrá som, že? Za bieleho dňa spím... Ale dobre mi to padlo.
Po tretej sa idem do dediny prejsť, počkám dcéru kým vystúpi z autobusu a nakúpi si, a ideme domov.
Keď si v obývačke sadnem, začne ma bolieť prsník. Ale nie ten ľavý, kde mám ložisko, ale pravý, tam ložisko nemám, ale ten mi pred rokom robil problém. Bolel ma, a dosť veľmi. Nevedeli zistiť prečo. Vtedy mi iná lekárka v prsníkovej ambulancii predpísala krém, ktorý sa zarábal a žiaľ v tom období jedna jeho zložka bola nedostupná. Takže som si ho nemohla v lekárni vybrať. Odporučila mi vyskúšať Indonal v balení na 3 mesiace. Verte či neverte, zabralo to. Prestal ma bolieť cca po 2 až 3 týždňoch. A ozval sa až teraz, keď som minulý týždeň v piatok povedala v prsníkovej ambulancii, že už to tak nebolí, že je to na ústupe. No nešľaktrafil by Vás??? Budem to sledovať. A potom to spomeniem v prsníkovej ambulancii, keď tam pôjdem. Ale keď to bude takto silno bolieť stále, pôjdem tam skôr. Určite.
Po hodine dvoch sa to ukľudnilo, ale večer to zase trochu bolelo. Od pravého prsníka, cez pazuchu, uzliny až pod lopatku. Išla som radšej pod sprchu a horúcou vodou som si to masírovala, zabralo to a ja som zaspala. Uvidím, čo mi prinesie streda...
Prsia 3
12.05.2019
V noci fúkal silný vetrisko, pršalo a ja som spala. /Povedala by som ako dudok, ale opica_skorica mi to už vysvetlila.
Ráno potichu v posteli, kým muž spí googlim, ale nič nového nenachádzam. Už ma to nebaví.
Zídem dolu, uvarím kávu a čaj a skonštatujem, že sa dobre ochladilo!
Pritisnem sa k radiátoru a vyhrievam sa tam ako mačka na peci. Zabalená v hrubom zimnom svetri.
Nedeľa. Čo budeme variť... Ja som dostala chuť na mäsovú polievku so slížikmi, a chlapi chcú šalát, pyré a zapečené mäso so syrom.
Okolo 10.00 hod. ich vôňa čerstvo uvarenej polievky pritiahne dole do kuchyne.
Vraj je výborná. Samozrejme, že je! Veď som ju varila jaaaa..
O 12.00 obedujeme druhýkrát.
Potom sa ideme pomotať do záhradky. Mladý drozd sa učí lietať. Manžel ho našiel vpredu na dvore ako ho náš Beny rozháňa. Odniesol ho naspäť do záhrady, nech sa učí lietať tam, lebo na dvore Beny nikoho neznesie, a nedopadlo by to dobre.
Sychravé počasie nám zalieza pod kožu, tak sa vrátime dnu.
Dcéra sa vracia z návštevy priateľa, a ja dostanem od nej ku Dňu matiek stromček šťastia. Toto dieťa je úžasné, odmalička ma obdarovávala buď vlastnoručne vyrobenými darčekmi, alebo vedela si všimnúť čo sa mi páči, a potom mi to kúpila. Zlatá.
Poobede ešte 2x operiem, vypijem si kávu /muž mi z nej polovicu odpil, on nebude, nemá chuť, ale tá moja je vždy záhadným spôsobom lepšia.../, vyvešiam opraté prádlo, a pri sušiaku sa usadím a zase googlim. Jednoducho som taká a iná nebudem. Chcem všetko vedieť, a nebyť hlúpa.
Blíži sa štvrtá hodina. Je nedeľa. Termín návštevy u svokry. Berieme kvety a vyrážame do jamy levovej. Ako naše deti správne poznamenali, keď sme prišli ku svokre zároveň so švagrovcami sme ako "Hujerovci". Smejeme sa. Svokra sa kvetom potešila, aj keď ich trošku skritizovala /čo už.../. Návšteva prebehne klasicky ako vždy. Káva, sladké, slané, večera, klebety, choroby...
O siedmej odchádzame domov a ja po ceste rozmýšľam, že dnes som zase nad tým čo ma čaká málo rozmýšľala.
To je dobre.
Hajde do postele.
13.05.2019
Pri pondelkovej rannej káve rozmýšľam, že nastalo obdobie čakania na telefonát z onkologického ústavu o termíne biopsie prsníka. Striaslo ma.
Po tom, ako som sa s tým postupne psychicky vyrovnala, nastalo u mňa obdobie zmierenia sa s čakaním na telefonát o biopsii.
Pozerám z okna. Zase na "prd" počasie.
Vyhádžem ďalšiu skriňu a púšťam sa do upratovania. A prišla "kontrola" /svokra/.
Chvíľu sme sa porozprávali a potom odišla.
Už v týždni som si všimla, že mi začali veľmi padať vlasy. Neviem či zo stresu, alebo z kerej matere, ale ide ma šľak trafiť! Nemám ich veľa, preto ma to rozčuľuje. Rozmýšľam, že si ich dám ostrihať nakrátko. Píšem kamoške kaderníčke, vraj mi niečo už vybrala, tak hádam to budem vedieť upraviť. Pozerám si aj nejaké obrázky, ktoré jej hneď pošlem, tam už som si jeden účes vybrala, tak ten si dám asi spraviť. Potom ma napadne, čo keď budú výsledky zlé. Čo potom? Ak ma bude čakať operácia, a potom chemoterapia má zmysel si dávať nový účes teraz? Alebo tej potvore ukážem, že sa nevzdávam a dám si teraz urobiť pekný účes? Čo poviete?
Ideme sa prejsť okolo domu a nachádzame mladého drozda na zemi. Už nežije. Nevidno, že by mu bol Beny nejako ublížil. Ale záhadne Benyho nevieme nájsť. Potom ho nájdeme v búde, odkiaľ odmieta vyjsť. Asi vie prečo. Tak mu manžel aspoň výchovne dohovorí a on klopí oči a hanbí sa. Je to jack russel teriér a má silné poľovnícke sklony. Všetko živé čo k nemu na dvor príde chce uloviť. S tým asi nič neurobíme.
Poobede prichádza dcéra z práce a syn zo školy. Porozprávame sa a všetci skončíme v obývačke na sedačke a preberáme všetky možné témy aj s manželom.
O ôsmej manžel odchádza do nočnej, ja vyženiem deti do postelí a aj seba samozrejme. Sľúbila som si, že už nebude googliť, ale veď len jedným okom. Do polnoci. Vždy nájdem niečo čo som nečítala.
Potom už zaspím.
Prsia 2
11.05.2019
V noci som spala ako dudok. Hlboko, bez snov. Včerajšia návšteva v onkologickom ústave sa na mne dosť podpísala.
Schádzam dolu a pijem kávu. Rozmýšľam, čo budem dnes robiť? Sobota = upratovací deň. Ale dnes sa upratovať nebude. Nemám na to chuť ani náladu. Potom upracem. Možno.
O ôsmej schádza dole manžel. Aby ma zabavil a nemyslela som na zlé veci, spontánne sa rozhodne, že vyrazíme kúpiť strom - javor a vysadíme ho rovno pred terasu. Aby sme si mohli v lete v jeho tieni /keď narastie/ posedieť.
Vyrazíme. V aute je ticho. Do ticha sa ozve manžel, že počkaj keď tam prídeme aj zabudneš na všetko. A ja, že jasné... som zvedavá...
Konečne vchádzame do Bratislavy a hneď na začiatku odbočíme do "nášho záhradníctva". Sem chodíme stále. Autom prechádzame bránou a už híkam! Aha! Pozri! Stoj! Chcem vybehnúť von a ponoriť sa do vône stromov a kvetov. Konečne zaparkujeme a vybieham von. Môj sen. Stromy, kríky a kvety. Starosti s prsníkom mi v momente vyfučali.
Ideme od začiatku, a obdivujeme listy, farbu, výšku, druhy stromov. Proste nádhera. Kľud. A ticho. Manžel medzitým nájde náš javor. Zrazu zvoní mobil, ale chvalabohu volá len švagor. Príde nám odviezť javor. A len tak mimochodom prehodí, že zajtra je Deň matiek a či máme niečo kúpené. Ježiši Kriste! Nemám! Toto by mi u svokry neprešlo...
Počkám na švagra a začína horlivý a hlavne dlhý výber kvetov pre ich mamu /moju svokru/. Ja už mamu nemám od 13 rokov, tej mojej zapálim zajtra sviečku. Konečne po siahodlhom vysvetľovaní z mojej strany, čo je nenáročné na pestovanie vonku, s čím ich mama nebude mať žiadne starosti okrem občasného poliatia ho konečne presvedčím, čo jej má kúpiť. Skalné ruže - to je najmenej náročné. Mali ich 5 druhov, tak jej kúpil všetky. Od nás bude mať heuchériu a osteospermum. Svokra bude mať radosť. Aj predavačka pri pokladni má radosť.
Takto nabalení ideme domov. Doma rýchlo zhltneme párky a ideme posadiť javor.
Manžel kope jamu pre javor a ja idem rýchlo vysadiť gazánie z piatku, kým neprší. Nech môžu rásť. A ja sa tešiť z ich kvetov. Blata až po kolená, ale túžba mať vysadené kvety bola väčšia. Až keď dosadím a sledujem manžela ako sadí javor, prichádza mi na um piatok. Javor je vysadený a ide sa na nákup do Tesca. Zoznam do ruky, nakúpime, niečo aj navyše, a ide sa domov.
Poobede, aby som negooglila na internete "somariny", tak manžel vymyslí pečenie koláča tvarohovo mandarínkového. Skoro sme sa pri pečení povadili. Kvôli želatíne. Či sme ju na posledy robili tak, alebo onak. A keď sme ho už konečne dokončili, bola som už aj unavená z toho všetkého.
Umyli sme riad a išli sme skontrolovať do záhrady javor a kvety, a pozakrývať planty , aby ich čo najmenej zničila búrka s krúpami, ktorú na dnes hlásili.
Keď sa vrátime dovnútra, odvlečiem sa do sprchy a vplazím sa do postele.
Zavriem oči a nič. Nič, nič, nič.
Prevraciam sa na posteli, nútim sa zaspať, ale nič.
Dokelu aj s takou robotou.
Tipnite si, čo som potom robila...
Jasné, googlila. Google, S-VAB, biopsia, BI-RADS4 a podobne.
Aspoň sa s tým zatiaľ oboznamujem, toto nepoznám, stretávam sa s tým prvýkrát.
Na Modrom koníkovi nachádzam článok od sissik. Čítam ho spolu s manželom, a aj sa zasmejeme, aj sa z článku hodne dozvieme, čo ma čaká.
Konečne odkladám telefón a idem spať.
Tentokrát zaspím hneď.
